Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 27, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/110/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715207779
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1715207779.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a

členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: R.. F. Š., S.
XX.X.XXXX, M. N. XX, V., proti žalovanému: Západoslovenská distribučná, a.s., Čulenova 6, Bratislava,
IČO: 36 361 518, o zaplatenie sumy 3 000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Pezinok zo dňa 27.11.2017, č.k. 10C/255/2015-161, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť

žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3 000 eur predstavujúcu jednorazovú náhradu za zriadenie
vecných bremien vykonaním zápisov záznamom a ich deklarovania, ako aj za nútené obmedzenia,
vyplývajúce z ustanovenia a deklarovania vecných bremien. Vo výroku rozhodnutia s použitím ust. § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%.

2. Zamietajúci výrok právne odôvodnil čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 22 ods. 1 písm. a/, ods. 2,5 zákona

č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej „elektrizačný zákon“), § 11 ods. 1 písm. f/,
g/, ods. 5, § 96 ods. 4,6 zákona č. 251/2012 Z.z. (ďalej „zákon o energetike„), keď na základe zhodných
vyjadrení strán po oboznámení sa s aktuálnym LV č. XXXX vedeným Okresným úradom Senec pre
k.ú. V. a s rozhodnutiami č. 2653, 2713 a 6669 zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemkov
zapísaných na LV č. XXXX nachádzajúcich sa v k.ú. V., a to vrátanie parciel registra E parc. č. XXXX/
X (orná pôda o výmere 937 m2) a XXXX/X (orná pôda o výmere 1888 m2). Na ťarchu parcely č. XXXX/
X boli záznamom zapísané vecné bremená: i/ vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona v

spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35
735 325-170-1/2013 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 2x22 kV VN linka č. 152 na trase
Rz Pezinok-Rz V. a linka č. XXX na trase Rz PP Trnava Strojárska-Rz V.; ii/ vecné bremeno podľa §
22 elektrizačného zákona v spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa
Geometrického plánu č. 35 735 325-132-1/2014 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 1x22 kV
VN linka č. XXX na trase Rz Senec-Rz V.; iii/ vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona v
spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35

735 325-131-1/2014 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 1x22 kV VN linka č. XXX na trase Rz
Senec-Rz V. - TS 11 ODAM-ELV; iv/ vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona v spojení s § 96
ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35 735 325-77-9/2016
týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 1x22 kV VN linka č. XXX na trase Rz Q. M.-Rz V.- Rz V..Na ťarchu parcely XXXX/X bolo záznamom zapísané vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona
v spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35
735 325-131-8/2014 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 1x22 kV VN linka č. XXX na trase

Rz V.-TS 11 ODAM-ELV. V priebehu konania obe strany zhodne tvrdili a nenamietali, že k výstavbe
elektroenergetických zariadení došlo za účinnosti elektrizačného zákona (1963,1963, 1979) právnym
predchodcom žalovaného, ani jedna zo strán nespochybňovala platnosť zápisov vecných bremien a
ani fakt, že elektroenergetické zariadenia v súčasnosti patria žalovanému, ktorý riadne vykonáva ich
správu na základe povolenia č. 2007E 0258. Keďže právna úprava platná po zrušení elektrizačného

zákona (zákon č. 70/1998 účinný od 1.7.1998 do 31.12.2004, § 9 ods. 6, § 42, zákon č. 656/2004
účinný od 1.1.2005 do 31.8.2012, §12 ods. 1 a ods. 5, § 69 ods. 10 zákon o energetike), zachováva
práva (existujúce) zodpovedajúce vecným bremenám, súd prvej inštancie považoval dokazovanie v
tomto smere za nadbytočné a posudzoval len existenciu dôvodnosti žalovaného nároku, t.j. či je
alebo nie je možné priznať jednorazovú náhradu žalobcovi za zriadenie vecných bremien v zmysle
elektrizačného zákona, ak tieto boli zapísané do katastra nehnuteľností za účinnosti zákona o energetike

za predpokladu, že žalobca odvodzuje svoj nárok z § 11 zákona o energetike a z ústavného práva v
zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy.

3. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ust. § 96 ods. 6 zákona o energetike jasne a zrozumiteľne vyvracia
dôvodnosť nároku žalobcu. Podľa tohto prechodného ustanovenia nárok na primeranú jednorazovú

náhraduzanútenéobmedzenieužívanianehnuteľnostinemožnopriznať,aklehotanauplatnenienároku
na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa doterajších
predpisov, t.j. elektrizačného zákona (t.j. zákona účinného v čase vzniku vecného bremena) uplynula.
Lehota na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu pri zákonných vecných bremenách
zodpovedajúcich oprávneniam podľa § 11 ods. 1 písm. f/, g/ zákona o energetike (zriaďovať elektrické

vedenia a vykonávať ich údržbu) začína plynúť odo dňa vykonania zápisu vecného bremena do katastra
nehnuteľností len pri zákonných vecných bremenách, ktoré vznikli po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona. Uvedené znamená, že ak by chcel žalobca odvodzovať svoj nárok (v zmysle § 11 ods. 5
zákona o energetike) od momentu zapísania vecného bremena do katastra nehnuteľností, muselo
by sa jednať o vecné bremeno vzniknuté po nadobudnutí účinnosti zákona o energetike, t.j. po dni

1.9.2012. V danej veci bolo nesporné, že elektroenergetické zariadenia umiestnené na zaťažených
pozemkoch boli postavené za účinnosti elektrizačného zákona (tento bol účinný až do roku 1998, stavby
elektroenergetických zariadení boli povolené v rokoch 1963,1963,1979) a ich výstavba bola povolená
podľa vtedy platných stavebných predpisov (rozhodnutie č. 2653, rozhodnutie č. 2713 a rozhodnutie
č. 6669). K argumentácii žalobcu, podľa ktorej je smerodajným práve zápis v katastri nehnuteľností

súd prvej inštancie nezohľadnil, keďže vecné bremená vzniknuté v súvislosti s vedením podzemného a
nadzemného vedenia rozvodu elektriny a výkonom ďalších súvisiacich oprávnení vznikajú zo zákona.
Takéto "vecné bremená" vyplývajúce pôvodne z ustanovení elektrizačného zákona (v súčasnosti zo
zákonaoenergetike)súinštitútmisuigenerisanemožnoimpriznaťpovahusúkromnoprávnychopatrení,
lebo sa jedná o obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v zmysle verejnoprávneho

predpisu. Existencia elektroenergetického zariadenia na cudzom pozemku v súlade s v rozhodnutí
citovanými právnymi predpismi vytvára existenciu práva vecného bremena zo zákona (z rozhodnutí
č. 2653, 2713, 6669), jedná sa o inštitút sui generis v zmysle verejnoprávneho predpisu a vo
verejnom záujme, kde platí osobitná právna úprava vzniku bez potreby zápisu v katastri nehnuteľnosti.
Mal za vylúčené, aby bolo možné za smerodajné, pokiaľ sa jedná o začiatok plynutia lehoty na

uplatnenie nároku na poskytnutie jednorazovej náhrady, považovať dátum zápisu vecných bremien do
katastra nehnuteľností. Vecné bremeno v prospech žalovaného vzniklo v danom prípade na základe
elektrizačného zákona a sama skutočnosť, že žalovaný nepožiadal o zápis predmetného vecného
bremena do katastra nehnuteľností, je bez relevancie na vznik vecného bremena. Z uvedeného dôvodu
ako irelevantnú posúdil aj argumentácia žalobcu, podľa ktorej vyvstáva otázka, prečo žalobca nepristúpil

k zápise vecných bremien hneď v roku 1998.

4. Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že na elektroenergetické
zariadenia zapísané na parcelách č. XXXX/X L. XXXX/X vo vzťahu k prípadnému poskytnutiu
jednorazovej náhrady sa nevzťahuje zákon o energetike, ale elektrizačný zákon účinný v čase

postavenia a uvedenia elektroenergetických zariadení do prevádzky, ktorý v § 22 ods. 2 stanovil
na podanie predmetnej žiadosti trojmesačnú prekluzívnu lehotu odo dňa, keď sa elektroenergetické
zariadenie uviedlo do trvalej prevádzky. V danej veci bolo nesporným, že žalobca ani jeho otec
takúto žiadosť nepodal. Pokiaľ žalobca nečinnosť v tomto smere odôvodňoval účelovosťou vtedajšíchzákonov a celkovou spoločenskou atmosférou, súd prvej inštancie konštatoval, že nie je v jeho
kompetencií posudzovať ústavnosť (spravodlivosť, účelovosť) súčasných či už neplatných zákonov
a ani vyhodnocovať pomery vládnuce v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, a to ani vo vzťahu

