Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 4. september 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 9T/11/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316010847
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Pikna

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2316010847.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta samosudcom JUDr. Jozefom Piknom v trestnej veci proti obžalovanej R. K. pre

zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 4.9.2017, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná R. K., N.. XX.XX.XXXX M. A. - B. V., C. A. K.Č. Č., XXX/X, B., Y. Š.

sa podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry X. č. 2 Pv 46/16/2202 - 25 zo dňa 27.12.2016 pre zločin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala

dopustiť tak,

že

v presne nezistenom čase, v období od mesiaca december 2014 do 04.02.2016 v Š. v byte na ulici
Q. XX, maloletú V.H., N.. XX.XX.XXXX a maloletého M.H., nar. XX.XX.XXXX fyzicky trestala, pričom
lekárskou prehliadkou boli u maloletej V.H., N.. XX.XX.XXXX zistené zranenia, a to hematóm v okolí
oka staršieho dáta, odrenina pravej ušnice, odrenina v pravej lícnej oblasti, odreniny a hematóm ľavej

časti chrbta, hematóm staršieho dáta v oblasti ľavej lopatky, hematóm staršieho dáta v strednej časti
predlaktia s chrastou o veľkosti 0,5 cm a drobné podkožné hematómy oboch predlaktí a u maloletého
M.H., N.. XX.XX.XXXX hematóm na čele, v okolí ľavého oka, opuch nosa, hematómy v oblasti oboch
lopatiek, menšie hematómy na chrbte, opuch a hematóm pravého lakťa, drobné hematómy pravého
predlaktia, hematóm ľavého zápästia, po čom boli obe deti hospitalizované v Nemocnici s poliklinikou v
X. a dňa 04.02.2016 umiestnené v Krízovom stredisku „SOS“ M. S.,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.

o d ô v o d n e n i e :

Na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry X. súd prejednal trestnú vec proti obžalovanej
R. K. a na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej, vypočutím svedkyne -
poškodenej V.. J. L., vypočutím svedkov V. S. B.., Q. A., W.. Ž. X., Q. M., V.. F. W., D. W.. D. A. P. V..D. V., prehratím videozáznamu z výsluchu maloletých, prečítaním listinných dôkazov a oboznámením
ostatného obsahu spisu.

Obžalovaná R. K. na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 Tr. poriadku vyhlásila, že je nevinná. Uviedla,
že žije v domácnosti s V. S. asi 5 rokov. Majú dve spoločné deti, H. (X-T.) P. C. (X-T.), dve deti z
jej prechádzajúceho vzťahu, V. (XX-T.) P. R.P. (X-T.), a taktiež dve deti z predchádzajúceho vzťahu
jej partnera, M. (X-T.) P. V. (X-T.). M. žila najprv u partnerovej matky, do ich spoločnej domácnosti
sa nasťahovala, keď mala nastúpiť do školy. V. taktiež spočiatku býval u babky, neskôr sa dostal do

detského domova a po jej, a partnerovej snahe im bol zverený do starostlivosti v čase, keď mal asi 5
rokov. Spolužitie s jej partnerom bolo spočiatku bezproblémové. Bol však veľa v robote, ona musela prať
či žehliť a bola na deti sama, čo sa posledný rok prejavovalo tak, že deti nezvládala. Žiarlili na seba,
stále medzi sebou mali konflikty a bili sa. Niekedy to boli iba naťahovačky, inokedy išlo o intenzívnejšie
konflikty.Keďsazastalanapríkladsvojichdetí,takdetijejpartneražiarlilianaopak.Jepravdou,žedeťom
občas dala po zadku, tak svojim ako aj partnerovým. Staršie deti sa potom zväčša išli učiť, mladšie sa

hrali pri nej, kým ona robila niečo iné. Výchovné problémy riešila aj s partnerom a upozorňovala ho na
ne, no on trávil veľa času v práci, keďže potrebovali finančne zabezpečiť chod domácnosti a potreby detí.
Ku zraneniam V. a M. uviedla, že boli spôsobené pri ich vzájomných konfliktoch či bežných detských
pádoch. Od M. počula, že V. zhodila V. z komody, jeho monokel pod okom mal vzniknúť po tom, čo ho M.
sotila do chladničky a zranenia na rukách a nohách vznikli pravdepodobne pri detských pádoch, ktoré

sa bežne stávali aj jej deťom. O V. zranení, respektíve modrine okolo pohlavného údu sa dozvedela
od učiteľky. C. V. povedal, že sa mu to stalo v C., kde však v skutočnosti nikdy neboli, nakoľko na to
nemajú financie. Keď sa ho doma pýtala, ako sa to stalo, povedal jej, že sa buchol. Zranenie M. na
čele bolo spôsobené tým, že sa buchla o zárubňu. Deti v rámci výchovy viedla k samostatnosti. Večer
im nachystala veci na oblečenie, chlapci sa pod dohľadom V. okúpali a ona ich skontrolovala až keď

boli oblečení v pyžamách, takže si modriny, ktoré mali deti často nevšimla. Uviedla, že je pravdou, že
keď mal V. modriny, nešiel do škôlky a bol buď doma alebo chodieval ku babke. O tom, či pôjde do
škôlky alebo ostane doma, či u babky, rozhodoval otec. Ona s nimi chodila k lekárom, keď boli chorí
alebo išli na povinné očkovania, no čo sa týka modrín či zranení, bez súhlasu otca s nimi k lekárovi
nemohla ísť, tak im dávala doma mastičku. Bál sa, že im deti zoberú, nakoľko k nim chodili pracovníci

