Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 4C/190/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408208180
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Kozenko

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:1408208180.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Jánom Kozenkom v právnej veci žalobcu: Ing. V.

Š., bytom XXX XX N. S. XX, zastúpený JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, AK so sídlom Sládkovičova
8, 080 01 Prešov, proti žalovanému: F. J., bytom XXX XX A. X, K. X, zastúpený JUDr. Igorom Klamárom,
advokátom, AK, Družstevná 5, 831 01 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

Súd z a v ä z u j e žalovaného uhradiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.000,- eur a
to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca spolu s manželkou - predtým žalobkyňou v 2. rade V. Š. sa pôvodnou žalobou domáhali
voči žalovanému rozhodnutia, ktorým by mu bolo uložené platiť žalobcovi úrazovú/pozostalostnú rentu
265,55 eur (8.000,- Sk) mesačne odo dňa smrti nebohého Ľ. Š., N.. XX. XX. XXXX, teda odo dňa 06.

04. 2006, z titulu náhrady škody, ktorú žalovaný spôsobil žalobcovi tým, že spôsobil smrť nebohému
Ľ. Š.. Zročnú pozostalostnú rentu odo dňa 06. 04. 2006 až do právoplatnosti tohto rozsudku mal
žalovaný zaplatiť žalobcovi do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Rovnako mal
žalovaný platiť pôvodne žalobkyni v 2. rade úrazovú pozostalostnú rentu vo výške 265,55 eur (8.000,-
Sk) mesačne odo dňa smrti N. Ľ. Š., pričom zročnú pozostalostnú rentu odo dňa 06. 04. 2006 až
do právoplatnosti rozsudku mal žalovaný zaplatiť pôvodne žalobkyni v 2. rade do troch dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalovaný mal ďalej nahradiť pôvodne žalobcom v 1. a 2. rade

majetkovú ujmu vo výške 66.387,84 eur (2.000.000,- Sk) z titulu zásahu do práva na ochranu osobnosti a
zároveň trovy konania, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoj nárok odôvodnili tým, že
rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 22. 06. 2006 č. k.: XT/XX/XXXX-XXX súd uznal žalovaného
vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona,
pretože z nedbanlivosti spôsobil zomrelému Ľ. Š. (ďalej len „zomrelý“) smrť, pričom čin spáchal, pretože
porušil dôležitú povinnosť uloženú mu zákonom. Súd odsúdil žalovaného predmetným rozsudkom zo
dňa 22. 06. 2006 na trest odňatia slobody na 18 mesiacov, s podmienečným odkladom výkonu trestu

odňatia slobody na skúšobnú dobu 2 roky. Súd ďalej uložil žalovanému ako odsúdenému trest zákazu
činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 18 mesiacov. Súd odkázal žalobcu ako
poškodeného s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Pôvodne žalobcovia v 1. a
2. rade majú nárok na náhradu škody voči žalovanému, ktorú spôsobil tým, že spôsobil zomrelému
smrť, pretože porušil dôležitú povinnosť uloženú mu zákonom, a to vo forme pozostalostnej úrazovej
renty po zomrelom. V čase svojej smrti mal zomrelý vyživovaciu povinnosť ako dieťa voči žalobcom ako
svojim rodičom. Túto svoju vyživovaciu povinnosť si zomrelý riadne plnil a prispieval na výživu žalobcov

približne sumou 15.000,- Sk mesačne najmä na stravu, ošatenie, lieky, zdravotnícke pomôcky. Popri
peňažných prostriedkoch poskytoval zomrelý žalobcom v rámci plnenia svojej vyživovacej povinnosti aj
vecné plnenia, spočívajúce v jeho osobnej starostlivosti o svojich rodičov a o ich domácnosť. Z dôvodu,
že chcel zomrelý riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči pôvodne žalobcom aj vo forme osobnejstarostlivosti o nich a o ich domácnosť, mal záujem presťahovať sa do ich susedstva. Za týmto účelom
uzavrel ako budúci kupujúci dňa 14. 01. 2005 zmluvu o budúcej kúpnej zmluve s P. K., T.. K., N.. XX.
XX. XXXX ako budúcou predávajúcou, ktorej predmetom bol záväzok budúcej predávajúcej uzavrieť

ako predávajúca so zomrelým ako kupujúcim kúpnu zmluvu, na základe ktorej by zomrelý nadobudol
vlastnícke právo k pozemku W. Č. XXX/X - D. W. P. N. Y. M. XXXX V., W. Č. XXX/X - Y.Á. W. Y. M. XXXX
V., W. Č. XXX/X - Y. W. Y. M. XXXX V., T. F. B. Č. XX N. B. N. W. W. Č. XXX/X, ktoré sú zapísané v
katastrinehnuteľnostínalistevlastníctvačísloXXX,K.Ú.N.S..Detisúpodľapomerusvojichschopností,
možností a majetkových pomerov - v porovnaní k pomerom ostatných detí, povinné zabezpečiť svojim

rodičom primeranú výživu, ak rodičia nemajú potrebné zdroje, z ktorých by mohli v dostatočnej miere
uspokojovať svoje potreby a nemajú ani možnosti si ich zaobstarať. Žalobcovia nemali a v súčasnej dobe
nemajú dostatočné peňažné prostriedky na to, aby mohli dostatočne uspokojovať svoje potreby. Žalobca
má navyše zdravotné problémy, v dôsledku ktorých sa jeho náklady na živobytie ešte zvyšujú (napr.
náklady na lieky, diabetickú stravu, pravidelné kontroly u lekára), pričom v dôsledku smrti zomrelého sa
zdravotný stav žalobcu zhoršil. Zomrelý si svoju vyživovaciu povinnosť plnil podľa svojich schopností a

možností počas svojho života riadne a to až ku dňu svojej smrti. Primeranú výživu treba chápať v širšom
rozsahu než je nevyhnutná výživa. Má sa pritom prihliadať na vek, zdravotný stav a celkovú situáciu,
v ktorej sa rodič ocitol. Vyživovaciu povinnosť možno poskytovať nielen v peňažných sumách, ale aj
vo vecnom plnení, ktoré spočíva najmä v osobnej starostlivosti o rodiča a o jeho domácnosť. V podaní
zo dňa 02. 12. 2008, ktorým doplnili žalobcovia svoju žalobu, títo uviedli, že podľa ustanovenia § 11

Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Právo
na ochranu osobnosti, najmä života je neoddeliteľne spojené s osobnosťou každej fyzickej osoby a
je osobnej nemajetkovej povahy. Právo na ochranu osobnosti je všeobecným osobnostným právom,
ktoré pôsobí voči všetkým ostatným subjektom, a každý subjekt je povinný toto právo na ochranu

osobnosti fyzickej osoby rešpektovať. Právo na osobné súkromie je jednou zo zložiek osobnostného
práva na ochranu osobnosti a jeho funkciou je zabezpečiť nedotknuteľnosť súkromnej sféry fyzickej
osoby.Konanímžalovaného,ktorýspôsobilsmrťzomrelému,nepochybneboloneoprávnenezasiahnuté
do práva žalobcov na ochranu osobnosti, konkrétne do práva na ochranu súkromia. Pri uplatňovaní
práva na ochranu osobnosti vo všeobecnosti platí, že postačí sama existencia zásahu, nie je teda

potrebné preukazovať, či tento zásah spôsobil aj následky. Zásah môže mať pritom povahu konania
alebo opomenutia konať. V nadväznosti na uvedené žalobcovia poukázali na to, že v tomto prípade
zásah žalovaného do duševného zdravia a súkromia žalobcov pozostáva z viacerých zložiek, a to
porušenia dôležitej povinnosti žalovaného, ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o premávke na pozemných komunikáciách, podľa ktorého ustanovenia vodič je povinný venovať sa plne

vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Žalovaný porušil svoju povinnosť v ustanovení
§ 415 OZ, podľa ktorej každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a na životnom prostredí. Žalovaný bol osobou, v dôsledku konania/nekonania ktorej
došlo ku smrti syna pôvodne žalobcov, čo spôsobilo výrazný zásah do práva žalobcov na ochranu
osobnosti, konkrétne do ich práva na ochranu súkromia. Spôsobením smrti zomrelého žalovaným,

ktorý bol za svoje protiprávne konanie odsúdený, došlo bezpochyby k neoprávnenému zásahu do
práva na ochranu osobnosti, konkrétne do práva na ochranu súkromia žalobcov, pričom v danom
prípade je splnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi zásahom do práva na ochranu osobnosti a
neoprávnenosťou tohto zásahu, nakoľko k zásahu zo strany žalovaného došlo k porušeniu jeho dôležitej
povinnosti. Syn pôvodne žalobcov zomrel veľmi tragickým spôsobom, čo zanechalo na žalobcoch

nenapraviteľné stopy. Nenapraviteľná ujma pôvodne žalobcov spočíva v tom, že bolo zasiahnuté do
ich rodinného a súkromného života tým, že im zomrel syn, preto sú ochudobnení o možnosť ďalšieho
vzťahu s ním. Zomrelý sa o oboch žalobcov osobne staral, pomáhal im a mal s nimi silný citový vzťah.
Žalobca už pred smrťou zomrelého trpel vysokým stupňom cukrovky s chronickým postihnutím ciev
očí a bol na čiastočnom invalidnom dôchodku. Po smrti syna sa mu zdravotný stav výrazne zhoršil,

