Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. marec 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/56/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216201840
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216201840.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MartinaValentováasudkýň:JUDr.

Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o., IČO:
35 886 013, so sídlom Mlynské nivy 14, Bratislava, proti žalovanému: F. E., nar. XX.X.XXXX, adresa
Q. L.-A., E. XXX/XX, o zaplatenie 851,35 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16C/41/2016-89, zo dňa 23.9.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu o zaplatenie 851,35 Eur so

zmluvným úrokom a úrokom z omeškania zamietol a nasledujúcou žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu 100 % trov konania.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou § 710, § 708 Obchodného zákonníka, § 121 ods. 3,
§ 879f ods. 3, § 879j, § 52 ods. 3, 4, § 53 ods. 1, 10, § 101, § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, §
255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania,

podľa ktorých žalobca svoje nároky voči žalovaným odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so
Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluva o sporožírovom účte je svojou podstatou predovšetkým zmluvou
o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, keďže sa ňou Slovenská sporiteľňa, a.s.,
ako banka zaviazala pre žalovaného viesť bežný účet. Z obsahu zmluvy o kontokorentnom úvere z
18. novembra 2003 vyplývalo aj dohodnutie tzv. povoleného prečerpania k uvedenému bežnému účtu.
To v spojení s ods. 7.2.3 všeobecných obchodných podmienok znamená, že banka sa pre žalovaných
zaviazala realizovať určité transakcie na bežnom účte aj nad rámec kreditného zostatku na bežnom

účte. Z ust. § 710 Obchodného zákonníka pre taký prípad vyplýva, že práva a povinnosti strán pri
uskutočnenítýchtoplatiebsaspravujúzmluvouoúvere.Zozistenéhoskutkovéhostavujepotomzrejmé,
že žalovaný v určitej výške prostriedky z kontokorentného úveru čerpal výberom, resp. prevodmi. Okrem
toho Slovenská sporiteľňa, a.s., vyúčtovala žalovanému aj úroky, úroky z omeškania a poplatky.

4. Podľa súdu žalobca však v žalobe tvrdí, že ním žalovaná suma pozostáva z istiny 717,98 Eur, čo
je výsledok rozdielu celkovej sumy výberov 3.800,50 Eur, úrokov 542,41 Eur a poplatkov 147,79 Eur

na jednej strane a sumy úhrad 3.172,72 Eur a neskôr ďalších 600 Eur na druhej strane. Nie je však
zrejmé, prečo žalobca túto sumu označuje za istinu a z akého titulu ju za istinu považuje. Z ním tvrdených
skutočností, ale aj ods. 7.4 všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že súčasťou ním tvrdenéhonároku sú aj úroky, ktoré sa vypočítavajú z čerpaných súm a ktoré podľa § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka nepredstavuje istinu pohľadávky, ale jej príslušenstvom.

5. Následne súd uzavrel, že zmluva o kontokorentnom úver z 18. novembra 2013 obsahuje v ustanovení
čl. II ods. 8 dohodu o tzv. kapitalizácii príslušenstva, podľa ktorého sa úroky stávajú súčasťou istiny, túto
dohodu však súd nepovažuje za platnú. Hoci v čase uzavretia uvedenej zmluvy Občiansky zákonník
neobsahoval ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, podľa § 879f ods. 3 a § 879j Občianskeho
zákonníka sa však aj táto zmluva spravuje predpismi účinnými od 1. januára 2008. Keďže Slovenská

sporiteľňa, a.s., konala pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a
žalovaný podľa zisteného skutkového stavu nekonal na tento účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a
spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 2008.
Zmluva o kontokorentnom úvere sa tak najneskôr od 1. januára 2008 stala spotrebiteľskou zmluvou
v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia sa od tohto dátumu nepochybne
aplikujú aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonníka spotrebiteľské zmluvy

osobitne neupravuje (§ 1 ods. 2 Obchodný zákonník). Z citovaného ustanovenia čl. II ods. 8 zmluvy o
kontokorentnom úvere o kapitalizácii príslušenstva vyplýva, že príslušenstvo sa stáva súčasťou istiny.
To okrem iného znamená, že podľa ods. 7.4 všeobecných obchodných podmienok sa takáto istina
ďalej úročí dohodnutým úrokom, ako aj úrokom z omeškania. To ale znamená, že po kapitalizácii už
nabehnutého príslušenstva (pripočítaní k istine) sa ďalej úročí nielen istina v pravom slova zmysle

