Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 17, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/397/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716203395
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716203395.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla v právnej veci žalobcu: P.. M. Z., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom X. X, XXX XX C. C., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Mgr. Ivanou
Švarcovou, advokátkou, so sídlom Horná 41, P.O.BOX 239, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému:
P.. Z. Z., nar. XX. XX.XXXX, trvale bytom Z. XXXX/XX, XXX XX N. F., zastúpený JUDr. Ing. Mgr.
Lenkou Kováčovou, advokátkou, so sídlom AK Sládkovičova 94, 974 05 Banská Bystrica, o zaplatenie
102 835,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen, č. k.
10C/68/2016-163, zo dňa 10. 05. 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/68/2016-163 zo dňa 10. 05. 2017 v prvom a treťom
výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 102 832 € s príslušenstvom a výroku
o trovách konania, p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet
právneho zástupcu žalobcu v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 102 835 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy

102 835 € od 21. 05. 2013 do zaplatenia v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (prvý výrok
rozsudku). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (druhý výrok rozsudku). Osobitným výrokom súd
rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100 % (tretí výrok rozsudku). V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že dňa 21. 04. 2015
bola na Okresný súd v Banskej Bystrici doručená žaloba žalobcu zo dňa 20. 04. 2015, ktorou sa žalobca
domáhal toho, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom hnuteľných vecí v sume 102 835,- € a zároveň,
aby bol žalovaný povinný vydať žalobcovi sumu 102 835,- € s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od

21.05.2013 do zaplatenia a zároveň, aby súd zaviazal žalovaného nahradiť mu trovy konania. Dňa 16.
03. 2016 bol predmetný spis postúpený na Okresný súd Zvolen s poukazom na ust. § 105 ods. 2 OSP.

2. Žalobca žalobu zdôvodnil tým, že v roku 2010 sa rozhodol svoje úspory v banke ochrániť, nakoľko
presahovali maximálnu garantovanú výšku vkladu 100 000,- €, a preto ich chcel vybrať a vložiť v inej
banky, ale pracovníčka banky, pani N., mu poradila, aby za časť úspor nakúpil hypotekárne záložné listy

(ďalej len „HZL“) na meno svojho syna P.. Z. Z.. Na základe toho sa s týmto t. j. so žalovaným dohodol, že
na jeho meno poskytne peniaze na kúpu hypotekárnych záložných listov, s tým, že po ukončení emisie
budú finančné prostriedky vrátené na jeho účet (žalobcu) č. XXXXXXX/XXXX, čo je preukázateľné zo
samotnej zmluvy o kúpe HZL. Tiež je to nepriamo preukázané aj tým, že pravidelne platil poplatkyza vedenie účtu. Dňa 25.10.2010 bola v C. C. v pobočke X. banky uzatvorená zmluva o kúpe HZL na
primárnom kapitálovom trhu č.XXXXXXX medzi emitentom X. C. K. a. s. a žalovaným ako kupujúcim,
ktorej predmetom bola kúpa dohodnutého počtu HZL tejto banky na doručiteľa na sumu celkom 101

506,94 €, s tým, že ako číslo účtu kupujúceho bol v zmluve uvedený účet č. XXXXXXX/XXXX patriaci
jemu - žalobcovi. Tento zmluvný vzťah s bankou na základe návrhu pani N. dohodol a uzavrel žalobca.
Jeho syn - žalovaný - ako kupujúci HZL o obsahu zmluvy nemal žiadnu vedomosť. Na jeho požiadanie ju
len podpísal s tým, že jemu peniaze, za ktoré boli HZL nakúpené nepatria a po zhodnotení tieto peniaze
budú vrátené na jeho účet (účet žalobcu). Toto podpísal v zmluve o nákupe HZL. Takýto stav pretrval až

do roku 2013, kedy malo dôjsť k odpredaju HZL, teda k ich zhodnoteniu a prevodu sumy 102 835,- € na
účet žalobcu. Dňa 14. 05. 2013 žalovaný požiadal o zmenu účtu kupujúceho na č. účtu XXXXXXXXXX/
XXXX, ktorý patril jemu (žalovanému) a peniaze z týchto HZL po ich zhodnotení vo výške 102 835,- € boli
dňa 20. 05. 2013 zaslané X. C. K. a. s. na tento účet, čím si bezdôvodne a neoprávnene prisvojil sumu
102 835,- €, ktorá je jeho (žalobcova) a žalovanému z nej nepatrí nič. Dňa 01. 07. 2013 prostredníctvom
svojho právneho zástupcu adresoval žalovanému výzvu na vydanie 102 835,- € ako pokus o mimosúdnu

dohodu, avšak žalovaný uvedené finančné prostriedky žalobcovi nevrátil. Po vykonanom dokazovaní
súd prvej inštancie konštatoval, že mal za preukázané, že dňa 25.10. 2010 bola uzatvorená zmluva
o kúpe HZL na primárnom kapitálovom trhu č.XXXXXXX, kde predávajúcim resp. emitentom bola X. C.
K. a. s., a ako kupujúci, vystupoval žalovaný. Žalovaný mal súd preukázané, že kúpnu cenu za tieto
hypotekárne záložné listy vo výške dojednanej v predmetnej zmluve v celej výške uhradil žalobca zo

svojich finančných prostriedkov. Taktiež bolo jednoznačne preukázané, že celý výnos z týchto HZL mal
byť v zmysle predmetnej zmluvy vyplatený na účet uvedený v záhlaví tejto zmluvy, ktorý tam figuroval
síce ako bežný účet kupujúceho, avšak bolo nesporné, že predmetný účet je účet žalobcu a na tento
účet tak v mesiaci máj 2011, ako aj v mesiaci máj 2012 bola z titulu HZL pripísaná o obidva roky suma
2 835 €. Súd vychádzajúc z tvrdení žalobcu, ktoré mal preukázané tiež svedeckými výpoveďami P.. A.

