Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/170/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617206969
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617206969.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne Prima banka
Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému W. O., nar.
XX.XX.XXXX,trvalebytomW.Z.XXX/XX,Y.K.,prezaplatenie2.209,52eurspríslušenstvom,oodvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11Csp/150/2017-284 zo dňa 12. apríla
2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým v zostávajúcej časti žalobu zamietol a vo výroku III.
o trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo výroku I. sa rozsudku n e d o t ý k a .

Žalovanému n e p r i z n á v voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.687,93
eur, a to pravidelnými mesačnými splátkami, každá splátka splatná posledný kalendárny deň toho-
ktoréhomesiaca,prvásplátkasplatnávkalendárnommesiacinasledujúcompoprávoplatnostirozsudku,
atotak,žeprvých6splátokpo250,-euraposlednú7.splátkuvovýške187,93eurstým,ženezaplatenie

čo i len jednej splátky riadne a včas má za následok zročnosť celého plnenia; II. v zostávajúcej časti
žalobu zamietol; III. priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 22 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že strany uzatvorili zmluvu, ktorou žalobkyňa
zriadilaprežalovanéhoosobnýúčetavrámciktoréhonebolopôvodnedojednanépovolenéprečerpanie.
Žalobkyňa neskôr povolila žalovanému prečerpať osobný účet, pričom nesporne žalovaný vykonával
debetné operácie aj nad rámec kreditných operácií na svojom účte. Vzhľadom k tomu, že zmluva o

spotrebiteľskom úvere obsahovala všetky tie náležitosti, absenciu ktorých zákon sankcionuje v tom
smere, že úver by bol bezúročný a bez poplatkov, vznikla žalovanému povinnosť popri istine zaplatiť
žalobkyni aj úroky vo výške 19,9 % ročne, o ktorých mal žalovaný vedomosť. Žalovaný netvrdil ani
nepreukázal, že by si splnil svoju povinnosť, a preto súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy
1.687,93 eur, v ktorej bola žaloba podaná dôvodne. V časti, pokiaľ si žalobkyňa uplatnila poplatky v
celkovej výške 521,59 eur, konkrétne poplatky za transakcie, poplatky za upozornenie - debet, avízo o
nezrealizovaní príkazu, poplatok za výzvu - debet, poplatok za vedenie exekúcie, poplatok za zrušenie

TP a poplatok za výpis, ako aj 28 % úroky zo sumy 2.209,52 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Predmetná zmluva je nesporne spotrebiteľskou zmluvou, a preto si
žalobkyňa mohla účtovať voči žalovanej úroky a poplatky iba za predpokladu, že tieto boli zmluvnými
stranami individuálne dojednané. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol predložený žiadny listinnýdôkaz preukazujúci dojednanie výšky poplatkov a úrokov, žalovanému nevznikla povinnosť platiť vyššie
uvedené poplatky a v prípade nepovoleného prečerpania žiadne úroky. V spotrebiteľskom právnom
vzťahu musia byť totiž poplatky uvedené priamo v zmluve, inak ich nemožno považovať za individuálne

dojednané. Aj pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na všeobecné obchodné podmienky, resp. sadzobník
poplatkov, resp. vývesku úrokových sadzieb, súd poukazuje na to, že vo všeobecnosti zmluvné
ustanovenia vo vopred pripravovanej formulárovej zmluve, resp. v spleti všeobecných obchodných
podmienok alebo iných istín, ktoré naviac navodzujú skôr dojem obsahu nepodstatného charakteru,
v tejto časti spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, a

preto nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Žalobkyňa zároveň nepreukázala platné individuálne dojednanie
28 % úroku v spotrebiteľskej zmluve ako ani v listine, ktorá by bola spojená so zmluvou o bankovom
účte. Naviac, akékoľvek úroky, ako odplatu za užívanie požičanej sumy, prislúchajú veriteľovi len do
doby splatnosti dlhu. V prípade vyhlásenia mimoriadnej splatnosti nastáva stav, kedy dlžník už nemá
taký právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, teda nie je dôvod ani na to, aby
veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili iba za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Pokiaľ

majú žalobkyňou uplatnené úroky sankčný charakter, tak sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou, lebo
s omeškaním spotrebiteľa s plnením, to znamená s vrátením sumy nepovoleného prečerpania po
zatvorení účtu, zákon spája oprávnenie dodávateľa žiadať úroky z omeškania. Tieto predstavujú v čase
omeškania žalovanej výšku päťkrát nižšiu, ako si uplatňuje žalobkyňa titulom úroku z nepovoleného
prečerpania účtu. Na základe vyššie uvedených skutočností súd zamietol žalobu aj v časti úrokov, ktoré

