Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. marec 2018

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 20Csp/106/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417208683
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2018:6417208683.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: KRUK

Česká a Slovenská republika s. r. o., so sídlom Československé armády 954/7, Hradec Králové, Česká
republika, IČ: 247 851 99, v konaní právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Gallo, s.r.o., so sídlom
Jilemnického 30, Martin, IČO: 36 715 352, proti žalovanému: N. Y., P.. XX.XX.XXXX, X. Y. Š.. D. XXX/
X, Ž. P. L., v konaní o zaplatenie 361,20 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 61,31 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne z tejto sumy od 17.12.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 361,20 Eur s úrokom
z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 17.12.2016 do zaplatenia s odôvodnením, že dňa 30.05.2013
žalovaný uzavrel so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o. zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
568861046, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 420,- Eur. Žalovaný sa ju

zaviazal splácať po dobu 60 týždňov po 9,42 Eur, pričom posledná splátka bola splatná dňa 24.07.2014.
Takisto dňa 30.05.2013 žalovaný uzavrel zmluvu o zabezpečení splátok úveru a na jej základe sa
zaviazal za dohodnutú službu zaplatiť sumu 216,30 Eur splatnú po dobu 60 týždňov v sume 3,60 Eur.
Z oboch zmlúv tak splátka tvorila sumu 13,02 Eur. Žalovaný splátky riadne a včas nesplácal, uhradil
len sumu 358,69 Eur a tak zvyšok dlhu predstavuje žalovanú sumu, ktorú neuhradil ani po písomnej
výzve, pričom zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 16.12.2016 spoločnosť Provident Financial, s.r.o.
postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému žalobcovi.

2. Žalovaný prevzal žalobu spolu s príslušnými poučeniami dňa 18.01.2018, no k veci sa nevyjadril.

3. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na § 297 písm. b) Civilného
sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), nakoľko sa jednalo o spotrebiteľskú vec, išlo iba o
otázku jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán neboli sporné a hodnota sporu bez
príslušenstva neprevyšovala 1.000,- Eur.

4. Na základe žalobcom predložených listinných dôkazov (zmluva o spotrebiteľskom úvere, formulár
štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere, zmluva o zabezpečení splátok úveru,
prehľad platieb, oznámenie o postúpení a poštový podací hárok, predžalobná výzva) mal súdpreukázané, že žalovaný ako dlžník uzavrel dňa 30.05.2013 so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o.
ako veriteľom obidve zmluvy ako to bolo aj tvrdené v žalobe (čo nijako nebolo sporné).

5. Už zo samotného označenia úverovej zmluvy je nepochybné, že išlo o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 1 ods. 2 stanovuje, že spotrebiteľským
úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom

spotrebiteľovi. Právny predchodca žalobcu mal pri uzavretí zmluvy postavenie veriteľa (dodávateľa)
podľa § 2 písm. b) cit. zákona a žalovaný postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) cit. zákona, pričom
podľa § 2 písm. d) cit. zákona sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

6. Predmetná zmluva má síce písomnú formu podľa § 9 ods. 1 cit, zákona, no neobsahuje všetky
podstatné zákonné náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy.

7. Konkrétne podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Predmetná zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti
úveru, pretože aj keď zákon výslovne nevyžaduje, aby zmluva obsahovala konkrétny dátum konečnej
splatnosti úveru, musí ísť o také vyjadrenie, ktoré spotrebiteľovi v každom okamihu umožňuje bez

ťažkostí a s istotou dátum konečnej splatnosti úveru jednoznačne identifikovať a za tomu zodpovedajúce
nemožno považovať formuláciu určujúcu konečný deň splatnosti úveru ako „siedmy deň 60. týždňa po
dni uzavretia zmluvy“, ktorá v okamihu uzavretia zmluvy neumožňuje bez ťažkostí a s istotou hneď
jednoznačne určiť konkrétny dátum konečnej splatnosti úveru. Nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu (§
52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez

ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a právny predchodca žalobcu pri
jej uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa a žalovaná v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4
Občianskeho zákonníka), ktorá bola vopred formulovaná zo strany právneho predchodcu žalobcu, táto
skutočnosť musí ísť na jeho ťarchu ako dodávateľa.