E. a R. N. s tým, že tieto skutočnosti nepoprel ani žalovaný, považoval za preukázané a jednoznačne
logicky zdôvodniteľné, že na predmetnej zmluve žalovaný vystupoval ako zmluvná strana len formálne,
práve z dôvodu, že žalobca, ktorý disponoval obnosom finančných prostriedkov predstavujúcich sumu
limitu zabezpečeného prostredníctvom fondu ochrany vkladov, hoci súd nepopiera, že vo vzťahu k X.,
a. s. žalovaný vystupoval ako majiteľ predmetných cenných papierov a na základe toho mohol v zmysle

predmetnej zmluvy s nimi disponovať a tiež meniť číslo účtu, na ktorý boli následne po ukončení tohto
obchodu pripísané výnosy z týchto HZL, tak, že týmto účtom bol následne účet žalovaného. Tvrdenie
právneho zástupcu žalovaného, že s poukazom na čl. 5 bod 2, predmetnej zmluvy by v prípade, že by
malo ísť o peňažné prostriedky žalobcu, ktoré boli použité na vykonanie predmetu obchodu muselo
o tom existovať formálne prehlásenie žalovaného, považoval súd za irelevantné, pretože je zrejmé, že

v takom prípade by bol tým zmarený celý účel, ktorý sa týmto obchodom sledoval a to zabezpečenie
peňažných prostriedkov klienta banky - žalobcu prostredníctvom fondu ochranu vkladov. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania dohody medzi
žalobcom a žalovaným v tom zmysle, že tak každoročne pripisované úroky z HZL a následne aj celý
výnos z nich po ukončení tohto produktu, t. j. po jeho splatnosti dňa 20. 05. 2013 mali byť vyplatené

bankou, priamo žalobcovi na jeho bankový účet uvedený v predmetnej zmluve. I keď právny zástupca
žalovaného takúto dohodu popieral, bolo to v rozpore so skutočnosťami zistenými súdom z výsluchu
žalovaného, ktorý jednak potvrdil, že predmetnú zmluvu uzavrel z podnetu otca, finančné prostriedky
použité na zakúpenie týchto HZL patrili žalobcovi a k zmene predmetného čísla účtu na danej zmluve
došlo až následne v dôsledku toho, že sa zhoršili vzťahy v rodine, konkrétne medzi ním a otcom, ako

aj otcom a bratom. V reakcii na to, predmetné číslo účtu zmenil tak, aby tieto finančné prostriedky boli
zaslané na jeho účet a následne s nimi ďalej disponoval. Žalovaný taktiež potvrdil, že keď predmetnú
zmluvu podpisoval, o jej obsah sa vôbec nezaujímal, neponechal si ani kópiu tejto zmluvy a na výslovnú
otázku súdu, či sa pred podpisom tejto zmluvy na niečom so žalobcom dohodol, uviedol, že sa nedohodli
na ničom. Na základe týchto skutočností potom, súd v žiadnom prípade nemohol vyvodiť, že by sa

žalovaný so žalobcom dohodli na tom, že finančné prostriedky z predmetného obchodu s bankou budú
po ukončení predmetnej zmluvy patriť žalovanému a v tomto rozsahu práve žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno, keď naopak žalobcovi v jeho prospech svedčali všetky dôkazy ohľadne ním tvrdeného obsahu
dohody medzi stranami sporu, pokiaľ ide o výplatu predmetných finančných prostriedkov v prospech
žalobcu.Nazákladeuvedenéhosúdprvejinštanciežalobouuplatnenýnárokvyhodnotilakonárokztitulu

bezdôvodného obohatenia; konkrétne sa na strane žalovaného jednalo o majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, keďže si tento ponechal finančné prostriedky, ktoré mu boli vyplatené
ako výnos z predmetných hypotekárnych záložných listov, nakoľko to bolo v rozpore s dohodou, ktorá
existovala medzi stranami sporu. Keďže žalovaný v rámci svojej obrany vzniesol námietku premlčaniasúd prvej inštancie sa ňou zaoberal. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu špecifikoval,
žepodľajehonázoruzačalapremlčaciadobaplynúť dňa26.10.2010t.j.deňpoprevedenípredmetných
finančných prostriedkov žalobcu na kúpu HZL a táto mala uplynúť po dvoch rokoch s tým, že ku

dňu zmeny petitu 02. 01. 2017, táto premlčacia doba už uplynula. Keďže nárok žalobcu bol uplatnený
ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia v týchto intenciách súd posudzoval aj otázku plynutia
premlčacej doby. Podľa názoru súdu prvej inštancie objektívna premlčacia doba mohla začať najskôr
plynúť momentom, kedy žalovaný uskutočnil úkon smerujúci k zmene čísla predmetného účtu, na ktorý
mal byť vyplatený výnos z HZL, t. j. dňa 14. 05. 2013 a potom v prípade, ak by sa aj nejednalo o

úmyselné bezdôvodné obohatenie, objektívna premlčacia doba uplynula najskôr dňa 15. 05. 2016.

3. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, táto podľa názoru súdu prvej inštancie
mohla začať najskôr 20. 05. 2013, kedy sa mal žalobca dozvedieť o tom, že výnos z HZL nebol pripísaný
na jeho účet (deň splatnosti HZL), pokiaľ by sa vychádzalo z premisy, že žalobca už skôr mal informáciu,
že žalovaný plánuje podniknúť príslušné kroky k tomu, aby výnos z HZL bol pripísaný na jeho účet,

teda že žalobca už v tom čase vedel nielen to, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, ale aj to, kto
sa na jeho úkor obohatil. V takom prípade, by subjektívna premlčacia doba uplynula najskôr 21. 05.
2015. Rozhodne sa súd nemohol stotožniť s právnym názorom žalovaného, že subjektívna premlčacia
doba začala plynúť dňa 26. 10. 2010 a mala uplynúť 26. 10. 2012, keď moment prevodu finančných
prostriedkov žalobu na kúpu HZL považoval súd vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby v súdenej veci,

za právne irelevantný. Vzhľadom na dátum podania žaloby vyplývajúci z dátumovej pečiatky Okresného
súdu Banská Bystrica dňa 21. 04. 2015 vyhodnotil súd námietku premlčania žalovaného za nedôvodnú,
keďže sa nestotožnil ani s jeho právnym názorom, že rozhodujúcim momentom majúcim vplyv na
posúdenie uplynutia premlčacej doby má byť až dátum podania návrhu na zmenu petitu dňa 02. 01.
2017 na tamojší súd. Súd mal totiž za to, že hoci žalobca zobral čiastočne žalobu späť ohľadne výroku,

ktorým sa domáhal určenia, že je vlastníkom predmetných finančných prostriedkov a druhý výrok petitu
formuloval pôvodne, ako povinnosť žalovaného vydať žalobcovi predmetnú sumu, je nesporné, že od
počiatku t. j. od momentu podania žaloby v súdenej veci bolo z obsahu zrejmé, že sa žalobca domáhal
úhrady predmetnej sumy vo vzťahu k žalovanému bez ohľadu na právnu kvalifikáciu titulu. Preto súd
pokiaľ išlo o istinu v celom rozsahu žalobe vyhovel, keďže žalovaný nenamietal výšku uplatneného

nároku, potvrdil, že mu bola vyplatená suma „niečo vyše 100 000 € a navyše mal súd z ďalších listinných
dôkazov v konaní preukázané, že v mesiacoch máj 2011 a 2012 boli vyplácané žalobcovi úroky z HZL
ročne vo výške 2 835 € a suma 100 000 € ako pôvodná kúpna zmluva za HZL bola nesporná. Pokiaľ ide
o uplatnený úrok z omeškania, tento súd priznal odo dňa 21. 05. 2013, t. j. odo dňa nasledujúceho po
dátume splatnosti výplaty HZL, keď podľa názoru súdu je žalovaný od tohto dňa v omeškaní s vrátením

sumy, ktorá mu bola vyplatená z titulu HZL žalobcovi. Súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania vo
výške 5,5% ročne, pričom išlo o zákonný úrok a keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania v podanej
žalobe vo výške 9,05% ročne, súd žalobu v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol. O trovách
konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporného poriadku a žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže mal súd za to, že neúspech

žalobcu bol iba v nepatrnej časti, konkrétne v časti úroku z omeškania a pokiaľ ide o fakt, že zo strany
žalobcu došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby vo vzťahu k určovaciemu výroku, súd poukázal na to,
že k tomuto čiastočnému späťvzatiu došlo ešte pred otvorením pojednávania v súdenej veci.

4. Proti rozsudku súd prvej inštancie podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalovaný

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Namietal, že súd prvej inštancie absolútne nedôvodne
preniesol dôkazné bremeno na žalovaného, keď konštatoval, že tento nepreukázal existenciu dohody
so žalobcom. Podľa názoru žalovaného je to presne naopak, pretože bremeno dôkazu zaťažovalo
žalobcu, že sa so žalovaným dohodol na tom, že mu finančné prostriedky budú vrátené v ním
tvrdenej dobe, teda žalobca mal preukázať existenciu pôžičky (resp. obdobnej dohody), z ktorej by

vyplývala povinnosť vrátenia na strane žalovaného. Takáto dohoda však preukázaná nebola. Žalovaný
uviedol, že z uvedeného je logický a zrejme jediný správny záver, ktorý o. i. prezentovala aj Okresná
prokuratúra Banská Bystrica v uznesení 4Pn 298/16/6601-06, kde bolo konštatované, že mohlo ísť
jedine o bezdôvodné obohatenie, alebo vrátenie daru, ktoré však je potrebné posudzovať s ohľadom
na moment poskytnutia finančných prostriedkov. Neskôr vzhľadom na vlastnícke právo žalovaného

k cenným papierom už nedošlo k žiadnemu úkonu, ktorý by mohol zakladať akékoľvek bezdôvodné
obohatenie. Dôkazy produkované žalobcom - výsluchy svedkýň nie sú pre konanie vôbec relevantné,
nakoľko ide len o výpovede vo vzťahu k údajnému zámeru žalobcu. Majiteľom HZL bol však žalovaný,
jeho dispozícia bola oprávnená a plne v súlade so zákonom. Naopak žalobca v tomto smere postupovalzjavne šikanózne voči žalovanému - vlastnému synovi- pretože pokiaľ tvrdí, že existovala dohoda
so synom, musí ju preukázať on. V žiadnom prípade nemá žalovaná strana čo dokazovať existenciu
akejkoľvek dohody, bolo však preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva k hypotekárnym listom