k preskúmaniu, či si právny predchodca žalovaného plnil svoje povinnosti v zmysle elektrizačného
zákona. Podotkol, že podľa citovaného ustanovenia energetické podniky neboli automaticky povinné
poskytovať náhradu, žiadosť o jej poskytnutie bola viazaná na existenciu podstatného obmedzenia v
užívaní nehnuteľností, na ktorú sa žalobca de facto vynímajúc všeobecné vyhlásenia ani neodvolával.
Žalobcovi žiadna náhrada neprislúcha, pretože žalobca si takýto nárok v prekluzívnej lehote v zmysle

elektrizačného zákona neuplatnil a nárok na náhradu mu nevznikol ani na základe zákona a energetike,
pretože pôvodné oprávnenia týkajúce sa energetických zariadení a užívania cudzích nehnuteľnosti, na
ktorých sú energetické zariadenia umiestnené, zostali pre žalovaného zachované, pričom takýto nárok
jasne vylučuje aj § 96 ods. 6 zákona o energetike.

5. Pokiaľ žalobca odôvodňoval svoj nárok i svojimi ústavnými právami, t.j. konkrétne existenciou čl. 20

ods. 4 Ústavy SR, súd prvej inštancie v rozhodnutí poukázal na nález Ústavného súdu zo dňa 28.9.2005,
sp. zn. PL. ÚS 28/05, v ktorom bol posudzovaný nesúlad § 69 ods. 10 zák. č. 656/2004 Z.z. o energetike
a o zmene niektorých zákonov (ktorý bol prevzatý do § 96 ods. 4 zákona o energetike) s čl. 20 ods.
4 Ústavy SR. K nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietanou protiústavnosťou právnej úpravy a
prístupom zákonodarcu k riešeniu otázky zaniknutých nárokov na primeranú jednorazovú náhradu za

obmedzenie užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností Ústavný súd uviedol: Retroaktívne pôsobenie
zákona v prospech fyzických osôb a právnických osôb, ktorí pre nich zakladá reštitučné nároky, je
prípustné a za určitých historicko - politických okolností aj vhodné, ale na využitie takéhoto prístupu
zákonodarcom alebo jeho využitie, ale nie v rozsahu predstáv dotknutých subjektov, nezakladá príčinnú
súvislosť s namietanou protiústavnosťou. Označený nález Ústavného súdu SR sa dotýka aj právneho

posúdenia nároku žalobcu v tomto konaní a nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní, je možné riešiť iba
aplikáciou týchto zákonných ustanovení, v prípade žalobcu by sa totiž jednalo o obnovenie zaniknutých
nárokov na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníka pozemku,
čo neprichádza do úvahy. Žiadne iné nároky vlastníka nehnuteľnosti špeciálny zákon neupravuje. S
poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nemožno subsumovať pod

§ 11 ods. 5 zákona o energetike a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Pri rozhodovaní neprihliadal
ani na tvrdenia žalobcu, že žalovaný na zaťažených pozemkoch ďalej stavia, pretože sa jedná o ničím
nepodložené tvrdenie (žalovaný zjavne len vykonáva údržbu elektroenergetických zariadení) ; ak by
žalovaný skutočne staval na týchto pozemkoch nové zariadenia, bol by povinný postupovať podľa
zákona o energetike.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odvolaní poukázal na obsah
svojej žaloby, argumentáciu v ňom uvedenú a na alogickosť právnej argumentácie žalovaného. Podľa
názoru odvolateľa súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré uviedol v bode