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na kontroly raz, neskôr aj dvakrát do týždňa, údajne na základe
anonymného oznámenia. V čase, keď prišla kontrola, deti nemali žiadne modriny. S vlastnými deťmi
chodila k doktorom viac, nakoľko sú alergici. Navštevovala s nimi aj psychológa V.. M., keďže sa často
bili. S H. chodila tiež k neurológovi, nakoľko stále všetkých kúsal, na čo mu boli naordinované aj lieky.
V súčasnosti sa správanie detí upokojilo, a tak vysadili liečbu a prestali navštevovať psychológa, no v

prípade, že by sa vyskytli opäť problémy, určite by sa k liečbe, respektíve k sedeniam u psychológa
vrátili. Zo škôlky ju učiteľky ohľadom zranení kontaktovali iba raz, a to ohľadom spomínaného V. zranenia
na pohlavnom úde. Ku tvrdeniu učiteľky, že jej H. mal v škôlke uviesť, že V. zostal u babky, lebo ho mama
zbilauviedla,žetototvrdeniesanezakladánapravdeaV.bolvtomčasedoma.Tiežniejepravdou,žesa
V. chcel vrátiť do škôlky, keď tam po neho prišla. Raz si napríklad zabudol v škôlke mikinu, ona ho poslala

po ňu a z toho si učiteľky vydedukovali, že chce ísť naspäť. V čase keď prišlo k odobratiu partnerových
detí, M. bola doma z dôvodu bolestí brucha a jej deti, ktoré mali taktiež modriny, boli normálne v škole. V.
aj M. mali s ňou lepší vzťah ako s ich otcom. S M. preberali napríklad aj témy ohľadom ženských vecí, V.
sa jej zdôveroval, čo bolo v škôlke, napríklad keď sa s niekým pobil. V súčasnosti je u nich v domácnosti
všetko v poriadku, aj keď sa deti ešte občas medzi sebou pobijú. V. stále navštevujú v krízovom centre,

volajú si skoro každý druhý deň, v utorky volajú oni buď jej alebo ich otcovi, každý druhý týždeň si ich
berú na pol dňa von. Idú spolu napríklad do cukrárne alebo im idú kúpiť hračky či oblečenie. S partnerom
majú malého C., a chceli by druhú šancu. Partner jej prisľúbil, že bude viac doma, a tiež sa zhodli, že
by chceli jeho deti opäť mať zverené do starostlivosti.

Svedok V. S. na hlavnom pojednávaní uviedol, že žije s obžalovanou ako druh a družka asi 5 rokov,
majú v prenájme byt v M.. V spoločnej domácnosti bývajú spolu s jeho deťmi V. a M., jej deťmi V. a R.
a spoločnými deťmi H. a C.. Občas u nich bývala aj svedkyňa Q. A. s mamou a deťmi. M. a V. boli po
rozchode s jeho predchádzajúcou partnerkou u nej a on si ich brával raz za dva týždne. M. po odchode
bývalej partnerky bývala u jeho teraz už nebohej mamy a V. býval u mamy jeho bývalej partnerky, no

on sa snažil byť s nimi v kontakte čo najčastejšie a zabezpečovať ich potreby. Potom zistil, že V. už nie
je u svojej babky, ale v detskom domove v M.. Dlho aj s obžalovanou bojovali o deti a napokon sa im
podarilo dosiahnuť, že M. aj V. začali s nimi bývať. Je pravdou, že býval často celé dni v práci, nakoľko
musel platiť všetky rodinné výdavky, keďže obžalovaná mala príjem iba v podobe rodinných prídavkova sirotského, čo nebolo veľa. Často robil aj v dvoch či troch prácach naraz, nezriedka v noci aj cez deň,
cez víkendy aj sviatky. Táto situácia nastala tak dva roky dozadu. Čo sa týka výchovy, uvedomil si, že
zlyhal, no on len chcel, aby mala jeho rodina zabezpečené všetky potreby. Obžalovaná to doma sama

nezvládala, zvykla mu volať aj do práce, aby prišiel domov. Často však nebol ani v M., a teda jej s deťmi
počas práce nevedel pomôcť. Niekedy, keď s obžalovanou telefonoval, bolo v pozadí počuť buchot, krik
a bitky. Jeho deti poslúchali obžalovanú na slovo, čo však malo za následok, že jej deti na žiarlili, keď
ich pochválila. Za väčšinou konfliktov boli podľa neho R. a H.. Každá ich hra končila bitkou, najhoršie
vždy dopadol V., pričom sa mu často sťažoval, že ho R. s H. bijú. Asi preto, že bol z nich najslabší. On

bol taký nekonfliktný, s M. aj najviac poslúchali. Napríklad, keď kúpil v minulosti tablet a V. sa s ním
potajomky hral, H. to zistil, vytrhol mu ho z ruky a v sekunde ho udrel. Obžalovaná im zvykla dať aj po
zadku, keď neposlúchali, čo jej sám poradil. Keď sa táto situácia zhoršovala, zvykli na víkendy dať jeho
deti k jeho mame a obžalovanej deti k jej mame. Kým deti neboli doma, zvykli nakúpiť, obstarať ostatné
záležitosti a v nedeľu večer opäť išli pre nich. V. a M. bývali u jeho mamy často aj 2-3 dni, a to preto,
že ho o to sama žiadala. Ku zraneniam detí v čase ich odobratia uviedol, že si ich všimol až ku koncu

