Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 31, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/88/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225015
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114225015.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: T. X., nar. X.X.XXXX,
bytom X. XXX, XXX XX X. zastúpeného JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom so sídlom Mlynská 28,
040 01 Košice proti žalovanému: Groupama Garancia Biztosíto Zrt. /Groupama Garancia poisťovňa
a. s./, so sídlom Október 6 u. 20, Budapest 1051, zast. JAVOR-TOKÁR, Advokátska kancelária, s.r.o.
Stará Vajnorská cesta 37, 831 04 Bratislava, o náhradu škody z ublíženia na zdraví a o zvýšenie
spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.
k. 19C/196/2014-269, zo dňa 10.10.2016, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku I. o zastavení konania, teda vo výroku
II. v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi z titulu bolestného sumu 362,- Eur s 5,25 %
úrokom z omeškania ročne od 01.12.2013 do zaplatenia a z titulu zvýšenia spoločenského uplatnenia
sumu 6.902,87 Eur s tým, že ukladá žalovanému vyššie uvedené sumy uhradiť žalobcovi v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku z r u š u j erozsudok súdu 1.inštancie a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie o zaplatenie nárokov bolestného vo výške

2.093,- Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 01.12.2013 do zaplatenia, z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia vo výške 2.415,- Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 01.12.2013
do zaplatenia, zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 1.207,63 Eur zastavil. Ďalším
výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bolestného sumu 362,- Eur s 5,25
% úrokom z omeškania ročne od 01.12.2013 do zaplatenia, z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia sumu 6.902,87 Eur, liečebné náklady vo výške 1.865,45 Eur s 5,25 % úrokom z omeškania
ročne od 01.12.2013 do zaplatenia, zaostalú rentu vo výške 3.746,- Eur a od 01.09.2014 vyplácať

mesačnú rentu vo výške 398,19 eura vždy do 15.dňa príslušného mesiaca s 5,15 % úrokom z omeškania
ročne z každej mesačnej dávky od 16.dňa príslušného mesiaca až do zaplatenia. Tretím výrokom III.
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 25 %. Výrokom IV. priznal štátu nárok na
náhradu trov konania vo výške 62,5 % voči žalovanému. Napokon výrokom V. vyslovil, že nárok na
náhradu trov konania štátu voči žalobcovi nepriznáva.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 420, § 427, § 444, § 445, § 446, § 447,
§ 447a, § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ust. § 2 až § 11 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za

bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.
3. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Cdo/146/2011
zo dňa 03.10.2011 a 5Cdo/49/2012 zo dňa 28.11.2013. Zároveň na rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 2Sp/7/2011 zo dňa 08.11.2011. Vo vzťahu k nároku žalobcu na doplatok bolestnéhovo výške 362,- Eur a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 2.415,- Eur je potrebné prisvedčiť
ako skutkovým tak právnym dôvodom žalobcu. Sporná výška hodnoty bodu namietaná žalovaným
nemá právne opodstatnenie, nakoľko z predložených lekárskych správ aj z lekárskeho posudku z

30.05.2013 jednoznačne vyplýva, že keď nárok na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká
dňom, kedy zdravotný stav možno považovať za ustálený, tak tomu nemohlo byť v roku 2012, v
roku, kedy došlo v januári k dopravnej nehode, ale až v roku 2013 - kedy boli uskutočnené ostatné
operačné zákroky a hospitalizácie, a v ktorom roku až lekári vystavujúci lekársky posudok skonštatovali
ustálenosť zdravotného stavu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca až do konca roka 2012

bol práceneschopný, teda jeho zdravotný stav nedovoľoval ani zapojenie do normálneho osobného
a pracovného života a preto až v roku 2013 bolo možné ustáliť aké následky trvalého charakteru
úrazy žalobcu prinesú. Rozhodným obdobím určenia hodnoty 1 bodu pre stanovenie výšky náhrady
za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia je rok 2012, v ktorom priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva SR dosiahla 805,- Eur. Hodnota jedného bodu pre rok 2013 /vznik nároku/ je
tak16,10Eur(OpatrenieMinisterstvazdravotníctvaSlovenskejrepublikyč.S02873-QL-2013zo4.apríla

2013 o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na
rok 2013; oznámenie 124/2013 Z. z).
4. Správna je preto výška hodnoty bodu uplatňovaná žalobcom a súd preto tieto nároky priznal aj s
príslušenstvom, ktoré žalobca správne a v súlade s ustanovením § 11 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatňuje.
5. Vo vzťahu k zvýšeniu sťaženia spoločenského uplatnenia považoval súd prvej inštancie argumenty

žalobcu ako skutkové tak právne za súladné s konformným výkladom ustanovení zákona č. 437/2004
Z.z. s prihliadnutím na citované rozhodnutia súdov. Pokiaľ žalovaný namieta neprimeranosť zvýšenia -
teda zvýšenie až o maximálnu možnú hodnotu, čo podľa neho odporuje stavu sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobcu, s týmto nemožno súhlasiť. Zákon umožňuje takéto zvýšenie len vtedy, ak sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ku ktorým dôvodom môže súd dospieť sudcovskou úvahou

zohľadňujúc všetky okolnosti veci.
6. Súd prevej inštancie konštatoval, že v tejto súvislosti nemôže opomenúť nielen mladý vek žalobcu, v
ktorom utrpel úrazy - 28 rokov, ale aj okolnosti konkrétneho individuálneho prípadu. V podstate žalobca
vo veku plných fyzických a duševných síl a kvalít, ku ktorým sa dopracoval aj vlastnou sebadisciplínou
a pracovitosťou a spôsobom života, absolútne bol nútený zmeniť spôsob života vo všetkých jeho

aspektoch a prijať realitu, ktorou nevyhnutne bude rokmi sa stále zhoršujúci zdravotný stav v mobilite
a schopnosti postarať sa sám o svoje potreby - nie to ešte potreby ľudí blízkych na neho odkázaných -
matka prípadne životná partnerka - manželka alebo deti.
7. Žalobca bol pred úrazom 9 rokov profesionálnym vojakom a vykonával prácu v Čestnej stráži
prezidenta Slovenskej republiky, ktorá je útvarom Ozbrojených síl Slovenskej republiky , ktorý stráži sídlo prezidenta SR
a jeho hostí. V prípade vojny, výnimočného a núdzového stavu plní obrannú funkciu. Zabezpečuje
tiež organizovanie výkonu vojenských pôct a plní ústavné, protokolárne a reprezentačné úlohy
prezidenta ako veliteľa ozbrojených síl. Okrem toho sa podieľa aj na riešení medzinárodného krízového
manažmentu a zapája sa do dobročinných aktivít.

8. Žalobca bol po úraze uznaný za nespôsobilého vykonávať túto štátnu službu, na ktorú sa dlhé roky
pripravoval, a ktorá mu poskytovala nielen pracovnú sebarealizáciu ale aj osobnostnú a spoločenskú
prestíž a status. Žalobca bol pred úrazom po fyzickej aj psychickej stránke absolútne v poriadku -
po úraze je invalidným dôchodcom, odkázaným aj v bežných praktických veciach na iného človeka -
v súčasnosti matku - ktorá samotná túto pomoc potrebuje, jeho sebadôvera a sebavedomie sú tým

poznačené, pričom jeho vek mu neumožňuje získať nadhľad nad tieto okolnosti života - pretože ich
ničím nezapríčinil - jeho voľnočasové aktivity sa museli radikálne zmeniť, pretože jeho zdravotný stav
ich neumožňuje, musí užívať lieky od bolesti, ktorej sa vzhľadom na svoj zdravotný stav nikdy nezbaví
a antidepresíva, a je vo veku - kedy je to pre jeho osobnosť a zdravie veľmi dôležité - zbavený nielen
radosti z výkonu bežných vecí - ako je napr. aj tancovanie, šoférovanie, kosenie trávnika, remeselné