neboli individuálne dojednané v spotrebiteľskej zmluve. V súlade s § 232 ods. 4 Civilného sporového
poriadku súd povolil žalovanému splácať priznaný nárok pravidelnými mesačnými splátkami tak, ako
je to uvedené vo výroku rozhodnutia. Určenie dlhšej ako trojdennej lehoty k plneniu, ako aj povolenie
splátok patrí medzi procesné úkony súdu, ktoré sú zákonom zverené do jeho voľnej úvahy. Súdu je
tak umožnené, aby sám a nezávisle na návrhu strán sporu uvážil, či je povolenie zmienenej výhody

vhodné so zreteľom na sociálne pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdenej
čiastky, alebo na iné okolnosti prípadu. Súd má za to, že stanovené splátky sú primerané k nevyhnutným
životným nákladom, výške dlhu a počtu mesiacov, za ktoré by žalovaný mohol svoj dlh uhradiť žalobkyni
bez toho, aby táto utrpela vážnu ujmu z dôvodu neskoršieho plnenia. Naviac je aj v záujme žalobkyne
docieliť uhradenie istiny, aj keď v horizonte deviatich mesiacov, ako domáhať sa svojho nároku cestou

exekúcie, čím by sa úplné uspokojenie pohľadávky mohlo oddialiť, o to viac, že na majetok žalovaného
už je vedená exekúcia. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP tak,
že žalobkyni priznal ich náhradu v rozsahu 22 %. Žalobkyňa si žalobou uplatnila istinu vo výške 2.209,52
eur spolu s 28 % ročnými úrokmi, ktoré za obdobie od 01.06.2017 do 12.04.2018 predstavujú 535,61
eur, pričom súd jej priznal 1.687,93 eur. Jej úspech v konaní tak predstavuje 61 % a neúspech 39 %.

Po započítaní úspechu a neúspechu žalobkyne jej tak prináleží náhrada trov v rozsahu 22 %. Podľa §
262 ods. 2 CSP rozhodne o výške náhrady trov konania súd po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. V zákonnej lehote podala odvolanie voči citovanému rozsudku žalobkyňa, a to v rozsahu zamietnutej

časti (výrok II.) a v časti trov konania (výrok III.), a to z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a zároveň súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). K názoru súdu, že úroky a poplatky
neboli individuálne dojednané, v konaní nebol predložený žiadny listinný dôkaz preukazujúci dojednanie
výšky úrokov a poplatkov, žalobkyňa uvádza: V čase uzatvorenia zmluvy o účte s klientkou nebol ešte

v platnosti Zákon o platobných službách, pričom zákon o platobnom styku poskytovanie platobných
služieb na základe rámcovej zmluvy neupravoval. Zmluva o bežnom účte sa preto spravovala ust. §
708 a nasl. Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukazuje na znenie § 708 ods. 2, § 711
ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj na ust. § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď časť obsahu
zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo

záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzatvárajúcim
zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Obchodný zákonník taktiež nestanovil, že by všetky náležitosti
zmluvy o účte museli byť obsiahnuté v listinnom dokumente. Poukazuje tiež na ust. § 101 ods. 1, 5
Zákona o platobných službách. Na základe uvedeného poukazuje na všeobecné obchodné podmienky
bod 4.1.1 a 4.1.2, ako aj bod 25.5. Zároveň v zmysle čl. 1 je neoddeliteľnou súčasťou VOP aj sadzobník

a úrokové sadzby produktov, ktoré obsahujú jednak všetky poplatky, ktoré súd banke nepriznal a jednak
aj uplatňovanú úrokovú sadzbu. V zmysle vyššie uvedeného teda nie je daný dôvod na nepriznanie
poplatkov súvisiacich s vedením platobného účtu žalovaného. Zároveň ani zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednomdokumente. Tento výklad potvrdil aj výklad rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/2015. Nie je preto
daný dôvod na nepriznanie poplatkov súvisiacich s vedením platobného účtu žalovaného. Poplatky sú
účtované na základe čl. VI. ods. 4 zmluvy o účte, v zmysle ktorého je banka za poskytovanie produktov/