žalovaným. Jedine týmto momentom sa mohol prípadne žalobca domáhať bezdôvodného obohatenia,
ale to by musel preukázať, že sa takto so synom dohodol. Podľa vykonaného dokazovania však vyplýva,
že sa takto so synom nedohodol, naopak riešil si svoje záležitosti v banke a s ľuďmi v nej, ale so
synom žiadnu dohodu neuzavrel. Žalobca konal svojvoľne a dobrovoľne realizoval prevod finančných
prostriedkov, žalovaný od neho finančné prostriedky ani nepýtal a ani nijako nevylákal. Po uzavretí

zmluvy o kúpe HZL nedošlo medzi žalobcom a žalovaným k žiadnej dohode, podľa ktorej by žalovaný
mal žalobcovi vrátiť akékoľvek finančné prostriedky alebo akékoľvek iné plnenie. Žalovaný sa tak stal
vlastníkom hypotekárnych listov, ktoré predstavujú v právnom slova zmysle vec, pričom žalovaný nebol v
dispozícií s obsahom zmluvného vzťahu s bankou, nijako obmedzený. Medzi žalovaným a bankou ide o
tzv. absolútny obchod a teda žiadne iné dojednanie, než ktoré vyplývajú z písomnej zmluvy nemôžu mať
vo veci význam. Žalobca tak nadobudol vlastnícke právo k hypotekárnym záložným listom a obsah tohto

zmluvného vzťahu je jednak bankovým tajomstvom a jednak je vecou výlučne žalovaného. Pretože súd
prvej inštancie posúdil právny nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tiež nesprávne
aplikoval plynutie premlčacej doby - jej plynutie mohlo započať jedine dňom 25. 10. 2010, kedy žalobca
poskytol synovi finančné prostriedky na kúpu uvedených záložných listov. Dátum 20. 05. 2013 nemôže
založiť beh plynutia premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože tento dátum je

jedine dátumom, kedy žalovaný oznámil žalobcovi zmenu v obsahu zmluvy s bankou, na ktorú mal plné
právo. Súd prvej inštancie konštatoval, že bezdôvodným obohatením na strane žalovaného je „získaný
plnením bez právneho dôvodu, keďže si tento ponechal finančné prostriedky, ktoré boli vyplatené ako
výnos z predmetných hypotekárnych záložných listov, nakoľko to bolo v rozpore s dohodou, ktorá
existovala medzi stranami sporu“, avšak žiadna dohoda medzi stranami sporu nebola, čo potvrdil aj

žalovaný aj výpovede svedkýň, nakoľko uzavretie zmluvy prebehlo spôsobom, ako to popísal žalovaný a
to mimo bankový ústav. Ďalej namietal žalovaný, že súd vôbec nerozlišuje medzi výnosom zo záložných
listov a transformáciou vlastníctva (predaj majetok za inú hodnotu), teda že predajom svojich záložných
listov žalovaný získal finančné prostriedky (ktoré sú ale jeho vlastníctvom), a teda tento moment nemôže
zakladať nárok na bezdôvodné obohatenie - scudziť záložné listy mohol žalovaný kedykoľvek a bez

obmedzenia a to čo za ne získal, je jeho vlastníctvom. Ak by aj dňom 20. 05. 2013 napriek vyššie
uvedenému súdzaložilplynutiepremlčacejdoby, potomtrebauviesť,žetátouplynulapred02.01.2017,
kedy došlo k zmene žaloby na žalobu na plnenie, a teda vo vzťahu k tomu, čo je predmetom sporu by išlo
o nárok premlčaný tak, či tak. Ani podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 02. 11. 2016 nič nemení na
tom, že žalobe nebolo možné vyhovieť a bolo ju potrebné zamietnuť. Žalobca podľa § 137 písm. c/ CSP

nepreukázal ani naliehavý právny záujem na tejto žalobe a podľa názoru žalovaného tento ani nemal
akým spôsobom preukázať. Určovacia žaloba totiž nie je prípustná tam, kde je prípustná žaloba na
plnenie a preto aj došlo k zmene žaloby. Žalovaný tak vytkol rozhodnutiu súdu prvej inštancie nesprávne
skutkové závery majúce vplyv na rozhodujúce právne posúdenie možného bezdôvodného obohatenia
a neexistenciu dohody žaloby odôvodňujúcu postup súdu. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd

odvolaniu vyhovel a sám zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobcu zamietne. Zároveň
rozhodne o trovách konania tak, že žalobcovi uloží povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v
rozsahu 100 %.

5. K odvolaniu žalovaného sa dňa 14. 08. 2017 písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie

dňa 16. 08. 2017 vyjadril žalobca. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny,
spravodlivý a zákonný v celom rozsahu. Má za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a jeho tvrdenia
v žalobe boli absolútne preukázané. Z konania je zrejmé, že v tejto veci sa opakovane pokúšal so
žalovaným mimosúdne dohodnúť. Napriek tomu, že žalobca je žalovaného otec, žalovaný porušil ich
dohodu ohľadom predmetu sporu, a zachoval sa nečestne a podľa jeho názoru zneužil jeho dôveru.

