Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 13, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/79/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414210578
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6414210578.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v právnej
veci žalobcu H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom v U. T., F. č. XX/X, zastúpeného právnym zástupcom
Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47234466, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho
č. 29, v mene ktorej pred súdom koná JUDr. Peter Rybár, advokát a konateľ, proti žalovanému
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, o zaplatenie 790,-
€ s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k.
4C/141/2014-84 zo dňa 14.11.2016, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
790,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 790,- € od 05.09.2014 do zaplatenia

do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na plnú
náhradu trov konania (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere č. 609500345 zo dňa
01.02.2011, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver v sume 350,- € s tým, že žalobca vráti
žalovanému v dohodnutých splátkach spolu sumu 660,- €; podľa prehľadu splátok zaplatil žalobca

žalovanému spolu sumu 1.140,- €.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie predstavuje sporná zmluva o úvere
zo dňa 01.02.2011 zmluvu o spotrebiteľskom úvere; na rozhodcovský rozsudok vydaný proti žalobcovi v
prospech žalovaného súd prvej inštancie neprihliadal; dospel k záveru, že sporná zmluva nemá všetky
zákonné náležitosti (chýbajúci údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov), preto je úver bezúročný a
bez poplatkov; nakoľko žalobca zaplatil žalovanému sumu 1.140,- € a mal vrátiť len sumu 350,- € uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 790,- € z titulu bezdôvodného obohatenia; z dôvodu

omeškaniažalovanéhosplnenímpeňažnéhodlhupriznalsúdžalobcoviajuplatnenéúrokyzomeškania.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) a § 11 ods. 1 písm. b)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľovv znení neskorších predpisov, § 450 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov; o nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 20.12.2016 (č.l. 89-94

spisu). Rozsudok napadol v celom rozsahu. Vyčítal súdu prvej inštancie, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) spočívajúcu
v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, ďalej namietal nesprávne skutkové zistenia na
základe vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) ako aj nesprávne právne posúdenie veci (§
365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).

2.1.1 Žalovaný v prvom rade vyjadril názor, že sporná zmluva o úvere má charakter zmluvy uzavretej
podľa Obchodného zákonníka a preto ju nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere
podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania,
pričom žalobca pri vstupe do právneho vzťahu vyhlásil, že poskytnuté finančné prostriedky použije

na výkon zamestnania a nie na svoju súkromnú potrebu; z hľadiska definície statusu spotrebiteľa je
rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý a nie na aký účel boli poskytnuté finančné
prostriedky dlžníkom následne použité, preto ak bol úver na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na
účel zamestnania nepôjde o spotrebiteľský úver; žalobca z vlastnej vôle vstúpil do zmluvného vzťahu
za účelom poskytnutia finančných prostriedkov na výkon zamestnania a toto vyhlásenie potvrdil svojim

podpisom, keď žalovaný toto vyhlásenie akceptoval, nijak ho neovplyvňoval ani si ho nevynucoval;
žalobca navyše podpísal dodatok k zmluve o úvere zo dňa 01.02.2011, v ktorom uviedol, že peňažné
prostriedky použije na náklady na reklamu; nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na
svoju súkromnú potrebu nie je spotrebiteľom.

2.1.2 Žalovaný ďalej vyjadril názor, že vo vzťahu k posudzovaniu spornej zmluvy o úvere, neprijateľnosti
jej jednotlivých ustanovení alebo zmluvných podmienok existuje prekážka veci rozhodnutej podľa § 159
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, preto mal súd prvej inštancie
konanie v prejednávanom spore zastaviť podľa § 104 ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku
v znení účinnom do 30.06.2016; právoplatným a vykonateľným rozsudkom rozhodcovského súdu zn.

SR 04108/12 zo dňa 25.09.2012 bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť mu plnenie zo spornej
zmluvy o úvere, teda rozhodcovský súd v právoplatnom a vykonateľnom rozhodcovskom rozsudku
uznal jeho nárok a teda potvrdil skutočnosť, že zmluva o úvere vrátane všetkých jej častí bola uzavretá
platne a potvrdil všetky dohodnuté podmienky zmluvy o úvere; predmetný rozhodcovský rozsudok tak
predstavuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci a konanie mal súd prvej inštancie zastaviť; poukázal

aj na to, že nakoľko žalobca v zákonnej lehote nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
nemá naliehavý právny záujem na podanej žalobe.