8. Vo vzťahu k tomuto nedostatku zmluvy je treba zdôrazniť, že tento záver reflektuje aj aktuálnu
judikatúru Súdneho dvora EU (prípad č. C-42/15 vo veci Biróová), z ktorej možno vyvodiť, že nie je
nezlučiteľnou so Smernicou EP a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere vnútroštátna
úprava, ktorá sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou absenciu takej náležitosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho

záväzku. O takýto prípad presne v tomto prejednávanom spore ide, pretože zo zmluvnej formulácie
nemožno bez ťažkostí určiť konkrétny dátum konečnej splatnosti a to spôsobuje pochybnosti vo vzťahu
k žalovanému ako spotrebiteľovi ohľadne rozsahu jeho záväzku (kedy vlastne celý úver splatí).

9.Akojezpredloženejzmluvyospotrebiteľskomúverezrejmé,splátkyvpočte60,vktorýchbolžalovaný

povinný úver splatiť boli splatnými tak, že prvá splátka bola splatnou 7. deň po uzavretí zmluvy, ďalšie
splátky 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky a splatnosť poslednej splátky (vo výške
9,12 Eur) bola 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Teda okamih splatnosti poslednej splátky
nemožno presne určiť bez vykonania prepočtu, pričom právnemu predchodcovi žalobcu nič nebránilo,
aby výsledok tohto prepočtu uviedol priamo do zmluvy.

10. Okrem toho v čase uzavretia zmluvy zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vyžadoval
v ust. § 9 ods. 2 písm. i), aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala uvedenie úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru. V predmetnej zmluve je uvedený úrok 22,38 % ročne zo sumy úveru, čo
predstavujesumu93,99Euranievzmluvedeklarovanúčiastku60,48Eur.Súčasnesažalovanýzaviazal

zaplatiť poplatok za „garantovanú službu“ vo výške 84,42 Eur, avšak podľa názoru súdu odmenou, či
poplatkom za garantovanú službu dodávateľ v skutočnosti prekrýval reálnu úrokovú sadzbu úveru, ktorá
je vyššia. Garantovaná služba spoplatnená poplatkom na úrovni cca 20 % z istiny úveru totiž podľa bodu
4 zmluvy spočíva v tom, čo by mal dodávateľ spotrebiteľovi poskytnúť keď už nie bezplatne, tak lenza symbolický poplatok a nie za tak vysokú odplatu. Išlo totiž o to, čo len prirodzene súvisí so správou
vlastnej pohľadávky - že veriteľ bude písomne či telefonicky upozorňovať žalovaného na omeškanie
so splátkami, že mu bude poskytovať zákaznícku podporu prostredníctvom telefonickej zákazníckej

linky a kontaktných centier, vyhotovenie duplikátov zmluvnej dokumentácie atď. - teda úplne bežné veci
poskytované inštitúciami finančného trhu buď bezplatne ako súčasť svojej prozákazníckej politiky alebo
za mierny poplatok (vyhotovovanie kópií).

11. Preto poplatok za garantovanú službu súd považoval za „skrytý“ úrok, ktorý sa žalovaný zaviazal

uhradiť za poskytnutý spotrebiteľský úver v dôsledku čoho mu bol úver poskytnutý nie za úrok 22,38 %
ročne (pričom súdu nie je zrejmé ako potom bolo určené, že je to v zmluve uvedená suma 60,48 Eur),
ale za úrok vyšší.

12. Tieto závery súd vyvodzuje aj vzhľadom na súčasné uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru,
ktorá evidentne súvisí s uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože podľa tejto zmluvy sa

žalovaný zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu 216,30 Eur (teda viac než polovicu úveru, a to v 59. splátkach
po 3,60 Eur týždenne a posledná splátka v sume 3,90 Eur splatných spolu so splátkami úveru) za
„službu“ spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru
poskytnutého mu na základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v jej bezodkladnom použití
na účely úhrady splátky úveru.

