Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. február 2018

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17Csp/22/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316213141
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2018:2316213141.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mýtna
48, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom 810 00 Bratislava, Mýtna 48,
P.O.BOX 205, proti žalovanému: H. Y., nar. X. X. XXXX, bytom XXX XX Š. - T., Y. XXXX/XX, o zaplatenie
1879,48 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1278,48 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 %
ročne z dlžnej sumy od 1. 1. 2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 36,04 %, o ktorej výške súd
rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou zo dňa 13. 7. 2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 1879,48 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % p.a. od 29. 7. 2013 do zaplatenia, spolu s
náhradou trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 30. 10. 2012
Zmluvu o pôžičke číslo 6132035, na základe ktorej právny predchodca žalobcu - spoločnosť Consumer
Finance Holding a.s., so sídlom 060 01 Kežmarok, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130, poskytol
žalovanému celkovú sumu pôžičky vo výške 4774,20 eura. Poskytnutú pôžičku sa žalovaný zaviazal
splatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 81,88 eura, do dňa podania žaloby uhradil celkovo 1721,52
eura. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok pôžičky, preto ho právny predchodca žalobcu
listom zo dňa 20. 7. 2013 vyzval na okamžitú úhradu všetkých splátok jednorazovo. Celkový dlh

žalovaného predstavuje sumu 1879,48 eura. Žalobca si popri istine uplatnil aj úroky z omeškania podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z.z. v znení
účinnom do 31. 1. 2013.

3. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

4. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - zmluva o pôžičke číslo

XXXXXXX so všeobecnými podmienkami, predžalobná upomienka s doručenkou, prehľad splátok a
úhrad a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

5. Žalobca podal žalobu tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.6. Nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú
povinnosť,ktorejnesplneniejesankcionovanéprocesnýmiprostriedkami,predovšetkýmvoformerýchlej

straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové
tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace
s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv.
sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Keďže žalobca je v konaní
zastúpený advokátskou kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo

a súd z tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí
vedieť,žekžalobejepotrebnédoložiťvšetkylistinnédôkazynapreukázanietvrdeníuvedenýchvžalobe.
Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti
strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho,
čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy
predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať. Súd poukazuje na Uznesenie NS SR sp.

zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010 (Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je
ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť
dôkazynapreukázaniesvojichtvrdení.Uvedenéustanoveniestanovujedôkaznúpovinnosťúčastníkovv
sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie

svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho
účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon
určujedôkaznébremenoakoprocesnúzodpovednosťúčastníkazavýsledokkonania,pokiaľjeurčovaný

výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom
zmysle,žesúdhonepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť
svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia.
Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia.

Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní
svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani
nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia,
má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo,
spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom

neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre
neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného

bremena.) ako aj na Rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009 (Účastníci konania teda
majúpovinnosťtvrdeniaapovinnosťtvrdeniepreukázať.Akúčastníkneunesiedôkaznúpovinnosť,resp.
dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho
nepriaznivého rozhodnutia vo veci.).

7. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013
súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od

ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany,
resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a
jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od

tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany napr. so
stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.8. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

9. Súd dáva do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva

slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

10. Dňa 30. 10. 2012 uzatvorili právny predchodca žalobcu a žalovaný Zmluvu o pôžičke číslo
XXXXXXX. V zmysle zmluvy bola žalovanému schválená a poskytnutá pôžička vo výške 3000,- eur,

pričom podľa prehľadu splátok (č. l. 7 - 8 spisu) žalovaný splatil na pôžičku 1721,52 eura. Podľa
predloženej úverovej zmluvy úver bol dohodnutý so splatnosťou 60 mesiacov po 81,88 eura, pričom
zo zmluvy nevyplýva splatnosť istiny, úrokov a poplatkov. Termín konečnej splatnosti je uvedený ako
10/2017.

11. Uzatvorená úverová zmluva podlieha právnej úprave zakotvenej v § 52 a nasledujúceho
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako aj zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
ZoSÚ), oba predpisy účinné k 30. 10. 2012.

12. Medzi obligatórne náležitosti patrí aj podľa § 9 ods. 2 písm. f), k) ZoSÚ - f) doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

13. Ako vyplýva z predloženej zmluvy o pôžičke, tieto údaje nie sú v zmluve uvedené. Preto podľa § 11
ods. 1 písm. a) ZoSÚ sa poskytnutá pôžička považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

14. Súd posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, nakoľko právny predchodca žalobcu plnil v rámci

svojej podnikateľskej činnosti, žalovaný vystupuje ako fyzická osoba nepodnikateľ.

15. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť

individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Preto treba aspoň rámcovo
vymedziť, ktoré, resp. aké podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom
dôsledkom je to, že sú zo zákona neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera
zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar
alebo služby so zárukou kvality.

16. Právny predchodca žalobcu žalovanému reálne vyplatil sumu 3000,- eur.

17. Zo všeobecných podmienok (ďalej len VP) uvedených na rube zmluvy súd nezistil žiadne relevantné
skutočnosti,nakoľkotietosúabsolútnenečitateľné,uvedenéminiatúrnympísmom,pretosistotoumožno

skonštatovať, že tieto nemohol čítať ani žalovaný pred uzatvorením zmluvy. Takto predložený dôkaz je
len formálnym splnením povinnosti žalobcu na unesenie bremena dôkazu.

18. Podľa § 3 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými

mravmi.