čoho príčinou bolo aj zhoršenie jeho psychického stavu. Zdravotný stav žalobcu sa zhoršuje a smeruje
k jeho trvalej invalidite. Od smrti syna až do dnešného dňa trpí ťažkými depresiami, ambulantne sa
lieči v psychiatrickej ambulancii a má predpísané antidepresíva. Pôvodne žalobkyňa v 2. rade bola
ku dňu smrti syna na starobnom dôchodku, po jeho smrti sa psychicky zrútila a musela byť liečená
v psychiatrickej ambulancii. Dodnes užíva upokojujúce lieky. Po nehode nemohla spávať, na nič sa

nevedela sústrediť. Pokiaľ ide o stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, všeobecne
platí, že sú stanovené dve kritéria, z ktorých sa vychádza pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy. Ide o závažnosť vniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 2.000.000,- Sk, ktorú pôvodnížalobcovia žiadajú, je primeraná vzhľadom na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a vzhľadom na
to, že ku smrti syna žalobcov došlo v dôsledku spáchania trestného činu žalovaným. Pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy pôvodne žalobcovia vychádzali z nenapraviteľného následku vzniknutého v

dôsledku smrti syna pri dopravnej nehode, ktorú zapríčinil žalovaný, ako aj z dôsledkov, ktoré u žalobcov
smrť syna vyvolala. V priebehu konania dňa 20. 01. 2009 pôvodne žalobcovia žiadali pripustiť zmenu
žaloby, a to tak, že rentu žiadajú platiť nie odo dňa od 06. 04. 2006, ale odo dňa 06. 04. 2005, keďže iba
nedopatrením došlo k uvedenej chybe v písaní, pričom súd uvedenú zmenu pripustil.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil a túto žiadal zamietnuť v celom rozsahu z toho dôvodu, že nárok
žalobcov je premlčaný.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, žalobným návrhom žalobcov spolu
s prílohami, výsluchom účastníkov konania, písomnými podaniami účastníkov konania, výsluchom
svedkov F.. V. Š., J.. M. Š., J.. P. X., D. S., Q. K., V. E., F.. W. F., B. Y. B. B. B. D. XT/XX/XXXX,

zmluvou o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 14. 01. 2005, zdravotnou dokumentáciou, dokladmi
o príjmoch žalobcov a ich výdavkoch, dokladmi o príjme zomrelého a inými dokladmi predloženými
žalobcami na čísle listu 43 až 89 súdneho spisu. Ďalej sa súd oboznámil s dokladmi predloženými
spoločnosťou Zlatá Studňa, s.r.o., a to potvrdením o dobe zamestnania, mzdovým listom za rok 2005,
evidenciou pracovného času, kópiou dovolenkových lístkov, prílohou číslo 9 k zmluve č. XXXXXXXXXX

Y. W., kópiou výkazu poistených motorových vozidiel k poistnej zmluve č. X-XXX-XXXXXX na čísle
listu 125 až 134 súdneho spisu. Súd sa tiež oboznámil s výdavkami a platbami žalobcov za vodu a
energie a prehľadom platieb za lieky na čísle listu 135 až 195 súdneho spisu, zdravotnou dokumentáciou
predloženou žalovaným na čísle listu 304 až 328 súdneho spisu a zistil nasledujúci skutkový stav:

Pôvodne žalobcovia vo svojej výpovedi uviedli, že ich syn bol 32 ročný, slobodný, mal trvalé bydlisko
v N. S. Č.. F.. XX, W. A. L. J. F. V. Š. M. A.. Domov dochádzal skoro každé dva týždne aj služobným
autom. Občas chodieval aj so svojim známym W. F.. Syn sa staral o záhradu, pôvodne žalobcov vozieval
autom, kupoval veci bežnej potreby, vychádzali s ním veľmi dobre. Syn zarobil od 10.000,- do 20.000,-
Sk. Žalobca je poberateľom starobného dôchodku vo výške 15.000,- Sk, pôvodne žalobkyňa v 2. rade

je poberateľkou starobného dôchodku vo výške 7.694,- Sk. Mimo tohto dôchodku žiadny iný príjem
nemajú. Výdavky žalobcov pozostávajú zo zakúpenia stravy, ošatenia a iných vecí, za plyn, elektrinu
a vodu hradia okolo 5.000,- Sk preddavkovo. Ďalšie výdavky majú v súvislosti so zdravotným stavom,
keďže žalobca je diabetik, musí mať diétnu stravu, berie lieky, za ktoré dopláca mesačne 2.750,- Sk
a raz za štyri mesiace za jeden liek 1.750,- Sk. Bol liečený aj na psychiatrii. Pôvodne žalobkyňa v 2.

rade trpí astmou, lieči sa na neurológii, za lieky dopláca 1.500,- až 1.800,- Sk. Žiadne poistné plnenia
od poisťovne neobdržali. Syn sa mal vrátiť bývať do Nižného Hrabovca, chcel študovať architektúru.
Prostredníctvom právneho zástupcu uviedli, že je určitým prekvapením tvrdenie, že nebohý Ľudovít
Šmiga nemal úmysel vrátiť sa a pôsobiť na území východného Slovenska, najmä vzhľadom na dôkaz
preukázaný už aj svedeckou výpoveďou ako aj zmluvou o budúcej zmluve so svojou tetou P. K.. Nebohý

si zakúpil traktor, aby pomáhal otcovi, ktorý tam chcel obhospodarovať nehnuteľnosti.

Žalovaný uviedol vo výpovedi, že na okolnosti dopravnej nehody si pamätá iba útržkovite. S nebohým
synom žalobcov pracovali u toho istého zamestnávateľa. Auto viedol žalovaný, nebohý sedel na sedadle
spolujazdca vpredu, pripútaný nebol, aj keď ho na to žalovaný vyzval. Potom išli autom a pri Sekuliach

došlo k dopravnej nehode. Na bližšie okolnosti nehody si už vôbec nepamätá. S nebohým synom
žalobcov sa cielene nestretávali. Zmieňoval sa, že má nedostatočný príjem a mal v úmysle odísť do
Írska alebo Anglicka. Domov sa vrátiť nechcel, mal vyhliadnutý byt na Dlhých dieloch v Bratislave.
Rodičov navštevoval raz za mesiac, raz za mesiac a pol a to podľa toho, kedy mu majiteľka povolila
jazdu služobným vozidlom. Prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že manželka žalovaného trpí

autoimunitným ochorením, ktoré má vplyv na celý organizmus, syn V. astmou a alergickými reakciami
vrátane vysokého krvného tlaku, syn Tomáš problémami z krvotvorby, pričom mesačné náklady na lieky
a podporné prostriedky dosahujú minimálne 200,- eur mesačne. Na záver prostredníctvom zástupcu
uviedol, že žalobu navrhuje zamietnuť v plnom rozsahu, nakoľko žalobcovia nepreukázali naliehavý
právny záujem na celej veci. Nebohý v podstate porušil ustanovenia zákona o prevádzke motorových

vozidiel na pozemných komunikáciách, lebo ako vodič vedel, že sa musí pripútať a v čase smrti
ako spolujazdec nebol pripútaný. Ďalej žalobcovia nepreukázali žiadnym spôsobom finančnú ani inú
materiálnu pomoc zo strany nebohého, tak isto nepreukázali ani to, že im poskytoval finančné podpory
resp. iné práce.V písomnom podaní zo dňa 19. 01. 2009 zástupca žalovaného uviedol, že nebohý Ľ. Š. zahynul ako
spolujazdec pri plnení pracovných úloh, pričom si svoju smrť zapríčinil vo veľkej miere sám tým, že

ako spolujazdec počas jazdy nebol pripútaný bezpečnostným pásom, aj keď o tejto povinnosti ako
vodič vedel, pričom o tejto povinnosti bol aj každoročne školený v rámci školení vodičov služobných
motorových vozidiel, ako aj v rámci BZOP. Žalobca je v rámci platných právnych predpisov poberateľom
sociálnych dávok. Žalobcovia právne relevantným spôsobom nepreukázali svoj nárok na náhradu škody
vo forme pozostalostnej úrazovej renty a právo na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do práva

na ochranu osobnosti. V podaní zo dňa 23. 04. 2009 zástupca žalovaného uviedol, že dohoda o vine a
treste bola zo strany žalovaného uzatvorená na základe toho, že vyšetrovanie a celá súdna procedúra
sa ťahala a on nemohol z toho dôvodu riadne vykonávať pracovné povinnosti v novej práci, nakoľko
celé vyšetrovanie negatívne pôsobilo na jeho psychiku. V tom čase preto žalovaný navštevoval aj
psychológa, nakoľko jeho psychický stav po nehode bol veľmi narušený a nemohol sa z toho dôvodu
plne spoločensky uplatniť a zabezpečovať finančné prostriedky pre svoju rodinu. Pri pracovnom úraze

sú vyplácané zo Sociálnej poisťovne finančné náhrady, ak nebolo zo strany poškodeného porušené
žiadne právne ustanovenie a tým, že nebol pripútaný, porušil právne ustanovenia a tak podstatnou
mierou prispel k svojmu úmrtiu. Žalobcovia odôvodňujú svoj nárok svojím zlým zdravotným stavom. Na
diabetickú stravu prispieva štát každému diabetikovi, taktiež na lieky prispieva štát určitou čiastkou, ktorú
si žalobcovia môžu uplatniť. Tieto skutočnosti však neuviedli. Podľa zákona číslo 447/2008 Z. z. sa dá

požiadať o príspevok pre diabetika + dávku na stravu, ktorá činí 9,28 % životného minima. Taktiež podľa
zákona 601/2003 Z. z., ktorý pojednáva o príspevkoch pre diabetikov, môže požadovať náhrady. Ak
nemá preukaz ZŤP, môže požiadať svojho posudkového lekára o prehodnotenie stavu, a taktiež môže
dostávať príspevky. Zároveň môže požadovať rekondičné pobyty pre diabetikov, o ktoré treba požiadať
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Predložené doklady o výdavkoch sú nerelevantné, nakoľko

ich nebohý syn im nemohol zo svojho príjmu prispievať čiastkami, ktoré uvádzajú. Tvrdenia žalobcu, že
ho vozil na vyšetrenia, sú nepravdivé, veď nebohý domov chodil iba raz za mesiac na základe povolenia
majiteľky firmy. Cez víkendy špecialisti neordinujú. Zo svojho prímu by zomrelý nebol schopný prispievať
na opravu a údržbu domu.

Vo svojom písomnom podaní zo dňa 23. 02. 2009 právny zástupca pôvodne žalobcov uviedol, že pokiaľ
ide o vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého si nebohý Ľ. Š. - syn žalobcov svoju smrť zapríčinil vo veľkej
miere sám tým, že nebol pripútaný, pôvodne žalobcovia uvádzajú, že pravdivosť tohto tvrdenia nevedia
posúdiť, nakoľko podrobnosti o smrti ich syna im nie sú známe, táto skutočnosť však nie je rozhodujúca
pre posudzovanie zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalovaný porušil dôležitú povinnosť uloženú mu

zákonom, v dôsledku čoho došlo k smrti nebohého Ľ. Š.. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobca
je poberateľom sociálnych dávok, toto tvrdenie nie je v danej právnej veci relevantné, nakoľko žalobca
je poberateľom starobného dôchodku a pôvodne žalobkyňa v 2. rade je poberateľkou invalidného
dôchodku. Pôvodne žalobcovia tak poberajú sociálne dávky podľa zákona číslo 461/2003 Z. z., ktoré
však nijakým spôsobom nesúvisia so smrťou ich syna. Pôvodne žalobcovia dostatočne preukázali, že

potrebovali od svojho syna, aby im prispieval na výživu. Na pojednávaní, ktoré sa v predmetnej právnej
veci konalo dňa 20. 01. 2009, žalobcovia predložili súdu ako dôkazy lekárske správy potvrdzujúce ich
zdravotný stav v čase smrti ich syna, z ktorých vyplýva, že žalobcovia si neboli schopní zabezpečiť
sami prostriedky na svoju primeranú výživu, na lieky, zdravotné pomôcky či liečenie, ale napríklad aj
na benzín pre časté návštevy lekárov. Žalobcovia takisto predložili potvrdenia a prehľad ich výdavkov

na domácnosť, ošatenie a výdavky spojené s užívaním rodinného domu (napr. plyn, elektrina, telefón).
Na to, aby mali zabezpečenú primeranú výživu, boli odkázaní na plnenie vyživovacej povinnosti svojho
syna nebohého Ľ. Š.. Ľ. Š. si svoju vyživovaciu povinnosť voči svojim rodičom riadne plnil, a to nielen
vecným plnením, tým, že navrhovateľom nakupoval stravu, ošatenie, lieky aj zariadenie do domácnosti,
prispieval na opravu rodičovského domu, ale sa aj osobne staral o svojich rodičov. Pôvodne žalobcom

ich zdravotný stav nedovoľuje riadne sa starať o rodinný dom, v ktorom bývajú, a vykonávať všetky
práce spojené s údržbou domu. V súčasnosti rodinný dom a najmä záhrada a pozemok okolo domu
chátrajú, nakoľko sa oň nemá kto starať. Vzhľadom na to, že dcéra žalobcov V. Š. sa stará o maloletú
dcéru, s ktorou žije v Bratislave, nemôže sa ani osobne starať o žalobcov v rozsahu, v akom sa o nich
staral zomrelý. K zásahu do práva žalobcov na ochranu osobnosti došlo práve konaním žalovaného,

ktorý sa dopustil protiprávneho konania, v dôsledku jeho protiprávneho konania zahynul syn žalobcov,
čím došlo k zásahu do ich práva na ochranu osobnosti. Nenapraviteľná ujma žalobcov spočíva v tom,
že bolo zasiahnuté do ich rodinného a súkromného života a sú ochudobnení o možnosť ďalšieho vzťahu
so synom. Závažnosť nemajetkovej ujmy žalobcovia preukázali aj predložením lekárskych správ, ktorépotvrdzujú zhoršenie ich zdravotného stavu v dôsledku smrti syna. V písomnom podaní zo dňa 25. 05.
2009 právny zástupca žalobcov uviedol, že žalobcovia ako rodičia nebohého Ľ. Š. nemajú nárok na
žiadne sociálne dávky podľa zákona o sociálnom poistení (zákon číslo 461/2003 Z. z. v znení neskorších

predpisov, ďalej len „ZoSP") z dôvodu pracovného úrazu ich syna. Nárok žalobcov na sociálne dávky
podľazákonaosociálnompoisteníimvšaknevznikázdôvodu,žezákonosociálnompoistenínepriznáva
rodičom fyzickej osoby, ktorá utrpela pracovný úraz resp. zomrela pri pracovnom úraze nárok na žiadne
sociálne dávky. Z tohto dôvodu si nemohli navrhovatelia uplatniť ani žiadne nároky na sociálne dávky u
Sociálnej poisťovne. Ďalej taktiež uvádzame, že žalobcovia nemajú žiadne informácie o tom, že ich syn

zomrel pri pracovnom úraze. Rovnako podľa informácii, ktoré boli žalobcom poskytnuté, nebolo sedadlo
spolujazdca na havarovanom vozidle poistené. Zákon neukladá poškodenému povinnosť uplatňovať si
nároknanáhraduškodypriamoupoisťovneanieuosoby,ktoráškoduspôsobila.Navýplatnýchpáskach
zomrelého bol uvedený jeho oficiálny príjem a reálne v mnohých zamestnaniach má zamestnanec
nižšiu mzdu uvedenú na výplatných páskach, ako mu je skutočne vyplácaná. Rovnako si nebohý Ľ. Š.
privyrábal po pracovnej dobe napríklad vykládkou tovaru. Domov za pôvodne žalobcami chodil nebohý

každé dva týždne. Nechodil domov len služobným motorovým vozidlom, do Vranova nad Topľou sa dá
dostať napr. aj vlakovým spojením. Zomrelý kúpil svojim rodičom tesne pred svojou smrťou traktor, ktorý
objednal z Čiech, aby mohol cez víkendy ľahšie obrábať záhradu. Každé štyri roky natieral rodičom
strechu, aby nezhrdzavela, a tento rok po smrti syna si museli navrhovatelia na natretie strechy zavolať
a zaplatiť tretiu osobu. Tiež prispel svojim rodičom na výmenu okien v dome alebo napríklad na výmenu

radiátorov. Právny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení vymenoval nesystematicky rôzne nároky
na peňažné príspevky, na ktoré má podľa jeho názoru žalobca právo. Vôbec však neposúdil otázku,
či konkrétne aj žalobcovi na jednotlivé príspevky na základe ním uvedených zákonov vzniká nárok. V
písomnom vyjadrení zo dňa 11. 06. 2010 uviedol, že pôvodne žalobcovia nemajú žiadne informácie a
ani vedomosť o tom, že ich syn zomrel pri pracovnom úraze. Domov za rodičmi chodil zomrelý každé

dva týždne, tak, ako to už žalobcovia uviedli. Nechodil domov len služobným motorovým vozidlom.
Zomrelý nemal žiadne pôžičky, preto žalobcovia nemajú vedomosť o existencii údajných veriteľov ich
syna.Malisosvojímsynomveľmiblízkyaúprimnývzťah,apretobysaimurčitezverilsosvojimiúdajnými
finančnými problémami či údajnými fyzickými útokmi. Žalovaný svojim konaním pripravil rodičov o
ich dieťa a spôsobil im obrovskú stratu, emocionálnu a finančnú. Súkolie rodiny ako emocionálnej a

ekonomickej bunky spoločnosti sa v tomto dôsledku rozsypalo.

SvedkyňaF..V.Š.vosvojejvýpovediuviedla,ževzťahmedzinebohýmbratomarodičmibolveľmidobrý,
brat dochádzal dvakrát do mesiaca domov, býval pri svedkyni v Bratislave. Rodičom pomáhal jednak
v súvislosti s údržbou a opravou domu, pomáhal pracovať v záhrade, či už pri kosení trávy, prácami

v súvislosti so stromami v záhrade, bol pre rodičov veľkou oporou, čo sa však po jeho smrti zmenilo,
pretože svedkyňa nedokáže vykonávať takéto ťažšie práce a rodičia sú nútení si pozháňať niekoho,
aby tieto práce vykonal za úhradu. Domov dochádzal z Bratislavy jednak s kamarátom, ktorý študoval v
Bratislave, ako aj služobným autom po povolení jeho zamestnávateľa. Podieľal sa na úhrade polovice
nákladov v súvislosti s bývaním a to s úhradou preddavkových poplatkov za plyn, elektrinu, okrem toho

prispieval na stravu, keďže sa varilo a strava ho vyšla približne na 2.000,- Sk mesačne. Tragická udalosť
zanechala vplyv na zdravotnom stave rodičov, otcovi sa zhoršil krvný tlak, zhoršil sa mu diabetes s tým,
že mama je liečená v súvislosti s psychickými poruchami, ktoré súvisia so smrťou nebohého brata. Brat
platilpoplatokzaplynasvedkyňaplatilapoplatokzaelektrinu.MalvycestovaťdoAmeriky,určitenatrvalo
nie, avšak nevycestoval, nedostal totiž víza.

Svedkyňa J.. M. Š. uviedla vo svojej výpovedi, že žalovaný bol zamestnancom spoločnosti, bol jej
podriadený. Už v spoločnosti nepracuje. Vzťah mali pracovný, profesionálny, tykali si ako so všetkými
zamestnancami. Od roku 2007 o ňom nepočula ani sa nevideli. O predmete výsluchu nevie nič, myslela,
že spory sú už ukončené. Služobné motorové vozidlo používal Ľ. Š. aj na súkromné účely. To sa

nedá odkontrolovať. Súhlas na použitie vozidla mu dával žalovaný ako jeho priamy nadriadený. Cesty
súkromného charakteru poskytovali aj ako bonus za dobré výsledky k mzde, ale určite nie každé 2
týždne. Použitie služobného vozidla na súkromné účely povoľoval jeho nadriadený, teda žalovaný.
Každý zamestnanec vypisoval knihu jázd, ktorú predkladal nadriadenému spolu s cestovnými príkazmi
a inými dokladmi minimálne dvakrát v mesiaci. Služobné vozidlo vykradli nebohému už veľmi dávno,

bližšie okolnosti svedkyňa nevedela uviesť. Okolo havarovaného auta boli rôzne doklady a zmluvy,
niektoré doklady chýbali, avšak boli to firemné účtovné doklady.Svedok J.. P. X. uviedol vo výpovedi, že nebohého Ľ. Š. vôbec nepozná, nevie o koho ide. Osobu s
takýmto menom nikdy nepoznal.

Svedok D. S. uviedol vo svojej výpovedi, že Ľ. Š. bol jeho kolega, boli zamestnaní v jednej firme, nemali
však blízke vzťahy, iba zamestnanecké. Býval v Bratislave v byte svojej sestry. Žil bežným životom.
Nemal deti ani ženu. Stretávali sa na firemných akciách a poradách.

Svedok Q. K. vo výpovedi uviedol, že do spoločnosti Zlatá studňa nastúpil v období po tragickej udalosti,

z toho dôvodu vôbec nepoznal a nikdy sa nestretol s menovaným. V spoločnosti nikdy nespolupracovali,
preto nemohol s ním prísť do kontaktu.

SvedokV.E.vovýpovediuviedol,žepoznalĽ.Š.,boltojehokolega,môžempovedať,bolbežnýkamarát,
bližšie priateľské vzťahy s ním nemal. O jeho finančnej situácii nič nevedel ani o tom, že by chcel kupovať
byt v Bratislave a tiež sa nevie vyjadriť o jeho spôsobe života v Bratislave. Stretli sa iba raz mesačne

na porade, raz spomínal, že býva so sestrou v Bratislave.

Svedok F.. W. F. vo svojej výpovedi uviedol, že nebohý bol jedným z jeho najlepších kamarátov, boli
rovesníci, v období rokov 2001 až 2005 svedok študoval v Bratislave na Policajnej akadémii a dochádzal
domov každý druhý - tretí týždeň podľa toho, ako to vychádzalo s tým, že keďže sa s nebohým veľmi

dobre poznali, často cestovali spolu. Svedok dochádzal do Bratislavy svojím autom z Komáran, občas
sa stalo, že aj nebohý ho zobral autom z Bratislavy, mal auto Ford Fiesta. Z Bratislavy cestoval za svojimi
rodičmi, s ktorými mal dobrý vzťah. V Bratislave býval na Dlhých dieloch, v tomto byte teraz býva jeho
sestra. Plánoval si založiť rodinu, predtým bol v Anglicku, nezmieňoval sa, že by sa plánoval vrátiť do
Anglicka. Nezmieňoval sa o finančných problémoch. O tom, že kúpil traktor, nevie nič. Ani o uzavretí

zmluvy o budúcej zmluve na kúpu rodinného domu. Nespomínal akým spôsobom podporuje svojich
rodičov.

Zo spisu Okresného súdu Senica spisovej značky XT/XX/XXXX a rozsudku Okresného súdu Senica zo
dňa 22. 06. 2006 č. k. XT/XX/XXXX-XXX vyplýva, že súd podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválil

dohodu o vine a treste uzavretú medzi prokurátorom a žalovaným dňa 19. 05. 2006 a potvrdzuje ju v
znení,žežalovanýjevinný,žedňa06.04.2005asio12.30hod.vkm67,912nadiaľniciD2vúsekucesty
Malacky-Kúty v k. ú. obce Sekule viedol osobné motorové vozidlo značky Renault Megane evidenčného
čísla W.-XXX-A., pričom sa nevenoval vedeniu vozidla a situácii v cestnej premávke, následkom čoho
prešiel s vozidlom do odstaveného pruhu vpravo, po ktorých zotrvačnosťou prešiel niekoľko metrov a

prevrátil sa dolu svahom mimo cesty vpravo a pri dopravnej nehode spolujazdec Ľ. Š., N.. XX. XX. XXXX
utrpel zlyhanie mozgu pri zlomenine kostí spodiny lebečnej, zmliaždenie tkaniva a krvácanie do mozgu,
zlomeninu sánky vpravo, krčnej chrbtice a pravej kľúčnej kosti, ktoré zranenie bolo tak závažného
charakteru, že viedlo k smrti poškodeného, čím došlo z jeho strany k porušeniu ustanovenia § 4 ods.
2 písm. c) zákona NR SR číslo 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení

neskorších predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal, pretože porušil dôležitú
povinnosť uloženú mu podľa zákona, tým spáchal trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 b,
ods. 2 zákona číslo 140/1961 Zb. účinného do 01. 01. 2006. Žalovaného súd predmetným rozsudkom
odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia
slobody na skúšobnú dobu 2 roky. Súd ďalej uložil žalovanému trest zákazu činnosti riadiť motorové

vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 18 mesiacov. Súd žalobcu ako poškodeného odkázal s nárokom na
náhradu škody na občianskoprávne konanie.

Z lekárskych správ o zdravotnom stave žalobcu zo dňa 26. 09. 2005 a zo dňa 28. 08. 2006 vyplýva,
že tento bol dňa 19. 09. 2005 hospitalizovaný na neurologickom oddelení Nemocnice s poliklinikou vo

Vranove nad Topľou, pričom základným ochorením žalobcu je cukrovka, stav je chronický s trvalou
prognózou, ktorá speje k jeho invalidizácii. V správe psychiatra MUDr. Šarišského je ako diagnóza
žalobcu uvedená depresívna epizóda. V správe týkajúcej sa pôvodne žalobkyne v 2. rade MUDr.
Šarišského je ako jej diagnóza uvedený reaktívny depresívny stav. Súd sa oboznámil aj s ďalšími
listinnými dôkazmi týkajúcimi sa zdravotného stavu žalobcov na čísle listov 43 až 89 súdneho spisu.

Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou zo dňa 20. 01. 2009 vyplýva, že
žalobca mal za obdobie od 01. 01. 2005 do 31. 12. 2005 hrubý príjem 7.657,17 eur (230.680,- Sk) a
čistý príjem 5.929,76 eur (178.640,- Sk).Z potvrdenia o výške dôchodkových dávok zo dňa 16. 01. 2009 je zrejmé, že pôvodne žalobkyni v 2.
rade boli v roku 2005 vyplatené dôchodkové dávky v sume 3.200,- eur (96.414,- Sk).

Zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 14. 01. 2005 vyplýva, že túto ako budúci predávajúci
uzavrela P. K. P. Ľ. Š., N.. XX. XX. XXXX ako budúci kupujúci. Predmetom budúcej kúpnej zmluvy bol
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam parcelné číslo XXX/X - D. W. P. N. Y. M. XXXX V., W. Č.
XXX/X - Y. W. Y. M. XXXX V., W. Č. XXX/X - Y. W. Y. M. XXXX V., T. F. B. Č. XX N. B. N. W. Č. XXX/X,

ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na liste vlastníctva číslo XXX katastrálne územie N. S..

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo dňa 13. 10. 2011 č. k. XC/XXX/XXXX-XXX žalobu
pôvodne žalobcov zamietol s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti uvedenému rozhodnutiu podali pôvodne žalobcovia v 1. a 2. rade odvolanie, v ktorom uviedli,
že žiadajú, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, že uloží
žalovanému povinnosť zaplatiť pôvodne žalobcom v 1. a 2. rade sumu vo výške 66.387,84 eur z titulu
náhradynemajetkovejujmyvpeniazochatodotrochdníododňanadobudnutiaprávoplatnostirozsudku.

Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 20. 12. 2012 zrušil rozsudok prvostupňového súdu v jeho
napadnutej časti, teda vo výroku, ktorým bol nárok pôvodne žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy
zamietnutý a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení uznesenia
uviedol, že prvostupňový súd v napadnutej časti nesprávne zistil skutkový stav, nesprávne vec právnej
posúdil. Predmetom konania v rámci odvolacieho konania bol už len nárok žalobcov na nemajetkovú

ujmu, ktorú utrpeli stratou svojho syna Ľ. Š. pri dopravnej nehode dňa 06. 04. 2005 o 12.30 hodine.
Pôvodne žalobcovia si svoj nárok na úhradu nemajetkovej ujmy uplatnili voči žalovanému F. J., ktorý bol
vodičomosobnéhomotorovéhovozidlavčasedopravnejnehody.Zobsahuspisovéhomateriáluvyplýva,
že F. J. na základe rozsudku Okresného súdu Senica uzatvoril s prokurátorom Okresnej prokuratúry
Senica dohodu o vine a treste, na základe ktorej F. J. uznal, že je vinný, že dňa 06. 04. 2005 asi o

12.30 hodine v kilometri 67,912 na diaľnici D2 v úseku cesty Malacky - Kúty v katastrálnom území Obce
Sekule viedol osobné motorové vozidlo značky Renault Megane evidenčného Č.B. W.-XXX-A., pričom
sa nevenoval vedeniu vozidla a situácii v cestnej premávke, následkom čoho prešiel s vozidlom do
odstavného pruhu vpravo, po ktorom zotrvačnosťou prešiel niekoľko metrov a prevrátil sa dolu svahom
mimo cesty vpravo. Pri dopravnej nehode spolujazdec Ľ. Š., N.. XX. XX. XXXX utrpel zlyhanie mozgu pri

zlomenine kosti spodiny lebečnej, zmliaždenie tkaniva a krvácanie do mozgu, zlomeninu sánky vpravo,
krčnej chrbtice a pravej kľúčnej kosti, ktoré zranenie bolo tak závažného charakteru, že to viedlo k
smrti poškodeného, čím došlo z jeho strany k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona číslo
315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov. Žalovaný inému
z nedbanlivosti spôsobil smrť, čím spáchal, pretože porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona,

trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006. Za
to bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu 2 roky. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidla akéhokoľvek druhu
v trvaní 18 mesiacov. Poškodený J.. V. Š. bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo
veciach občianskoprávnych. Okrem toho zo spisového materiálu vyplýva, že žalovaný ako aj poškodený

nebohý Ľ. Š. boli obchodnými zástupcami spoločnosti Zlatá studňa, s.r.o., a v čase dopravnej nehody
vykonávali služobnú cestu, teda plnili povinnosti pre svojho zamestnávateľa. Podľa § 13 Občianskeho
zákonníka majú žalobcovia ako rodičia po nebohom Ľ.Í. Š. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
im v súvislosti s úmrtím ich syna vznikla ako dôsledok neoprávneného zásahu do osobnostných práv.
Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka je ustanovením všeobecným a jeho aplikáciu je vo vzťahu k

predmetu sporu potrebné vykonať prostredníctvom ustanovenia § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka s
poukazom na ustanovenie § 420 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia stanovujú
základný rámec pre konanie o náhrade škody, ktoré ustanovenia je vo vzťahu k náhrade nemajetkovej
ujmy potrebné aplikovať analogicky. Analogicky je potrebné vychádzať nielen pri zisťovaní podmienok,
za ktorých je možné priznať nemajetkovú ujmu, ale aj pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú

ujmu. Pokiaľ je prípustná analógia v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy s ustanovením § napr. 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka alebo § 427 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, kde zodpovednými
osobami za vznik nemajetkovej ujmy sú prevádzkovateľ motorového vozidla resp. právnická osoba
alebo fyzická osoba, keď škoda bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili,v takom prípade nie je vylúčená ani analógia vo vzťahu k ustanoveniu § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, kedy za škodu (analogicky za nemajetkovú ujmu) zodpovedá aj vodič motorového vozidla,
pričom predpokladom u vodiča je zavinené správanie sa. V prípade zodpovednosti za nemajetkovú

ujmu viacerých subjektov, ktorým svedčí ustanovenie Občianskeho zákonníka, poškodený má možnosť
uplatniť si nárok na náhradu škody (analogicky aj na náhradu nemajetkovej ujmy) nielen voči vodičovi
motorového vozidla, voči prevádzkovateľovi motorového vozidla alebo voči právnickej osobe alebo
fyzickej osobe, keď bola škoda (ujma) spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili.
Môže tak nárok uplatniť súčasne proti všetkým subjektom, ide o prípad spoločnej a nerozdielnej

zodpovednosti za túto škodu. Pokiaľ by takúto škodu zamestnávateľ alebo prevádzkovateľ motorového
vozidla nahradil, má nárok proti vodičovi na regres resp. má nárok na náhradu podľa pracovnoprávnych
predpisov. Preto záver súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný ako vodič motorového vozidla za
nemajetkovú ujmu nezodpovedá, nie je správny, je predčasný a nemá oporu v existujúcom právnom
poriadku. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP
zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou prvostupňového súdu bude v ďalšom konaní

zistiť všetky podmienky zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcami a o ich
nároku zákonným spôsobom rozhodnúť.

Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove považoval súd za potrebné uviesť,
že v zmysle § 226 Občianskeho súdneho poriadku je v ďalšom konaní súd prvého stupňa viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu.

Predmetom konania už ostal len nárok pôvodne žalobcov na nemajetkovú ujmu, ktorú títo požadujú vo
výške 66.387,84 eur.

Súd následne v rámci usmernenia odvolacieho súdu vykonal ďalšie dokazovanie oboznámením sa s
prednesmi právnych zástupcov pôvodne žalobcov ako aj žalovaného a písomnou správou spoločnosti
Zlatá Studňa s.r.o. zo dňa 13. 05. 2013 spolu s prílohami, lekárskou správou MUDr. Petra Šarišského
- psychiatra z Centra zdravia sv. Magdalény s.r.o., Psychiatrická ambulancia Vranov nad Topľou a zistil
nasledovný skutkový stav:

Zo správy spoločnosti Zlatá Studňa s.r.o. zo dňa 13. 05. 2013 je zrejmé, že spoločnosť podala dňa 18.
02. 2003 Štátnemu archívu v Prešove návrh na vyradenie registratúrnych záznamov, kde okrem iného
išlo o evidenciu poistenia poistných udalostí v rozpätí rokov 2005 až 2006, evidenciu pracovných úrazov
v rozpätí rokov 2005 až 2007 a evidenciu záznamov o prevádzke motorových vozidiel v rozpätí rokov

2005 až 2009.

Ako vyplýva z lekárskej správy - nálezu MUDr. Petra Šarišského - psychiatra z Centra zdravia sv.
Magdalény s.r.o., Psychiatrická ambulancia Vranov nad Topľou, pôvodne žalobkyňa v 2. rade je u neho
v pravidelnej evidencii a liečbe od 12. 05. 2005 do súčasnej doby.

Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že o pozostalostnej rente bolo právoplatne
rozhodnuté, koná sa iba o úhradu nemajetkovej ujmy s tým, že k nešťastnej udalosti došlo dňa 06.
04. 2005 a nie 2006. Podľa jeho názoru zástupca pôvodne žalobcov úmyselne uviedol dátum 06. 04.
2006 a nie 06. 04. 2005, pretože už vtedy bolo zrejme právnemu zástupcovi žalobcov jasné, že žaluje

premlčaný nárok. Správne sa malo pracovať s dátumom 06. 04. 2005, kedy začala po tomto dni plynúť
premlčacia doba, ktorá podľa jeho názoru uplynula dňa 06. 04. 2008, a keďže žaloba bola podaná 26.
06. 2008, bola táto podaná oneskorene, z toho dôvodu vznáša námietku premlčania aj tohto nároku a
žiada žalobu zamietnuť. Poukázal pri tom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR číslo 5Cd/265/2009.

Pôvodne žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu uviedli, že otázka premlčania nemajetkovej
ujmy bola v súdnej praxi istým spôsobom sporná a zastával sa v predchádzajúcich rozhodnutiach
názor, že toto právo je nepremlčateľné. Je na úvahu súdu, ku ktorému právnemu názoru sa prikloní,
ale každé právo sa má vykonať v súlade s dobrými mravmi a ak by súd dospel k záveru, že sa jedná
o premlčaný nárok, je potrebné aplikovať ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka a neprihliadať na

vznesenú námietku premlčania, pretože takáto námietka vzhľadom na konkrétnu vec by bola v rozpore
s dobrými mravmi. Vzhľadom na konkrétnu vec, že došlo k smrti syna pôvodne žalobcov za okolností, z
ktorých možno konštatovať, že došlo k porušeniu dôležitej povinnosti a vznikol teda takto neodčiniteľný
následok, je namieste neprihliadať na vznesenú námietku premlčania.Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania celého nároku žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy, úlohou súdu preto bolo sa so vznesenou námietkou vysporiadať.

V predmetnej veci je však zrejmé, že v trestnom konaní dňa 28. 10. 2005 žalobca Ing. V. Š. ako
poškodený uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 3.000.000,- Sk, ako vyplýva zo spisu Okresného
súdu Senica spisovej značky XT/XX/XXXX.

Vzhľadom na definíciu pojmu škoda (§ 46 ods. 1 Trestného poriadku) povinnosť rozhodnúť o jej náhrade
v odsudzujúcom rozsudku, ak bol jej nárok riadne uplatnený, sa vzťahuje na škodu majetkovú, morálnu
aj inú, aj na porušenie či ohrozenie iných zákonných práv alebo slobôd poškodeného s tým, že pojem
„morálna škoda“ vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému úmyselným násilným trestným činom
treba v prípade smrti (napr. aj znásilnenia, sexuálneho násilia, poškodenia dobrého mena pri krivom
obvinení) vykladať v súlade s výkladom pojmu „nemajetková ujma“ v občianskom konaní (Rozsudok

Krajského súdu v Žiline z 22. 02. 2011 č. k. 1To/10/2011-427).

Vzhľadom na uvedené a na široko koncipovanú definíciu pojmu škoda v Trestnom poriadku je súd toho
názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol riadne a včas uplatnený v trestnom konaní.

Podľa § 112 prvá veta Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo
u iného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie.

Súd tak do plynutia trojročnej premlčacej doby v súlade s citovanou zákonnou úpravou nepočítal čas tzv.

adhézneho konania, t. j. čas od 28. 10. 2005 (od uplatnenia náhrady škody v trestnom konaní) do 22. 06.
2006 (do právoplatnosti rozsudku v trestnom konaní), kedy spočívala premlčacia doba, teda jej plynutie
sa dočasne zastavilo (v danej súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spisovej značky 1Cdo 82/2009 zo dňa 28. mája 2010).

Vďaka tomuto spočívaniu však trojročná premlčacia doba, ktorá po právoplatnosti rozsudku v trestnom
konaní opäť pokračovala (začala znova plynúť), do podania žaloby dňa 20. 06. 2008 neuplynula.
Premlčacia doba spočívala takmer 8 mesiacov, presne 236 dní a v prípade nepodania žaloby by uplynula
až dňa 30. 11. 2008.

Na základe uvedeného je teda zrejmé, že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy bol na súde
uplatnený včas, pred uplynutím trojročnej premlčacej doby.

Ztohodôvodusúdrozsudkomzodňa13.06.2013č.k.XC/XXX/XXXX-XXXzaviazalžalovanéhozaplatiť
žalobcovi a pôvodne žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 22.000,- eur

do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu žalobcov čo do zvyšku zamietol a vyslovil, že o trovách
konania bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Po podaní odvolania žalovaným Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 10. 04. 2014 č. k.
17Co/153/2013-493 zmenil vyššie uvedený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.000,- eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku tak, že návrh pôvodne žalobkyne v 2. rade zamietol. Zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť pôvodne žalobcovi v 1. rade - teraz
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.000,- eur a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia mimo iného uviedol, že

premlčacia lehota po ukončení trestného konania v rozsahu 2 roky a 161 dní, ktorá nebola vyčerpaná
(pretože spočívala v rámci adhézneho konania), pokračovala vo svojom plynutí deň nasledujúci po tom,
čo bol právoplatný rozsudok v rámci trestného konania, kde bol žalobca odkázaný na nárok na náhradu
škody v občianskoprávnom konaní. Táto lehota začala plynúť dňa 23. 06. 2005. Jej márne uplynutie tak,
ako to správne konštatuje aj prvostupňový súd, nastáva až 30. 11. 2008. Keďže pôvodne žalobca v 1.

rade podal žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy ešte v rámci dobehnutia spočívajúceho premlčania po
adhéznom konaní, dňa 20. 06. 2008, je možné konštatovať, že žalobca už aj s poukazom na ustanovenie
§ 112 Občianskeho zákonníka si svoj nárok uplatnil riadne a včas, pretože riadne pokračoval v konaní.Podľa § 136 OSP ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno
zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

Prvostupňový súd výšku nároku určil podľa svojej úvahy, pretože vo vzťahu k žalobcovi nárok považoval
za preukázaný. Právny základ podľa prvostupňového súdu bol jasne daný, čo nakoniec potvrdzuje
aj odvolací súd v tomto rozhodnutí. Skutkovo nedošetrené ostali zistenia spojené s určením výšky
uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu odvolacieho prieskumu v sume 11.000,-
eur vo vzťahu k pôvodne žalobcovi v 1. rade - teraz žalobcovi.

Základom úvahy je pri určení výšky uplatňovaného nároku zistenie skutkových okolností, ktoré súdu
umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí. Súd musí svoj
poznatok opierať o pravdivé argumenty. Určenie výšky nároku úvahou súdu musí byť preskúmateľné v
inštančnom postupe, preto musí byť dostatočne vyargumentované.

Rozhodnutie prvostupňového súdu o výške priznaného nároku pôvodne žalobcovi v 1. rade - teraz
žalobcovi, ako uviedol krajský súd, však nie je náležitým spôsobom odôvodnené a nie je ho možné v
inštančnom postupe náležitým spôsobom preskúmať, pretože vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy
vo vzťahu k pôvodne žalobcovi v 1. rade - teraz žalobcovi prvostupňový súd neuviedol, na základe
akých skutočností dospel v úvahe k tomu, že práve výška nemajetkovej ujmy na strane pôvodne žalobcu

v 1. rade - teraz žalobcu je primeraná sume 11.000,- eur. Tieto okolnosti musia byť bez akýchkoľvek
pochybností jednoznačne zistiteľné, preskúmateľné v inštančnom postupe a úvaha súdu musí byť
tak odôvodnená a vyargumentovaná na základe zistených skutočností, že bude bez akýchkoľvek
pochybností odôvodnená výška priznaného nároku.

Keďže v tejto časti rozhodnutie prvostupňového súdu nemá náležitosti podľa § 136 OSP a § 157 ods. 2
OSP, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než rozhodnutie súdu prvého stupňa o nemajetkovej ujme
pôvodne žalobcu v 1. rade - teraz žalobcu v rozsahu sumy 11.000,- eur zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.

Budeúlohouprvostupňovéhosúduvďalšomkonanívyzvaťžalobcunapreukázaniedôvoduuplatneného
nároku práve vo výške 11.000,- eur, ktorá suma má pokryť nemajetkovú ujmu pôvodne žalobcu v 1. rade
- teraz žalobcu. Prvostupňový súd ustáli vo vzťahu k výške uplatneného nároku skutkový stav a popíše
úvahu, na základe ktorej dospel k výške, o ktorej opätovne rozhodne.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v konaní pôvodne žalobcov v 1. rade J.. V. Š. P. M. X. T. V. Š.
pokiaľ sa týka pôvodne žalobkyne v 2. rade V. Š. bol jej návrh proti žalovanému právoplatne dňom 16.
04. 2014 zamietnutý, keďže krajský súd zrušil výrok rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 13. 06. 2013 č.
k. 4C/190/2008-432 pokiaľ sa týka nároku žalobcu vo výške 11.000,- eur a v rozsahu zrušenia vrátil
vec tunajšiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, bolo potrebné ďalej rozhodovať teda iba

o nároku žalobcu proti žalovanému pokiaľ sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 11.000,- eur.
Vzhľadom k tomu, že vo výroku rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 16. 03. 2013 č. k. XC/XXX/XXXX-
XXX bolo uvedené, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote 30 dní po
právoplatnosti rozsudku a proti tomuto výroku odvolanie nebolo podané, z toho dôvodu ani krajský súd
nerozhodoval o trovách konania aj pokiaľ sa týka teraz žalobcu. Súd o trovách rozhodne v lehote 30

dní po právoplatnosti rozsudku.

Žalobca vo svojom písomnom podaní na čl. 502 v spise ako aj v doplnení svojej výpovede na
pojednávaní dňa 04. 09. 2014 uviedol, že v dôsledku smrti syna došlo k trvalému zhoršeniu jeho
zdravotnému stavu. Došlo k zvýšeniu jeho krvného tlaku, na ktorý sa lieči a je nútený chodiť do kúpeľov.

Taktiež došlo k zhoršeniu činnosti jeho ciev (ktoré vykazujú činnosť v podstate 55 %), došlo aj k
narušeniu kvality vzťahov s manželkou, keďže táto bola a je sústavne liečená aj na psychiatrii, aj v čase
pojednávania dňa 04. 09. 2014 sa nachádzala v kúpeľoch. Zdravotný stav jeho manželky veľmi dolieha
aj na jeho psychiku, ako uviedol žalobca, čo sa prejavuje na jeho zhoršenom zdravotnom stave.

Zástupca žalobcu trval naďalej na podanom návrhu teda na úhrade nemajetkovej ujmy vo výške 11.000,-
eur a ako aj na úhrade trov konania.Zástupca žalovaného uviedol, že jeho klient si plne uvedomuje následky spôsobené predmetnou
dopravnou nehodou, pretože aj jeho rodine táto udalosť natrvalo zmenila život s tým, že v záujme
mimosúdneho urovnania sporu zaslal právnemu zástupcovi žalobcu návrh na uzatvorenie mimosúdnej

dohody, predmetom ktorej bola ponuka zaplatenia sumy 5.000,- eur ako náhrady nemajetkovej ujmy,
avšak žalobca ju neakceptoval s odôvodnením, že „navrhovaná mimosúdna dohoda nevyjadruje ujmy,
ktoré utrpel v dôsledku straty svojho syna“. Navrhol, aby súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy bral
do úvahy aj tú skutočnosť, že žalobca s manželkou dostali od Sociálnej poisťovne plnenie za svojho
syna, naviac k dopravnej nehode, pri ktorej zahynul syn žalobcu, došlo pri jazde služobným motorovým

vozidlom, pri ktorom bolo osobitne poistené aj sedadlo spolujazdca na sumu 1.000.000,- Sk (33.193,92
eur). Aj z tohto poistenia mohlo a malo byť plnené pozostalým. Ak poisťovňa neplnila, tento nárok zrejme
nebol uplatnený. Okrem toho zamestnávateľ uhradil všetky náklady spojené s pohrebom. Zmyslom
náhrady nemajetkovej ujmy nie je byť zábezpekou pre pozostalých a ani zdrojom obživy alebo náhradou
príjmu a takáto náhrada nemôže viesť k neprimeranému obohateniu zo strany žalobcu. Z toho dôvodu
žiadal, aby súd priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia voči žalobcovi ako aj pôvodne

žalobkyni v 2. rade, o nároku ktorej bolo právoplatne rozhodnuté pozmeňovacím rozsudkom Krajského
súdu v Prešove.

Podľa ustanovenia § 11 zákona číslo 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník, ďalej len „OZ“), fyzická osoba
má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako

aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

V zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 až 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

Podľa § 15 OZ po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva na ochranu osobnosti manželovi a deťom
a ak ich niet, jej rodičom.

V ustanovení § 420 ods. 1, 2 OZ sa uvádza, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená

pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa
tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Obsah práva na ochranu osobnosti upravený v § 11 zákona číslo 40/1964 Sb. nadväzuje na
medzinárodnými zmluvami zakotvenú právnu úpravu všeobecného osobnostného práva. Z uvedeného

ustanovenia vyplýva, že do rámca všeobecnej úpravy ochrany osobnosti patrí aj právo na súkromie. Čl.
8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd interpretoval a aplikoval vo svojich
rozhodnutiach aj Európsky súd pre ľudské práva, kde zdôraznil myšlienku, podľa ktorej rešpektovanie
súkromného života musí zahŕňať do určitej miery aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími
ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je rodinný život, ktorý zahŕňa aj vzťahy medzi

blízkymi príbuznými, najmä vzťahy sociálne a morálne. Rodinný život zahŕňa okrem iného vzťahy medzi
najbližšími rodinnými príslušníkmi a to deťmi, rodičmi, prarodičmi, bez ohľadu na skutočnosť, či spolu
trvale žijú, a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva
na súkromný a rodinný život fyzickej osoby (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Niemitz
verzus Nemecko zo dňa 16. 12. 1992, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 315/01).

Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 21.
júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku konštatoval: „Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8,
vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existujeod momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom
a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu“, dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolu
nežijú.“ Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy

medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.

Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do

práva na súkromie resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká
ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou.

Predpokladom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby
podľa § 13 zákona číslo 40/1964 Sb. je protiprávnosť konania, existencia nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi konaním pôvodcu ujmy a následkom, teda vznikom samotnej nemajetkovej ujmy.
Zodpovednosť za zásah do osobnosti fyzickej osoby nie je zodpovednosťou za zavinenie, ale ide o

zodpovednosť objektívnu.

Z vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 06. 04. 2005 asi o 12.30 hod. na diaľnici D2 v úseku cesty
Malacky - Kúty v k. ú. obce Sekule viedol žalovaný osobné motorové vozidlo značky Renault Megane
evidenčného čísla W.-XXX-A., pričom sa nevenoval vedeniu vozidla a situácii v cestnej premávke,

následkom čoho prešiel s vozidlom do odstavného pruhu vpravo, po ktorých zotrvačnosťou prešiel
niekoľko metrov a prevrátil sa dolu svahom mimo cesty vpravo a pri dopravnej nehode spolujazdec Ľ.
Š., N.. XX. XX. XXXX utrpel zlyhanie mozgu pri zlomenine kostí spodiny lebečnej, zmliaždenie tkaniva
a krvácanie do mozgu, zlomeninu sánky vpravo, krčnej chrbtice a pravej kľúčnej kosti, ktoré zranenia
boli tak závažného charakteru, že viedli k smrti poškodeného. Zo strany žalovaného došlo preto k

porušeniu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona NR SR číslo 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal,
pretože porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, tým spáchal trestný čin ublíženia na zdraví
podľa § 224 ods. 1 b, ods. 2 zákona číslo 140/1961 Zb. účinného do 01. 01. 2006. Žalovaného súd
odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia

slobody na skúšobnú dobu 2 roky. Súd ďalej uložil žalovanému trest zákazu činnosti riadiť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 18 mesiacov. Žalobca ako poškodený bol odkázaný s nárokom na
náhradu škody na občianskoprávne konanie.

Žalovaný je tak na základe vyššie uvedeného subjektom zodpovedným za zásah do osobnosti fyzickej

osobyžalobcov,keďžeakovodičmotorovéhovozidlaporušilprávnepredpisyaprináslednejautonehode
spôsobil synovi žalobcov zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol. Prvý predpoklad zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 zákona číslo 40/1964
Sb. teda protiprávnosť konania bol na strane žalovaného splnený. Súd v danej súvislosti poukazuje na
právny názor vyslovený v predmetnej veci odvolacím súdom, ktorým je prvostupňový súd viazaný, kde

sa odvolací súd vyjadril, že názor o tom, že žalovaný ako vodič motorového vozidla za nemajetkovú
ujmu nezodpovedá, nie je správny. Ďalej podľa názoru odvolacie súdu v prípade zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu viacerých subjektov, ktorým svedčí ustanovenie Občianskeho zákonníka, poškodený
má možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody (analogicky aj na náhradu nemajetkovej ujmy) nielen
voči vodičovi motorového vozidla, voči prevádzkovateľovi motorového vozidla alebo voči právnickej

osobe alebo fyzickej osobe, keď bola škoda (ujma) spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto
činnosť použili. Môže tak nárok uplatniť súčasne proti všetkým subjektom, ide o prípad spoločnej a
nerozdielnej zodpovednosti za túto škodu. Pokiaľ by takúto škodu zamestnávateľ alebo prevádzkovateľ
motorového vozidla nahradil, má nárok proti vodičovi na regres resp. má nárok na náhradu podľa
pracovnoprávnych predpisov.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že ak môže byť nemajetková ujma na osobnosti
postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, treba
morálnu satisfakciu uprednostniť. Avšak v prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osobyalebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná
inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

Za situácie, že došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcu chráneného § 11 OZ, ktorého
súčasťou je i rodinný život, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov tohto spoločenstva
celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov, je potom náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu

(Rozhodnutie NS ČR z 15. 07. 2005, spisová značka 30Cdo 2951/2004).

Spôsobenie smrti synovi žalobcu pri dopravnej nehode je nepochybne jedným z aspektov na priznanie
práva na nemajetkovú ujmu v peniazoch ako predpokladá § 13 ods. 2 OZ. Následky tohto zásahu
do súkromia žalobcov sú hlboké a nereparovateľné, pričom náhrada nemajetkovej ujmy poskytnutá v
peniazoch môže aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Po vykonanom dokazovaní dospel súd

kzáveru,žežalobcamalsosynomdobrevyvinutésociálneacitovéväzby.Uvedenévyplývaokreminého
aj z výpovede svedkyne F.. V. Š., ktoré uviedla, že vzťah medzi nebohým bratom a rodičmi bol veľmi
dobrý, brat dochádzal dvakrát do mesiaca k rodičom a týmto pomáhal jednak v súvislosti s údržbou,
opravou domu, s prácami v záhrade, bol pre rodičov veľkou oporou. Taktiež z výpovede svedka F.. W.
F. vyplynulo, že často cestoval za svojimi rodičmi, s ktorými mal dobrý vzťah, hoci nespomínal akým

spôsobom podporuje svojich rodičov. Nečakaná a tragická smrť syna žalobcu pri dopravnej nehode
spôsobenej žalovaným zásadným spôsobom zasiahla do jeho života a pretrhla silné citové väzby,
v dôsledku čoho žalobca nemohol ďalej rozvíjať vzťah so svojím synom. Vzhľadom na uvedené sú
dané aj ďalšie dva predpoklady zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti
fyzickej osoby, a to existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi konaním pôvodcu ujmy

a následkom, teda vznikom samotnej nemajetkovej ujmy. K zásahu do práva žalobcu na súkromný a
rodinný život fyzickej osoby došlo v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, ktorý z nedbanlivosti
spôsobil smrť synovi žalobcu.

Preurčenieprimeranéhozadosťučineniavpeniazochsútaxatívnestanovenédvekritéria,zktorýchmusí

súd vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Občiansky zákonník maximálnu ani minimálnu výšku
náhrady nemajetkovej ujmy neupravuje. Náhrada nemajetkovej ujmy musí byť však primeraná, pričom
rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Zmyslom
náhrady nemajetkovej ujmy nie je byť zábezpekou pre pozostalých a ani zdrojom obživy alebo náhradou

príjmu. Takáto náhrada tiež nemôže viesť k neprimeranému obohateniu zo strany žalobcov. Pokiaľ ide o
závažnosť vzniknutej ujmy, súd je toho názoru, že vzhľadom na jej rozsah a intenzitu ide o ujmu hlbokú a
nenapraviteľnú.Súdvšakvychádzalajzokolností,zaktorýchkneoprávnenémuzásahudošloatonajmä
na strane žalovaného, keďže išlo o nedbanlivostný trestný čin. Zavinenie žalovaného súd neskúmal ako
jeden z predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej

osoby, ale len ako okolnosť, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo. Žalovaný v trestnom konaní prijal
dohodu o vine a treste a napomáhal k zisteniu skutkového stavu. Na druhej strane nečakaná náhla
strata syna vyvolala psychickú traumu žalobcom. Súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch prihliadal aj na jej primeranosť. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu.
Súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal aj na jej primeranosť v súlade

s ustanovením § 136 OSP podľa svojej úvahy. Prihliadol na tú skutočnosť, že nebohý syn žalobcu sa
za svojho života zdržiaval prevažne mimo bydliska žalobcu, keďže býval u svojej sestry, a k rodičom
dochádzal približne dvakrát do mesiaca a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vychádzajúc zo
súdnej praxe v obdobných prípadoch dospel k záveru, že v danom prípade je dôvodné, aby žalovaný
zaplatil žalobcovi sumu 11.000,- eur. Prihliadal pritom k vyššie uvedeným skutočnostiam, ďalej k tomu,

že v dôsledku smrti syna žalobcu došlo k zvýšeniu jeho krvného tlaku, k zhoršeniu činnosti ciev, čo
bolo nepochybne preukázané lekárskymi správami a nepochybne sa táto skutočnosť odzrkadlila aj na
vzťahoch s manželkou - pôvodne žalobkyňou v 2. rade a to tým spôsobom, že došlo k narušeniu týchto
vzťahov, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva už aj z toho, že manželka žalobcu zvlášť ťažko znášala
smrť svojho syna, lieči sa na psychiatrii, trpí aj ďalšími nemocami, ako to bolo nepochybne preukázané

lekárskymi správami, z toho dôvodu súd mal za preukázané, že hoci zmyslom náhrady nemajetkovej
ujmy nie je byť zábezpekou pozostalých ani zdrojom obživy alebo náhradou príjmu, že suma 11.000,- eur
v danom prípade ako náhrada nemajetkovej ujmy je primeraná, keďže je v súlade s vyššie uvedenýmihmotnoprávnymi ustanoveniami pokiaľ sa týka náhrady nemajetkovej ujmy a takáto priznaná suma
súdom pokrýva nemajetkovú ujmu žalobcu.

Na základe vyššie uvedeného preto súd rozhodol podľa výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote,
možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.