Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. máj 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/45/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116212550
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116212550.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., Staré Grunty
7, Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený JUDr. Alanom Strelákom, advokátom v Bratislave, Na
vŕšku 12, proti žalovanej: C. Z., X.. XX.X.XXXX, L. J.S., E. XXXX/XX, v konaní o zaplatenie 762 Eur s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13.11.2017, č. k. 17C/205/2016
- 65, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým súd žalobe vyhovel.

II. Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 480 Eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 30.7.2015 do
zaplatenia a to tak, že na zaplatenie priznaného plnenia súd povoľuje žalovanej splátky vo výške 15 Eur
tak, že prvú splátku uhradí do 31.12.2017 a nasledujúce vždy do posledného dňa v ďalšom kalendárnom
mesiaci až do úplného vyrovnania pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania.
II. Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a.
III. Súd určuje, že zmluvná podmienka o servisnom poplatku vo výške 9 % z istiny stanovená v zmluve

o spotrebiteľskom úvere č. K XXXXXXXXX pod bodom I je neprijateľná.
IV. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania vo výške 25,98 Eur od žalovanej.“.

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2,
§ 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. , § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z.

3. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobca a žalovaná dňa 22.12.2014 uzatvorili zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. K XXXXXXXXX, na základe ktorej bol podľa bodu I. žalovanej poskytnutý úver
vo výške 600,- Eur. Zmluva, ktorú uzatvorili účastníci konania je spotrebiteľskou zmluvou a podlieha
súdnej kontrole. Na túto zmluvu o úvere sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. V zmluve z 22.12.2014 je uvedený ako termín splatnosti 380. deň po uzatvorení zmluvy
a doba trvania tejto zmluvy je 380 dní. Termín konečnej splatnosti je zmluvnou náležitosťou, ktorú
nemožno stotožňovať s termínom poslednej splátky úveru, t. j. 380. deň po uzatvorení zmluvy, resp. s

určením 380 kalendárnych dní, lebo náležitosťou zmluvy podľa písm. f) je jednak určenie doby trvania
zmluvy, čo by zodpovedalo údaju 380 kalendárnych dní, ale zároveň vyžaduje aj stanovenie termínu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, čo musí byť uvedené dátumovo a iný výklad než ten, že
konečná splatnosť úveru je určená dátumovo neprichádza do úvahy (viď rozsudok KS v Prešove sp. zn.20Co/275/2016 zo dňa 28.2.2017). Už len nedostatok tejto obsahovej náležitosti zmluvy spôsobuje, že
takýto úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. je bezúročný a bez poplatkov. Súd
prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ je úrok uvedený bez časovej konkretizácie, na ktorú sa dojednáva,

nespĺňa zákonný predpoklad v zmysle § 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva obsahuje
síce celkové náklady úveru, ale tie sú v nesprávnej výške z dôvodu, že do celkových nákladov patria aj
náklady doplnkovej služby, ktoré vyplývajú zo zmluvy o poskytovaní finančných služieb a z tohto pohľadu
je stanovená v zmluve výška RPMN 50,22 % v nesprávnej výške.

4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal Zmluvou o doplnkovej službe, ktorá bola žalovanej vnútená pri
podpise zmluvy o úvere dňa 22.12.2014. Tvrdenie žalobcu, že sa jedná len o vzťah žalovanej s treťou
osobou, pričom on nie je účastníkom tejto zmluvy o poskytovaní finančných služieb, je podľa súdu v
rozpore priamo s textom zmluvy v čl. 1, kde je uvedené, že veriteľ TELERVIS PLUS a.s. žiada vykonávať
objednané finančné služby na základe tejto zmluvy a je aj proti logike, že by si žalovaná ako dlžník sama
našla subjekt odlišný od veriteľa a dobrovoľne žiadala, aby jej úver doručil k nej domov a každý mesiac