2.1.3 Nakoniec žalovaný vyjadril názor, že zo spornej zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem
bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon (§ 451 Občianskeho zákonníka), pretože žalobca plnil

na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy vyhlásená za neplatnú a právny dôvod
plnenia neodpadol, pretože nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a podobne a majetkový
prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.

2.1.4 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.01.2017 (č.l. 100-111 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedol, že v plnom rozsahu súhlasí s napadnutým rozsudkom súdu prvej
inštancie; sporná zmluva o úvere predstavuje spotrebiteľskú zmluvu a súčasne ide o spotrebiteľský úver;

zdôraznil, že znenie zmluvy nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a bola mu len predložená na podpis;
na zmluvu bolo potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách; tvrdenie žalovaného o tom, že poskytnuté finančné prostriedky slúžili žalobcovi na výkon
zamestnania, resp. na reklamu, je zavádzajúce, účelové a klamlivé, keďže tento účel nijako objektívnenepreukázal a bolo v zmluve uvedené len za účelom vylúčenia aplikácie právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa; poukázal na to, že odplata za poskytnutie úveru v spornej zmluve predstavovala viac ako
88,60 %, pričom priemerná odplata v čase uzavretia zmluvy predstavovala niečo viac ako 6,50 %, preto

je požadovaná odplata neprimerane vysoká a sporné dojednanie predstavuje neplatný právny úkon
podľa § 39 Občianskeho zákonníka; súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že úver je
bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúce náležitosti zmluvy o úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch; ďalej zdôraznil, že rozhodcovský rozsudok, na ktorý poukázal žalovaný,
nie je možné považovať za prekážku rozsúdenej veci, pretože právomoc rozhodcovského súdu na

jeho vydanie bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, preto na tento rozhodcovský
rozsudok nie je možné prihliadať. Na základe uvedeného navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie.

2.3 Vyjadrenie žalobcu doručil súd prvej inštancie žalovanému do vlastných rúk dňa 31.01.2017
prostredníctvom pošty s lehotou na vyjadrenie (č.l. 97 spisu). Žalovaný v replike zo dňa 13.02.2017

(č.l. 115-116 spisu) argumentoval v prospech oprávnenosti a primeranosti dohodnutej odplaty (poplatku)
za poskytnutie sporného úveru; repliku žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi
žalobcu do vlastných rúk dňa 20.02.2017 prostredníctvom pošty s lehotou na vyjadrenie (č.l. 97 spisu).
Žalobca v duplike zo dňa 09.03.2017 (č.l. 119-121 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu
argumentoval v prospech neprimeranosti výšky odplaty (poplatku) za poskytnutie sporného úveru;

dupliku žalobcu doručil odvolací súd žalovanému do vlastných rúk dňa 20.10.2017 (č.l. 129 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri

rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania

žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods. 1
C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.5 Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore vyplýva, že
žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere č. 609500345 zo dňa 01.02.2011, na základe ktorej
poskytol žalovaný žalobcovi úver v sume 350,- € s tým, že žalobca vráti žalovanému v dohodnutých
splátkach spolu sumu 660,- €; podľa prehľadu splátok zaplatil žalobca žalovanému spolu sumu 1.140,-

€; právoplatným rozhodcovským rozsudkom sp. zn. SR 04108/12 zo dňa 25.09.2012 bola žalobcovi
uložená povinnosť zaplatiť žalovanému dlžnú sumu 650,- € s príslušenstvom z uvedenej zmluvy o úvere;
predmetný rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmenky vystavenej žalobcom k predmetnému
úveru dňa 01.02.2011, v ktorej sa žalobca zaviazal zaplatiť po jej predložení žalovanému sumu 650,- €s príslušenstvom a tento rozhodcovský rozsudok bol aj exekučným titulom, na základe ktorého potom
žalobca zrážkami zo mzdy zaplatil žalovanému uvedenú sumu; právomoc rozhodcovského súdu mala
byť založená rozhodcovskou zmluvou zo dňa 01.02.2011.

