Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. máj 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/159/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116221813
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4116221813.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: R Collectors
s. r. o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, IČO: 50094297, zastúpený Advokátska kancelária
Relevans s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 323 471,
proti žalovanej: V. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B., B. XX, o zaplatenie sumy 9.531,20 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2. februára 2017 č. k.
25Csp/58/2016-30 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobcu v napadnutom vyhovujúcom výroku o d m i e t a .

V napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie
p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
10.013,43 eura s 5% úrokom z omeškania zo sumy 9.531,20 eura od 09. 07. 2016 do zaplatenia, a to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal plnú náhradu

trov konania. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 51, § 52 ods. 1, 2, §
53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 488, § 511 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 546, § 559 ods. 1, 2, § 657, § 658 ods.
1, § 879 j/, § 778 Občianskeho zákonníka, § 708 ods. 1 Obchodného zákonníka, Uviedol, že žalobca sa
podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 10.013,43 eura s úrokom vo výške 10,90%
zo sumy 9.531,20 eura od 17. 04. 2014 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5% zo sumy
9.531,20 eura od 09. 07. 2016 do zaplatenia z titulu neuhradenia záväzku na základe zmluvy o úvere.
Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v § 52 a nasledujúcich.

Ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ, na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Základnou
črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednanie obsahu zmluvy alebo jeho zmeny. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú
obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to pod sankciou absolútnej neplatnosti
takejto podmienky. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda

nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. I v prípade spotrebiteľských vzťahov
vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým bol režim spotrebiteľských zmlúv do právneho
poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť, zabezpečiť právnu
ochranu i v týchto prípadoch, nakoľko materiálne nahliadané pozícia kontrahenta, uzatvárajúcehozmluvu pred nadobudnutím účinnosti zákona sa nijako nelíši od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už
v režime spotrebiteľských zmlúv, to znamená, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných
podmienok,ktorébymalipodľaneskoršejprávnejúvahypovahutzv.neprijateľných,resp.neprimeraných

podmienok, a ktoré by tak boli s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení
ex lege neplatné, nemôžu v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného
zákonníka používať právnu ochranu (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. 1.ÚS 342/2009, uznesenie
KS v Žiline sp. zn. 9Co 236/2010 zo dňa 30. 08. 2010, uznesenie KS v Prešove z 30.09.2009
sp. zn. 7CoE 34/2009, rozhodnutie KS v Nitre z 10. 02. 2009 sp. zn. 6Co 254/2008). Vzhľadom k

uvedeným skutočnostiam treba na zmluvu strán sporu pozerať ako na spotrebiteľskú zmluvu. Záväzkový
vzťah založený zmluvou o úvere je obchodným záväzkovým vzťahom. Ide o tzv. absolútny obchod
(§ 261 ods. 3, resp. ods. 6 s účinnosťou od 01. 02. 2013 Obchodného zákonníka). Korigujúcim
ustanovením však v prípade spotrebiteľských zmlúv, resp. spotrebiteľského vzťahu, ktorým je aj
prejednávaný prípad, je ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Právna úprava týkajúca sa
spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v uvedených ustanoveniach Občianskeho zákonníka, je vo vzťahu

k úprave zmluvného záväzkového práva obsiahnutej v Obchodnom zákonníku špeciálnou právnou
úpravou, upravujúcou spotrebiteľské zmluvy. Zákonodarca s účinnosťou od 01. 04. 2015 (zákonom
č. 102/2014 Z. z.) precizoval dovtedy účinné ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá

je spotrebiteľom tak, že do tohto ustanovenia zapracoval aj toto znenie: Na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa názoru súdu účinná právna úprava
stanovuje povinnosť prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uvedený právny záver
súdu je súladný aj s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok

sp. zn. 3MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015). Nastolená tak bola otázka, kedy sa má postupovať
podľa Obchodného zákonníka, a kedy podľa Občianskeho zákonníka. Toto má aj vplyv na určenie
rozhodného práva. Žalobca nevysvetlil, v čom by mala žalovaná ako spotrebiteľ výhodu pri posudzovaní
veci podľa Obchodného zákonníka a podľa súdu takýto fakt ani neexistuje. Úprava spotrebiteľských
práv sa sústreďuje do Občianskeho zákonníka, nie do Obchodného zákonníka. Úmysel zákonodarcu