(teda reálne vyčerpaná suma úveru), ale úročí sa aj samotný úrok a úrok z omeškania. Z matematickej
podstaty takéhoto úročenia potom vyplýva, že týmto spôsobom dochádza k exponenciálnemu rastu
úroku. To zasa znamená, že skutočný úrokový výnos veriteľa (a tým aj reálna úroková sadzba úveru vo
vzťahu k čerpaným prostriedkom) je podstatne vyšší než vyplýva než deklaruje samotná zmluva. Takýto
spôsob kapitalizácie teda pre spotrebiteľa robí úročenie neprehľadným a nepredvídateľným, pretože

na rozdiel od deklarovanej úrokovej sadzby v základných podmienkach zmluvy môže reálna úroková
sadzba byť vyššia v prospech veriteľa. Spotrebiteľ pritom pri uzatváraní zmluvy nemá dôvod takúto
formu zvyšovania úrokovej sadzby predpokladať, pokiaľ mu je v základných podmienkach prezentovaná
určitá výška úrokovej sadzby. Podľa názoru súdu teda ustanovenie o kapitalizácii úrokov (príslušenstva)
obsiahnuté v čl. II ods. 8 zmluvy z 18. novembra 2003 je od 1. januára 2008 neprijateľnou zmluvnou

podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od tohto dňa a veriteľ, ani
žalobca ako jeho postupník z neho nemôže uplatňovať žiadne práva.

6. Potom súd prvej inštancie poukázal na to, že už z tohto dôvodu je zrejmé, že uplatňovaný nárok
žalobcu nemôže byť len istinou, hoci ho takto žalobca označil. Naopak, nárok žalobcu celkom zjavne

musí pozostávať aj z úrokov, poplatkov a úrokov z omeškania, ktoré boli počas trvania kontokorentného
vzťahu pravidelne účtované na ťarchu účtu žalovaného. Presné vymedzenia nárokov žalobcu je
však dôležité aj z iného dôvodu. Žalobca síce v žalobe tvrdí, že počas trvania kontokorentného
vzťahu sa pohľadávka splácala len započítaním, a taký záver zdá sa podporuje aj ustanovenie ods.
7.3.1 všeobecných obchodných podmienok, pričom bola dohodnutá len konečná splatnosť, ktorá sa

predlžovala (čl. I a čl. III ods. 1 zmluvy z 18. novembra 2003). Z obsahu samotnej zmluvy (základných
ustanovení) však je zrejmé, že v nej je dohodnutá aj splatnosť úrokov, a to na „ultimum“ kalendárneho
mesiaca. „Ultimum“ (lat. posledné) označuje posledný deň kalendárneho mesiaca, čo znamená, že
splatnosť úrokov bola pevne dohodnutá odlišne od § 503 Obchodného zákonníka. Keďže podľa § 101
Občianskeho zákonníka (použiteľného najneskôr od 1. apríla 2015 v zmysle zákona č. 106/2014 Z. z.)

je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo uplatniť po prvý raz, teda v podstate
odo dňa splatnosti. To platí pre všetky pohľadávky, vrátane úrokov. Ak teda úroky mali dohodnutú
splatnosť k poslednému dňu príslušného kalendárneho mesiaca, z ktorý plynuli, potom sa nároky na ne
v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka postupne premlčoval vždy od posledného dňa kalendárneho
mesiaca uplynutím troch rokov. Z prehľadu poskytnutého žalobcom je zrejmé, že žalobca pri výpočte

svoje nároku započítava aj úroky zročné od konca marca 2010 do konca januára 2013 (a potom k 12.
januáru 2013). Premlčacia doba týchto nárokov tak uplynula postupne od marca 2014 (vtedy ešte 4ročná
podľa predpisov účinných do 1. apríla 2015) do februára 2016. Žaloba však bola podaná 12. februára
2016 a úhrady žalovaného žalobcovi (po postúpení) boli hradené od novembra 2014 do septembra
2015, kedy nároky na úroky už boli premlčané. Vzhľadom na to na tieto nároky nemohli byť započítané