práce pri dome, ale, a čo vzhľadom na jeho vek obzvlášť frustrujúce a má dopad aj na jeho psychiku vo
všetkých smeroch - radosti z prežívania sexuálnej stránky života.
9. Život žalobcu sa po úraze, ako to konštatovali nielen matka žalobcu a jeho priateľ, ale aj lekári - zmenil
absolútne radikálne oproti tomu, aký život viedol pred úrazom a aké perspektívy života si plánoval a
očakával, teda nielenže došlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia, ktoré si plánoval a očakával,

ale k jeho zmareniu.
10. Toto sú zaiste dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd prvej inštancie nemal žiadne
pochybnosti o dôvodnosti zvýšenia až na maximálnu možnú hranicu.11. Vo vzťahu k liečebným nákladom súd akceptoval predložené vyúčtovanie žalobcu vrátane listinných
dôkazov a jeho zdôvodnenia a nesúhlasí s námietkami žalovaného v žiadnej z namietaných položiek.
12. Ustanovenie § 449 OZ ohľadom liečebných nákladov vyžaduje, aby to boli účelne vynaložené

náklady súvisiace s liečením. Podľa dôvodovej správy tieto náklady sú súčasťou spôsobenej škody na
zdraví, pričom podmienkou ich priznania je, že boli skutočne vynaložené účelne, a že neboli hradené
z prostriedkov nemocenského, prípadne dôchodkového poistenia. Nárok na ich náhradu má, okrem
samotného poškodeného aj iná osoba, pričom nie je rozhodujúce, či medzi poškodeným a touto inou
osobou je príbuzenský pomer alebo nie. Rozhodujúca je iba skutočnosť, že táto iná osoba predmetné

náklady vynaložila (porovnaj ods. 3). Za náklady liečenia možno považovať napríklad zabezpečenie
pomoci inej osoby (ošetrovateľky, pomocníčky v domácnosti a pod.), zadováženie zdravotníckych
pomôcok (ortopedické pomôcky), prípadne aj iné náklady vynaložené v súvislosti s vykonávaním takých
úkonov, ktoré smerujú k obnoveniu alebo zlepšeniu zdravia poškodeného, náklady diétneho, resp.
výdatnejšiehostravovania.Zaúčelnevynaloženénákladyspojenésliečenímtrebapovažovaťajnáklady
najbližších príbuzných poškodeného vynaložené v súvislosti s jeho návštevami v nemocnici, resp. v

inom lôžkovom zariadení.
13. K náhrade účelných nákladov spojených s liečením (§ 449 ods. 1 OZ) patria aj výdavky na
protézy, náklady spojené s rehabilitáciou, náklady spojené so zabezpečením ošetrovateľa, s potrebným
prilepšením na strave a pod. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/48/2013 zo dňa 09.04.2014, v ktorom sa uvádza,

že za účelne vynaložené náklady spojené liečením v zmysle § 100 ods. 1,2 zákona č. 461/2003 Z.z.
v platnom znení (ďalej iba ZoSP) sa považujú najmä náklady na dopravu do zdravotného zariadenia
a späť do miesta trvalého pobytu alebo do miesta prechodného pobytu poistenca, náklady správneho
charakteru (napr. správne poplatky) a ďalšie výdavky priamo či nepriamo spojené s liečením poistenca
ak na ich úhradu nie je nárok zo zdravotného poistenia.

14. Vo vzťahu k úrazovej rente súd prvej inštancie poukázal na skutkové a právne zdôvodnenie a
rovnako poukázal na skutkové a právne zdôvodnenie žalovaného nároku a na námietky žalovaného.
Konštatoval, že sa stotožňuje so závermi rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 08.11.2011 sp.zn.
2Sp/7/2011 o tom, že nárok na invalidný dôchodok a úrazová renta sú dve samostatné dávky a aj miera
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u jednotlivých týchto dávok sa posudzuje samostatne.

Pri výške úrazovej renty nie je možné vychádzať z percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť ustálenej pre účely priznania invalidného dôchodku.
15.Žalobcajesíceuznanýinvalidnýmvrozsahu70%,alejepravdou,ževovzťahukpráci,ktorúpredtým
vykonával je 100 % invalidným a preto mu patrí úrazová renta nie v rozsahu 70 % ale v rozsahu 100 %.
16. Na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 04.06.2013, mu bol priznaný

invalidný dôchodok od 01.01.2013 vo výške 233,20 Eur mesačne a miera poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť o 70 %. Ujma na zdraví, vzhľadom na povolanie, v ktorom pracoval ako profesionálny
vojak, je v takom rozsahu, že z pracovného procesu ho vyraďuje na 100% (miera poklesu schopnosti
zárobkovej činnosti ( ďalej MPVZČ) v rozsahu 100%).
17. Výpočet straty na zárobku po skončení PN - úrazová renta: 30,4167 x 0,8 x 25,58 x 1= 622,45

Eur, invalidný dôchodok - 233.20 Eur, mesačná úrazová renta 389,24 Eur. Podaním zo dňa 15.08.2013
uplatnil u žalovaného zaostalú rentu za obdobie od 01.01.2013 do 31.08.2013, t.j. za 8 mesiacov, vo
výške 3.113,98 Eur a mesačnú rentu od 01.09.2013 vo výške 389,24 Eur. Zaostalá renta za obdobie od
01.01.2013 do 31.12.2013, t.j. za 12 mesiacov predstavuje sumu 4.670,88 Eur. Opatrením Ministerstva
práce, soc. vecí a rodiny SR č. 329/2013 z 17.10.2013 sa úrazové renty v roku 2014 zvyšujú o 2,3 %. Na

základe uvedeného patrí žalobcovi od 01.01.2014 do budúcna a do zmeny pomerov, mesačná úrazová
renta vo výške 398,19 Eur (pri MPVZČ 100%). Zaostalá renta za obdobie od 01.01.2014 do 31.08.2014,
t.j. za 8 mesiacov predstavuje sumu 3.185,52 Eur. Spolu zaostalá renta od 01.01.2013 do 31.08.2014
predstavuje sumu 7.856,40 Eur. Oznámením žalovaného zo dňa 12.08.2014 a 14.08.2014 plnil žalovaný
zaostalú rentu (pri výške mesačnej renty 205,52 Eur - MPVZČ 70 %) za obdobie od 01.01.2013 do

31.07.2014 sumu 3.904,88 Eur a za mesiac 8/2014 mesačnú rentu 205,52 Eur, spolu za obdobie od
01.01.2013do31.08.2014sumu4.110,40Eur.Žalobnápohľadávkaztituluzaostalejrentyod01.01.2013
do 31.08.2014 predstavuje sumu 3.746,- Eur. Od 01.09.2014 do budúcna a do zmeny pomerov mu patrí
mesačná renta vo výške 398,18 Eur pri MPVZČ 100 %, ktorú je žalovaný povinný vyplácať vždy do 15.
dňa príslušného mesiaca s 5,15 %-tným ročným úrokom z omeškania z každej mesačnej dávky od 16.

dňa príslušného mesiaca až do zaplatenia.
18. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 255 a § 262 Civilného sporového
poriadku (ďalej CSP), podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
o veci. Vzhľadom na pomer úspechu 62,5% a neúspechu žalobcu 37,5 % - nárok, o ktorý vzalžalobca žalobu späť je z procesného hľadiska jednoznačne neúspechom žalobcu napriek okolnostiam
oneskoreného predloženia posudku T.. Z. - žalobca má preto nárok na 25% trov konania.
19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov štátu, ktoré vznikli vyplatením svedočného T.. P. vo výške

23,04 Eur, odôvodnil súd prvej inštancie analogicky podľa ust. § 259 C.s.p. Trovy štátu vzhľadom na
pomer neúspechu žalovaného 62,5% je povinný znášať, avšak ohľadom nároku voči žalobcovi v tejto
neúspešnej časti, súd prvej inštancie postupoval analogicky podľa ust. § 257 C.s.p. Za dôvody hodné
osobitného zreteľa súd prvej inštancie považoval predmet sporu a konkrétne okolnosti prípadu aj to, že
svedkyňa T.. P. nepochybne nesporne prispela k zisteniu skutkového stavu.

20. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. A to iba čo do výroku o trovách konania.
Navrhol rozsudok v tomto výroku zmeniť tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100% a zároveň žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, to všetko do 3 dní od právoplatnosti súdneho
rozhodnutia. Ostatné výroky rozsudku žalobca nenapadol. Namietal nesprávne právne posúdenie veci
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h.) C.s.p. Uviedol, že výška nároku na náhradu za bolestné a sťaženie

spoločenského uplatnenia bola určená na základe lekárskeho posudku. Určenie výšky tohto nároku
je závislé od stanovenia bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Toto
stanovuje v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z. hodnotiaci lekár, teda osoba s odbornými znalosťami,
ktorými samotný žalobca nedisponuje a nevie sám pri podaní žaloby vyhodnotiť dôvodnosť výšky takto
uplatneného nároku. Samotný zákon č. 437/2004 Z.z. neumožňuje žalobcovi stanoviť si výšku náhrady

samostatneanazákladevlastnejvôlealelennazákladelekárskehoposudku,ovystaveniektoréhomusí
požiadať, a ktorý v zmysle zákona musí vyhodnotiť hodnotiaci lekár. Žalobca poukázal na právny názor
odbornej verejnosti k rozhodovaniu o náhrade trov konania po rekodifikácii občianskeho procesného
práva, teda že aj po rekodifikácii dominuje náhrade trov sporového konania zásada zodpovednosti za
výsledok, resp. zásada procesného úspechu. Táto je vyjadrená v ust. § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP tak,

že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci; ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo. Podľa uvedeného ustanovenia bude posudzovaná aj náhrada trov
konania v prípade čiastočného procesného (ne) úspechu, procesného neúspechu v pomerne nepatrnej
časti, ako aj v prípade rozhodnutí na plnenie, pri ktorých výrok súdneho rozhodnutia z časti výšky plnenia

závisel od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Princíp vyjadrený v ust. § 142 ods. 3 O.s.p. bude
teda uplatňovaný naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného ust. § 255 C.s.p. v súlade s čl.
2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 C.s.p., o čom svedčí aj dôvodová správa k C.s.p. Preto mal súd prvej
inštancie vyhodnotiť výsledok konania ako plný úspech žalobcu v spore a priznať žalobcovi právo na
plnú náhradu trov konania. Zároveň žalobca poukázal na nesprávny výpočet pomeru úspechu žalobcu.

Ku dňu vyhlásenia rozsudku je pomer úspechu žalovaného len v časti, v ktorej súd konanie zastavil, teda
6 539,23 Eur. Ku dňu vyhlásenia rozsudku pomer úspechu žalobcu je v časti, v ktorej súd mu uplatnené
nároky priznal, a to 23.860,30 Eur. Pomer úspechu u žalobcu predstavuje 78,48 %. Takto stanovený
úspech žalobcu je mu možné pripočítať len za obdobie do 23.11.2015. Po čiastočnom späťvzatí žaloby
dňa 23.11.2015 bol však žalobca úspešný v celom rozsahu. Teda za úkony právnej služby po tomto

procesnom úkone, t.j. od 23.11.2015 mu patrí náhrada trov v rozsahu 100 %.
21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalovaný. Právne svoje odvolanie
odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b.), f.) a h.) C.s.p. Namietal nedostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako porušenie práva na spravodlivý proces, čo do nezdôvodnenia priznania liečebných
nákladov s tým, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi liečebné náklady v ním uplatnenej výške,

čo odôvodnil tým, že akceptuje predložené vyúčtovanie žalobcu, vrátane listinných dokladov a jeho
zdôvodnenia, a nesúhlasí s námietkami žalovanej v žiadnej z namietaných položiek. Konkrétne dôvody
prečo žalobcove tvrdenia súd akceptoval a prečo nesúhlasil s námietkami žalovanej k jednotlivým
položkám, ktoré žalovaná neuznala v napadnutom rozsudku, neuvádza. Nie je teda zrejmé ako sa
súd vyporiadal s jednotlivými námietkami žalovanej napr. prečo žalobcovi priznal odplatu v sume

72,- Eur, ktorú uhradil formou darovacej zmluvy, a to za rehabilitáciu v rehabilitačnom zariadení
Mineral v Prešove. Žalovaná namietala, že toto tvrdenie žalobcu nie je možné akceptovať. Darovacia
zmluva je pojmovo bezodplatným právnym úkonom, t.j. jeho podstatnou náležitosťou je bezodplatnosť
poskytnutého plnenia. Tvrdenie žalobcu, že darovacou zmluvou zaplatil odplatu, je preto pojmovo
nezmyselné a nie je možné ho akceptovať. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal s každou

ďalšou námietkou v tejto časti. Súd prvej inštancie uviedol iba všeobecné právne úvahy o tom, čo
možno subsumovať pod zákonný pojem liečebné náklady, avšak konkrétne skutkové zistenia a ich
právne posúdenie vysporiadavajúce sa tvrdeniami a námietkami sporových strán v tejto časti absentujú.
Žalovaná preto ani nevie v tej - ktorej položke odôvodniť podané odvolanie, nakoľko z napadnutéhorozsudku nie je zrejmé, na čom súd založil svoje konštatovanie, že akceptuje vyúčtovanie žalobcu a
nesúhlasí s námietkami žalovanej.
22. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v časti stanovenia výšky bolestného. Akútnou fázou bolesti pre žalobcu pri jeho
zraneniach,bodovanývlekárskomposudku,bolokamihvznikutýchtozranení.Žalobcatakoutobolesťou
akútne netrpel v čase, keď bol jeho zdravotný stav už ustálený, a kedy boli jemu spôsobené zranenia
uvedené v lekárskom posudku. Následné liečenie už akútnu fázu bolesti pri jednotlivých utrpených

zraneniach nepredstavuje. Napokon ani samotné liečenie, na ktoré poukazuje súd v napadnutom
rozsudku, a pri ktorom ak aj žalobca trpel bolesťami, tieto už neboli akútne, neprebiehalo v roku 2013
ale primárne bezprostredne po dopravnej nehode v roku 2012. Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza, že
až v roku 2013 boli uskutočnené ostatné operačné zákroky a hospitalizácie, nedostatočne odôvodnil
napadnutý rozsudok, keď z toho dôvodu síce priznáva výšku bodu vo vzťahu k všetkým bodovaným
poškodeniam zdravia ale nediferencuje medzi nimi. Napr. nie je zrejmé, akou bolesťou trpel žalobca v

roku 2013 pri rane ušnice, spôsobenej v januári 2012. Žalovaný tvrdil, že túto ranu ušnice a bolesť v nej
žalobca už v roku 2013 určite nepociťoval.
23. V časti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobou sa žalobca domáhal aby mu súd priznal

zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %, t.j. v maximálnej možnej miere.
Žalovaný nepopiera skutočnosť, že na strane žalobcu prišlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia
následkom poškodenia jeho zdravia pri dopravnej nehode. Toto sťaženie spoločenského uplatnenia v
rozsahu 857,5 bodov aj žalovanému uhradila. Rovnako žalovaná uznala existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa, podmieňujúcich navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie

však neprihliadol na skutočnosť, že následky predmetnej dopravnej nehody a sťaženie spoločenského
uplatnenia mohli aj u žalobcu nastať v ešte väčšom rozsahu. Inak povedané, súd priznal maximálne
navýšenie pre nie osobitne výnimočný prípad s vrcholne nepriaznivými následkami. Nie žalovaná ale
štát prostredníctvom právnej úpravy cez ohodnotenie zranení počtom bodov a stanovením výšky bodu,
stanovuje konečné peňažné vyjadrenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Rozhodnutie súdu ale

spočíva v percentuálnom navýšení a nemá suplovať výšku sumy sťaženia spoločenského uplatnenia
vyjadrenú v peniazoch. Má vyjadrovať mieru osobitných a mimoriadnych okolností daného prípadu
vo vzťahu k rovnakým prípadom. Bohužiaľ v reálnom živote je množstvo prípadov, kedy je sťaženie
spoločenského uplatnenia poškodeného ešte oveľa závažnejšie, neumožňujúce akúkoľvek spoločenskú
účasť a uplatnenie v spoločnosti či už v pracovnom, rodinnom, alebo súkromnom živote. T.j. poškodený