13. V skutočnosti však podľa názoru súdu išlo o zmluvu, ktorou veriteľ žalovanému k úveru síce „pribalil
niečo navyše“, no tým len navýšil odplatu za poskytnutie úveru a takouto praktikou poskytovania akejsi
nadštandardnej služby na základe osobitnej zmluvy len zakrýval skutočnú výšku odplaty za úver. V
prípade tejto služby išlo totiž o to, že žalovaný mal platiť za to, čo zasa veriteľovi vyplýva zo zákona, resp.

jesamozrejmýmvsúvislostisosprávouvlastnejpohľadávky.Podľa§567ods.1Občianskehozákonníka
sa totiž dlh plní na mieste určenom dohodou účastníkov a ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním
bydliskoalebosídlodlžníka.Vobčianskomprávemátedadlhtzv.„odnosnú“povahu,veriteľsipretomusí
prevziať dlhované plnenie v mieste bydliska dlžníka a tak je úplne v rozpore s princípmi spotrebiteľskej
ochrany, aby spotrebiteľ platil za to, čo je povinnosťou veriteľa, dodávateľa. Doslova až absurditou je,

že žalovaný mal platiť veriteľovi za to, že tento si prijaté plnenie zaúčtuje na plnenie dlhu. Podľa názoru
súdu už len toto svedčí o tom, že účelom zmluvy o zabezpečení splátok úveru bolo prekrytie reálnej
odmeny veriteľa za poskytnutie úveru. Súd preto túto zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny
úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje ust. § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z.
(v znení účinnom ku dňu 12.08.2013), ktorý v čase uzavretia úverovej zmluvy určoval, že sa veriteľovi

(resp. finančnému agentovi) zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom
je obchádzanie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

14. Vyššie uvedené nedostatky v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere sú potom takého
charakteru, že spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona

č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy. To
znamená, že žalovaný bol povinný vrátiť len istinu poskytnutého úveru vo výške 420,- Eur. Žalovaný
nijak nepoprel tvrdenie žalobcu, že uhradil splátky v celkovej výške 358,69 Eur, preto dlh žalovaného
predstavuje ešte rozdiel v sume 61,31 Eur. Na zaplatenie tejto sumy má žalobca právo v nadväznosti
na zmluvné postúpenie pohľadávky podľa § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ako to vyplýva z

predloženého oznámenia o postúpení zo dňa 16.12.2016 (č.l. 8 spisu), čím mal súd preukázanú aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu v predmetnom spore. Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o zabezpečení splátok
úveru žalovanému nevznikla povinnosť uhradiť odmenu podľa tejto zmluvy, či už žalobcovi alebo jeho
právnemu predchodcovi. Preto vo zvyšku súd žalobu zamietol.

15. Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania
obsiahnutou v § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) v znení
účinnom od 01.02.2013, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Žalovaný bol nepochybne ku dňu 17.12.2016 v omeškaní s úhradou sumy 61,31 Eur

(keď posledná splátka podľa zmluvy bola splatná v júli 2014) a tak od uvedeného dňa až do zaplatenia
má žalobca právo na úrok z omeškania nepochybne vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy.16. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, ktorý hovorí, že ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania. Žalobca sa domáhal úhrady čiastky 361,20 Eur s príslušenstvom,

úspešný bol v rozsahu 61,31 Eur s príslušenstvom. Jeho percentuálny úspech tak predstavuje po
zaokrúhlení 17 %, zvyšok je úspechom žalovaného, t.j. 83 %. V pomernom vyjadrení prevažuje úspech
žalovaného (a to v rozsahu 66 % ako rozdielu medzi 83 % a 17 %), ktorému však v konaní trovy nevznikli.
Preto súd vyslovil, že mu náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne

vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.