plnenia žalovaného, ale tieto mali byť započítané na iné nároky splatné neskôr, alebo priamo na istinu
(§ 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka). To by však nevyhnutne muselo znamenať nižšiu výšku istiny,
keďže táto by sa iným započítaním úhrad znížila.7. Napokon prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca neučinil zadosť svojej požiadavke riadne vymedziť
obsah svojho nároku, teda jasne označiť, akú časť jeho uplatňovaného nároku tvorí istina v pravom
zmysle slova (nesplatená vyčerpaná suma úveru), akú časť tvoria úroky, akú časť tvoria úroky

z omeškania, eventuálne akú časť tvorí iné príslušenstvo a iné nároky. Žalobca taktiež riadne
nesubstantivizoval, prečo a na základe akých skutočností (čerpanie - úročenie - úhrady) tieto nároky
vyčíslil a uplatňuje práve v uplatnenej výške. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca svoj nárok v podstate
vyčíslil len matematicky ako rozdiel debetných a kreditných položiek bez toho, aby uviedol, z akých
konkrétnych nárokov táto suma pozostáva a ako k nim dospel. Takáto žaloba je podľa názoru súdu v

súdnom konaní nepreskúmateľná, preto ju súd zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
keďže žalovaný mal vo veci plný úspech.

9. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu s odkazom na § 365 oids. 1 písm. d), f), h) Civilného

sporového poriadku podal prostredníctvom ešte svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu trovy
prvoinštančného a druhoinštančného konania, eventuálne zruší napadnutý rozsudok a vec mu vráti
na ďalšie konanie. Odvolateľ poukázal predovšetkým na to, že kapitalizácia nepredstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách a svoj žalobný návrh považuje za dôvodný v plnom

rozsahu. Kapitalizácia, ktorá priamo súvisí s cenovým dojednaním, ktoré ak je vyjadrené určite, jasne a
zrozumiteľne, nemôže byť považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dané dojednanie je určito,
jasne a zrozumiteľne vyjadrené v čl. II bod 8 Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 18.11.2003. V
časeuzatvoreniazmluvyObčianskyzákonníkneobsahovalúpravuneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Zložené úročenie predstavuje najčastejšiu formu úročenia používanú

bankovými inštitúciami v rámci európskej únie. Zákonnosť použitia zloženého úročenia preukazuje i
vzorom návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu, ktorý dokument akceptuje kapitalizáciu
úrokov, čo vyplýva aj vysvetliviek k vyčísľovaniu úrokov. Kapitalizácia príslušenstva do istiny nie je
smernicamič.90/88/ESač.87/102/ESzakázanáiSmernicaEurópskehoparlamentuaRadyč.2008/48/
ES v bode č. 19 preambuly operuje so skutočnosťou, že kapitalizácia úrokov je bežnou zmluvnou

podmienkou. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 35Odo/101/2001. Po citácii § 565 a § 103 Občianskeho zákonníka odvolateľ upriamuje pozornosť
na to, že zákon jednoznačne hovorí o tom, že veriteľ môže žiadať od dlžníka zaplatenie celej pohľadávky
z dôvodu nesplatenia niektorej splátky, ak tak bolo dohodnuté medzi jeho právnym predchodcom a
žalovaným a ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, tak následne začne

plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti danej nesplatenej splátky. Z tohto dôvodu uvádza, že časť
úrokov nie je premlčaná ako to konštatoval súd prvej inštancie, nakoľko k zosplatneniu úveru došlo
dňa 15.2.2013 a to odstúpením od zmluvy zo dňa 12.2.2013, ktorý obsahoval vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti. Po citácii § 330 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka odvolateľ zdôraznil, že ak dlžník nevyužije
svoje právo určiť, ktorý záväzok plní, započíta sa plnenie na dlh najskôr splatný, a to aj v prípade, ak

je tento dlh už premlčaný. Všeobecné pravidlo vychádza z časového kritéria, t.j. plnenie sa započítava
na záväzok najskôr splatný. Podľa jeho názoru úroky od konca marca 2010 do januára 2013 neboli
v čase podania žaloby na súd, t.j. 12.2.2016 premlčané, platnosť predmetných úrokov nastala dňa
12.2.2013 spolu so zvyškom úveru vyhlásením mimoriadnej splatnosti v dôsledku porušenia povinnosti
zo strany žalovaného. Svoj právny nárok si tak na súde prvej inštancie uplatnil v rámci trojročnej

