Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 17, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2CoE/59/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208214313
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4208214313.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členiek
senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD. a JUDr. Lenky Kováčovej, v exekučnej veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti
povinnému: Q. T., nar. XX. 7. M., bytom N. XXXX/XX, J., o vymoženie sumy 321,98 € s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 8Er/674/2008-33 zo dňa 25. 4.

2013 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

1. Odvolací súd uznesenie Komárno č. k. 8Er/674/2008-33 zo dňa 25. 4. 2013 p
o t v r d z u j e.

2. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

3. Povinný m á voči oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju a ďalej
rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g/,

§ 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do
31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), § 35, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v
spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka

až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu
zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný, nemôžu byť
žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto
vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd
prihliadneajbeznávrhu.Akbytakoutoneprijateľnouzmluvnoupodmienkoubolasamotnározhodcovská
doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd

zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. prebiehajúcu
exekúciu zastaví v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Je síce
pravdou, že rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi právo obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný
súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh
na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola

spotrebiteľom osobitne vyjednaná a fakticky núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Spotrebiteľ nemal skutočnú možnosť ovplyvniť samotnú existenciu a znenie rozhodcovskej doložky,pretože alternatíva riešenia sporov pred rozhodcovským súdom mu bola de facto vnútená v adhéznej
zmluvevrámciVšeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru.Neprijateľnározhodcovskádoložkasaprieči
dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek

plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je
plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka je neplatná,
exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný,
čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie. Ak neexistuje rozhodcovský
rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom z hľadiska formálneho aj z hľadiska materiálneho,

exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania, a preto súd rozhodol tak, že
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. Nakoľko exekučné konanie bolo zastavené, súd
nerozhodoval o návrhu oprávneného zo dňa 11. 4. 2012, ktorým oprávnený navrhol poveriť vykonaním
exekúcie exekútora JUDr. Ivana Nestora. O trovách exekúcie rozhodne súd osobitným uznesením po
predložení vyčíslenia trov exekúcie zo strany súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že
súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený uviedol, že podáva
odvolanie aj pre odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko exekučný súd neumožnil účastníkom

exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Namietal ďalej, že exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k
prípadnému stanovisku povinného.

5. Uviedol ďalej, že ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 4 ods. 2 Exekučného
poriadku, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Na podklade uvedených skutočností žiadal

napadnutéuznesenievcelomrozsahuzrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Zároveň
navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a aby Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za

každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna otázka znela, či v prípade zápornej
odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa

táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Tretia
prejudiciálna otázka znela, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom

na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj
postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového
poriadku - ďalej len CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie oprávneného

nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.

7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že Okresný súd Komárno vydal dňa 29. 12. 2008 poverenie č.
5401 031703 v konaní vedenom pod č. 8Er/674/2008 pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého(EX 9536/2008). Exekučné konanie sa uskutočňuje na základe exekučného titulu, ktorým je Rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské
rameno 8, Bratislava, vydaný rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom v Bratislave dňa 18. 7. 2008 pod sp.

zn. SR 05926/08. Dňa 27. 9. 2011 bol uznesením č. k. 8Er/674/2008-19, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 15. 11. 2011, súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý vylúčený z vykonávania exekúcie. Na dotaz súdu
oprávnený oznámil, že žiada poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ivana Nestora.
Následne súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie.

8. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, ak tento
zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

9. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, exekúciu zastaví súd
na návrh alebo aj bez návrhu.

10. Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok
a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak
povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

11. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek,
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho
jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v
ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.

13. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal a zistil, že
napadnuté uznesenie je vecne správne.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek

štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa
uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny
predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho
predpisu a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver plne korešponduje zámeru

zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 41 ods. 2. Jedným
z nich je i § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, z ktorého vyplýva
viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd
obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný

titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretožeje tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

18. Exekučný poriadok pre začatie exekúcie ako aj na jej ďalší priebeh vyžaduje splnenie
zákonom stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh
a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu

exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. V prípade ich zistenia preto súd musí
exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

19. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky na
zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. b/, písm. c/ ZRK, čo mu
zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu nebránila ani skutočnosť, že

súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž
netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle CSP. Zákonodarca v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol
dôvody zastavenia exekúcie v § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017,

ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia
exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na takýto postup
aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať na to, aby sa
exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

20. V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o
úvere, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov povinnému vo forme úveru.
Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú
štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole a zisťovať,
či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v

nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvej inštancie. Tento v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto i správne právne posúdil.
Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc postup
podľa § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje. Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané

v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky,ktoréhozáverysavotázkeskúmaniaplatnostirozhodcovskejdoložkypovažujúzakonštantné.
Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe uzavretej, resp. platnej rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky
(v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou

exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie
exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo
veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc
súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01. 2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012). Rovnako tak

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 23. 11. 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19
zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý
by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci

nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania uzatvorili zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou boli i všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa všeobecných podmienok poskytnutia
úveru sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťouSlovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu. I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou,
keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a

celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto
namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým
je rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom ani nemala iný výber, vzhľadom na
splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru a teda aj rozhodcovskému
konaniu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná. Pokiaľ

teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je
nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to
ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol
nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

21. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP.

22. Odvolací súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť
ani z dôvodu aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2

Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a taktiež ani z dôvodu, že
požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

23. Podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP (predtým § 109 ods. 1 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016), súd konanie preruší, ak rozhodnutie

závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť ako aj v prípade, ak pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade
podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie konania.

24. Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v

znení účinnom do 31. marca 2017 bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu
Slovenskej republiky podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP.

25. Podľa § 162 ods. 1 písm. c/ CSP (predtým 109 ods. 1 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 - ďalej len OSP) súd konanie preruší, ak podal návrh
na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy,
ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd
bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

26. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu

Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť

zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.27. V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj

vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Na
základe uvedeného je následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2

Exekučného poriadku a pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je preto možné v danom exekučnom
konaní vymôcť. Nie je preto dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti bráni
svojím rozhodnutím vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené bránenie nie je
v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby

predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.
Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a
vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre. Predstavuje snahu

o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou
na Súdny dvor ES.

28. Odvolací súd ďalej dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.
marca 2017 osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania. V zmysle uvedeného exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje,
iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

29. Na základe uvedeného, keďže odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

30. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

31. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

32. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

33.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Podľa § 255 ods. 1 CPS, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a v odvolacom konaní úspešnému povinnému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu voči oprávnenému. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP rozhodol len
o nároku na náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia

bude rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

36. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.