Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/4/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110214088
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8110214088.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: UniCredit Bank Slovakia
a.s., so sídlom Šancová 1/A, Bratislava, IČO: 00 681 709, právne zastúpená HMG & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom Štefanovičova 12, Bratislava, IČO: 35 885 459, proti žalovanému: JUDr. S. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. č. X, G., o zaplatenie 2.728,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C 205/10-171 zo dňa 27.09.2012 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.476,63

Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.476,63 Eur od 30.09.2009 do zaplatenia a vo výroku
o zamietnutí žaloby v časti kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 30 % p.a. z istiny 1.476,63
Eur od 01.10.2007 do 14.01.2009 a 9 % úroku z omeškania z istiny 1.476,63 Eur od 15.01.2009 do
29.09.2009.

Vo zvyšku zamietnutia návrhu v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania z r u š u j e
rozsudok súdu 1.stupňa a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.476,63

Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.476,63 Eur od 30.9.2009 do zaplatenia, všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Právne odôvodnil svoje rozhodnutie ustanovením § 262, § 269, § 273, § 497, § 13 a § 191 Obchodného
zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.).

Zároveň vychádzal z obchodných podmienok vydaných pre používateľov HVB kreditnej karty VISA.

Súd prvého stupňa mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu HVB Bank Slovakia a.s. uzavrel
so žalovaným Zmluvu o vydaní HVB kreditnej karty na základe prijatia žiadosti o vydaní HVB kreditnej

karty zo dňa 20.11.2006, ktorá bola vlastnoručne podpísaná žalovaným ako žiadateľom a považuje
sa za návrh na uzavretie zmluvy o vydaní HVB kreditnej karty, ktorá ak bude schválená, pošle banka
žiadateľovi HVB kreditnú kartu a potvrdenie o uzatvorení zmluvy a vydaní karty. Momentom doručenia
potvrdenia o uzavretí zmluvy a vydaní HVB kreditnej karty dochádza k uzatvoreniu zmluvy o vydaníHVB kreditnej karty. Zmluvné strany, ktoré boli riadne označené sa dohodli, že ich záväzkový vzťah sa
spravuje obchodným zákonníkom (§ 262 ods. 1 OBZ).

Žalovaný bez dodatku, že vystupuje ako štatutárny zástupca spoločnosť CS Cargo Slovakia a.s., ktorým
bol od 27.06.2006 do 10.08.2007 svojím podpisom potvrdil, že sa oboznámil so znením obchodných
podmienok, sadzobníka poplatkov pre držiteľa HVB kreditnú karty a všeobecnými obchodnými
podmienkami HVB Bank Slovakia a.s. a súhlasil s ich znením. Podpisom žiadosti bol žalovaný viazaný
žiadosťou a ustanoveniami obchodných podmienok, všeobecných obchodných podmienok, z ktorých

vyplýva,žesavzťahujúajnažiadateľa.Žalovanýpožadovalúverovýrámec100.000,-Sk,spôsobúhrady
bol inkasnou splátkou minimálne vo výške 10% z bežného účtu v HVB Bank Slovakia a.s. číslo účtu
XXXXXXXXXX. Vyššie uvedené bolo zistené z fotokópie žiadosti o vydanie HVB kreditnej karty (čl. 7).
Žalovanému zaslal žalobca na jeho adresu trvalého bydliska potvrdenie o uzatvorení zmluvy o vydaní
kreditnej karty (ktorý dôkaz čl. 52 predložil súdu krátkou cestou práve žalovaný, viď záznam zo zápisnice
zo dňa 21.01.2011)

Z obchodného registra bolo zistené, že HVB Bank Slovakia a.s., zanikla zlúčením so žalobcom s
účinnosťou ku dňu 01.04.2007 sa stala právnym nástupcom spoločnosti HVB Bank Slovakia a.s., a teda
prebrala všetky jej práva a záväzky od 01.04.2007 z obchodných podmienok pre vydanie a používanie
HVB kreditnej karty.

V článku VII. 1, 2, 5, 11. sa žalovaný ako držiteľ karty zaviazal splácať čerpané peňažné prostriedky z
úverového rámca, uhrádzať poplatky, úroky v pravidelných mesačných splátkach vo výške rovnajúcej
sa aspoň výške povinnej minimálnej splátky. Výška povinnej minimálnej splátky je 10 % z dlžnej sumy
t.j. sumy peňažných prostriedkov čerpaných z úverového rámca, splatných poplatkov a úrokov.

Za čerpanie peňažných prostriedkov z úverového rámca sa žalovaný zaviazal platiť úroky za podmienok
uvedených v obchodných podmienkach.

Žalovaný rozporoval tvrdenie žalobcu, že je dlžníkom a poukazoval na to, že spoločnosť CS Cargo

Slovakia a.s. v ktorej bol v danom čase predsedom predstavenstva mala byť zmluvnou stranou a
v skutočnosti uhradiť predmetnú pohľadávku. Zo žiadosti o vydanie HVB kreditnej karty, nevyplýva,
že žalovaný vystupoval ako štatutárny zástupca tejto spoločnosti, naopak jednoznačne vyplýva, že
zmluvnou stranou bol žalovaný ako fyzická osoba. Pokiaľ žalovaný mal za to, že zmluvnou stranou bola
spoločnosť CS Cargo a.s. súd jednoznačne uvedené tvrdenie považuje za účelové, žalovaný vo funkcii

predsedu predstavenstva akciovej spoločnosti s právnickým vzdelaním, musel vedieť a najmä rozlíšiť v
akom postavení a za koho koná pri jednotlivých právnych úkonoch.

Naviac žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe tvrdil, že predmetnú kreditnú kartu odovzdal
zamestnávateľovi, čo sa však v priebehu konania ukázalo ako nepravdivé, nakoľko v protokole o

odovzdaní služobného motorového vozidla uvedené nie je zaznamenané. Spoločnosť CS Cargo a.s. vo
veci v písomnom vyjadrení, poukázala na to, že kreditná karta nebola súčasťou benefitov. Je pravdou,
že počas trvania pracovného pomeru bola ich spoločnosťou zadaná vinkulácia prostredníctvom účtu
ich spoločnosti na predmetnú súkromnú kreditnú kartu žalovaného na úhradu výdavkov spojených s
výkonom jeho funkcie prostredníctvom účtu spoločnosti boli uhrádzané splátky kreditnej karty. Uvedená

spoločnosť potvrdila, že na základe dohody o skončení pracovného pomeru tento skončil dňa
31.08.2007. Počas celého mesiaca august čerpal žalovaný dovolenku a neodpracoval ani jediný deň,
čím mu nemohli vzniknúť ani služobné výdavky. V septembri 2007 bola ich spoločnosťou podaná
žalobcovi žiadosť o zrušenie inkasa spojeného s vyplácaním výdavkov, spojených s plnením služobných
úloh žalovaného.

Predmetná uplatňovaná istina podľa výpisov vznikla čerpaním finančných prostriedkov v mesiaci august
a september, teda v čase keď žalovaný už aktívne nevykonával činnosť pre spoločnosť CS Cargo
Slovakia a.s..

Na základe uvedených skutočností, súd prvého stupňa uzavrel, že žalovaný je pasívne legitimovaný v
danej právnej veci.Pokiaľžalovanýmaldohodusosvojímzamestnávateľomvrámciposkytnutých manažérskychbenefitov,
nič mu nebráni uplatňovať si náhradu za vzniknuté náklady, ktoré mal v súvislosti s výkonom svojej
funkcie, u bývalého zamestnávateľa.

