Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 14, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/347/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213223271
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2213223271.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: N. M., nar. XX. W. XXXX,
trvalo bytom O., o zaplatenie 6.199,27 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 26. januára 2016 č. k. 5C/243/2015-78 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 524 a § 526 O. z. (Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalejaj„ZoB“);§29ods.6,§118ods.2,§120ods.1,§132O.s.p.
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom na
rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 15C/220/2014-40, rozsudok Krajského súdu Trnava
č.k. 26Co/249/2015-60 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn.

4Cdo 179/2012 a sp. zn. 4MObdo/3/2012. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou proti žalovanému
domáhala zaplatenia pohľadávky 6199,27 eur s príslušenstvom na tom právnom základe, že medzi
právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa a.s.) a žalovaným bola dňa 31.10.2007
uzavretá zmluva o úvere č. 192909170, ktorej súčasťou sa stali aj obchodné podmienky, na základe
ktorej bol poskytnutý žalovanému úver 4 979,09 eur, ktorý mal splatiť formou pravidelných mesačných
splátok v počte 120 po 99,59 eur, avšak v dôsledku neplatenia úveru riadne a včas malo dôjsť k
predčasnémuukončeniuzmluvy.Svojuaktívnulegitimáciuzdokladovalažalobkyňazmluvouopostúpení

pohľadávok, ktorú uzavrela s postupcom - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa dňa 27.9.2012, súčasťou
ktorej zmluvy sa stala aj príloha číslo 1, zoznam a špecifikácia pohľadávok, v prípade žalovaného bola
evidovaná pod číslom zmluvy 1175/2012/CE v sume 6272,39 eur. Postupca prípisom zo 16.10.2012
oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky a (postupník) vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu
16.10.2012 a žiadal zaplatenie dlhu najneskôr do 31.10.2012 v sume 7.831,43 eur. Z predloženej zmluvy
o splátkovom úvere, uzavretej medzi žalovaným ako dlžníkom a Slovenskou sporiteľnou a.s. Bratislava,
ako veriteľom dňa 31.10.2007 vyplýva, že žiadateľovi bol poskytnutý úver jednorazovo bezhotovostne

vo výške 150.000 Sk (4979,09 eur), ktorý mal splácať v mesačných splátkach po 3 000 Sk (99,58 eur),
v počte splátok 120, s premenlivou úrokovou sadzbou 12,35% ročne, ročnou percentuálnou mierou
nákladov (ďalej len „RPMN“) 14,64%, s dátumom prvej splátky 20.11.2007 a konečnou splatnosťou
20.10.2017, súčasťou zmluvy sa stali aj všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj „VOP“). VOP, platné upostupcu (Slovenská sporiteľňa a.s.) v rozhodnom čase, neobsahovali žiadne ustanovenia o postúpení
pohľadávky. Z predložených dokladov nebolo zistené, že by zo strany banky bol žalovaný vyzvaný
na úhradu dlžných súm. Dňa 27.9.2012 uzavrela žalobkyňa so Slovenskou sporiteľňou a.s. Bratislava

Zmluvu o postúpení pohľadávok, podľa ktorej jej postupca postúpil pohľadávky špecifikované v prílohe
č.1 k zmluve. Podľa čl. XIII bod 13.1 Zmluvy o postúpení pohľadávok, zmluva nadobudla platnosť dňom
podpísania oboma zmluvnými stranami a podľa bodu 13.2. tohto článku zmluva nadobúda účinnosť
ku dňu pripísania odplaty v celkovej výške a v lehote podľa čl. V. tejto zmluvy na bankový účet
postupcu. Podľa čl. VI. bod 6.3 sa považoval záväzok postupníka na zaplatenie odplaty postupcovi za

splnený až pripísaním peňažných prostriedkov na účet postupcu. Z dokladov predložených žalobkyňou
v predmetnom konaní nebolo zistené, či a kedy žalobkyňa zaplatila Slovenskej sporiteľni a.s., odplatu
dohodnutú v čl. VI. bod 6.1. zmluvy o postúpení. Rovnako nebolo zistené, či postupca splnil svoju
oznamovaciu povinnosť. Dňa 16.10.2012 vyrozumel postupník žalovaného o výške zostatku na dlhu,
ktorú mal zaplatiť najneskôr do 31.10.2012 a súčasne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu
16.10.2012. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalobkyňa, hoci na to bola povinná podľa