má nulovú možnosť sociálneho kontaktu. Priznaním navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia z
dôvodov hodných osobitného zreteľa maximálnej možnej miere súdom prvej inštancie bola nesprávne
určená miera mimoriadnosti prípadu žalobcu a neostal priestor pre diferenciáciu prípadov, ktoré ú ešte
ťažšie ako ten jeho. Nie je možné tvrdiť, že možnosť spoločenského uplatnenia žalobcu ostala po
jeho poškodení zdravia už nulová. Tak však znie žalobcom uplatnený nárok a súdom priznaný nárok v

percentuálnom vyjadrení.
24. Súd prvej inštancie v časti uplatnenej náhrady za stratu na zárobku po pracovnej neschopnosti
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Suma úrazovej renty sa určí ako súčin
30,4167 násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného ako

koeficientu určeného ako podiel čísla, zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti
a čísla 100. Žalovaná v tomto smere poskytla žalobcovi plnenie v súlade so zákonom. Poukázala na
§ 70 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a jeho znenie. Podľa odborného posudku
o invalidite z 13.05.2013, miera poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť je 70%.
Žalobca môže vykonávať prácu ľahšieho charakteru práce v chránenej dielni. Napriek tomu súdom

citovanému rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sp/7/2011 zo dňa 08.11.2011, je prevažná
väčšina rozhodnutí súdov, ktoré v časti straty na zárobku vychádzajú z miery poklesu zárobkovej činnosti
určenú posudkovým lekárom pre účely priznania invalidného dôchodku. Nie je možné akceptovať
svojvoľné navýšenie tak, ako to bolo vykonané v napadnutom rozsudku. Posúdením miery poklesu
zárobkovej schopnosti je odborná činnosť, ktorú vykonáva odborne spôsobilá osoba - posudkový lekár.

Aj určenie miery poklesu zárobkovej schopnosti na účely úrazovej renty, ako aj na mieru poklesu
zárobkovej schopnosti pre účely invalidného dôchodku, ak by sa prijal súdom prvej inštancie citovaný
právny názor, musí vykonať posudkový lekár. Aj v prípade úrazovej renty, rovnako aj v prípade invalidity
ide o lekársku posudkovú činnosť. Súd prvej inštancie neaplikoval ust. § 153 ods. 3 písm. a.), ods. 4písm. a.), ods. 5 písm. a.) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. A pri určení miery poklesu
pracovnej schopnosti žalobcu postupoval na základe vlastnej úvahy bez odborných znalostí potrebných
na posúdenie rozhodujúcich skutočností. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v súlade s

vyššie citovaným posudkom o invalidite vykonáva prácu a dosahuje z nej zárobok. Teda pokles jeho
zárobkovej schopnosti nemôže byť 100 %. Žalobca nepreukázal, že by požiadal o prehodnotenie miery
poklesu jeho zárobkovej schopnosti, resp. že by prišlo k jej zmene, resp. že by požiadal o posúdenie
miery zárobkovej schopnosti osobitne vo vzťahu k úrazovej rente, ani nenavrhol vykonanie takého
dokazovania súdom. V tomto smere vôbec neuniesol dôkazné bremeno o poklese miery schopnosti

vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 100 %. Žalobca nepreukázal, že by zárobok dosahoval za
vynaloženia zvýšeného úsilia. Preto žalovaný navrhol rozsudok zmeniť v napadnutej časti, žalobu
zamietnuť a priznať žalovanej náhradu trov konania vo výške 100 %.
25. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že na predmetnú právnu vec sa
vzťahuje zákon č. 381/2001 Z.z. v platnom znení. Žalobca ako poškodený právo na náhradu škody
preukázal relevantným spôsobom, tak ako to vyplýva z ust. § 11 uvedeného zákona, ako aj zákona č.

437/2004 Z.z. Tieto preukázal listinnými dôkazmi, ktoré pripojil k uplatneniu zaslanému žalovanému. V
zmysle ust. § 5 zákona č. 437/2004 Z.z. a v súvislosti s ust. § 8 ods. 4 rozhodným obdobím určenia
hodnoty jedného bodu pre stanovenie výšky náhrady za bolesť je rok 2012, v ktorom hodnota jedného
bodu je 16,10 Eur a nie ako udáva žalovaný, že hodnota jedného bodu v predmetnej právnej veci je
15,72 Eur, pretože vznik nároku je rok 2013. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v

rozsudku Krajského súdu Košice v konaní sp.zn. 3Co/208/2015 a rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn.
1Cz/101/77 zo dňa 27.09.1977. Postup výpočtu hodnoty jedného bodu pre bolestné, ako aj sťaženie
spoločenskéhouplatneniajejednotnýavyplývazust.§5ods.2zákonač.437/2004Z.z.,kdežalovanýpri
výpočte hodnoty bodu pri sťažení spoločenského uplatnenia toto ustanovenie akceptoval a vychádzal z
hodnotybodu16,10Eur, priprípočtehodnotybodupribolestnom predmetnéustanovenieneakceptoval.

Žalobca má právo na náhradu škody z titulu nákladov spojených s liečením, ktoré si uplatnil v zmysle
§ 4 zákona č. 381/2001 Z.z., v súčasnosti s ust. § 449 ods.1 Občianskeho zákonníka. Z uplatnených
liečebných nákladov vo výške 702,71 Eur žalovaný uhradil len 572,35 Eur. Žalovaný doposiaľ neuhradil
130,36 Eur, ktoré pozostávajú z preukázaných nákladov, tak ako ich vyčíslil žalobca vo svojej žalobe,
ako ich priznal súd prvej inštancie. Právo na náhradu škody uvedené pod položkou 3 vo výške 72,-

Eur žalovaný neuznáva tvrdiac, že vzhľadom k tomu, že uvedenú čiastku uhradil žalobca formou
darovacej zmluvy za rehabilitáciu, ktorú absolvoval bezprostredne po prepustení z ústavnej liečby, tak
munároknevznikol.Zamietnutietejtočiastkynemáprávneopodstatnenievust.§449ods.1Občianskeho
zákonníka, lebo túto čiastku žalobca uhradil za účelom obstarania rehabilitácie. Žalovaný neuznáva
náklady uvedené pod položky č. 10 vo výške 14,19 Eur vynaložené na kúpu GS vitamínu, položku č.

14 vo výške 4,85 Eur za kúpu B-komplexu, Juvamed kostihoj, položku č.37 vo výške 5,34 za GEN
vitamín. Neuznanie uvedených položiek nemá právne opodstatnenie aj vzhľadom na svedeckú výpoveď
lekárky T.. T. P., ktorá potvrdila, že vynaložené náklady na lieky boli vynaložené za účelom liečby, za
účelom zlepšenia zdravotného stavu, ako i na zmiernenie bolesti. Neuznanie vynaložených nákladov
vedených pod položkou č. 35, 36 za zakúpené oblečenie žalobcu do kúpeľov vo výške 17,93 Eur a 6,-

Eur vynaložené náklady uvedené pod položkou č. 55 až 63 vo výške 10,- Eur nie sú dôvodné. Právo na
náhradu škody uvedené v uvedených položkách má oporu v ust.§ 442 ods.1 Občianskeho zákonníka a §
4 ods.2 písm.f/ zákona č. 381/2001 Z.z. v platnom znení. Titulom cestovných nákladov za rok 2012, 2013
žalobou bola uplatnená škoda vo výške 2.759,- Eur. Žalovaný uznal 1.024,02 Eur. Neuznáva škodu vo
výške 1.735,09 Eur. Žalobca špecifikoval cesty uskutočnené motorovým vozidlom Audi A4, evidenčné

číslo X. XXBL v roku 2012 a požaduje náhradu škody za 46 ciest Bukovce - Prešov a späť. Z dôvodu
návštev blízkych na traumatológiu v období od 09.01.2012 do 31.01.2012 v počte 15 ciest a za obdobie
od 01.02.2012 do 29.12.2012 za návštevy blízkych v Rehabilitačnom centre OÁZA Prešov v počte 15
ciest. Žalovaný uznáva cestovné náklady v roku 2012 Bukovce - Prešov a späť v období od 09.01.2012
do29.02.2012ztitulunávštevblízkychlen8ciest,nepriznáva22ciest.Nepriznaniežalobcomuplatnenej

škody z titulu návštev blízkych osôb v počte 22 ciest zdôvodňuje žalovaný tým, že nároky neboli
preukázané. To, že žalobca následkom dopravnej nehody utrpel ťažký úraz je zrejmé z vykonaného
dokazovania. Príbuzní sa o žalobcu nesmierne báli a mali denný záujem o vývoj jeho zdravotného
stavu a považovali za potrebné psychicky podporiť žalobcu v jeho strádaní. Uznať z uvedeného titulu
náklady za obdobie najťažšieho utrpenia žalobcu len za 8 ciest je v rozpore aj s dobrými mravmi.