a išlo o dôsledok vzájomného naťahovania sa či bitiek. Bili sa aj v čase, keď on bol doma. V. ani M.
sa mu nikdy nesťažovali, že by ich obžalovaná niekedy bila. Raz po príchode domov zbadal, že V. má
monokel, pričom keď sa ho pýtal, kto mu to spravil, povedal, že H.. Nevedel, ako túto situáciu riešiť,
kvôli čomu sa hádal aj s obžalovanou. K doktorovi s ním nešiel z obavy, že mu deti zoberú, keďže aj
v minulosti ich niekto anonymne udal, že týrajú deti, a tak mu kúpil masť v lekárni a ostal s ním doma.

Čo sa týka V. zranení, obžalovaná mu raz volala, že R. ho zhodil z komody, kde sa hrali aj napriek jeho
zákazu. Zranenie hlavy utrpel, keď sa s R. hrali s loptou. Čo sa týka modriny V. pri pohlavnom úde,
všimol si ju a uviedol, že spôsobiť to musel R. alebo H.. K lekárovi s ním išli o 3 či 4 dni po tom, ako
túto modrinu objavili. Nie je pravdou, že V. vymeškával škôlku kvôli zraneniam. Býval často chorľavý, a
keďže ho jeho mama rada strážievala, dávali ho k nej. Tvrdenie učiteľky, že jej H. mal v škôlke uviesť,

že V. mama zbila uviedol, že H. si aj na neho často vymýšľal veci, ktoré sa nezakladali na pravde. Za
zranenia M. podľa jeho vyjadrenia boli zodpovední V. s H., čoho bol zopárkrát aj očitým svedkom. Vo
všeobecnosti mali problém s riešením konfliktných situácii medzi deťmi. Biť ich nechceli, kričať na ne
tiež nie, nakoľko sa susedia potom na nich sťažovali. Spomína si, že minimálne dvakrát v čase, keď bol
doma, boli u nich na kontrole pracovníčky z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Vo všeobecnosti mal

so všetkými deťmi dobrý vzťah, komunikoval s nimi bez problémov. Nikdy nevidel, že by obžalovaná deti
bila inak ako po zadku v rámci výchovy, pričom ani deti obžalovanej mu žiadne neprimerané správanie
z jej strany nepotvrdili. V súčasnosti minimálne každý druhý týždeň chodia s obžalovanou navštíviť jeho
deti, aj keď on by s nimi chcel byť stále. V utorok si vždy volávajú, snaží sa im volať aspoň dvakrát
za týždeň. Keď ich prídu navštíviť, deti sa vždy pýtajú, kedy pôjdu domov. Na Vianoce im deti domov

nepustili, tak hneď deň po Vianociach išli aj s obžalovanou za nimi. Bol by najradšej, aby im deti boli
vrátené. Uviedol, že tunajší súd najprv rozhodol, že deti môžu ísť k nim, avšak od podania odvolania
sa celá vec ťahá už asi rok a pol.

Svedkyňa V.. J. L. na hlavnom pojednávaní uviedla, že spisovú evidenciu na uvedenú rodinu vedú od

roku 2011 z dôvodu, že V. bol v tomto roku umiestnený do detského domova v M., nakoľko osoba,
ktorá sa o neho starala, bola zo svojho bytu deložovaná a otec o neho údajne nemal záujem. Rodinu
monitorovali cca. na dvojmesačnej báze, nakoľko po zrušení ústavnej starostlivosti V. bol nariadený
dohľad nad jeho starostlivosťou. Pri kontrolách bolo bývanie zabezpečené dostatočne, zo škôlky však
mali signalizované, že V. mal na sebe modriny. Pri ďalšej kontrole v domácnosti preto V. osobne

skontrolovali a videli, že má modriny. Obžalovaná, ktorá sa o nich starala, to vysvetlila tým, že sa
deti medzi sebou bijú. Následne, dňa 03.02.2016 jej bolo anonymným oznamovateľom oznámené,
že s V., ako aj s M. je zle zaobchádzané. V. v kritický deň nešiel ani do škôlky, pričom mal byť u
svojej prastarej mamy v N.. V rámci oznámenia sa dozvedeli, že obžalovaná nezvláda výchovu svojich
štyroch detí, pričom oznamovateľ bol dlhodobo svedkom týrania. Na podklade uvedeného úrad práce

vykonal preverenie podnetu v rodine. Bol urobený obrazový záznam zranení M., ktorá bola následne
odoslaná na vyšetrenie k V.. Q.. V uvedený deň poobede k nim na úrad prišli obžalovaná s partnerom,
ako aj s maloletým V.. Jeho zranenia boli taktiež zaznamenané a následne bol taktiež odoslaný k V..
Q.. Na základe predbežného opatrenia Okresného súdu X. boli obe deti po jednodňovej hospitalizácii
umiestnené do krízového strediska SOS S.. Ostatné deti nejavili známky týrania, čo sa zhodovalo aj s

