Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/1326/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814204467
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8814204467.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Mgr. B., bývajúcej vo A.,
zastúpenej JUDr. Ernestom Vokálom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 61, proti odporkyni
Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom v Košiciach, Komenského 50, IČO: 36 570
460, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, spol. s r. o., so sídlom v Košiciach,
Rázusova 1, IČO: 36 588 725, o obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod

sp. zn. 3 C 136/2010, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 7. júla
2015 sp. zn. 5 Co 13/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyni náhradu trov dovolacieho konania vo výške 87,52 eur na
účet advokátskej kancelárie JUDr. Peter Kerecman spol. s r. o. a to do troch dní od právoplatnosti tohto

uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranou nad Topľou uznesením z 21. októbra 2014 č.k. 4 C 58/2014-50 zamietol
návrh navrhovateľky na obnovu konania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 3 C 136/2010.
Navrhovateľke uložil povinnosť uhradiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 350,22 eur do troch dní
od právoplatnosti uznesenia. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka podala návrh na obnovu konania

po uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty uvedenej v § 230 ods. 1 O. s. p. Bolo preukázané, že
navrhovateľka mala vedomosť o spotrebiteľskom charaktere svojej právnej veci už v čase písomného
doručenia rozsudku súdu prvého stupňa a následne aj odvolacieho súdu, kde z odôvodnenia je táto
skutočnosť zrejmá. Vzhľadom na to, že po doručení rozsudkov oboch súdov vec bola právoplatne
skončená 5. júna 2013, subjektívna trojmesačná lehota navrhovateľke uplynula 6. septembra 2013.
Tvrdenie navrhovateľky, že o postavení spotrebiteľky sa dozvedela až z oznámenia Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky a že napriek prečítaniu odôvodnení rozhodnutí súdov ich obsahu
neporozumela, je právne irelevantné a účelové. Pokiaľ sa týka vedomosti o rozhodnutiach súdneho
dvora Európskej únie poukázal súd prvého stupňa na to, že z § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o
všetkom čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému,
koho sa to týka. Domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva
a Európskej únie je nevyvrátiteľná. Z toho vyplýva, že navrhovateľke nič nebránilo uplatniť dôvod obnovy

v zákonom stanovenej lehote a keďže v § 230 ods. 3 O. s. p. sa uvádza, že navrátenie lehoty na
obnovu konania nie je prípustné, súdu prvého stupňa nezostávalo nič iné, ako návrh na obnovu konania
zamietnuť. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Prešove uznesením zo 7. júla 2015 sp. zn. 5 Co 13/2015
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a uložil navrhovateľke

povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcu vo výške 83,89 eur do troch dní od právoplatnosti
uznesenia. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka podala návrh na obnovu konania po uplynutítrojmesačne subjektívnej lehoty uvedenej v § 230 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd sa stotožnil s právnym
záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ sa týka vedomosti o rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej
únie platí domnienka znalosti uverejnených právnych aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie

uvedenév§2ods.1zákonač.416/2004Z.Z.oúradnomvestníkuEurópskejúnie,ktorájenevyvrátiteľná.
Z toho vyplýva, že navrhovateľke nič nebránilo uplatniť dôvody obnovy konania v zákonom stanovenej
lehote. Navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné. Súd prvého stupňa preto správne
postupoval, keď návrh na obnovu konania zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 224 ods.
1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie navrhovateľka. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. t.j., že sa jej postupom súdov odňala možnosť konať
pred súdom. Dovolanie odôvodnila ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. t.j., že rozhodnutia oboch súdov
nižších stupňov sú založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhla, aby dovolací súd obe
rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala

na to, že až tzv. „dobytom“ z 25. marca 2014 na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky a
následne informovaním v advokátskej kancelárií sa dozvedela, že odporca ako dodávateľ porušuje
dobré mravy a jeho konaním voči nej ako spotrebiteľke boli použité neprijateľné zmluvné podmienky
a nekalé obchodné praktiky. Dovtedy o takomto nesprávnom postupe odporcu, ktorý je v rozpore so
zákonom, nemala vedomosť. Tento tzv. „dopyt“ a informovanie sa v advokátskej kancelárií o nekalých

obchodných praktikách dodávateľa - odporcu je novým dôkazom a z neho vyplývajú nové skutočnosti,
ktorénemohlabezsvojejvinypoužiťvpôvodnomkonaníamôžupreňuprivodiťpriaznivejšierozhodnutie
vo veci. Preto súd nemal dôvod spochybňovať dodržanie trojmesačnej subjektívnej lehoty uvedenej v
§ 230 ods. 1 O. s. p. na podanie návrhu na obnovu konania. O konštantnej judikatúre Súdneho dvora
Európskej únie sa navrhovateľka dozvedela až 25. marca 2014 a návrh na obnovu konania podala

na súd prvého stupňa 23. mája 2014, teda v zákonnej lehote. Poukázala na uznesenie Krajského
súdu v Prešove z 29. mája 2014 sp. zn. 20 Co 85/2014, ktoré bolo vydané v inej veci Okresného
súdu Vranou nad Topľou (pod sp. zn. 4 C 16/2013), z ktorého vyplýva, že pokiaľ voči spotrebiteľovi
v spotrebiteľskej veci boli použité nekalé zmluvné podmienky predstavuje to dôvod hodný osobitného
zreteľa, pre ktorý nemožno priznať dodávateľovi (v danom prípade odporcovi) náhradu trov konania.

