Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/824/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313233659
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2313233659.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: V. O., bytom Z. XXX/XX,
Z., zast. advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti žalovanému:
TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, zast. advokátom: JUDr. Alan Strelák,
so sídlom Na vŕšku 12, Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie, na odvolanie žalobkyne a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Galante, č. k. 5C/427/2013-87 zo dňa 15. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie s a p o t v r d z u j e v časti zamietnutia žaloby.

II. Rozsudok súdu I. inštancie s a r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie v časti trov konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie zamietol žalobu na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur,
žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok
za návrh v sume 60 eur Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

2. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že návrh žalobkyne na primerané finančné
zadosťučinenie nie je dôvodný. Je síce pravdou, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 20. marca 2008 č. k. 6 Obo/302/2006 Najvyšší súd SR vymedzil aj kritéria pre posúdenie finančného
zadosťučinenia, pričom pri posudzovaní je treba prihliadať na všetky okolnosti veci, najmä na to, že ide
o vyrovnanie ujmy postihnutého a že ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal, okruh
osôb, ktoré toto konanie zasiahlo. Súd je však toho názoru, že nestačí na tieto kritéria iba poukázať, ale
aj preukázať vznik takých okolností, ktoré by umožnili priznať finančné zadosťučinenie.

3. V rámci skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené, že dňa 29.5.2013 bola medzi

žalovaným ako veriteľom a B. L. ako dlžníčkou a žalobkyňou ako spoludlžníčkou uzatvorená zmluva
o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej sa odporca zaviazal poskytnúť dlžníkovi a navrhovateľke
bezúčelový bezhotovostný úver vo výške 3.500,- eur. Z výsluchu právneho zástupcu navrhovateľky
vyplynulo, že ujma bola žalobkyni spôsobená tým, že v súvislosti s výzvou odporcu zo dňa 21.8.2013
a 14.1.2015 bola spojená jej obava, že by navrhovateľ pristúpil k realizácii výkonu záložného práva.
Suma požadovaného finančného zadosťučinenia bola určená odhadom, a to v súvislosti so sumou,
ktorú sa dlžníčka a žalobkyňa zaviazali žalovanému vrátiť, t. j. sumou 7.899,50 eur. Z výsluchu právneho

zástupcu žalovaného vyplynulo, že tento zotrváva na svojich doterajších písomných vyjadreniach, keď
nemal za preukázané, že žalobkyni vznikla ujma, a to ani v súvislosti s listami žalovaného zo dňa
21.8.2013 a 14.1.2015.4. Súd I. inštancie zdôvodnil ďalej, že nepochybuje o tom, že navrhovateľka mohla trpieť stresom a
nepohodou, avšak je iba logické, že pokiaľ navrhovateľka a dlžníčka nesplácali úver podľa dohodnutých
podmienok, boli vyzvané k jeho úhrade. Súd nemal za preukázané, že by takéto konanie sa vymykalo z

obvyklého rámca postupu, ktorý je u veriteľov poskytujúcich úvery bežný. Pri rozhodovaní o primeranom
finančnom zadosťučinení je potrebné prihliadnuť i na to, že v konečnom dôsledku zo strany odporcu
išlo iba o predžalobnú výzvu na úhradu dlhu a oznámenie o zosplatnení úveru, t. j. výzvu bez realizácie
výkonu záložného práva. Nepochybná je tiež snaha odporcu s navrhovateľkou sa dohodnúť, keďže
viaceré pojednávania súdu boli odročené na základe zhodnej žiadosti právnych zástupcov účastníkov

konania za účelom uzavretia dohody o urovnaní. Súd nemal zo strany navrhovateľky preukázané
žiadnymi dôkazmi, aký vplyv malo uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere na navrhovateľku,
ktorá tvrdí, že sa „obávala výkonu záložného práva“ a že „trpela stresom“. Tieto navrhovateľkou
popísané skutočnosti súd považoval za subjektívne pocity navrhovateľky, ničím nepodložené, pričom
navrhovateľkou nebolo vôbec preukázané (ani tvrdené), že boli vyvolané konaním zo strany odporcu.
Súd nedospel k presvedčeniu, že by navrhovateľka v dôsledku konania odporcu utrpela takú ujmu,

ktorú by bolo potrebné zhojiť poskytnutím finančného zadosťučinenia, preto návrh z vyššie uvedených
dôvodov zamietol.