premlčacej doby. Žalobca tiež zdôraznil, že súd prvej inštancie jeho počas konania nikdy nevyzval na
vyjadrenie sa ku skutočnosti, že podľa predbežného názoru súdu prvej inštancie podmienky obsiahnuté
v zmluve a kontokorentnom úvere spôsobujú výraznú nerovnováhu v právach a povinnostiach subjektov
v neprospech spotrebiteľa a ako také sú podľa predbežného názoru súdu prvej inštancie neplatné.
Takéto porušenie zásady kontradiktórnosti konania zo strany súdu je v rozpore so základnými princípmi

civilného sporového konania vytýčenými v civilnom sporovom poriadku, pričom napĺňa prvý z uvedených
odvolacích dôvodov, keďže takýmto procesným postupom súd prvej inštancie mu znemožnil uplatniť
svoje procesné práva a to vyjadriť sa k prípadnej neprijateľnosti sporných zmluvných podmienok. V tejto
súvislosti odvolateľ poukázal na znenie § 171 ods. 1 a § 181 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s
tým,ženapojednávanínariadenomnadeň7.6.2016sasúdprvejinštanciekvecisamejnijakonevyjadril.

Súd prvej inštancie okrem prečítania listín a poučenia sporových strán nijakým spôsobom neinformoval
sporové strany, že sa mu nejaká zmluvná podmienka predbežne javí ako neprijateľná. Preto až do
vyhlásenia rozsudku nemohol mať vedomosť o úmysle súdu prvej inštancie vyhlásiť niektoré podmienky
zmluvy za neprijateľné. Povinnosť súdu informovať a súčasne i vyzvať sporovú stranu na vyjadrenie kzámeru súdu ex offo posúdiť zmluvnú podmienku ako nekalú indikovala Európsky súdny dvor v právnej
veci uvedenej pod sp. zn. C-472/11. Na základe uvedenej argumentácie považuje za preukázané, že
súd prvej inštancie sa dopustil zásadnej chyby v procesnom postupe, keď ho nevyzval na vyjadrenie

sa k zamýšľanému vyhláseniu zmluvných podmienok za neprijateľné. Súd prvej inštancie v rozsudku
konštatoval, že riadne nevymedzil obsah svojho právneho nároku, na základe čoho bola predmetná
žaloba v súdnom konaní nepreskúmateľná. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť súdu, že v Špecifikácii
žalovanej sumy zo dňa 7.9.2016, ktorá je súčasťou súdneho spisu, bol presne a úplne špecifikovaný
právny nárok ním uplatnený v žalobe a spôsob jeho výpočtu.

10. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril v tom smere, že
Pokiaľ žalobca v zmysle podaného odvolania navrhuje, aby mu zaplatil sumu vo výške 851,35 Eur
s príslušenstvom, z dôvodu nejasnosti príslušenstva, žiada o úplné a presné vyčíslenie. Zároveň
upozorňuje, že i napriek tomu, nie je v súčasnosti v stave uhradiť ihneď požadovanú dlžnú sumu. Z
dôvoduplatobnejneschopnostinavrhujesplátkovýkalendársvýškoumesačnejsplátkymaximálne100,-

Eur. Zároveň oznamuje, že nesúhlasí nahradiť žalobcovi požadované trovy právneho zastúpenia za
prvoinštančné konanie.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1

CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,

že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci preskúmavaným rozsudkom správne, ak

žalobu zamietol z dôvodu konštatovania, že kapitalizácia predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku,
premlčania úrokov od konca marca 2010 do 12.2.2016 a porušenia zásady kontradiktórnosti konania
neinformovaním strán sporu, že sa mu nejaká zmluvná podmienka javí ako neprijateľná.

13. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom

prvoinštančný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností pre
rozhodnutie vo veci a ich vyhodnotením dospel i k správnym skutkovým záverom a v plnom rozsahu
sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neučinil zadosť svojej požiadavke
riadne vymedziť obsah svojho nároku, teda jasne označiť, akú časť uplatňovaného nároku tvorí istina
v pravom zmysle slova (nesplatená vyčerpaná suma úveru), akú časť tvoria úroky, akú časť tvoria

úroky z omeškania, eventuálne akú časť tvorí iné príslušenstvo a iné nároky, čo bol prioritný dôvod jej
zamietnutia pre jej nepreskúmateľnosť.

14. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom pre sporového konanie je formulácia petitu
žaloby, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného

uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí
sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť
s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP <., pretože

daná regulácia upravuje len dôsledky nedostatkov vo formálnych náležitostiach žaloby, nie jej materiálnu
podstatu. Inak povedané, prvoinštančný súd nemohol pri existujúcich vecných nedostatkoch návrhu a
pri nesplnení dôkaznej povinnosti, uvedené riešiť procesným poučením. Pokiaľ by súd poskytol takúto
nenáležitú pomoc jednej procesnej strane, potom by fakticky mohol neprimerane odoprieť spravodlivý
proces strane vystupujúcej v opačnom procesnom postavení, čo je neprípustné.

18. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neprezentoval v konaní
skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné identifikovať a následne riadne posúdiť dôvodnosť
uplatnenéhonárokuvcelomrozsahu.Keďževkonaníbolouplatnenéprávonazaplateniedlhuzúverovej
zmluvy, bolo na žalobcovi, aby podrobne špecifikoval jednotlivé peňažné sumy, ktoré voči žalovanému

uplatnil a to z hľadiska výšky, splatnosti i právneho dôvodu vzniku, pričom zo žaloby, ako ani z jeho
podania Špecifikácia žalovanej sumy zo dňa 7.9.2016, na ktoré podanie žalobca v odvolaní odkazuje,
v kontexte s jeho prílohami tvorenými len prehľadom transakcií na účte žalovaného, s uvedením názvu
jednotlivých operácií, ich čiastkou (sumou) a potom už len Obchodnými podmienkami predchodcu
žalobcu Slovenskej sporiteľne a.s., uvedené nevyplýva, žalobca predložil nepostačujúce tvrdenia a

dôkazy, ktoré v žiadnom prípade nemohli byť základom pre vyhovenie podanej žalobe.

19. Nie je úlohou civilného súdu odstraňovať vecné nedostatky podaní žalobcu, či snažiť sa z vlastnej
iniciatívy hľadať v podaniach parciálne údaje na účely vyhovenia žalobe. Treba totiž zdôrazniť, že v
civilnom konaní platí zásada ukladajúca strane tvrdiacej istú skutočnosť, túto aj preukázať, inak sa

vystavuje riziku neúspechu v konaní.

20. Žalobca tak predovšetkým zjavne neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, čo vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie pritom nariadil dve pojednávania, kde žalobca
mal možnosť vysvetliť opodstatnenosť uplatneného nároku. Túto príležitosť žalobca nevyužil, čím potom

neobstojí jeho námietka o porušení zásady kontradiktórnosti konania, navyše pokiaľ prvoinštančný súd
žalobcu riadne predvolal na pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, na tomto
pojednávaní súd dal zadosť § 181 ods. 2 a § 144 CSP, pričom to bol práve žalobca, ktorý sa na
pojednávanie nedostavil, stým že súdu len oznámil, že je názoru, že riadne preukázal všetky položkyuplatnenej pohľadávky s poukazom na svoje podanie zo dňa 7.9.2016, preto ak žalobca chcel zistiť,
ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, prípadne nepreukázané, mal možnosť sa
nariadeného pojednávania zúčastniť, čo nevyužil.

21. Odvolací súd preto uzatvára, že konkrétna špecifikácia žalovanej sumy bola práve tým, čo mohlo
vyústiť do procesného úspechu žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca v konaní len poukazoval na jednotlivé
listinné dôkazy, na konkrétne ustanovenia zmluvy či všeobecných obchodných podmienok, tento jeho
postup bol nedostatočný, pretože neponúkol súdu jasný obraz o štruktúre uplatnenej pohľadávky.

Obrana spočívajúca v odkaze na bankový systém evidencie pohľadávok v žiadnom prípade nebol pre
civilný súd postačujúcim dôkazom.

22. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu (namietanie nesprávneho právneho názoru o tom, že
kapitalizácia predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ako i premlčanie úrokov od konca marca
2010 do 12.2.2016) odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez

potreby sa nimi osobitne vysporiadavať, keďže už len nedostatočné tvrdenia a dôkazy boli samé o
sebe dôvodom pre vyhovenie podanej žalobe. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých uvádzaných detailov sporu. Odôvodnenie rozhodnutia

tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku procesnej strany, ktorá ju nastolila.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad
rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu
odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

23.Spoukazomnauvedené,pokiaľsúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd, s použitím § 387 ods. 1 a
2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane správneho závislého výroku o náhrade trov
konania žalovaného, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, potvrdil.

24. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v

zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).