Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/50/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115222712
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115222712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: A. H., X.. XX.X.XXXX, L. XXX XX J. X.
Y. XXX, o zaplatenie 3.911,45 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. 10C/357/2015-49 zo dňa 23.3.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a vo výroku o náhrade trov konania.

Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi 3.911,45 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 12.7.2015 do zaplatenia,
všetkovlehote3dníodprávoplatnostirozsudku.Vprevyšujúcejčastižalobuzamietol.Otrováchkonania
rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom
poplatku v rozsahu 88 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že dňa 26.8.2014 bola uzavretá písomná úverová zmluva medzi žalobcom

ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Žalovanému bol poskytnutý úver 4.000 eur s úrokovou
sadzbou 15,90 % ročne. Žalovaný sa zaviazal úver uhradiť 120 mesačnými splátkami po 67,39 Eur,
pričom splatnosť prvej splátky bola stanovená na 29.9.2014 a poslednej na 27.8.2024. Celkove mal
žalovaný zaplatiť žalobcovi 8286,80 Eur. V zmluve je uvedené aj RPMN 19,01 % a jeho priemerná
hodnota 16,81 %. Poslednú splátku úveru žalovaný uhradil dňa 28.4.2015. Celkovo zaplatil žalobcovi
z tejto úverovej zmluvy 88,55 Eur. Listom zo dňa 1.7.2015 žalobca úver predčasne zosplatnil a vyzval
žalovaného na úhradu dlhu vyčísleného na sumu 4.153,80 Eur s prísl. najneskôr do 11.7.2015. Právny

vzťah medzi účastníkmi súd posúdil podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy k 26.8.2014. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného zákona. Medzi nimi pod písm. j/ je uvedená ročná percentuálna
miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/. Za jeden z najdôležitejších údajov
pre spotrebiteľa je údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), pretože tento údaj
zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť a preto je najlepším indikátorom
posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru. Zákonodarca v záujme poskytnutia ochrany slabšejzmluvnej strany v spotrebiteľskom právnom vzťahu, teda spotrebiteľovi, stanovil prísne obligatórne
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sprísnil aj tým, že pri údaji o RPMN sa musia uviesť
všetky predpoklady použité na jeho výpočet. Podľa súdu prvej inštancie je nepochybné, že v zmluve

tento údaj chýba, napriek tomu, že je uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia nepostačuje. Súd preto dospel k záveru, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere
chýba povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých
na výpočet RPMN. V dôsledku toho je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez
poplatkov. Žalovaný by preto mal žalobcovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru, t. j. 4.000 Eur a keďže

doposiaľ mu zaplatil 88,55 Eur, jeho dlh predstavuje sumu 3.911,45 Eur. Súd preto zaviazal žalovaného
len k zaplateniu tejto istiny a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný sa dostal
do omeškania po zosplatnení úveru listom zo dňa 1.7.2015 odo dňa 12.7.2015, nakoľko týmto listom
bol vyzvaný na úhradu dlhu do 11.7.2015. Ku dňu 11.7.2015 výška úrokov z omeškania činila 5,05 %
ročne, žalobca však žiadal o priznanie úrokov z omeškania len vo výške 5 % ročne, preto súd prvej
inštancie priznal úroky z omeškania len v uplatnenej výške. Vzhľadom na to, že žalobca žiadal priznať

úroky z omeškania už od 2.7.2015 (v petite nesprávne od 7.2.2015), v tejto časti, keďže súd priznal
úroky z omeškania až od 12.7.2015, žalobu zamietol. Súd zamietol aj žalobu o kapitalizované úroky z
omeškania vo výške 0,80 Eur nakoľko tento nárok žalobca dostatočne nešpecifikoval a nepreukázal. V
žalobe uviedol len to, že nárok vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru.
Žalobca mal presne uviesť akou úrokovou sadzbou počítal pri vyčíslení úrokov z omeškania, konkrétne

z akej splátky a za aké obdobie. O trovách konania súd rozhodol tak, že vo veci mal žalobca úspech vo
výške 94 %, neúspech v rozsahu 6 %, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 88 % zo zaplateného súdneho poplatku.

3. Proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania, podal včas

odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel
žalobe žalobcu v celom rozsahu. Uviedol, že Zmluva o úvere obsahuje všetky predpoklady použité
na výpočet RPMN. Zákon nepožadoval uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN, a
nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať. Poukázal na rozsudok
SúdnehodvoraEurópskejúnievoveciC-42/15,vzmyslektoréhozmluvaoúverenemusíbyťnevyhnutne

vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 odsek 2 smernice musia
byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, v tomto prípade na Formulári so štandardnými
európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere. K názoru súdu prvej inštancie, že žalobca dostatočne
nešpecifikoval a nepreukázal úroky z omeškania vo výške 0,80 Eur žalobca uviedol, že pokiaľ súd
považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie. Uvedený úrok z omeškania bo

dohodnutý v Zmluve o úvere v zmysle ustanovenia § 369 odsek 1 Obchodného zákonníka. K výroku
súdu o trovách konania uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania postupoval
nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu.

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

6. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

7. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

8. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi stranami sporu bola dňa 26.8.2014 uzatvorená Úverová zmluva
č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 4.000,- Eur, pri

úrokovej sadzbe 15,9 % ročne. Splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá na deň 27.8.2024. Listom zo
dňa 1.7.2015 žalobca úver predčasne zosplatnil a žalovaného vyzval na úhradu dlhu vyčísleného na
4.153,80 Eur s príslušenstvom najneskôr do 11.7.2015.9. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného
v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka, musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov.

10. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver

sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

11. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na výpočet
RPMN, je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné
zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by

spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný
vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. S nesprávne uvedenou RPMN v
neprospech spotrebiteľa Zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) spája
následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

12. K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z
najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za
úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji
o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho

výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné
uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor,
že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie
výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento
údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto

jediného dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca namieta
formalistický výklad súdu, tak odvolací súd dáva do pozornosti, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm.
g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú

čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto miery“.

13. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že

členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

14. Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernica je záväzná pre každý
členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa

voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom
ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného
trhu, kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť, ako nariadenie je adresovaná iba

členským štátom, a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu, a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva, dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný

rozsudokSúdnehodvoraonesplnenítranspozičnejpovinnostičlenskéhoštátu,aleborozsudokSúdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice, a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanoveniasmernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky, a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná, alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca, alebo povinnosť pre

členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené, a priama aplikácia nesmie mať
za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie
trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy
nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že
ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť, a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu

dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby, a preto im nemôže
byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

15. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov (resp. všetky
predpoklady na výpočet RPMN), alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver

za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne
irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej
harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má
vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade

išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika
nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady potrebné na
výpočet RPMN, resp. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

16. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice, a celkom jednoznačne
požaduje aby v samotnej zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN, resp. vyjadrenie tak
splátok istiny, ako aj splátok úrokov, a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel
vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je
zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto

terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu
tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok
istiny,splátokúrokovasplátokpoplatkov,inaksazmluvaospotrebiteľskomúverepovažujezabezúročnú

a bez poplatkov.

17. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie ho nevyzýval na špecifikovanie a preukázanie úroku z
omeškania vo výške 0,80 Eur, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nemal povinnosť sporovú
stranu vyzývať na doloženie dôkazov, ktoré majú svedčať jeho tvrdeniam, a ktoré majú byť na jeho

prospech. Prejednávaná vec je ovládaná zásadou kontradiktórnosti a súd nemá povinnosť vyzývať
strany, aby predkladali dôkazy, súd len hodnotí dôkazy prednesené stranami sporu. Súd prvej inštancie
neviedol konanie ex offo, nemal povinnosť vyšetrovať a zisťovať skutkový stav veci, bol povinný len
hodnotiť prednesené dôkazy. Pokiaľ teda sporová strana nepredniesla dôkazy svedčiace jej nároku,
súd nemal povinnosť ani právo vyzývať ju na doplnenie dokazovania. Takýto postup by bol v rozpore s

vyššie uvedenou zásadou kontradiktórnosti, a zásadou rovnosti zbraní sporových strán. Každá sporová
strana má povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena, pokiaľ má záujem byť v spore
úspešná, pričom sa nemôže spoliehať na iniciatívu zo strany súdu tak, ako tomu je v konaniach podľa
Civilného mimosporového poriadku č. 161/2015 Z. z..

18. Ak si žalobca žalobou uplatňoval aj nárok na zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania
vo výške 0,80 Eur, bol povinný preukázať nielen uzavretie relevantnej zmluvnej podmienky so
spotrebiteľom, ale aj to, či si spotrebiteľ uzavretie takejto podmienky slobodne vyjednal.

19. Z obsahu žaloby vyplýva, že úroky z omeškania vo výške 0,80 Eur predstavujú úrok z omeškania

z každej omeškanej splátky. Každá splátka v sebe zahŕňa popri istine aj úrok ako príslušenstvo
pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu, Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník neumožňujú
veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) v prípade omeškania s platením
príslušenstva pohľadávky (dohodnutých zmluvných úrokov). Úroky, úroky z omeškania a poplatok zomeškania sú podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v
zmysle tohto ustanovenia, a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v ust. § 488 Občianskeho
zákonníka, rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového

vzťahu,kuktoréhozmenedochádzapriamozozákonapráveažomeškanímdlžníka.Úrokovýzáväzkový
vzťah je vzťahom akcesorickým, jeho vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným.
Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku), zaniká aj akcesorický záväzok
úrokový, pretrváva iba povinnosť uhradiť už splatné úroky. Tým, že dlžník včas nesplní úroky z istiny,
sa dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením istiny. Ani Občiansky,

ani Obchodný zákonník pritom nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením
príslušenstva pohľadávky.

20. V sume 0,80 eur je obsiahnutý nielen úrok z omeškania s platením istiny, ale aj úrok z omeškania
s platením príslušenstva. Keďže z obsahu žaloby nie je zrejmé, do akej výšky ide o úroky z omeškania
z istiny, a do akej výšky o úroky z omeškania z príslušenstva, súd prvej inštancie správne rozhodol,

keď zamietol žalobu čo do sumy 0,80 eur v celom rozsahu. Súd nebude nahrádzať úlohu žalobcu pri
riadnom vyčíslení žalovanej sumy.

21. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Pokiaľ súd prvej
inštanciepriurčovanípomeruúspechustránzohľadnilskutočnosť,žežalobcavčastiozaplatenieúrokov

nebol úspešný, postupoval správne. Niet dôvodu pri posudzovaní rozsahu úspechu strán v konaní
uvedenú skutočnosť opomenúť. Žalobcovi by nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vznikol za
predpokladu, že by žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu, k čomu však v predmetnom prípade nedošlo.

22. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. A.. Ú. XXX/XX)

23. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré časti žaloby nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. X M. XXX/XXXX, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, A.. Ú.
XXX/XX)

24. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie
žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým
súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a vo výroku o náhrade trov konania, potvrdzuje
(§ 387 CSP).

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu 100 %.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).