§ 120 ods.1 O.s.p., nepredložila súdu žiaden dôkaz, z ktorého by vyplynulo, či, kedy, akou formou a s
akým obsahom bol žalovaný vyzvaný na splnenie svojich záväzkov, pričom nebolo povinnosťou súdu
v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobkyne výzvou na odstránenie nedostatkov podania v
zmysle § 43 ods.1 O.s.p.. Nepredloženie uvedených listín/výziev, upomienok a podaní, nie je vadou,
ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok neunesenie dôkazného bremena, nedokázanie

hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobkyňa opiera svoje uplatňované nároky. Žalobkyňa si pritom
musela byť vedomá, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu
postupníka pohľadávky, o to viac, že postupcom bola banka. Tento nedostatok podania mohla zhojiť
účasťou na pojednávaní, kde by ju sudca mohol oboznámiť s tým, čo považuje za sporné podľa §118
ods.2 O.s.p., žalobkyňa sa však pojednávania nezúčastnila a musí znášať negatívne dôsledky z toho

plynúce. Žalobkyňa nesplnila dôkaznú povinnosť na preukázanie splnenia povinnosti zaplatenia odplaty
a oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi, nedokázala, že by bol žalovaný upovedomený
o postúpení pôvodnou veriteľkou, ani nedokázala, že by zmluva o postúpení, z ktorej odvodzovala
svoju aktívnu legitimáciu, nadobudla účinnosť v súlade s jej čl. XIII ods. 13.2., tým nepreukázala
svoje postavenie veriteľa uplatnenej pohľadávky, teda svoju aktívnu legitimáciu. Aktívnu legitimáciu

žalobkyne však súd prvej inštancie nepovažoval za preukázanú aj z iného dôvodu. Žalobkyňa ako
postupník totiž po postúpení pohľadávky dňa 16.10.2012 oznámila žalovanému vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti pohľadávky ku dňu 16.10.2012, čo bol dátum vyhotovenia výzvy, bez bližšieho zdôvodnenia,
hoci v zmysle čl. 7 bod.7.6, ods.7.6.1, písm. a/ a b/ VOP platných u postupcu (Slovenská sporiteľňa,
a.s.) v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka, bol postupca oprávnený okrem iného

vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť.
Slovenská sporiteľňa, a.s., nevyužila ani jednu z týchto možností a pohľadávku postúpila na žalobkyňu
bez toho, aby úver bol vyhlásený za mimoriadne splatný, respektíve bez toho, aby zmluvný vzťah
zanikol výpoveďou zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Uvedená skutočnosť je zrejmá z toho,
že žiaden doklad osvedčujúci vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru nebol predložený. Pokiaľ nebola

vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou zmluvy o
úvere, alebo odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver bol splatný, hoci z
ust. § 92 ods. 8 ZoB vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá
zodpovedala nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods.
7) doslova uvádza: „a po odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky

zodpovedajúcej nesplácanému dlh, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“, pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa
a.s. postúpila zmluvou zo dňa 28.3.2013 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu na žalobkyňu,
postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB, keď ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý
úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená
postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení

pohľadávok z 28.3.2013 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 O.z.. Vzhľadom na to,
v súlade so zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má, pre nedostatok aktívnej
legitimácie žalobkyne v tomto konaní, súd žalobu zamietol s poukazom na rozhodnutie v obdobnej veci,
a to rozhodnutie Krajského súdu Bratislava pod č.k. 6Co/203/2015-394 z 19.5.2015. V časti o trovách
konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p., vecne úspechom žalovaného v konaní,

ktorému však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že mu týmto konaním trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa, a to v celom jeho rozsahu, s návrhom
na jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne navrhla zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenieveci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, nedostatočne sa oboznámil s predloženými dôkazmi,
nakoľko spolu s podaním označeným ako „výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej

splatnosti“, ktorým žalobkyňa vyzvala žalovaného k dobrovoľnej úhrade dlžnej sumy, bolo žalovanému
zo strany žalobkyne v jednej zásielke doručované aj oznámenie o postúpení pohľadávky, pričom
o odoslaní tejto písomnosti predložila žalobkyňa súdu v konaní podací hárok. Takýto postup si
právna predchodkyňa žalobkyne ako postupca a žalobkyňa ako postupník dojednali v článku VII.
bod 7.1 Zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobkyňa teda v konaní predložila relevantné oznámenie

postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie
tejto písomnosti žalovanému, čo v konaní bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky, pričom súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho,
aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti
poukázala na rozsudok NS SR z 11.6.2003 sp. zn. 4Obo 210/01 a uznesenie Krajského súdu v Nitre
z 27.6.2014 sp. zn. 9Co/133/2013. Bola názoru, že súd pochybil a nedostatočne sa oboznámil s

predloženými dôkazmi ak uzavrel, že v konaní nebolo preukázané splnenie oznamovacej povinnosti
postupcom. Žalobkyňa zastávala názor, že postúpenie pohľadávky preukázala jednak predložením
oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému, ďalej predložením zmluvy o postúpení pohľadávok
medzi postupcom a žalobkyňou a taktiež aj príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení, týkajúcej sa
pohľadávkyvočižalovanému.Pokiaľsúdpoukázalnaskutočnosť,žežalobkyňanepreukázalauhradenie

kúpnej ceny a tým aj účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávok a preto žalobu zamietol, s uvedeným
žalobkyňa nemôže súhlasiť. Žalobkyňa štandardne k zmluve o postúpení pohľadávok nezasiela doklad
o úhrade kúpnej ceny, nakoľko nezverejňuje ani údaj o výške kúpnej ceny v zmluve o postúpení
pohľadávok. Súdu musí byť už aj z iných obdobných konaní, ktoré sa vedú na súde prvej inštancie
zrejmé, že na žalobkyňu došlo k účinnému postúpeniu pohľadávok z predmetnej zmluvy o postúpení

pohľadávok. Pokiaľ uvedená skutočnosť nebola pre súd dostačujúca, mohol súd žalobkyňu vyzvať
na preukázanie účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe čoho by žalobkyňa predložila
súdu vyhlásenie postupcu pohľadávok o prijatí predmetnej kúpnej ceny na svoj účet. V danej veci
nebola zo strany žalovaného vznesená žiadna pochybnosť o platnosti a účinnosti zmluvy o postúpení,
preto žalobkyňa považuje postup súdu za neprimeraný, keď súd žalobkyňu nevyzval na preukázanie

účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe čoho mala žalobkyňa za to, že predložené dôkazy
dostatočným spôsobom preukazujú postúpenie pohľadávky a nemala dôvod v konaní produkovať ďalšie
dôkazy. Žalobkyňa sa v konaní domnievala, že súd nemá pochybnosti o účinnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok, ani o skutočnosti, že žalovanému bol poskytnutý úver, že žalovaný tento úver riadne a včas
nesplácal, resp. o skutočnosti, že právna predchodkyňa žalobkyne splnila všetky zákonom požadované

náležitosti, ktoré jej ukladá ust. § 92 ods. 8 ZoB a teda sa nedopustila porušenia bankového tajomstva
(splnenie týchto náležitostí navyše právna predchodkyňa žalobkyne vyhlasovala v zmluve o postúpení
pohľadávok). Túto domnienku žalobkyne podporovala aj skutočnosť, že predložené dôkazy boli pre súd
dostatočnýmpodkladomnato,abybolvydanýplatobnýrozkaz,ktorýbolzrušenýlenprejehonemožnosť
doručenia do vlastných rúk žalovanému. Žalobkyňa iba z dôvodu hospodárnosti ospravedlnila svoju