4.6 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

4.6.1 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby žalobcu, v tomto
smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a
2 C.s.p. na tieto v tomto rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a
reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie
právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a

dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal
len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných
podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6.2 V podanom odvolaní žalovaný nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom
spore predstavuje sporná zmluva o úvere spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, poskytnutý úver predstavuje spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a žalobca
má postavenie spotrebiteľa; pri posudzovaní dôvodnosti odvolania v tomto smere považuje odvolací
súd za dôležité uviesť, že žalobca spornú zmluvu o úvere uzavieral ako spotrebiteľ, pretože ako fyzická

osoba nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.
4 Občianskeho zákonníka); odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka
ako aj samotného zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy o úvere, z
ktorýchjednoznačnevyplývarozdielmedzispotrebiteľskýmúveromaspotrebiteľskouzmluvou,t.j.každá
zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. je súčasne spotrebiteľskou zmluvou,

naopak však tento záver neplatí, t.j. aj keď zmluva o úvere nespĺňa náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., môže byť spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka;
tento záver vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 8 zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého ustanoveniami
zákona o spotrebiteľských úveroch nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitných
predpisov; ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka pre účely vymedzenia pojmu spotrebiteľ,

nezakotvuje podmienku uzavretia spotrebiteľskej zmluvy na iný účel, ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania, zakotvuje len jedinú podmienku, a to, aby fyzická osoba pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti; spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom; zo spisu nevyplýva, že by žalobca

predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavieral v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti; preto len jeho vyhlásenie, že použité finančné prostriedky použije na výkon
zamestnania nemôže spôsobiť, že sporná zmluva sa nebude považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa
Občianskeho zákonníka; odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v
prejednávanom spore ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože pre účely Občianskeho zákonníka

je potrebné žalobcu považovať za spotrebiteľa; pokiaľ žalovaný v konaní produkoval tvrdenia a dôkazy,
že sporný úver bol žalobcovi poskytnutý „na výkon zamestnania“ (údaj uvedený v spornej zmluve),
resp., že ho žalobca použije „na náklady na reklamu“ (údaj uvedený v dodatku k spornej zmluve), bolo
potrebné predovšetkým prihliadnuť na skutočnosť, že spornú zmluvu ako aj dodatok k nej pripravil a
vyhotovil žalovaný, v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalobca ako spotrebiteľ mal možnosť

ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a teda ich nebolo možné považovať za
individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka); tak právne významná skutočnosť ako
preukázanie poskytnutia úveru na výkon zamestnania, nemôže byť preukazovaná len listinou, ktorú
pripravil výlučne žalovaný ako dodávateľ, v ktorého prospech tieto skutočnosti jednoznačne vyznievajú,
pretože zbavujú žalobcu ako spotrebiteľa ochrany pri poskytnutí spotrebiteľského úveru v podobe

nevyhnutnosti dodržania podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení
neskorších predpisov; zákon zakazuje spotrebiteľovi vzdať sa práv, ktoré mu vyplývajú z uvedeného
zákona (§ 9 ods. 6 zákona č. 129/2010 Z. z.); pre úplnosť treba dodať, že sa navyše javí nelogické a vrozpore s bežnou skúsenosťou, že by žalobca v pracovnom pomere bol nútený pre výkon zamestnania
brať úver, resp. vynakladať náklady na reklamu; ; súd prvej inštancie preto správne považoval spornú
zmluvu za zmluvu o spotrebiteľskom úvere a žalobcu za spotrebiteľa. Skutočnosť, že sporná zmluva o

úvere neobsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (chýbajúci údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.), v dôsledku čoho
je sporný úver bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z.) nebola
medzi stranami sporná, žalovaný toto právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nenamietal, keď
jeho odvolanie v tomto smere nepolemizovalo s odôvodnením napadnutého rozsudku; nakoľko žalobca

zaplatil žalovanému sumu 1.140,- € a bola povinný zaplatiť len 350,- €, jeho žaloba ohľadne vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 790,- € bola dôvodná (1.140,- € mínus 350,- €), nakoľko táto suma
predstavuje plnenie žalovanému bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorú
je tak žalovaný povinný vydať žalobcovi (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka); odvolanie žalovaného
nepolemizovalo ani s prisúdeným príslušenstvom v podobe úrokov z omeškania, preto odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

