Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. september 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316010847
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316010847.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Mihala a JUDr. Kataríny
Batisovej a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci proti obžalovanej R. K., narodenej dňa XX.
V. XXXX v A. - B. V., trvale bytom K. č. XXX/X, B., okres M., trestne stíhanej pre zločin týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní prokurátora
Okresnej prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 4. septembra 2017, č. k.

9T/11/2016-261, rozhodol na verejnom zasadnutí konanom dňa 18. septembra 2018 v Trnave

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej aj len prokurátor) doručil dňa 30. decembra 2016 na
Okresný súd Galanta obžalobu č. k. 2Pv 46/16/2202-25 (označenú dátumom dňa XX. F. XXXX), v ktorej
obžalovanej R. K. kládol za vinu spáchanie zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa §

208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (ďalej len Tr. zák.), ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom
základe, že v presne nezistenom čase, v období od mesiaca december 2014 do 04. februára 2016 v M., v
bytenauliciQ.XX,maloletúV.H.,nar.XX.F.XXXXamaloletéhoM.H.,nar.XX.Q.XXXXfyzickytrestala,
pričom lekárskou prehliadkou boli u maloletej V. H., nar. XX. F. XXXX zistené zranenia, a to hematóm v
okolí oka staršieho dáta, odrenina pravej ušnice, odrenina v pravej lícnej oblasti, odreniny a hematóm
ľavejčastichrbta,hematómstaršiehodátavoblastiľavejlopatky,hematómstaršiehodátavstrednejčasti

predlaktia s chrastou o veľkosti 0,5 cm a drobné podkožné hematómy oboch predlaktí, a u maloletého
M. H., nar. XX. Q. XXXX hematóm na čele, v okolí ľavého oka, opuch nosa, hematómy v oblasti oboch
lopatiek, menšie hematómy na chrbte, opuch a hematóm pravého lakťa, drobné hematómy pravého
predlaktia, hematóm ľavého zápästia, po čom boli obe deti hospitalizované v Nemocnici s poliklinikou
v Galante a dňa 04. februára 2016 umiestnené v Krízovom stredisku „SOS“ v S. teda osobám, ktoré
boli v jej výchove spôsobila fyzické utrpenie bitím, údermi, spôsobením rán a iným správaním, ktoré

ohrozovalo ich fyzické a psychická zdravie.
Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 4. septembra 2017, č. k. 9T/11/2016-261 bola obžalovaná
R. K. oslobodená spod obžaloby prokurátora č. k. 2 Pv 46/16/2202 - 25 zo dňa 27. decembra 2016 pre
zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a to podľa
§ 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že sa stal vyššie citovaný skutok, pre
ktorý je obžalovaná stíhaná.

Samosudca okresného súdu odôvodnil písomne vyhotovený rozsudok v rozsahu č. l. 261-266
nasledovne:
„Na základe obžaloby prokurátora súd I. stupňa prejednal trestnú vec proti obžalovanej R. K. a na
hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej, vypočutím svedkyne - poškodenej
Mgr. J. L., vypočutím svedkov V. S. st., Q. A., PaedDr. D. X., Q. M., Mgr. F. W., znalcov PhDr. Zuzany
Bielikovej a MUDr. Zdena Moresa, prehratím videozáznamu z výsluchu maloletých, prečítaním listinných

dôkazov a oboznámením ostatného obsahu spisu.Obžalovaná R. K. na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 Tr. poriadku vyhlásila, že je nevinná. Uviedla,
že žije v domácnosti s V. S. asi 5 rokov. Majú dve spoločné deti, H. (5-ročný) a C. (1-ročný), dve deti z
jej prechádzajúceho vzťahu, V. (11-ročná) a R. (7-ročný), a taktiež dve deti z predchádzajúceho vzťahu

jej partnera, M. (9-ročná) a V. (6-ročný). M. žila najprv u partnerovej matky, do ich spoločnej domácnosti
sa nasťahovala, keď mala nastúpiť do školy. V. taktiež spočiatku býval u babky, neskôr sa dostal do
detského domova a po jej, a partnerovej snahe im bol zverený do starostlivosti v čase, keď mal asi 5
rokov. Spolužitie s jej partnerom bolo spočiatku bezproblémové. Bol však veľa v robote, ona musela prať
či žehliť a bola na deti sama, čo sa posledný rok prejavovalo tak, že deti nezvládala. Žiarlili na seba,

stále medzi sebou mali konflikty a bili sa. Niekedy to boli iba naťahovačky, inokedy išlo o intenzívnejšie
konflikty.Keďsazastalanapríkladsvojichdetí,takdetijejpartneražiarlilianaopak.Jepravdou,žedeťom
občas dala po zadku, tak svojim ako aj partnerovým. Staršie deti sa potom zväčša išli učiť, mladšie sa
hrali pri nej, kým ona robila niečo iné. Výchovné problémy riešila aj s partnerom a upozorňovala ho na
ne, no on trávil veľa času v práci, keďže potrebovali finančne zabezpečiť chod domácnosti a potreby detí.
Ku zraneniam V. a M. uviedla, že boli spôsobené pri ich vzájomných konfliktoch či bežných detských

pádoch. Od M. počula, že V. zhodila V. z komody, jeho monokel pod okom mal vzniknúť po tom, čo ho M.
sotila do chladničky a zranenia na rukách a nohách vznikli pravdepodobne pri detských pádoch, ktoré
sa bežne stávali aj jej deťom. O V. zranení, respektíve modrine okolo pohlavného údu sa dozvedela od
učiteľky. Tej V. povedal, že sa mu to stalo v Tatrách, kde však v skutočnosti nikdy neboli, nakoľko na
to nemajú financie. Keď sa ho doma pýtala, ako sa to stalo, povedal jej, že sa buchol. Zranenie M. na

čele bolo spôsobené tým, že sa buchla o zárubňu. Deti v rámci výchovy viedla k samostatnosti. Večer
im nachystala veci na oblečenie, chlapci sa pod dohľadom V. okúpali a ona ich skontrolovala až keď
boli oblečení v pyžamách, takže si modriny, ktoré mali deti často nevšimla. Uviedla, že je pravdou, že
keď mal V. modriny, nešiel do škôlky a bol buď doma alebo chodieval ku babke. O tom, či pôjde do
škôlky alebo ostane doma, či u babky, rozhodoval otec. Ona s nimi chodila k lekárom, keď boli chorí

alebo išli na povinné očkovania, no čo sa týka modrín či zranení, bez súhlasu otca s nimi k lekárovi
nemohla ísť, tak im dávala doma mastičku. Bál sa, že im deti zoberú, nakoľko k nim chodili pracovníci
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na kontroly raz, neskôr aj dvakrát do týždňa, údajne na základe
anonymného oznámenia. V čase, keď prišla kontrola, deti nemali žiadne modriny. S vlastnými deťmi
chodila k doktorom viac, nakoľko sú alergici. Navštevovala s nimi aj psychológa MUDr. M., keďže sa

často bili. S H. chodila tiež k neurológovi, nakoľko stále všetkých kúsal, na čo mu boli naordinované aj
lieky. V súčasnosti sa správanie detí upokojilo, a tak vysadili liečbu a prestali navštevovať psychológa,
no v prípade, že by sa vyskytli opäť problémy, určite by sa k liečbe, respektíve k sedeniam u psychológa
vrátili. Zo škôlky ju učiteľky ohľadom zranení kontaktovali iba raz, a to ohľadom spomínaného V. zranenia
na pohlavnom úde. Ku tvrdeniu učiteľky, že jej H. mal v škôlke uviesť, že V. zostal u babky, lebo ho mama

zbilauviedla,žetototvrdeniesanezakladánapravdeaV.bolvtomčasedoma.Tiežniejepravdou,žesa
V. chcel vrátiť do škôlky, keď tam po neho prišla. Raz si napríklad zabudol v škôlke mikinu, ona ho poslala
po ňu a z toho si učiteľky vydedukovali, že chce ísť naspäť. V čase keď prišlo k odobratiu partnerových
detí, M. bola doma z dôvodu bolestí brucha a jej deti, ktoré mali taktiež modriny, boli normálne v škole. V.
aj M. mali s ňou lepší vzťah ako s ich otcom. S M. preberali napríklad aj témy ohľadom ženských vecí, V.

sa jej zdôveroval, čo bolo v škôlke, napríklad keď sa s niekým pobil. V súčasnosti je u nich v domácnosti
všetko v poriadku, aj keď sa deti ešte občas medzi sebou pobijú. V. stále navštevujú v krízovom centre,
volajú si skoro každý druhý deň, v utorky volajú oni buď jej alebo ich otcovi, každý druhý týždeň si ich
berú na pol dňa von. Idú spolu napríklad do cukrárne alebo im idú kúpiť hračky či oblečenie. S partnerom
majú malého C., a chceli by druhú šancu. Partner jej prisľúbil, že bude viac doma, a tiež sa zhodli, že

by chceli jeho deti opäť mať zverené do starostlivosti.
Svedok V. S. na hlavnom pojednávaní uviedol, že žije s obžalovanou ako druh a družka asi 5 rokov,
majú v prenájme byt v M.. V spoločnej domácnosti bývajú spolu s jeho deťmi V. a M., jej deťmi V. a R.
a spoločnými deťmi H. a C.. Občas u nich bývala aj svedkyňa Q. A. s mamou a deťmi. M. a V. boli po
rozchode s jeho predchádzajúcou partnerkou u nej a on si ich brával raz za dva týždne. M. po odchode

bývalej partnerky bývala u jeho teraz už nebohej mamy a V. býval u mamy jeho bývalej partnerky, no
on sa snažil byť s nimi v kontakte čo najčastejšie a zabezpečovať ich potreby. Potom zistil, že V. už nie
je u svojej babky, ale v detskom domove v M.. Dlho aj s obžalovanou bojovali o deti a napokon sa im
podarilo dosiahnuť, že M. aj V. začali s nimi bývať. Je pravdou, že býval často celé dni v práci, nakoľko
musel platiť všetky rodinné výdavky, keďže obžalovaná mala príjem iba v podobe rodinných prídavkov

