Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 26, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/99/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614203806
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6614203806.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, s spore
žalobkyne: Y. N., nar. XX. R. XXXX, trvale bytom XXX XX C. XXX, zast. Advokátska kancelária JUDr.
Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,ozaplatenie150,-Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 4C/28/2014-79
zo dňa 24. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým
rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 150,- Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 150,- Eur od 07.03.2014 do zaplatenia, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný
nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 100% (druhý výrokový veta) a treťou výrokovou vetou zaviazal
žalovaného povinnosťou zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok zo žaloby vo výške 16,50 Eur na

účet Slovenskej pošty, a.s..

1.1 Z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že tento prv vydaným rozsudkom č.k. 4C/28/2014-45 zo
dňa 18.05.2015 žalobu zamietol s odôvodnením, že v prejednávanej veci ide o vzťah zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktorá neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov tak, ako to vyžaduje zákon č.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“).

Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa sa poskytnutý úver zaviazala vrátiť v dvoch mesačných splátkach po
325,- Eur, bola možnosť aplikácie zákona č.258/2001 Z.z. vylúčená. Súd prvej inštancie tiež poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co/738/2015-60 zo dňa 15.08.2016, ktorým
odvolací súd prv vydaný rozsudok okresného súdu zrušil v plnom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie
s tým, že bolo potrebné postupovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a pred rozhodnutím vo
veci samej bolo potrebné podrobiť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu potrebnému prieskumu ohľadom
jej súladu so zákonom a opätovne vo veci rozhodnúť.

1.2 Po doplnení dokazovania okresný súd zistil, že žalobkyňa sa v Zmluve o úvere vo výške 500,-
Eur zaviazala zaplatiť žalovanému ako odplatu sumu 150,-Eur, pri splatnosti úveru v dvoch splátkach
po 325,- Eur mesačne, celková odplata žalovaného za poskytnutie úveru predstavovala v prepočte741,84% ročne. Toto percento predstavovala aj RPMN úveru zo zmluvy č. 6561633, úroková sadzba
úveru bola 180% ročne, čo prevyšuje najvyššiu prípustnú mieru odplaty určenú v § 1a ods. 2 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len

„nariadenie č. 87/1995 Z.z.“). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že takto vysoká odplata odporuje
dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj zásadám poctivého obchodného styku
(§ 265 Obchodného zákonníka), teda základným etickým zásadám. Na základe uvedeného považoval
uzatvorenú zmluvu za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Táto
neplatnosť je absolútnou neplatnosťou, pôsobiacou ex tunc a z neplatného právneho úkonu žalobkyni

voči žalovanému nevznikli žiadne povinnosti a žalovanému voči žalobkyni nevznikli žiadne práva.
Žalobkyňa má tak proti žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko mu zaplatila
nímposkytnutépeňažnéprostriedkyspolusodplatoubezprávnehodôvodu.Žalobkynivzniklapovinnosť
vrátiť žalovanému len istinu poskytnutého úveru, bez úrokov a bez poplatkov. Vznikla jej tak povinnosť
vrátiť žalovanému 500,-Eur a vzhľadom k tomu, že vrátila sumu 650,- Eur, vznikol jej preplatok 150,-Eur.
Táto suma predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný žalobkyni vydať, nakoľko ide

o majetkový prospech, ktorý získal plnením bez právneho dôvodu.

1.3 Pokiaľ ide o úrok z omeškania, tento okresný súd priznal vo výške 8,25% ročne, pričom za prvý
deň omeškania žalovaného s platením dlžnej sumy považoval 07.03.2014, ako deň nasledujúci po
uplynutí lehoty na plnenie určenej žalovanému vo výzve zo dňa 3. marca 2014. V tomto smere aplikoval

ustanovenie § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 10c nariadeni č. 87/1995 Z.z..

1.4 O trovách konania okresný súd rozhodoval podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalobkyni, majúcej v konaní plný úspech, priznal
náhradu trov konania vo výške 100% proti žalovanému.