ju navštevoval a vyberal od nej mesačné splátky za dohodnuté poplatky. Zo zmluvy nevyplýva, pre koho
koľko finančných prostriedkov spolu s mesačnými splátkami úveru a počas akej doby mieni spoločnosti
O. R., s.r.o. vyberať od žalovanej splátky, a preto ide o zmluvu neurčitú v rozpore so zákonom, a teda o
absolútne neplatný právny úkon. Týmto nanúteným uzavretím zmluvy so spoločnosťou O. R., s.r.o. došlo
k zhoršeniu zmluvného postavenia žalovanej, pretože za hotovostné poskytovanie úveru si spoločnosť

zaúčtovala 10,- Eur a ide o postup v rozpore s § 1 ods. 2 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch,
podľa ktorého spotrebiteľský úver sa nesmie poskytovať finančnými prostriedkami v hotovosti. Žalovanej
úver nebol vyplatený na účet, v zmluve uvedené číslo účtu nie je číslom jej účtu, čoho si bol žalobca
vedomý, pretože na to priamo upozorňovala žalovaná žalobcu aj osoby, ktoré jej prišli vyplatiť hotovostný
úver, avšak po zrazení sumy 120,- Eur, čo vyplýva aj zo záznamov v knihe splátok O. R., s.r.o. zo dňa

22.12.2014, kde podľa týchto záznamov bola zrazená suma 12,- Eur ako splátka 22.12.2014 a suma
108,- Eur za finančné služby z celkovej služby 304,- Eur s podpismi na týchto listinách, ktoré sú zhodné
s podpisom na str. 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 22.12.2014, na ktorom je potvrdenie, že dlžníkovi
boli doručené zmluvy a overené údaje na tejto zmluve s podpisom H. L., ktorá je označená v knihe
splátok pri mene manažéra. Bezhotovostný spôsob splácania je bezplatný, a preto požiadavka, aby

žalovaná spoločnosti O. R., s.r.o. za túto doplnkovú službu mala uhradiť 10,- a 304,- Eur je podľa názoru
súdu prvej inštancie v rozpore s dobrými mravmi a ide aj o nekalú obchodnú praktiku.

5. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal servisným poplatkom. Vo vzťahu k nemu uzavrel, že tento nebol
individuálne dojednaný, bol priamo určený žalobcom ako zmluvná podmienka vo formulárovej zmluve a

žalovaná nemala možnosť ovplyvniť túto zmluvnú podmienku, mohla ju len prijať alebo neprijať. Výška
servisnéhopoplatkujeodvodenáodvýškyposkytnutejistiny,pretožejestanovená%zvýškyposkytnutej
istiny a žalobca nevysvetľuje, prečo je výška servisného poplatku pri vyššej sume vyššia ako v prípade
servisného poplatku pri úvere s nižšou hodnotou. Žalobca neuvádza, za aké služby očakáva alebo žiada
servisný poplatok, t. j. čo pokrývajú. Plnenie za poskytnutie úveru tak nie je skutočným plnením, ktoré

by malo predstavovať protihodnotu tohto poplatku. Z tohto je zrejmé, že pri servisnom poplatku ide o
vedľajší predmet plnenia, a preto odmena za poskytnutie úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou z
dôvodu jeho netransparentnosti, neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Žalobca na str. 3 bod bodom 9 zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vymedzuje servisný poplatok za podporu prostredníctvom kontaktných centier
na pobočkách v súvislosti s poskytovaním informácií o úvere a právach a povinnostiach vyplývajúcich z

tejto zmluvy, ďalej ako službu vyhotovenia duplikátov dokumentov týkajúcich sa zmluvnej dokumentácie
v prípade straty alebo poškodenia a administratívnu činnosť spojenú s poskytnutím úveru, spracovanie
žiadosti, náklady spojené s úverovou dokumentáciou. Tieto povinnosti však vyplývajú žalobcovi priamo
zákona a pokiaľ uvádza, že servisný poplatok zahŕňa aj administratívnu činnosť spojenú s poskytovaním
úveru (spracovanie žiadosti, náklady spojené s úverovou dokumentáciou), v tejto časti je poplatok