a sirotského, čo nebolo veľa. Často robil aj v dvoch či troch prácach naraz, nezriedka v noci aj cez deň,
cez víkendy aj sviatky. Táto situácia nastala tak dva roky dozadu. Čo sa týka výchovy, uvedomil si, že
zlyhal, no on len chcel, aby mala jeho rodina zabezpečené všetky potreby. Obžalovaná to doma sama
nezvládala, zvykla mu volať aj do práce, aby prišiel domov. Často však nebol ani v M., a teda jej s deťmipočas práce nevedel pomôcť. Niekedy, keď s obžalovanou telefonoval, bolo v pozadí počuť buchot, krik
a bitky. Jeho deti poslúchali obžalovanú na slovo, čo však malo za následok, že jej deti na ne žiarlili, keď
ich pochválila. Za väčšinou konfliktov boli podľa neho R. a H.. Každá ich hra končila bitkou, najhoršie

vždy dopadol V., pričom sa mu často sťažoval, že ho R. s H. bijú. Asi preto, že bol z nich najslabší. On
bol taký nekonfliktný, s M. aj najviac poslúchali. Napríklad, keď kúpil v minulosti tablet a V. sa s ním
potajomky hral, H. to zistil, vytrhol mu ho z ruky a v sekunde ho udrel. Obžalovaná im zvykla dať aj po
zadku, keď neposlúchali, čo jej sám poradil. Keď sa táto situácia zhoršovala, zvykli na víkendy dať jeho
deti k jeho mame a obžalovanej deti k jej mame. Kým deti neboli doma, zvykli nakúpiť, obstarať ostatné

záležitosti a v nedeľu večer opäť išli pre nich. V. a M. bývali u jeho mamy často aj 2-3 dni, a to preto,
že ho o to sama žiadala. Ku zraneniam detí v čase ich odobratia uviedol, že si ich všimol až ku koncu
a išlo o dôsledok vzájomného naťahovania sa či bitiek. Bili sa aj v čase, keď on bol doma. V. ani M.
sa mu nikdy nesťažovali, že by ich obžalovaná niekedy bila. Raz po príchode domov zbadal, že V. má
monokel, pričom keď sa ho pýtal, kto mu to spravil, povedal, že H.. Nevedel, ako túto situáciu riešiť,
kvôli čomu sa hádal aj s obžalovanou. K doktorovi s ním nešiel z obavy, že mu deti zoberú, keďže aj

v minulosti ich niekto anonymne udal, že týrajú deti, a tak mu kúpil masť v lekárni a ostal s ním doma.
Čo sa týka V. zranení, obžalovaná mu raz volala, že R. ho zhodil z komody, kde sa hrali aj napriek jeho
zákazu. Zranenie hlavy utrpel, keď sa s R. hrali s loptou. Čo sa týka modriny V. pri pohlavnom úde,
všimol si ju a uviedol, že spôsobiť to musel R. alebo H.. K lekárovi s ním išli o 3 či 4 dni po tom, ako
túto modrinu objavili. Nie je pravdou, že V. vymeškával škôlku kvôli zraneniam. Býval často chorľavý, a

keďže ho jeho mama rada strážievala, dávali ho k nej. Tvrdenie učiteľky, že jej H. mal v škôlke uviesť,
že V. mama zbila uviedol, že H. si aj na neho často vymýšľal veci, ktoré sa nezakladali na pravde. Za
zranenia M. podľa jeho vyjadrenia boli zodpovední V. s H., čoho bol zopárkrát aj očitým svedkom. Vo
všeobecnosti mali problém s riešením konfliktných situácii medzi deťmi. Biť ich nechceli, kričať na ne
tiež nie, nakoľko sa susedia potom na nich sťažovali. Spomína si, že minimálne dvakrát v čase, keď bol

doma, boli u nich na kontrole pracovníčky z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Vo všeobecnosti mal
so všetkými deťmi dobrý vzťah, komunikoval s nimi bez problémov. Nikdy nevidel, že by obžalovaná deti
bila inak ako po zadku v rámci výchovy, pričom ani deti obžalovanej mu žiadne neprimerané správanie
z jej strany nepotvrdili. V súčasnosti minimálne každý druhý týždeň chodia s obžalovanou navštíviť jeho
deti, aj keď on by s nimi chcel byť stále. V utorok si vždy volávajú, snaží sa im volať aspoň dvakrát

za týždeň. Keď ich prídu navštíviť, deti sa vždy pýtajú, kedy pôjdu domov. Na Vianoce im deti domov
nepustili, tak hneď deň po Vianociach išli aj s obžalovanou za nimi. Bol by najradšej, aby im deti boli
vrátené. Uviedol, že tunajší súd najprv rozhodol, že deti môžu ísť k nim, avšak od podania odvolania
sa celá vec ťahá už asi rok a pol.
Svedkyňa Mgr. J. L. na hlavnom pojednávaní uviedla, že spisovú evidenciu na uvedenú rodinu vedú

od roku 2011 z dôvodu, že V. bol v tomto roku umiestnený do detského domova v M., nakoľko osoba,
ktorá sa o neho starala, bola zo svojho bytu deložovaná a otec o neho údajne nemal záujem. Rodinu
monitorovali cca. na dvojmesačnej báze, nakoľko po zrušení ústavnej starostlivosti V. bol nariadený
dohľad nad jeho starostlivosťou. Pri kontrolách bolo bývanie zabezpečené dostatočne, zo škôlky však
mali signalizované, že V. mal na sebe modriny. Pri ďalšej kontrole v domácnosti preto V. osobne

skontrolovali a videli, že má modriny. Obžalovaná, ktorá sa o nich starala, to vysvetlila tým, že sa deti
medzi sebou bijú. Následne, dňa 03.02.2016 jej bolo anonymným oznamovateľom oznámené, že s
V., ako aj s M. je zle zaobchádzané. V. v kritický deň nešiel ani do škôlky, pričom mal byť u svojej
prastarej mamy v N.. V rámci oznámenia sa dozvedeli, že obžalovaná nezvláda výchovu svojich štyroch
detí, pričom oznamovateľ bol dlhodobo svedkom týrania. Na podklade uvedeného úrad práce vykonal

preverenie podnetu v rodine. Bol urobený obrazový záznam zranení M., ktorá bola následne odoslaná
na vyšetrenie k MUDr. Q.. V uvedený deň poobede k nim na úrad prišli obžalovaná s partnerom, ako aj
s maloletým V.. Jeho zranenia boli taktiež zaznamenané a následne bol taktiež odoslaný k MUDr. Q..
Na základe predbežného opatrenia Okresného súdu Galanta boli obe deti po jednodňovej hospitalizácii
umiestnené do krízového strediska SOS S.. Ostatné deti nejavili známky týrania, čo sa zhodovalo aj s

tvrdením oznamovateľa, ktorý uviedol, že týrané sú iba deti zo strany otca, pričom táto skutočnosť bola
ich kontrolou preverená a potvrdená.
Svedkyňa Q. A. na hlavnom pojednávaní uviedla, že bývala od 30.12.2015 - 4.1.2016 v domácnosti s
obžalovanou. Nevidela vtedy nič, čo by nasvedčovalo tomu, že obžalovaná deti týrala či bila. Je pravdou,
že keď boli deti pokope, bili sa medzi sebou dosť často a boli zlé. Obžalovaná ich vtedy ťahala od seba,

prípadne na nich kričala, či dala niektoré z nich do inej miestnosti, aby sa medzi sebou nebili. V čase,
keď u nich bývala, otec detí chodil domov navečer, občas zvykol zobrať H. von.
Svedkyňa PaedDr. D. X. na hlavnom pojednávaní uviedla, že V. chodil k nim do materskej školy na F.
ulici v M. v období od septembra do novembra 2015. Bola jeho triednou učiteľkou. Počas uvedenéhoobdobia bol v škôlke 7-8 dní. Počas toho, ako sa deti raz saunovali, zistila, že V. má na tele modriny.
O tejto skutočnosti informovali matku a zisťovali pôvod týchto modrín. V. im uviedol, že sa mu to stalo
na dovolenke v Tatrách, na hojdačke. Matka však následne uviedla, že na dovolenke v Tatrách neboli

a že sa mu to stalo doma. Väčšie modriny mal v oblasti pohlavného údu, a tiež mal modriny v oblasti
chrbta. Menšie modriny mal pri príchode do škôlky bežne a nevenovala im pozornosť, no uvedenú
situáciuužzačalariešiť.Vočiostatnýmdeťombývalagresívny,nemalnávykybežnéhodieťaťa.Vprípade
spoločných aktivít, ktoré s deťmi robili, chcel spolupracovať iba s ňou a dožadoval sa jej pozornosti. V.
sa na iné modriny nepýtala, pričom on sám sa jej taktiež nezdôveroval. Nikdy nespomenul, že by ho

obžalovaná fyzicky trestala, ani to, že by sa doma bil so súrodencami. Na otázky, ktoré sa obžalovanej
pýtali pri pohovore s ňou, im táto odpovedala, V. otca videla vtedy prvýkrát. Vzhľadom ku krátkej dobe
pobytu V. v škôlke nedošlo k väčšej spolupráci s jeho rodičmi.
Svedkyňa Q. M. na hlavnom pojednávaní uviedla, že V. k nim chodil do škôlky na F. ulicu v M. od
septembra 2015, pričom ona bola jeho triednou učiteľkou. Do škôlky chodil veľmi zriedka, dochádzka
však trochu skresľovala, nakoľko každý deň, ak neprišiel do 8.00 hod. tak automaticky rátali s tým, akoby

tam nebol, čo bola každodenná prax. Čo sa týka modrín, tie mal vždy keď prišiel. Jej kolegyňa si raz
počas návštevy sauny všimla modrinu pri jeho pohlavnom úde, a prišla s tým za ňou. Zranenie vyzeralo
ako čierne tesnenie, V. im povedal, že si to spravil v Tatrách, že sa tam udrel a veľmi ho to bolelo. Keď
sa ho opätovne spýtala, ako sa mu to stalo, sklonil hlavu a prestal komunikovať. S týmto zranením bola
následne konfrontovaná obžalovaná, ktorá uviedla, že o ňom nevedela, ale že k nemu muselo dôjsť

doma pri bitke s ostatnými súrodencami. Aj vo vzťahu k iným zraneniam obžalovaná vždy tvrdila, že
deti sa bijú medzi sebou. Raz keď ho pohladila po hlave, všimla si, že má zašitú hlavu. Inokedy mal aj
modriny na nose, raz mal ruku v dlahe respektíve v sadre. Voči nim ako pedagógom bol veľmi úslužný a
úctivý, pozorný, voči ostatným deťom však zvykol byť agresívny. Táto agresia sa však podľa jej názoru
nevymykala z bežného priemeru detí v tomto veku.

