Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. máj 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/151/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116204728
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3116204728.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: U. proti žalovanému: X. o zaplatenie
903,19 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
20. januára 2017, č.k. 16C/62/2016-56, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Rozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémuzaplatiťžalobcovisumu903,19eurs5,05%ročným
úrokom z omeškania zo sumy 903,19 eur od 08.01.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu
100%. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia
903,19 eur s 5,05 % ročným úrokom zo sumy 903,19 eur od 08.01.2016 do zaplatenia titulom

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. V danej veci uznesením
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ S., Odbor kriminálnej polície S. C.: E.-XXX/X-E.-S.-XXXX zo
dňa 20.05.2013 bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného zákona. Proti tomuto
uzneseniu podal žalobca včas sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry S.
sp. zn. R. XXX/XX-XX zo dňa 19.07.2013 zamietnutá ako nedôvodná. Prokurátor Okresnej prokuratúry

S. následne podal dňa 03.03.2014 na žalobcu pod sp. zn. R. XXX/XX/XXXX-XX obžalobu pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, odsek 2, písm. a/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138
písm. h/ Trestného zákona. Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 21.05.2014 č.k. 8T 35/2014-194
žalobcu spod obžaloby pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, odsek 2, písm. a/ Trestného
zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h/ Trestného zákona oslobodil. Krajský súd v Trenčíne ako súd
odvolací prejednal odvolanie prokurátora proti tomuto rozsudku a uznesením zo dňa 05.05.2015 č.k.
3To/54/2014-217 rozhodol, že odvolanie Okresného prokurátora v S. ako nedôvodné zamieta. Žalobca

si v danej veci uplatnil žalovaný nárok u žalovaného, keď si podal dňa 09.10.2015 žiadosť o predbežné
prerokovanie návrhu na náhradu škody v sume 903,19 eur titulom zaplatenej odmeny a nákladov
obhajoby v trestnej veci vedenej proti nemu na základe uznesenia o vznesení obvinenia pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, odsek 2, písm. a/ Trestného zákona s poukazom na ust. §
138 písm. h/ Trestného zákona. Žalovaný žiadosť žalobcu prejednal a žalobcovi oznámil listom zo dňa
29.12.2015,doručenýmžalobcovidňa08.01.2016,žežiadosťnepovažujezadôvodnú,atedajehonárok

na náhradu škody neuspokojí. Žalobca sa preto nároku na náhradu škody domáhal žalobou podanou na
súde dňa 21.03.2016. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade
oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra jednoznačne dospela k záveru, že rovnakývýznam ako zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre
nezákonnosťmátiežoslobodeniespodobžaloby.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky vrozsudku
sp. zn. 3 Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 ustálil, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického
výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má
v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania, alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že
nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku

nanáhraduškodysatotižvtomtoprípadeneviažena(ne)správnosťpostupuorgánovčinnýchvtrestnom
konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Uvedený právny
názor kontinuálne nadväzuje na predchádzajúcu súdnu prax, keď napríklad v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010 bolo zaujaté stanovisko, že
za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie

trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia)trestnéhostíhaniajeneskoršívýsledoktrestnéhokonania.Žalovanýpoukazovalnastanovisko
vyslovené v Náleze Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 163/2013, v ktorom bolo okrem iného vyslovené, že

uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné
predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno
bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho
vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych
dôvodov nepotvrdila. Do istej miery sa rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II. ÚS 163/2013-50 zo

dňa 13.11.2013 môže javiť ako zásadne revidujúce vyššie citovanú dlhodobú konzistentnú judikatúru
Najvyššieho súdu SR. Ak by tomu tak bolo, nepochybne by sa muselo bližšie vyrovnať s doposiaľ vyššie
citovanou konzistentnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, nevynímajúc aj iné rozhodnutie Ústavného
súdu SR II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.03.2011, ktoré v plnej miere reflektuje na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu SR reprezentovanú v citovanom uznesení sp.zn. 4 MCdo/15/2009. V tomto náleze

Ústavný súd uviedol, že zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania,
ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť,
ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo

preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V citovanom
náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 napokon Ústavný súd SR udáva, že dotknutá judikatúra Najvyššieho
súdu SR neprešla testom ústavnosti, avšak takýto test Ústavný súd SR zjavne ani v tomto rozhodnutí
nevykonal. Z týchto dôvodov vyslovenú právnu úvahu v predmetnom náleze nemožno chápať
absolutizujúco a je ju nutné vykladať hlavne v kontexte s individuálnymi okolnosťami konkrétnej veci.