Výpisom z kartového účtu žalovaného žalobca preukázal, že žalovaný prečerpal na istine 1.476,63
eur. Výpis bol vyhotovený k 30.09.2007. K uvedenej pohľadávke žalobca uplatnil riadne úroky, ktoré
sú odmenou resp. cenou za poskytnutý úver v sume 378,11 eur vo výške 15 % (čo súd považuje za
primeranéúrokyvzhľadomnaštatistikuvedenúNBSnainternetovomportáli) ročnečovyplývazvýpisov.

Avšak uplatňovaná suma 757,55 eur titulom úrokov z omeškania, ktoré sú sankciou za omeškanie, tu
treba konštatovať, že ide o dva rozdielne inštitúty a dlžník je povinný platiť súčasne aj úroky aj úroky z
omeškania. Ďalej si uplatnil dlžné poplatky v sume 116,18 Eur.

Čo sa týka úrokov z omeškania a poplatkov podľa obchodných podmienok výšku úrokov z omeškania
stanovuje banka tak, že vhodným spôsobom ich zverejní vo svojich pobočkách, úrok z omeškania

je splatný mesačne vždy k dátumu splatnosti povinnej minimálnej splátky. Z výpisov predložených
žalobcom vyplýva, že výška úrokov z omeškania mala byť stanovená 30 % ročne (čo bezpochyby
podstatne presahovalo zákonom stanovenú výšku). Zo špecifikácie právneho zástupcu žalobcu
vyplynulo, že tieto sú vyčíslené kapitalizovane za obdobie od 29.09.2009 do 01.05.2010, bez uvedenia
v akej výške a z akej sumy v celkovej sume 757,55 Eur do 01.05.2010. Vo veci neboli predložené

aktuálne sadzobníky.

Obchodné záväzkové vzťahy sú špecifické tým, že výška úrokov z omeškania sa môže zmluvne
modifikovať. Avšak aj v prípade ak boli úroky z omeškania zmluvne dohodnuté, musí táto výška
zodpovedať zásadám pocitového obchodného styku.

V čase uzavretia zmluvy, pripravenej žalobcom (vrátane úverových podmienok spoločnosti žalobcu ako
súčasti zmluvy), ktorej obsah žalovaný nemal možnosť reálne ovplyvniť, nejestvovala z hľadiska i v tom
čase zákonodarcom zreteľne sledovaného cieľa ochrany spotrebiteľa podľa cit. právnej úpravy žiadna
skutočnosť opodstatňujúca dojednanie právnej úpravy Obchodného zákonníka na omeškanie a to vo

výške 30 % ročne.

K možnej argumentácii žalobcu o tom, že i právny vzťah účastníkov založený takto uzavretou zmluvou,
podliehajúcou všeobecnej právnej úprave úverovej zmluvy (išlo o poskytnutie úverového rámca) v ust.
§ § 497 a nasl. Obch. zák., je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ust. § 261 ods.3 písm. d) Obch.

zák. súd prvého stupňa dodal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere a teda aj o poskytnutí úverového
rámca je zmluvným typom s osobitnou právnou úpravou v čase uzavretia zmluvy v zákone č. 321/2001
Zb. o niektorých podmienkach dojednávania spotrebiteľského úveru a o zmene zákona č. 64/1986 Zb.
a ďalej tiež v ust. § § 51a a nasl. Obč. zák. a podľa názoru súdu sa preto na právne vzťahy z nej
vznikajúceust.§261ods.3písm.d)Obch.zák.nevzťahuje.Prizachovanímožnostivoľbytakejtoprávnej

úpravyúčastníkmizmluvypodľaust.§262Obch.zák.,takétodojednaniebyvtomtoprípadenepochybne
znamenalo podstatné zvýhodnenie veriteľa na úkor spotrebiteľa (úrok z omeškania 30 % ročne podľa
právnej úpravy v Obch. zák. namiesto podstatne nižšiemu úroku z omeškania podľa právnej úpravy v
Obč. zák.) a naopak bezdôvodné zhoršenie zmluvného postavenia spotrebiteľa (§ 55, § 56 Obč. zák.).
Takýtovýkonprávažalobcom,obzvlášťvprávnomvzťahumedziveriteľomadlžníkomakospotrebiteľom

- dojednania zmluvných sankcií vo forme úroku z omeškania podľa právnej úpravy Obch. zák. - súd
posúdil i ako odporujúci dobrým mravom v zmysle ust. § 3 ods.1 Obč. zák. (event. obdobne zásadám
poctivého obchodného styku v zmysle ust. § 265 Obch. zák. V tejto časti preto žalobu zamietol (ide o
kapitalizovaný úrok z omeškania uplatňovaný vo výške 757,55 Eur).

Čo sa týka kapitalizovaného úroku v sume 378,11 Eur, tu súd žiadal žalobcu, aby špecifikoval jeho
výpočet, za ktoré obdobie v akej sume z akej istiny je uplatňovaný, tak aby jeho dôvodnosť mohla, byť
podrobená súdnemu prieskumu, predložená však nebola. Preto aj v tejto časti súd žalobu zamietol z
dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom. V návrhu na začatie konania v časti týkajúcej sa
úrokov z omeškania musí byť zrejmé, že sa: žalobca domáha práva na zaplatenie, úrokov, úrokov z

omeškania, za aké obdobie mu majú byť úroky či už úroky z omeškania prisúdené, v akej výške.

Z tých istých dôvodov ako je vyššie uvedené súd nepriznal ani uplatnené dlžné poplatky vo výške 116,18
Eur, nakoľko ich sadzobník nebol predložený.Zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania navrhnuté žalovaným ďalším dopĺňaním vyjadrenia
spoločnosťou CS Cargo Slovakia, a.s., súd prvého stupňa odôvodnil nadbytočnosťou. Mal preukázané

z iných dôkazov, že žalovaný bol zmluvnou stranou pri uzatváraní zmluvy o vydanie kreditnej karty, ako
aj to, že fyzicky vykonával pre vyššie uvedenú spoločnosť do 31.07.2007, od kedy čerpal dovolenku a
ku dňu 31.08.2007 skončil pracovný pomer.

Súd prvého stupňa preto zaviazal žalovaného, ktorý nepochybne je v omeškaní s plnením svojho

peňažného dlhu t.j. istiny 1.476,63 Eur, tiež povinnosťou zaplatenia žalobcovi úroku z omeškania - v
navrhovanej výške 9 % od nasledujúceho dňa kedy žalovaný bol vyzvaný žalobcom na jeho zaplatenie
(čo mal súd preukázané aj kópiu doručenky s výzvou na zaplatenie) t.j. od 30.09.2009.

Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti odôvodnil z dôvodov ako je uvedené (zrejme mal na mysli ako
je uvedené vyššie).