Svedkyňa Mgr. F. W. na hlavnom pojednávaní uviedla, že pred dvoma rokmi bola triednou učiteľkou M..
Spočiatku si nič nevšimla, no vo februári 2016 prišla do školy s veľkou modrinou na líci. Na otázku, čo
sa jej stalo, povedala, že sa buchla do dverí. Počas toho dňa sa jej ešte dvakrát pýtala, čo sa jej stalo a
či jej môže nejako pomôcť. Ona len odpovedala, že jej nič nie je, že skutočne sa buchla iba do dverí. Na
vznik tohto zranenia sa rodičov nepýtala. Kontakt s nimi veľmi nebol, na rodičovské združenia nechodili,

iniciatívne ju nekontaktovali. Raz kontaktovala otca a čo potrebovala, to s ním vybavila. Sľúbil, že sa
bude častejšie zaujímať o M. a jej pobyt v škole, no nestalo sa. Je pravdou, že obžalovaná sa zvykla
opýtať na M., avšak ona ju nemohla informovať o všetkých veciach, nakoľko považovala za potrebné
riešiť ich s otcom maloletej. M. bola šikovná, mala jednotky, akurát jej trochu robila problém matematika.
V rámci kolektívu ju deti mali radi. Pred ani po výskyte tejto modriny na M. nespozorovala žiadne známky

ublíženia. Krátko po tejto situácii však boli deti M. a V. odobraté rodičom.
ZnalkyňaPhDr.ZuzanaBielikovánahlavnompojednávaníuviedla,žemaloletáM.bolavčasevyšetrenia
8 - ročná žiačka druhého ročníka základnej školy. Vo vývine zaostávala s prejavmi citovej a sociálnej
deprivácie, sebavedomie mala zachovalé, avšak sebahodnotenie minimálne. Jej celkové správanie
bolo poznačené zvýšenou racionálnou kontrolou, najmä sebakontrolou, čo pre jej vek nie je typické,

mala zvýraznenú potrebu stability, opory a zázemia. Tieto základné potreby absentovali. Bola ľahko
ovplyvniteľná, ochotná vždy pomáhať iným, typické pre ňu bolo odmietanie reality a utiekanie do sveta
fantázie, pretože realitu nechápala a necítila sa v nej dobre. V čase vyšetrenia bola značne psychicky
vyčerpaná v dôsledku záťaží pochádzajúcich zo sociálneho prostredia, ktorému tiež nerozumela. Bola u
nej znížená frustračná tolerancia, celková neistota a nedôverčivosť. Emočná iracionálnosť bola prítomná

z dôvodu, že vedela, čo môže a čo nemôže povedať. Nechcela nikomu ublížiť. Uvedené vychádzalo zo
skutočnosti, že bola v prostredí, kde musela zvládať sociálne situácie, ktoré sú pre vyšší vek a musela si
v nich poradiť. Chýbalo u nej pocit istoty, bezpečia a zázemia, čo dieťa do 15-teho roku veku potrebuje.
Osobnosť maloletého V. bola v čase vyšetrenia redregovaná na nižšie vývinové štádium, podobne ako
u M. tiež s prejavmi emočnej a sociálnej deprivácie. Absentovali u neho mechanizmy prispôsobovania

sa sociálnemu prostrediu. Sebavedomie mal neprimerane nekriticky vysoké, vzťahy k ľudom primitívne
nediferencované s absenciou empatie a s dominuzujúcim egocentrizmom. Z nedostatku pozitívnej
emočnej skúsenosti vyplývala celková neistota a v prípade nevyhovenia aj hostilita a agresivita. Bola u
neho zistená znížená frustračná tolerancia, dráždivosť a výbušnosť, so zlostnými reakciami. Nedokázal
rozlíšiť, čo je sociálne pozitívne a negatívne, čo je za hranicou únosnosti, čo sústavne viedlo ku

konfliktným situáciám. Maloletý V. bol hodnotený ako tzv. „zdivočelý chlapec“, nie však z dôvodu, že by
taký chcel byť, ale pre absencie vzorov správania sa. Tiež poukázala na skutočnosť, že maloletý V. pri
výsluchu uviedol, že “mamina je na mňa zlá, kričí na mňa, tu je lepšie tu ma nebijú.“Obe deti mali plne rozvinutý syndróm zanedbávaného dieťaťa, pričom podľa odborného názoru znalkyne
v ich veku sa zanedbávanie rovná týranie. Pri tomto syndróme musí prísť aj k fyzickému týraniu, toto
však v čase vyšetrenia nemala možnosť zistiť, nakoľko jej nebolo známe, odkedy odišli z rodiny. Intelekt

detí bol priemerný u obidvoch. Ak by však deti nemali znížené sociálne schopnosti a tie oblasti intelektu
ktoré sú závislé na sociálnom učení a vzdelávaní, mohli by byť deti aj superiórne, pretože mali dobrý
genetický základ. U detí boli zachované znaky všeobecnej vierohodnosti, mali dobrý intelekt, nemali
patológiu v štruktúre osobnosti. Preto sú schopné vnímať udalosti, ktoré prežívajú, také aké sú. Čo
sa týka toho, že pri ich výsluchu popierali akékoľvek známky bitia, ide v ich prípade o vytesnenie

emočných situácií, nejde o účelové klamstvo, ale deti v záujme prežitia takéto situácie vytesňujú a
teda nespomenú si na ne. Potom to vyzerá akoby to bolo zabudnuté respektíve to nebolo. Čím je
dieťa intelektovo vyššie, tak je táto schopnosť vytesnenia intenzívnejšia. Vedomá konfabulácia u týchto
detí zistená nebola, a to vzhľadom na ich vek, kedy ešte ku konfabulácii nedochádza, môže však byť
prítomná zvýšená fantazijná činnosť. Je preto dôležité sledovať u detí aj psychofyziologické prejavy
ako potenie rúk, rozšírenie zreníc, červenanie. Vzťah voči matke počas vyšetrenia ozrejmený nebol.

Navonok skôr bola badateľná ľahostajnosť, pri otázkach súvisiacich s matkou boli prítomne vyššie
popísané psychofyziologické prejavy.
K záverom prišla prostredníctvom psychodiagnostických techník skúmajúcich emocionalitu, a tiež
na základe kvantitatívnych výsledkov. Rozpoloženie vyšetrovaných maloletých detí bolo výsledkom
celého obdobia od narodenia až doposiaľ. Išlo najmä o skutočnosť, že boli v rôznych prostrediach,

boli „pohadzované“ bez lásky. Nešlo teda len o formovanie v krátkej dobe, počas života v rodine s
obžalovanou, ale ide o výsledok vývinu od narodenia po čas vyšetrovania. Záverom uviedla, že nie je
možné bez pochýb vylúčiť to, že deti popierali násilie preto, že sa nestalo.
Zo zápisnice o prehliadke tela maloletých vrátene fotodokumentácie vyplynulo, že obaja maloletí mali
na tele rôzne škrabance, podliatiny a iné povrchové zranenia.

Znalec MUDr. Zdeno Mores na hlavnom pojednávaní uviedol, že vyšetrenie detí vykonal 6 dní po
anonymnom oznámení o týraní. K dispozícii mal zdravotnú dokumentáciu detí, vrátane röntgenu z
nemocnice v Galante, kde boli deti hospitalizované, zápisky z vyšetrovania pracovníčky Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny, a taktiež dokumentáciu od praktickej lekárky ohľadom maloletej M.. Boli
zistené povrchové zranenia slabej intenzity tupého charakteru. V prípade hodnotenia intenzity zistených

zranení na stupnici od 1-5, kde 1 je najmenšia intenzita, hodnotil zistené zranenia na stupni 1-2.
Mechanizmus vzniku zranení sa vyznačoval rôznorodosťou, čo do smeru ako aj intenzity. Vnútorné
zranenia či zlomeniny nezistil. Vznik prítomných podliatin, ako dôsledku porušenia podkožných rovných
cievok, možno podľa jeho názoru pripísať rôznym mechanizmom od úderu päsťou, cez pád na nejaký
predmet, až po stisk ruky dieťaťom, či dospelým človekom, a teda rodičmi popisované mechanizmy

vzniku poranení sa môžu zhodovať s realitou. Rovnako tak považoval za potrebné prihliadať na možnosť
narušenia vývoju cievnej steny, ktorá je následne krehká, fragilná a čo má za následok, že aj nepatrné
násilie môže vyvolať krvný výron v podkoží. Záverom uviedol, že z medicínskeho hľadiska nemožno
v tomto prípade bez pochýb ustáliť prítomnosť faktorov, ktoré by mohli byť príznakmi týrania, no ani
faktorov, ktoré by týranie vylučovali.

