Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 12, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Cob/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115229223
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115229223.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu: X., M. N., N. N. S. XXXX/X, XXX XX G.
- S. Č. N. S., F.: XXXXXXXX, právne zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Nám.
Biely kríž 3, 831 02 Bratislava 3, proti žalovanému: MPL Real s.r.o., so sídlom Jarková 1, 080 01 Prešov,
IČO: 45 467 013, právne zastúpený JUDr. Ľuba Berezňaninová, advokátka, so sídlom Hlavná 45, 080
01 Prešov, o zaplatenie 951,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 18Cb/135/2015-117 zo dňa 11.4.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t. j. vo výrokoch I. a III.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 951,68 €, úrok z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 951,68 € odo dňa 01.12.2015 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vzájomný návrh žalovaného o nahradenie prejavu vôle žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako
používateľovi,uzavrieťsožalovanýmHromadnúlicenčnúzmluvuvčastiLicenčnáodmenaajejsplatnosť

vylučuje na samostatné konanie.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %“.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca si v predmetnej veci uplatňoval nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný používal predmety ochrany formou verejného
prenosu, čím porušoval autorské práva. Na posúdenie vzniku právneho vzťahu a nárokov z neho

vyplývajúcich, ako aj na práva zodpovednosti, sa v tomto prípade aplikujú ustanovenia zákona č.
618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „Autorský
zákon“), v znení účinnom ku dňu podania žaloby na súde, t. j. k 4.12.2015. Uviedol, že nárok žalobcu
ako autorskej spoločnosti v zmysle zákona, je čo do základu daný, keďže zastupuje práva autorov a
zároveň výkonných umelcov v rámci filmových diel, a tie je možné sledovať na zvukovoobrazových
zariadeniach v hotelových izbách hotela G., prevádzkovaného žalovaným, čo žalovaný ani nepopieral.
Vo vzťahu k výške uplatneného nároku však žiadal zohľadniť skutočnosť, že v neobsadenej izbe nie

sú daní hoteloví hostia ako zvláštna verejnosť, ktorej doteraz obsah diel nebol sprístupnený, a ktorá
si môže zvoliť sledovanie diel individuálne, to znamená podľa času a miesta, ktoré si zvolí, teda
obsadenosť izieb ako aj počet aktívnych dekódovacích kariet pre satelitné vysielanie. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia je kvázi deliktuálnym vzťahom, a nie typicky zodpovednostným vzťahomv zmysle teórie občianskeho práva, preto sa súd musel zaoberať aj tým, či sa v danom prípade
nebude uplatňovať už nový Autorský zákon - zákon č. 185/2015 Z. z. v platnom a účinnom znení,
ktorý zmiernil prísnosť zákona 618/2003 Z. z., a pri porušení práv autora umožňuje v zmysle ust. §

58 citovaného zákona žiadať okrem náhrady škody, náhrady nemajetkovej ujmy, aj klasické vydanie
bezdôvodného obohatenia v intenciách občianskeho práva hmotného (bez odkazu na obvyklú odmenu
pri licenčnej zmluve). V zmysle všeobecnej (aj ústavnej) zásady, sa neskorší zákon použije, keď je pre
porušovateľa (teda páchateľa) priaznivejší. Ďalej poukázal na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ o
prejudiciálnej otázke, č. k. C-367/15 z 25.01.2017 vo veci Stowarzyszenie „Otawska Telewizja Kablowa"

proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich, ktorý znie: „Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, sa má vykladať v
tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej,
podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa
týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho
prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala

zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať
existenciu skutočnej ujmy." Súd prvej inštancie tak po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo, ako
aj v ich súhrnne, a vychádzajúc z aktuálnej judikatúry dospel k záveru, že v danom prípade ide zo
strany žalovaného o neoprávnené použitie predmetov ochrany spravovaných žalobcom, v dôsledku
čoho vzniklo žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv autorov a práv príbuzných autorským

právamavydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýškedvojnásobkuodmeny,ktorájeobvyklázazískanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva tak, ako
to vyplýva z návrhu žalobcu a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

3. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania v zmysle ustanovení § 365, § 369 ods. 1

Obchodného zákonníka, ktorých výšku upravuje nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. s tým, že žalovaný sa
nezaplatením pohľadávky v lehote určenej žalobcom vo výzvach zo dňa 28.7.2015 a 16.9.2015, dostal
dňom nasledujúcim po uplynutí určenej lehoty, do omeškania so splnením svojho peňažného záväzku
a preto je povinný zaplatiť žalobcovi uplatnený úrok z omeškania.