Výrokotrováchkonaniaodôvodnilustanovením§142ods.2O.s.p.,pretožeúčastnícinaobochstranách
sporu mali porovnaním predmetu sporu a jeho výsledku úspech čiastočný, preto právo na náhradu trov
konania nepriznal súd prvého stupňa žiadnemu z nich.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Odôvodnil ho v zmysle ustanovenia § 205 ods.
2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. Nepodal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej
časti zamietnutá, ani proti výroku o trovách konania. Stále tvrdí a myslí si, že z priložených písomných
dôkazov, ako aj z jeho výpovede je úplne jasné a zrozumiteľné, že žalobca svojim tvrdením, že mu
ako veriteľ poskytol na základe žiadosti o vydanie HVB kreditnej karty zo dňa 27.11.2006 úverová

rámec vo výške 3.319,39 Eur, úmyselne zavádza a uvádza nepravdivé údaje, nakoľko sa to tak nikdy
nestalo a nikdy mu bývalá HVB banka Slovakia, a.s., neposkytla žiadny úverový rámec ako súkromnej
osobe. V tom čase pracoval ako generálny riaditeľ a predseda predstavenstva spoločnosti CS Cargo
Slovakia, a s., a predmetnú žiadosť o vydanie karty podpisoval ako jej štatutárny zástupca. Karta
mu bola vydaná ako súčasť manažérskych benefitov, kedy dostal služobné motorové vozidlo, laptop,

služobný mobilný telefón a spomínanú kartu, ktorá mu slúžila, ale výlučne na konkrétne účely spojené
s výkonom manažérskej funkcie, teda na čerpanie pohonných hmôt do služobného vozidla, na drobné
nákupy, eventuálne posedenia s klientmi a podobne. Teda je úplne jasné z charakteru a hlavne potom
čerpania splácania predmetného úveru, že išlo skutočne o čisto služobný charakter používania týchto
financií. Peniaze z tohto úveru boli jednoznačne využívané na úhrady vyplývajúce z funkcie riaditeľa a

konateľa spoločnosti, ani raz si z tohto úveru nečerpal finančné prostriedky ako fyzická, či súkromná
osoba. Nie je mu jasné, ani súd to nikdy nikde nešpecifikoval, ako sa mal pri podpise žiadosti odlíšiť
ako štatutárny zástupca. Celá žiadosť banky je koncipovaná tak, že tam žiadateľ musí uviesť svoje
súkromné údaje, inak by takáto karta ani nebola vydaná, nakoľko to nejde ju vydať pre spoločnosť.
Nemal absolútne žiadny dôvod žiadať banku o súkromný úver. Mal inú banku, kde bol už dlhé roky a

svoje dostatočné finančné prostriedky na súkromné potreby, ako aj výnos celého pôsobenia čerpania
úveru. Skutočne z tejto karty čerpal iba prostriedky na dohodnutý výkon funkcie. Na spomínanej žiadosti
je zároveň jasne uvedené, že sa bude splácať z účtu zamestnávateľa, teda CS Cargo Slovakia, a.s., č.
XXXXXXXXXX, kód banky XXXX. Z povahy celej kauzy je jasné, že nepodpisoval ako súkromná osoba,
akoby potom mohol čerpať z karty finančné prostriedky na pohonné hmoty do služobného motorového

vozidla, či na pohostenie firemných klientov a podobne. Žalobca nijako nepreukázal fakt, že žalovaný
podpisoval ako fyzická osoba. Neuniesol podľa neho dôkazné bremeno. Žalovaný tvrdí a myslí si, že
dôkazné bremeno o fakte, že podpisoval zmluvu ako štatutárny zástupca spoločnosti, uniesol. Podľa
jeho názoru je to tvrdenie proti tvrdeniu, ktoré okresný súd zle vyhodnotil a dal za pravdu žalobcovi, ktorý
však svoje tvrdenie dostatočne nepreukázal. Bola to vyslovene požiadavka bývalého zamestnávateľa

žalovaného, aby používal kreditnú kartu, aby mal prehľad o služobných výdavkoch. Je obvyklé, že
manažér čerpá takéto prostriedky zo svojho účtu a následne si ich necháva na základe predložených
bločkov a pokladničných dokladov, prípadne faktúr preplácať. V tom čase žalovaný na tom nevidel
nič zlé a považoval to za akceptovateľnú požiadavku. Súd prvého stupňa v rozsudku tvrdí, že ide o
vzťah zamestnávateľa a žalovaného. Z povahy veci a dôkazov sa javí, že ide o vzťah práve žalobcu a

spoločnosti, ktorá zamestnávala žalovaného a nesplnila si voči banke svoje povinnosti. Podľa názoru
žalovaného nie je možné túto zodpovednosť preniesť na žalovaného, pričom túto si spoločnosť vyše
rokazodpovedneazjavneplnila,lenpreto,žežalovanýkartudržalavyužíval.Napodporusvojichtvrdení
uviedol, že nakoniec aj samotný súd prvého stupňa v rozsudku v závere konštatuje, že je prinajmenšomzaujímavé, že počnúc 30.09.2007 boli zrazu výpisy z účtu posielané na adresu sídla spoločnosti CS
Cargo Slovakia, a.s., do Bratislavy a táto zmena podľa žalovaného nastala preto, že v tom čase už
v spoločnosti nepracoval. Karta bola vrátená, ale spoločnosť logicky chcela mať prehľad o čerpaní

za posledné obdobie, ktoré ešte pre ňu žalovaný pracoval a chcela za žalovaného vyrovnať všetky
podlžnosti, ale z neznámych príčin tak neurobila. Podstatné je však tvrdenie súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, akým spôsobom vlastne poskytol informácie o stave účtu držiteľovi karty, čím
skutočne sa mohlo zabrániť nárastu úrokov z omeškania a toto nezodpovedá ani zásadám poctivého
obchodného styku. Je to podľa názoru žalovaného jedna z najrozhodujúcejších vecí, ktorú súd prvého

stupňa nebral do úvahy a síce absolútne liknavý postoj k banke, k svojej vlastnej pohľadávke, kedy
za dva roky vôbec sa nič neudialo a od ukončenia pracovného pomeru v roku 2007 až do septembra
2009, teda celé dva roky o banke, ani bývalom zamestnávateľovi žalovaný nič nepočul. Nedostal jediné
upozornenie, list, telefonát, či e-mail, až v septembri 2009, a to oznámenie o predčasnej splatnosti
úveru a výzvu na úhradu celého zostatku úveru. Ešte predtým asi mesiac alebo dva dozadu mu
však na mobil začala vyvolávať neznáma popradská vymáhačská firma a obťažovala ho neustálymi

vyhrážkami, aby zaplatil sumu, ktorú teraz od neho žiada žalobca. Samozrejme začal telefonicky aj
písomne komunikovať s pracovníkmi uvedenými na oznámení Mgr. Y. a pani C.. Ich správanie bolo
absolútnechladné,neústretové,miestamiažarogantnéanezaujímaliichžiadnežalovanýmpredkladané
fakty a dôkazy. Nechceli sa nijako dohodnúť. Išlo zo strany banky o jasne alibistické a pohodlné riešenie.
Uspokojili sa s tým, že úroky rastú, ani raz nekontaktovali žalovaného telefonicky, na žiadosti uvedené

telefónne číslo mobilu. PO odchode z CS Carga mali jeho súkromné mobilné číslo. E-mailom, čo sa
týka písomnej korešpondencie, na žiadosti je jasne uvedené a svojim podpisom a pečiatkou to banka
jasne akceptovala, že budú so žalovaným komunikovať výlučne na korešpondenčnú adresu XXXXX
G., ulica B. XX. Zo strany banky však nebol žiaden kontakt. Na pojednávaní na okresnom súde neboli
takéto dôkazy o opaku predložené. Keď začal v roku 2009 žalovaný komunikovať s bankou, pýtal sa,