Zo správ o psychologickom vyšetrení maloletých V. a M. S., ktoré bolo vykonané psychologičkou Mgr.
Q. K. v priestoroch krízového centra, kde sa deti nachádzali, vyplynulo, že obe deti zhodne v rámci
vyšetrenia metódou kresby rodiny nakreslili otcovu družku, teda obžalovanú, najďalej od seba.
Zo správy z Materskej školy na F. ulici v M., týkajúcej sa maloletého V. S. vyplynulo, že adaptácia dieťaťa
pri nástupe bola bezproblémová, bez negatívnych emocionálnych prejavov. Maloletý sa od začiatku

zapájal do hier, pri edukačných aktivitách bola potrebná intervencia učiteľky v zmysle motivácie z dôvodu
nedokončenia aktivity a slabej výdrže. Na maloletom neboli spozorované žiadne známky zanedbania
inou fyzickou osobou, občas sa objavili bežné detské poranenia, ako odreniny a modriny. Maloletý do
materskej školy chodil upravený a čistý.
Z videonahrávky výsluchu svedka maloletého V. S. neboli zistené relevantné skutočnosti, z ktorých

by súd mohol vychádzať pri ustálení viny obžalovanej. Maloletý nepopísal súvisle situáciu, pričom na
prvotné otázky vypočúvajúcich, ktoré boli kladené opakovane a v rôznych variantách (nakoľko maloletý
odpovedal iba veľmi ťažkopádne), maloletý uviedol, že doma bývalo dobre, keď niečo doma vyviedol,
tak obžalovaná bola na neho zlá, kričala na neho, tu (v ústavnom zariadení) mu je lepšie, tu ho nebijú.
Na ďalšie položené otázky však maloletý neodpovedal.

Z videonahrávky výsluchu svedka maloletej M. S. vyplynulo, že zranenia, ktoré boli zadokumentované
pri prehliadke jej tela mala z toho, že sa bila s V., škrabanec na chrbte si spôsobila oškretím sa o opretú
metlu, ďalšie zranenia si spôsobila pri naháňaní sa so sestrou, nárazom o šuflík, o zárubňu, prípadne sa
sama poškriabala. Zranenia jej ošetrovala obžalovaná. Najviac si rozumela s H. a najmenej s V.. Niekedysa so súrodencami aj pobili, vtedy na nich obžalovaná kričala. Zdôverila by sa ocinovi a mamine. Mamine
pomáhala v kúpeľni alebo pri varení. V kuchyni jej podávala veci, v kúpeľni umývala práčku. Keď mal
V. doma modriny, zobrali ho k babke. V ústavnom zariadení je jej lepšie, lebo tam robia rôzne aktivity

a v pondelok dostávajú vreckové.
Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny N. D. o prešetrení pomerov zo dňa 29.06.2016
vyplynulo, že byt, v ktorom žili obžalovaná a otec maloletých detí, je prispôsobený potrebám detí.
Maloleté deti majú vytvorený vlastný priestor pre svoje súkromie a prípravu na vyučovanie, priestor pre
pokojný spánok. Hygienu a čistotu priestorov hodnotili na dobrej úrovni.

Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny N. D. zo dňa 24.10.2016 vyplynulo, že obžalovaná ku
dňu 24.10.2016 nepoberala dávku v hmotnej núdzi. V období od 1.1.2004 do 30.04.2005 bola členom
domácnosti, ktorej sa poskytovala pomoc v hmotnej núdzi. Rodičovský príspevok poberala v období
od 01.05.2005 do 31.05.2008 a v období od 01.04.2009 do 30.09.2015. Toho času menovaná bola
poberateľom prídavkov na deti.
Z odpisu Registra trestov a z lustrácie v Registri priestupkov vyplynulo, že obžalovaná doposiaľ nebola

súdom trestaná ani priestupkovo postihnutá.
Zo správy o povesti z obce B. vyplynulo, že sa obžalovaná v obci nezdržiava cca 5 rokov. Na základe
šetrenia obecnej polície B. a oznámenia jej otca, je jej pobyt v M., bez bližšej adresy. Bližšie informácie
o menovanej neboli obci známe.
Súd po vykonanom dokazovaní vyhodnotil dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach a

rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, a z nej vyplývajúcu zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v
prospech obvineného) dospel k záveru, že obžalovanú je potrebné spod skutku uvedeného v obžalobe
v zmysle ustanovenia § 285 písmeno a) Trestného poriadku oslobodiť, nakoľko nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.
Podľa § 8 Trestného zákona, trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,

ak tento zákon neustanovuje inak.
Na naplnenie znakov trestného činu musia byť splnené dve zákonné podmienky. Musí ísť o protiprávny
čin a jeho znaky musia byť uvedené v Trestnom zákone. Formálne znaky skutkovej podstaty zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sú definované
tak, že objektom tohto trestného činu je ochrana blízkych osôb a ochrana osôb, ktoré so zreteľom na

nedostatok veku (deti) alebo plnoleté osoby pre chorobu, starobu, invaliditu, mentálnu retardáciu, sú
v starostlivosti alebo výchove iných osôb, objektívna stránka spočíva v konaní páchateľa v dôsledku
ktorého je spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie, a to bitím, kopaním, údermi, spôsobením
rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním,
vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným

správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť,
subjektom, teda páchateľom (priamym) tohto trestného činu môže byť len ten, kto má týranú osobu
vo svojej starostlivosti alebo výchove, zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre
naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona Trestného
zákona je potrebné, aby boli súčasne splnené všetky formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Z vykonaného dokazovania mal súd I. stupňa za preukázané, že maloletá M. a maloletý V. mali v čase
kontroly zo strany Úradu práce sociálnych vecí a rodiny viaceré modriny a škrabance na tele. Takéto
modriny mávali častejšie, čo sa preukázalo výpoveďou učiteliek zo školy a škôlky, ktoré maloleté deti
navštevovali. Znaleckým posúdením sa u maloletých detí taktiež prejavil syndróm CAN (zanedbávaného
dieťaťa).

Súd I. stupňa však nemal za preukázané, že by bola naplnená objektívna stránka zločinu týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spočívajúca v tom,
že by obžalovaná osobám, ktoré boli v jej výchove spôsobila fyzické utrpenie alebo psychické
utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým
zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou

izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie
alebo obmedzuje jej bezpečnosť.
Jediným priamym „svedkom“ údajného týrania maloletých je anonymná osoba, ktorá toto týranie
oznámila, avšak nakoľko táto osoba doposiaľ zostala v anonymite, nebolo možné ju vypočuť v
procesnompostavenísvedka,anijukonfrontovaťsobžalovanouatedaneboloanimožnézostranysúdu

zistiť, čo konkrétne (aké konanie obžalovanej) táto osoba považovala za týranie maloletých a následne
vyhodnotiť, či toto konanie obžalovanej aj napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu týrania v
zmysle Trestného zákona.Jediným nepriamym dôkazom ohľadne týrania maloletých obžalovanou, sú modriny a škrabance na
telách maloletých, pričom však nikto zo svedkov, ani samotné maloleté deti neuviedli, že by im tieto
zranenia spôsobila obžalovaná. Naopak aj znalec MUDr. Zdeno Móres vo svojom znaleckom posudku

uviedol, že je možné, že mechanizmom vzniku zranení mohli byť okolnosti popísané vo výsluchu
obžalovanej, otca maloletých ako aj samotných maloletých a nepriamo aj ostatných svedkov, teda že sa
deti často medzi sebou bili a ubližovali si. Uvedené taktiež korešponduje s psychologickou a zdravotnou
anamnézou detí žijúcich v spoločnej domácnosti. S maloletým H. obžalovaná chodila ku neurológovi,
nakoľko kúsal ostatné deti, a taktiež u maloletého V. boli znalkyňou konštatované sklony k agresivite,

hostilite a výbušnosti, pri zníženej frustračnej tolerancii.
Obžalovaná bývala s piatimi deťmi sama doma, nakoľko jej druh bol cez deň neustále v práci, aby zarobil
dostatok financií a podľa jeho vyjadrenia aj v prípade, že prišiel domov a vznikol medzi deťmi nejaký
konflikt, nechal riešenie na obžalovanú („...odišiel do auta a vrátil sa keď boli deti uložené...“) Uvedené
potvrdila aj svedkyňa Q. A., ktorá v domácnosti u obžalovanej a jej druha krátky čas bývala.
Syndróm zanedbávaného dieťaťa, ktorý sa prejavil u maloletej M. a maloletého V. podľa znalkyne PhDr.

Zuzany Bielikovej je výsledkom celého obdobia od narodenia maloletých až po čas ich vyšetrenia, a
teda tento syndróm sa profiloval aj tým, že boli v rôznych prostrediach, boli tzv. „pohadzované, bez
lásky“ (maloletý V. bol aj nejaký čas na ulici) a teda nešlo len o formovanie v krátkej dobe v spoločnej
domácnosti s obžalovanou. Uviedla tiež, že samotnú skutočnosť, že deti počas výsluchu popierali
akékoľvek bitie zo strany obžalovanej, možno pripisovať dvom rôznym príčinám. Kým pri prvej ide o

vytesnenie emočných situácií, ktoré deti v záujme prežitia vytesňujú, a teda si na ne nespomenú, tou
druhou je možnosť, že k takémuto konaniu zo strany obžalovanej skutočne nedošlo.

Čo sa týka ustrojenia detí, prípadne ďalších signálov evokujúcich týranie maloletých, takéto podľa
vyjadrenia vypočutých svedkov ich okolie nijakým spôsobom nespozorovalo.

