Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 3, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/120/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116211127
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116211127.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: V. Ž., D.. XX.XX.XXXX, N. O. Z.
XX, XXX XX Z., proti žalovanému: U. U., D.. XX.XX.XXXX, N. X. O. X, XXX XX Z., právne zastúpeného
JUDr. Martin Judičák, so sídlom Matice Slovenskej 5, 083 01 Sabinov, o zrušenie darovacej zmluvy, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 9C/186/2016-39 z 24.11.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,

že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 630 Občianskeho zákonníka, § 43 ods. 1, 2 a
§ 5 ods. 1 OSP. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa podanou žalobou výslovne domáhala zrušenia darovacej

zmluvy, ktorú uzatvorila dňa 05.08.2005 so žalovaným pričom zo strany žalovaného malo dôjsť k
porušeniu dobrých mravov hrubým spôsobom tak, že v čase, keď bol byt darovaný, tak matka
žalovaného a žalovaný mali pri podpise darovacej zmluvy uviesť, že sa v prípade smrti žalobkyne alebo
jej manžela o druhého z nich postarajú.

4. Žalobe predovšetkým nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie možné vyhovieť z dôvodu, že súd
nemá oprávnenie podľa žiadneho predpisu darovaciu zmluvu uzavretú medzi stranami sporu zrušiť.

Zrušenie zmluvy súdom by znamenalo vydanie konštitutívneho (právotvorného) rozsudku, ktorý však
súd môže vydať iba v prípadoch výslovne zákonom stanovených. Prejednávaná vec však takýmto
prípadom nie je. Podľa názoru súdu prvej inštancie bol petit žaloby jasný a zrozumiteľný (zrušenie
darovacej zmluvy súdom). Na tom nič nemení, že mu z hľadiska hmotného práva vyhovieť nemožno.
Na prípadnú námietku, že mal o nemožnosti vyhovenia petitu žalobkyňu poučiť, uviedol, že by išlo
o neprípustné poučenie o hmotnom práve. V rámci právnej argumentácie poukázal na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 6Cdo/385/2015. V tomto konaní bol predmetom preskúmania rozsudok Okresného

súdu Prešov, ktorý zamietol žalobu o určenie neexistencie vecného bremena ako žalobu o určenie
neexistencie právnej skutočnosti, ktorú zákon nepredpokladá. Krajský súd v Prešove rozsudok potvrdil.
Žalobca podal dovolanie z dôvodu, že súdy postupovali formalisticky a mali ho vyzvať na odstránenie
nezrozumiteľnosti žaloby. Najvyšší súd SR uviedol: Optimálne plnenie poučovacej povinnosti vyžadujemateriálne chápanie tejto povinnosti súdu a súčasne aj odmietnutie prílišného formalizmu pri plnení
manudukčnej povinnosti súdu. Tieto dve základné pravidlá umožnia súdu vyhnúť sa všetkým extrémom
pri plnení poučovacej povinnosti bez toho, aby sa chybným plnením tejto povinnosti narušili ústavné

základy práva na súdnu ochranu. Tieto pravidlá znamenajú, že rozsah a kvalitu plnenia poučovacej
povinnosti vnímame vždy konkrétne a so zreteľom na prejednávanú a rozhodovanú vec, ktorá nemôže
byť charakterizovaná hmotným právom, ale potrebou upozorniť stranu sporu na jej procesné práva
a povinnosti bez ohľadu na to, podľa akého hmotného práva sa jej nárok posudzuje alebo môže
posudzovať. Spôsob plnenia poučovacej povinnosti musí rešpektovať ústavný princíp rovnosti strán

sporu, nestrannosť súdu a zákaz prejudikovania názoru súdu. Tieto tri požiadavky spolu súvisia a
ich rešpektovanie je výsledkom náležitého zhodnotenia situácie súdom pred poskytnutím poučenia o
procesných právach a povinnostiach strane sporu. Obsah týchto požiadaviek je jasný a definovaný
nielen v zákonoch, ale aj v justičnej praxi, a preto bude len vecou konkrétnej situácie, ako sa súd vyrovná
nielen s plnením poučovacej povinnosti, ale aj s nevyhnutnosťou postupovať nestranne a bez narušenia
procesnej rovnováhy medzi stranami sporu, prípadne predčasného uvedenia jeho názoru na meritum

prípadu. S prihliadnutím na obsah dovolania žalobcu je potrebné konštatovať, že žalobná žiadosť (petit)
je náležitosťou žaloby a jej formulovanie je procesnou povinnosťou strany sporu. Nezrozumiteľnosť
petitu žaloby spravidla zakladá nemožnosť súdu pokračovať v konaní. Sudca (poverený zamestnanec
súdu) je preto v takomto prípade v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. povinný účastníka vyzvať na opravu petitu
s uvedením ako treba opravu vykonať a ak účastník výzve v lehote stanovenej súdom nevyhovie, súd