Podľa § 52 ods. 1 a 2 OZ, (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je

obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa§54ods.1a2OZ,(1)Zmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskouzmluvousanemôžuodchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

(2) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZoSÚ), (1) Tento zákon upravuje práva a
povinnostisúvisiacesposkytovanímspotrebiteľskéhoúverunazákladezmluvyospotrebiteľskomúvere,
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob

výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa.
(2) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f), k) cit. zák., (1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom
trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
(2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí

obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

Podľa § 11 ods. 1 píms. a) ZoSÚ, Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

19. Vzhľadom na citovaný § 11 ods. 1 ZoSÚ predloženú zmluvu o úvere súd považuje za bezúročnú a
bez poplatkov, nakoľko v nej absentujú údaje podľa § 9 ods. 2 písmeno f), k).

20. V zmluve absentuje údaj o dobe trvania zmluvy (možno ho len odvodiť z jednotlivých údajov,
zákon však jasne prikazuje uviesť takýto údaj jednoznačne, konkrétne). Pod končenou splatnosťou nie

je možné považovať za správny údaj 60 mesiacov či 10/2017, termín splatnosti je potrebné chápať
ako konkrétny dátum, teda je nutné uviesť presným dátum splatnosti pôžičky (v zmluve je uvedená
lehota splatnosti, nie však termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) a splátka je uvedená len
jednou sumou bez rozlíšenia istiny, úrokov a iných poplatkov. Nie je možné zákon vykladať tak, že sa
v zmluve uvedie jedna splátka, ktorá zahŕňa istinu, poplatky a úroky, nakoľko z nej nie je možné učiť,

ktorá časť splátky sa započítava na istinu, ktorá na úroky a ktorá na iné poplatky. Takto uvedená splátka
je nepreskúmateľná a nič na tom nemení ani splátkový kalendár.

21. Dodávateľ ako odborník musel vedieť o obsahových náležitostiach úverovej zmluvy v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne

obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka
zmluvného vzťahu zo spotrebiteľského úveru.

22. Konečná splatnosť úveru musí byť určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku
urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými

produktmi. Je neprípustné, aby sa účastník zmluvy k tomuto údaju dopracovával výkladom či výpočtom.

23. Posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku zmluvným vzťahom
medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola medzi účastníkmi konania uzatvorená, jespotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako
spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzatvorenie zmluvy.
Táto zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže jej predmetom je poskytnutie pôžičky,

ktorú sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu ako veriteľovi v dohodnutých splátkach
vrátiť, teda ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky. Právny predchodca žalobcu bol v čase uzavretia zmluvy v postavení veriteľa a
zároveň dodávateľa (§ 2 písm. b/ ZoSÚ v spojení s § 52 ods. 3 OZ) s poukazom na predmet podnikania a
žalovaný bol v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní úverovej zmluvy nekonal v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti (táto okolnosť z pripojenej zmluvy nevyplýva a žalobca
opaktohtopostaveniažalovanéhonepreukázalžiadnymidôkazmi,resp.aninetvrdil).Tentoprávnyvzťah
sa preto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru (z. č. 129/2010 Z.z.).

24. Z prehľadu splátok a úhrad predložených právnym predchodcom žalobcu vplýva, že žalovaný mu

uhradil sumu 1721,52 eura.

25. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného listom zo dňa 20. 7. 2013 na zaplatenie dlžných
splátok do 3 dní od doručenia upomienky. Žalobca súdu nepreukázal, kedy bola táto výzva doručená
žalobcovi, preto jedinou relevantnou výzvou na zaplatenie dlhu je podanie žaloby na súd a jej doručenie

žalovanému a to dňa 30. 12. 2016. Žalovaný mal tak plniť dňa 31. 12. 2016 (§ 563 OZ - Ak čas splnenia
nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť
dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.), čo sa však nestalo. Od 1. 1. 2017 je teda
žalovaný v omeškaní so zaplatením dlhu.

26. Žalovaný je povinný potom žalobcovi vrátiť sumu 3000,- eur (v tejto výške bol poskytnutý bezúročný
úver - pôžička), pričom mu vrátil 1721,52 eura, teda má vrátiť ešte 1278,48 eura. Súd preto priznal
žalobcovi právo na zaplatenie uvedenej sumy.

27. Súd žalobcovi zároveň priznal aj právo na úroky z omeškania k priznanej istine. Keďže žalovaný si

nesplnil svoju povinnosť splatiť spotrebiteľský úver riadne a včas, je zo zákona povinný platiť aj úroky
z omeškania postupom podľa § 517 ods. 2 OZ.

28. Podľa § 517 ods. 2 OZ, Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z

omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskehozákonníka,Akzáväzkovývzťahvznikolpred1.februárom2013,výškaúrokovzomeškania
sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

Podľa § 3 ods. 1 cit. nar., účinného do 31. 1. 2013, Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

29. Základná úroková sadzba ECB bola ku dňu 1. 1. 2017 určená vo výške 0 % ročne, potom úrok z
omeškania predstavuje výšku priznaných 8 % ročne.

30. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie tohto rozsudku, súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu.
Súd žalobe vyhovel v časti žalovanej sumy a príslušenstva, ako to vyplýva z tohto odôvodnenia a vo

zvyšnej časti (t. j. 601,- eur) súd žalobu zamietol ako nedôvodnú pre bezúročnosť úveru a v časti úrokov
z omeškania z dôvodu, že nie je možné priznať príslušenstvo zo sumy, ktorú súd zamietol (príslušenstvo
nasleduje osud svojej pohľadávky).

31. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. V sporových

konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo
veciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovprotineúspešnejstrane.Úspechvovecisazisťujeporovnaním
žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá plný úspech
vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná asčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010).
Žalobca bol v konaní úspešný v časti 68,02 % (1278,48 eura/1879,48 eura x 100) a neúspešný v časti

31,98 %. Keďže žalobca bol v konaní úspešnejší, vzniklo mu právo na náhradu trov konania, a to vo
výške rozdielu úspechu a neúspechu, čo v danom prípade predstavuje priznaných 36,04 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.