5. Žalovaná mala vo veci úspech, a preto v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. by mal aj právo na náhradu
trov potrebných na účelné bránenie svojho práva voči navrhovateľke, ktorá vo veci úspech nemala.

Súd však o náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať. Dôvody osobitného zreteľa súd vidí v predmete konania a ďalej súd prihliadol aj na stranu
odporcu, ktorý je obchodnou spoločnosťou vyvíjajúcou činnosť v oblasti poskytovania úverov a možno
od neho spravodlivo žiadať, aby náklady tohto konania niesol bez nároku na ich náhradu, aj keď mal

vo veci úspech (nepriznanie náhrady trov významným spôsobom nezasiahne do majetkovej sféry tejto
spoločnosti). Navrhovateľka bola v konaní osobne oslobodená od platenia súdneho poplatku v zmysle
ust. § 4 ods. 2 písm. za) z. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, preto poplatková povinnosť prešla v
zmysle ust. § 2 ods. 2 na odporcu, ktorý je povinný na súdnom poplatku zaplatiť sumu 60,- eur (Položka
1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. 6% zo sumy 1.000,- eur).

6. Odvolanie proti rozsudku súdu I. inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zástupcu. Zdôvodňuje, že v prípade inštitútu primeraného zadosťučinenia ide o nárok uplatňovaný v
zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý zo zákona priamo súvisí s porušením práv
žalobkyne ako spotrebiteľky, ktoré porušenie bolo predmetom konania o určenie neplatnosti právneho

úkonu vedeného pod sp. zn. 30C/328/2013. Čo sa týka porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľky
uvádza, že viaceré dojednania zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi žalobkyňou na jednej
strane a žalovaným na strane druhej odporujú osobitným zákonom v spojení s právom podľa ust. § 3
ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z., čo je aj dôvod uplatňovania primeraného finančného zadosťučinenia.
Konkrétne dôvody a spôsoby porušenia osobitných zákonov a neprijateľné zmluvné podmienky podľa

§ 52 až § 54 OZ, ktorými došlo k porušeniu práv žalobkyne ako spotrebiteľky sú podrobne vymedzené
v návrhu na začatie konania. Čo sa týka porušenia povinností žalovaným ako dodávateľa k tomuto
uvádza, že k tomuto došlo konaním žalovaného, ktorý pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere
so žalobkyňou konal v hrubom rozpore nielen s povinnosťami, ktoré mu ukladá v ust. § 7 zákona č.
129/2010 Z. z., ale aj s dobrými mravmi. Okresný súd GA sa s názorom žalobkyne o porušení jej práv

a povinností žalovaného ustanovených zákonom stotožnil, čoho dôkazom je aj rozsudok OS GA, č. k.
30C/328/2013-130zodňa15.7.2015,ktorýmsúdurčil,žezmluvaospotrebiteľskomúvere,akoajzmluva
o poskytovaní domáceho servisu, záložná zmluvy a rozhodcovská zmluva uzatvorené medzi žalobkyňou
akospotrebiteľkouažalovaným,ktorýmidošlokporušeniuprávžalobkyneakospotrebiteľkyapovinností
žalovaného ako dodávateľa a ktoré sú dôvodom uplatňovania primeraného finančného zadosťučinenia,

sú neplatné, keď dojednania sú v hrubom nepomere s právami spotrebiteľa a navyše aj v rozpore so
zákonom. Okresný súd GA zároveň v odôvodnení rozsudku č. k. 30C/328/2013-130 zo dňa 15.7.2015
sám zdôrazňuje, že konaním žalovaného došlo k porušeniu jeho povinností, ktoré má podľa zákona ako
dodávateľ, keď predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý dodávateľom, a teda spotrebiteľ legitímne
očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s odbornou starostlivosťou