6, riadku 9, 13, bode 7 riadku 5, 12,24, bode 8 riadku 3, bode 9, bode 10, bode 12, bode 13 riadku
2, 5,11-13,18,20,24,27,30, bode 14 riadku 3, 5,13, bode 15 riadku 4,6, bode 16 riadku 3,5,7, bode 17,
bode 18, bode 19. Z rozsudku nemá pocit, že by sa súd prvej inštancie jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä aplikovaním

archaického elektrizačného zákona 79 z r. 1957, kde použil aj § 22 ods. 2, ktorého rozporuplnosť
a alogickosť odvolateľ dokumentoval vo svojich stanoviskách. Pri rozhodovaní vôbec neprihliadal na
všetky, resp. ďalšie relevantné state § 11 zákona č. 251/2012 Z.z. ods. 9,10,12, kde sa hovorí, že
deklarované zriadenie aj za nútené obmedzenie nárok na náhradu a pri zákonných vecných bremenách
odo dňa zápisu VB do KN, pričom držiteľ povolenia je povinný písomne oznámiť vlastníkovi pozemku

vykonanie zápisu VB do KN. § 11 ods. 5 zákona o energetike hovorí najmenej o dvoch rozdielnych
veciach - o majetkovej ujme a o nútenom obmedzení, ku ktorým sa v priebehu konania vyjadroval.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1, § 378 ods.
1 C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v
ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvejinštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k

správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, zrozumiteľne a
podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa

v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi
sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu na zaplatenie
sumy 3 000 eur predstavujúcu jednorazovú náhradu za zriadenie vecných bremien vykonaním zápisov
záznamom a ich deklarovania, ako aj za nútené obmedzenia, vyplývajúce z ustanovenia a deklarovania
vecnýchbremien,vktoromdostatočnezodpovedalnavkonanínastolenéotázkymajúceprirozhodovaní
o tomto nároku podstatný význam. Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2

C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

10. V záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími dôvodmi uplatnenými žalobcom, ktorými je v
zmysle § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný, odvolací súd udáva nasledovné.

11. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný

dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne
v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo
dňa 25.9.2012 vo veci W. proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva

na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana
sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS
50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu o
tom, že súd prvej inštancie „sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so

všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné“ možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia uvedeným požiadavkám vyhovuje
a odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nepodložené. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie
jasne a zrozumiteľne vyplýva, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti mal za nesporné a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ktoré nie (a z akých dôvodov), z ktorých

dôkazov vykázal a ako vec právne posúdil i s odkazom na závery vyplývajúce z v rozhodnutí citovaného
nálezu Ústavného súdu zo dňa 28.9.2005, sp.zn. PL ÚS 28/05. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
je možné bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, akými úvahami bol súd prvej inštancie vedený pri
posudzovaní rozhodujúcich otázok

12. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. (t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúlades§191C.s.p.,atovzhľadomnato,žesúdvzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvejinštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných
ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaného dokazovania nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo,
že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo

že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného
sporového poriadku alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní namieta formuláciu
použitú v niektorých častiach odôvodnenia rozhodnutia súdom prvej inštancie, tieto námietky nemajú
akýkoľvek vplyv na správnosť zistených pre vec podstatných skutkových okolností.

13. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom
konajúci súd prvej inštancie k žalobe zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery
a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. K

námietkám odvolateľa v tomto smere je treba zdôrazniť, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí riadne
vyporiadal s právnym posúdením veci (keď pri rozhodovaní nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú
v spore uvádzajú strany) a dospel k správnemu právnemu záveru, že s prihliadnutím na čas uvedenia
elektroenergetických zariadení do prevádzky (roky 1963 a 1973), kedy zo zákona vzniklo v prospech
právneho predchodcu žalovaného k časti pozemkov žalobcu vecné bremeno a zároveň povinnosť

vlastníka pozemku strpieť výkon týchto oprávnení, je základ predmetného nároku nutné posudzovať
podľa ust. § 22 ods. 2 elektrizačného zákona. Pokiaľ si právni predchodcovia žalobcu neuplatnili v
elektrizačnom zákone stanovenej prekluzívnej lehote nárok na poskytnutie primeranej jednorazovej
náhrady (čo v konaní nebolo sporným), nemohol byť žalobca s prihliadnutím na ust. § 96 ods. 4,6 zákona
o energetike v tomto spore úspešný. Jeho argumentácii, v ktorej poukazuje na nutnosť aplikácie ust. §

11 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, nemohol potom odvolací súd priznať úspech.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane rozhodnutia o
trovách prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie
samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).