Aj v tomto smere teda súdy pochybili, pretože z tohto právneho názoru odvolacieho súdu (v inej veci)
nevychádzali. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať aj z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. z/ zákona č.
71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je spotrebiteľ uplatňujúci svoje práva v súlade
so zákonom oslobodený od súdnych poplatkov. Táto právna úprava (týkajúca sa poplatkovej povinnosti
spotrebiteľa) naznačuje, že v prípade zistenia použitia nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľovi

ide o dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý je dôvodné nepriznať náhradu trov konania aj keby bol
dodávateľ z iných dôvodov v konaní úspešný. Ide teda o osobné oslobodenie navrhovateľky od súdnych
poplatkov, a preto súd prvého stupňa nesprávne postupoval, pokiaľ jej súdny poplatok v predmetnej veci
vyrubil. Tým nerešpektoval jej zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň požiadala o odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 243 O. s. p.).

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky sa stotožnil s rozhodnutiami oboch súdov nižšieho
stupňa.

Najvyšší súdu Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie

podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236

ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. V zmysle ust. § 239 ods. 1 O. s. p.
dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/], na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu dovolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov
cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.

Nakoľko v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu má charakter
potvrdzujúceho rozhodnutia vo vzťahu k uzneseniu súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku
prípustnosť dovolania odvolací súd nevyslovil) a nejde o žiaden z ďalších prípadov vymenovaných v
ust. § 239 ods. 1, 2 O. s. p., je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľky z tohto zákonného

ustanovenia vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ust. § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať
vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z
procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale komplexne sa zaoberal otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a-g/ O. s. p., teda, či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej, alebo už prv začatého
konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne

obsadeným. Vady uvedené v § 237 ods. 1 písm. a-g/ O. s. p. dovolateľka nenamietala a ich existenciu
po preskúmaní obsahu spisu nezistil ani dovolací súd.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky sa dovolací
súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu nižších súdov nebola navrhovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).

Podľa§237ods.1písm.f/O.s.p.dôvodomzakladajúcimprípustnosťdovolaniapodľatohtoustanovenia
je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred
ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva, napr. môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom.

Po preskúmaní obsahu spisu dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd v prejednávanej veci svojim
postupom neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.

Právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania ak a/ sú tu skutočnosti
rozhodnutia, alebo dôkazy bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť

pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b/ možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v
pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, c/ bolo rozhodnuté v
jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu, d/ Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo
dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu, alebo konaním, ktoré mu predchádzalo boli
porušenézákladnéľudsképrávaaleboslobodyúčastníkomkonaniaazávažnédôsledkytohtoporušenia

neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením, e/ je v rozpore s rozhodnutím
súdneho dvora Európskych spoločenstiev, alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev, f/ možnosť
jeho preskúmania vyplýva z osobitného prepisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom rozhodnutia
slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie (§ 228 ods. 1 O. s. p.).

Návrh na obnovu konania má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) obsahovať
označenie rozsudku, proti ktorému smeruje, dôvod obnovy, skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že návrh
je podaný včas, dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť návrhu preukázať, ako aj to, čoho sa navrhovateľ
domáha (§ 228 ods. 3 O. s. p).

Dovolateľka namietala, že postupom súdov oboch stupňov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
tým, že súdy neakceptovali jej argumentáciu týkajúcu sa včasnosti podania návrhu na povolenie
obnovy konania v prejednávanej veci a neuznali, že o rozhodujúcich okolnostiach právne významných
pre posúdenie predmetnej veci sa dovolateľka dozvedela až na základe informácie Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky 25. marca 2014 a na základe následnej porady v advokátskej
kancelárií jej terajšieho právneho zástupcu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa z 2. júla 2012
č.k. 3 C 136/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 4. apríla 2013 sp. zn.
17 Co 148/2012 (t.j. rozhodnutia súdov v pôvodnom konaní) nadobudli právoplatnosť 5. júna 2013.
Dovolateľkabolainformovanáotom,žeprejednávanávecjespotrebiteľskéhocharakteruavkonaníbola
neúspešná preto, lebo nepreukázala tvrdenia týkajúce sa zanedbania odbornej starostlivosti odporcu,