neúčasťnasúdnompojednávaníažiadala,abysúdrozhodolonávrhunazákladepredloženýchdôkazov
bez osobnej účasti sporových strán, k čomu žalobkyňa udelila súhlas. Súd počas konania nevyjadril
pochybnosti o oprávnenosti nároku žalobkyne, neuviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré
nie, čím žalobkyňa nemohla produkovať konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného bremena. Poukázala
na uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31.5.2011 sp. zn. 26Cob/51/2011. Bola názoru, že v konaní

preukázala svoju aktívnu legitimáciu predložením oznámenia o postúpení pohľadávky a rovnako tak aj
predložením zmluvy o postúpení pohľadávok spolu s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok.
Ďalej dôvodila, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Bola názoru, že predmetné ustanovenie je potrebné
vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže

banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť, s ktorou je
dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného
záväzku,sktoroujedlžníkvomeškaní,bolobytovpredmetnomustanovenívýslovneuvedené.Uvedený
názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v
tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo

by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť
predmetom postúpenia. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/511/2015 z 9.12.2015, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 29.5.2015 sp. zn.
8Co/163/2015, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo 4.11.2015 sp. zn. 7Co/540/2015 a uzavrela, ževzhľadom k uvedenému zastáva názor, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane
jeho príslušenstva. Ďalej zastávala žalobkyňa názor, že ust. § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s
aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky

uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Aj
prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto ustanovenia nemožno spojiť s občianskoprávnym
následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB
nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB, v

ktorej súvislosti poukázala na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., publikovaný v časopise
Súkromné právo č. 1/2015. Uzavrela, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods.
8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, čo znamená, že ak banka pred postúpením
pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v
zmysle § 524 O. z.. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB. S
nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení

pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo ZoB, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle § 50 ods.
1 ZoB. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie OS Prievidza z 12.10.2015 sp. zn. 8C/67/2013. V
ďalšom upriamila pozornosť na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok
bolžalovanýkudňupostúpeniapohľadávkyvomeškanípodobu1121dní,tedasúčetvšetkýchomeškaní
žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol 1 rok.

Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 ZoB s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne
viac ako rok zastáva žalobkyňa názor, že právna predchodkyňa žalobkyne by konala v súlade s ust.
§ 92 ods. 8 ZoB (a teda by neporušila bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu
žalovanému nezasielala. Ďalej uviedla žalobkyňa, že jej právnej predchodkyni vzniklo právo pristúpiť k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, avšak toto svoje oprávnenie nevyužila, pričom mimoriadnu splatnosť

vyhlásila až žalobkyňa a to podaním zo 16.10.2012 (ku dňu 4.11.2012 v súlade s ust. § 53 ods. 9 O.
z.) označeným ako „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“. Citovala
ust. § 524 ods. 1 a 2 O. z., § 506 Obch. z. (zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších zmien a doplnení), bod 7.6.1 VOP a čl. V. bod 1 Zmluvy o postúpení pohľadávok a dôvodila,
že postúpením pohľadávky sa stala sama žalobkyňa veriteľom pohľadávky, pričom základným právom

veriteľa je v zmysle § 488 O. z. právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Považovala za
nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobkyňu všetky práva s touto pohľadávkou
spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že
dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom
sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na

výšku dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa.
V nadväznosti na uvedené žalobkyňa zastávala názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
úveru pristúpila žalobkyňa a to po postúpení predmetnej pohľadávky. V tejto súvislosti poukázala na
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 24.4.2014 sp. zn. 19C/34/2012 a uzavrela, že jej vznikol nárok

na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej
legitimácie žalobkyne a platné postúpenie pohľadávky, predmetnú skutočnosť žalobkyňa preukázala
predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení
pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

3. Žalovaný (v konaní pred súdom prvej inštancie zastúpený opatrovníčkou pre konanie Mgr. N. L.,
vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Galanta, ustanovenou mu právoplatným uznesením súdu
prvej inštancie zo 7.10.2015 pod č.k. 5C/243/2015-63) sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací
návrh nepodal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p., akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolorozhodnutie vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 O. s. p., § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O. s. p. a § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď

miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny.