neurčitý, lebo žalobca má nárok len na skutočne materiálne poskytnuté úkony, ktoré ale v zmluve
nekonkretizuje a musí ísť o úkony, ktoré sú v prospech spotrebiteľa. Dojednanie administratívneho
poplatku spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom
v neprospech spotrebiteľa, pretože oprávňuje dodávateľa na plnenia, ktoré materiálne neposkytuje
spotrebiteľovi a za úkony, ktoré nie sú v prospech spotrebiteľa, tieto úkony nie sú špecifikované a

nevysvetlené, pričom sú len všeobecne označené ako náklady spojené s úverovou dokumentáciou.
Takáto zmluvná podmienka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka je neplatná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že rovnakú neprijateľnú zmluvnú podmienkuv spotrebiteľských zmluvách žalobcu súd už vyslovil v právoplatnom rozsudku sp. zn. 17Csp/71/2017
zo dňa 12.7.2017, a napriek tomu ju naďalej v zmluvách používa.

6. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi plnenie vo výške 480,- Eur, žalobcovi
patrí úrok za omeškanie vo výške zákonného úroku, ktorý ku dňu omeškania predstavoval 5,05 % ku dňu
30.07.2015 do zaplatenia. Súd povolil žalovanej toto plnenie uhrádzať v splátkach po 15,- Eur mesačne
tak, že 1. splátku zaplatí do 31.12.2017 a nasledujúce vždy do posledného dňa v ďalšom kalendárnom
mesiaci až do úplného vyrovnania pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania, keď

zohľadnil u žalovanej jej nepriaznivú finančnú situáciu, keď žije len z invalidného dôchodku 289,- Eur,
nevlastní žiaden majetok, resp. vlastní byt, v ktorom však býva a jej náklady súvisiace s užívaním
bytu predstavujú mesačne 200,- Eur. Žalovaná nedisponuje žiadnou hotovosťou. Sú preto splnené
podmienky, aby jej bolo umožnené v splátkach priznané plnenie, pretože ak dlžník je v takej nepriaznivej
finančnej situácii, ktorá mu neumožňuje zaplatiť dlh naraz, nemôže táto okolnosť viesť k jeho finančnej
likvidácii.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“).

8. Proti tomuto rozsudku, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, okrem výroku, ktorým

súd žalobe vyhovel. Namietal, že termín konečnej splatnosti je jednoznačne uvedený v článku III. bod
2, kde je uvedené, že „Termín poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť' úveru je 380. deň po
uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania tejto zmluvy je od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej
splatnosti úveru, t. j. 380 kalendárnych dní.“ Vnútroštátna právna úprava podľa žalobcu jednoznačne
neustanovuje, akým spôsobom má byt' termín konečnej splatnosti špecifikovaný, teda neobstojí ani

požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym dátumom. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Žalobca odôvodnil svoje odvolanie aj
tým, že už súd vyššie stupňa potvrdil zmluvnú podmienku o servisnom poplatku, že je v súlade s
právnym poriadkom, a preto ju nie je možné vyhlásiť za neprijateľnú, a preto je toho názoru, že súd
prvej inštancie v tejto časti dospel k nesprávnemu a nezákonnému rozhodnutiu. Žalobca hodnotu ročnej

percentuálnej miery nákladov vypočítal na základe rovnice podľa zákona č. 129/2010 Z. z., pričom sa
jedná o zložitú matematickú rovnicu, ktorá sa vypočítava buď algebrickým spôsobom alebo numerickou
aproximáciou.Tátorovnicakladiedorovnováhynaročnomzákladecelkovúsúčasnúhodnotučerpaných
prostriedkov úveru na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok dlžnej sumy, vrátane úroku a
servisného poplatku na strane druhej, s prihliadnutím na rôznu výšku jednotlivých splátok a rovnako

s prihliadnutím na splatnosti jednotlivých splátok od poskytnutia spotrebiteľského úveru. Po dosadení
uvedených vstupných údajov v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok a v súlade s požiadavkou
zákona č. 129/2010 Z. z. ohľadom výpočtu RPMN vyplýva, že uvedená RPMN v hodnote 50,22 %
je správna. Žalobca sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva medzi žalovaným a
tretím subjektom mala byť započítaná do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, nakoľko táto