Žalobca uviedol, že číslo účtu uvedené v zmluve o HZL, bolo práve žalobcove a nie žalovaného, číže
on bol iba „papierovým vlastníkom“ a keby nebol zmenil číslo účtu, tak všetky finančné prostriedky
prejdú na účet žalobcu, tak ako z neho odišli. Všetky výnosy zo zhodnotenia HZL mali byť uhrádzané v
prospech tohto účtu (účtu žalobcu), čo v konaní úplne preukázal a naopak žalovaný nepreukázal opak,
lebo celého obdobia boli výnosy pripisované v prospech účtu žalobcu. Súd prvej inštancie to v súlade

so skutočným stavom veci správne vyhodnotil, že na žalovanom je dôkazné bremeno na zmenu tohto
účtu. Žalovaný so žalobcom túto zmenu nedohodol a ako doznal vo svojej výpovedi na pojednávaní
pred súdom svojvoľne si prisvojil tieto výnosy v žalovanej výške. Vrátenie týchto prostriedkov na účet
žalobcu bolo imanentnou súčasťou predmetnej zmluvy. K časti odvolania žalovaného smerovanej najmädo akcentácie toho, že žalobca neudržal dôkazné bremeno, ďalej do akcentácie, toho že súd nezákonne
rozhodol, považuje žalobca za účelové vyhýbanie sa povinnosti žalovaného vrátiť privlastnené
finančné prostriedky, ktorými žalovaný pravdepodobne už nedisponuje. Súd prvej inštancie správne

poňal do svojho hodnotiaceho resumé obsah časti výpovede žalovaného na OO PZ zo dňa 07. 06.
2013, kedy žalovaný po zákonnom poučení potvrdil skutočnosť existencie dohody o spôsobe uloženia
finančných prostriedkov na kúpu HZL, pričom vysvetlil aj to, prečo zmenil číslo účtu, na ktorý má banka
po zhodnotení HZL peniaze zaslať. Pokiaľ sa týka plynutia premlčacej lehoty, žalobca má za to, že
súd prvej inštancie správne vyvodil, že subjektívna premlčacia doba mohla začať plynúť najskôr v

deň, kedy sa žalobca mohol dozvedieť o tom, že výnos HZL nebol pripísaný na bankový účet žalobcu
t. j. dňa 20. 05. 2013. Žalobu podával dňa 21. 04. 2015, teda minimálne 1 kalendárny mesiac pred
uplynutím premlčacej doby. Od počiatku žaloby bolo z jej obsahu zrejmé, že žalobca sa domáhal úhrady
predmetnej sumy od žalovaného. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle § 387 ods. 1
CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako vecne správne potvrdil. Zároveň si prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne uplatnil trovy odvolacieho konania. Vyjadrenie zo strany žalovaného k vyjadreniu

žalobcu podané nebolo.

6. Z dôsledku podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a
bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie

podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP o odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379

CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a
konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 2 CSP, rozhodnutie
náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220
ods. 2 CSP. S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody žalovaného uvedeného

v jeho odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané
odvolanieniejedôvodné.Odvolacísúdsasrozhodnutímsúduprvejinštancievyslovenýmvnapadnutom
rozhodnutí vo veci samej, ako aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací
súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací
súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných

podmienok; čo sa týka preskúmania veci samej odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z
hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby žalobcu dospel k správnym skutkovým a právnym záverom
a rozsudok súdu je vecne správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov.

10. V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že žalobca sa po úprave žalobného petitu podanou žalobou
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 102 835 €, pričom nárok na vydanie sumy 102 835 € je zrejmý
už z počiatočného žalobného návrhu (a samotného žalobného petitu) zo dňa 20. 04. 2015 doručený
Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21. 04. 2015. Na uvedenú okolnosť odvolací súd poukazuje na
tomto mieste a tiež v súvislosti rozhodujúcej i pre posúdenie plynutia premlčacej doby, s ktorou otázkou

sa odvolací súd bude zaoberať v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozsudku.

11. Vykonaným dokazovaním v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca
poskytol finančné prostriedky na kúpu HZL, keď dňa 25. 10. 2010 bola uzatvorená zmluva o kúpe
HZL na primárnom kapitálovom trhu č. XXXXXXX, ktorých emitentom bola X. C. K., a.s. a kupujúci

žalovaný. Výsluchom žalobcu, žalovaného, ako aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi mal súd
preukázané,žekúpnucenuzatietoHZLvcelejvýškeuhradilžalobcazosvojichfinančnýchprostriedkov,
prevodom týchto finančných prostriedkov zo svojho účtu (z účtu žalobcu). Zároveň bolo preukázané,
že celý výnos z týchto HZL mal byť v zmysle predmetnej zmluvy vyplatený na účet určený v zmluve,ktorý patrí žalobcovi. Na tento účet, ktorý bol v zmluve označený od jej počiatku, t. j. odo dňa jej
uzatvorenia, boli počas platnosti emisie HZL vyplácané výnosy z HZL a to v mesiaci máj 2011, ako
aj v mesiaci máj 2012. Počas týchto rokov bola v prospech uvedeného účtu vyplatená suma (výnos z

hypotekárnych záložných listov) suma 2 835 € ročne. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
žalobca financoval kúpu HZL, pričom kupujúcim bol žalovaný, jeho syn a teda vlastníkom HZL, ako
aj disponentom zo zmluvy o kúpe hypotekárnych záložných listov bol právne kupujúci. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie vyhodnotil uvedený skutkový stav správne a správne uvedený nárok
subsumoval pod ust. § 451 a nasl. OZ a upravujúce nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tu