Žalovaný uznáva v zmysle predloženej zdravotnej dokumentácie 16 ciest, dve cesty zo dňa 07.03.2012,
zo dňa 03.04.2012 neuznáva z dôvodu nepreukázania. Žalovaný ďalej neuznáva cestu z 03.04.2012 z
dôvodu nepreukázania, hoci jej absolvovanie je preukázané dokladom o vykonaní rehabilitácie zo dňa
03.04.2012, čo je zaznamenané v preukážke o zdravotnej starostlivosti. Cesty Bukovce - Stropkov aspäť v roku 2012 boli uplatnené v počte 53 ciest, žalovaný priznal právo na náhradu škody za 53 ciest.
Cesty Bukovce - Svidník a späť v roku 2012 uplatnených 6 ciest, žalovaným uznaná len jedna cesta.
Žalovaný neuznal cestu z 30.03.2012 žalobcom vykonanú z dôvodu návštevy poisťovne Dôvera, ako

aj cestu v mesiaci jún 2012, cestu z 09.10.2012 v Dôvere za účelom vybavenia rehabilitačnej liečby v
Kováčovej. Neuznanie uvedených ciest je bezdôvodné, keďže poisťovňa Dôvera nepotvrdzuje návštevu
žalobcu vo svojej inštitúcií, čo ešte neznamená, že žalobca tieto cesty neabsolvoval ako potrebu vzniku
v dôsledku následkov dopravnej nehody. Neuznanie cesty zo dňa 21.11.2012 za účelom rehabilitačnej
liečby u fyziatra T.. J..C. nemá právne opodstatnenie, lebo je preukázané listinným dôkazom vystaveným

dňa 24.09.2012, na ktorom je uvedené, že dňa 21.11.2012 sa žalobca zúčastnil rehabilitačnej liečby.
Žalovaný neuznal ani cestu 12.09.2012, ktorú žalobca absolvoval za účelom predoperačných vyšetrení,
hoci je preukázané, že bol hospitalizovaný na oddelení chirurgie v Prešove od 16.09. do 19.09.2012 za
účelom absolvovania ďalšej operácie. Za cesty Bukovce - Kováčová - Ružomberok a späť v roku 2012
žalobca považuje úhradu za jednu cestu vykonanú už 18.10.2012. Žalovaný právo na náhradu škody
neuznalzdôvodunepreukázania.Tátocestabolauskutočnenáavýsledkomtejtocestyjerozhodnutiezo

dňa 18.10.2012 o nespôsobilosti vykonávať štátnu službu žalobcom následkom jeho trvalých následkov
vzniklých v príčinnej súvislosti s úrazom. Listinný dôkaz bol žalovanému zaslaný ako súčasť písomného
podania zo dňa 23.05.2014. Cesty Kováčová - Ružomberok 2012 a späť žalobca požaduje právo na
náhradu škody za jednu cestu. Žalovaný neuznal právo z dôvodu, že nie je zdokumentovaná. Cesta
žalobcom bola uskutočnená za účelom konzultácie s lekárom o zdravotných problémoch na ľavej

ruke počas rehabilitačnej liečby v Kováčovej v období od 08.08.2012 do 07.09.2012. Cestu Bukovce
- Kováčová a späť v roku 2012 žalobca požaduje náhradu za 5 ciest. Žalovaný neuznal jednu cestu
zo dňa 07.09.2012. Neuznáva taktiež aj počet uplatnených kilometrov žalobcom. Cesty Bukovce -
Bratislava a späť v roku 2012 žalobca považoval úhradu za jednu cestu, žalovaný preukázaný nárok
na náhradu škody nepopiera, cestovné náklady z roku 2013 uplatnené žalobcom sú cesty Bukovce

- Prešov a späť v počte 21. Žalovaný uznal dôvodnosť všetkých ciest. Cesty Bukovce - Stropkov
a späť z roku 2013 žalobcom požadované v počte 10 ciest žalovaný neuznáva 4 cesty. Neuznáva
cestu vykonanú dňa 03.01.2013 za účelom návštevy u všeobecnej lekárky žalobcu. Táto návšteva je
zaznamenaná v zdravotnej karte žalobcu u jeho všeobecnej lekárky. Neuznáva absolvovanie cesty
zo dňa 24.04.2013, kde navštívil Sociálnu poisťovňu v Stropkove. Sociálna poisťovňa však doklad

o návšteve svojej inštitúcie nevydáva. Neuznal cestu z 15.05.2013 a 20.05.2013 za účelom potreby
vybavenia ZŤP na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Stropkove, hoci boli listinným dôkazom
preukázané, že žalobca bol uznaný dňa 30.09.2013 Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny za osobu
s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 50 %. Cesty Bukovce - Svidník a späť
v roku 2013 žalobcom uplatnených 6 ciest, v rozpise je 7 ciest, žalovaný uznal len jednu cestu zo

dňa 02.01.2013. Neuznal cestu z 25.01.2013, z 28.01.2013, kedy žalobca bol vo svojej všeobecnej
lekárky, záznam je v zdravotnej dokumentácii u všeobecnej lekárky. Neuznal cestu zo dňa 29.01.2013
kontrola na traumatológií v Prešove. Nedôvodnosť zamietnutia práva na náhradu škody preukazuje
listinný dôkaz a to lekárska správa zo dňa 29.01.2013. Zamietnutie je nedôvodné. Žalovaný neuznal
cestu zo dňa 26.02.2013, 29.04.2013, 15.03.2013, kedy žalobca navštívil Sociálnu poisťovňu. Potreba

návštevy Sociálnej poisťovne bola za účelom uplatnenia práva na invalidný dôchodok, čo preukazuje
skutočnosť, že dňa 04.06.2013 žalobcovi bol priznaný plný invalidný dôchodok. Sociálna poisťovňa
doklad o návšteve nevystavuje. Cesty Bukovce - Kováčová a späť v roku 2013 žalobcom uplatnené dve
cesty. Žalovaný priznal obidve cesty, ale nepriznal vzdialenosť 688 km, ale na základe údajov z internetu
uznal 550 km. Výpočet žalovaného s použitím 550 km nie je preukázaný. Cesty Bukovce - Košice a späť

vroku2013žalovanýnepopiera.Právonanáhraduškodytitulomnáhradynákladovspojenýchsliečením
v celkovej výške 1.865,45 Eur s príslušenstvom vykonaným dokazovaním bolo preukázané. Všetky
náklady vynaložené žalobcom boli skutočne vynaložené účelne a neboli hradené z iných prostriedkov.
Predmetom žaloby je nárok na náhradu škody z titulu straty na zárobku po skončení PN - úrazová
renta z titulu mesačnej úrazovej renty. Zaostalá renta od 01.01.2013 do 31.08.2014 predstavuje sumu