tak, ako mu to ukladá zákon, k čomu však nedošlo a tým reálne došlo k porušeniu povinností
žalovaného ako dodávateľa, ktoré je v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 predpokladom
na priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie. Legitímne očakávania spotrebiteľa neboli
naplnené. Žalovaný hrubým spôsobom porušil svoje povinnosti, ktoré mu ako dodávateľovi vyplývajúzo zákona č. 129/2010 Z. z., keď pri poskytovaní úveru postupoval spôsobom, ktorý poškodzuje
žalobkyňu a nepostupoval s odbornou starostlivosťou, s ktorou by ako spotrebiteľ postupovať mal.
Na úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom 250/2007 Z. z. a

osobitnými predpismi (v danom prípade Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z.). Zákon
teda vyslovene ustanovuje len jediný predpoklad na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
ktorým je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti. Okresný súd GA zamietnutím návrhu
na primerané finančné zadosťučinenie úplne podcenil aj preventívny a odradzujúci účinok tohto
inštitútu. Keďže práva žalobkyne ako spotrebiteľky boli porušené a súčasne boli porušené aj povinnosti

žalovaného ako dodávateľa, má žalobkyňa nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ako náhradu
za ujmu, ktorú jej žalovaný svojím neodborným postupom spôsobil. V danom prípade boli splnené
všetky zákonné podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyne, či už vo
výške ňou navrhovanej, resp. vo výške podľa uváženia súdu, a to úspešné uplatnenie porušenia práv
žalobkyne ako spotrebiteľky a povinností žalovaného ako dodávateľa, ktoré bolo spôsobilé privodiť
žalobkyni ujmu v zmysle ust. ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. Má teda za to, že súd I. inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2
písm. d) OSP a že napádané rozhodnutie, ktorým súd rozhodol tak, že návrh žalobkyne na primerané
finančné zadosťučinenie zamieta vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. §
205 ods. 2 písm. f) OSP. Navrhuje, aby Krajský súd Trnava rozsudok Okresného súdu Galanta, č. k.
5C/427/2013-87 zo dňa 15.7.2015, vo výroku: „Návrh na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1.000,- eur sa zamieta.“ a „Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.“ zrušil a vrátil vec súdu I.
inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje trovy odvolacieho konania spočívajúce v úkone á 61,41
eur (podľa § 137 a § 142 OSP v spojení s § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1, 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov z tarifnej hodnoty 1.000,- eur) - odvolanie v zákonnej sadzbe 61,41 eur + 20 %
DPH=73,69eur+1xrežijnýpaušálá8,39eur+20%DPH=10,07eur,spolu83,76euranavrhujeuložiť

žalovanému povinnosť uhradiť trovy odvolacieho konania žalobkyni, konkrétne spočívajúce v trovách
právneho zastúpenia v sume 83,76 eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne.

7. Odvolanie proti rozsudku súdu I. inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj
žalovaný. Uviedol, že považuje rozsudok súdu vo výroku 2 a 3 za nesprávny, vychádzajúci z

nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež za nedostatočne odôvodnený a z toho titulu arbitrárny. Súd
I. inštancie nepriznal žalovanému náhradu trov konania, a to napriek faktu, že bol v konaní úspešný v
plnom rozsahu, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že o náhrade trov konania rozhodol v zmysle
§ 150 ods. 1 OSP, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval predmet konania a výkon
podnikateľskej činnosti žalovaného v oblasti poskytovania úverov. Žalovaný má za to, že v danom

prípade neboli dané dôvody osobitného zreteľa odôvodňujúce použitie § 150 OSP, keďže ako uvádza
samotný súd v odôvodnení rozsudku, listami adresovanými žalobkyne si žalovaný len plnil zákonnú
povinnosť upozorniť dlžníka na splatenie dlhu, pričom k realizácii samotného záložného práva nikdy
nedošlo. Odôvodnenie použitia § 150 OSP je podľa názoru žalovaného nedostatočne odôvodnené a
podnikateľská činnosť žalovaného a predmet konania, ktorý iniciovala žalobkyňa nemôžu byť dôvody

osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania. Žalobkyňa (mimochodom študujúca na právnickej
fakulte) zastúpená profesionálom - advokátom si musela byť vedomá existencie § 142 ods. 1 OSP,
keď požiadala neprimerané a neodôvodnené plnenie, založené na jej subjektívnych pocitoch. Súd I.
inštancie vzhľadom na oslobodenie žalobkyne od platenia súdneho poplatku rozhodol v zmysle ust. § 2
ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o prechode poplatkovej povinnosti na žalovaného a zaviazal ho k úhrade