V prípade vykonaného listinného dôkazu - správ o psychologickom vyšetrení maloletých V. a M. S.
z ktorých vyplynulo, že obaja zhodne v rámci vyšetrenia metodikou „kresba rodiny“ zhodne situovali
otcovu družku, teda obžalovanú, najďalej od svojej osoby, má súd za to, že uvedený výsledok vyšetrenia
môže byť dôsledkom disharmonickej domácnosti v zmysle nefunkčnej rodičovskej starostlivosti (teda
neprítomnosť otca a neschopnosť jeho partnerky - obžalovanej zvládať vznikajúce situácie), a nie je

možné z neho bez dôvodných pochybností vyvodiť záver, že došlo zo strany obžalovanej k týraniu
maloletých vyšetrovaných detí.
Je teda zrejmé, že obžalovaná a jej druh výchovu detí nezvládali, avšak z vykonaného dokazovania
sa javí ako najviac pravdepodobné, že v predmetnej domácnosti neprichádzalo k týraniu maloletých zo
strany obžalovanej, ale k nesprávnemu nastaveniu spoločnej zodpovednosti oboch rodičov voči výchove

ich detí a z toho vznikajúcim roztržkám medzi deťmi a konfliktným situáciám medzi nimi, z ktorých
potom vznikli aj viaceré zranenia maloletých. Súd taktiež považuje za potrebné poukázať na skutočnosť,
že výpovede obžalovanej, ako aj svedka V. S. ako otca maloletých detí natoľko v podstatných líniách
korešpondujú, že obhajobu obžalovanej nebolo možné hodnotiť ako účelovú, respektíve svedeckú
výpoveď V. S. ako nedôveryhodnú.

Na základe uvedeného súd I. stupňa rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a
obžalovanú oslobodil spod obžaloby, nakoľko nebolo jednoznačne preukázané konanie obžalovanej
napĺňajúce znaky trestného činu v tom smere, že osobám, ktoré boli v jej výchove, spôsobila fyzické
utrpenie bitím, údermi, spôsobením rán a iným správaním, ktoré ohrozovalo ich fyzické a psychické
zdravie a teda nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.

Súd I. stupňa záverom dodal, že bude úlohou príslušných orgánov skúmať, či napriek tomu, že sa
nepreukázalo týranie maloletých detí obžalovanou, bude vhodné umiestnenie uvedených maloletých
detí späť do predmetného prostredia a to aj s prihliadnutím na aktuálne nastavenie obžalovanej a otca
maloletých detí spolupodieľať sa na výchove maloletých detí vrátane ich ochoty a schopnosti venovať
im dostatok svojho času tak, aby neprichádzalo ku kolíznym situáciám ani medzi samotnými deťmi.

Pre úplnosť súd uviedol, že v zmysle § 272 odsek 3 Trestného poriadku s poukazom na § 135 ods. 4
Trestného poriadku odmietol vykonanie dôkazu výsluchom maloletých detí, ktoré navrhovala obhajoba,
nakoľko tento výsluch nepovažoval za potrebný, nakoľko skutkový stav bolo možné ustáliť aj z ostatných
vykonaných dôkazov (v rámci ktorých boli oboznámené aj videozáznamy z výsluchov oboch maloletých
z prípravného konania vykonaných procesne správnym spôsobom) a neboli dané výnimočné okolnosti,

ktoré by umožňovali pristúpiť k výsluchu maloletých v zmysle § 135 odsek 4 Trestného poriadku.“

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní dňa 4. septembra 2017
priamo do zápisnice odvolanie prokurátor. Z písomných dôvodov odvolania prokurátora (v rozsahu č.l. 275-277 spisu), doručeného Okresnému súdu Galanta dňa 5. decembra 2017, vyplýva nasledovné
(podstatné citácie):
„Súd I. stupňa v procese hodnotenia zadovážených dôkazov dospel k záveru, že nemal za preukázané,

že by bola naplnená objektívna stránka zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208
odsek 1 písmeno a) Trestného zákona spočívajúca v tom, že by obžalovaná osobám, ktoré boli
v jej výchove spôsobovala fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním, spôsobením
rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním,
vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným

správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť.
V ďalšej časti odvolania súd I. stupňa poukázal na to, že maloletá M. a maloletý V. mali v čase kontroly
zo strany úradu práce, sociálnych vecí a rodiny viaceré modriny a škrabance na tele. Modriny mávali
častejšie, čo sa preukázalo výpoveďou učiteliek zo školy a škôlky, ktoré maloleté deti navštevovali.
Znaleckým dokazovaním sa u maloletých detí prejavil CAN syndróm (syndróm zanedbávaného dieťaťa).
Súd však poukazuje na to, že jediným priamym „svedkom“ údajného týrania maloletých bola anonymná

osoba, ktorá toto týranie oznámila, avšak táto osoba zostala v anonymite, nebolo možné ju vypočuť v
procesnom postavení svedka, ani ju konfrontovať s obžalovanou, teda nebolo možné zo strany súdu
zistiť, čo konkrétne táto osoba považovala za týranie maloletých a následne vyhodnotiť, či toto konanie
obžalovanej aj napĺňa znaky skutkovej podstaty týrania v zmysle Trestného zákona.
Súd I. stupňa poukazuje na to, že jediným nepriamym dôkazom ohľadne týrania maloletých

obžalovanou, sú modriny a škrabance na ich telách, pričom nikto zo svedkov, ani samotné maloleté
deti neuviedli, že by im tieto zranenia spôsobila obžalovaná. Naopak, aj znalec MUDr. Zdeno Móres
vo svojom znaleckom posudku uviedol, že je možné, že mechanizmom vzniku zranení mohli byť
okolnosti popísané vo výsluchu obžalovanej, otca maloletých ako aj samotných maloletých a nepriamo
aj ostatných svedkov, teda že deti sa často medzi sebou bili a ubližovali si. Syndróm zanedbávaného

dieťaťa, ktorý sa prejavil u maloletej M. a maloletého V. podľa znalkyne PhDr. Zuzany Bielikovej je
výsledkom celého obdobia od narodenia maloletých až po čas ich vyšetrenia, teda tento syndróm sa
profiloval aj tým, že boli v rôznych prostrediach, boli tzv. „pohadzované, bez lásky“ a teda nešlo len o
formovanie v krátkej dobe v spoločnej domácnosti s obžalovanou.
Súd I. stupňa v prípade vykonaného listinného dôkazu - správ o psychologickom vyšetrení maloletých

V. a M. S. zastáva názor, že napriek tomu, že vyšetrením metodikou „kresby rodiny“ obe deti zhodne
situovali otcovu družku, teda obžalovanú najďalej od svojej osoby, uvedený výsledok vyšetrenia môže
byť dôsledkom disharmonickej domácnosti v zmysle nefunkčnej rodičovskej starostlivosti, a nie je možné
z neho bez dôvodných pochybností vyvodiť záver, že došlo zo strany obžalovanej k týraniu maloletých
vyšetrovaných detí. Súd pripúšťa, že obžalovaná a jej druh nezvládli výchovu detí, avšak z vykonaného

dokazovania sa javí ako najviac pravdepodobné, že v predmetnej domácnosti neprichádzalo k týraniu
maloletých zo strany obžalovanej, ale k nesprávnemu nastaveniu spoločnej zodpovednosti oboch
rodičov voči výchove ich detí a z toho k vznikajúcim roztržkám medzi deťmi a konfliktným situáciám
medzi nimi, z ktorých potom vznikli aj viaceré zranenia.
Proti tvrdeniam okresného súdu uvádzam nasledovné skutočnosti:

Z výpovede samotnej obžalovanej R. K. vyplýva, že nezvládala výchovu detí. Priznala, že maloletý
V. do škôlky nechodil, keď mal modriny. V tom čase zostal doma alebo bol u babky. Deti absolvovali
povinné očkovania, chodila s nimi k lekárovi, keď boli choré, ale keď mali iné zranenia napr. monokel,
otec maloletých detí nesúhlasil s tým, aby k lekárovi s deťmi išla, aby im deti nezobrali. V tom
čase boli monitorovaný sociálkou. V tejto súvislosti poukazujem na to, že obžalovaná R. K. si

veľmi dobre uvedomovala dôsledky svojho konania (ktoré mali za následok znalkyňou potvrdený
syndróm zanedbávaného dieťaťa), ale seba vyviňujúcim a účelovým spôsobom sa obhajovala akýmsi
„nezvládaním výchovy“. Je zarážajúce, že každodenné bitky nielen tolerovala a nechránila deti svojho
druha V. S. pred fyzickými útrapami zo strany vlastných detí, ale tieto v záujme „jednotnej výchovy“
i sama fyzicky trestala. Napriek tomu, že o deti sa starala sama, keďže jej druh a otec maloletých

detí V. S. bol celé dni v práci, vzniknuté zranenia detí (maloletého V. a maloletej M.) riešila tak, že ich
nechala doma alebo poslala k prastarej matke do N.. Zastávam názor, že obžalovaná nijakým spôsobom
neeliminovala vzájomné konflikty medzi deťmi, ale svojim správaním, najmä ďalším fyzickým trestaním
ich len podporovala. To, že deti sama nezvládala, nie je dôvodom, aby bolo deťom umožnené vzájomne
si ubližovať. Ak si bola vedomá, že kvôli vzniknutým zraneniam, existovala reálna hrozba odobratia

detí príslušným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, bolo jej povinnosťou zabezpečiť výchovu
detí tak, aby eliminovala fyzické útoky detí navzájom (napr. prostredníctvom dozoru ďalšej osoby v
domácnosti alebo vytvorením takých podmienok v domácnosti, aby sa vylúčil, resp. minimalizoval
kontakt problémových detí navzájom). Obžalovaná R. K. sa v podstate pasívne prizerala na to, akojej vlastné deti šikanujú, bijú a ponižujú deti jej druha V. S., resp. pod rúškom „výchovy“ ich ďalej
neprimerane fyzicky trestala.
Okrem toho bola obžalovaná jednoznačne usvedčená výpoveďou svedkyne Mgr. J. L., zamestnankyne

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny N. D., pracovisko M. ktorá bola osobou prvého kontaktu nielen s
maloletýmideťmi,aleajsoznamovateľomtejtozávažnejtrestnejčinnosti,ktorýchcelzostaťvanonymite.
Počas výpovede na hlavnom pojednávaní uviedla, že spisovú evidenciu na túto rodinu viedli od roku
2011, pričom v mesiaci február 2016 dostali anonymné oznámenie o tom, že s maloletými deťmi V. a
M. je zle zaobchádzané. Maloletý V. mal byť v inkriminovaný deň zbitý obžalovanou R. K., v dôsledku