7.856,40 Eur, ktorá bola vypočítaná a zdôvodnená v bode VI. žaloby. Vzhľadom k tomu, že ujma na
zdraví u žalobcu vzhľadom na jeho povolanie, ktorý pracoval ako profesionálny vojak je v rozsahu 100
%, preto lebo z pracovného procesu bol vyradený na 100 %. Žalovaný plne z titulu zaostalej renty za
obdobie od 01.01.2013 do 31.07.2014 sumu 3.904,88 Eur a za mesiac august 2014 mesačnú rentu
205,52 Eur, spolu za obdobie od 01.01.2013 do 31.08.2014 sumu 4.110,40 Eur. Žalobná pohľadávka

z titulu zaostalej renty od 01.01.2013 do 31.08.2014 predstavuje sumu 3.746,- Eur. Žalobca trvá na
výpočte a nezdieľa názor žalovaného, že ide o nesprávny výpočet. Predmetom žaloby je aj mesačná
renta do zmeny pomerov vo výške 398,18 Eur, nie 205,52 Eur, ktorú je žalovaný povinný vyplácať od
01.09. 2014 do budúcna. S výpočtom mesačnej renty zo strany žalovaného žalobca nesúhlasí.Žalovaný napriek obsiahlemu vykonanému dokazovaniu popiera na strane žalobcu dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré preukazujú právo na 50 % zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
Žalobca ako vojak - profesionál utrpel vo veku 28 rokov ťažký úraz s neodstrániteľnými devastačnými

následkami, ktoré ho vyradili z plnohodnotného života v celom rozsahu. Vyradili ho z práce, ktorú
vykonával, vyradili ho zo života, ktorý žil a na ktorý má nárok. Následky zranení sú trvalé, nezvrátiteľné
a ktoré budú, ako to bolo preukázané vykonaným dokazovaním v budúcnosti len a len progredovať.
V príčinnej súvislosti s úrazom je podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie Bratislava zo dňa
04.06.2013 invalidný s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 70 %. S rozhodnutím

Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 30.09.2013 bol uznaný za osobu s ťažkým zdravotným
postihnutím (ZŤP) s mierou funkčnej poruchy na 50 %. Trpí neustále bolesťami, má kratšiu nohu
a pohybuje sa za pomoci barly, má obmedzenú hybnosť dolných končatín a ľavej ruky, chýba mu
úchopová schopnosť ruky, je hendikepovaný vo všetkých oblastiach života, pri výbere zamestnania
v športovej oblasti, v spoločenskom živote, v partnerskom živote, v nemožnosti sa venovať svojim
záľubám a koníčkom. V mnohých denných činnostiach potrebuje pomoc inej osoby. V dôsledku úrazu

ho opustila po dlhej známosti priateľka, s ktorou hodlal uzavrieť manželstvo. Má problémy v intímnom
živote. Má psychické problémy. Žalobca ako mladý človek v príčinnej súvislosti s úrazom utrpel
mimoriadnu ujmu na zdraví, je poškodený na svojej osobnosti. To, že pre uznanie 50 % zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia nie je limitujúcou absolútna nevládnosť poškodeného preukazuje aj
právny názor vyslovený Okresným súdom Humenné v konaní sp.zn. 18C/189/2014 zo dňa 30.04.2015

v súčinnosti s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11Co/138/2015 zo dňa 15.12.2016.
Predmetomžalobyjeprávonaročnýúrokzomeškania,ktorýžalovanýbezdôvodnenamieta.Poisťovateľ
v zmysle ust. § 11 ods.5 zákona č. 381/2001 Z.z. v platnom znení po oznámení škody poškodeným
uplatnenej z 15.08.2013 je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie
rozsahu svojej povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do 3 mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného

podľa písm.a/ skončiť prešetrenie potrebné na zistenie rozsahu svojej povinnosti poskytnúť poistné
plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, podľa písm.b/ poskytnúť poškodenému
písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie
alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody,
v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné

plnenie a výška poistného plnenia. Zároveň žalobca poukázal na znenie ust.§ 11 ods.6 zákona č.
381/2001 Z.z. s tým, že poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní. Žalovaný, ako to
vyplýva z písomného oznámenia zo dňa 12.08.2014 plnil čiastočne z titulu bolestného 14.982,- Eur, z
titulu sťaženia spoločenského uplatnenia 13.806,- Eur. Z oznámenia žalovaného dňa 28.07.2014 a zo
dňa 12.08.2014 žalovaný titulom liečebných nákladov plnil 572,35 Eur a titulom cestovných nákladov

1.024,02 Eur. Oznámením zo dňa 12.08.2014 a 14.08.2014 žalovaný čiastočne plnil zaostalú rentu.
Za obdobie od 01.01.2013 do 31.07.2014 sumu 3.904,88 Eur a za mesiac august 2014 mesačnú rentu
205,52 Eur, spolu od 01.01.2013 do 31.08.2014 sumu 4.110,40 Eur. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný
čiastočne plnil až po uplynutí jedného roka od uplatnenia práva na náhradu škody, teda v rozpore s
povinnosťou uloženou zákonodarcom poistiteľovi v ust. § 11 ods.5, 6 zákona č. 381/2001 Z.z. Neplnenie

žalovaným v rozsahu uplatnenia práva na náhradu škody žalobcom bolo podanie žaloby, ktorá bola
vypracovaná dňa 11.09.2014. Žalobcovi vzhľadom na porušenie povinnosti žalovaným vyplývajúcim z
ust.§ 11 ods.5 a 6 zákona č. 381/2001 Z.z. vzniklo právo na ročný úrok z omeškania v zmysle ust.§ 11
ods.7 zákona č. 381/2001 Z.z. V tejto súvislosti poukázal žalobca na právny názor vyslovený Krajským
súdom v Košiciach v konaní sp.zn. 3Co/381/2009 a na jeho rozhodnutie zo dňa 24.08.2010. Z obsahu

vyjadrenia vyplýva návrh žalobcu rozsudok okrem výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdiť.
26. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Poukázal na to, že sám žalobca vo svojom vyjadrení
sa odvoláva na ust.§ 255 C.s.p. Žalobca po podaní žaloby zobral žalobu späť v časti zaplatenia
bolestného vo výške 2.093,- Eur s príslušenstvom, zaplatenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo
výške 2.415,- Eur s príslušenstvom a zaplatenia zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške

1.207,63 Eur. Žaloba bola v tejto časti podľa názoru žalovanej vzatá späť, pretože námietky žalovanej
boli dôvodné. Žalobca tak urobil dobrovoľne, teda v tejto časti zavinil zastavenie konania. Z uvedeného
dôvodu sa žalovaný domnieva, že súd postupoval správne, keď priznal protistrane v tejto časti náhradu
trov konania. Súd určil pomer úspechu žalobcu vo výške 62,5 % a pomer úspechu žalovanej vo výške
37,5 % za predpokladu, že by žalovaný akceptoval rozhodnutie súdu čo do výšky priznaného nároku

vo veci samej, čo však v podanom odvolaní žalovaný namieta s výrokom, ktorým súd priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania vo výške 25 % by mohli súhlasiť. V súvislosti so žalobcom vyčísleným
pomerom úspechu žalovaný uviedol, že tento považuje za nesprávny. Členenie rozhodovania o trovách
konania na fázy, tak ako to uviedol žalobca vo svojom odvolaní nemá oporu v C.s.p.27. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že vyjadrenie zo dňa 20.03.2007 nemá právne
opodstatnenie. Náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust.§ 3 ods.2, §
4 ods.2 zákona č. 437/2004 Z.z. sa poskytuje na základe lekárskeho posudku. Lekársky posudok

obsahujúci hodnotenie bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia je listinou so zákonom určeným
obsahom, ktorý môže vydať zákonom určená osoba. Žalobca rozsah náhrady škody titulom bolestného,
sťaženia spoločenského uplatnenia preukázal lekárskym posudkom vypracovaným dňa 30.05.2013.
Pokiaľ v konaní na základe výzvy súdu posudkový lekár znížil bodové ohodnotenie a tento určil nižšie
bodové hodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, v dôsledku čoho bola priznaná