1.5 Zároveň súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku zo
žaloby, ako neúspešného účastníka v spore, s poukazom na § 4 ods.2, písm.u) a § 2 ods. 2 zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992
Zb.“).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd
podľa ustanovenia § 391 ods. 1 C.s.p. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Uplatnil nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania. Namietal
odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1, písm. d), f) a h) C.s.p. a tvrdil, že rozsudok

okresného súdu je nedostatočne odôvodnený nakoľko okresný súd sa nevysporiadal s argumentáciou
žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu. Tiež tvrdil, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 V konkrétnostiach odvolateľ zdôraznil, že zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, zmluvné strany sa dohodli, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami
Obchodného zákonníka, zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho
vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by to tak bolo urobené, boli
by to v rozpore so zákonom. Zdôraznil tiež, že na zmluvu nie je možné aplikovať ani ustanovenia zákona

č. 258/2001 Z.z., nakoľko v zmysle jeho ustanovenia § 1 ods. 1, písm. f) je predmetná zmluva vyňatá
spod pozitívneho vymedzenia spotrebiteľského úveru. Úver mal byť splatený v počte dvoch splátok
325,- Eur. Nakoľko zmluva o úvere je v zmysle Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, nie je
možné na ňu aplikovať iné predpisy ako Obchodný zákonník. Aplikácia Občianskeho zákonníka, či iných
zákonov, slúžiacich prioritne na ochranu spotrebiteľa, je vylúčená. Pokiaľ ide o zákon č. 258/2001 Z.z.

a povinnosť uvádzať RPMN, je notorietou, že do 31.12.2007 tento zákon obsahoval chybný vzorec na
výpočet RPMN. Zákon č. 258/2001 Z.z. sa navyše vzťahoval na zmluvy o úvere až na základe jeho
novelizácie, účinnej od 1. janára 2008.

2.2 Pokiaľ žalobkyňa napádala poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za vypracovanie

a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je zrejmé, že mienila
na poplatok ako taký. V tomto smere poukázal na závery rozhodovacej praxe a zdôraznil, že je logické,
že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziká, sú úroky požadované nebankovými veriteľmi
vyššie, ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre daný typ pôžičky je nutné zistiť, akávýška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej
pôžičke o úvere v určitom období. Ak teda žalobkyňa namietala výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie
peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste

uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných
inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Slovenský zákonodarca poplatok za
spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Poplatok za poskytnutý úver nie je podľa
žalovaného neprimerane vysoký. Ak žalobkyňa uvádza, že poplatok za poskytnutie úveru je úžerný a
táto skutočnosť je podľa nech zrejmá už na prvý pohľad, z uvedeného logicky vyplýva, že žalobkyňa

si musela byť vedomá príslušného poplatku už pri samom uzavretí zmluvy. Tento poplatok tak v čase
uzavretia zmluvy dlžníčke vyhovoval, nakoľko nič voči jeho výške nenamietala. Bolo na dobrovoľnom
rozhodnutí dlžníčky, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Pokiaľ ide o poplatok,
tento v jednej tretine predstavuje úrok a v dvoch tretinách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Z uvedených dôvodov žalobca zdôraznil, že nemožno
hovoriť o absencii obligatórnych náležitostí, keďže ich príslušný zákon nevyžaduje.

2.3 Žalovaný tiež uviedol, že sa nemôže stotožniť s úhradou trov konania, nakoľko spor nebol
právoplatne rozhodnutý.

2.4 V podanom odvolaní žalovaný s poukazom na § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka namietol

premlčanie uplatneného nároku, vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa v zmysle ustanovení
O.s.p. (žalovaný mal zrejme na mysli Občiansky zákonník, poznámka odvolacieho súdu) môže domáhať
v subjektívnej 2-ročnej lehote, najneskôr však do uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty. K
premlčaniu došlo tak v objektívnej, ako i subjektívnej lehote, a to dňa 09.04.2012, nakoľko žalobkyňa
uplatnila svoj nárok až dňa 12.03.2014. Žalobkyňa nijako skutkovo nepreukázala možnosť uplatnenia

10-ročnej premlčacej lehoty.

2.5 Žalovaný razantne odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu a vyjadril názor,
že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon.
Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy

právoplatne vyhlásená za neplatnú, právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a
majetkový prospech získal žalovaný z nepoctivých zdrojov.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.