tvrdením oznamovateľa, ktorý uviedol, že týrané sú iba deti zo strany otca, pričom táto skutočnosť bola
ich kontrolou preverená a potvrdená.Svedkyňa Q. A. na hlavnom pojednávaní uviedla, že bývala od 30.12.2015 - 4.1.2016 v domácnosti s
obžalovanou. Nevidela vtedy nič, čo by nasvedčovalo tomu, že obžalovaná deti týrala či bila. Je pravdou,
že keď boli deti pokope, bili sa medzi sebou dosť často a boli zlé. Obžalovaná ich vtedy ťahala od seba,

prípadne na nich kričala, či dala niektoré z nich do inej miestnosti, aby sa medzi sebou nebili. V čase,
keď u nich bývala, otec detí chodil domov navečer, občas zvykol zobrať H. von.

Svedkyňa W.. D. X. na hlavnom pojednávaní uviedla, že V. chodil k nim do materskej školy na F. ulici v M.
vobdobíodseptembradonovembra2015.Bolajehotriednouučiteľkou.Počasuvedenéhoobdobiabolv

škôlke 7-8 dní. Počas toho, ako sa deti raz saunovali, zistila, že V. má na tele modriny. O tejto skutočnosti
informovali matku a zisťovali pôvod týchto modrín. V. im uviedol, že sa mu to stalo na dovolenke v
C., na hojdačke. V. však následne uviedla, že na dovolenke v C. neboli a že sa mu to stalo doma.
Väčšie modriny mal v oblasti pohlavného údu, a tiež mal modriny v oblasti chrbta. Menšie modriny mal
pri príchode do škôlky bežne a nevenovala im pozornosť, no uvedenú situáciu už začala riešiť. Voči
ostatným deťom býval agresívny, nemal návyky bežného dieťaťa. V prípade spoločných aktivít, ktoré s

deťmi robili, chcel spolupracovať iba s ňou a dožadoval sa jej pozornosti. V. sa na iné modriny nepýtala,
pričom on sám sa jej taktiež nezdôveroval. Nikdy nespomenul, že by ho obžalovaná fyzicky trestala, ani
to, že by sa doma bil so súrodencami. Na otázky, ktoré sa obžalovanej pýtali pri pohovore s ňou, im
táto odpovedala, V. otca videla vtedy prvýkrát. Vzhľadom ku krátkej dobe pobytu V. v škôlke nedošlo k
väčšej spolupráci s jeho rodičmi.

Svedkyňa Q. M. na hlavnom pojednávaní uviedla, že V. k nim chodil do škôlky na Družstevnú ulicu v M.
od septembra 2015, pričom ona bola jeho triednou učiteľkou. Do škôlky chodil veľmi zriedka, dochádzka
však trochu skresľovala, nakoľko každý deň, ak neprišiel do 8.00 hod. tak automaticky rátali s tým, akoby
tam nebol, čo bola každodenná prax. Čo sa týka modrín, tie mal vždy keď prišiel. Jej kolegyňa si raz

počas návštevy sauny všimla modrinu pri jeho pohlavnom úde, a prišla s tým za ňou. Zranenie vyzeralo
ako čierne tesnenie, V. im povedal, že si to spravil v C., že sa tam udrel a veľmi ho to bolelo. Keď sa
ho opätovne spýtala, ako sa mu to stalo, sklonil hlavu a prestal komunikovať. S týmto zranením bola
následne konfrontovaná obžalovaná, ktorá uviedla, že o ňom nevedela, ale že k nemu muselo dôjsť
doma pri bitke s ostatnými súrodencami. Aj vo vzťahu k iným zraneniam obžalovaná vždy tvrdila, že

deti sa bijú medzi sebou. Raz keď ho pohladila po hlave, všimla si, že má zašitú hlavu. Inokedy mal aj
modriny na nose, raz mal ruku v dlahe respektíve v sadre. Voči nim ako pedagógom bol veľmi úslužný a
úctivý, pozorný, voči ostatným deťom však zvykol byť agresívny. Táto agresia sa však podľa jej názoru
nevymykala z bežného priemeru detí v tomto veku.

Svedkyňa V.. F. W. na hlavnom pojednávaní uviedla, že pred dvoma rokmi bola triednou učiteľkou M..
Spočiatku si nič nevšimla, no vo februári 2016 prišla do školy s veľkou modrinou na líci. Na otázku, čo
sa jej stalo, povedala, že sa buchla do dverí. Počas toho dňa sa jej ešte dvakrát pýtala, čo sa jej stalo a
či jej môže nejako pomôcť. Ona len odpovedala, že jej nič nie je, že skutočne sa buchla iba do dverí. Na
vznik tohto zranenia sa rodičov nepýtala. Kontakt s nimi veľmi nebol, na rodičovské združenia nechodili,

iniciatívne ju nekontaktovali. Raz kontaktovala otca a čo potrebovala, to s ním vybavila. Sľúbil, že sa
bude častejšie zaujímať o M. a jej pobyt v škole, no nestalo sa. Je pravdou, že obžalovaná sa zvykla
opýtať na M., avšak ona ju nemohla informovať o všetkých veciach, nakoľko považovala za potrebné
riešiť ich s otcom maloletej. M. bola šikovná, mala jednotky, akurát jej trochu robila problém matematika.
V rámci kolektívu ju deti mali radi. Pred ani po výskyte tejto modriny na M. nespozorovala žiadne známky

ublíženia. Krátko po tejto situácii však boli deti M. a V. odobraté rodičom.