z toho vyplývajúcu je riešiť spotrebiteľské vzťahy podľa Občianskeho zákonníku. Je pravdou, že
neznalosť zákona neospravedlňuje, avšak je logické, že občan ako spotrebiteľ bude mať skôr prehľad
o občianskom práve, ako o obchodnom, teda o všeobecnom zákone ako o špeciálnom. Veriteľovi nič
nebránilovpostupepodľaObčianskehozákonníka.Občianskeprávojenato,abyupravovalovšeobecne
vzťahymedziosobami,právnickýmiafyzickými.Obchodnýzákonníkješpeciálnenaúpravuobchodných

vzťahov. Žalovaná nebola podnikateľka, peniaze neboli poskytované pre podnikateľské účely. Žalobca
nemôže tvrdiť, že v občianskom práve nie je ustanovenie, podľa ktorého by zmluvný vzťah uzavreli.
Podľa Obchodného zákonníka sú obchodné podmienky prísnejšie ako podľa Občianskeho zákonníka,
napr.ohľadnepremlčania,výškyúrokov,zmluvnejpokuty.Zobsahuzmluvytiežnevyplývažiadenlogický
právny záver, prečo by mala byť zmluva uzatváraná podľa Obchodného zákonníka. Úroky je možné si

uplatňovať i po skončení zmluvy do úplného splatenia, podľa Občianskeho zákona do skončenia zmluvy,
zmluvné pokuty sú možné vo vyššej miere ako podľa Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je o rok
kratšia v Občianskom zákonníku ako v Obchodnom. Podľa súdu je toto jasný dôvod výhodnejšej úpravy
ako u Obchodného zákonníku. Tento inštitút slúži k ochrane spotrebiteľa. Dlžník má tak väčšiu právnu
istotu. Vie, že veriteľ si môže bez námietky premlčania uplatniť voči nemu pohľadávku do troch rokov, a

nie až do štyroch od jej splatnosti. Kratší čas znamená menšie riziko straty podkladov, možnosť pamätať
si svedkov, resp. konkrétne situácie. Teda väčšia ochrana spotrebiteľa. V konečnom rade neprichádza k
väčšiemu navýšeniu pohľadávky do uplatnenia si na súde. V Slovenskom práve bola napríklad upravená
trojročná doba na uplatnenie si pohľadávky voči spotrebiteľovi v exekúcii v § 61b ods. 2, 3 Exekučného
poriadku (nemožno vykonať exekúciu na vymoženie príslušenstva pohľadávky priznanej exekučným

titulom), na rozdiel od iných exekučných konaní. Doba uplatnenia má teda preukázateľne význam pre
spotrebiteľa. Premlčanie má v každom prípade väčší vplyv na dlžníka, ako na veriteľa. Spotrebiteľ
je vždy dlžník. Súd mal teda za to, že rozhodné právo vo veci strán i z tohto pohľadu je občianske
právo SR. Označenie zmluvy ako úver samo osebe neznamená, že ide o obchodnoprávny vzťah. V
danom prípade strany uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá je formálne absolútnym obchodným vzťahom.

Ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonník, ako aj
ust. osobitného zákona o spotrebiteľských úveroch. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym
obchodným záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov
zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keďspotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah
aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákona a zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa §
23a) ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli

priamo uzavreté podľa Občianskeho zákonníka použijú primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Občiansky zákonník má dostatočné množstvo ustanovení, ktoré v plnej miere mali možnosť upraviť
vzťahy medzi stranami, konkrétne § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd posudzoval vec podľa
Občianskeho zákonníka. Ak by aj čisto teoreticky išlo o obchodnú vec, na rozhodnutie súdu by to nemalo
žiaden vplyv. V konaní bolo preukázané, že medzi stranami bol zmluvný vzťah, v ktorom si

žalovaná nesplnila svoju povinnosť preukázanú listinnými dôkazmi. Súd preto považoval návrh žalobcu,
čo sa týka nesplatenej istiny v sume 9.531,20 eura, úrokov do zosplatnenia dlhu v sume 482,23 eura
za dôvodne podaný. S plnením dlhu sa žalovaná dostala do omeškania. Žalovanú ako dlžníčku súd
zaviazal na úhradu sumy s 5% úrokom z omeškania, tak ako je špecifikované vo výroku rozhodnutia v
súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Žalobca poskytol žalovanej
finančné prostriedky, ktoré nevrátila. Z dokladov bola jasná výška dlhu. Žalovaná nesplatila

svoju zmluvnú povinnosť voči žalobcovi. V rozpore so zákonnými ustanoveniami súd považoval nárok
žalobcu,kdesiuplatňovalúrokidobudúcnostizúveruposplatnostidlhu.Výzvounapredčasnésplatenie
dlhu a následné zosplatnenie celého dlhu zaniká zmluva ako celok, teda platnosť všetkých zmluvných
dojednaní, i tých, čo by mali podľa zmluvy platiť po odstúpení od zmluvy. Žalobca poukazoval na
zmluvné dojednanie strán. Podľa žalobcu do konečnej úhrady dlhu sa vlastne zmluvný vzťah medzi