zmluva nebola predmetom vzťahov medzi nim, ako veriteľom, a žalovaným, ako dlžníkom. Žalobca o
uvedenej skutočnosti nemal vedomosť, keďže do takéhoto vzťahu nezasahoval. Žalobca namietal, že
by posudzovaná Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. F nemala obsahovať jasne a určiteľne vymedzenú
sadzbu úrokov. Sadzba úrokov je jednoznačne uvedená v súlade s ustanovením § 2 písm. j) zákona
č. 129/2010 Z. z., ktoré definuje možnosti vyjadrenia úrokovej sadzby. Medzi takto zakotvené úrokové

sadzby patrí aj „fixná" úroková sadzba, pričom dané zákonné ustanovenie, resp. fixná úroková sadzba
je vyložená s nasledovnom ustanovení, a to v § 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.. Z uvedené vyplýva,
že ustanovenie § 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 2
písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré umožňuje uvádzať v Zmluve o spotrebiteľskom úvere aj úrokovú
sadzbuvyjadrenúfixnýmpercentomzacelúdĺžkutrvaniazmluvy.Žalobcamátedazato,žeopomenutím

aplikácie ustanovenia § 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bola zapríčinená protiprávnosť napadnutého
rozhodnutia, a preto rozhodnutie nie je možné považovať za súladné s právnym poriadkom. Žalovaný
uzavrel Zmluvu o poskytovaní finančných služieb s tretím subjektom. Tento záväzkový vzťah nemá so
žalobcom čo dočinenia, nakoľko žalobca nie je ani nebol účastníkom tohto záväzkového vzťahu. Jednalo
sa o zmluvnú voľnosť žalovaného a tretieho subjektu, ktorú žalobca nemohol ovplyvniť, keďže na

uvedené nie je legitimovaný právnym poriadkom. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za žalovaného
pri jeho záväzkoch s tretími stranami. Podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie vôbec nevychádzal
zo Zmluvy o poskytovaní finančných služieb, resp. ju nepodrobil skúmaniu, nakoľko by okamžite zistil,
že uvedenú zmluvu žalobca so žalovaným nepodpísal, tým pádom nemôže byt' ani predmetom tohtosúdneho sporu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalobca namietal, že súd prvej inštancie
poškodil žalobcu svojím rozhodnutím, keď úhrady na Zmluvu o poskytovaní finančných služieb, ktorej
žalobca nebol účastníkom, zarátal na úhrady na istinu poskytnutú na základe Zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Uplatnil si
trovy odvolacieho konania.

9. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutom rozsahu ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Nakoľko žalobca napadol len druhý výrok

rozsudku, t. j. zamietavú časť predmetného rozsudku a výrok o trovách konania, odvolací súd nemohol
podrobiť súdnemu prieskumu prvý výrok rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť uhradiť
žalobcovi sumu vo výške 480,- eur s príslušenstvom.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

14. Jedným z hlavných odvolacích dôvodov žalobcu je, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.
júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

16. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ZoSU) vzhľadom na
čas vzniku zmluvy (22.12.2014). Túto skutočnosť nenamietal ani žalobca v odvolaní.

17. Súd prvej inštancie skúmal, či predmetná zmluva je zložená z individuálne vyjednaných zmluvných
podmienok. V tejto otázke sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neboli zistené
prekážky na vykonanie súdnej kontroly zmluvných podmienok podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka
ažalobcaneuniesoldôkaznébremeno,žebyzmluvnépodmienkyboliindividuálnevyjednané(§53ods.3
Občianskeho zákonníka).