6. Podľa § 92 ods. 8 vety prvej ZoB (v znení účinnom do 31.12.2016) ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so

splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta.
Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje niektoré vzťahy

súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území
Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej
republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom
bezpečného fungovania bankového systému (§ 1 ZoB). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje
banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť,

ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 tohto zákona
preto obsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s
ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje
existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi.

Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú
bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového
bankového systému, bolo žiaduce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné
subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením
nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je

špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou).
Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky
zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby
v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú
službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením

pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti peňažného
záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba
splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť
bankovúpohľadávkuibanavybranésubjekty,nepodporujúzáver,žebyhlavnýmcieľomsprísneniacesie
bankovejpohľadávkybolaochranabankovéhotajomstva.Striktnépodmienkypostúpeniapohľadávkyvo

svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením
výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech
spotrebiteľa (uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove). Bolo by v rozpore
s účelom ZoB a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý“ úver na
akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle ZoB pod dohľad Národnej banky Slovenska.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka pohľadávky, keďže jeho účelom bola
podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva. Nedodržaním zákonných podmienok
postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa takéto postúpenie dostáva do rozporu
s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu

žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s
iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti,
ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Banka
nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky jeale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom, vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB (porov.
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014).
Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB na daný prípad,

keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky, iba pohľadávka
alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy, napriek ktorej
bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú
zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013). Súd

prvej inštancie preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov
cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 ZoB, malo za následok nepreukázanie vecnej aktívnej
legitimácie žalobkyne (postupníka) a správne žalobu zamietol, i keď čiastočne na základe inej právnej
argumentácie, ale toho istého hmotnoprávneho ust. § 92 ods. 8 ZoB.
Podľa platného právneho poriadku nie je daná viazanosť už vydanými skoršími rozhodnutiami súdu prvej
a druhej inštancie (rozhodnutiami označenými v odvolaní).

Odvolací súd je názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že žalovaný bol písomne vyzvaný
na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0192909170 pred postúpením pohľadávky
(keď cieľom výzvy je, ako je vyššie uvedené, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval
vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu). Listinný dôkaz predložený žalobkyňou
obsahujúcioznámenieprávnejpredchodkynežalobkyneopostúpenípohľadávkyžalobkyni-Oznámenie

opostúpenípohľadávkypodľa§526zákonač.40/1964Zb.-Občianskehozákonníkavzneníneskorších
predpisov zo 16.10.2012 na č.l. 18 spisu (vyhotovené po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky z
27.9.2012) nepredstavuje jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi, obsahujúci písomnú
výzvu na zaplatenie dlhu pred postúpením a preto nie je spôsobilý nahradiť túto zákonom stanovenú
podmienku. Preto poukaz žalobkyne na oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky bol bez právneho

významu na splnenie zákonom stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej cesie, ktoré mali
byť v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB naplnené pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky.
Postúpenie pohľadávky bánk právna úprava výslovne viaže na záväzky, s ktorými je klient banky v
omeškaní, ktoré nastáva po splatnosti dlhu. Preto východiskovým predpokladom postúpenia je splatnosť
pohľadávky banky voči klientovi. Banka môže postúpiť iba pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému

záväzku, s ktorou je klient v omeškaní (§ 92 ods. 8 ZoB), inak by boli postupované „živé“ úvery na
nebankové subjekty, hoci poskytovanie a správa bankového úveru podliehajú osobitnej úprave ZoB.
Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania žalovaného, ktorému síce podľa § 142 ods.
1 O.s.p. vznikol nárok na náhradu trov konania v plnej výške, pretože bol v konaní úspešný v plnom

rozsahu, avšak v konaní mu žiadne trovy nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, preto mu ich súd prvej
inštancie správne nepriznal.

7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že vo veci samej procesne plne úspešnému žalovanému
priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala
plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane,
ktorá vo veci úspech nemala (žalobkyňa).

8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)