Znalkyňa W.. D. A. na hlavnom pojednávaní uviedla, že maloletá M. bola v čase vyšetrenia 8 - ročná
žiačka druhého ročníka základnej školy. Vo vývine zaostávala s prejavmi citovej a sociálnej deprivácie,
sebavedomie mala zachovalé, avšak sebahodnotenie minimálne. Jej celkové správanie bolo poznačené

zvýšenou racionálnou kontrolou, najmä sebakontrolou, čo pre jej vek nie je typické, mala zvýraznenú
potrebustability,oporyazázemia.Tietozákladnépotrebyabsentovali.Bolaľahkoovplyvniteľná,ochotná
vždy pomáhať iným, typické pre ňu bolo odmietanie reality a utiekanie do sveta fantázie, pretože realitu
nechápala a necítila sa v nej dobre. V čase vyšetrenia bola značne psychicky vyčerpaná v dôsledku
záťaží pochádzajúcich zo sociálneho prostredia, ktorému tiež nerozumela. Bola u nej znížená frustračná

tolerancia, celková neistota a nedôverčivosť. Emočná iracionálnosť bola prítomná z dôvodu, že vedela,
čo môže a čo nemôže povedať. Nechcela nikomu ublížiť. Uvedené vychádzalo zo skutočnosti, že bola
v prostredí, kde musela zvládať sociálne situácie, ktoré sú pre vyšší vek a musela si v nich poradiť.
Chýbalo u nej pocit istoty, bezpečia a zázemia, čo dieťa do 15-teho roku veku potrebuje.Osobnosť maloletého V. bola v čase vyšetrenia redregovaná na nižšie vývinové štádium, podobne ako
u M. tiež s prejavmi emočnej a sociálnej deprivácie. Absentovali u neho mechanizmy prispôsobovania

sa sociálnemu prostrediu. Sebavedomie mal neprimerane nekriticky vysoké, vzťahy k ľudom primitívne
nediferencované s absenciou empatie a s dominuzujúcim egocentrizmom. Z nedostatku pozitívnej
emočnej skúsenosti vyplývala celková neistota a v prípade nevyhovenia aj hostilita a agresivita. Bola u
neho zistená znížená frustračná tolerancia, dráždivosť a výbušnosť, so zlostnými reakciami. Nedokázal
rozlíšiť, čo je sociálne pozitívne a negatívne, čo je za hranicou únosnosti, čo sústavne viedlo ku

konfliktným situáciám. Maloletý V. bol hodnotený ako tzv. „zdivočelý chlapec“, nie však z dôvodu, že by
taký chcel byť, ale pre absencie vzorov správania sa. Tiež poukázala na skutočnosť, že maloletý V. pri
výsluchu uviedol, že “mamina je na mňa zlá, kričí na mňa, tu je lepšie tu ma nebijú.“

Obe deti mali plne rozvinutý syndróm zanedbávaného dieťaťa, pričom podľa odborného názoru znalkyne
v ich veku sa zanedbávanie rovná týranie. Pri tomto syndróme musí prísť aj k fyzickému týraniu, toto

však v čase vyšetrenia nemala možnosť zistiť, nakoľko jej nebolo známe, odkedy odišli z rodiny. Intelekt
detí bol priemerný u obidvoch. Ak by však deti nemali znížené sociálne schopnosti a tie oblasti intelektu
ktoré sú závislé na sociálnom učení a vzdelávaní, mohli by byť deti aj superiórne, pretože mali dobrý
genetický základ. U detí boli zachované znaky všeobecnej vierohodnosti, mali dobrý intelekt, nemali
patológiu v štruktúre osobnosti. Preto sú schopné vnímať udalosti, ktoré prežívajú, také aké sú. Čo

sa týka toho, že pri ich výsluchu popierali akékoľvek známky bitia, ide v ich prípade o vytesnenie
emočných situácií, nejde o účelové klamstvo, ale deti v záujme prežitia takéto situácie vytesňujú a
teda nespomenú si na ne. Potom to vyzerá akoby to bolo zabudnuté respektíve to nebolo. Čím je
dieťa intelektovo vyššie, tak je táto schopnosť vytesnenia intenzívnejšia. Vedomá konfabulácia u týchto
detí zistená nebola, a to vzhľadom na ich vek, kedy ešte ku konfabulácii nedochádza, môže však byť

prítomná zvýšená fantazijná činnosť. Je preto dôležité sledovať u detí aj psychofyziologické prejavy
ako potenie rúk, rozšírenie zreníc, červenanie. Vzťah voči matke počas vyšetrenia ozrejmený nebol.
Navonok skôr bola badateľná ľahostajnosť, pri otázkach súvisiacich s matkou boli prítomne vyššie
popísané psychofyziologické prejavy.

K záverom prišla prostredníctvom psychodiagnostických techník skúmajúcich emocionalitu, a tiež
na základe kvantitatívnych výsledkov. Rozpoloženie vyšetrovaných maloletých detí bolo výsledkom
celého obdobia od narodenia až doposiaľ. Išlo najmä o skutočnosť, že boli v rôznych prostrediach,
boli „pohadzované“ bez lásky. Nešlo teda len o formovanie v krátkej dobe, počas života v rodine s
obžalovanou, ale ide o výsledok vývinu od narodenia po čas vyšetrovania. Záverom uviedla, že nie je

možné bez pochýb vylúčiť to, že deti popierali násilie preto, že sa nestalo.