že prečo si po jeho vysvetlení nejde pohľadávku vymáhať od bývalého zamestnávateľa žalovaného,
ktorý asi zjavne, či už zámerne alebo nedopatrením neuhradil minimálnu splátku za mesiac august
2007, september 2007, kedy už bol žalovaný preč. Dostal odpoveď, že s nimi by sa súdilo oveľa ťažšie,
nákladnejšie a neistejšie, že to najprv skúsia dostať od žalovaného. Toto žalovaný považuje za vrchol
drzosti, arogancie a neúcty voči normálnemu občanovi. Zároveň žalovaný podotkol, že keď ho vyzval

súd k zmieru, chcel sa vyhnúť ďalším poplatkom a navyšovaniu úrokov. Bol ochotný sa dohodnúť a
navrhol právnemu zástupcovi žalobcu zmier, že uhradí čiastku 1.476,63 Eur, t.j. istinu ako aj dlžný úrok
z omeškania vo výške 9 % od 01.05.2010 do zaplatenia, ako aj trovy právneho zastúpenia žalobcu, to
všetko v štyroch za sebou idúcich splátkach počnúc marcom 2011 a končiac júnom 2011. Toto uviedol e-
mailom zo dňa 17.02.2011 s tým, že žalobca s tým nesúhlasil a trval na žalobe. Nakoniec sa paradoxne

s návrhom žalovaného stotožnil súd prvého stupňa a vlastne vydal rozsudok iba o tejto čiastke, avšak k
dnešnému pohľadu na celú kauzu absolútne nesúhlasí už ani s takýmto riešením a trvá na tom, že ako
súkromná osoba nedĺži banke ani cent a bude sa naďalej domáhať spravodlivosti všetkými dostupnými
prostriedkami. Súd prvého stupňa pochybil, keď tvrdí, že obhajoba žalovaného, že konal a vystupoval
ako štatutárny zástupca je účelová a mal ako osoba s právnickým vzdelaním vedieť a rozlíšiť, v akom

postavení a za koho jednal pri jednotlivých právnych úkonoch. Tento výrok je jednoznačne prekrútený,
aby vyhovoval tvrdeniu a hlavne nesprávnym záverom súdu a naopak žalovaný je presvedčený, že
žiadna osoba s právnickým vzdelaním by ho takto nemala interpretovať, obzvlášť ak ide o sudcu
okresného súdu s mocou rozhodovať. Absolútne z povahy celej kauzy je jasné, že si okresný súd
opakovane nevie poradiť a správne vyhodnotiť určité do očí bijúce fakty. Ani raz sa nepokúsil vyhodnotiť

celýprípadzpohľadužalovaného.Celýčaslenvoväčšejčimenšejmieredávazapravdužalobcovi.Celý
čas bol v postavení generálneho riaditeľa spoločnosti a jej predsedom predstavenstva a jasne vedel a
rozlišoval v akom je postavení a za koho jedná a koná pri čerpaní spomínaných finančných prostriedkov,
o čom jasne vypovedajú jednotlivé položky ako pohonné hmoty do služobného motorového vozidla,
drobné firemné nákupy alebo úhrady za posedenia s klientmi a obchodnými partnermi spoločnosti

a žiadne súkromné nákupy, či úhrady. Na pojednávaní nebol predložený protokol o odovzdaní veci,
aby bolo jasné, že tam nie je zaznamenané, že nebola odovzdaná karta, hoci to vyslovene žalovaný
žiadal. Takisto žiadal o predloženie dôkazu na pojednávaní, že CS Cargo Slovakia, a.s. skutočne v
septembri 2007 požiadala banku o zrušenie inkasa spojeného s vyplácaním výdavkov súvisiacich s
plnením služobných povinností žalovaného, avšak nič také predložené nebolo. Čo sa týka tvrdenia súdu,

že vlastne predmetná pohľadávka vznikla čerpaním financií až po odchode z CS Cargo Slovakia, a.s.,
opätovne súd vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu, nakoľko je síce pravdou, že sa dohodol o
ukončení pracovného pomeru k 31.08.2007, ale ešte naďalej užíval služobné motorové vozidlo, laptop,
ako aj samozrejme kartu, z ktorej tankoval prevažne pohonné hmoty a ešte vykonával na požiadaniepráve bývalého zamestnávateľa niektoré služobné úkony spojení s odovzdávaním agendy funkcie,
návštevami významných klientov a partnerov a vôbec úlohami súvisiacimi s ukončením jeho pôsobnosti
v spoločnosti. Dôkazom nesporne je aj protokol o odovzdaní veci, ktorý síce teraz nevidel, ale ako si

dobre pamätá, tak musel byť datovaný niekedy až v septembri 2007, a teda neexistuje žiadne dôvod,
pre ktorý by CS Cargo Slovakia, a.s., tak ako po celý čas jeho pôsobenia vo funkcií tieto výdavky banke
neuhradila. Bolo to jasne dohodnuté pri podpisovaní Dohody o ukončení pracovného pomeru. Preto
navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ust.§ 220 O.s.p. zmenil, žalobný
návrh žalobcu aj vo zvyšnej časti zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie aj žalobca a to v časti zamietnutých riadnych
úrokov vo výške 378,11 Eur, úrokov z omeškania vo výške 757,55 Eur, v časti zamietnutých poplatkov
vo výške 116,18 Eur a v časti nepriznaných trov súdneho konania a to najmä z dôvodov, že súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Namietal, že v priebehu prebiehajúcich pojednávaní žalobca doložil do súdneho
spisu potrebné mesačné výpisy z kreditnej karty, z ktorých sú zrejmé obraty na úverovom účte, t.j.
jednotlivé čerpanie úverového rámca s označením sumy a dátumy, výšky úverového rámca, úroková
sadzba riadneho úroku, úroková sadzba úroku z omeškania, vyčíslený riadny úrok k poslednému dňu v
mesiaci, vyčíslený úrok z omeškania k poslednému dňu v mesiaci. Zároveň zo žalobcom predložených

mesačných výpisoch je vždy k tomu, ktorému mesiacu vyčíslená aj minimálna splátka úverová rámca
s uvedením jej splatnosti, výška uhradenej splátky, mesačná úroková sadzba pre konkrétny zúčtovací
cyklus, počiatočný stav a konečný stav v konkrétnom mesiaci. Ďalej z predložených mesačných
výpisov je zrejmá dlžná suma z predchádzajúceho výpisu, suma kreditných položiek, teda plusových a
debetných položiek, teda mínusových. Žalobca predložil do súdneho spisu mesačné výpisy za obdobie

od 01.12.2006 do 29.02.2008. Z predložených výpisov je zrejmá výška úrokovej sadzby riadneho úroku
a úroku z omeškania, ktorou boli počítané riadne úroky a úroky z omeškania z nezaplatenej dlžnej
sumy s tým, že zároveň na konci toho, ktorého mesiaca je vyčíslený riadny úrok a úrok z omeškania
konkrétnou sumou. Základ, z ktorého sa počítali úroky z omeškania sa v čase menil v závislosti od
výšky omeškanej sumy - splátky. Z toho dôvodu nie je možné určiť konkrétny jeden dátum začatia

počítaniaúrokovzomeškaniavtomtoobdobí,t.j.do30.09.2007.Žalobcomuplatnenéúrokyzomeškania
vo výške 757,55 Eur sú vyčíslené ku dňu 30.04.2010. Pokiaľ si žalovaný nesplnil svoju povinnosť v
danom mesiaci a dohodnutú splátku v dohodnutom termíne neuhradil, žalobca si pripočítal zmluvne
dohodnuté úroky z omeškania. Z toho dôvodu začiatok plynutia úrokov z omeškania nie je možné určiť
jedným termínom. Pri každom omeškaní bude termín začatia počítania úrokov z omeškania iný. Jediným

spoločným termínom, od ktorého si žalobca uplatňuje voči žalovanému úrok z omeškania je dátum
01.10.2010, keď už neboli realizované obraty na úverovom účte. Celková suma žalobcom uplatnených
úrokov z omeškania vyčíslených k 30.04.2010 vo výške 757,55 Eur pozostáva z úrokov z omeškania vo
výške 30 % z istiny 1.476,63 Eur od 01.10.2007 do 14.01.2009 a úroku z omeškania vo výške 9 % z istiny
1.476,63 Eur od 15.01.2009 do 30.04.2010. V tejto súvislosti poukázal žalobca na článok VII., bod 5,