súdneho poplatku vo výške 60,- eur. Uvedené rozhodnutie je v absolútnom rozpore s citovaným § 2
ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. V danom prípade súd návrh žalobkyne zamietol,
teda nie je splnená základná podmienka na úhradu poplatku žalovaným. Uvedený postup súdu je
okrem iného absolútne v rozpore so základnými zásadami súdneho konania, keď účastník, ktorý mal v
konaní plný úspech má znášať súdny poplatok za konanie, ktoré inicioval neúspešný účastník konania.

Uvedené rozhodnutie súdu môže viesť až k šikanóznemu podávaniu návrhov zo strany žalobcov
oslobodených od súdnych poplatkov. Žalovaný si v prípade úspechu v odvolacom konaní uplatňuje trovy
odvolacieho konania, spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku a v náhrade trov právneho zastúpenia
v odvolacom konaní spolu vo výške 83,76 eur, pozostávajúce z 1 úkonu právnej služby (podanie vo
veci samej - odvolanie) á 61,41 eur + 1 x režijný paušál vo výške á 8,39 eur + príslušná výška DPH

(20%). Na základe vyššie uvedeného žalovaný žiada odvolací súd, aby po preskúmaní odvolania vydal
rozhodnutie,ktorýmzrušírozsudoksúduI.inštancievnapadnutejčastiavecvrátiprvoinštančnémusúdu
na ďalšie konanie alebo zmení predmetný rozsudok v napadnutej časti. Zároveň žalovaný navrhuje, aby
zaviazal žalobkyňu k úhrade trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.8. K odvolaniu žalobkyne podal vyjadrenie žalovaný. Tvrdenie žalobkyne, že konanie žalovaného u
nej vyvolalo stav značnej neistoty a vážne obavy, v dôsledku čoho u nej pretrvávali stresové situácie

a neustále psychické vypätie z možnosti žalovaného začať s výkonom záložného práva je vyslovene
účelové a ničím nepodložené. A to jednak z toho dôvodu, že žalobkyňa svoje tvrdenia nijakým
relevantným spôsobom nepreukázala (nedoložila lekárske správy o zhoršenom psychickom stave,
nenavrhla žiadne dokazovanie výsluchmi lekárov, ktorí by mohli dôveryhodne s odbornou starostlivosťou
posúdiť stav žalobkyne). Ak by aj žalobkyňa preukázala, že jej zdravotný stav, či už psychický alebo

fyzický, je zhoršený, musela by preukázať príčinnú súvislosť medzi zhoršením zdravotného stavu a
uzatvorením zmlúv so žalovaným a prípadným ďalším konaním žalovaného. Žalobný návrh bol však
založený výlučne na tvrdeniach žalobkyne, pričom žalobkyňa v konaní svoje tvrdenia nijakým spôsobom
nepreukázala, a to ani čo do príčiny, príčinnej súvislosti medzi príčinou a následkom, ani čo do následku.
Ak by aj dôvody na priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni boli dané a teda návrh čo do dôvodov
opodstatnený, má žalovaný za to, že konanie žalobkyne spočívajúce v požadovaní zaplatenia sumy

1.000,- eur z titulu finančného zadosťučinenia je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
žalobkyňa, vedomá si skutočnosti, že od žalovaného obdržala spolu so svojim spoludlžníkom na základe
zmluvy o úvere určitý obnos peňazí, nebola schopná a zrejme ani ochotná splácať ani len poskytnutú
istinu, nakoľko na celý dlh bola zo strany žalobkyne a jej spoločníka uhradená splátka vo výške 1 eur.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaný žiada odvolací súd, aby vydal rozhodnutie,

ktorým rozsudok súdu I. inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdí a žalovanému prizná
náhradu trov odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase

podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne §
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201
OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je vecne
správny v merite.

10. Podľa ust. § 3 ods. 3 z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákona o

ochrane spotrebiteľa“) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.