nad rámec podrobného, zrozumiteľného a presvedčivého odôvodnenia súdu prvej inštancie odvolací
súd dodáva, že je nepochybné, že v danej veci je potrebné posúdiť a rozlišovať dva vzťahy, ktoré v
predmetnej veci vznikli. Medzi žalovaným a bankou (X. C. a.s.) bol nepochybne právny vzťah založený
Zmluvou o kúpe HZL, na základe ktorej bol kupujúci vlastníkom HZL a vo svojich úkonoch smerom
k banke nebol v dispozícií nijakým spôsobom obmedzený. Preto v zmysle uvedenej zmluvy mohol
bez obmedzení vykonať i zmenu účtu určeného pre výplatu jednak výnosov z HZL a jednak určeného

na výplatu finančných prostriedkov po ukončení doby emisie HZL. Odvolací súd tento záver, na ktorý
prioritne poukazuje právny zástupca žalovaného v podanom odvolaní, nespochybňuje, avšak v zmysle
zásad zachovania spravodlivosti je potrebné poukázať a vziať do úvahy i ďalší existujúci vzťah a to
medzi žalobcom a žalovaným, ktorý nevznikol na žiadnom zmluvnom základe založenom akoukoľvek
písomnou zmluvou, avšak bol založený ústnou dohodou akceptovanou zo strany žalovaného, čo bolo

vykonaným dokazovaním v rámci konania pred súdom prvej inštancie rovnako nepochybne preukázané.
Je nutné poukázať na to, že finančné prostriedky použité na kúpu HZL, nepochádzali od žalovaného,
tomuto nepatrili, kúpu HZL na meno žalovaného (ako kupujúceho) v celom rozsahu financoval žalobca -
otec žalovaného, ktorý celú finančnú transakciu sám inicioval a zároveň i financoval. Uvedená okolnosť
bola tvrdená žalobcom a žalovaným popretá ani namietaná nebola. Spôsob vzniku zmluvného vzťahu

medzi žalovaným a bankou, ako aj spôsob financovania kúpy HZL žalovaný nenamietal, nerozporoval,
nepoprel, že skutočnosti, ktoré popísal žalobca sa udiali takým spôsobom, ako sú uvedené v rozsudku.
Žalovaný zmluvu o kúpe HZL podpísal na podnet žalobcu, súhlasil s jej znením a teda súhlasil i
s tou podstatnou náležitosťou zmluvy, že výplata výnosov z HZL, ako aj spätná výplata finančných
prostriedkov pôvodne použitých na nákup HZL, má byť realizovaná na účet, ktorý nepatril jemu, ale

na účet žalobcu, z ktorého bola pôvodná kúpa HZL financovaná. Žalovaný bol teda oboznámený
s podmienkami, za ktorých sa má realizovať jednak kúpa HZL a jednak spätná výplata finančných
prostriedkov po ukončení emisie HZL a to tým spôsobom, že finančné prostriedky mali byť poukázané
právežalobcovi.Ináslednésprávaniežalovaného(akoižalobcu)anáslednýskutkovýdejpočasobdobia
roku 2010 až roku 2013 nasvedčuje tomu, že žalovaný bez výhrad akceptoval úmysel a zámer žalobcu,

svojho otca, že finančné prostriedky poskytnuté na kúpu cenných papierov majú byť vyplatené spätne
na účet žalobcu. Uvedená akceptácia takéhoto stavu a použitia finančných prostriedkov je zrejmá i z
výpovede samotného žalovaného, ktorý v prejednávanej veci na pojednávaní dňa 23. 01. 2017 (ako i
vo svojich výpovediach v rámci trestných konaní) uviedol, že hypotekárne záložné listy boli financované
a zakúpené z finančných prostriedkov jeho otca (žalobcu) prevodom z účtu žalobcu. Celá obchodná

transakcia sa uskutočnila z podnetu žalobcu, pričom o celú záležitosť sa on ( žalovaný ) podrobnejšie
nezaujímal, o čom svedčí jeho konanie v čase, keď počas trvania emisie HZL chodili výpisy z banky a
pokiaľ bolo potrebné zaplatiť poplatok za vedenie účtu, žalovaný uviedol, že „doniesol výpisy do firmy
a zobral si ich otec“. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by momentom nákupu HZL žalovaný mal za to,
že uvedená záležitosť je poskytnutím finančných prostriedkov od jeho otca (žalobcu) napríklad formou

daru, sám žalovaný by začal spravovať všetky záležitosti i ohľadom platenia poplatkov za vedenie účtu,
ako aj by sám nakladal z výpismi z majetkového účtu cenných papierov a nepostupoval by všetky
záležitosti (výpisy z účtu, výzvy na poplatky) svojmu otcovi - žalobcovi. Z vykonaného dokazovania, z
výpovedížalobcu,žalovaného,akoajsvedkovtak vyplývaurčitý konsenzus(dohoda)ohľadomspôsobu
fungovania a určitý status qou o tom, že zo strany otca budú použité finančné prostriedky na zakúpenie