čoho maloletý nešiel ani do škôlky, ale k prastarej mame do N. Bolo im oznámené, že obžalovaná
nezvláda výchovu maloletých detí, preto úrad práce vykonal kontrolu v rodine, z ktorej bol vyhotovený
obrazový záznam zranení maloletej M.. Svedkyňa okrem iného potvrdila, že úrad práce obdržal správu
aj zo škôlky, že V. mal modriny, preto ho nechali pri ďalšej kontrole vyzliecť, kedy modriny mal, čo
obžalovaná vysvetľovala tým, že sa deti medzi sebou bijú. O nejaký čas prišiel anonym, ktorý poukázal
na to, že týrané sú iba deti zo strany otca. Svedkyňa potvrdila, že anonymný oznamovateľ povedal, že

na vlastné oči videl bitku mal. V. obžalovanou R. K., ktorá sa mala odohrávať v domácnosti obžalovanej
R. K. Zároveň potvrdila aj okolnosť, že anonymný oznamovateľ dlhodobo videl ako boli deti obžalovanou
týrané.
Na rozdiel od názoru súdu I. stupňa, ktorý poukázal na to, že jediným „priamym“ svedkom týrania
maloletých detí bola anonymná osoba, ktorú nebolo možné vypočuť v procesnom postavení svedka,

ani ju konfrontovať s obžalovanou a zistiť, čo konkrétne táto osoba považovala za týranie maloletých
mám za to, že práve osoba anonymného oznamovateľa zabránila v ďalšom páchaní závažnej trestnej
činnosti obžalovanou R. K.. Okolnosti, ktoré táto osoba oznámila (fyzický útok na mal. V. obžalovanou
R. K. zo dňa 03. februára 2016), v dôsledku čoho maloletý nešiel v inkriminovaný deň do materskej
školy, plne korešpondovala s lekárskou správou Nemocnice s poliklinikou Sv. Lukáša Galanta, a.s. Z

lekárskej správy vyplývalo, že fyzicky boli prítomné na celom tele, ale maximum na tvári - okolo oboch
očí a na nose, na trupe a HK modriny v rôznom štádiu vstrebávania a na niektorých miestach - nos,
lakte bol prítomný aj opuch, v oblasti pravého lakťa aj bolestivosť a obmedzená hybnosť. Obdobne boli
lekárskym vyšetrením toho istého dňa zistené mnohopočetné hematómy aj u mal. M. S. Znalcom MUDr.
Zdenom Móresom bol mechanizmus vzniku zranení vyhodnotený tak, že zranenia boli spôsobené napr.

úderom päsťou, stiskom ruky dospelého človeka, kopnutím atď. Znalec z odboru zdravotníctva, odvetvia
chirurgie a traumatológie pritom nebol kompetentný na posúdenie faktorov, ktoré týranie potvrdzujú
alebo vylučujú. Závery znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctva potvrdili zranenia spôsobované
maloletým deťom S.
Medzi ďalšie usvedčujúce dôkazy patrí svedecká výpoveď PaedDr. D. X. ktorá na hlavnom pojednávaní

uviedla, že maloletý V. chodil k nim do materskej školy na F. ulici v M., v období od septembra do
novembra 2015. Počas uvedeného obdobia bol v škôlke 7-8 dní. V čase, ako sa deti saunovali, zistila, že
maloletý V. má na tele modriny. O tejto skutočnosti informovala matku a zisťovala pôvod týchto modrín.
Maloletý V. povedal, že sa mu to stalo na dovolenke v Tatrách, na hojdačke. Matka (obžalovaná R. K.)
uviedla, že na dovolenke v Tatrách neboli, stalo sa mu to doma. Svedkyňa uviedla, že väčšie modriny

malokolopohlavnéhoúdu,atiežmalmodrinyvoblastichrbta.Menšiemodrinymalpripríchodedoškôlky
bežne, týmto nevenovala pozornosť. Svedkyňa počas výpovede uviedla, že maloletý nemal klasické
návyky, aké mávajú deti, ktoré chodia pravidelne do škôlky. Stávalo sa, že si bral jedlo od iných detí,
resp. také, ktoré nebolo určené pre neho. Voči ostatným deťom ako aj voči vyučujúcim býval agresívny.
Vyžadoval si vo zvýšenej miere jej pozornosť, ale sa nezdôveroval.

Znalkyňa PhDr. Zuzana Bieliková potvrdila, že celkové správanie mal. M. bolo poznačené zvýšenou
racionálnou kontrolou, čo pre jej vek nie je typické. V čase vyšetrenia bola značne psychicky
vyčerpaná v dôsledku záťaží pochádzajúcich zo sociálneho prostredia, ktorému nerozumela. Bola u nej
znížená frustračná tolerancia, celková neistota a nedôverčivosť. Osobnosť maloletého V. bola v čase
vyšetrenia regredovaná na nižšie vývinové štádium s prejavmi emočnej a sociálnej deprivácie, pričom

u neho absentovali mechanizmy prispôsobenia sa sociálnemu prostrediu. Sebavedomie neprimerane
nekriticky vysoké, vzťahy k ľuďom primitívne nediferencované s absenciou empatie a s dominujúcim
egocentrizmom. Znalkyňa uviedla, že obidve deti mali plne rozvinutý syndróm zanedbávaného dieťaťa.
V tomto veku sa zanedbávanie rovná týraniu. Vo vzťahu k tomu, že pri výsluchu deti popierali akékoľvek
známky bitia, ide v ich prípade o vytesnenie emočných situácií, nejde o účelové klamstvo. Deti v záujme

prežitia takéto situácie vytesňujú, nespomenú si na ne. Vedomá konfabulácia u detí zistená nebola. V
tomto veku deti ešte nekonfabulujú, ale môžu mať zvýšenú fantazijnú činnosť. Vzťah voči matke počas
vyšetrenia ozrejmený nebol. Skôr išlo o psychofyziolofické prejavy ako potenie rúk, rozšírenie zreníc,červenanie, pričom maloletý V. pri výsluchu povedal, že: „Mamina je na mňa zlá, kričí na mňa, tu je
lepšie, tu ma nebijú“.
Všetky zistené skutočnosti znalkyňou PhDr. Zuzanou Bielikovou (u maloletej M. zvýšená racionálna

kontrola, psychické vyčerpanie v dôsledku nadmernej záťaže zo strany sociálneho prostredia,
obviňovanie sa kvôli nesplneniu očakávaní rodičov, túžba po pokoji, u mal. V. nedostatok pozitívnej
emočnej skúsenosti, celková neistota, výbušnosť, dráždivosť, agresivita, hostilita) a pri výsluchoch
oboch maloletých detí neverbálne prejavy psychofyziologického charakteru ako potenie rúk a celého
tela, rozšírenie zreníc, červenanie sa, nasvedčujú jednoznačne tomu, že osoba obžalovanej R. K.

zohrala v živote maloletých detí veľmi stresujúcu úlohu. Je neakceptovateľný záver PhDr. Zuzany
Bielikovej,žesyndrómzanedbávanéhodieťaťajevýsledkomceléhoobdobiaodnarodeniamaloletýchaž
po čas ich vyšetrenia a profiloval sa v rôznych prostrediach, nakoľko samotná znalkyňa uviedla, že deti v
záujme prežitia takéto situácie vytesňujú, nespomenú si na ne. Ak by obžalovaná R. K. vytvorila deťom
(potom ako boli v minulosti „pohadzované, a bez lásky“) vhodné rodinné zázemie, s dostatkom istoty,
lásky a emočnej stability, bez neustálych fyzických trestov a psychického teroru, ani jedno z maloletých

detí S., by sa v krízovom stredisku „SOS“ v S. necítilo lepšie. Výpoveď znalkyne PhDr. Zuzany Bielikovej
vo vzťahu k obžalovanej R. K. nemôže vyznieť ospravedlňujúco najmä z dôvodu, že je v príkrom rozpore
so správaním sa a vyjadrením oboch maloletých detí, v krátkom čase po ich umiestnení v krízovom
centre. Maloleté deti sa tam veľmi dobre adaptovali a počas výsluchu obe potvrdili, že im je tam lepšie,
maloletý V. dokonca povedal, že ho v krízovom centre nebijú. Deti okamžite reagovali na pozitívny zvrat

v ich živote a vytesnili negatívne zážitky spôsobené obžalovanou R. K.
Medzi ďalšie podporné dôkazy usvedčujúce obžalovanú R. K. zo spáchania predmetnej trestnej činnosti
patrí správa o psychologickom vyšetrení maloletých detí S. zo záveru ktorej vyplynulo, že v rámci
vyšetreniametódou„kresbyrodiny“,obedetinakresliliotcovudružku,tedaobžalovanú,najďalejodseba.
Z videonahrávky výsluchu svedka maloletého V. S. vyplynulo, že keď doma niečo vyviedol, tak bola na

neho obžalovaná zlá, kričala na neho. Povedal, že tu (v krízovom centre) mu je lepšie, lebo ho nebijú. Z
videonahrávky výsluchu svedka maloletej M. S. vyplynulo, že v krízovom centre je jej lepšie, robia tam
rôzne aktivity a v pondelok dostávajú vreckové.
Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov som toho názoru, že trestná činnosť obžalovanej R.
K. bola dostatočne preukázaná. Zadovážené dôkazy vzájomne na seba nadväzovali, prelínali sa a

korešpondovali medzi sebou.
Mám za to, že súd v rámci hodnotenia dôkazov nemôže prihliadať iba na dôkazy spochybňujúce
vinu obžalovanej, keďže dôkazný prostriedok je v zmysle § 2 odsek 12 Trestného poriadku potrebné
hodnotiť na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. Na základe vyššie
uvedených som dospela k záveru, že obžalovaná sa žalovaného skutku dopustila na tom skutkovom a