11. Podľa ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať

ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal
protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, vrátane vydania bezdôvodného obohatenia, a to
aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým
súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o
konanieporušiteľauplatňovanévočivšetkýmspotrebiteľom(ďalejlen"kolektívnezáujmyspotrebiteľov").

Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi.

12. Navrhovateľka svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie 1.000,- eur odôvodnila tým, že
viaceré dojednania zmluvy o spotrebiteľskom úvere odporujú osobitným zákonom v spojení s právom
podľa § 3 ods. 3 z. č. 250/2007 Z. z. (správne § 5 ods. 3 z. č. 250/2007 Z. z.), čo je dôvod uplatňovania
primeraného finančného zadosťučinenia. Poukázala na konkrétne dôvody a spôsoby porušeniaosobitnýchzákonovaneprijateľnézmluvnépodmienky,ktorésúvymedzenévnávrhunazačatiekonania
zo dňa 9.10.2013. Navrhovateľka tvrdila, že odporca pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere
konal neodborne, v rozpore s ust. § 7 z. č. 129/2010 Z. z.. Finančné zadosťučinenie v sume 1.000,-

eur považovala za primerané s ohľadom na intenzitu zásahu odporcu do práv navrhovateľky ako
spotrebiteľky, ktorá je vystavená neprimeranému finančnému postihu pre prípadné rovnaké porušenie
zmluvnýchpodmienok,pričomdoúvahyjepotrebnévziaťiskutočnosť,žezáväzokvyplývajúcizozmluvy
o spotrebiteľskom úvere je zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti špecifikovanej v čl. I Zmluvy,
ktoré kumulatívne spôsoby zabezpečenia možno považovať za neprijateľné zmluvné podmienky hrubo

narúšajúce rovnováhu medzi zmluvnými stranami. Niekoľkonásobný postih za to isté porušenie vyvolal u
navrhovateľky stav značnej neistoty a vážne obavy, v dôsledku čoho u nej pretrvávali stresové situácie a
neustále psychické vypätie z možnosti odporcu začať s výkonom záložného práva. Z výsluchu právneho
zástupcu navrhovateľky vyplynulo, že ujma bola navrhovateľke spôsobená tým, že v súvislosti s výzvou
odporcu zo dňa 21.8.2013 a 14.1.2015 bola spojená jej obava, že by navrhovateľ pristúpil k realizácii
výkonu záložného práva. Suma požadovaného finančného zadosťučinenia bola určená odhadom, a to v

súvislostisosumou,ktorúsadlžníčkaanavrhovateľkazaviazaliodporcovivrátiť,t.j.sumou7.899,50eur.

13. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd I. inštancie k záveru, že návrh navrhovateľky na
primeranéfinančnézadosťučinenieniejedôvodný.VrozhodnutíNajvyššiehosúdu Slovenskejrepubliky
z 20. marca 2008 č. k. 6 Obo/302/2006 Najvyšší súd SR sa síce vymedzili aj kritéria pre posúdenie

finančného zadosťučinenia, pri posudzovaní je treba prihliadať na všetky okolnosti veci, najmä na to, že
ide o vyrovnanie ujmy postihnutého a že ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal, okruh
osôb, ktoré toto konanie zasiahlo. Nestačí však na tieto kritéria iba poukázať, ale aj preukázať vznik
takých okolností, ktoré by umožnili priznať finančné zadosťučinenie.

14. Zo samotného inštitútu finančného zadosťučinenia vyplýva, že ide o prostriedok slúžiaci k reparácii
ujmy, ktorá mala byť konaním spôsobená, tu však žiadna ujma nevznikla. Navrhovateľka disponuje
finančnými prostriedkami odporcu už dlhšiu dobu, uhradila len 1. splátku splatnú pri podpise zmluvy.