stranami nikdy nekončí. Súd sa s týmto stanoviskom nestotožňoval, zmluva o bežnom účte, či úverová
zmluva boli časovo ohraničené do jej ukončenia zmluvnými stranami, po tomto dátume si už žalobca
nemohol uplatňovať úrok, ale len úrok z omeškania, čo mu aj súd priznal. Úrok je možné totiž si
uplatňovať len v prípade, že si to strany výslovne dohodnú a aj to len počas obdobia, na ktorý si to
dohodnú. Podľa zmluvných strán si žalobca a žalovaná dohodli úrok do splatenia úveru. Zmluva bola

vopred pripravená (formulárový typ zmluvy), a tak ho nemožno považovať za vyslovene dohodnuté
dojednanie strán zmluvného vzťahu. V časti 10,90% úroku zo sumy 9.531,20 eura od 17. 04. 2014 do
zaplatenia súd zamietol z dôvodu, že nepriznal žalobcovi nárok na úrok po splatnosti, zrušení zmluvného
vzťahu, pretože podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do

splatnosti (platnosti) dlhu (jeho splátok). Súd poukázal aj na rozsudok KS v Nitre č. k. 25Co/527/2015-63
zo dňa 02. 12. 2015, ktorý zaujal rovnaký právny názor. Splatnosť nastáva aj vyhlásením splatnosti
celého dlhu ku dňu povinnosti splatenia dlhu (16. 04. 2016). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a
musí platiť úroky z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k
dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by

spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami. Na tomto výklade a ustálenej súdnej
praxi nič nemení ani zákon o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť
úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Toto ustanovenie
Zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy spotrebiteľ - dlžník svoj dlh riadne
spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má dlžník ako spotrebiteľ

povinnosť platiť úroky. Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca)
pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania, a nie už úrokov z úveru. Dohodnutá splatnosť úveru je v tomto prípade totožná
so zosplatnením úveru ku dňu odstúpenia od zmluvy. Po zosplatnení sa už nemôžu so svojimi nárokmi
odkazovať na znenie skončenej zmluvy. Takýto postup by bol podľa súdu aj v rozpore s dobrými mravmi

z uvedených dôvodov. Podľa súdu nič na danej súdnej praxi analogicky nemôže zmeniť ani Obchodný
zákonník, tak ako ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, i keď vzhľadom na postup podľa Občianskeho
zákonníka je toto konštatovanie irelevantné. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a
262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. Neúspešný bol žalobca v nepatrnej
časti ohľadne príslušenstva.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote v jeho celom rozsahu odvolanie žalobca,
domáhajúc sa ním zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ
určil, že predmetný záväzkový vzťah sa bude spravovať výlučne režimom Občianskeho zákonníka a

že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok v čase po splatnosti úveru. Uviedol, že voľba zmluvného typu
v uvedenom prípade nebola obmedzená Občianskym, ani Obchodným zákonníkom a výber zmluvy o
úvere upravený Obchodným zákonníkom nie je v rozpore s právnymi predpismi. Tak po 01. 04. 2015
(kedy nadobudol účinnosť zákon č. 102/2014), ako aj pred 01. 04. 2015 nebolo a nie je vylúčené,aby bola aj v oblasti spotrebiteľských úverov zvolená ako zmluvný typ zmluva o úvere upravená
Obchodným zákonníkom. Ďalej uviedol, že má nárok na zmluvný úrok. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
je v tejto časti v rozpore so zákonnou úpravou. Pokiaľ platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok

vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v
prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru), povinnosť platiť zmluvný úrok až
do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Takýto výklad by bol až absurdný, keďže privodením
stavu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka by sa postavenie dlžníka
neprimerane zvýhodnilo v porovnaní s jeho postavením v prípade, ak by povinnosť neporušil. Súd

odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať
prospech z vlastného protiprávneho konania. Rovnako sa nestotožňuje s tým, že výzvou na predčasné
splatenie dlhu a následné zosplatnenie celého dlhu zaniká zmluva ako celok, teda platnosť všetkých
zmluvných dojednaní. Zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu v obsahu záväzku, nespôsobuje jeho
zánik, ani zánik zmluvy. Konštatovanie súdu, že ustanovenia týkajúce sa úroku nemožno považovať za
vyslovene dohodnuté dojednanie strán zmluvného vzťahu, považuje rovnako za neodôvodnené. Zmluva

obsahovala výšku úroku aj lehotu splatnosti úveru, ktoré boli vyjadrené jasne a zrozumiteľne. Záverom
poukázal na to, že rozhodnutie NS SR 4Obo/143/1998 nie je na daný prípad aplikovateľné