HZL vedených na meno žalovaného a následne po ukončení emisie majú byť tieto finančné prostriedky
poukázané spätne na účet žalobcu. Takýto spôsob fungovania, tento úmysel a zámer akceptovaný ako
žalobcom, tak i žalovaným z výpovede vyššie uvedených nepochybne vyplýva. Z výpovede samotného
žalovaného tiež vyplýva tá okolnosť, že k zmene účtu z účtu žalobcu na iný, žalovaným označený
účet, určený pre výplatu výnosov, ako aj pre výplatu kúpnej ceny hypotekárnych záložných listov,

pristúpil žalovaný až po zmene okolností, ako sám uviedol „po podstatnom zhoršení vzťahov v rodine“
a preto takáto zmena okolností zmena postojov a vzťahov bola impulzom pre zmenu určeného účtu a
zmenu vopred mieneného a akceptovaného spôsobu naloženia s finančnými prostriedkami v hodnote
žalovanej medzi otcom a synom. Preto pokiaľ zo strany žalovaného došlo k zmene účtu určenéhopre výplatu finančných prostriedkov došlo tak i k zmene pred tým daného konsenzu ohľadom spätnej
výplaty finančných prostriedkov, keď finančné prostriedky, ktoré mali byť poukázané spätne otcovi
žalovaného žalobcovi, si nechal poukázať na vlastný účet. Práve uvedený moment, uvedená zmena

jednostranne učinená žalovaným a následná výplata peňažných prostriedkov na nový účet určený
žalovaným, predstavuje obohatenie na strane žalovaného, ku ktorému podľa pôvodného dohovoru
medzi žalobcom a žalovaným dôjsť nemalo. Týmto úkonom zo strany žalovaného (určením nového
účtu) žalovaný pre seba získal finančné prostriedky, ktoré pochádzali od žalobcu, pričom žalobca
finančné prostriedky použité na nákup HZL, ktoré boli emitované len na dobu 3 rokov žalovanému

nemienil ponechať a očakával ich spätné poukázanie v zmysle žalovaným akceptovanej a uzatvorenej
zmluvy o kúpe HZL. Uvedená konštatácia a záver je dôležitý a rozhodujúci aj pre určenie a správne
posúdenie plynutia premlčacej doby. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku na strane 14 uviedol,
že objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť najskôr momentom, kedy žalovaný uskutočnil úkon
smerujúci k zmene čísla predmetného účtu, na ktorý mal byť vyplatený výnos z HZL t. j. dňa 14. 05.
2013. Ďalej uviedol, že potom v prípade ak by sa aj nejednalo o úmyselné bezdôvodné obohatenie

objektívnapremlčaciadobauplynulanajskôrdňa15.05.2016.Pokiaľideozačiatokplynutiasubjektívnej
premlčacej doby, táto podľa názoru súdu mohla začať najskôr plynúť 20. 05. 2013, kedy sa mal žalobca
dozvedieť o tom, že výnos z HZL nebol pripísaný na jeho účet (deň splatnosti HZL, ... v takom prípade
by subjektívna premlčacia doba uplynula najskôr 21. 05. 2015). K uvedenému odvolací súd uvádza,
že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o posúdenie premlčacej doby týkajúcej sa

vydania bezdôvodného obohatenia. Je však nutné poopraviť, že k bezdôvodnému obohateniu reálne
došlo vyplatením resp. poukázaním finančných prostriedkov bankou na odlišný účet než bol určený
pôvodne, na účet zvolený žalovaným, t. j. dňa 20. 05. 2013. Až reálnou výplatou finančných prostriedkov
- poskytnutím, vyplatením finančných prostriedkov žalovanému (na jeho účet), namiesto pôvodného
určeného žalobcu došlo k obohateniu žalovaného na úkor žalobcu. Preto tento moment je okamihom,

kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo, keďže bola v konaní preukázaná i vedomosť žalobcu o tejto
skutočnosti v uvedenom dátume, a je tak zároveň momentom, kedy začína plynúť ako objektívna, tak
aj subjektívna premlčacia doba. Presnejšie, ako objektívna, tak aj subjektívna premlčacia doba začala
plynúť dňom nasledujúcim t. j. 21. 05. 2013. Pokiaľ sa týka jej dĺžky a skončenia subjektívna premlčacia
lehota tak uplynula najskôr 21. 05. 2015, ako to zhodne konštatoval vo svojom odôvodnení súd prvej

inštancie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že objektívna premlčacia 3 - ročná doba uplynula až o rok
neskôr (21. 05. 2016), pripustiac úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu až 21.
05. 2023. Žaloba bola na súde (pôvodne Okresnom súde Banská Bystrica) podaná dňa 21. 04. 2015,
pričom išlo o žalobu na určenie vlastníckeho práva, ale zároveň - a to je dôležité - tiež o vydanie sumy
102 835 €. Uvedený záver je podstatný z hľadiska toho, že už pôvodne podanou žalobou sa žalobca

domáhal vydania resp. zaplatenia sumy 102 835 € a preto svoj nárok na zaplatenie predmetnej sumy
uplatnil na súde v objektívnej premlčacej, ako aj v subjektívnej premlčacej dobe t. j. včas, pričom kratšia,
subjektívna premlčacia doba uplynula o mesiac neskôr po podaní žaloby na súde t. j. 21. 05. 2015. Preto
odvolaciu námietku týkajúcu sa nesprávneho posúdenia premlčania súdom prvej inštancie odvolací
súd vyhodnotil ako nedôvodnú a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že nárok uplatnený