Napokon Najvyšší súd SR v rozsahu svojej pôsobnosti podľa článku 142 ods. 1 Ústavy SR zverejnil v
roku 2014 Uznesenie sp. zn. 4 MCdo/15/2009 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a v rozhodnutí
súdov SR č. 2/2014 pod publikačným číslom 37, ktoré rozhodnutie z hľadiska jeho právneho významu
je nutné považovať za rozhodnutie zásadného významu. V danom prípade žalobcovi vznikla skutočná
škoda tým, že zaplatil svojmu zástupcovi, ktorý ho zastupoval počas celého trestného konania, trovy

právneho zastúpenia v celkovej výške 919,06 eur, pričom podanou žalobou si uplatňoval sumu
903,19 eur s príslušenstvom. Čo do príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami
a škodou je potrebné uviesť, že žalobca využil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko
sám nemá právnické vzdelanie. Podľa názoru súdu je nespochybniteľná nevyhnutnosť takéhoto postupu
v súvislosti s tak závažnou a pre laika zložitou skutočnosťou, ako je vznesenie obvinenia a začatie

trestného stíhania a je irelevantné, či ide o prípady nutnej obhajoby, alebo zvoleného advokáta. To
znamená,žeprávevznesenieobvineniaanáslednépokračovanievtrestnomkonanípopodaníobžaloby
súdom, boli výlučnou príčinou vzniku trov spätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tak nepochybná.
Všetkyuskutočnenéúkonyobhajobysúdpovažovalzaúčelnéajvzmysle§18ods.3zákonač.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; podmienené úkonmi

orgánov činných v trestnom konaní, bez ktorých by tieto trovy neboli vznikli. Trovy právneho zastúpenia
boli určené v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") v znení účinnom ku dňu vykonania toho - ktorého
úkonu. Žalobcovi patrí uhradená suma 903,19 eur. Za dôvodný považoval súd aj nárok žalobcu nazaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne z priznanej sumy 903,19 eur, a to
od 08.01.2016 do zaplatenia, kedy sa žalovaný dostal podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. (t.j.
dňom oznámenia žalovaného žalobcovi, že neuspokojí jeho uplatnený nárok na náhradu škody) do

omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. V tejto
veci nebolo vykonaným dokazovaním zistené, že by si žalobca privodil vznesenia obvinenia sám, svojim
konaním. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že by sa stal skutok,
z ktorého bol obvinený a neskôr i obžalovaný. Žalobca v trestnom konaní v plnom rozsahu spolupracoval
s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, trestného konania sa riadne zúčastňoval, od počiatku až

dokonca zotrval na svojom tvrdení, že je v danej veci nevinný a riadne využíval všetky dostupné právne
prostriedky svojej obrany. Podľa názoru súdu si žalobca svoje trestné stíhanie a vznesenia obvinenia
nezavinil. Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací
súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že žalobu zamietne. Uplatnil odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. f/ Civilného sporového poriadku, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukazoval, že z odôvodnenia trestných
rozhodnutí Okresného a Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že nebolo jednoznačne dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný U. F. (žalobca) stíhaný a bol oslobodený na podklade zásady „in
dubio pro reo“ z dôvodu, že neboli preukázané všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného

činu, konkrétne príčinný vzťah medzi konaním obžalovaného a následkom. Platí však, že, ak vykonané
dôkazy v prípravnom konaní nasvedčujú vine obvineného a nie je možné prijať jednoznačný záver, že
skutok sa nestal alebo ho nespáchal obvinený, je potom prokurátor v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku povinný podať na obvineného obžalobu, čím sa trestné konanie dostáva do štádia
pred súdom. Tu treba zdôrazniť, že prokurátor nezodpovedá za výsledok súdneho konania. Z vyššie

uvedených dôvodov teda nemožno súhlasiť s právnym názorom prvoinštančného súdu, že keď je
obžalovaný (žalobca) spod obžaloby oslobodený, zákonite mu patrí právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím príslušného štátneho orgánu. Súd je povinný skúmať aj predpoklady vydania
rozhodnutia, a nie sa iba obmedzovať na konštatovania tzv. automatického nároku na náhradu škody,
prihliadajúcibanavýsledokkonaniavtrestnejvecipredsúdom.Vydanieuzneseniaovzneseníobvinenia

bolo riadne odôvodnené a nemožno ho teda považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z
dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou
osobou, sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013). Súd nemôže dôkladne vyhodnotiť podstatnú skutočnosť pre
rozhodnutie vo veci, t.j. či súvisiace rozhodnutie štátneho orgánu bolo v čase vydania skutočne v rozpore

so zákonom. V danej trestnej veci súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, pričom prokurátor nemá
možnosť pri existencii dvoch skupín protichodných dôkazov postupovať v zmysle ust. § 215 ods. 1
písm. a/, resp. písm. c/ Trestného poriadku. Jedine súd je pri vyhlásení rozsudku oprávnený aplikovať
trestnoprávnu zásadu in dubio pro reo. Táto právomoc ale neprináleží orgánom činným v
trestnom konaní. Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že zo strany prokuratúry neboli v danej

veci vydané žiadne nezákonné rozhodnutia vrátane nezákonného postupu, čím mu tak nevzniká nárok
na akúkoľvek náhradu trov konania