služieb oprávnená zúčtovať si poplatky podľa sadzobníka poplatkov banky v platnom znení a všetky
takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe zmluvy, ktorého sa poskytnutie produktu/
služby týka, resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného v banke. Výška poplatkov
je uvedená v sadzobníku poplatkov. Poukazuje na ust. § 2 písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch,
keď prekročením sa rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi

disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa
alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Tiež poukazuje na ustanovenia bodu 3.4, 3.8
a 3.12 VOP. Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda odplatou, ktorú
klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta.
Nepovolené prečerpanie je prekročenie v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade
sa nejedná o špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp zavedený žalobkyňou, nakoľko úprava sa v

podstatnej miere opiera o právnu úpravu. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ
informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobkyňa zverejňuje výšku úrokových
sadzieb v úrokovej výveske na webstránke, na ktoré sa odvoláva. Zverejnením vývesiek na webovom
sídle žalobkyne a v pobočkách je splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Súd uviedol, že úroky prislúchajú veriteľovi iba do doby splatnosti dlhu, pričom žalobkyňa má

za to, že uvedené súd právne nesprávne posúdil, nakoľko úrok 28 % nie je zmluvný úrok, a teda ani
úrok po zosplatnení, ale je to zákonný úrok z titulu prekročenia. Tento úrok je aj v súlade s ust. § 1a ods.
1, 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Pokiaľ ide o trovy konania, žalobkyňa má za to, že súd pri výpočte
náhrady trov konania postupoval nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú
istinu. Ak sú úroky len príslušenstvo pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa naň neprihliada.

V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 10CoPr/2/2016 z 27.07.2016
a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6Obo/243/2007 z 27.11.2008. Na základe uvedeného mala
žalobkyňa čistý úspech vo výške 52,78 %. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom
rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobkyne v celom rozsahu a zároveň mu priznal náhradu trov konania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobkyne
v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania(§385ods.1CSP)postupomvzmysleust.§219ods.3CSProzsudoksúduprvejinštancie

potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

6. Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne nepovažuje
za dôvodné.

7. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že výrokom I. rozsudku súdu prvej inštancie
bola žalobkyni priznaná istina pohľadávky spolu s úrokom z úveru 19,9 % ročne, ktorý bol zmluvne
dohodnutý medzi účastníkmi ako úrok pri dovolenom prečerpaní, tohto výroku sa odvolací súd nedotýka.
Odvolaním je napadnutý výrok, ktorým žalobkyni bol zamietnutý nárok na úrok prevyšujúci dohodnutý
úrok 19,9 % ročne do výšky 28 % ročne, ako aj poplatky súvisiace s úverovou zmluvou.

8. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15
Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10
ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd udáva,

že mu je obsah tohto rozhodnutia známy. Odvolací súd nepopiera, že časť obsahu zmluvy môže
byť dohodnutá aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Podľa názoru odvolacieho súdu,
však pokiaľ ide o spotrebiteľský právny vzťah, nemožno podstatné náležitosti zmluvy dohodnúť vo
všeobecných obchodných podmienkach, a pokiaľ sa tak stalo, predstavuje to neprijateľnú zmluvnú
praktiku, ktorá je neprípustná.

9. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva alepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,

pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá uzatvárala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej

prezentovaný skutkový stav.

10. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní, t. j. k 3.11.2010
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej

zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným
spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej
úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy.
Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej
miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako

sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

11. V súdenej veci nie je sporné, že účastníci konania uzatvorili zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú
s poukazom na podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená a s poukazom na ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. V danom prípade ide o zmluvu formulárovú, individuálne nedojednanú a

súd rozhodujúci spotrebiteľský právny vzťah má povinnosť prihliadať na neprijateľné podmienky z
úradnej povinnosti (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V danom prípade ide o úverovú zmluvu
uzatvorenú v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Keďže zmluva bola uzatvorená medzi
spotrebiteľom a dodávateľom, ide zároveň o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahuje ustanovenia
Zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Výklad a aplikácia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so
zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon dodržanie iba niektorých z obsahových náležitostí
zmluvy postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí náležitosti nevyhnutné,
podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí

uvedených v § 10 Zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. c/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). Pri akceptovanom
prístupe dodávateľa k spotrebiteľovi text spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ ide o zmluvu formulárovú,
individuálne nedojednanú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne určitý, prehľadný a logicky
usporiadaný. Zásada profesionality dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Aj v

spotrebiteľskej zmluve možno určiť čas jej obsahu odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Takáto
aplikácia však má svoje obmedzenia.

13. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách (na rozdiel od zmlúv obchodných) majú
slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy dávať dojednania technického a

vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nezodpovedá zásade profesionality a poctivosti, ak sa dávajú do
nich dojednania, ktoré sú pre uzavretie zmluvy podstatné, z hľadiska informovania spotrebiteľa dôležité,
resp. ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že si ich spotrebiteľ nevšimne.
Ak takéto podstatné ustanovenia dodávateľ zahrnie do všeobecných obchodných podmienok, nepočína
si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu (nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013).

14. Pokiaľ ide o úrok 28 % ročne, ktorého sa žalobkyňa domáhala, nech ho nazýva akýmkoľvek
spôsobom, svojou podstatou ide o úrok z úveru. Úprava podstatnej náležitosti zmluvy ako úrok z úveru
nepochybne je v obchodných podmienkach, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť a pripravil

ich výlučne veriteľ, u spotrebiteľa vyvolala nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Bez pochybností predstavuje teda neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú nemožno
prihliadať.15. Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na úpravu § 18 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý
upravuje tzv. prekročenie, pre uvedený režim sa vyžaduje s odkazom na ust. § 2 písm. f/ Zákona
o spotrebiteľských úveroch, aby veriteľ umožnil spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami

nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého
povoleného prečerpania. Túto podmienku žalobkyňa v konaní ani netvrdila, ani nepreukázala. Rovnako
je splnenie tejto podmienky logicky vylúčené tým, že uplatnený nárok spočíva v úroku z úveru a
sankčných poplatkoch. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti, že úrok 28 % ročne z dlžnej sumy
pri nedovolenom prečerpaní bol už právoplatnými rozsudkami viacerých súdov vyhlásený z dôvodu

neprijateľnosti za neplatnú zmluvnú podmienku dohodnutú v spotrebiteľskej zmluve (napr. rozsudok
Okresného súdu Košice II zo dňa 29. novembra 2013 č. k. 36C/117/2013-55 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Co/91/2014 zo dňa 24.03.2015). Tento rozsudok je pre žalobkyňu
záväzný a bolo preto jej povinnosťou zdržať sa ďalšieho uplatňovania tejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky, ako aj uplatňovania nárokov z nej vyplývajúcich. Je irelevantné, že žalobkyňa zaradila
dojednanie o 28 % úroku z nedovoleného prečerpania číselne pod iné ustanovenie VOP.

16. Pokiaľ ide o uplatnené poplatky, súhrn týchto poplatkov, ktoré si žalobkyňa ako dodávateľ uplatnila,
podstatne zvyšuje zaťaženie spotrebiteľa a vzhľadom na zásady spotrebiteľského práva, ktoré odvolací
súd už vyššie uviedol, nepostačuje pre platné dojednanie ich zaradenie do sadzobníkov, resp.
všeobecných obchodných podmienok. Navyše, pokiaľ ide o poplatky požadované žalobkyňou, hoci ich

žalobkyňa na výzvu súdu špecifikovala, nesplnila si dostatočne vo vzťahu k týmto poplatkom povinnosť
tvrdenia a povinnosť dôkaznú, keď z tejto špecifikácie nevyplýva dostatočné odôvodnenie, kedy, na
základe akej skutočnosti nárok žalobkyni na ten-ktorý poplatok mal vzniknúť a z akého ustanovenia
zmluvy si tento nárok odvodzuje. Nemožno preto ani hovoriť o unesení dôkazného bremena vo vzťahu
k uplatneným sankčným poplatkom.

17. Pokiaľ potom súd prvej inštancie vo zvyšku nárok žalobkyne zamietol, jeho rozsudok je vecne
správny.

18. Vecnú správnosť vykazuje aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Obrana

žalobkyne neobstojí. Niet dôvodu pri výpočte čistého úspechu účastníka v konaní neprihliadať aj
na príslušenstvo pohľadávky, pokiaľ netvorí zanedbateľnú časť uplatnenej pohľadávky. Takýto výklad
zodpovedá aj ustálenej judikatúre vyšších súdov.

19. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

20. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255
ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný. Tento však ostal v odvolacom
konaní pasívny a trovy odvolacieho konania mu preukázateľne nevznikli, preto mu súd nárok na ich
náhradu voči neúspešnej žalobkyni nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)