žalobou žalobcom bol jednak dôvodný a jednak uplatnený včas v rámci plynutia premlčacej doby a to
ako subjektívnej, tak i objektívnej. Nemožno sa stotožniť s námietkou a tvrdením žalovaného v odvolaní,
že plynutie premlčacej doby mohlo započať jedine dňom 25. 10. 2010, kedy žalobca poskytol synovi
finančné prostriedky na kúpu uvedených záložných listov. Uvedený záver nie je a nemôže byť správny z
toho dôvodu, že v momente poskytnutia finančných prostriedkov žalobcom žalovanému (na kúpu HZL),

žalobca bol v domnení, že v zmluve dohodnuté podmienky budú zo strany žalovaného dodržané a
finančné prostriedky žalobcom poskytnuté žalovanému, budú opätovne poukázané a vrátené na účet
žalobcu tak, ako bol označený v zmluve. Preto uvedený moment nemožno stotožniť s momentom, kedy
k obohateniu na strane žalovaného na úkor žalobcu došlo. K tomuto skutočne došlo až momentom
pripísania finančných prostriedkov na účet žalovaného.

12. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukazuje a považuje za rozhodujúci moment zmeny
žalobnéhopetitu,pričommázato,žeažpripustenímzmenyžalobnéhopetitusažalobcaúčinnedomáhal
vydania resp. zaplatenia predmetnej sumy, odvolací súd opätovne uvádza a zvýrazňuje, že už prvotnou
žalobou zo dňa 20. 04. 2015 doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 21. 04. 2015 žalobca

žaloval o vydanie predmetnej sumy 102 835 € a možno tak konštatovať, že sa nároku na vydanie
(plnenie,resp.nazaplatenie)domáhalvčaspreduplynutím,akoobjektívnej,takisubjektívnejpremlčacej
doby. Neskoršie pripustenie zmeny žalobného návrhu súdom bolo učinené len v zmysle upustenia od
žalobného petitu žalujúceho o určenie vlastníckeho práva, pričom žalobný návrh na vydanie (plnenie)sumy 102 835 eur, zostal i po úprave nezmenený. S poukazom na uvedené odvolací súd považoval
závery obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku za správne.

13. Odvolací súd v tejto prejednávanej veci považuje za potrebné pripomenúť, že úlohou súdu je v
podmienkach materiálneho právneho štátu vždy nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou
ideouspravodlivosti,resp.vsúladesprirodzeno-právnymiprincípmi.Súdnemôžetolerovaťformalisticky
prístup. Povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v
zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí

nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu
prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na
zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že
tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Taktiež Ústavný
súd v rozhodnutí II. ÚS 50/01 uviedol, že vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových
zistení v každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne

komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie,
akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje
právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný
všetkým demokratickým právny poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie
dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu,

je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť.

14. Práve v prejednávanej veci ide o takéto nachádzanie spravodlivosti. V danom prípade totiž
žalobca ako otec zakúpil na meno svojho syna cenné papiere, ktoré sa mali zhodnocovať po určitú
presne vymedzenú dobu 3 rokov a následne dôvodne očakával (v zmysle uzavretej zmluvy o kúpe

hypotekárnych záložných listov) poukázanie jeho finančných prostriedkov spätne na vlastný účet, na
ktorý mala byť poukazovaná i výplata výnosov z uvedených cenných papierov. Je nutné uviesť, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný ako syn žalobcu sa o uvedenú transakciu nákup
cenných papierov - nejako nepričinil, túto neinicioval a ani sčasti nezarobil a ani inak nenadobudol
finančné prostriedky použité na kúpu cenných papierov. Aj napriek tejto skutočnosti sa v dôsledku

neskôr nastolených okolností sám rozhodol pre usmernenie výplaty otcových finančných prostriedkov,
nie spätne na jeho účet, ale na účet svoj, resp. účet ním určený. Od počiatku uvedenej transakcie bol syn
uzrozumený s tým, že nejde o dar, ale obsah zmluvy (uvedenie otcovho čísla účtu určeného na výplatu),
ako i z neskoršieho správania žalobcu i samotného žalovaného, vyplýva jednoznačný záver, že žalovaný
bol oboznámený a uzrozumený s tým, že finančné prostriedky z HZL po ukončení ich emisie mu patriť

nemali a tieto mali byť otcovi spätne poukázané. Preto akékoľvek iné rozhodnutie v prejednávanej veci,
než aké učinil súd prvej inštancie by bolo rozhodnutím nespravodlivým, ktoré obchádza a nerešpektuje
základné hodnotové princípy. Odvolací súd preto nemohol postupovať inak, ako súhlasiť so závermi
prijatými súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku a rozsudok postupom podľa § 387 ods. 1, 2
potvrdiť ako vecne správny.

15. Odvolací súd preskúmal i výrok rozhodnutia napadnutého rozsudku o trovách konania, nakoľko sa
jedná o výrok závislý na rozhodnutí vo veci samej a konštatoval, že súd prvej inštancie správne ustálil
podľa zásady úspechu, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu a preto mu s poukazom
na ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania, voči žalovanému v rozsahu 100%.

Odvolací súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie i v tejto časti, ako vecne správne.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a keďže bol i v
odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu žalobca, vniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Preto odvolací súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 tak, že uložil žalovanému ako

procesne neúspešnej strane sporu nahradiť, resp. zaplatiť nárok na náhradu trov odvolacieho konania
žalobcu na účet jeho právneho zástupcu a to v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia o výške trov konania. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).