18. Správne preto súd prvej inštancie podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch a
podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok.19. Súd prvej inštancie okrem iného založil svoje právne posúdenie na tom, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje termín konečnej splatnosti. Odvolací súd sa s týmto

záverom stotožňuje. Z uzavretej zmluvy vyplýva v akých splátkach má žalovaná poskytnutý úver platiť,
okrem tejto náležitosti však zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje aj uvedenie termínu konečnej
splatnosti. Žiaden takýto termín v zmluve nie je uvedený. Vo všeobecných obchodných podmienkach je
uvedené, že konečná splatnosť úveru je 380. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania úveru je
od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu termín konečnej splatnosti úveru nie je možné uviesť takýmto
spôsobom. Účelom úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vyjasniť postavenie spotrebiteľa,
teda dať mu informáciu o tom, dokedy bude zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou trvať. Teda je
potrebné tento termín konečnej splatnosti úveru uviesť minimálne v rozsahu mesiaca a roka. Keďže
takýto údaj sa v uzavretej zmluve neuvádza, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva je

bezúročná a bez poplatkov.

21. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že pokiaľ do výpočtu RPMN nebolo zahrnuté aj plnenie
vyplývajúce zo zmluvy o poskytovaní finančných služieb, je RPMN vypočítaná nesprávne v neprospech
spotrebiteľa. Aj uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa v spotrebiteľskej zmluve má za následok

bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi voči žalovanej len
nárok na plnenie vo výške 480,- eur, teda zostatok neuhradenej istiny spolu s úrokom z omeškania vo
výške súladnej s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z.

22. V danom prípade nie je možné neuplatniť vnútroštátne ustanovenie zákona, pretože tieto sú pre súd

aj strany záväzné. Naviac, takýto postup (neuplatnenie vnútroštátnych ustanovení) prichádza do úvahy
len vtedy, ak má byť aplikované primárne právo EÚ (v danom prípade by sa mala aplikovať smernica,
teda sekundárne právo).

23. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym hodnotením veci čo sa týka zmluvnej

podmienky o servisnom poplatku a zmluvy o poskytovaní finančných služieb. Z vykonaných dôkazov
vyplynulo, že žalovanej bola vnútená na podpis zmluva o poskytovaní finančných služieb pri podpise
zmluvy o úvere zo dňa 22.12.2014. Nie je preto pravdivé tvrdenie, že zmluva o poskytovaní finančných
služieb je nezávislou zmluvou a spotrebiteľ sa môže rozhodnúť, či má o ňu záujem alebo nie. Aj keď
zo zmluvy o úvere a zo zmluvy o poskytovaní finančných služieb ich previazanosť nevyplýva, táto

vyplynula z výsluchu žalovanej. Z dôkazov vyplynulo, že zmluva o domácom servise bola nerozlučne
spojená s uzavretím úverovej zmluvy, keďže úver bol hotovostný. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že
dojednanie o „domácom servise“ je dojednaním v neprospech spotrebiteľa a že sa nejedná o dojednanie
o hlavnom predmete plnenia. Dojednania o „domácom servise“ a o platbe zaň boli vecne len vedľajšími
zmluvnými dojednaniami týkajúcimi sa zmluvy o úvere. Neprimerane vysoká je platba za tento domáci

servis, pričom sa jedná len o službu spočívajúcu v upovedomení klienta o následkoch nezaplatenia a
v inkasovaní splátok úveru v hotovosti.

24.Záveromodvolacísúdzdôrazňuje,ževoblastiochranyspotrebiteľajepotrebnémaťnazretelizásadu
poctivosti, a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.

25. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013
uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným
predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu
kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text

spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného
spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.

26. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti
neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje

zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra
tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie
významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na takýargument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č.
303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

27. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe v časti nevyhovel, odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné
konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie
práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje

rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

28. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05).

29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku detailne uviedol akým postupom dospel k vyčísleniu nároku
žalobcu na náhradu trov konania. Postup a výpočet pomeru úspechu a neúspechu žalobcu považuje
odvolací súd za správny. So zreteľom na uvedené, odvolací súd, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí

o trovách konania, aj tento výrok postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná
bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi

ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací
súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou

hospodárnosti civilného súdneho konania.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).