8, 9 obchodných podmienok a rozsudok Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 5Cmo/304/94 a článok VII., bod
10 až 13 obchodných podmienok. Uviedol, že súčasťou obchodných podmienok doložených súdu na
pojednávaní konanom dňa 25.02.2011 bol aj Sadzobník poplatkov žalobcu. Žalobca zároveň predložil
prehľad úrokov účtovaných na kartový účet kreditnej karty UniCredit Bank Slovakia a.s. v ktorých je
uvedený podrobný prehľad neuhradených riadnych úrokov a neuhradených úrokov z omeškania, ako aj

prehľad poplatkov na kartovom účte kreditnej karty UniCredit Bank Slovakia a.s. Riadne úroky, úroky z
omeškania a poplatky tak ako sú uvedené v priložených prehľadoch sú súčasťou výpisu, ktoré žalobca
doložil súdu v priebehu prvostupňového konania. Žalobca ďalej k uplatneným zmluvne dohodnutým
úrokom z omeškania vo výške 30 % za obdobie od 01.12.2006 do 14.01.2009 uviedol, že na inštitúty
akými sú najmä premlčanie, spôsob započítania platieb, uznanie záväzku, úroky z omeškania, ktoré

neupravuje Zákon o spotrebiteľských úveroch použijú ustanovenia upravujúce konkrétny typ zmluvy v
závislosti od ktorej sa tá, ktorá spotrebiteľská zmluva odvíja. V tejto súvislosti poukázal na dôvodovú
správu predkladateľa návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch. Zároveň poukázal na ust.§ 52 ods.1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 s tým, že právne relevantnou skutočnosťou
je okamih uzavretia zmluvy, t.j. 27.11.2006. V prípade aplikácie Občianskeho zákonníka by išlo o

neprípustnú retroaktivitu, kedy nová právna úprava mení sám vznik určitého právneho vzťahu alebo
následky právneho vzťahu, ktoré nastali pred dňom jej účinnosti. Žalobca poukázal na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 3 z 03.04.1996. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky
platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, respektíve postupoval na základe dôvery v platný a účinnýprávny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu
alebo niektorého jeho ustanovenia.

Preto má žalobca za to, že pokiaľ súd prvého stupňa posúdil zmluvný vzťah ako spotrebiteľskú
zmluvu a tým vyčíslené úroky z omeškania vo výške 30 % považoval za neprimerané, mal žalobcovi
priznať minimálne úroky z omeškania v súlade s Občianskym zákonníkom, teda kapitalizované úroky
z omeškania vyčíslené ku dňu 30.04.2010 v zníženej zákonnej časti, prípadne vyzvať žalobcu na
prepočítanie vyčísleného 30 % úroku z omeškania na úrokovú sadzbu v súlade s Občianskym

zákonníkom. Pokiaľ prvostupňový súd posúdil predmetný zmluvný vzťah ako spotrebiteľskú zmluvu,
mal podľa názoru žalobcu priznať žalobcovi úrok z omeškania minimálne v časti 374,90 Eur. Navyše
žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania vo výške 757,55 Eur vypočítaný ku dňu 30.04.2010 je v časti
za obdobie od 15.01.2009 do 30.04.2010 vyčíslený s úrokovou sadzbou vo výške 9 % z istiny 1.476,63
Eur, t.j. s úrokovou sadzbou, ktorá je v súlade aj s Občianskym zákonníkom. Žalobcovi nie je jasné
a ani v rozsudku prvostupňový súd neodôvodnil z akého dôvodu neakceptoval žalobcom predložené

mesačné výpisy z úverového účtu z ktorých sú zrejmé jednotlivé čerpania. Úroková sadzba riadneho
úrokuspolusvyčíslenímriadnehoúrokukposlednémudňuvmesiaciazakejsumybolpočítaný.Navyše
súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 12C/205/2010-100 zo dňa 17.03.2011 žalobcovi na základe tých
istých mesačných výpisov priznal aj riadne úroky vo výške 378,11 Eur. Celkovú sumu 1.854,74 Eur, ktoré
počas ďalšieho konania neboli sporné a neboli žalovaným a ani prvostupňovým súdom spochybňované.

V tejto súvislosti poukázal žalobca na judikatúru Ústavného súdu týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Podľa Ústavného
súdu je diskriminačný taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchýlnym spôsobom,
pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Podľa ustálenej judikatúry sa odňatím možnosti
účastníka konania konať pred súdom rozumie taký závadný postup súdu, ktorým účastníkovi znemožní

realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom obhájenia a
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a tvrdenia
žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil v časti výroku druhom, ktorým prvostupňový súd
zamietol žalobu nad sumu 1.476,63 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.476,63 Eur od
30.09.2009 do zaplatenia a výroku treťom, ktorým prvostupňový súd nepriznal žiadnemu z účastníkov

trovy súdneho konania a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalobca sa vyjadril aj k odvolaniu žalovaného. Podľa názoru žalobcu pasívna legitimácia žalovaného
bola dostatočným spôsobom preukázaná v prvostupňovom konaní. V žiadosti o vydanie HVB kreditnej
karty zo dňa 27.11.2006 je jednoznačne a celkom zreteľne označené právne postavenie žalovaného,

a preto je zrejmé, že žalovaný musel, respektíve mal vedieť pri podpise, že vstupuje do právneho
vzťahu s veriteľom v právnom postavení dlžníka. Podpis žalovaného ako osoby plne spôsobilej na
právne úkony ho zaväzuje k plneniu jeho splatného záväzku. Žalovaný je ako žiadateľ úverového
rámca označený titulom, menom, priezviskom, rodným priezviskom, ako aj rodným číslom. Podľa názoru
žalobcu, prvostupňový súd vo svojom rozsudku správne poukázal na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný mal

dohodu so svojim zamestnávateľom v rámci poskytovaných manažérskych benefitov, nič mu nebránilo
uplatňovať si vzniknuté náklady, ktoré mal v súvislosti s výkonom svojej funkcie voči zamestnávateľovi
a v tomto prípade ide výsostne o vzťah medzi medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Tvrdenia
žalovaného uvádzané v odvolaní považuje žalobca za účelové s cieľom vyhnúť sa povinnosti splniť voči
žalobcovi svoj záväzok.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 20.03.2014 a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a odvolanie žalobcu

je čiastočne dôvodné.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že právny predchodca žalobcu HVB Bank Slovakia a.s.
uzavrel so žalovaným Zmluvu o vydaní HVB kreditnej karty na základe prijatia žiadosti o vydaní HVB
kreditnej karty zo dňa 20.11.2006, ktorá bola vlastnoručne podpísaná žalovaným ako žiadateľom a

považuje sa za návrh na uzavretie zmluvy o vydaní HVB kreditnej karty, ktorá ak bude schválená, pošle
banka žiadateľovi HVB kreditnú kartu a potvrdenie o uzatvorení zmluvy a vydaní karty. Momentom
doručenia potvrdenia o uzavretí zmluvy a vydaní HVB kreditnej karty dochádza k uzatvoreniu zmluvyo vydaní HVB kreditnej karty. Zmluvné strany, ktoré boli riadne označené sa dohodli, že ich záväzkový
vzťah sa spravuje obchodným zákonníkom (§ 262 ods. 1 OBZ).