žalobcovi nižšia náhrada škody než ako požadoval v žalobe a to bolo dôvodom, že žalobca sčasti zobral
žalobu späť. Uvedenú skutočnosť nemožno hodnotiť pri rozhodovaní o náhrade trov konania na ťarchu
žalobcu. Žalovaný podaným vyjadrením neuniesol v celom rozsahu dôkazné bremeno, preto žalobca
trval na svojom odvolaní zo dňa 31.01.2017 v celom rozsahu.
28. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p. a § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti

rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 25.05.2018 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné a odvolanie žalovaného je dôvodné iba čiastočne. Čo do výroku v časti uloženej

povinnosti žalovanému zaplatiť z titulu bolestného sumu 362,- Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne
od 01.12.2013 do zaplatenia a z titulu zvýšenia spoločenského uplatnenia sumu 6.902,87 Eur dôvodné
nie je. Vo zvyšku nároku dôvodné je.
29. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci čo do výroku o uložení povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi z titulu bolestného sumu 362,- Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne

od 01.12.2017 do zaplatenia a z titulu zvýšenia spoločenského uplatnenia sumu 6.902,87 Eur správne
zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.
Odvolacie námietky žalovaného sú iba zhrnutím jeho právnej argumentácie predostretej v priebehu
konania na súde prvej inštancie, pričom na tie súd prvej inštancie rozumným a primeraným spôsobom vo

svojom rozhodnutí reagoval. Naopak v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný
argument, teda argument majúci súvis s prejednávanou vecou, a ktorý by bol súčasne takej povahy, že
by mohol priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie.
30. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie čo do priznania bolestného správne zistil
skutkový stav a správne rozhodol. Sporná výška hodnoty bodu, tak ako ju namietal žalovaný nemá

právne opodstatnenie. Z predložených lekárskych správ a z lekárskeho posudku zo dňa 30.05.2013
jednoznačne vyplýva, že keď nárok na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká dňom,
keď zdravotný stav možno považovať za ustálený, tak tomu nemohlo byť v roku 2012, keď došlo v
januári k dopravnej nehody, ktorá až od roku 2013, kedy boli uskutočnené ostatné operačné zákroky a
hospitalizácie a v roku, keď už lekári vystavujúci lekársky posudok skonštatovali ustálenosť zdravotného

stavu. Preto rozhodným obdobím určenia hodnoty jedného bodu pre stanovenie výšky náhrady za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia je rok 2012, v ktorom priemerná mesačná mzda zamestnanca
hospodárstva SR dosiahla 805,- Eur, teda hodnota jedného bodu pre rok 2013 (vznik nároku) je
16,10 Eur. Keďže ide o základnú výšku bodového obohatenia, správne súd priznal žalobcovi i úrok z
omeškania od 01.12.2013 do zaplatenia vo výške 5,25 % ročne. Čo do odôvodnenia priznávaného úroku

z omeškania odvolací súd plne odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie v tejto časti.

31. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad rozhodnutie 6Cdo/146/2011 zo dňa 03.10.2011, z ktorého vyplýva, že odškodnenie za bolesť
sa poskytuje nielen za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, ale aj bolesti spôsobené liečením

poškodenia zdravia alebo odstraňovaním jeho následkov. Okamih vzniku škodnej udalosti teda nemusí
byť totožný s okamihom odškodňovanej bolesti. Až po ustálení zdravotného stavu poškodeného možno
vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Dovolací súd v tejto veci
poukázal aj na doterajšiu judikatúru Cz 23/83, podľa ktorej pre vznik nároku na bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová udalosť, teda deň úrazu, ale tiež okamih, keď

sa poškodený dozvedel o škode (jej výške).

32. Táto býva poškodenému zrejmá až po ustálení zdravotného stavu, ktorý umožňuje posúdiť mieru
preukázateľných nepriaznivých dôsledkov, čo je východiskovou bázou pre stanovenie výšky náhradylekárskym posudkom, vychádzajúc zo základného počtu bodov, ktorými bolo bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia ohodnotené. S týmto záverom odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí, preto
odvolacia námietka žalovaného, že k bolesti došlo bezprostredne po úraze, a nie až po tom, keď bol

zdravotný stav ustálený, nie je dôvodná.

33. Vo vzťahu k zvýšeniu sťaženia spoločenského uplatnenia až o maximálnu možnú hranicu odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil, že žalobca v mladom veku 28 rokov, plný fyzických a
duševných síl a kvalít, ku ktorým sa skutočne dopracoval aj vlastnou sebadisciplínou, pracovitosťou a

spôsobom života, bol nútený zmeniť spôsob života vo všetkých jeho aspektoch a prijať realitu, ktorou
nevyhnutne bude rokmi sa stále zhoršujúci zdravotný stav v mobilite a schopnosti postarať sa sám o
svoje potreby, a nie to ešte o potreby ľudí blízkych, na neho odkázaných, teda matka, prípadne životná
partnerka, manželka alebo deti. Žalobca bol skutočne pred úrazom 9 rokov profesionálnym vojakom a
vykonával prácu v čestnej stráži prezidenta Slovenskej republiky. Po úraze bol uznaný za nespôsobilého
vykonávať štátnu službu, na ktorú sa dlhé roky pripravoval, a ktorá mu poskytovala nielen pracovnú

sebarealizáciu, ale aj osobnostnú a spoločenskú prestíž a status. Žalobca bol pred úrazom po fyzickej aj
psychickej stránke absolútne v poriadku. Po úraze je invalidným dôchodcom, odkázaným aj v bežných
praktických veciach na iného človeka, v súčasnosti na matku, ktorá samotná pomoc potrebuje. Jeho
sebadôvera a sebavedomie sú tým poznačené, pričom jeho vek mu neumožňuje získať nadhľad nad
tieto okolnosti, lebo ich skutočne ničím nezapríčinil. Zmenili sa jeho voľnočasové aktivity, musí užívať

lieky od bolesti, ktorej sa vzhľadom na svoj zdravotný stav nikdy nezbaví, antidepresíva. Súd prvej
inštancie správne vyhodnotil, že žalobca je zbavený nielen radosti z výkonu bežných vecí, ale aj z radostí
prežívania sexuálnej stránky života. Žalobca žil s partnerkou 4 roky a plánovali uzatvoriť manželstvo.
Rozišiel sa s ňou začiatkom roka 2015 v dôsledku nehody, lebo vzťah prestal fungovať. Na základe
vyššie uvedeného je aj podľa názoru odvolacieho súdu zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia o 50 %, t.j. v maximálnej možnej miere, namieste. Úvahy žalovaného, že u žalobcu mohli
nastať následky sťaženia spoločenského uplatnenia ešte vo väčšom rozsahu, teda, že pre výnimočný
prípad s vrcholne nepriaznivými následkami sa nejedná, v danom prípade nie sú namieste. Pri zvýšení
náhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniao50%savychádzazpočtubodovtak,akoboližalobcovi
priznané. Pokiaľ by došlo k vážnejšiemu následku, bol by tento počet bodov vyšší a zvýšenie o 50 %

tiež vo vyššej miere. Súd prvej inštancie v súlade s pravidlami formálnej logiky porovnal predpoklady,
ktoré mal žalobca pre svoje uplatnenie v živote a spoločnosti pred vznikom škody s tým, aké má
po vzniku dopravnej nehody. Predtým bol žalobca na začiatku svojho produktívneho veku. Následne
sa jeho možnosti tak, ako to bolo popísané vyššie, značne obmedzili, prípadne niektoré možnosti
sa stratili celkom. Preto odvolací súd nemal dôvod spochybniť právny záver súdu prvej inštancie, že

sa vo veci jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, ako výsledok úvahy súdu prvej inštancie, ktorá
vychádza z vyššie uvedených skutkových zistení. Táto úvaha súdu prvej inštancie nebola neprimeraná,
ale zodpovedala zistenému skutkovému stavu.

34. Odvolacie námietky žalovaného preto neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku v napadnutej časti,

t.j. okrem výroku I. o zastavení konania, teda vo výroku II., v časti uloženej povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobcovi z titulu bolestného sumu 362,- Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 01.12.2013
do zaplatenia a z titulu zníženia spoločenského uplatnenia sumu 6.902,87 Eur.

35. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997. sťažnosť č. 21522/93. Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-111: rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998. sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1:
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky-z 23. júna 2004 sp. zn. III. US 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných

v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. v časti popísanej v bode 34.

36. Preto odvolací súd rozsudok vo výroku II. v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
z titulu bolestného sumu 362,- Eur s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 01.12.2013 do zaplatenia
a z titulu zníženia spoločenského uplatnenia sumu 6.902,87 Eur podľa ust. § 387 ods. 1, 2, C.s.p., ako

vecne správny potvrdil s tým, že doplnil, že ukladá žalovanému vyššie uvedené sumy uhradiť žalobcovi
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (odvolací súd iba upresnil splatnosť uvedených pohľadávok,
ktorá vyplýva aj zo zákona).37. Žalovaný v odvolaní vo vzťahu k priznaným liečebným nákladom namietal nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako porušenie práva na spravodlivý proces. Poukázal na ust. § 220
ods. 2 C.s.p. Odvolací súd k tomu uvádza, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorého

súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa určite námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ak majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

38. Štruktúra odôvodnenia rozsudku skutočne vyplýva z ust. § 220 ods. 2 C.s.p. Žalovaný argumentoval,
že odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k liečebným nákladom neobsahuje konkrétne dôvody,
prečo žalobcove tvrdenia súd akceptoval a prečo nesúhlasil s námietkami žalovaného k jednotlivým
položkám, ktoré žalovaný neuznal, v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie neuvádza, teda nie
je zrejmé, ako sa súd vyporiadal s jednotlivými námietkami žalovaného, napr. prečo žalobcovi priznal
odplatu v sume 72,- Eur, ktorú uhradil formou darovacej zmluvy, a to za rehabilitácie v rehabilitačnom

zariadení Minerál v Prešove, pričom darovacia zmluva je pojmovo bezodplatným právnym úkonom,
t.j. jeho podstatnou náležitosťou je bezodplatnosť. Rovnako sa súd prvej inštancie nemal vyporiadať s
každou ďalšou námietkou v tejto časti.

39. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že v časti čo do odôvodnenia priznania liečebných

nákladov je toto nedostačujúce a odvolacia námietka v tejto časti je dôvodná. Súd prvej inštancie
skutočne nevysvetlil, prečo nesúhlasí s námietkami žalovaného v žiadnej z namietaných položiek.
Odkaz na ust. § 449 Občianskeho zákonníka nestačí. Vo vzťahu k odvolacej námietke nestačí ani
poukázanie na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.04.2014 sp.
zn. 10Sžo/48/2013. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je teda čo do priznania liečebných nákladov

nepreskúmateľné. Právne závery súdu prvej inštancie zo žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplývajú. Z odôvodnenia rozsudku musí jednoznačne vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi
súdu na strane druhej, teda v tejto časti odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nerešpektuje
kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, a teda je

nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu čo do liečebných nákladov nedal
vo svojom rozhodnutí odpoveď na podstatné argumenty žalovaného, preto nebolo garantované jeho
právo na spravodlivé súdne konanie v tejto časti.

40. Žalovaný namietal, že súd v časti uplatnenej náhrady za stratu na zárobku po pracovnej

neschopnosti, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to,
že suma úrazovej renty sa určí ako súčin 30,4167-násobku sumy zodpovedajúcej 80 % denného
vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho
percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100. Žalovaný poukázal na odborný posudok

o invalidite z 13.05.2013, kde miera poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť je 70
%. Žalobca môže vykonávať prácu ľahšieho charakteru, práce v chránenej dielni. Zároveň žalovaný
namietal, že väčšina rozhodnutí súdov v časti straty na zárobku vychádzajú z miery poklesu zárobkovej
schopnosti, určenej posudkovým lekárom pre účely priznania invalidného dôchodku, napriek rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sp/7/2011 zo dňa 08.11.2011, zároveň, že nie je možné akceptovať

svojvoľné navýšenie tak, ako bolo vykonané v napadnutom rozsudku. Posúdenie miery poklesu
zárobkovej schopnosti je odborná činnosť, ktorú vykonáva odborne spôsobilá osoba - posudkový lekár.
Súd prvej inštancie mal pri určení miery poklesu pracovnej schopnosti žalobcu postupovať na základe
vlastnej úvahy bez odborných znalostí, potrebných na posúdenie rozhodujúcich skutočností. Zároveň
z výsledkov vykonaného dokazovania malo vyplynúť, že žalobca v súlade s posudkom o invalidite

vykonáva prácu a dosahuje z nej zárobok, teda pokles jeho zárobkovej schopnosti nemôže byť 100 %.

41. Odvolací súd súhlasí s názorom prezentovaným v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2Sp/7/2011 zo dňa 08.11.2011, kde špecifikoval, že nárok na invalidný dôchodok a úrazová renta sú
dve samostatné dávky, aj miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u jednotlivých týchto

dávok sa posudzuje samostatne. Pri výške úrazovej renty nie je možné vychádzať z percentuálnej miery
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť ustálenej pre účely priznania invalidného dôchodku.
Preto súd prvej inštancie správne uvažoval, že miera poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovúčinnosť vo vzťahu k úrazovej rente nie je automaticky 70 % tak, ako to bolo určené v odbornom posudku
o invalidite zo dňa 13.05.2013.

42. Úrazová renta je pravidelnou peňažnou dávkou, ktorá má poškodenému zmierniť pokles zárobku v
dôsledku pracovného úrazu po jeho opätovnom zaradení sa do pracovného procesu. Táto kompenzuje
alebo pokles, alebo úplnú stratu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorú poškodený vykonával
pred vznikom pracovného úrazu. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvej inštancie, má za to,
že miera schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť čo do úrazovej renty sa posudzuje samostatne, a

že úvaha súdu prvej inštancie smerovala k spravodlivému rozhodnutiu vo veci, vzhľadom na zistený
skutkový stav i to, že je žalobca síce uznaný invalidným v rozsahu 70 %, ale je pravdou, že vo vzťahu
k práci, ktorú predtým vykonával je invalidným viac, a preto by mu mala patriť úrazová renta nie v
rozsahu 70 %, ale v rozsahu vyššom. Odvolací súd, vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného, že
ide o odbornú otázku a posúdenie miery poklesu zárobkovej schopnosti by mala vykonávať odborne
spôsobilá osoba, nemôže súhlasiť s jednoznačným záverom súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k práci,

ktorú predtým žalovaný vykonával, je invalidným na 100 %. Uvedenú otázku by mal i podľa názoru
odvolacieho súdu zodpovedať odborník.

43. Žalobca namietal priznanie trov konania podľa zásady úspechu. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že zásadu úspechu vo veci podľa ust. § 255 C.s.p. je možné uplatniť aj na konania, v ktorých

výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Tu sa však nejedná o procesne
neúspešného žalobcu, pokiaľ mu bola priznaná iba časť uplatneného nároku. Nezodpovedalo by
pravidlám formálnej logiky, ak by takýto žalobca bol zaťažený procesnou zodpovednosťou za výsledok,
ktorý závisel od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Preto žalobcu v tejto časti je potrebné
považovať za plne procesne úspešného, lebo mal úspech čo do základu uplatneného nároku. V tejto

časti preto prichádza do úvahy priznať plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Bude sa však
jednať iba o nároky, ktoré skutočne z úvahy súdu vyplývali. V danom prípade čo do nároku zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia, odvolacia námietka žalobcu je preto čiastočne dôvodná.

44. Preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené rozsudok vo zvyšku zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., s
použitím ust. § 391 C.s.p.

45. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom, následne vo veci znova rozhodnúť čo do zvyšku, teda čo do liečebných nákladov a úrazovej

renty a čo do súvisiaceho výroku o trovách konania, samozrejme svoje rozhodnutie v zmysle zásad
uvedených v ust. § 220 ods. 2 C.s.p. aj náležite odôvodniť a vysporiadať sa so všetkými námietkami
žalovaného, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie vo veci.

46. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania

(§ 396 ods. 3 C.s.p.).

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.