návrhnazačatiekonaniaodmietne.Poučeniesúdualenemôžereagovaťnato,žepetitnávrhunazačatie
konania z hľadiska hmotného práva neobstojí, ak inak možno na jeho základe konať a rozhodnúť, hoci
s negatívnym výsledkom pre stranu sporu. Rovnému postaveniu strán sporu totiž nezodpovedá také
poučenie súdu, ktoré sa týka hmotného práva. Treba zdôrazniť, že v prípade aplikácie § 43 ods. 1 a ods.
2 O. s. p. odňatie možnosti konať pred súdom prichádzalo do úvahy hlavne vtedy, ak súd podanie strany

sporu odmietne napriek tomu, že pre takéto rozhodnutie nie sú splnené zákonné podmienky vyplývajúce
z citovaného ustanovenia. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde. Okresný súd totiž podanie
žalobcu, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, neodmietol podľa § 43
ods. 2 O. s. p., ale rozsudkom žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pričom
odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil. Konajúce súdy považovali správne petit žaloby

za úplne jasný a zrozumiteľný, ktorý nevyvolával pochybnosti o tom, čoho sa žalobca domáha. Medzi
žalobným návrhom a žalobnými tvrdeniami nebol ani žiaden zjavný rozpor. Čiastkový úsudok okresného
súdu, podľa ktorého žaloba nemá oporu v hmotnom práve, bol výsledkom posudzovania žalobného
petitu z hľadiska, či podľa hmotného práva obstojí alebo nie, v ktorom prípade súd nemá poučovaciu
povinnosťvzmysle§5ods.1O.s.p..Vpredmetnomkonanínebolpretodôvodpreaplikáciuustanovenia

§ 43 O. s. p. tak, ako to žalobca mylne tvrdí vo svojom dovolaní.

5. Napriek vyššie uvedenému sa súd prvej inštancie z opatrnosti zaoberal žalobou aj z hľadiska
možnej aplikácie § 630 OZ - Darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu
alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Právny vzťah darovania zaniká

na základe dvoch právnych skutočností: a) kvalifikované porušenie dobrých mravov voči darcovi a
členom jeho rodiny, b) jednostranný prejav vôle darcu voči obdarovanému, ktorým sa darca domáha
vrátenia daru. Domáhanie sa vrátenia daru (odvolanie daru) je jednostranným právnym úkonom darcu,
ktorý smeruje k tomu, aby obdarovaný vrátil dar. Z výzvy na vrátenie daru musí byť zrejmá vôľa
darcu smerujúca k tomu, aby obdarovaný vec vrátil. Ak sa vrátenie daru týka nehnuteľnosti, musí byť

tento úkon urobený písomne. Z obsahu výzvy na vrátenie daru musí byť zrejmé, kto ju urobil, voči
komu, z akého dôvodu (pričom nevhodné správanie sa obdarovaného musí byť opísané konkrétnom
a nezameniteľným spôsobom) a čoho sa ten, kto ju robí, domáha. Darca sa môže domáhať vrátenia
daru, ak sa obdarovaný správa voči nemu a členom jeho rodiny tak, že hrubým spôsobom porušuje
dobré mravy. Pod hrubým porušením dobrých mravov má zákon na mysli porušenie dobrých mravov

značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Judikatúra ustálila, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči nemu alebo členom
jeho rodiny, ale len také správanie, ktoré so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pojem „dobré mravy“ (boni mores) je potrebné
vykladať v nadväznosti na znenie ustanovenia § 3 ods. 1 a § 39 OZ. K naplneniu skutkovej podstaty

pre vrátenie daru smeruje iba také závadné konanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho
rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s
dobrými mravmi. Nemožno opomenúť, že úvahy o aplikovateľnosti ustanovenia § 630 OZ sa odvíjajú
vždy od posúdenia všetkých osobitostí každého prípadu individuálne a závery v tom-ktorom konkrétnomprípade tak možno len veľmi ťažko zovšeobecniť, a teda i použiť na prípad skutkovo odlišný (Ro
NS ČR z 30. 11. 2005, sp. zn. 33 Odo 1420/2005). Hrubým porušením dobrých mravov je zvyčajne
ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné porušovanie, a to či už fyzickým násilím, hrubými

urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod. Teda nie každé správanie, ktoré nie je v súlade
so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi,
napĺňa znaky § 630 OZ. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je teda také kvalifikované porušenie
morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti možno hodnotiť
podľa objektívnych kritérií, nielen podľa subjektívneho názoru (pocitu) darcu. Právo darcu domáhať sa

vrátenia daru nevzniká pri obyčajnej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani pri menej významnom
porušení dobrých mravov obdarovaným nemusí byť naplnená skutková podstata trestného činu či
priestupku. Podľa judikatúry však musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo o ich
sústavné porušovanie (R 88/1998), napr. vo forme fyzického napádania, hrubých urážok, neposkytnutia
potrebnej pomoci atď. (za takýto prípad súdna prax nepovažuje to, že obdarovaný opomenul životné
jubileum darcu). Uvedené kvalifikované správanie sa obdarovaného je podmienkou vrátenia daru,