Žalovaný bez dodatku, že vystupuje ako štatutárny zástupca spoločnosť CS Cargo Slovakia a.s., ktorým
bol od 27.06.2006 do 10.8.2007 svojím podpisom potvrdil, že sa oboznámil so znením obchodných
podmienok, sadzobníka poplatkov pre držiteľa HVB kreditnú karty a všeobecnými obchodnými
podmienkami HVB Bank Slovakia a.s. a súhlasil s ich znením. Podpisom žiadosti bol žalovaný viazaný
žiadosťou a ustanoveniami obchodných podmienok, všeobecných obchodných podmienok, z ktorých

vyplýva, že sa vzťahujú aj na žiadateľa. Žalovaný požadoval úverový rámec 100.000, - Sk, spôsob
úhrady bol inkasnou splátkou minimálne vo výške 10% z bežného účtu v HVB Bank Slovakia a.s. číslo
účtu XXXXXXXXXX. Vyššie uvedené bolo zistené z fotokópie žiadosti o vydanie HVB kreditnej karty (čl.
7). Žalovanémuzaslalžalobcanajehoadresutrvaléhobydliskapotvrdenieouzatvorenízmluvyovydaní
kreditnej karty (dôkaz čl. 52 predložil súdu prvého stupňa krátkou cestou žalovaný na pojednávaní dňa
21.01.2011).

Z výpisu z obchodného registra bolo zistené, že HVB Bank Slovakia a.s., zanikla zlúčením so žalobcom
s účinnosťou ku dňu 01.04.2007 sa stala právnym nástupcom spoločnosti HVB Bank Slovakia a.s.,
a teda prebrala všetky jej práva a záväzky od 01.04.2007 z obchodných podmienok pre vydanie a
používanie HVB kreditnej karty.

Ust.§ 205 ods.2 O.s.p. taxatívne určuje dôvody, ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa vo veci samej. Žalovaný namietal odvolací dôvod podľa ust.§ 205 ods.2 písm.c/
O.s.p., teda že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, potom
odvolací dôvod podľa ust.§ 205 ods.2 písm.d/ O.s.p., teda že súd dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, teda ust.§ 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. Nesprávny skutkový záver súdu je spôsobilým
odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa kritérií uvedených v ust.§
132 a § 135, teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotil z hľadiska
ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska. Nesprávne právne

posúdenie veci podľa ust.§ 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde
k omylu súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov
sa považuje použitie iného právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo aplikácia správneho
právneho predpisu, ale jeho nesprávny výklad.

Vprejednávanejveciodvolacísúdnezistil,žebyrozsudokvychádzalvovyhovujúcejčastiznesprávneho
skutkového a právneho záveru. Zároveň, že by súd prvého stupňa nevykonal také dôkazy, ktoré by
boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Preto vo vyhovujúcej časti, ktorú napadol svojim
odvolaním žalovaný nie je odvolanie dôvodné.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa účastníkmi produkované dôkazy na preukázanie
skutkových tvrdení hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v ust.§ 132 O.s.p. a jeho hodnotenie a
skutkový záver vo vyhovujúcej časti si osvojuje i odvolací súd.

I odvolací súd má za to, že žalovaný je pasívne legitimovaný v danej právnej veci. Po zrušení rozsudku

odvolacím súdom súd prvého stupňa riadne vyhodnotil, že zo žiadosti o vydanie HVB Kreditnej karty
nevyplýva, že by žalovaný vystupoval ako štatutárny zástupca tejto spoločnosti. Naopak jednoznačne
vyplýva, že zmluvnou stranou bol žalovaný ako fyzická osoba.

Za oprávnenú nepovažuje odvolací súd ani námietku žalovaného, že z celej kauzy je úplne jasné, že

nepodpisoval ako súkromná osoba, pretože by nemohol čerpať z tejto karty finančné prostriedky na
pohonné hmoty do služobného motorového vozidla, či na pohostenie firemných klientov a podobne.
Žalobca mal preukázať, že podpisoval ako fyzická osoba a podľa názoru žalovaného neuniesol dôkazné
bremeno, pričom žalovaný mal za to, že ide o tvrdenie proti tvrdeniu. Odvolací súd však takýto názor
žalovaného nezdieľa. Žalovaný bol skutočne vo funkcii predsedu predstavenstva akciovej spoločnosti

s právnickým vzdelaním. Tak ako sám uvádza vo svojom odvolaní, je inak obvyklé, že manažér čerpá
prostriedky zo svojho účtu a následne ich necháva na základe predložených bločkov a pokladničných
dokladov, prípadne faktúr preplácať.Spoločnosť C.S. Cargo, a.s., vo svojom písomnom vyjadrení poukázala na to, že kreditná karta
nebola súčasťou benefitov. Počas trvania pracovného pomeru bola spoločnosťou zadaná vinkulácia
prostredníctvom účtu spoločnosti na súkromnú kreditnú kartu žalovaného na úhradu výdavkov

spojených s výkonom jeho funkcie prostredníctvom účtu spoločnosti boli uhrádzané splátky kreditnej
karty. Spoločnosť potvrdila, že na základe dohody o skončení pracovného pomeru pracovný pomer
so žalovaným skončil dňa 31.08.2007. Počas celého mesiaca august čerpal žalovaný dovolenku a
neodpracoval ani jediný deň, čím by mu mohli vzniknúť služobné výdavky. V septembri 2007 bola
spoločnosťou podaná žalobcovi žiadosť o zrušenie inkasa spojeného s vyplácaním výdavkov spojených

s plnením služobných úloh žalovaného. Istina podľa výpisov vznikla čerpaním finančných prostriedkov v
mesiaci august a september, teda v čase, keď žalovaný už aktívne nevykonával činnosť pre spoločnosť
C.S. Cargo Slovakia, a.s.

Žalovaný tvrdí, že sa síce dohodol na ukončení pracovného pomeru k 31.08.2007, ale naďalej používal
služobné motorové vozidlo, laptop a samozrejme kartu, z ktorej tankoval prevažne pohonné hmoty

a ešte vykonával na požiadanie práve bývalého zamestnávateľa niektoré služobné úlohy spojené
s odovzdávaním agendy, funkcie, návštevami významných klientov a partnerov a vôbec s úlohami
súvisiacimi s ukončením jeho pôsobnosti v spoločnosti. Protokol o odovzdaní vecí mal byť datovaný až
niekedy v septembri 2007, a preto neexistuje dôvod, prečo by spoločnosť C.S. Cargo Slovakia, a.s.,
tieto výdavky banke neuhradila.