3.1 S tvrdeniami žalovaného v podanom odvolaní nesúhlasila a zdôraznila, že vzťah medzi žalobkyňou
a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, a teda na danú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Mala tiež za to, že v prejednávanom prípade nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale
k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaný namietal

nesprávny vzorec na výpočet RPMN v Zákone o spotrebiteľských úveroch, žalobkyňa zdôraznila,
že žalovaný mal zákonom stanovenú povinnosť údaj RPMN ako jeden z najdôležitejších údajov
pre spotrebiteľa uviesť, čo však neurobil. Pri takejto argumentácii zo strany žalovaného ide len o
obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencií obligatórnych náležitostí uzavretej zmluvy.
Pokiaľ ide o odplatu za poskytnutý úver, táto pri istine úveru vo výške 500,-Eur bola dohodnutá na

sumu 150,-Eur, označená ako „príslušný poplatok,“ ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť v dvoch
mesačných splátkach. Odplata pre žalovaného v predmetnej úverovej zmluve tak predstavovala viac
než 382,60%. Aj keď výška úrokov pri peňažnej pôžičke nie je priamo zákonom limitovaná, nemožno
dohodnúť akúkoľvek výšku úrokov, nakoľko nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Aj pri zohľadnení
miery rizika žalovaného a skutočnosti, že je nebankovým subjektom, je ním požadovaná odplata

neprimerane vysoká. Konanie žalovaného v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi je nutné
hodnotiť ako neplatný právny úkon. Pokiaľ ide o námietku premlčania, žalobkyňa nemala za sporné,
že na predmetný vzťah je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčania
nároku z bezdôvodného obohatenia, avšak zdôraznila, že dlhodobo nedodržiavanie právnych predpisov
na ochranu spotrebiteľa zo strany žalovaného napriek mnohým rozhodnutiam súdov, týkajúcich sa

rovnakých formulárových zmlúv, je nutné hodnotiť ako úmyselné. Z uvedeného dôvodu je potrebné
aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu na predmetný vzťah. Taktiež neuplynula ani subjektívna lehota na
uplatnenie nároku žalobkyne voči žalovanému, táto je viazaná na moment, kedy sa žalobkyňa dozvedela
o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil. Tvrdenia žalovaného ohľadomuplynutia subjektívnej lehoty nie sú odôvodnené a podložené relevantnými dôkazmi, dôkazné bremeno
v tomto prípade spočíva na jeho strane. Žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od svojho
právneho zástupcu, a to na prvej porade, keď právny zástupca preštudoval úverovú zmluvu, predloženú

mu žalobcom a informoval žalobkyňu o možnostiach uplatnenia si jej práv. žalobkyňa následne ten istý
deň, 20. februára 2014, udelila právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci,
od udelenia plnomocenstva do podania návrhu na začatie konania ubehol necelý mesiac. Žalobkyňa
tak mala za to, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila v 2-ročnej subjektívnej
lehote. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nielen predpokladaná

vedomosť. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s argumentáciou žalovaného ohľadne nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal i
s rozhodujúcimi argumentami žalovaného, keď v ňom poukázal na tvrdenia žalovaného a na dôvody,
pre ktoré jeho tvrdenia považoval za nedôvodné. Okresný súd vo svojom rozhodnutí tak výstižne a
dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vysporiadal sa s rozhodujúcimi argumentami
oboch strán. Podľa žalobkyne napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti, či svojvôle a

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa parametre zákonného odôvodnenia podľa ustanovenia §
220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z..

4. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce

konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne
právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

8.Vprejednávanejvecisúdprvejinštancieposúdilprávnyvzťahmedzistranamisporuzaloženýzmluvou
označenou ako Zmluva o úvere č. 6730085 zo dňa 20.2.2009 ako vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať
aj ustanovenia Občianskeho zákonníka ohľadne spotrebiteľských zmlúv (§ 52 a nasl.) a zistil, že celková

odplata za poskytnutie úveru predstavuje 741,84% ročne, RPMN 741,84% ročne, úroková sadzba
úveru 180% ročne. V prihliadnutím na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že odplata v tejto výške
odporuje dobrým mravom ako aj zásadám poctivého obchodného styku, z čoho vyvodil neplatnosť
zmluvy ako celku v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Následkom konštatovanej neplatnosti zmluvy o
úvere bolo konštatovanie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného ako rozdielu medzi

poskytnutými (500,- Eur) a vrátenými finančnými prostriedkami.

9. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné.

9.1 Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými

úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a
zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný namietal
nepreskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozsudku tým, že tvrdil, že nekriticky prevzal argumentáciu
žalobkyne a nevysporiadal sa s argumentáciou žalovaného, táto námietka nie je dostatočne konkrétna

bez toho, aby odvolateľ uviedol, ktorými jeho konkrétnymi argumentmi sa okresný súd nezaoberal, resp.
na ktoré prostriedky procesnej obrany neprihliadal, resp. sa s nimi nevyporiadal. V konečnom dôsledku
odvolací súd zistil, že žalovaný písomným podaním (čl.12 spisu) namietal miestnu nepríslušnosť
Okresného súdu Lučenec s tým, že stanovisko k žalobe zaujme až po rozhodnutí o miestnej príslušnostisúdu. Na pojednávaniach vytýčených na deň 27.03.2014, 30.04.2015, 28.05.2015 svoju neúčasť
ospravedlnil, k odvolaniu žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 4C/28/2014-45 zo dňa
28.05.2015 sa písomne nevyjadril. Nebol účastný ani pojednávania vytýčeného okresným súdom na deň

24.11.2014. Námietka je tak v rozpore s obsahom súdneho spisu a aktivitou žalovaného v konaní, ktorý
sa vo veci samej nevyjadril. Nie je tak zrejmé, na akú svoju argumentáciu v konaní žalovaný poukazoval
a s ktorou sa súd prvej inštancie podľa jeho tvrdení nevysporiadal.

9.2 Žalovaný v podanom odvolaní namietol, že na zmluvný vzťah nie je možné aplikovať ustanovenia

zákona č.258/2001 Z.z., nakoľko v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2, písm. f) zákona č. 258/2001 Z.z.
je predmetná zmluva vyňatá spod pozitívneho vymedzenia spotrebiteľského úveru. Táto námietka je v
rozpore s obsahom napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého nevyplýva aplikácia ustanovení
zákona č. 258/2001 Z.z. na právny vzťah založený zmluvou uzavretou medzi žalobkyňou a žalovaným.
Naopak, súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí rovnako ako žalovaný poukázal na ustanovenie
§ 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 258/2001 Z.z. a svoje rozhodnutie nezaložil na konštatovaní, že zmluvný

vzťah je potrebné posudzovať aj podľa zákona č. 258/2001 Z.z. a ani na konštatovaní, že úver je
spotrebiteľským úverom podľa citovaného zákona.

9.3 Žalovaný namietal aj aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Poukázal na to, že zmluvné stravy sa v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli,

že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka a tvrdil, že iný zákon na daný
zmluvný vzťah nebolo možné aplikovať. K tomu odvolací súd uvádza, že žalovaný sa mýli ak tvrdí, že
aplikácia Občianskeho zákonníka je v danom prípade vylúčená. Odvolací súd v tomto smere poukazuje
na § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka ako aj § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., v znení účinnom
ku dňu uzavretia spornej zmluvy o úvere (20.02.2009), z ktorých jednoznačne vyplýva rozdiel medzi

spotrebiteľským úverom a spotrebiteľskou zmluvou, t.j. každá zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa
zákona 258/2001 Z.z. je súčasne spotrebiteľskou zmluvou, naopak však tento záver neplatí, t.j. aj
keď zmluva o úvere nespĺňa náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001
Z.z., môže byť spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 4
Občianskeho zákonníka pre účely vymedzenia pojmu spotrebiteľ nezakotvuje podmienku uzavretia

spotrebiteľskej zmluvy na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, zakotvuje
len jedinú podmienku, a to, aby fyzická osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zo spisu nevyplýva, že by žalobca
predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavieral v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti; odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v

prejednávanom spore ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú je potrebné aplikovať aj ustanovenie
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že v danom prípade nejde o spotrebiteľský úver z
dôvodu, že ide o zmluvu na ktorej základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej
trimesiacealebomaximálneštyrmisplátkamivlehotenepresahujúcej12mesiacov,aplikáciuustanovení
Občianskeho zákonníka nevylučuje. Odvolací súd nepopiera argumentáciu odvolateľa o tom, že zmluva

bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, vec sa však týka záväzkovo-právneho vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Ide o vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Zmluvným
dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť Občianskeho zákonníka, ktorý sa vzťahuje na všetky
zmluvyspĺňajúcedefiníciuspotrebiteľskejzmluvypodľaObčianskehozákonníka.Zmluvyuzavretépodľa
Obchodného zákonníka výnimku netvoria.