4.6.3 Žalovaný v podanom odvolaní ako aj v priebehu konania ďalej namietal, že sa na úkor
žalobcu nemohol bezdôvodne obohatiť, pretože finančné prostriedky od neho prijal na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku vydaného na základe platnej zmenky
vystavenej žalobcom, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť mu dlžnú sumu na základe

zmluvy o úvere č. 609500345 zo dňa 01.02.2011, keď z tohto dôvodu sa domáhal zastavenia konania
pre prekážku veci rozhodnutej; preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že postup súdu
prvej inštancie bol v tomto smere správny; vzhľadom na spotrebiteľský charakter prejednávaného
sporu bol súd prvej inštancie oprávnený prejudiciálne skúmať, či predložený rozhodcovský rozsudok
sp. zn. SR 04108/12 zo dňa 25.09.2012 predstavuje materiálne vykonateľný exekučný titul vydaný

rozhodcovským súdom, ktorého právomoc na prejednanie a rozhodnutie uvedenej rozhodcovskej
veci strán sporu bola založená na základe platnej rozhodcovskej zmluvy; súdna prax (po prekonaní
názoru vyjadrenom v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/8/2012 zo dňa
26.02.2013, podľa ktorého oprávnenie posudzovať splnenie náležitostí exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok prináleží výlučne exekučnému súdu v exekučnom konaní a to nižšie citovaným

rozhodnutím uverejneným v zbierke rozhodnutí) dospela nakoniec k záveru, že k skúmaniu právomoci
rozhodcovského súdu v tomto smere môže súd pristúpiť nielen v exekučnom konaní, ale prejudiciálne
aj v civilnom sporovom konaní (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 6/2015 ako R 77/2015, ale aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 2Cdo/458/2014 zo dňa 27.08.2015 a tento prístup nepovažoval za svojvoľný a arbitrárny ani
ústavný súd, keď k tomu pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/25/2014
zo dňa 22.01.2014; k charakteru rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcom bez právomoci pozri
aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo/4460/2014 zo dňa 30.09.2015) a to v
spotrebiteľskej veci aj bez návrhu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012); súd prvej inštancie správne najskôr posúdil platnosť rozhodcovskej
zmluvy, na základe ktorej vydal rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 04108/12 zo
dňa 25.09.2012 a zohľadnil pritom ustálenú súdnu prax vo vzťahu k formulárovej rozhodcovskej
zmluve bez možnosti ovplyvnenia jej obsahu zo strany spotrebiteľa; predmetná rozhodcovská zmluva
zo dňa 01.02.2011 nebola so žalobcom ako spotrebiteľom individuálne dojednaná; skutočnosť, že

rozhodcovská zmluva netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá
vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v rovnaký deň ako zmluva o úvere, neodôvodňuje záver,
že rozhodcovská zmluva bola individuálne dojednaná a svedčí o vôli žalobcu pristúpiť na túto osobitnú
zmluvnú podmienku; povahu formulárovej zmluvy majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale
aj vopred formulované znenia rôznych zmluvných ustanovení; tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj

vyhotovenie predmetnej rozhodcovskej zmluvy, ktoré má povahu vopred pripraveného formulára,
ktorého obsah nemohol žalobca ako spotrebiteľ žiadnym spôsobom ovplyvniť; dojednanie zmluvných
strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak
by žalovaný predložil žalobcovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho
bolo dostatočne zrejmé, že žalobca mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov

v rozhodcovskom konaní a že žalobcovi boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená
riešenie sporov v rozhodcovskom konaní; ak má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom
akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán; v danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ malreálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalovaný už vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru predpokladal uzavretie rozhodcovskej zmluvy a rozhodovanie prípadných sporov v