15. Ak navrhovateľka a dlžníčka nesplácali úver podľa dohodnutých podmienok, boli vyzvané k jeho

úhrade. Takéto konanie je u veriteľov poskytujúcich úvery bežný, že pri nesplácaní úveru zasielajú
výzvu na plnenie a tiež v zmysle zákona môžu pri splnení určitých kritérií zosplatniť dlh. Dôležité však
bolo, že -zo strany odporcu išlo iba o predžalobnú výzvu na úhradu dlhu a oznámenie o zosplatnení
úveru, t. j. výzvu bez realizácie výkonu záložného práva; - bola snaha odporcu s navrhovateľkou
sa dohodnúť, keďže viaceré pojednávania súdu boli odročené na základe zhodnej žiadosti právnych

zástupcov účastníkov konania za účelom uzavretia dohody o urovnaní; - súd nemal zo strany
navrhovateľky preukázané žiadnymi dôkazmi, aký vplyv malo uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere
na navrhovateľku, ktorá tvrdí, že sa „obávala výkonu záložného práva“ a že „trpela stresom“. Preto treba
kvalifikovať len ako subjektívne pocity navrhovateľky, ničím nepodložené, pričom navrhovateľkou nebolo
vôbec preukázané (ani tvrdené), že boli vyvolané konaním zo strany odporcu. Preto aj súd I. inštancie

dospel k presvedčeniu, že navrhovateľka v dôsledku konania odporcu neutrpela takú ujmu, ktorú by
bolo potrebné zhojiť poskytnutím finančného zadosťučinenia správne návrh zamietol.

16. Odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie ako vecne správny v merite podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

17. Podľa ust. § 2 ods. 2) zák. o súdnych poplatkoch ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho
žalobealebonávrhuvyhovel,zaplatípodľavýsledkukonaniapoplatokalebojehopomernúčasťžalovaný
alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá
v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd

tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.

18. Z daného ustanovenia vyplýva, že zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť
žalovaný vtedy ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel. Tieto
podmienky však musia byť splnené súčasne a naraz, čo vyplýva z gramatického výkladu ich spojenia

spojkou : „ a“.19.SúdI.inštancievzhľadomnaoslobodeniežalobkyneodplateniasúdnehopoplatkurozhodolvzmysle
ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o prechode poplatkovej povinnosti na žalovaného a zaviazal ho
k úhrade súdneho poplatku vo výške 60,- eur

Uvedené rozhodnutie je v rozpore s citovaným § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
V danom prípade súd návrh žalobkyne zamietol, teda nie je splnená základná podmienka na úhradu
poplatku žalovaným

20.Žalovanýsivprípadeúspechuvodvolacomkonaníuplatňujetrovyodvolaciehokonania,spočívajúce
v zaplatenom súdnom poplatku a v náhrade trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní spolu vo
výške 83,76 eur, pozostávajúce z 1 úkonu právnej služby (podanie vo veci samej - odvolanie) á 61,41
eur + 1 x režijný paušál vo výške á 8,39 eur + príslušná výška DPH (20%). Na základe vyššie uvedeného
žalovaný žiada odvolací súd, aby po preskúmaní odvolania vydal rozhodnutie, ktorým zruší rozsudok
súdu I. inštancie v napadnutej časti a vec vráti prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie alebo zmení

predmetný rozsudok v napadnutej časti. Zároveň žalovaný navrhuje, aby zaviazal žalobkyňu k úhrade
trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

21. Principiálne nie je dôvod nesúhlasiť s prvostupňovým súdom v tom, že tu použitie ust. § 142 ods.
1 O.s.p. (upravujúceho zásadu zodpovednosti za výsledok konania) prichádzalo do úvahy, nakoľko v

danom prípade bol žalovaný v konaní plne úspešný, Napriek tomu nie je možné prehliadnuť nedobre
zdôvodnenú aplikáciu ust. § 150 O.s.p, z ktorého vyplýva, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Výnimočnosť použitia tohto
ustanovenia súd videl v tom, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa v predmete konania a ďalej
súd prihliadol aj na stranu odporcu, ktorý je obchodnou spoločnosťou vyvíjajúcou činnosť v oblasti

poskytovania úverov a možno od neho spravodlivo žiadať, aby náklady tohto konania niesol bez nároku
na ich náhradu, aj keď mal vo veci úspech (nepriznanie náhrady trov významným spôsobom nezasiahne
do majetkovej sféry tejto spoločnosti).