9.4 Žalobca namietal záver súdu vo vzťahu k výške poplatku za poskytnutie finančných prostriedkov,
z ktorej súd prvej inštancie vyvodil výšku RPMN a úrokovej sadzby a následne konštatoval neplatnosť
zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. S prihliadnutím na výšku vypočítanej RPMN (ktorú
žalovaný v podanom odvolaní nespochybnil) považuje odvolací súd v zhode s konštatovaním súdu

prvej inštancie za nepochybné, že dohodnutá výška odplaty odporuje dobrým mravom ako aj zásadám
poctivéhoobchodnéhostyku.Žalobkyňamalavrátiťposkytnutéfinančnéprostriedkyvovýške500,-Eurv
dvoch splátkach po 325,- Eur v lehote dvoch mesiacov od ich poskytnutia. Poplatok je v zmluve uvedený
ako „príslušný poplatok“, pričom žalovaný ho v podanom odvolaní špecifikoval tak, že v jednej tretine
predstavuje úrok a v dvoch tretinách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s

administratívnou s tým spojenou. Ani táto argumentácia neobstojí. Úroková sadzba by tak predstavovala
60% ročne (1/3 z okresným súdom vypočítaných 180%) a administratívny poplatok 20% z poskytnutej
výšky finančných prostriedkov. Dve tretiny z „príslušného poplatku“ predstavujú 100,- Eur (pri sume
poskytnutých finančných prostriedkov 500,- Eur), čo predstavuje 20% poplatok za spracovanie úveru.Takýto poplatok, berúc do úvahy aj praktiky bánk, ktoré požadovali 1-2% za spracovanie úveru, je
neprimerane vysoký a ako taký v rozpore s dobrými mravmi. Záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu
k neprimeranosti poplatku nemožno nič vytknúť.

9.5 Ak žalovaný namietol, že nenastala žiadna zo zákonných foriem bezdôvodného obohatenia okrem
iného z dôvodu, že zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí najprv právne posúdil zmluvu
o úvere ako neplatnú a následne ako dôsledok je neplatnosti vyvodil, že na strane žalovaného došlo

k bezdôvodnému obohateniu. Takémuto postupu okresného súdu nemožno nič vytknúť. Potom nárok
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka vychádza
zo správne a náležite súdom zisteného skutkového stavu; okresný súd priznal žalobkyni len ňou
uplatnený nárok, ako rozdiel medzi zaplatenými a poskytnutými finančnými prostriedkami.

9.6 Žalovaný v podanom odvolaní vzniesol námietku premlčania uplatneného a súdom prvej inštancie

priznaného nároku. Nakoľko odvolací súd túto námietku posúdil ako novotu v odvolacom konaní (§ 366
C.s.p.)apodmienky,zaktorýchbyjejpoužitieprichádzalodoúvahysplnenéneboli(námietkupremlčania
nemožno subsumovať pod § 366 písm. a/-d/ C.s.p.), na námietku premlčania prihliadnuť nemohol.

9.7 Aj rozhodnutie okresného súdu o trovách konania je správne: námietka žalovaného, že je predčasne

vydané (nakoľko spor nebol právoplatne rozhodnutý), neobstojí; Civilný sporový poriadok ukladá súdu
rozhodnúť o trovách konania v rozhodnutí, ktorým konanie končí (§ 262 ods. 1 C.s.p.), ako to urobil súd
prvej inštancie.

10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1,

ods. 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil a to aj vo výroku o trovách konania a výroku, ktorým rozhodol
o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok v zmysle § 2 ods. 2 zákona č.71/1992 Zb..

11. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
V predmetnom prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa, preto jej podľa vyššie
uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej odvolací súd priznal
proti žalovanému 1/ v rozsahu 100%.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).