4. Vzájomný návrh žalovaného o nahradenie prejavu vôle žalobcu vo vzťahu k žalovanému ako
používateľovi, uzavrieť so žalovaným Hromadnú licenčnú zmluvu v časti Licenčná odmena a jej
splatnosť, súd v zmysle ustanovenia § 166 ods. 2 CSP, vylúčil na samostatné konanie, nakoľko o tomto
nároku je potrebné vykonať samostatné dokazovanie prekračujúce rámec predmetu konania.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi,
ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný, a to proti výrokom I. a III. rozsudku
súdu prvej inštancie. Žalovaný uviedol, že v tomto súdnom konaní nespochybňoval ani oprávnenie

žalobcu na výkon správy autorských diel v zmysle Autorského zákona, a ani právo autorov na odmenu
za použitie autorských práv. Žalovaný namietal výšku žalobcom požadovanej odmeny, ktorú si tento sám
určil vo svojom sadzobníku, a z tohto dôvodu nesúhlasí s výškou bezdôvodného obohatenia. Poukázal
na ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona, účinného do 31.12.2015, v zmysle ktorého
autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže

sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá
za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto
práva. Taktiež poukázal na ustanovenie § 169 ods. 2 Autorského zákona (účinného od 1.1.2016), v
zmysle ktorého pri určení výšky odmeny určenej v Sadzobníku odmien a zmluvách podľa § 165 ods.
1, organizácia kolektívnej správy, zohľadní obsah, spôsob, účel a časť použitia predmetu ochrany.

Organizácia kolektívnej správy ďalej zohľadní aj ekonomickú hodnotu použitia predmetu ochrany a
ekonomickú hodnotu služby, kolektívnej správy, práv poskytnutej organizáciou kolektívnej správy. Má za
to, že nie je v rozpore so zákonom, aby sa dohodnutá odmena zvyšovala od prípadu k prípadu, pričom
je potrebné zohľadniť rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany a ekonomickú hodnotu
služby, kolektívnej správy, práv poskytnutej organizáciou kolektívnej správy. Súd má za to, že súd prvej

inštancie sa takto nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkou žalovaného, že nemožno mať za
obvyklú odmenu takú odmenu, ktorá nebola určená objektívne a nestranne, ale len jednostranne, a to
Sadzobníkom žalobcu. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil výroky I. a III. napadnutého rozsudku súduprvejinštancieavecmuvrátilnaďalšiekonanieapriznalžalovanémunároknanáhradutrovodvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

7. K uvedenému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že je zrejmé, že žalovaný nespochybňuje
realizáciu verejného prenosu v jeho ubytovacom zariadení, nespochybňuje práva autorov na obranu
za použitie ich diel, nespochybňuje právo žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, a
tak spochybňuje iba výšku bezdôvodného obohatenia, ku ktorej ho súd rozsudkom zaviazal. Ďalej
uviedol, že po celý čas konania uvádzal, že obvyklou odmenou je a môže byť iba taká odmena, za akú

skutočne v rozhodnom čase, t. j. v čase neoprávneného zásahu žalovaného do žalobcom kolektívne
spravovaných práv, poskytoval licenciu iným používateľom na použitie diel literárnych, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia formou verejného prenosu v ubytovacích zariadeniach.
Žalobca uviedol, že preukázal uzatvorenie 218 hromadných licenčných zmlúv, že takouto obvyklou
odmenou bola odmena uvedená v jeho Sadzobníku a akceptovanie licenčných odmien uvedených v

Sadzobníku žalobcu inými používateľmi, tak robí licenčné odmeny stanovené v Sadzobníku, odmenami
obvyklými. Poukázal aj na iné organizácie - N., N. Q. L. M., N., ktoré vykonávajú kolektívnu správu k
autorským právam, resp. správu práv súvisiacich s autorskými právami. Zdôraznil, že z hromadných
licenčnýchzmlúv,ktoréžalobcauzatvorilvroku2015,aktorýmiposkytollicencienaďalšíverejnýprenos,
je zrejmé, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritériom podľa Sadzobníka na dohodnutú

licenčnú odmenu, teda nebolo obvyklé takéto kritérium zohľadňovať. Taktiež poukázal, že v predmetnej
veci je potrebné aplikovať výlučne Autorský zákon číslo 618/2003 Z. z., a nie Autorský zákon číslo
185/2015 Z. z.. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
častipotvrdil,pretožejetohonázoru,žesúdprvejinštancienepochybil,povykonanídokazovaníposkytol
autorským právam ochranu, keď žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

8. K uvedenému sa už žalovaný nevyjadril.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon číslo 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016), preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúce
CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správne. Preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v
zmysle ustanovení § 387 ods. 1 CSP.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre zdôraznenie
správnosti dodáva nasledovné:

11. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým
v súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP, treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na
konania, ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky

realizovanýchúkonovpredodňomúčinnostitohtozákona, posudzovaťajvsúvislostisprávnouúpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O.s.p.
(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania, i prijatými skutkovými závermi.