22. Novela účinná od 15.októbra 2008 (zákon č. 384/2008 Z.z.) výrazne zmenila dovtedajšie chápanie

predmetného ustanovenia ( § 150), v ktorom pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného
zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo najmä skúmanie majetkových, sociálnych,
osobnýchaďalšíchpomerovvšetkýchúčastníkovkonaniaaažnásledneskúmanieokolností,ktoréviedli
k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Na rozdiel od toho,
nové ustanovenie § 150 ods. 1, druhá veta O.s.p. ako prioritné hľadisko uvádza správanie sa účastníka

v konaní.

23. V sporovom konaní (ako je tomu nepochybne v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy
konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému
(resp. úspešnejšiemu) účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia

§ 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať. Cit. ust. § 150 ods. 1 O.s.p. predstavuje odchýlku zo zásady
zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd
nemusí zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému. Aplikácia ustanovenia §
150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené

všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o
celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Zo slovného znenia
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,
aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych

prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom
rade treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania,

nielentoho,ktoréhobypodľavšeobecnéhoustanoveniazaťažovalapovinnosťnahradiťtrovy,aleajtoho,
ktorého majetková sféra by použitím tohto ustanovenia bola dotknutá; a tiež na okolnosti, ktoré viedli
účastníkovkuplatneniuprávanasúdeaichpostojvkonaní(smožnosťouzhodnotiťkonkrétnesprávanie
saúčastníkovpredpodanímnávrhunazačatiekonanianasúd,resp.vpriebehukonania,aleajosobitosťkonania vzhľadom na jeho predmet) a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery
oprávneného účastníka. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam

konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako
neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

24. Pri rozhodovaní o trovách však súd I. inštancie nezobral do úvahy neposúdil všetky okolnosti
veci, nezobral do úvahy osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov, (vyhodnocoval len

dopad nepriznania náhrady trov konania na majetkovú sféru žalovaného ako obchodnej spoločnosti
vyvíjajúcou činnosť v oblasti poskytovania úverov a, že možno od neho spravodlivo žiadať, aby náklady
tohto konania niesol bez nároku na ich náhradu, aj keď mal vo veci úspech a nepriznanie náhrady trov
významným spôsobom nezasiahne do majetkovej sféry tejto spoločnosti). Ďalej zdôvodňoval aplikáciu
tým, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa v predmete konania. Nezdôvodnil však aký predmet mal
namysli,prečobyprávetenpredmetodôvodňovalaplikáciudanéhozmierňovaciehoustanovenia.Práve

pri predmete konania sa mal zaoberať charakterom druhu konania- charakterom predmetu konania, čo
musí súd zdôvodniť

25. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného

súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36

ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto
princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru)
a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a
svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a §157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo

prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia
súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku

ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne
vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

26. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými
kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom

na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočne neodôvodnil v časti náhrady trov
konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok žalovanému.

27. Súd I. inštancie, tak nedostatočne zistil skutkový stav, nesprávne právne posúdil vec a tiež
nedostatočne odôvodnil v tejto časti - trov a povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Za účinnosti právneho

predpisu O.s.p., kedy bolo podané odvolanie to bol dôvod na podanie odvolanie podľa ust. § 205 ods.
2 písm. a) a f) ( čo je podľa teraz účinného procesného predpisu ekvivalent v zmysle ust. § 365 ods.
1 písm. f ) a h ) C.s.p., zároveň bolo dôvodom na zrušenie veci podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h)
( teraz ekvivalent podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b ) a c) C.s.p.). Preto aj v tejto časti bolo rozhodnutiezrušené podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b ) a c) C.s.p. a podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Úlohou súdu I. inštancie je preto opätovne o trovách rozhodnúť. Ak bude aplikovať súd zmierňovacie
ust. § 257 C.s.p ( bývalý ust. § 150 O.s.p)trba aby jeho aplikáciu zdôvodnil dôvodmi hodnými osobitného
zreteľa z posúdenia okolností konkrétnej veci. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové

a iné pomery všetkých účastníkov konania, nielen toho, ktorého by podľa všeobecného ustanovenia
zaťažovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by použitím tohto ustanovenia
bola dotknutá; a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní
(s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa účastníkov pred podaním návrhu na začatie konania na
súd, resp. v priebehu konania, ale aj osobitosť konania vzhľadom na jeho predmet) a je potrebné vziať
do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto

rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.

29. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).