rozhodcovskom konaní (v článku 14 všeobecných podmienok žalovaný uviedol, že „pred rozhodnutím
sporu v konaní pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu“);
následne žalovaný ako veriteľ podaním žaloby na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný
v samotnej rozhodcovskej zmluve; po tomto výbere už žalobca nemal faktickú možnosť podať žalobu
na všeobecný súd a musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu; navyše v rozhodcovskej zmluve

bol vopred výlučne zo strany žalovaného určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý bol oprávnený
rozhodovať spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, keď takouto
formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo žalobcovi odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia
svojhoprávanielenmedzivšeobecnýmsúdomarozhodcovskýmsúdom,aleajprávoslobodnéhovýberu
konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu; nakoľko právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní (rozhodcovskej zmluve), rozhodcovský rozsudok vydal

rozhodcovský súd bez právomoci na jeho vydanie a preto na tento rozhodcovský rozsudok nebolo
možné pri rozhodovaní prihliadať a ako nulitný akt nevytvoril ani žalovaným tvrdenú prekážku veci
rozhodnutej vo vzťahu k prejednávanému sporu; uzavretie rozhodcovskej zmluvy a samotné riešenie
sporov v rozhodcovskom konaní nie je síce vo všeobecnosti vylúčené ani v prípade spotrebiteľa,
musí však ísť skutočne o individuálne dojednanú rozhodcovskú zmluvu, ktorá odzrkadľuje skutočnú

vôľu zmluvných strán na riešení prípadných sporov týmto spôsobom (pre ilustráciu s obsahovými
náležitosťami rozhodcovskej zmluvy a materiálnymi predpokladmi jej uzavretia minimálne v rozsahu
ako podľa § 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní). Nakoľko súd
prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku materiálnej vykonateľnosti predmetného rozhodcovského
rozsudku, prejudiciálne posúdil spornú zmluvu o úvere č. 609500345 zo dňa 01.02.2011 z hľadiska,

či predstavuje hmotnoprávny základ na všetky plnenia realizované žalobcom v prospech žalovaného
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/85/2013 zo dňa 09.04.2014
alebo uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/3316/2013 zo dňa 24.06.2014)
a to najmä z hľadiska žalobcom tvrdených nedostatkov v náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníúčinnomkudňuuzavretiaspornejzmluvy
o úvere, pričom súd prvej inštancie dospel k záveru, že sporný úver je bezúročný a bez poplatkov;
odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o možnosť všeobecného súdu skúmať dôvodnosť osvedčenia
uplatneného nároku v spotrebiteľskom spore predložením zmenky dospela súdna prax k záveru, že
v tomto prípade je všeobecný súd povinný z úradnej povinnosti (ex offo) sám zabezpečiť prieskum

nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ, keď v prípade,
že je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je súd oprávnený skúmať zmenku až po úroveň dohody o
vyplňovacom práve podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase vystavenia zmenky (pozri spoločné
stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015 k postupu súdov nižšieho stupňa

vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2015
ako R 93/2015); navyše zo skutkových okolnosti prejednávaného sporu vyplývajúcich zo spisu sa javí,
že predložená zmenka vystavená dňa 01.02.2011 zabezpečuje vrátenie predmetného úveru v rozpore
so zákonom, pretože zákon v tom čase v prípade spotrebiteľského úveru už zakazoval splnenie dlhu

alebo zabezpečenie jeho splnenia zmenkou (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom od 01.01.2011).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení

rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie

nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne
posúdenie vo vzťahu k dôvodnosti žaloby však považuje odvolací súd za vecne správne (body 4.6.1
až 4.6.3 odôvodnenia). Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal vadu konania, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) spočívajúcu v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozsudku, v tomto smere sa odvolací súd s podaným odvolaním nestotožnil;
k vade konania spočívajúcej v nedostatkoch odôvodnenia rozsudku takej intenzity, aby to spôsobilo
porušenie práva strany na spravodlivý proces, môže dôjsť len výnimočne v prípadoch, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých súd v konkrétnej
veci rozhodol; z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je jednoznačne zrejmé, že o

takýto prípad nejde, pretože súd jasne a výstižne svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil.

7. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vrátane
výroku o trovách konania, ktorý bol odôvodnený plným úspechom žalobcu v spore.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol v odvolacom konaní

v plnom rozsahu úspešný a preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).