3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Podané

odvolanie pokladá za nedôvodné. V celom rozsahu sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, keďže súd v ňom podrobne a jednoznačne odôvodnil nielen
skutkové okolnosti, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, ale sa s uplatneným nárokom komplexne
vyporiadal aj z hľadiska právneho posúdenia, a to vrátane v odvolaní žalovaného vznesených námietok,
keďže tieto žalovaný v podstate v rovnakom rozsahu ako v odvolaní, uplatnil už v priebehu konania pred

vynesením rozsudku. V odôvodnení rozsudku sa súd osobitne a nepochybne správne vysporiadal aj so
stanoviskom vysloveným v Náleze Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, na
ktoré sa žalovaný v podanom odvolaní odvoláva s tým, že princíp objektívnej zodpovednosti, na ktorej
je postavený zákon č. 514/2003 Z.z. sa odvíja od zodpovednosti za výsledok trestného konania, ktorý
je pre priznanie náhrady rozhodujúci, keďže zastavenie trestného stíhania vedeného proti konkrétnej

osobe, alebo jej oslobodenie spod obžaloby, neguje účinky vznesenia obvinenia a má preto z hľadiska
uplatneného nároku rovnaký význam, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Pre účely rozhodnutia o uplatnenom nároku nie je dôležité, či je možné obhájiť zákonnosť vznesenia
obvinenia, či rozhodnutia prokurátora a nie je to ani objektívne možné, keďže by to nútilo civilnoprávnysúd posudzovať zákonnosť postupu orgánu činného v trestnom konaní, ktorú kompetenciu civilnoprávny
súd ani nemá.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa
387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací
súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.

6. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v
odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré
dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v
odpovedi na vznesené námietky odvolateľa odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla 2004 (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z.z.) a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného
do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).

8.Užzaúčinnostizákonač.58/1969Zb.súdyvyložili,žeprávonanáhraduškodyspôsobenéuznesením
o vznesení obvinenia sa môže uplatniť aj v prípadoch, keď nebolo toto rozhodnutie zrušené, ale trestné

stíhanie príslušnej osoby bolo zastavené, alebo táto osoba bola oslobodená od obžaloby. Doterajšia
súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým (extenzívnym) výkladom dospela k záveru, že
rovnaký význam ako zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia za nezákonnosť má aj

zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby. Pri takomto výsledku trestného stíhania je
totižpotrebnévychádzaťztoho,žeobvinenáosobatrestnýčinnespáchala,ažetedaprotinejnemalobyť
vznesené obvinenie. Neposudzuje sa pritom správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní
pri začatí a vedení trestného stíhania, rozhodujúci je výsledok trestného stíhania. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím.

9. K odvolacím námietkam žalovaného poukazujúcim na zákonný a správny postup prokurátora pri
podaníobžaloby(resp.nariadneodôvodnenéuznesenieovzneseníobvinenia),odvolacísúduvádza,že
rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší

výsledok trestného konania bez ohľadu na to, či zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k
porušeniu ustanovení Trestného poriadku upravujúcich postup pred, pri a po začatí trestného konania,
čo je dôsledkom objektívneho charakteru zodpovednosti štátu za škodu.

10. K odvolacím obranným námietkam žalovaného (vykonané dôkazy nasvedčovali vine žalobcu v

prípravnom konaní) odvolací súd poukazuje na oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Trenčín zo
dňa 21.05.2014, č.k. 8T 35/2014-194, ktorý na str. 9 písomného vyhotovenia výslovne „považoval za
potrebné podotknúť, že v tomto smere (v smere nepreukázania naplnenia príčinnej súvislosti medzi
konaním žalobcu a spôsobeným následkom) bol výsledok dokazovania na hlavnom pojednávaní zhodný
ako v prípravnom konaní.“

11. K námietkam odvolateľa o neexistencii tzv. automatického nároku na náhradu škody, odvolací súd
poukazuje na ods. 45 a 46 odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorých vyplýva, že súd prvej inštancie
nepriznal právo na náhradu škody automaticky bez skúmania možných prekážok, ako tvrdí odvolateľ.Súd prvej inštancie vychádzal z premisy, že právo na náhradu škody nemá len ten, kto si obvinenia sám
zavinil, a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len
preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že

trestný čin bol amnestovaný. Existenciu uvedených prekážok súd prvej inštancie v danej veci skúmal,
no nezistil.

12. K opätovnému poukazu odvolateľa na Nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa
13.11.2013, odvolací súd odkazuje na správne vyporiadanie sa s touto otázkou súdom prvej inštancie

v odseku 41. odôvodnenia rozsudku, a zároveň dopĺňa, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4
MCdo/15/2009 s právnym záverom použitým v danej veci (odlišným od názoru odvolateľa) je citované
ako správne aj v následnej (nedávnej) rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď napr. Nález
Ústavného súdu SR č. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 7. júla 2016).

13. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné

považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

14. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

16. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s §
255 ods.1 a § 251 C.s.p.. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní
voči žalovanému úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto
odvolacieho konania v rozsahu 100%.

18. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).