K týmto odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že na pojednávaní dňa 27.09.2012
(č.l. 167 a nasl. spisu) bolo oboznámené vyjadrenie C.S. Cargo Slovakia, a.s. na výzvu súdu zo dňa
11.05.2012, ku ktorému sa žalovaný vyjadril. C.S. Cargo Slovakia nepopiera, že karta slúžila na pokrytie
výdavkov spojených so služobnými povinnosťami ako pohonné hmoty, umývanie auta, reprezentačné

obedysklientmipočastrvaniapracovnéhopomeru.KaždýmesiacJUDr.S.E.predložildokladyočerpaní
financií a platby boli stiahnuté z účtu C.S. Cargo Slovakia. Zároveň počas existencie starého názvu
banky HVB Bank Slovakia, a.s., predložil aj mesačné výpisy kreditnej karty, keď chodievali na jeho
adresu. Po zmene HVB Bank Slovakia, a.s. na Unicredit Bank Slovakia, a.s., bola uvedená zasielateľská
adresa spoločnosti C.S. Cargo Slovakia. Po odchode žalovaného na začiatku augusta, počas ktorého

čerpal dovolenku, však už žiadny doklad nepredložil a výpisy z karty boli na základe dohody vedenia
spoločnosti s bývalým štatutárom posielané priamo JUDr. E.. Následne podľa názoru C.S. Cargo
Slovakia bol tento povinný sledovať výdavky spojené s jeho súkromnou kreditnou kartou. Z kreditnej
karty by malo vyplýva, že ju používal na súkromné účely ešte v septembri 2007. Uvedené korešponduje
s obsahom spisu, pričom z výpisu na č.l. 162 skutočne vyplýva, že túto kartu žalovaný v septembri

2007 užíval. Konkrétne 01.09., 02.09. a 04.09.2007. Zároveň z dohody o skončení pracovného pomeru
nevyplýva, že by sa zaviazal zamestnávateľ žalovaného C.S. Cargo Slovakia, a.s., k úhrade zostatku na
kreditnej karte. Z preberacieho protokolu na odovzdanie služobného vozidla zo dňa 11.09.2007, ktorý
bol oboznámený na pojednávaní dňa 27.09.2012 vyplýva, že pri položke vyúčtovanie spotreby PHL je
uvedené nič, táto položka je vyškrtnutá, takisto je vyškrtnutá položka kreditná karta číslo, čas prevzatia

i výpis z kreditnej karty za 07/2007 a 08/2007 i doklady o platbách kreditnou kartou z 08/2007. Tento
preberací protokol je podpísaný. Mýli sa preto žalovaný, keď uvádza, že ide o tvrdenie proti tvrdeniu.
V danom prípade žalobcom predložené dôkazy korešpondujú s dôkazmi, ktoré predložilo C.S. Cargo
Slovakia, a.s., Bratislava. Teda že kreditná karta, ktorá by patrila zamestnávateľovi odovzdávaná nebola.
Protokol je žalovaným podpísaný. Pokiaľ mal žalovaný za to, že išlo skutočne o kreditnú kartu jeho

zamestnávateľa, presunula sa na neho dôkazná povinnosť, aby preukázal, že skutočne kreditná karta
patrila jeho zamestnávateľovi a nie jemu. Aj keď to žalovaný rozporuje, i odvolací súd má za to, že
pokiaľ mal žalovaný dohodu so svojim zamestnávateľom v rámci poskytnutých manažérskych benefitov,
mohol si uvedený nárok uplatniť v súvislosti s výkonom funkcie u bývalého zamestnávateľa. Pasívna
legitimácia žalovaného výsledkami vykonaného dokazovania bola nepochybne preukázaná.

K odvolacej námietke žalobcu, že súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania navrhovaný žalovaným
na doplnenie vyjadrenia spoločnosťou C.S. Cargo Slovakia, a.s., odvolací súd uvádza, že zamietnutie
návrhu na doplnenie dokazovania súd prvého stupňa riadne odôvodnil a to z dôvodu nadbytočnosti s
tým, že súd prvého stupňa mal z iných dôkazov za preukázané, že žalovaný bol zmluvnou stranou pri

uzatváraní zmluvy o vydaní kreditnej karty a že prácu fyzicky vykonával do 31.07.2007, odkedy čerpal
dovolenku a ku dňu 31.08.2007 skončil pracovný pomer.O vadu pri zisťovaní skutkového stavu veci ide vtedy, ak súd v dôkaznom konaní nepostupuje v súlade
s ustanovením § 120 O.s.p. a nevykoná dôkaz, ktorý má poslúžiť k verifikácii právnej významnej
skutočnosti predstavujúcej znak skutkovej podstaty aplikovateľnej právnej normy. V danom prípade však

rozhodná skutočnosť bola preukázaná inak, tak ako to popisuje súd prvého stupňa. Preto odvolacia
námietka žalovaného ani v tomto prípade nie je dôvodná.

Súd priznal žalovanému i úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.476,63 Eur od 30.09.2009.
Výšku tohto úroku z omeškania žalovaný nenamietal. Súd prvého stupňa dôvodil, že úrok z omeškania

priznal od 30.09.2009, teda od nasledujúceho dňa, kedy žalovaný bol vyzvaný žalobcom na zaplatenie,
čo mal preukázané kópiou doručenky s výzvou na zaplatenie. Tak ako bolo uvedené vyššie, účastníci
konania k takto priznanému úroku z omeškania nemali konkrétne námietky. Žalovaný súhlasil i s
rozhodnutím o trovách konania.

Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti a výrok o trovách konania však namietal vo svojom odvolaní

žalobca, a to čo do uplatnených úrokov z omeškania vyčíslených k 30.04.2010 vo výške 757,55 Eur,
ktoré majú pozostávať z úrokov z omeškania vo výške 30 % p.a. z istiny 1.476,63 Eur od 01.10.2007 do
14.01.2009 a úrokov z omeškania vo výške 9 % z istiny 1.476,63 Eur od 15.01.2009 do 30.04.2010.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa, tak ako bolo uvedené vyššie, priznal úrok

z omeškania vo výške 9 % od 30.09.2009 do zaplatenia, teda čiastočne žalobcovi vyhovel čo do
uplatnenéhoúrokuzomeškaniavovýške9%zistiny1.476,63Eur,alenieod15.01.2009do30.04.2010,
ale od 30.09.2009 do zaplatenia. Teda predmetom odvolacieho konania, tak ako vymedzil žalobca vo
svojom odvolaní, je už nie úrok vo výške 757,55 Eur, ale úrok vo výške 30 % p.a. z istiny 1.476,63
Eur od 01.10.2007 do 14.01.2009 a 9 % -ný úrok z omeškania z istiny 1.476,63 Eur od 15.01.2009 do

29.09.2009.

Čo do 30 %-ného úroku p.a. z omeškania za čas od 01.10.2007 do 14.01.2009, súd prvého stupňa
takéto dojednanie vyhodnotil ako podstatné zvýhodnenie veriteľa na úkor spotrebiteľa a bezdôvodné
zhoršenie zmluvného postavenia spotrebiteľa podľa § 55 a § 56 Občianskeho zákonníka. Takýto výkon

práva žalobcom, zvlášť v právnom vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom, dojednanie
zmluvných sankcií vo forme úroku z omeškania podľa právnej úpravy Obchodného zákonníka súd
posúdil i ako odporujúce dobrým mravom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
eventuálne zásadám poctivého obchodného styku v zmysle ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka.
Súd prvého stupňa (nesprávne) uvádza, že ide o kapitalizovaný úrok z omeškania uplatňovaný vo výške

757,55 Eur, pretože časť tohto úroku z omeškania, tak ako bolo uvedené vyššie priznal žalobcovi v
rozsudku.