3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní
veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v napadnutom vyhovujúcom výroku je potrebné v zmysle
ustanovenia§386písm.b/CSPodmietnuťakoodvolaniepodanéneoprávnenouosobou.Vnapadnutom
zamietajúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu

za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto rozsahu za vecne správne, preto ho v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie istiny vo výške
9.531,20 eura, zmluvného úroku z istiny vo výške 482,23 eura (od poskytnutia úveru do vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru), zmluvného úroku vo výške 10,90% ročne zo sumy 9.531,20 eura od
17. 04. 2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 9.531,20 eura od 09.
07. 2016 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že dňa 08. 11.
2012 uzatvorili žalobca so žalovanou zmluvu o úvere - pôžička na bývanie č. 2774250987, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou boli aj obchodné podmienky žalobcu pre spotrebiteľské úvery a všeobecné

obchodné podmienky žalobcu. Na základe zmluvy poskytol žalobca žalovanej peňažné prostriedky v
sume 10.000 eur. Žalovaná sa zaviazala v stanovenej lehote vrátiť žalobcovi istinu a zaplatiť mu úroky,
poplatky a iné peňažné plnenia. Žalovaná neplnila úver riadne a včas, pričom v dôsledku jej omeškania
žalobca vyhlásil dňa 16. 04. 2014 úver za predčasne splatný. Ku dňu 09. 08. 2016 bola žalovaná
povinná zaplatiť žalobcovi plnenia, ktorých sa žalobca domáha podanou žalobou. Súd prvej inštancie

podanej žalobe čiastočne vyhovel, a to čo do zaplatenia sumy 10.013,43 eura (9.531,20 eura istina +
482,23 eura zmluvný úrok do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru) spolu s úrokom z omeškania a
žalobu, čo do zaplatenia zmluvného úroku vo výške 10,90% zo sumy 9.531,20 eura od 17. 04. 2014
do zaplatenia, zamietol. Žalobca napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie, tak ako vyplýva z obsahu
podaného odvolania, v jeho celom rozsahu. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd uznesením zo

dňa 05. 03. 2018 č. k. 9Co/159/2017-53 pripustil, aby pôvodný žalobca Poštová banka, a. s., so sídlom
Bratislava,Dvořákovonábrežie4,IČO:31340890zkonaniavystúpilaabydokonanianastranežalobcu
vstúpila spoločnosť R Collectors s. r. o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, IČO: 50 094 297.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

7. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný
akorozsahomodvolania(okremprípadovuvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodaného
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odvolanie odmietne, ak bolo podané neoprávnenou osobou.9. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci
samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre stranu ujmu. K podaniu odvolania je

teda oprávnená len tá strana sporu, ktorej bola rozhodnutím súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá
priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností strán sporu.

10. Z obsahu podaného odvolania žalobcu je zrejmé, že týmto žalobca napáda rozhodnutie súdu
prvej inštancie v jeho celom rozsahu, teda i v jeho vyhovujúcom výroku, t. j. vo výroku, ktorým súd jeho

žalobevyhovelarozhodoltakvsúladesnávrhomžalobcu.Vrozsahunapadnutéhovyhovujúcehovýroku
rozhodnutia súdu prvej inštancie je potrebné konštatovať, že žalobca nie je subjektom oprávneným na
podanie odvolania, keď tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, týmto výrokom bolo žalobe žalobcu
vyhovené, a tak rozhodnuté v prospech žalobcu. Preto odvolací súd odvolanie žalobcu v napadnutom
vyhovujúcomvýrokurozhodnutiasúduprvejinštancievzmysleustanovenia§386písm.b/CSPodmietol
ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

11. Vozvyšnomzamietajúcomvýrokudospelodvolacísúdkzáveru,žerozhodnutiesúduprvejinštancie
je vecne správne, preto ho v tomto rozsahu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď súd
prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec po právnej stránke správne posúdil.

12. Žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku napádal z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, keď mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne podriadil
predmetný záväzkový právny vzťah pod režim Občianskeho zákonníka, ako i nesprávne ustálil
nedôvodnosť nároku na zmluvný úrok z omeškania po zosplatnení úveru.

13. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že právny predchodca žalobcu (Poštová banka a. s.)
pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľka, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je rovnako nesporná podoba zmluvy vo
forme štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že

spotrebiteľspravidlajejobsahnemení,pričomvšeobecnéobchodnépodmienkysúpriamoprílohoutakto
uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými
znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo
v inom osobitnom zákone. K uvedenému odvolací súd ešte dopĺňa, že aj napriek tomu, že v danom
prípade ide o zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku, súčasne ide o zmluvu spadajúcu pod

režim spotrebiteľského práva, preto bolo potrebné predmetnú zmluvu posudzovať aj podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o úvere charakter absolútneho
obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú
širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia
Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia

aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť
nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho
zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy,
ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov
v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Úverovanie spotrebiteľov patrí

medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany
spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné
aplikovať právnu úpravu o občianskych právach, a nie podnikateľské právo. Použitie nevýhodnejšieho
podnikateľského práva, a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah zhoršuje postavenie
spotrebiteľa. Niet preto rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na daný zmluvný vzťah v typickej

občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi, ak
Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa
výhodnejšia. Odvolací súd ešte dopĺňa, že nie je prípustné, aby veriteľ odvrátil vyšší stupeň ochrany
spotrebiteľa tým, že jeho záväzkový vzťah s dlžníkom je označený ako Zmluva o úvere podľa § 497
Obchodného zákonníka. Súd je povinný posudzovať právny úkon podľa jeho obsahu, a nie podľa

označenia. Je rovnako nesporné, že právna úprava vymedzujúca pojem „spotrebiteľ“ a definujúca znaky
spotrebiteľského úveru má kogentný charakter a nie je možné ju odvrátiť dohodou strán.14. Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd prvej inštancie správne posúdil uplatnený nárok žalobcu
ako plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú správne aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

15. Čo sa týka nároku žalobcu na zmluvný úrok 10,90% ročne zo sumy 9.531,20 eura od 17. 04. 2014
do zaplatenia, teda za obdobie po zosplatnení pohľadávky žalobcu, pokiaľ súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobcovi prináleží dohodnutý úrok z poskytnutých prostriedkov len do splatnosti dlhu a po
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť veriteľovi úrok z omeškania, pretože v opačnom prípade by

na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami, je
podľa názoru odvolacieho súdu takýto záver správny. Pokiaľ žalobca tvrdí, že po zosplatnení dlhu má
nárok na dojednaný úrok, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá sa
otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti, a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách,
tietožalobcovipatria,užzaoberala.NajvyššísúdSRvoveci4Obo143/1998uviedol,žedohodnutéúroky

z poskytovaných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí
platiťúrokyzomeškania.TakýtozáverNajvyššiehosúduSRjelogický,pretoževopačnomprípadebyna
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj
úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Odvolací
súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že toto rozhodnutie nie je na daný prípad aplikovateľné a

poukazuje na to, že uvedené rozhodnutie akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012
z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv.
zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru“ ústavný
súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie
krajského súdu (odkazujúce na rozhodnutie NS SR 4Obo 143/98) bolo možné považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

16. Ak žalobca namietal, že vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nedošlo k zániku zmluvy, ale k

zmenevobsahuzáväzku,tátoargumentáciažalobcujenamieste,avšakbezvplyvunavýsledokkonania
v tejto veci, i s ohľadom na ďalej uvedené. Pokiaľ teda žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť zostatku
úveru s príslušenstvom dňa 16. 04. 2014, týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil
pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom
pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a

úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel
od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať na základnú charakteristiku úverového vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere
dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia,
za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ

počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať
zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu
so splátkami úveru.

17. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe

jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu,
vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny
úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, znamená to, že veriteľ má právo
získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým sa teda stráca

nárok veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku
tohto jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u
seba, a teda užívať a splácať ich postupne v splátkach a vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú
sumu spolu s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť
vrátiť požičané prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník,

ktorý nesplní povinnosť vrátiť zosplatnenú pohľadávku, sa dostáva do omeškania a je povinný uhradiť
veriteľovi aj úrok z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav
pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal
nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľomvyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku
nedošlo. Podľa názoru odvolacieho súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov,
a teda do predčasného zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a

po zosplatnení pohľadávky mal veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemal už nárok na
zmluvne dojednaný úrok.

18. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP

potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, i keď vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by bolo namieste
priznať jej náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V danej
veci však priznanie náhrady trov odvolacieho konania vylučovala skutočnosť, že žalovanej v odvolacom

konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).