právnom základe, ako je to uvedené v obžalobe Okresnej prokuratúry Galanta.
Súd sa pri svojom rozhodovaní s poukazom na zásadu uvedenú v ust. § 2 odsek 12 Tr. por. obmedzil
iba na formálne vyhodnotenie dôkazov bez toho, aby skúmal aj jednotlivé usvedčujúce, odvodené /
sprostredkované/ dôkazy a vyhodnotil ich aj podľa závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti. Je pravdou,
že v tejto trestnej veci boli zadovážené najmä nepriame dôkazy, ktoré vzhľadom na ich rôznosť majú

tiež svoju dôkaznú silu. Tieto dôkazy tvoria sústavu - harmonický celok, pričom medzi každým z týchto
nepriamych dôkazov a dokazovanou skutočnosťou je príčinný vzťah. Sústava týchto dôkazov vo svojom
súhrne tvorí jednotnú a ničím nenarušenú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktoré vo svojom
celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného skutku a z jeho spáchania usvedčujú
obžalovanú, ale jednoznačne vedie k záveru, že obžalovaná R. K. sa dopustila skutku zakladajúceho

znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona
uvedeného v obžalobe Okresnej prokuratúry v Galanta pod sp.zn. 2Pv 46/16/2202.
Z týchto dôvodov navrhujem, aby Krajský súd Trnava zrušil rozsudok Okresného súdu Galanta, sp. zn.
9T/11/2016 zo dňa 04. septembra 2017 o oslobodení R. K. spod obžaloby Okresnej prokuratúry Galanta
a nariadil Okresnému súdu Galanta, aby túto vec znovu prejednal a rozhodol.“

Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trnave navrhla na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu odvolaniu
prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta na základe ním špecifikovaných dôvodov odvolania vyhovieť,
napadnutý prvostupňový rozsudok podľa § 322 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) Tr. por. zrušiť
a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátiť okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

Obžalovaná i jej obhajca v konaní pred druhostupňovým súdom navrhli odvolanie prokurátora ako
nedôvodné zamietnuť, pričom poukázali na správnosť postupu konania okresného súdu, ako i správnosť
azákonnosťvýrokunapadnutéhoprvostupňovéhorozsudkusakcentomnaprávnynázor,žeobžalovaná
je nevinná a trestná činnosť, kladená jej prokurátorom v obžalobe za vinu nebola preukázaná.Podľa§317ods.1Tr.por.aknezamietneodvolacísúdodvolaniepodľa§316ods.1Tr.por.alebonezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie
proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená, a to proti výrokom, proti ktorým
odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote ustanovenej v zákone.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, odvolací súd nezistil žiadne pochybenia, ktoré
by mohli mať vplyv na objasnenie veci a zachovanie práva obžalovanej R. K. na obhajobu. Okresný
súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav veci, vykonal úplné dokazovanie a
dôsledne prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom konaní, takže z hľadiska dodržania zásad
obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por. treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz,
ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný.

Následne súd prvého stupňa všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Tr. por.
správne vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým
záverom. Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými
v ustanovení § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a
o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na

výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov,
najmä pokiaľ si niektoré vzájomne odporovali a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovanej R. K. Ani
odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaná R. K. nespáchala skutok, ktorý sa jej v obžalobe
kladie za vinu. Z tohto dôvodu si hodnotenie dôkazov prvostupňového súdu osvojuje, a keďže sa s
nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje. Pokiaľ ide o odvolacie námietky

prokurátora, odvolací súd uzatvára, že ide o tvrdenia, s ktorými sa v súlade so stavom veci a zákonom
dôsledne, a to i v odôvodnení napadnutého rozsudku, vysporiadal už prvostupňový súd.
V rámci odvolacieho konania Krajský súd v Trnave považoval za potrebné vyjadriť sa ku námietkam
uvedených v odôvodnení prokurátora, a to nasledovne:
Prokurátor v podanej obžalobe kládol obžalovanej R. K. za vinu, že v období od mesiaca december 2014

do 4. februára 2016 (teda počas 14 mesiacov a štyroch dní) mala týrať maloleté deti svojho druha, V.
a M., a to takým brutálnym spôsobom, že naplnila všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného
činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
Zabezpečené dôkazy však ozrejmujú výlučne iba následok v podobe modrín na telách maloletých,
ktoré existovali dňa 3. februára 2018 pri kontrole vykonanej sociálnou pracovníčkou V. K.. Pritom treba

poukázaťnato,žezistenézraneniaumaloletejM.(hematómvokolíoka,hematómvoblastiľavejlopatky,
hematóm v strednej časti predlaktia s chrastou o veľkosti 0,5 cm, a u maloletého V. hematóm na čele, v
okolí ľavého oka, opuch nosa, hematómy v oblasti oboch lopatiek, menšie hematómy na chrbte, opuch a
hematóm pravého lakťa, drobné hematómy pravého predlaktia, hematóm ľavého zápästia) boli staršieho
dáta. Tieto, ale ani žiadne iné zranenia na telách maloletých, však nevykazovali taký rozsah následku,

intenzitu a tým aj predpokladanú závažnosť útoku inej osoby voči telesnej integrite oboch maloletých
detí, aby sa rovnali čo i len ujme na zdraví predpokladanej inými špeciálnymi ustanoveniami Trestného
zákona (žiadne zo zranení, resp. skôr len stôp v podobe modrín alebo oderiek na tele oboch maloletých
si dokonca nevyžiadali potrebu lekárskeho ošetrenia, a už vôbec nie hospitalizáciu, s výnimkou šitia
rany na hlave V., o ktorej vzniku a pôvode dôkazy neexistujú).

Z obžaloby ani z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, prečo prokurátor časový aspekt údajného
týrania maloletých vymedzil od decembra 2014. V tejto časovej súvislosti možno iba predpokladať, že
tak urobil výlučne z toho dôvodu, že práve vtedy sa maloletý V. nasťahoval do rodiny obžalovanej a jej
druha V. S. staršieho. Faktom však zostáva, že maloletý V. začal chodiť do škôlky až v septembri 2015,
kde si modriny na jeho tele prvýkrát všimli jeho učiteľky PaedDr. D. X. a Q. M.. Ani z výpovedí týchto

svedkýň však dodnes nie je preukázané (a konkretizované) ako často sa u neho stopy na tele vyskytovali
(ani ich rozsah, presné umiestnenie a pod.) a tento nedostatok sa s odstupom času evidentne už nedá
napraviť. Pritom mal. V. chodil do škôlky len veľmi málo, resp. sporadicky. U maloletej M. bola modrina
na tvári spozorovaná jej triednou učiteľkou Mgr. F. W. dokonca iba jedenkrát.
Na základe týchto faktov obžalobou ustálené časové obdobie údajného páchania skutku neobstojí,

nakoľko nemá dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Výchova obžalovanej a jej druha vykazovala nedostatky, nakoľko sa sama starala o celú domácnosť a
ešte o päť maloletých detí, zatiaľ čo jej druh celé dni trávil v práci, aby zabezpečil rodine dostatočné
finančné prostriedky. Nestíhala sa však každému dieťaťu venovať osobitne v takom rozsahu akoby to bolo žiaduce, preto deti učila samostatnosti. Kým sa ona venovala domácim prácam, deti sa
spolu hrali, popritom kričali, naťahovali sa o hračky, strkali do seba, naháňali sa, bili sa medzi sebou,
pričom následkom hier a bitiek maloletých boli modriny na ich telách.. Konflikty medzi deťmi boli

preukázané výpoveďami obžalovanej R. K. i jej druha V. S.. Priamym svedkom takýchto bitiek medzi
maloletými bola aj Q. A. ktorá s nimi v domácnosti istý čas bývala. Z obrazovo - zvukovej nahrávky
výsluchu maloletej M. je tiež potvrdené, že sa bila so svojimi súrodencami. Bolo teda bez pochybností
preukázané, že existujúce modriny maloletých pochádzajú z hier a bitiek medzi nimi a neboli spôsobené
obžalovanou R. K. Tvrdenie sociálnej pracovníčky, že ostatné deti nemali modriny, nebolo žiadnym

dôkazom verifikované, nakoľko kontrolovali iba V., M. a H.
Nesporným je aj ten fakt, že konflikty a bitky medzi deťmi obžalovaná R. K. riešila krikom a občasnou
výchovnou po zadku, čo napokon aj sama priznala. S takouto výchovnou metódou bol oboznámený
aj jej druh V. S., pričom nemal proti nej námietky. Dokonca jej sám R. K. odporučil, že ak budú deti
nezvládnuteľné, má im dať po zadku. Svedkom takejto výchovnej po zadku priamo v domácnosti bola
Q. A..

Nakoľko maloletých detí žilo v spoločnej domácnosti päť a očividne to v inkriminovanom čase boli deti
neposlušné, nepostačovalo im slovné dohováranie v tom smere, že sa majú slušne, ticho a bezkonfliktne
doma správať. Je preto pochopiteľné, a v našej spoločnosti generačne tolerovateľné, ak obžalovaná
dala neposlušným deťom občas tzv. „výchovnú po zadku“. Súdnemu človeku, vyrastajúcemu a žijúcemu
v našej republike v spoločnosti viacerých predchádzajúcich generácií, je tento „výchovný terminus

technicus“ známy (svojim spôsobom prirodzený) a takýto prostriedok, resp. „spolučiniteľ“ pri výchovy
dieťaťa vo vyhrotených situáciách nie je ničím kriminálny, ani nemorálny a ani nenormálny. Samozrejme
musí existovať hranica sankcionovania dieťaťa a cit pre takéto jeho (po)trestanie, a to v tom pravom
a rozumnom slova zmysle. Takáto výchovná metóda (opakujúc, že ide len o „výchovnú po zadku“) tu
nie je a ani nemá byť (možno i na rozdiel od zvyklostí v iných štátoch) ničím nezvyčajným a nie je v

rozpore so zákonom, nakoľko nikdy nedosahuje a v žiadnom prípade ani nikdy nesmie dosahovať takú
intenzitu, aby mohla byť považovaná za týranie. V inkriminovanom trestnom konaní obžalovanej R. K.
oba konajúce súdy násilné konanie obžalovanej voči deťom s intenzitou zistenia všetkých zákonných
znakov skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby (napr. hrubšia forma
násilia) zhodne nezistili.