Zo zápisnice o prehliadke tela maloletých vrátene fotodokumentácie vyplynulo, že obaja maloletí mali
na tele rôzne škrabance, podliatiny a iné povrchové zranenia.

Znalec V.. D. V. na hlavnom pojednávaní uviedol, že vyšetrenie detí vykonal 6 dní po anonymnom
oznámení o týraní. K dispozícii mal zdravotnú dokumentáciu detí, vrátane röntgenu z nemocnice v X.,
kde boli deti hospitalizované, zápisky z vyšetrovania pracovníčky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,
a taktiež dokumentáciu od praktickej lekárky ohľadom maloletej M.. Boli zistené povrchové zranenia
slabej intenzity tupého charakteru. V prípade hodnotenia intenzity zistených zranení na stupnici od 1-5,

kde 1 je najmenšia intenzita, hodnotil zistené zranenia na stupni 1-2. Mechanizmus vzniku zranení sa
vyznačoval rôznorodosťou, čo do smeru ako aj intenzity. Vnútorné zranenia či zlomeniny nezistil. Vznik
prítomných podliatin, ako dôsledku porušenia podkožných rovných cievok, možno podľa jeho názoru
pripísať rôznym mechanizmom od úderu päsťou, cez pád na nejaký predmet, až po stisk ruky dieťaťom,
či dospelým človekom, a teda rodičmi popisované mechanizmy vzniku poranení sa môžu zhodovať s

realitou. Rovnako tak považoval za potrebné prihliadať na možnosť narušenia vývoju cievnej steny, ktorá
je následne krehká, fragilná a čo má za následok, že aj nepatrné násilie môže vyvolať krvný výron v
podkoží. Záverom uviedol, že z medicínskeho hľadiska nemožno v tomto prípade bez pochýb ustáliť
prítomnosť faktorov, ktoré by mohli byť príznakmi týrania, no ani faktorov, ktoré by týranie vylučovali.

Zo správ o psychologickom vyšetrení maloletých V. a M. S., ktoré bolo vykonané psychologičkou V..
Q. K. v priestoroch krízového centra, kde sa deti nachádzali, vyplynulo, že obe deti zhodne v rámci
vyšetrenia metódou kresby rodiny nakreslili otcovu družku, teda obžalovanú, najďalej od seba.Zo správy z Materskej školy na F. ulici v M., týkajúcej sa maloletého V. S. vyplynulo, že adaptácia
dieťaťa pri nástupe bola bezproblémová, bez negatívnych emocionálnych prejavov. V. sa od začiatku
zapájal do hier, pri edukačných aktivitách bola potrebná intervencia učiteľky v zmysle motivácie z dôvodu

nedokončenia aktivity a slabej výdrže. Na maloletom neboli spozorované žiadne známky zanedbania
inou fyzickou osobou, občas sa objavili bežné detské poranenia, ako odreniny a modriny. Maloletý do
materskej školy chodil upravený a čistý.

Z videonahrávky výsluchu svedka maloletého V. S. neboli zistené relevantné skutočnosti, z ktorých

by súd mohol vychádzať pri ustálení viny obžalovanej. Maloletý nepopísal súvisle situáciu, pričom na
prvotné otázky vypočúvajúcich, ktoré boli kladené opakovane a v rôznych variantách (nakoľko maloletý
odpovedal iba veľmi ťažkopádne), maloletý uviedol, že doma bývalo dobre, keď niečo doma vyviedol,
tak obžalovaná bola na neho zlá, kričala na neho, tu (v ústavnom zariadení) mu je lepšie, tu ho nebijú.
Na ďalšie položené otázky však maloletý neodpovedal.

Z videonahrávky výsluchu svedka maloletej M. S. vyplynulo, že zranenia, ktoré boli zadokumentované
pri prehliadke jej tela mala z toho, že sa bila s V., škrabanec na chrbte si spôsobila oškretím sa o opretú
metlu, ďalšie zranenia si spôsobila pri naháňaní sa so sestrou, nárazom o šuflík, o zárubňu, prípadne sa
sama poškriabala. Zranenia jej ošetrovala obžalovaná. Najviac si rozumela s H. a najmenej s V.. Niekedy
sa so súrodencami aj pobili, vtedy na nich obžalovaná kričala. Zdôverila by sa ocinovi a mamine. Mamine

pomáhala v kúpelni alebo pri varení. V kuchyni jej podávala veci, v kúpelni umývala práčku. Keď mal
V. doma modriny, zobrali ho k babke. V ústavnom zariadení je jej lepšie, lebo tam robia rôzne aktivity
a v pondelok dostávajú vreckové.

Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny N. D. o prešetrení pomerov zo dňa 29.06.2016

vyplynulo, že byt, v ktorom žili obžalovaná a otec maloletých detí, je prispôsobený potrebám detí.
Maloleté deti majú vytvorený vlastný priestor pre svoje súkromie a prípravu na vyučovanie, priestor pre
pokojný spánok. Hygienu a čistotu priestorov hodnotili na dobrej úrovni.

Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny N. D. zo dňa 24.10.2016 vyplynulo, že obžalovaná ku

dňu 24.10.2016 nepoberala dávku v hmotnej núdzi. V období od 1.1.2004 do 30.04.2005 bola členom
domácnosti, ktorej sa poskytovala pomoc v hmotnej núdzi. Rodičovský príspevok poberala v období
od 01.05.2005 do 31.05.2008 a v období od 01.04.2009 do 30.09.2015. Toho času menovaná bola
poberateľom prídavkov na deti.

Z odpisu Registra trestov a z lustrácie v Registri priestupkov vyplynulo, že obžalovaná doposiaľ nebola
súdom trestaná ani priestupkovo postihnutá.

Zo správy o povesti z obce B. vyplynulo, že sa obžalovaná v obci nezdržiava cca 5 rokov. Na základe
šetrenia obecnej polície B. a oznámenia jej otca, je jej pobyt v M., bez bližšej adresy. Bližšie informácie

o menovanej neboli obci známe.

Súd po vykonanom dokazovaní vyhodnotil dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach a
rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, a z nej vyplývajúcu zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v
prospech obvineného) dospel k záveru, že obžalovanú je potrebné spod skutku uvedeného v obžalobe

v zmysle ustanovenia § 285 písmeno a) Trestného poriadku oslobodiť, nakoľko nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.

Podľa § 8 Trestného zákona, trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Na naplnenie znakov trestného činu musia byť splnené dve zákonné podmienky. Musí ísť o protiprávny
čin a jeho znaky musia byť uvedené v Trestnom zákone. Formálne znaky skutkovej podstaty zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sú definované
tak, že objektom tohto trestného činu je ochrana blízkych osôb a ochrana osôb, ktoré so zreteľom na

nedostatok veku (deti) alebo plnoleté osoby pre chorobu, starobu, invaliditu, mentálnu retardáciu, sú
v starostlivosti alebo výchove iných osôb, objektívna stránka spočíva v konaní páchateľa v dôsledku
ktorého je spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie, a to bitím, kopaním, údermi, spôsobením
rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním,vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným
správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť,
subjektom, teda páchateľom (priamym) tohto trestného činu môže byť len ten, kto má týranú osobu

vo svojej starostlivosti alebo výchove, zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre
naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona Trestného
zákona je potrebné, aby boli súčasne splnené všetky formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že maloletá M. a maloletý V. mali v čase kontroly zo

strany Úradu práce sociálnych vecí a rodiny viaceré modriny a škrabance na tele. Takéto modriny mávali
častejšie, čo sa preukázalo výpoveďou učiteliek zo školy a škôlky, ktoré maloleté deti navštevovali.
Znaleckým posúdením sa u maloletých detí taktiež prejavil syndróm CAN (zanedbávaného dieťaťa).

Súd však nemal za preukázané, že by bola naplnená objektívna stránka zločinu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spočívajúca v tom, že by obžalovaná

osobám, ktoré boli v jej výchove spôsobila fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním,
údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním,
neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým
vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje
jej bezpečnosť.

Jediným priamym „svedkom“ údajného týrania maloletých je anonymná osoba, ktorá toto týranie
oznámila, avšak nakoľko táto osoba doposiaľ zostala v anonymite, nebolo možné ju vypočuť v
procesnompostavenísvedka,anijukonfrontovaťsobžalovanouatedaneboloanimožnézostranysúdu
zistiť, čo konkrétne (aké konanie obžalovanej) táto osoba považovala za týranie maloletých a následne

vyhodnotiť, či toto konanie obžalovanej aj napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu týrania v
zmysle Trestného zákona.

Jediným nepriamym dôkazom ohľadne týrania maloletých obžalovanou, sú modriny a škrabance na
telách maloletých, pričom však nikto zo svedkov, ani samotné maloleté deti neuviedli, že by im tieto

zranenia spôsobila obžalovaná. Naopak aj znalec V.. D. V. vo svojom znaleckom posudku uviedol, že
je možné, že mechanizmom vzniku zranení mohli byť okolnosti popísané vo výsluchu obžalovanej, otca
maloletých ako aj samotných maloletých a nepriamo aj ostatných svedkov, teda že sa deti často medzi
sebou bili a ubližovali si. Uvedené taktiež korešponduje s psychologickou a zdravotnou anamnézou
detí žijúcich v spoločnej domácnosti. S maloletým H. obžalovaná chodila ku neurológovi, nakoľko kúsal

ostatné deti, a taktiež u maloletého V. boli znalkyňou konštatované sklony k agresivite, hostilite a
výbušnosti, pri zníženej frustračnej tolerancii.

Obžalovaná bývala s piatimi deťmi sama doma, nakoľko jej druh bol cez deň neustále v práci, aby zarobil
dostatok financií a podľa jeho vyjadrenia aj v prípade, že prišiel domov a vznikol medzi deťmi nejaký

konflikt, nechal riešenie na obžalovanú („...odišiel do auta a vrátil sa keď boli deti uložené...“) Uvedené
potvrdila aj svedkyňa Q. A., ktorá v domácnosti u obžalovanej a jej druha krátky čas bývala.