Žalovaný namieta aplikáciu Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa s tým, že právne relevantnou
skutočnosťou je okamih uzavretia zmluvy, t.j. 27.11.2006. Nakoľko ustanovenia Občianskeho zákonníka

zmluvu o úvere neupravujú a za druh spotrebiteľskej zmluvy by bolo možné ju považovať až od
01.01.2008, je nepochybné, že sa v tomto konkrétnom prípade jedná o zmluvu obchodnoprávneho
charakteru. V prípade aplikácie Občianskeho zákonníka by išlo o neprípustnú retroaktivitu, kedy nová
právna úprava mení sám vznik určitého právneho vzťahu alebo následky právneho vzťahu, ktoré nastali
pred dňom jej účinnosti.

S týmto názorom žalobcu odvolací súd nesúhlasí. Z ustálenej judikatúry slovenských súdov vyplýva
(napr. uznesenie Krajského súdu Bratislava č.k. 5Co/140/2010-67), že spotrebiteľská zmluva nie je
samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky
zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva

musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej
zmluvnej strany. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môže mať zmluva kúpna, zmluva o dielo, poistná
zmluva, zmluva o obstaraní zájazdu, leasingová zmluva, zmluva o úvere, zmluva o dodávke elektriny a
ďalšie. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka.
Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na strane

druhej.

Odvolací súd nenamieta, že úver je absolútnym obchodom a že na neho dopadá tretia časť Obchodného
zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Popretím úveru ako absolútnehoobchodu však nemožno rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 a nasl. Občianskeho zákonníka,
ktorými zákonodarca sleduje dôležitý cieľ spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj
v prípade absolútneho obchodu, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti

ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv.
Preto podľa názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie reguluje aj absolútne obchody. Súd prvého
stupňa kvalifikoval sporný vzťah ako vzťah z úveru a teda z absolútneho obchodu. Aplikáciu úroku z
omeškania vo výške 30 % ročne podľa právnej úpravy v Obchodnom zákonníku namiesto podstatne
nižšieho úroku z omeškania podľa právnej úpravy v Občianskom zákonníku, posúdil ako odporujúce

zásadám poctivého obchodného styku v zmysle ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka. Zároveň
však poukázali na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že toto odporuje dobrým mravom.

Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských,
kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi
medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil

istú nemennosť vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou
spoločnosti a majú povahu základných noriem.

I odvolací súd má za to, že neprimerane vysoké úroky z omeškania vo výške 30 % ročne odporujú
uznávaným pravidlám správania sa a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň možno súhlasiť, že

takéto dojednania odporujú zásadám poctivého obchodného styku.

Odvolacia námietka žalobcu čo do zamietnutia žaloby v časti kapitalizovaného úroku z omeškania vo
výške 30% p.a. z istiny 1.476,63 Eur od 01.10.2007 do 14.01.2009 je s ohľadom na vyššie uvedené
nedôvodná.

Pravidlám formálnej logiky zodpovedá i názor súdu prvého stupňa, že sa žalovaný vo vzťahu k žalobcovi
dostal do omeškania až po doručení výzvy na zaplatenie dlžnej istiny, čo má súd prvého stupňa
preukázané doručenkou, preto je správne zamietnutie žaloby čo do úroku z omeškania z istiny 1.476,63
Eur od 15.01.2009 do 29.09.2009.

Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 1.476,63 Eur s 9 % -ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.476,63 Eur od 30.09.2009 do
zaplatenia a vo výroku o zamietnutí žaloby v časti kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 30 %
p.a. z istiny 1.476,63 Eur od 01.10.2007 do 14.01.2009 a 9 % -ného úroku z omeškania z istiny 1.476,63

Eur od 15.01.2009 do 29.09.2009 ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 O.s.p.

Inak je to čo do kapitalizovaného úroku v sume 378,11 Eur, kde súd prvého stupňa zamietol žalobu z
dôvodu,ženebolšpecifikovanýjehovýpočet,zaktoréobdobie,vakejsumeazakejistinyjeuplatňovaný,
tak aby jeho dôvodnosť mohla byť podrobená súdnemu prieskumu. Uvedené súd prvého stupňa označil

ako neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Z toho istého dôvodu nepriznal súd prvého stupňa ani
uplatnené dlžné poplatky vo výške 116,18 Eur s tým, že ich sadzobník nebol predložený.

Úroky dohodnuté pri poskytovaní úveru predstavujú odmenu za užívanie istiny. Dohodnuté úroky je
potrebné odlišovať od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ zo zákona právo, ak sa dlžník dostal

s peňažným plnením do omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca
namieta, že súd neakceptoval ním predložené mesačné výpisy z úverového účtu, z ktorých sú zrejmé
jednotlivé čerpania úverového rámca s označením sumy a dátumu. Úroková sadzba riadneho úroku
spolusvyčíslenímriadnehoúrokukposlednémudňuvmesiaciazakejsumybolpočítané,t.j.počiatočný
stav toho - ktorého mesiaca. Žalobca zároveň poukázal na to, že žalobcovi na základe tých istých

mesačných výpisov priznal súd v predchádzajúcom rozsudku, ktorý bol zrušený odvolacím súdom
a jej riadne úroky vo výške 378,11 Eur, ktoré počas ďalšieho konania, tak odvolacieho, ako aj po
zrušení a vrátení napadnutého rozsudku, neboli sporné a neboli žalovaným, ani prvostupňovým súdom
spochybňované.

Možno prisvedčiť žalobcovi, že čo do úroku, tento je uvedený v mesačnom výpise z kreditnej karty vo
výške 15,96 % p.a. Keďže je známa výška požadovanej istiny i percento úroku i kapitalizovaná výška,
ktorú žalobca v žalobe žiada, teoreticky by bolo možné tento úrok vypočítať. Možno prisvedčiť súdu
prvého stupňa, že čo do poplatkov vo výške 116,18 Eur, tieto boli síce žalované, ale žiaden dôkazžalobca v konaní pred súdom prvého stupňa čo do ročného poplatku vo výške 116,18 Eur, ktorý si
uplatnil v konaní, nepredložil. Žalobca však nebol prítomný na poslednom pojednávaní, kde súd poučil
účastníkov podľa ustanovenia § 120 O.s.p. Preto mu nič nebránilo v odvolacom konaní predložiť prehľad

úrokov účtovaných na kartový účet kreditnej karty Unicredit Bank Slovakia, a.s., a to neuhradené úroky z
omeškania,neuhradenériadneúroky,uhradenériadneúroky,neuhradenépoplatkyauhradenépoplatky.
Neuhradeným poplatkom mala byť transakcia zo dňa 30.04.2008, ide o ročný poplatok vo výške 116,18
Eur (č.l. 212 spisu).

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže súd prvého stupňa riadne neodôvodnil, prečo neakceptoval
žalobcom predložené mesačné výpisy z úverového účtu, z ktorých sú zrejmé jednotlivé čerpania
úverového rámca s označením sumy a dátumu a úroková sadzba riadneho úroku spolu s vyčíslením
riadneho úroku k poslednému dňu v mesiaci a z akej sumy bol počítaný a zároveň sa nezaoberal ani
otázkou poplatku vo výške 116,18 Eur, odvolací súd v tejto časti rozsudok zrušil spolu s výrokom o
trovách konania, ktorý súvisí s rozhodnutím vo veci samej podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ a f/

O.s.p.avrátilvecsúduprvéhostupňanaďalšiekonaniepostupompodľaustanovenia§221ods.2O.s.p.

Úlohou súdu prvého stupňa bude sa zaoberať otázkou zaplatenia riadneho úroku vo výške 378,11 Eur,
ktorý už podrobne špecifikoval žalobca v prílohe k svojmu odvolaniu a poplatkom vo výške 116,18 Eur.
Súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho konania podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.