Vzmysleustanovenia§208ods.1Tr.zák.bymuseloísťotakékonanie,ktorébyspôsobovalomaloletým
fyzické alebo psychické utrpenie. Podstatou konania páchateľa, ktorým môže naplniť skutkovú podstatu
predmetného trestného činu, bez ohľadu na to, ktorou demonštratívne uvedenou formou sa ho dopustí,
je vždy spôsobenie fyzického alebo psychického utrpenia blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho
starostlivosti zaopatrovaná, dozore alebo výchove. Týraním osoby v zmysle uvedeného ustanovenia je

zlé zaobchádzanie, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti, vyznačujúce
sa určitou mierou trvalosti, prípadne aj sústavnosti, pričom sa však nevyžaduje, aby blízkej osobe vznikla
ujma na zdraví. Musí ísť o konanie, ktoré blízka osoba alebo zverená osoba pre jeho intenzitu, hrubosť,
bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie, t. j. konanie, ktoré sústavne nepriaznivo
ovplyvňuje jej každodenný život a vyvoláva sústavnejšie obavy z opätovného protiprávneho konania

páchateľa. Na základe vykonaného dokazovania možno spoľahlivo skonštatovať, že v prejednávanom
prípade neexistuje dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa obžalovaná R. K. voči maloletým dopúšťala
takého závažného spoločensky nebezpečného konania, ktoré je možné vyhodnotiť ako spôsobovanie
ťažkého príkoria. Obe maloleté osoby neboli obžalovanou v údajnom inkriminovanom období týrané, a
to napríklad i pre nedostatok intenzity „výchovnej po zadku“, nedostatok preukázanej hrubosti v konaní,

nedostatok bezohľadnosti alebo bolestivosti. Obe v skutku uvedené maloleté deti - M. i V. - výchovu
a výchovné metódy obžalovanej (prakticky samej odkázanej na celú starostlivosť o celkom spoločne
až 5 maloletých súrodencov a „polosúrodencov“) nepociťovali ako ťažké príkorie, resp. konanie, ktoré
sústavne nepriaznivo ovplyvňovalo ich každodenný život a vyvolávalo sústavnejšie obavy z opätovného
protiprávneho konania páchateľa.

Naopak, vykonané dokazovanie prakticky preukázalo, že obom deťom stopy na tele v celom rozsahu
spôsobovali ich starší súrodenci (resp. rovesníci), niekedy aj pri hre a inokedy pri vzájomnej detskej
potýčke, či bitke.
Za týranie podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia rovnako nemožno považovať ani
nezvládanie výchovy obžalovanou, alebo jej pasívne sa prizeranie tomu, ako ostatné (aj jej vlastné) deti

šikanujú, bijú a ponižujú deti jej druha V. S., tak ako to tvrdí prokurátor, pretože takéto konanie nemôže
napĺňať zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208
ods. 1 Tr. zák. vo vzťahu k obžalovanej.AjzoznaleckéhoposudkuMUDr.ZdenaMoresavyplýva,žektýraniumaloletýchnedošloakuzraneniam
mohlo dôjsť skutočne pri vzájomných bitkách maloletých.
Pokiaľ ide o „tzv. dôkaz“ v podobe anonymného svedectva dodnes neidentifikovaného svedka, ktorý

dňa 3. februára 2016 oznámil Úradu práce sociálnych vecí a rodiny N. D. konkrétne Mgr. J. L. týranie
detí, tento nemožno považovať za relevantný a pre vinu obžalovanej postačujúci dôkaz v prebiehajúcom
trestnom konaní. Nejde pritom o výpoveď konkrétneho svedka, ktorý by bol poučený napr. o následkoch
krivej výpovede alebo krivého obvinenia, ktorý by bol konfrontovateľný s inými dôkazmi a podobne.
Jedná sa len o úradný záznam spísaný o oznámení oznamovateľa (č. l. 2 spisu), pričom tento záznam

pochádza zo dňa 3. februára 2016, teda zo dňa kedy ešte nebolo začaté trestné stíhanie (4.februára
2016). Toto oznámenie možno považovať len za podnet, ktorý je tak prameňom dôkazných informácií
(informácií o dôkazoch), ktoré môžu napokon viesť k vyhľadávaniu, vykonávaniu, previerke a hodnoteniu
takýchdôkazov,ktorévkonečnomdôsledkubudúpodkladomnarozhodnutieotrestnomoznámeníalebo
aj pre rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia určitej osobe. Aby mali takto získané
informácie význam pre rozhodnutie súdu o vine, alebo nevine obžalovanej, bolo nevyhnutné, aby

došlo k zisteniu totožnosti svedka a jeho následnému výsluchu, pretože každý má povinnosť svedčiť o
skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie v zmysle § 127 ods. 1 Tr. por. a iba príslušné orgány môžu
rozhodnúť o utajení identity svedka, alebo naopak. Nakoľko nie je známa totožnosť svedka, ale zároveň
tátoosobanemástatusutajeného,chráneného,aniohrozenéhosvedkavzmyslepríslušnýchustanovení
Trestného poriadku, nebolo možné túto osobu po začatí trestného stíhania vypočuť a ozrejmiť informácie

dôležité pre trestné konanie, akými sú poznatky o tom, na akom mieste malo dochádzať k týraniu,
kedy došlo k bitke maloletých, za akých okolností, čo oznamovateľ považoval za bitie a neľudské
zaobchádzanie, aké následky mali byť maloletým spôsobené atď. Na informácie získané z takéhoto
podnetu oba konajúce súdy nemohli prihliadnuť do takej miery, ktorá by bola spôsobilá prejudikovať
závery o vine obžalovanej v zhode so skutkovou vetom samotnej obžaloby (informácie poskytnuté

anonymným oznamovateľom nemožno verifikovať).
Ku vyjadreniu znalkyne PhDr. Zuzany Bielikovej v tom zmysle, že zanedbávanie sa v tomto veku rovná
týraniu je potrebné pripomenúť, že znalcovi neprislúcha vykonávať hodnotenia dôkazov a riešiť skutkové
a právne otázky. Z toho vyplýva, že znalec, okrem vlastných poznatkov pre podanie posudku zistených
metódami špecifickými pre jeho odbor, môže svoj posudok založiť len na skutkovom stave, ktorý bol

objasnený dôkazmi vykonanými orgánmi činnými v trestnom konaní, či súdom v zmysle platných zásad
Trestného poriadku.
Vo vzťahu k svedeckej výpovedi Mgr. J. L., ktorou podľa prokurátora má byť obžalovaná R. K.
jednoznačne usvedčená, odvolací súd dodáva, že ide o výpoveď svedkyne z počutia, ktorá má takéto
informácie sprostredkované od inej osoby, v tomto prípade z anonymného oznámenia, teda ide o

nepriamy dôkaz. Svedkyňa nebola priamo prítomná na mieste spáchania údajného trestného činu, preto
nemôže vedieť poskytnúť žiadne priame informácie o trestnom čine a ani o páchateľovi, ale len infor-
mácie o tom kto jej poskytol tieto informácie a akým spôsobom (pritom anonyma orgánom činným v
trestnom konaní ani súdu neozrejmila).
Z obrazovo - zvukového záznamu výsluchu maloletého V. vyplýva, že doma mu bývalo dobre, keď

však niečo vyviedol mamina bola zlá - kričala na neho. Maloletý ďalej uviedol, že tu (v Krízovom
centre v S.) mu je lepšie, tam ho nebijú, a to ani keď niečo vyvedie. Tento záznam nepreukazuje, žeby
obžalovaná maloletého bila. Naopak, takýto záver vyvracia, keď pojednáva len o „výchovnej metóde
krikom“. Maloletý V. sám uviedol, že zlá je na neho, keď niečo vyvedie. Je teda pochopiteľné, ak ho
obžalovaná nejakým spôsobom napomenula a usmernila keď ju neposlúchal.

Z obrazovo - zvukového záznamu výsluchu maloletej M. bolo taktiež preukázané, že sa bila so
súrodencami o hračky, hádali sa, niekedy doma niečo rozbili. Keď sa bili, obžalovaná R. K. po nich
kričala. Avšak pochválila ju, keď niečo dobre urobila. Dostávali doma aj odmeny napr. čokoládu, keď
obžalovaná takú odmenu pre nich mala. Najčastejšie sa bila (maloletá M.) s (maloletým) V. pretože
prišiel posledný do ich rodiny. Prijali ho medzi seba, ale občas vyfasoval od ostatných. Tu (v Krízovom

centrevS.)sasnímnebije,alehádajúsa.Tedataktiežztejtovýpovedenevyplývanič,čobydokazovalo,
žeby obžalovaná maloletú M. a maloletého V. nejakým (akýmkoľvek) spôsobom týrala.
Po komplexnom vyhodnotení všetkých okolností daného prípadu mal odvolací súd za to, že obžalovaná
nenaplnila z vyššie uvedených dôvodov všetky potrebné znaky, ktoré predpokladá, a ich naplnenie
vyžaduje skutková podstata zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Tr.

zák., a taktiež nenaplnila ani znaky iného trestného činu, či už zločinu alebo prečinu. Preto súd I. stupňa
postupoval správne, keď v konečnom dôsledku obžalovanú spod obžaloby pre skutok v nej uvedený v
zmysle § 285 písm. a) Tr. por. oslobodil.Nezistiac podmienky na zmenu napadnutého rozsudku Krajský súd v Trnave odvolanie prokurátora v
súlade s ustanovením § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.