pokiaľ ide o správne odpočítanie odobratej pitnej vody, odplata za ktorú bola predmetom konania v
pôvodnom konaní. Tvrdenie dovolateľky, že o tom, že voči nej ako spotrebiteľke boli použité neprijateľné
zmluvné podmienky a predovšetkým nekalé obchodné praktiky sa dozvedela až na základe spomínanej
informácie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. marca 2014 (a na základe následnej
porady s právnym zástupcom) je bez právneho významu z pohľadu včasnosti podania návrhu na obnovu
konania, nakoľko v zmysle vyššie uvedeného navrhovateľka si bola vedomá toho, že ide o spotrebiteľskú

vec.

Dovolateľka taktiež namietala, že o konštantnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, ktorá by
mohla privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie aj v prejednávanej veci, sa dozvedela až na základe
porady so svojim právnym zástupcom a z predchádzajúcej informácie Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky z 25. marca 2014. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-618/10 zo 14. júna 2012 Banco Espanol de Crédito SA proti
Joaquín Calderón Camino bol uverejnený v úradnom vestníku Európskej únie 28. júla 2012, rozsudok
C-397/11 z 30. mája 2013 vo veci Erika Joros proti Aegon Magyarország Hitel Zrt. a rozsudok vo veci
C-488/2011 z 30. mája 2013 vo veci Brusse, Man Garabito proti Jahani BV boli uverejnené v Úradnom

vestníku Európskej únie 3. augusta 2013, rozsudok C-429/05 zo 4. októbra 2007 vo veci Rampion,
Godard proti Franfinance SA bol uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie 8. decembra 2007,
rozsudok C-472/11 z 21. februára 2013 vo veci BanifPlus, Bank Zrt. proti Csaba Csipai a spol. bol
uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie 20. apríla 2013, rozsudok C-453/10 z 15. marca 2012
Jana Pereničová, Vladislav Perenič proti SOS financ spol. s. r. o. bol uverejnený v Úradnom vestníku

Európskej únie 5. mája 2012 a rozsudok C-435/11 z 19. septembra 2013 vo veci CHS Tour Services
GmbH proti Team4 Travel GmbH bol uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie 23. novembra
2013. So zreteľom na ust. § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie je
potrebné konštatovať, že momentom zverejnenia týchto rozsudkov Súdneho dvora EÚ ako právnych
aktov, ktoré sa uverejňujú v Úradnom vestníku EÚ platí aj právna domnienka vedomosti všetkých

dotknutých subjektov (vrátane dovolateľky) o týchto rozhodnutiach ako právnych aktoch. Nemožno preto
akceptovať názor, že až na základe porady s jej právnym zástupcom 25. marca 2014 sa dovolateľka
dozvedela o relevantnej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Dovolateľka taktiež namietala, že v predmetnej veci jej bol nesprávnym postupom súdu prvého stupňa

vyrubený súdny poplatok, hoci ide o spotrebiteľskú vec, teda o konanie, ktoré je oslobodené od
súdnych poplatkov. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že z obsahu spisu nevyplýva, že by v
konaní o povolenie obnovy konania v prejednávanej veci bola navrhovateľke uložená nejaká poplatková
povinnosť, z toho vyplýva, že k takejto vade konania nedošlo. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na to, že
z iného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (20 Co 85/2014 z 29. mája 2014) vyplýva, že použitie

nekalej obchodnej praktiky je dôvod na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p. v otázke náhrady trov konania
a teda pre nepriznanie tejto náhrady trov konania úspešnému odporcovi, treba poukázať na to, že táto
okolnosť nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1, alebo § 239 ods. 1, 2 O. s. p. v
prejednávanej veci. Ide o problematiku právneho posúdenia v otázke náhrady trov konania o povolenie
obnovy konania.

Nakoľko prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť z ust. § 239 ods. 1, 2 O. s. p. a v
dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté niektorou
z vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky
podľa § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol. Za týchto okolností nebol daný dôvod na povolenie odkladu

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľke,
ktorá úspech nemá (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s.p.). Odporkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.) a trovy aj vyčíslila. Dovolací súd priznal odporkyni
náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene jej právneho zástupcu za jeden úkon právnej

služby poskytnutej odporkyni vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu [§ 13a ods. 1 písm. a/, c/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1
vyhlášky vo výške 64,54 eur, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky, miestne prepravné
vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (8,39 eur) predstavuje spolu

72,93 eur. K tejto sume je potrebné pripočítať daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) vo výške
14,59 eur so zreteľom na to, že právny zástupca odporkyne je platiteľom DPH, čo spolu predstavuje
sumu 87,52 eur za jeden úkon právnej služby.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.