ak nastalo po uzavretí darovacej zmluvy a odovzdaní daru obdarovanému. Darca sa ako dôvodu
na vrátenie daru nemôže dovolávať skutkových okolností, ktoré nastali alebo existovali v čase pred
darovaním a za ktorých bol právny úkon urobený a o ktorých obe strany pri uzavieraní zmluvy
vedeli. Na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru z hľadiska jeho určitosti je
nevyhnutné, aby v ňom boli uvedené konkrétne skutočnosti, v ktorých darca vidí hrubé porušenie

dobrých mravov voči nemu alebo členom jeho rodiny. Tento právny úkon darcu môže byť napokon
obsiahnutý i v žalobe. V takom prípade nastávajú jeho právne účinky právneho úkonu na vrátenie
daru od okamihu, kedy bola žaloba doručená obdarovanému. Ak darca uplatní svoje právo na vrátenie
daru ak sú naplnené zákonné podmienky pre vrátenie daru, zanikne právny vzťah z darovania priamo
zo zákona, a to dňom, kedy bola výzva darcu doručená obdarovanému. Dôsledkom zániku právneho

vzťahu darovania je obnovenie pôvodného právneho stavu v rozsahu účinku tohto právneho úkonu.
Pre existenciu kvalifikovaného porušenia dobrých mravov sa vyžaduje uznanie tejto skutočnosti osobou
takto konajúcou (obdarovaným) alebo jej určenie rozhodnutím súdu v sporovom konaní ( NS SR z 30.
11. 2004, sp. zn. 1 Sž-o-KS 40/04).

6. V prejednávanej veci žalobkyňa nepreukázala, že písomne mimosúdne žalovaného vyzvala na
vrátenie daru s uvedením skutočností, v ktorých vidí zo strany žalovaného konanie hrubo porušujúce
dobré mravy. Ani samotná žaloba (ktorej obsahom môže byť aj hmotnoprávny úkon) náležitosti výzvy
nemá, pretože neobsahuje výzvu adresovanú žalovanému na vrátenie daru. Ak by súd žalobu aj
hypoteticky za takúto výzvu považoval, dôvody v nej uvedené (tvrdený nezáujem o byt pri znalosti pobytu

žalovaného v cudzine) by právo na vrátenie daru v žiadnom prípade nezakladali. Súd prvej inštancie
zastáva názor, že žalovaný nebol povinný stále uhrádzať nedoplatky výlučne spôsobené žalobkyňou
(najmä pri nedostatku finančných prostriedkov) a práve nezodpovednosť žalobkyne spôsobila, že
žalovaný pravdepodobne o byt formou dobrovoľnej dražby príde.

7. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Jej odvolanie je v podstate vyjadrením nesúhlasu
s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Dôkazy o porušení mravov zo strany žalovaného môže doložiť.
Vyslovila názor, že za dobrovoľnou dražbou na byt stojí žalovaný s tým, že pri darovaní bola uistená,
že platí pre ňu aj právo doživotného bývania.

8. Žalovaný navrhol uvedené odvolanie odmietnuť, lebo podľa neho ide o odvolanie voči dôvodom
rozhodnutia, inak napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. K žalobkyňou navrhovaným
novým dôkazom poukázal na § 366 a § 373 CSP. Dobrovoľnú dražbu odsúhlasili ostatní vlastníci bytov,
pričom právo žalobkyne na doživotné bývanie nikdy nespochybňoval.

9. Žalobkyňa následne vo svojom vyjadrení žiadala, aby súd jej žiadosti vyhovel, teda aby jej bol byt
vrátený.

10. Žalovaný zotrval na svojich doterajších prednesoch a stanoviskách.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote ( § 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 20.06.2018 a dospel k záveru, že odvolania žalobkyne nie
je nedôvodné.

12. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalobkyňa nepredostrela relevantný argument majúci súvis s prejednávanou
vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre odvolateľku priaznivejšie rozhodnutie.

13. Možno teda naproti tvrdeniu odvolateľky uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné

argumenty strán sporu, pričom sa tak stalo v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobkyne, teda súd
prvej inštancie nerozhodol v súlade s jej právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu
totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné

právo strán na súdnu ochranu a túto stranám poskytol v požadovanej kvalite.

14. Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd uvádza. Ak by k odvolaniu žalobkyne pristupoval prepiato
formalisticky, a z toho dôvodu ho následne odmietol, porušil by právo žalobkyne na spravodlivý proces.
Ak žalobkyňa vo svojom odvolaní tvrdila, že má dôkazy preukazujúce kvalifikované porušenie dobrých

mravov zo strany žalovaného, mala súčasne preukázať, že ich bez svojej viny nemohla v doterajšom
konaní použiť. Tento predpoklad však žalobkyňa nesplnila, preto odvolací súd na nich nereflektoval. Ak
má žalobkyňa za to, že jej práva boli dobrovoľnú dražobou dotknuté, môže sa samostatnou žalobou
domáhať ich ochrany na súde. Rovnako tak môže postupovať v prípade spornosti otázky práva
doživotného bývania.

15. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni v plnom rozsahu. O výške
priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).