Syndróm zanedbávaného dieťaťa, ktorý sa prejavil u maloletej M. a maloletého V. podľa znalkyne W..
D. A. je výsledkom celého obdobia od narodenia maloletých až po čas ich vyšetrenia, a teda tento

syndróm sa profiloval aj tým, že boli v rôznych prostrediach, boli tzv. „pohadzované, bez lásky“ (maloletý
V. bol aj nejaký čas na ulici) a teda nešlo len o formovanie v krátkej dobe v spoločnej domácnosti s
obžalovanou. Uviedla tiež, že samotnú skutočnosť, že deti počas výsluchu popierali akékoľvek bitie zo
strany obžalovanej, možno pripisovať dvom rôznym príčinám. Kým pri prvej ide o vytesnenie emočných
situácií, ktoré deti v záujme prežitia vytesňujú, a teda si na ne nespomenú, tou druhou je možnosť, že

k takémuto konaniu zo strany obžalovanej skutočne nedošlo.

Čo sa týka ustrojenia detí, prípadne ďalších signálov evokujúcich týranie maloletých, takéto podľa
vyjadrenia vypočutých svedkov ich okolie nijakým spôsobom nespozorovalo.

V prípade vykonaného listinného dôkazu - správ o psychologickom vyšetrení maloletých V. a M. S.
z ktorých vyplynulo, že obaja zhodne v rámci vyšetrenia metodikou „kresba rodiny“ zhodne situovali
otcovu družku, teda obžalovanú, najďalej od svojej osoby, má súd za to, že uvedený výsledok vyšetrenia
môže byť dôsledkom disharmonickej domácnosti v zmysle nefunkčnej rodičovskej starostlivosti (tedaneprítomnosť otca a neschopnosť jeho partnerky - obžalovanej zvládať vznikajúce situácie), a nie je
možné z neho bez dôvodných pochybností vyvodiť záver, že došlo zo strany obžalovanej k týraniu
maloletých vyšetrovaných detí.

Je teda zrejmé, že obžalovaná a jej druh výchovu detí nezvládali, avšak z vykonaného dokazovania
sa javí ako najviac pravdepodobné, že v predmetnej domácnosti neprichádzalo k týraniu maloletých zo
strany obžalovanej, ale k nesprávnemu nastaveniu spoločnej zodpovednosti oboch rodičov voči výchove
ich detí a z toho vznikajúcim roztržkám medzi deťmi a konfliktným situáciám medzi nimi, z ktorých

potom vznikli aj viaceré zranenia maloletých. Súd taktiež považuje za potrebné poukázať na skutočnosť,
že výpovede obžalovanej, ako aj svedka V. S. ako otca maloletých detí natoľko v podstatných líniách
korešpondujú, že obhajobu obžalovanej nebolo možné hodnotiť ako účelovú, respektíve svedeckú
výpoveď V. S. ako nedôveryhodnú.

Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a obžalovanú

oslobodil spod obžaloby, nakoľko nebolo jednoznačne preukázané konanie obžalovanej napĺňajúce
znaky trestného činu v tom smere, že osobám, ktoré boli v jej výchove, spôsobila fyzické utrpenie bitím,
údermi, spôsobením rán a iným správaním, ktoré ohrozovalo ich fyzické a psychické zdravie a teda
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.

Tunajší súd záverom dodáva, že bude úlohou príslušných orgánov skúmať, či napriek tomu, že sa
nepreukázalo týranie maloletých detí obžalovanou, bude vhodné umiestnenie uvedených maloletých
detí späť do predmetného prostredia a to aj s prihliadnutím na aktuálne nastavenie obžalovanej a otca
maloletých detí spolupodieľať sa na výchove maloletých detí vrátane ich ochoty a schopnosti venovať
im dostatok svojho času tak, aby neprichádzalo ku kolíznym situáciám ani medzi samotnými deťmi.

Preúplnosťtunajšísúduvádza,ževzmysle§272odsek3Trestnéhoporiadkuspoukazomna§135ods.
4Trestnéhoporiadkuodmietolvykonaniedôkazuvýsluchommaloletýchdetí,ktorénavrhovalaobhajoba,
nakoľko tento výsluch nepovažoval za potrebný, nakoľko skutkový stav bolo možné ustáliť aj z ostatných
vykonaných dôkazov (v rámci ktorých boli oboznámené aj videozáznamy z výsluchov oboch maloletých

z prípravného konania vykonaných procesne správnym spôsobom) a neboli dané výnimočné okolnosti,
ktoré by umožňovali pristúpiť k výsluchu maloletých v zmysle § 135 odsek 4 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom
podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení

tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok
doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§
309/1 Tr. por.). Odvolanie má odkladný účinok. (§ 306/2 Tr. por.).

Odvolanie môžu podať:

- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a Tr. por.) a to v neprospech i v prospech
obžalovaného (§ 308/1,2 Tr. por.). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli
obžalovaného (§ 308/2 Tr. por.),
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom

súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v
obžalobe (§ 307/1b Tr. por.) a to len vo svoj prospech (§ 308/2 Tr. por.),
- príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech (§ 308/2 Tr. por.),
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť

výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený
spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať
odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308/2 Tr. por.),
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého
obžalovaného a to len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli (§ 345/1 Tr. por.),- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§
307/1c Tr. por.), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1 Tr. por.). Ak je poškodeným právnická osoba,
odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu,

- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d Tr. por.)

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo