Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 3, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/179/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205221618
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:1205221618.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa B. O.
L. Real, spol. s r. o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Dolná 4, IČO: 36 029 840, zastúpeného
spoločnosťou AK MS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Galandova č. 3., IČO: 47 237 767, za ktorú koná
ako advokát a konateľ JUDr. Miloslav Šimkovič, proti odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvo
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Nám. slobody
č. 6, o náhradu škody vo výške 1.394.144,59 €, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod
sp. zn. 8C/103/2005, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.

8C/103/2005-292 zo dňa 20. februára 2007, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu č. k. 8C/103/2005-292 z 20. 02. 2007 vo výroku, ktorým okresný súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 42 mil. Sk, v časti o uložení povinnosti zaplatiť mu
sumu 995.817,56 €, p o t v r d z u j e ;
vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi
na účet jeho splnomocneného zástupcu AK MS, s. r. o., za ktorého koná ako advokát a konateľ JUDr.
MiloslavŠimkovič,trovykonaniapozostávajúceztrovprávnehozastúpenianavrhovateľadorozhodnutia

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/103/2005-292 z 20. 02. 2007 v sume 35.449,30 € na účet č.
XXXXXXXXXX/XXXX vedený v B. D., a. s., do troch dní.

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Odporca je povinný nahradiťnavrhovateľovitrovykonaniapozostávajúceztrovprávnehozastúpenia
navrhovateľa v konaní po rozhodnutí Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/103/2005-292 z 20.
02. 2007 v odvolacích a dovolacích konaniach splnomocneným zástupcom AK MS, s. r. o., za ktorú koná

ako advokát a konateľ JUDr. Miloslav Šimkovič v sume 46.248,33 € na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX
vedený v B. D., a. s., do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na okresnom súde 26. augusta 2005 sa navrhovateľ (ďalej označený ako „žalobca“)
domáhal voči odporcovi (ďalej označený ako „žalovaná“) podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom (ďalej len „zákon č.
58/1969 Zb.“) náhrady škody 42 000 000 Sk. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že vyslovením nezákonnosti
územného rozhodnutia a postupom vedúcim k jeho vydaniu ústavným súdom (nálezom č. k.

II. ÚS 22/02-117 zo 16. apríla 2003) došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy k pozemku uzatvorenej
na 35 rokov, ktorej základným predpokladom bolo práve územné rozhodnutie, ktoré bolo vyhlásené za
nezákonné. Nájomnú zmluvu z 5. novembra 2002 mal žalobca uzatvorenú s nájomcom Nový Acord,
spol. s r. o., k pozemku vo vlastníctve žalobcu, ročné nájomné bolo dojednané na sumu 1 200 000 Sk,účelom nájmu bola výstavba čerpacej stanice pohonných hmôt. To, že pozemok bol spôsobilý na takýto
účel, vyhlásil žalobca svojmu nájomcovi na základe toho, že Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor
životného prostredia vydal 4. júla 2001 rozhodnutie č. 2001/02123/8KB, ev. č. 82/2001 o umiestnení

stavby čerpacej stanice pohonných hmôt, ktoré nadobudlo právoplatnosť 4. júla 2001. Po zrušení
územného rozhodnutia ústavným súdom nájomca od nájomnej zmluvy uzatvorenej
so žalobcom odstúpil. Žalovaná suma 42 000 000 Sk zodpovedá dojednanému ročnému nájomnému
za obdobie 35 rokov.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (súd prvého stupňa) z 26. mája 2006 č. k.
8 C 103/2005-165 žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 42 000
000 Sk, ako aj náhradu trov konania. Bol toho názoru, že všetky podmienky nároku žalobcu na náhradu
škody proti žalovanej podľa zákona č. 58/1969 Zb. boli splnené.

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalovanej, uznesením zo 14.

septembra 2006 sp. zn. 16 Co 182/2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Uložil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie a zaoberať sa platnosťou nájomnej zmluvy,
spôsobom jej zániku, otázkou, či by žalobcovi vôbec vznikol nárok na nájomné, pretože iba v takom
prípade mu mohol vzniknúť ušlý zisk, ktorého by sa mohol domáhať od žalovanej. Uviedol, že žalobca
sa však môže ušlého zisku domáhať iba

do dňa rozhodnutia súdu (splatného nájomného), pretože žalobca sa nemôže úspešne domáhať
náhrady škody, ktorá by mu vznikla až v budúcnosti.

OkresnýsúdBanskáBystricarozsudkom(vporadídruhým)z20.februára2007, č.k.8C103/2005-292
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42 000 000 Sk v lehote do troch dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku a trovy konania vo výške
1 301 668,50 Sk k rukám jeho právneho zástupcu. Vo veci rozhodol podľa § 18 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, keď dospel k záveru, že žalobca preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia
orgánuštátu,ktorébolovydanénazákladenezákonnéhopostupusprávnehoorgánuvkonaní,preukázal

vznik škody, ktorá mu v dôsledku tohto postupu správneho orgánu vo forme ušlého zisku vznikla tým, že
došlo ku znemožneniu uplatnenia jeho majetkového práva na mesačné nájomné za obdobie 35 rokov
z uzavretej nájomnej zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy,
a to
vovýške1200000Skx35rokov.Súdakceptovaluplatnenýnárokžalobcunanáhraduškodyčodovýšky

z dôvodu, že pod pojmom škoda sa v občianskom, aj v obchodnom práve, považuje skutočná škoda
aj ušlý zisk a nahrádza sa celá škoda. V konaní bolo preukázané, že žalobca mal uzavretú nájomnú
zmluvu na obdobie 35 rokov, z ktorej mu mal plynúť zisk
vo forme nájomného a táto zmluva zanikla z dôvodu, ktorý sám nezavinil, pre nemožnosť splnenia účelu
nájomnej zmluvy, možno potom považovať ušlé nájomné za celé obdobie, teda za obdobie 35 rokov,

na ktoré bola zmluva uzavretá, za ušlý zisk žalobcu. Podľa súdu prvého stupňa z výkladu § 18 zákona
č. 58/1969 Zb. je zrejmé, že za nesprávny úradný postup štátneho orgánu môže byť považovaný aj
jeho postup v konaní, ktorého výsledkom je rozhodnutie, za podmienky, že toto rozhodnutie štátneho
orgánubolozrušenépojehoprávoplatnostiinýmštátnymorgánomvýslovnezdôvodu,žebolovydanéna
základenesprávnehoúradnéhopostupuaztohtodôvodujenezákonné,akotobolovtejtoprejednávanej

veci. V konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom
nájomnej zmluvy a vznikom škody a zároveň žalobca preukázal, že sa snažil o predbežné prerokovanie
nárokunanáhraduškodysožalovanou,aleneúspešne.Podľanázoruprvostupňovéhosúdubolisplnené
všetky podmienky preto, aby podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. bola žalovaná zaviazaná na zaplatenie
škody v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovanej rozsudkom (v poradí druhým) z 27. septembra
2007, sp. zn. 16 Co 114/2007 na odvolanie žalovanej rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že
žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo
na náhradu trov konania. Žalobcovi podľa názoru odvolacieho súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný

zodpovednostný vzťah štátu k náhrade škody žalobcu súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. S
ohľadom na celkové okolnosti súdenej veci na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že
na strane žalobcu existovali také skutočnosti, pre ktoré bolo možné vec posúdiť z hľadiska okolností
hodných osobitného zreteľa, ku ktorým došlo tým, že ústavný súd zrušil územné rozhodnutie akorozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom žalobca svoj
nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím správneho
orgánu, ktoré bolo zrušené a nárok podal

na súd potom, ako jeho žiadosti o predbežné prerokovanie žalovanou nebolo vyhovené, splnil zákonnú
podmienku pre uplatnenie náhrady škody z tohto titulu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.,
ak by preukázal, že mu škoda vznikla. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej posúdil z hľadiska aktívnej legitimácie žalobcu a existencie škody mu vzniklej, vychádzajúc zo
zistenia zániku nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 43c ods. 1 a § 34

Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že medzi žalobcom a spoločnosťou Nový Acord, spol. s r. o.
došlo k dohode o skončení nájmu
ku dňu 28. apríla 2003. Preto pokiaľ podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol nájomník povinný
platiť nájom iba počas trvania nájomného vzťahu a keď medzi žalobcom a touto spoločnosťou došlo k
ukončeniu nájomného vzťahu dohodou, došlo aj k zániku povinnosti nájomníka platiť žalobcovi ročné
nájomné. Preto ak žalobcovi vo vzťahu k spoločnosti Nový Acord, s. r. o. nevznikol nárok vyplývajúci z

čl. 5 nájomnej zmluvy o platení nájomného, je bezzákladný aj nárok žalobcu na náhradu škody voči
žalovanému. Odvolací súd vyslovil názor, že žalobcovi na základe zániku povinnosti nájomníka platiť
nájomné, nemohla vzniknúť žiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku, predstavujúceho budúce
platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu rozsudkom zo 14. októbra 2008, sp. zn. 5 Cdo
19/2008 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.).
Odvolaciemu súdu vytkol, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové
a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek
dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie). Poukázal v ďalšom na ustanovenia § 1 - § 17 zákona č.

58/1969 Zb. a uviedol, že z uvedeného možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo
nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto
rozhodnutím spôsobená, t.j. vzniklo právo na plnenie. Konštatoval, že v predmetnej veci sa javí, že
podmienky, pre uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. žalobca naplnil, čo
konštatoval vo svojom rozsudku aj odvolací súd, ktorý sa však ďalej zaoberal právnymi skutočnosťami,

ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné.

Krajský súd v Banskej Bystrici, po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom a vrátení mu veci na ďalšie
konanie, rozsudkom (v poradí tretím) z 19. marca 2009, sp. zn. 16Co 266/2008 rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 222 399,25 € (6 700 000 Sk) v lehote

do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoj právny názor, vyslovený v zrušujúcom uznesení
zo dňa 14. septembra 2006 č. k. 16Co 182/2006-219, ktorého sa v celom rozsahu pridržiaval, a kde
jednoznačne konštatoval, že ak stavebné konanie trpelo vadami spočívajúcimi v tom, že nebolo konané

so všetkými účastníkmi správneho konania, prejavila sa táto vada v obsahu samotného nezákonného
rozhodnutia a nešlo v tomto smere o nezákonný úradný postup. Týmto právnym názorom bol súd prvého
stupňa viazaný, a preto pokiaľ vyvodil vo svojom rozhodnutí zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb., rozhodol v rozpore
so zákonom (§ 226 O. s. p.). Podotkol, že v uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací súd naznačil

možnú zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu z hľadiska
ustanovenia§3zákonač.58/1969Zb.,t.j.zhľadiskaprípaduhodnéhoosobitnéhozreteľa,akbyžalobca
spĺňal podmienku, zakotvenú v ustanovení § 2 tohto zákona. Z hľadiska takéhoto právneho názoru
mal preto súd prvého stupňa posudzovať podmienky uplatnenia nároku žalobcu podľa ustanovenia § 3
zákona č. 58/1969 Zb. a nie § 18 tohto zákona. Vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, vyslovený v zrušujúcom rozsudku, ktorým je odvolací súd viazaný a ktorý konštatoval, že
žalobca
pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. podmienky naplnil,
odvolací súd preto neuznal odvolacie dôvody žalovanej právne relevantnými a mal
za to, že základ nároku žalobcu je daný. Pokiaľ je základ nároku žalobcu daný, spornou zostala iba

výška náhrady škody, ktorej sa žalobca domáhal v sume 42 mil. Sk predstavujúcej škodu, ktorá mu
vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vo forme ušlého zisku vzniklej tým,
že pre nezákonné rozhodnutie došlo ku znemožneniu uplatnenia jeho majetkového práva na mesačné
nájomné splatné ročne vždy 5. novembra, za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej zmluvy medzi níma spoločnosťou Nový Acord, spol. s r. o. Súdu prvého stupňa tiež vytkol, že v rozpore s vysloveným
právnym názorom odvolacieho súdu (viď zrušujúce uznesenie zo dňa 14. septembra 2006 č. k. 16Co
182/2006-219) opätovne vyhovel návrhu žalobcu v celom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu škody

aj do budúcna, ako ušlého zisku predstavujúceho nájomné žalobcu za 35 rokov nájmu. Zdôraznil
opätovne,žezáversúduprvéhostupňaonahradeníškodyžalobcovivočištátudobudúcnajenesprávny,
pretože žalobca sa domáhal zaplatenia tej škody, ktorá žalobcovi, vychádzajúc zo splatnosti nájomného
ročne 1 200 000 Sk vždy k 5. novembru kalendárneho roka, od roku 2009 ešte nemohla ani vzniknúť.
Vyslovil názor, že v danej veci výšku majetkovej ujmy, ako ušlého zisku žalobcu, ktorá prípadne vznikla

nezákonným rozhodnutím, nie je možné bez ďalšieho stotožniť s plnením titulom budúceho nájomného
za obdobie 35 rokov nájmu do budúcna tak, ako to žiadal žalobca. S prihliadnutím na všetky okolnosti,
z ktorých je odvodzovaný nárok žalobcu na náhradu škody, konštatoval, že by bolo v rozpore s dobrými
mravmi a ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, aby žalovaná zaplatila žalobcovi škodu, ktorú
uplatňoval v plnej sume nájomného, a už vonkoncom nie do budúcna za obdobie 35 rokov, t. j. až do
roku 2038. Odvolací súd z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 22/02 zistil, že tento nález nadobudol

právoplatnosť dňom 2. júna 2003. Konštatoval, že vychádzajúc zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (v zmysle ktorého právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné
rozhodnutie zrušené, vzniklo žalobcovi ako poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto
rozhodnutím spôsobená), vzniklo právo žalobcu na plnenie dňom 2. júna 2003. Odvolací súd, viazaný
názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že právo žalobcu na náhradu škody

titulom ušlého zisku mohlo vzniknúť iba ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu, t.j. za obdobie roku
2003 až do 5. novembra 2008 (podľa zmluvy o nájme). Za rok 2003 potom žalobcovi patrí náhrada
škody ako ušlého zisku z nájomného za 7 mesiacov, za rok 2004 až 2008 - 5 krát po 1 200 000 Sk,
čo spolu predstavuje 6 700 000 Sk, pri konverznom kurze 30,126 za €, to predstavuje 222 399,25 €.
Iba táto škoda môže predstavovať ušlý zisk žalobcu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil a iba takúto sumu uložil žalovanej žalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
odvolacieho súdu zaplatiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu a žalovanej uznesením z 24. marca 2010,
sp. zn. 5 Cdo 203/2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Opätovne odvolaciemu súdu vytkol, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné
skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa,
bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie) a tým znova odňal
účastníkom možnosť konať pred súdom. Dovolací súd poukázal aj na to, že rozsudok krajského súdu je

navyše nedostatočne odôvodnený. Do pozornosti odvolaciemu súdu dal oznámenie spoločnosti B.O.L.
Real spol. s. r. o. z 22. júna 2009 o postúpení pohľadávky z titulu právoplatného a vykonateľného
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici na spoločnosť CARAT Distillery spol. s r. o., so sídlom
v Šamoríne, Senecká cesta 23, ktorá už túto pohľadávku vymáha v exekučnom konaní a preto bude
potrebné, aby sa súd s touto skutočnosťou zaoberal.

Krajský súd v Banskej Bystrici, potom, ako mu bola vec opätovne vrátená na ďalšie konanie, uznesením
(v poradí štvrtým rozhodnutím) z 31. augusta 2010 sp. zn. 16Co 97/2010 rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou singulárnej sukcesie na strane

žalobcu. Mal vedomosť o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a spoločnosťou CARAT Distillery, spol.
s. r. o. v rozsahu prisúdenej sumy podľa rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní konal a
rozhodol s účastníkom na strane žalobcu B.O.L Real, spol. s. r. o. Po zrušujúcom rozhodnutí dovolacím
súdom však žalobca žalovanú pohľadávku postúpil v celom rozsahu. Preto, aby svojím rozhodnutím
odvolací súd neobišiel inštančný postup a aby nedošlo na strane žalobcu k odňatiu jeho práva konať

pred súdom, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému
súdu uložil povinnosť rozhodnúť o návrhu žalobcu
na zmenu účastníka konania na strane žalobcu zo dňa 3. mája 2010 a procesne sa vysporiadať aj s
oznámením spoločnosti CARAT Distillery, spol. s. r. o., ktorá oznámila, že „vstupuje
do príslušného konania ako účastník na strane navrhovateľa“. Keďže mal za to, že v danej veci Najvyšší

súd Slovenskej republiky doposiaľ nevyslovil jednoznačný právny názor, ktorým by bol odvolací súd
viazaný, pridržiaval sa dôvodov, ktoré uviedol v zrušujúcom uznesení sp. zn. 16 Co 182/2006 zo
dňa 14. septembra 2006, a z ktorých vyplýva predovšetkým potreba zistiť, či žalobcovi vznikol nárok
na náhradu škody v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu. Mal za to, žeak by došlo k ukončeniu nájomného vzťahu medzi žalobcom a spoločnosťou Nový Acord spol. s. r.
o. dohodou, nevznikli by žalobcovi nároky vyplývajúce z platného nájomného v zmysle čl. 5 nájomnej
zmluvy.Nájomnéjepodľa§671ods.1Občianskehozákonníkapovinnýplatiťnájomníkibapočastrvania

nájomného vzťahu. V takom prípade by bol akýkoľvek nárok žalobcu voči žalovanému bezzákladný,
pretože by žiadna škoda žalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia považoval
za potrebné posúdiť žalobný návrh žalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho očakávania nárastu
jeho vlastníctva z titulu nájomného tak, ako je uvedené v definícii majetku a ochrane majetku vlastníka
v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súdu

prvého stupňa uložil doplniť dokazovanie na preukázanie existencie škody, kauzálneho nexusu a s tým
súvisiaceho legitímneho očakávania rozšírenia vlastníctva žalobcu. Mal za to, že iba v prípade, že súd
prvého stupňa zistí, že sú splnené všetky tri zákonné podmienky
pre náhradu škody podľa § 2 a 3 zákona č. 58/1969 Zb., bude skúmať, či nárok žalobcu je dôvodný v
celom rozsahu. K výške škody odvolací súd opätovne poukázal na svoj vyslovený právny názor, že z
hľadiska ušlého zisku si žalobca nemôže úspešne uplatňovať nárok

na náhradu škody, ktorá by mu mohla vzniknúť až v budúcnosti. Mal za to, že iba ak by súd prvého
stupňa zistil, že základ nároku je daný, žalobcovi vznikla škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, mohol by žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi ušlý zisk
iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Tvrdil, že postupom odvolacieho
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože odvolací súd prekvapivo svoje rozhodnutie
založil na inom právnom posúdení veci ako vo svojom skoršom rozhodnutí (v ktorom dospel k záveru, že
nárok žalobcu je daný, hoci iba za určité obdobie), nezopakoval a nedoplnil dokazovanie, nerešpektoval
právny názor dovolacieho súdu vyslovený v skorších rozhodnutiach, z ktorého vyplývalo, že nárok

žalobcunanáhraduškodyjedaný,aodvolacísúdsazaoberalužlenjehovýškou.Vosvojomzrušujúcom
rozhodnutí krajský súd vyslovil právny názor odlišný od pre neho záväzného názoru dovolacieho súdu,
ktorým je súd prvého stupňa viazaný, a navyše názor krajského súdu o tom, že náhrada škody môže
žalobcovi patriť len do rozhodnutia súdu, nemá oporu v žiadnom predpise ani dostupnej judikatúre.
Poukázal aj na to, že krajský súd mal pripustiť zmenu na strane žalobcu, čo však neurobil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom dovolaní žalobcu rozhodol uznesením z 19. apríla 2011
sp. zn. 5 Cdo 2/2011 tak, že dovolanie odmietol. Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Občiansky súdny poriadok proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým zrušuje rozsudok súdu prvého stupňa, dovolanie nepripúšťa (§ 236 ods. 1 a § 239 O. s. p. ) a

vadu podľa § 237 O. s. p. dovolací súd nezistil.

Na základe sťažnosti spoločnosti B.O.L. Real spol. s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Dolná 4 Ústavný
súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom
z 11. júla 2012 sp. zn. II. ÚS 433/2011 (ďalej len „nález“) vyslovil, že Krajský súd v Banskej Bystrici v

konanívedenompodsp.zn. 16Co97/2010porušilzákladnéprávospoločnostiB.O.L.Realspol.sr.o.na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 16Co/97/2010-507 z 31. augusta 2010 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici
na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení nálezu ústavný súd, okrem iného

uviedol, že podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak ...f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,...h/ súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa § 243d ods. 1 O. s. p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie
bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V

novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania. Účelom
a zmyslom kasačného oprávnenia odvolacieho súdu je napraviť také vady, ktorými trpí konanie alebo
rozhodnutie prvostupňového súdu, ktoré nie je možné zhojiť tým, že odvolací súd vo veci sám rozhodne.
V prípade akejkoľvek inej vady, než niektorej z tých, ktoré sú uvedené v taxatívnom výpočte § 221 O. s.
p. , odvolací súd nie je oprávnený prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pri svojom
rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že ak by o navrhovanej zmene účastníkov konania podľa § 92
ods. 2 a 3 O. s. p. na strane žalobcu rozhodol sám v odvolacom konaní, odňal by tým účastníkovi právo
konať pred súdom. Nesprávnosť tohto názoru konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uzneseníz 19. apríla 2011 sp. zn. 5 Cdo 2/2011, keď uviedol: „Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel
k záveru, že odvolací súd v danom prípade nepostupoval správne, keď o návrhu žalobcu na zmenu
účastníka konania nerozhodol a povinnosti rozhodnúť o tomto návrhu uložil prvostupňovému súdu“.

(s.14). Významnejšia pre vec však je skutočnosť, že takouto argumentáciou nemožno odôvodniť
zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu, pretože takýto postup prichádza do úvahy iba v prípade, ak
vadoupodľa§221ods.1písm.f/O.s.p. trpíkonaniepredsúdomprvéhostupňaalebojehorozhodnutie.
Sohľadomnauvedenéjezrejmé,ževykladaťustanovenie§221ods.1písm.f/O.s.p. spôsobom,akým
to urobil krajský súd, sa prieči jeho účelu a zmyslu. Rovnako nepresvedčivo vyznieva aj odôvodnenie

potreby zrušenia prvostupňového rozhodnutia s ohľadom na nevyhnutnosť vykonať opakovaný výsluch
niektorých svedkov, ktorým má byť podľa názoru krajského súdu doplnené dokazovanie na otázku
„preukázania existencie škody, ale aj na kauzálne nexusu a s tým súvisiacich legitímnych očakávaní
rozšírenia vlastníctva žalobcu“. Takto totiž postupoval krajský súd za situácie, keď dovolací súd výslovne
dokazovanietakýchtoskutočnostíoznačilvuznesenízo14.októbra2008sp. zn. 5Cdo19/2008zataké,
„ktoré sa k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania nejavia byť právne relevantné“ (s.11),

a vyslovil aj právny názor o danosti nároku, ktorým je krajský súd viazaný. Viazanosť odvolacieho
súdu právnym názorom vysloveným dovolacím súdom vyplýva z citovaného ustanovenia § 243d ods.
1 O. s. p. Samotný základ povinnosti rešpektovať právny názor vyslovený nadriadeným súdom je
súčasťou konceptu právneho štátu, princípu ochrany základných práv a slobôd, ktorého súčasťou je aj
princíp preskúmateľnosti rozhodnutí. Slovenské občianske súdne konanie sa riadi kasačným princípom

(doplneným prvkami systému apelačného), ktorý je jedným z princípov civilného procesu. Ustanovenie
§ 243d ods. 1 O. s. p. stanovuje pre prípad, že v dovolacom konaní bolo rozhodnutie odvolacieho súdu
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, že odvolací súd je viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu. Za dôvod existencie tohto princípu považuje teória i súdna prax potrebu,
aby bolo zabezpečené, že právne závery dovolacieho súdu budú rešpektované a nové rozhodnutie

odvolacieho súdu ich neopomenie. Obsah pojmu „právny názor“ v ustanovení § 243d ods. 1 prvej a
druhej vety O. s. p. bol definovaný teóriou i súdnou praxou tak, že odvolací súd je viazaný názorom
dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (aká právna norma a akým spôsobom
má byť aplikovaná), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (v čom spočívali vady v dokazovaní,
iné vady v konaní, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z akého dôvodu je potom

rozhodnutie nesprávne a v čom sa nesprávnosť prejavuje). Pre odvolací súd je záväzný i právny názor
spočívajúci v tom, ako má po procesnej stránke ďalej postupovať. Občiansky súdny poriadok, ktorého
súčasťou je aj ustanovenie § 243d O. s. p. ustanovujúce princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym
názorom dovolacieho súdu, je právnym predpisom, ktorý bezprostredne súvisí so základným právom
na súdnu ochranu a ktorého existenciu ústava (v čl. 46 ods. 1 ústavy) explicitne predpokladá („Každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“).
Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa je vykonaním ústavného
princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou, a nie prekážkou
(Ústavní soud České republiky, PL. ÚS 37/03). Princíp nezávislosti sudcov vyjadrený v čl. 144 ods.
1 ústavy je len jedným z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných

ústavných princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz
svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov) právom
(princíp legality). Princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu je potom
legislatívnym premietnutím práve zákazu svojvôle a princípu právnej istoty do súdneho rozhodovania.
Tieto princípy musia byť zabezpečené tak, aby bola vylúčená svojvôľa ktoréhokoľvek sudcu a aby bola

garantovaná právna istota účastníkov občianskeho súdneho konania. Ústavný súd uviedol, že v situácii,
keď s ohľadom na obsah skoršieho uznesenia najvyššieho súdu zo 14. októbra 2008 sp. zn. 5 Cdo
19/2008 možno konštatovať, že v ňom bol vyslovený pre krajský súd záväzný právny názor, z ktorého
vyplýva, že nárok žalobcu je čo do základu daný a dôvodom zrušenia jeho rozhodnutia boli procesné
pochybenia krajského súdu spočívajúce v dokazovaní viažucom na okolnosti, z ktorých vyvodil krajský

súd záver o tom, že v deň jeho rozhodnutia možno priznať náhradu škody žalobcu iba do tohto dňa, a
nie do budúcna, je úplne zrejmé s poukazom na obsah uznesenia najvyššieho súdu z 24. marca 2010
sp. zn. 5 Cdo 203/2009, že povinnosťou krajského súdu je meritórne rozhodnúť vo veci po odstránení
procesného pochybenia, ktoré mu bolo vytknuté. Ako však vyplýva z obsahu spisu, krajský súd sa v
tejto situácii rozhodol postupovať inak, a to navyše na základe úvah, ktoré neobstoja (z dôvodov ako

sú už uvedené). Nerešpektovanie právneho názoru najvyššieho súdu krajským súdom vyjadreného
v napadnutom rozhodnutí v tomto prípade porušuje princíp viazanosti odvolacieho súdu právnym
názorom dovolacieho súdu, ako aj zákaz svojvôle a princíp právnej istoty súdneho rozhodovania. Postup
krajského súdu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nesie preto znaky svojvôle, a tým porušujezákladné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru,
žekrajskýsúduznesenímz31.augusta2010sp. zn. 16Co97/2010porušiloznačenéprávasťažovateľa

(žalobcu), zrušil toto jeho rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajskému súdu
uložil povinnosť riadiť sa právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze a meritórne
rozhodnúť o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu, pričom predtým bude povinnosťou
krajského súdu rozhodnúť o návrhu sťažovateľa (žalobcu) na pripustenie zmeny v osobe žalobcu, to
všetko v intenciách tohto nálezu ústavného súdu. Ústavný súd dal osobitne do pozornosti krajskému

súdu, že je viazaný nielen právnym názorom vysloveným ústavným súdom v tomto náleze, ale aj
právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v jeho rozhodnutiach v konaní sp. zn. 5 Cdo 203/2009
a najmä v konaní sp. zn. 5 Cdo 19/2008 (§ 243d O. s. p. ).

Po vrátení veci Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradí piatym) z 13.decembra 2012 sp. zn.
16Co 332/2012 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 398 327,03 €; vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch
svojho rozhodnutia uviedol, že hoci viazaný právnym názorom najvyššieho súdu aj ústavného súdu,
nemohol v preskúmavanej veci rozhodnúť o pripustení zmeny účastníkov podľa ustanovenia § 92 ods.
2, 3 O. s. p. z dôvodov, že o pripustení zmeny účastníkov konania na strane žalobcu už bolo rozhodnuté
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 19. júla 2012 č.k. 9 C 186/2010-558

(po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2011 sp. zn. 5 Cdo 2/2011, ktorým
odmietol dovolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. augusta 2010 sp.
zn. 16 Co 97/2010) v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. októbra 2012 sp. zn.
13 Co 280/2012. Predmetom postúpenia bola pohľadávka žalobcu ako veriteľa z titulu sporu o náhradu
škody vo výške 1 394 144,59 € (42 000 000 Sk). Konštatoval, že oba súdy pred rozhodnutím o pripustení

zmeny účastníkov prejudiciálne posudzovali otázku platnosti alebo neplatnosti postúpenia pohľadávky,
a preto už v tomto štádiu konania nebolo možné prihliadať na námietku žalovanej v konaní, týkajúcej
sa neplatnosti postúpenia pohľadávky na terajšieho žalobcu. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej,
odvolací súd viazaný právnym názorom či už Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo aj Ústavného
súdu Slovenskej republiky, dospel k záveru, že základ nároku žalobcu je daný. Pôvodný žalobca mal

uzavretú nájomnú zmluvu z 5.novembra 2002 so spoločnosťou Nový Acord spol. s r.o. k pozemku vo
vlastníctve pôvodného žalobcu na dobu 35 rokov, dohodnutý ročný nájom bol 1 200 000 Sk, splatný k
05.11. kalendárneho roka a za 1. rok k 05.11.2003, účelom nájmu bola výstavba čerpacej stanice PHM.
To, že pozemok bol spôsobilý na takýto účel, vyhlásil pôvodný žalobca svojmu nájomcovi na základe
toho, že Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia, vydal 4. júla 2001 rozhodnutie

č. 2001/02123/8KB, f.č. 82/2001 o umiestnení stavby čerpacej stanice PHM, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 4.júla 2001 (ďalej len „územné rozhodnutie“). Po zrušení územného rozhodnutia
Ústavným súdom Slovenskej republiky nálezom zo 16. apríla 2003 sp. zn.
II. ÚS 22/02 došlo k odstúpeniu od nájomnej zmluvy k pozemku, uzatvorenej na 35 rokov, ktorej
základným predpokladom bolo práve územné rozhodnutie, ktoré bolo vyhlásené

za nezákonné. Odvolací súd ďalej uviedol, že o veci rozhodol po nariadení pojednávania
na prejednanie odvolania, doplnil dokazovanie v súlade s ustanovením § 213 ods. 3 a 4 O. s. p. , vykonal
dokazovanie listinnými dôkazmi postupom podľa § 129 O. s. p. Pri rozhodovaní vychádzal z ustanovení
§ 1 ods. 1, 2, 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom (ďalej len „zákon č.

58/1969 Zb.“), keď osobitne zdôraznil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
podľa § 1 až 17 citovaného zákona je zodpovednosťou objektívnou, ktorej nie je možné sa zbaviť, a
ktorá je založená na splnení zákonných podmienok. Mal za to, že žalobca podmienky pre uplatnenie
svojho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. naplnil. Keďže právoplatnosťou
rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu

škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, odvolací súd sa ďalej v konaní zaoberal len
otázkou výšky spôsobenej škody. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že je nepochybné, že
zrušením územného rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor životného prostredia č.
2001/02123/8KB f. č. 82/2001 zo 4. júla 2001 nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 22/02 došlo k vzniku škody na strane žalobcu (a z dôvodu následného odstúpenia od zmluvy

nájomcom), v konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom
nájomnej zmluvy a vznikom škody. Za takto vzniknutú škodu považoval len tú škodu, ktorá predstavovala
tú časť nájomného, na ktorú vznikol pôvodnému žalobcovi nárok do 5. novembra 2012, pretože v
čase rozhodovania odvolacieho súdu len túto časť považoval za škodu vzniknutú titulom ušlého ziskupôvodného žalobcu, keďže splatnosť zvyšku nájomného dosiaľ nenastala. Odvolací súd mal za to, že
nárok na náhradu škody dosiaľ vznikol pôvodnému žalobcovi za obdobie od roku 2003 do roku 2012
(od 05.11.2003 do 05.112012) 10-krát vo výške 1 200 000 Sk, čo predstavuje sumu 398 327,03 €, a

preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi len túto sumu v súdom určenej lehote a vo zvyšku
žalobu ako predčasnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení
s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Cdo 175/2013 zo dňa 4. februára 2015 rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. decembra 2012 sp. zn. 16 Co 332/2012 vo výroku, ktorým
vo zvyšku návrh zamietol a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vracia
Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Najvyšší súd v uvedenom uznesení, okrem
iného, uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, lebo lebo neobsahuje
postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní
so súdom prvého stupňa k odlišným záverom o čiastočnej opodstatnenosti nároku žalobcu

na náhradu škody, ktorá mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy
vo forme ušlého zisku vznikla. V rozpore so zásadou presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia totiž
odvolací súd iba uviedol, že podľa jeho názoru ušlý zisk v súdenej veci v čase rozhodovania odvolacieho
súdu predstavuje len tá časť nájomného, na ktorú pôvodnému navrhovateľovi vznikol nárok do 5.
novembra 2012, kedy bolo splatné nájomné za rok 2012. Nájomné za rok 2013 bude splatné až ku dňu

5. novembra 2013, preto navrhovateľovi dosiaľ nevznikol nárok na náhradu škody titulom nevyplateného
nájomného za rok 2013 a ani
za ďalšie obdobia do skončenia 35 ročnej doby, na ktorú bol pôvodne pozemok pôvodného navrhovateľa
prenajatý. Tento záver, odlišný od záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, však neodôvodnil.
Následne iba matematicky prerátal výšku nájomného, predstavujúcu podľa názoru odvolacieho súdu

výšku nároku žalobcu na náhradu škody,
za obdobie od 5. novembra 2003 do 5. novembra 2012 a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 398 327,03 €. Vo zvyšku návrh zamietol. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol: „Je
nepochybné, že zrušením územného rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici, odbor životného
prostredia č. 2001/02123/8KB f.č. 82/2001 zo dňa 04.07.2001 nálezom Ústavného súdu SR č.II. ÚS

22/02-117 zo dňa 16.04.2003 došlo k vzniku škody na strane navrhovateľa (a z dôvodu následného
odstúpenia od zmluvy nájomcom), v konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody, avšak odvolací súd za takto vzniknutú
škodu považoval len tú škodu, ktorá predstavuje tú časť nájomného, na ktorú vznikol pôvodnému
navrhovateľovi nárok do 05.11.2012, pretože v čase rozhodovania odvolacieho súdu len túto časť

škody považoval odvolací súd za škodu vzniknutú titulom ušlého zisku pôvodného navrhovateľa, keďže
splatnosť zvyšku nájomného dosiaľ nenastala“. Odvolací súd pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí bez
akéhokoľvek vysvetlenia a odôvodnenia dospel k právnemu záveru, že zo zaniknutej zmluvy nenastala
splatnosť zvyšku nájomného a preto žalobcovi vznikol nárok a súd priznal iba splatné nájomné
do 5.novembra 2012. Tento svoj právny záver však žiadnym spôsobom neodôvodnil

a nevysporiadal so žiadnou z rozhodujúcich skutkových a právnych skutočností, ktoré uviedol v
odôvodnení priznaného nároku súd prvého stupňa. Pokiaľ odvolací súd dospel k inému názoru pri
posudzovaní rozsahu, resp. výšky nároku žalobcu na náhradu škody, mal v záujme presvedčivosti
rozhodnutia bližšie vysvetliť svoj myšlienkový postup, teda vrátane toho, prečo nepovažuje za správny
vyššie uvedený názor súdu prvého stupňa a nielen stroho

(bez ďalšieho) konštatovať, že „splatnosť zvyšku nájomného dosiaľ nenastala“. V konaní bolo
preukázané, že žalobca mal uzatvorenú nájomnú zmluvu na obdobie 35 rokov, z ktorej mu mal
plynúť zisk vo forme nájomného a táto zmluva zanikla z dôvodu, ktorý žalobca nezavinil a to pre
nemožnosť splnenia účelu zmluvy na základe odstúpenia od nej v príčinnej súvislosti so zrušením
územného rozhodnutia nálezom ústavného súdu. Súd prvého stupňa žalobe vyhovel v celom rozsahu.

Mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy, ktorú
posúdil ako platný právny úkon. Mal za to, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu na strane
žalovaného sú splnené vo vzťahu k celému nároku.

Dovolací súd poznamenal, že ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v

dôsledku škodnej udalosti k zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci by sa to so zreteľom na pravidelný
chod veci dalo očakávať. Ušlý zisk znamená stratu očakávaného prínosu, avšak nepostačuje len
pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v budúcnosti, pretože musí byť s určitosťou dané, že
pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodu), mohol poškodený dôvodne očakávaťrozmnoženie svojho majetku, k čomu nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Pre výšku ušlého
zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, teda
konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný prospech poškodený prišiel.

Taktieždovolacísúddalodvolaciemusúdudopozornosti,žeB.O.L.Realspol.sr.o.,sosídlomvBanskej
Bystrici, Dolná 4, IČO: 36 029 840 podaním zo 7. augusta 2014 podal návrh na zmenu účastníka konania
na strane žalobcu a navrhol, aby súd pripustil, aby
do konania namiesto doterajšieho žalobcu CARAT Distillery, spol. s r. o., so sídlom v Šamoríne, Senecká

cesta 23, IČO: 36 272 612 vstúpila spoločnosť B.O.L. Real spol. s r. o., so sídlom v Banskej Bystrici,
Dolná 4, IČO: 36 029 840. Návrh na zmenu účastníka konania na strane žalobcu odôvodnil tým, že dňa
23. júla 2014 spoločnosť B.O.L. Real spol s r. o. ako postupca zo zmluvy o postúpení pohľadávky v znení
jej dodatku doručil spoločnosti CARAT Distillery, spol. s r.o. ako postupníkovi odstúpenie od zmluvy o
postúpení pohľadávky
z 19. apríla 2010 z dôvodu, že nedošlo k úhrade dohodnutej odplaty za postúpenie pohľadávky, ktorú

skutočnosť spoločnosť akceptovala a zobrala na vedomie. Doručením odstúpenia od zmluvy, t. j. ku dňu
23. júla 2014, sa veriteľom pohľadávky vo výške 1 394 144,59 € uplatňovanej v tomto konaní stala opäť
spoločnosť B.O.L. Real spol. s r. o.
O tomto návrhu však dovolací súd nerozhodol, nakoľko k návrhu na zmenu účastníka konania boli
pripojenéfotokópiedokladov,naktoréB.O.L.Realspol.sr.o.vnávrhupoukazoval.Budepretopotrebné,

aby sa súd touto skutočnosťou zaoberal, pripojil originál dokladov a o návrhu na zmenu účastníka
konania rozhodol.

Podľa názoru dovolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie a rozhodnutie vadou (§
237 písm. f/ O. s. p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže
byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu vo výroku,
ktorým vo zvyšku návrh zamietol a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil
Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.) a uložil mu povinnosť znovu
rozhodnúť aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici následne uznesením č. k. 16Co/179/2015 - 718 zo dňa 5. augusta 2015
pripustil, aby z konania vystúpil navrhovateľ (žalobca) INGWE ANWARUNYA, s. r. o., a na jeho miesto
vstúpil ako navrhovateľ (žalobca) B. O. L. Real, spol. s r. o. Uznesenie bolo doručené pôvodnému
žalobcovi dňa 20. augusta 2015 (postupom podľa § 48 ods. 2 O. s. p.), novému žalobcovi dňa 17. 08.

2015 a žalovanému dňa 14. 08. 2015. Vzhľadom na uvedené ďalej krajský súd konal ako so žalobcom
so spoločnosťou B. O. L. Real, s. r. o. (ktorá aj bola pôvodným žalobcom v konaní).
Podľaust.§243dods.1O.s.p.,akdôjdekzrušeniunapadnutéhorozhodnutia,súd,ktoréhorozhodnutie
bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V
novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Vzhľadom na právny názor najvyššieho súdu, že „ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u
poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci by sa to so
zreteľom na pravidelný chod veci dalo očakávať, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho
konania škodcu), mohol poškodený dôvodne očakávať rozmnoženie svojho majetku, k čomu nedošlo
práve v dôsledku konania škodcu a nakoniec, že pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému

prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, teda konkrétne o aký reálne
dosiahnuteľný prospech poškodený prišiel, aj keď bez odkazu na akékoľvek ustanovenie právneho
predpisu. Odvolací súd považoval uvedené stanovisko, resp. právny názor najvyššieho súdu za právny
názor, ktorý je preň v zmysle ust. § 243d ods. 1 O. s. p. záväzný.

Podľa § 442 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Ušlýziskpredstavujeto,čopoškodenémuušlovdôsledkuspôsobeniaškody;inakpovedané,vdôsledku
spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti
dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením. Naturálna reštitúcia tu neprichádza

do úvahy (viď komentár k ust. § 442 ods. 1 OZ, Peter Vojčík a kolektív - Občiansky zákonník - stručný
komentár, tretie, doplnené a prepracované vydanie, Iura Edition, 2010, str. 552). Žalobca sa návrhom
domáhal voči žalovanej podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) náhrady škody 42000 000 Sk. Žalobu odôvodnil tým, že vyslovením nezákonnosti územného rozhodnutia a postupom
vedúcim k jeho vydaniu ústavným súdom (nálezom č. k. II. ÚS 22/02-117 zo 16. apríla 2003) došlo k
odstúpeniu od nájomnej zmluvy k pozemku uzatvorenej na 35 rokov, ktorej základným predpokladom

bolo práve územné rozhodnutie, ktoré bolo vyhlásené za nezákonné. V nájomnej zmluvy z 5. novembra
2002 mal žalobca zajednané ročné nájomné v sume 1 200 000 Sk (100.000,-Sk mesačne), ktoré bolo
splatné vždy k 5. novembru toho - ktorého roku.

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42 mil. Sk, a to

v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (a zároveň rozhodol aj o náhrade trov konania).
Považoval za preukázané, že žalobca so spoločnosťou Nový Acord, s. r. o., uzavrel dňa 05. 11. 2002
ako prenajímateľ nájomné zmluvu, ktorou jej prenechal za účelom výstavby čerpacej stanice predmetný
pozemok a zmluva bola uzavretá na dobu 35 rokov s dohodnutým ročným nájmom 1.200.000,-Sk
splatným vždy k 05. 11. kalendárneho roka a za prvý rok k 05. 11. 2003. V čase uzavretia nájomnej
zmluvy bol vlastníkom predmetných nehnuteľností žalobca. Nálezom Ústavného súdu SR ÚS 22/02-117

zo dňa 16. 04. 2003 došlo k zrušeniu rozhodnutia Okresného úradu v Banskej Bystrici, odboru životného
prostredia č. 2001/02123/8KB f. č. 82/2001 zo dňa 04. 07. 2001 o umiestnení stavby čerpacia stanica
PHM Banská Bystrica - Radvaň 2, vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že vydaniu tohtoo rozhodnutia
predchádzal taký postup správneho orgánu, ktorý možno označiť za nezákonný. Žalobca „presvedčil
súd“, že v období, ktoré nasledovalo po náleze Ústavného súdu SR, po medializácii prípadu výstavby

čerpacej stanice, ako aj na základe krokov, ktoré robila komisia MSZ Banská Bystrica už v apríli 2002, už
nemohol rozumne predpokladať , že získa rozhodnutie o povolení umiestnenia stavby čerpacia stanica
PHMvlokaliteRadvaň2vBanskejBystrici.Vdôsledkutejtoostatnejzmenyokolnostioprotiokolnostiam,
za ktorých sa nájomná zmluva uzavrela, bol zmarený základný účel nájomnej zmluvy. Nájomca odstúpil
od zmluvy dňa 28. 04. 2003 doručením oznámenia odstúpenia od zmluvy druhej strane. Vzniknutú

situáciu spôsobil správny orgán štátu, ktorý podľa nálezu Ústavného súdu SR použil v správnom konaní
taký nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého vydal nezákonné rozhodnutie, ktoré potom musel
ústavný súd zrušiť. Jedným z dôsledkov nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia bol aj zánik nájomnej
zmluvy, ktorú žalobca uzavrel ako podnikateľ so spoločnosťou Nový Acord, s. r. o., v dôsledku čoho
došlo ku strate jeho majetkového práva na nájomné z prenájmu pozemkov, ktorú bolo možné vyjadriť

v peniazoch po 1.200.000,-Sk mesačne po dobu 35 rokov, čo predstavuje spolu čiastku 42 mil. Sk.
Okresný súd akceptoval uplatnený nárok na náhradu škody čo do výšky z dôvodu, že pod pojmom
škoda sa v občianskom aj obchodnom práve považuje skutočná škoda, aj ušlý zisk a nahrádza sa všetka
škoda. Žalobca mal uzavretú nájomnú zmluvu na obdobie 35 rokov, z ktorej mu mal plynúť zisk vo
forme nájomného, a táto zmluva zanikla z dôvodu, ktorý sám nezavinil pre nemožnosť splnenia účelu

nájomnej zmluvy, a preto okresný súd považoval ušlé nájomné za celé obdobie zmluvy, teda za obdobie
25 rokov, na ktoré bola zmluva uzavretá, za ušlý zisk žalobcu. Okresný súd vec právne posúdil podľa
ust. § 3, § 18 ods. 1, 2, § 2, § 3 zák. č. 58/1969 Zb., ako aj podľa ust. § 153 ods. 1 O. s. p., a pokiaľ
ide o náhradu trov konania, podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., a dospel k právnemu záveru, že v súdenej
veci sú splnené všetky podmienky náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. , teda, boli dané všetky

predpoklady občianskoprávnej zodpovednosti, ktorými sú : 1. protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody
a 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou (v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ), podľa
ktorého ustanovenia každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania podľa
ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch ako vecne správny
potvrdil a vo zvyšku ponechal nedotknutým z nasledovných dôvodov :

Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ako už bolo uvedené vyššie, okresný súd návrhu v celom rozsahu vyhovel, mal za to, že podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného sú splnené vo vzťahu k celému nároku, mal
preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy, ktorúposúdil ako platný právny úkon. Ušlé nájomné okresný súd považoval v celom rozsahu za ušlý zisk,
pričom k otázke ušlého zisku zaujal najvyšší súd právny názor v uznesení 5Cdo 175/2013 zo dňa 4.
februára 2015, podľa ktorého je ušlý zisk ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v

dôsledku škodnej udalosti k zväčšeniu majetkových hodnôt, hoci by sa to so zreteľom na pravidelný
chod vecí dalo očakávať. Vzhľadom na uvedený právny názor najvyššieho súdu, ktorým bol krajský súd
viazaný, krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd rozsudkom (v poradí 5.) z 13. decembra 2012 sp. zn. 16Co/332/2012 zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 398.327,03 € a vo
zvyšku žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti, v ktorej zamietol návrh na
náhradu škody, ako aj proti výroku o trovách konania, podal v zákonnej lehote dovolanie žalobca, o
ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením 5Cdo 175/2013 - 692 zo dňa 4. februára 2015 tak, že
rozsudok krajského súdu z 13. decembra 2012 sp. zn. 16Co 332/2012 zrušil vo výroku, ktorým krajský
súd vo zvyšku návrh zamietol a vo výroku o trovách konania a v tomto rozsahu vec vrátil Krajskému

súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Uvedený rozsudok krajského súdu, teda, vo výroku, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
398.327,03 € zostal právoplatný, preto odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42 mil. Sk potvrdil len v časti o uložení povinnosti zaplatiť
jej sumu 995.917,56 € (42 mil. Sk = 1.394.144, 5 € - 398.327,03 = 995.817,56 €).

Pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania, krajský súd rozsudok
okresného súdu, ktorým žalovanému uložil povinnosť žalobcovi trovy konania v sume 1.301.668,50 Sk
na účet pôvodného zástupcu JUDr. Miloslava Šimkoviča v súdom určenej lehote zmenil podľa § 220 O.
s. p. z nasledovných dôvodov :

O trovách prvostupňového, prvého odvolacieho a ďalšieho prvostupňového konania súd rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspechu v konaní tak, že na ich zaplatenie zaviazal žalovanú, ktorá
nebola úspešná v konaní. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia žalobcu v konaní, a to
za9úkonovprávnejslužby,ztoho5úkonovvprvostupňovomkonaní(prípravaaprevzatiezastupovania,

podanie žaloby, vyjadrenie k vyjadreniu žalovanej k žalobe 22. 02. 2006, účasť na pojednávaní 12. 04.
2006 a 23. 05. 2006) a 4 úkony v prvom odvolacom a ďalšom prvostupňovom konaní (vyjadrenie k
odvolaniu, č. l. 200, účasť na pojednávaní na krajskom súde 14. 09. 2006 a na okresnom súde dňa
13. 12. 2006 a dňa 20. 02. 2007) pri sadzbe tarifnej odmeny za jeden úkon po 96.650,-Sk (§ 10 ods.
1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

ďalej len „vyhláška“). Za 5 úkonov právnej služby v prvostupňovom konaní patrí žalobcovi odmena vo
výške 5 x 96.650,-Sk + 19% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky), plus 806,-Sk režijný paušál (1 x 150,-Sk +
4 x 164,-Sk - § 16 ods. 3 vyhlášky), strata času za účasť na 2 pojednávaniach 6.552,-Sk (§ 17 ods.
1 a § 15 písm. b) vyhlášky) a cestovné 3.690,-Sk ( § 15 písm. a), § 16 ods. 4 vyhlášky, všetko spolu
586.115,50 Sk. Za ďalšie 4 úkony právnych služieb patrí žalobcovi odmena v sume 4 x 96.650,-Sk, 19%

DPH 73.454,-Sk, režijný paušál 670,-Sk ( 3 x 164,-Sk a 1 x 178,-Sk), náhrada za stratu času 9.828,-
Sk a cestovné v sume 10.828,-Sk, spolu 481.380,-Sk. Trovy prvostupňového, prvého odvolacieho a
ďalšieho prvostupňového konania sú, teda, vo výške 586.115,50 Sk + 481.380,-Sk = 1.067.495,50 Sk,
vo vyjadrení v eurách 35.449,30 €. Túto sumu je žalovaná povinná uhradiť žalobcovi v súdom určenej
lehote na účet právneho zástupcu žalobcu.

Odvolací súd ďalej rozhodol o náhrade trov ďalších odvolacích konaní, ako aj dovolacích konaní, v
druhom odvolacom konaní žalobcovi vznikli trovy konania za dva úkony právnej služby (vyjadrenie k
odvolaniu č. l. 326 a účasť na pojednávaní na krajskom súde 27. 09. 2007 - č. l. 336) spolu vo výške
96 651 Sk za jeden úkon právnej služby + 18 363,50 Sk (DPH 19 %) + režijný paušál 178 Sk = 115

191,50 Sk x 2 = 230 382 Sk, v prvom dovolacom konaní za jeden úkon právnych služieb - podanie
dovolania v sume 96 650 Sk + 18 363,50 Sk DPH 19% + 190 Sk režijný paušál, spolu 115 203,50 x 2
= 230 407 Sk, suma 230 382 Sk + 230 407 Sk je spolu 460 789 Sk, čo je v prepočte na € suma 15
295,39 €. V ďalšom dovolacom konaní na základe dovolania zo dňa 14. 05. 2009 (č. l. 402 spisu) vznikli
žalobcovi trovy konania za dva úkony právnych služieb, za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

dovolania pri základe 42 000 000 Sk - 6 700 000 Sk (ktoré už boli v tom čase žalobcovi priznané) =
35 300 000 Sk = 1 171 745,30 €, z ktorej sumy je odmena za jeden úkon právnej služby vo výške 2
763,81 €, vrátane 19 % DPH je táto suma 3 288,92 € + 6,95 € režijný paušál, spolu 3 295,87 € za
jeden úkon právnych služieb x 2 = 6 577,84 €.V treťom dovolacom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR na č. l. 546 sp. zn. 5Cdo/2/2011) vznikli
žalobcovi trovy konania za tri úkony právnych služieb, prevzatie a príprava zastupovania + podanie

dovolania a za návrh na zmenu účastníka 3 208,69 x 3 = 9 626,07, 3 x režijný paušál 7,21 = 21,63 +
19 % DPH 1 833,06 €, spolu 11 480,76 €.

Po zrušení rozhodnutia krajského súdu Ústavným súdom (Nález Ústavného súdu SR II ÚS433/2011-71
zo dňa 11. 07. 2012) vznikli žalobcovi trovy konania za účasť na pojednávaní krajského súdu dňa 13.

12. 2012 pri odmene za jeden úkon právnej služby 3 208,67 € + 127,10 € za stratu času + 7,63 € režijný
paušál a + cestovné 154,98 € z Bratislavy do Banskej Bystrice a späť, spolu v sume 3 498,40 € + 20%
DPH = všetko spolu 4 198,08 €.

V ďalšom dovolacom konaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/175/2013 zo dňa 04. 02.
2015) pri základe 995 817,47 € žalobcovi vznikli trovy konania titulom odmeny za jeden úkon právnej

služby v sume 2 411,89 €, režijný paušál 7,81 €, 20 % DPH 483,94 € za dva úkony právnych služieb
spolu vo výške 5 807,28 € + za jeden úkon právnej služby (návrh na zmenu účastníka) vo výške spolu
2 903,92 €, a teda všetky trovy konania žalobcu po rozhodnutí okresného súdu napadnutým rozsudkom
činia spolu sumu 46 248,33 €, ktorú sumu je povinný žalovaný zaplatiť žalobcovi v súdom určenej 3
dňovejlehotenaúčetprávnehozástupcužalobcu.Onáhradetýchtotrovkonaniabolorozhodnutétaktiež

na základe ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), c), § 13a ods. 2 písm. b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3, § 17
ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb.

O povinnosti žalovaného nahradiť trovy konania na účet právneho zástupcu žalobcu rozhodol odvolací

súd v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, ak advokát zastupoval účastníka,
ktorému bola prisúdená náhrad trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný
zaplatiť ju advokátovi.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.