14. Odvolací súd poukazuje, že v predmetom tohto konania nemôže byť skúmanie primeranosti
odmeny, ktorú si žalobca uplatňuje v Sadzobníku, ale len to, či žalovaný svojím konaním zasiahol
do spravovaných práv. Autorský zákon, ktorého aplikáciu nespochybňovala ani jedna zo sporových
strán, vymenúva oprávnenie a nároky autorov, ktoré si tento môže uplatniť v prípade neoprávnenéhozásahu.Bezakýchkoľvekďalšíchpodmienokzákonstanovuje,žemánárokajnavydaniebezdôvodného
obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Hoci sa súd stotožňuje s

tvrdením žalovaného, že zmyslom inštitútu vydania bezdôvodného obohatenia je vydanie majetkového
prospechu získaného v rozpore so skutkovým a právnym usporiadaním vzťahov medzi stranami, teda
v podstate navrátenia veci do pôvodného stavu právnej rovnováhy, nemôže prisvedčiť názoru, že z
tohto dôvodu je ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) Autorského zákona v rozpore s Ústavou. Hoci
v tomto ustanovení sa spomína povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie a je stanovená konkrétna

vypočítateľná výška tejto povinnosti, nemožno v tomto prípade trvať výlučne na uhradzovacej funkcii
tohto inštitútu. Vychádzajúc z kontextu celého Autorského zákona, inštitút bezdôvodného obohatenia v
tejto právnej úprave v sebe nesie aj represívny a sankčný prvok za porušenie určitej povinnosti. Podľa
názoru súdu, zákonodarca v tomto prípade mal na mysli nielen zabezpečenie rovnovážneho stavu v
otázke práv a povinností nedotknutých subjektov (autora a používateľa), ale aj sankcionovanie subjektu
zasahujúceho do týchto práv autora. Taktiež nemožno nespomenúť ani požiadavku zakotvenú priamo

v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES, bod 59 úvodných ustanovení a článok 8 bod
1, ktorou dochádza k apelácii na členské štáty, aby zabezpečili prísny a účinný systém ochrany práv,
ktorý bude mať zároveň odrádzajúci účinok. V tomto kontexte sa preto citované ustanovenie Autorského
zákona nejaví súdu ako neprimerané, a už vôbec nie také, ktoré by bolo v nesúlade s Ústavou SR. Jeho
aplikácia prichádza do úvahy práve v takomto konaní, nakoľko žalovaný neoprávneným používaním

predmetu ochrany zasiahol do práv autorov, a preto uplatnenie si plnenia v zmysle tohto ustanovenia,
je zákonom aprobovaný a primeraný postup organizácie kolektívnych práv. Výška bezdôvodného
obohatenia bola uplatnená správne, nakoľko samotný zákon odkazuje pre jej účely na dvojnásobok
odmenyobvyklej.Vkonaníniejesporné,žežalobcastanovovalvýškuodmienvSadzobníkurovnakopre
všetkých potenciálnych užívateľov, a teda cena obvyklá sa odvíja z obsahu tohto dokumentu. Je zrejmé,

že žalovaný mal vo svojej hotelovej prevádzke 20 zvukovoobrazných zariadení v izbách hotela, pričom
žalobca na základe predloženého Sadzobníka, si správne uplatnil výšku bezdôvodného obohatenia
951,68eur.Neoprávnenýzásahmaltrvaťod1.1.2015do30.11.2015,pričompodľaplatnéhoSadzobníka
je určená sadzba na 1 zvukovoobrazové zariadenie 26 eura na 1 rok a výška bezdôvodného obohatenia
je dvojnásobok odmeny obvyklej na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase

zásahu. Nárok žalobcu je preto nepochybne daný.

15. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, žalobe v plnom rozsahu vyhovel, a to v časti uplatnenej
istiny, ako aj v časti úroku z omeškania.

16. Zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol vo výroku o trovách konania a odvolací
súd sa tak stotožňuje aj s týmto výrokom súdu prvej inštancie.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP
a § 255 ods. 1 CSP a priznal ich náhradu v rozsahu 100 % žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní

plný úspech, a to proti žalovanému, ktorý ani v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, a to v zmysle ustanovení § 262 ods. 2 CSP.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).