Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. júl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/24/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315217499
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315217499.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v právnej veci navrhovateľky S. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. XXX, T., právne zastúpenej Mgr. Ing. Vladimírom Haukvitzom, advokátom, so sídlom Lachova 11,
Bratislava, proti manželovi I. Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, občanom Ruskej federácie, naposledy bytom B.
XXX, P. P., o určenie neexistencie manželstva, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Galanta zo dňa 15. novembra 2017, sp. zn. 35C/507/2015-130, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa
domáhala anulovania jej manželstva a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá
nárok na ich náhradu.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a 2 zákona
č. 94/1963 Zb. o rodine, účinného v čase uzavretia manželstva, ust. § 2 ods. 2 a 3, § 3 ods. 1, 2 a 3, §
4, § 11, § 27 ods. 1, 4 a 5, § 28 ods. 1 zákona č. 154/1994 Z.z. o matrikách účinného v čase uzavretia

manželstva, ďalej ust. § 205 Civilného sporového poriadku, ako aj ust. § 12 písm. a) a § 13 ods. 1 zákona
č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmena a doplnení niektorých zákonov.
3. Vecne súd dôvodil, že z vykonaného dokazovania neboli vyvrátené skutočnosti vyplývajúce zo
sobášneho listu zapísaného v knihe manželstiev Matričného úradu Banská Bystrica, zväzok 35, ročník
2001, strana 187, por. č. 100, preto súd návrh zamietol. Uviedol, že navrhovateľka v návrhu dôvodila, že
pri uzatváraní manželstva so svojim terajším partnerom matrikárka zistila, že navrhovateľka je vydatá,
čoho si však táto vedomá nebola. Údajne uzatvorila manželstvo s pánom I. Y. Q. dňa XX.XX.XXXX v

P. P., kde v živote nebola. Túto nepríjemnú udalosť preto navrhovateľka nahlásila dňa 17.07.2015 na
OO PZ v Močenku. Navrhovateľka tvrdila, že manžela I. Y. Q. nepozná, v živote jeho meno nepočula,
nemá ani vedomosť o tom, že by jej boli odcudzené osobné doklady. Pokiaľ ide o oznámenie o uzavretí
manželstva a zápisnicu o uzavretí manželstva z 05.05.2001, navrhovateľka uviedla, že podpisy na týchto
listinách sú jej podpismi, keď nikdy netvrdila, ani pred matrikou, ani pred policajtmi, že to nie sú jej
podpisy, nie je si však vedomá, ako sa tam dostali. Oznámenie o uzavretí manželstva aj zápisnica
o uzavretí manželstva sú podľa nej vykonštruované a sobáš sa nekonal. V tom čase bol ženích vo

výkone väzby, na okresnom úrade sa sobáš nemohol vykonať, hoci je to uvedené na všetkých listinách
a vo výkone väzby sa takéto akty okrem výnimočných udalostí nepovoľujú, pričom nebolo doložené,
že riaditeľ ÚTOS dal na výkon sobášneho aktu súhlas. Ak bol aj sobáš realizovaný, bol realizovaný v
rozpore so zákonom č. 94/1964 Zb., ktorý jednoznačne vymedzuje, kto sobáš vykonáva, pričom primátormesta je podriadený prednostovi okresného úradu, avšak v danom prípade nevyplýva z predložených
listín delegácia prednostu na primátora. Podľa rozsudku sp. zn. 1T/22/1999 pán Q. uviedol, že si mieni
založiť rodinu s manželkou pani A. na ul. B. v P. P., zatiaľ čo v návrhu na rozvod manželstva údajný

ženích uviedol, že bydlisko majú v L. na ul. Y.. Z týchto všetkých rozporov, ako aj nepravdivých výpovedí
svedkov podľa navrhovateľky jednoznačne vyplýva, že bol spáchaný podvod. Sobáš nebol uzavretý,
nevznikol a nepravý je podpis navrhovateľky aj podpis primátora Ing. Q.. Keďže sobášny akt nebol
vykonaný zákonným spôsobom, nebol povolený, podpisy ženícha na oznámení, ako aj navrhovateľky,
sú sfalšované a takéto manželstvo potom nemohlo vzniknúť.

4. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že na rozdiel od aktuálne platného zákona č. 36/2005
Z.z. o rodine v znení neskorších zmien a doplnkov, ktorý v § 17 výslovne vymedzuje prípady, kedy
manželstvo nevznikne, zákon č. 94/1963 Zb. o rodine, ktorý bol účinný v čase uzavretia manželstva
účastníkov konania, výslovne takýmto spôsobom prípady, kedy manželstvo nevzniklo, neupravoval a
prípady tzv. nulitného manželstva vyplynuli jedine z judikatúry, ktorá dospela k záveru, že o zdanlivé

manželstvo by išlo v prípade, ak by chýbalo súhlasné vyhlásenie snúbencov o vstupe do manželstva,
taktiež v prípade, ak by manželstvo uzavrela neplnoletá osoba mladšia ako 16 rokov, v prípade, ak by
manželstvo bolo uzavreté pred iným než príslušným štátnym orgánom alebo pred orgánom cirkvi alebo
náboženskej spoločnosti, ktorá by nebola registrovaná a taktiež v prípade, ak by manželstvo uzavreli
dve osoby rovnakého pohlavia.

5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 05.05.2001 navrhovateľka
a manžel uzavreli manželstvo v Banskej Bystrici. Uvedená skutočnosť vyplýva jednak zo sobášneho
listu, ako aj z vyjadrenia svedkyne P. T. a z vyjadrení svedkov V. A., J. A. a J. D., s ktorými výpoveďami
sa súd oboznámil z vyšetrovacieho spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Banská Bystrica

- Východ, ČVS: ORP-830/OV-BB-2015. Sobášny list zapísaný v knihe manželstiev Matričného úradu
Banská Bystrica zväzok 35, ročník 2001, strana 187, por. č. 100, je verejnou listinou, teda údaje o
uzavretí manželstva medzi účastníkmi konania, ktoré obsahuje, sa považujú za pravdivé, pokiaľ nie
je dokázaný opak. V tomto prípade dôkazné bremeno na vyvrátenie skutočností, ktoré sú zapísané
v uvedenom sobášnom liste, nesie navrhovateľka, ktorá žiadala manželstvo anulovať, keď podľa jej

slov ho nikdy neuzavrela. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľky, že muselo ísť o podvod, nakoľko ona
nikdy manželstvo s manželom neuzavrela, nikdy nebola v P. P., manžela a ani svedkov nepozná, súd
vzhľadom na rozpor dôkazných prostriedkov, ako aj na rozpor v samotných vyjadreniach navrhovateľky
bol toho názoru, že navrhovateľka jednoznačne nepreukázala, že nedošlo k súhlasnému vyhláseniu
snúbencov o tom, že vstupujú do manželského zväzku. Pôvodne sa totiž navrhovateľka na pojednávaní

dňa 15.06.2016 vyjadrila tak, že podpisy na oznámení o uzavretí manželstva zo dňa 20.04.2001 a
zápisnici o uzavretí manželstva zo dňa 05.05.2001 sú jej podpismi, pričom nikdy nepopierala ani pred
matrikou, ani pred políciou ich pravosť, avšak nie je si vedomá, ako sa tam dostali. Následne však
spochybnila pravosť podpisu svojho, ako aj sobášiaceho, Ing. Q., na uvedených dokumentoch a tvrdila,
že sú sfalšované. Ako vyplýva z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-830/OV-BB-2015, nepravdivé

je aj vyjadrenie navrhovateľky, že nikdy nepopierala pravosť jej podpisov, keďže navrhovateľka ako
vyslúchaná dňa 29.10.2015 uviedla, že podpisy na oznámení o uzavretí manželstva, ako aj na zápisnici
o uzavretí manželstva nie sú jej, nakoľko sa tak nepodpisuje. Súd tiež poukázal na vyjadrenia svedkov,
P. T. a Ing. J. Q., vypočutých v rámci dožiadaní, ako aj na vyjadrenia svedkov vypočutých orgánmi
činnými v trestnom konaní, z ktorých mal súd za preukázané, že dňa 05.05.2001 manžel uzatvoril

manželstvo v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody a všetko nasvedčuje
tomu, že jeho manželkou sa stala navrhovateľka. V oznámení o uzavretí manželstva a v zápisnici o
uzavretí manželstva sú totiž riadne vyplnené osobné údaje navrhovateľky, pričom v oznámení o uzavretí
manželstva v časti predložených dokladoch je uvedený aj rozsudok o rozvode prvého manželstva
navrhovateľky č.k. 6C/172/1997-21 zo dňa 30.01.1998. Z vyjadrenia matrikárky plynie, že uvedené

údaje a rozsudok mala poskytnúť matrike priamo navrhovateľka, ktorá súdu uviedla, že jej doklady
totožnosti odcudzené neboli, teda pravdepodobne nemohli byť na uvedený účel zneužité inou osobou.
O tom svedčí aj fakt, že pred uzatváraním sobáša pri vstupe do ÚVV a ÚVTOS boli zúčastnené
osoby povinné preukázať sa dokladom totožnosti vrátane navrhovateľky. Dôveryhodnosť navrhovateľky
spochybňuje aj jej tvrdenie uvedené v doplnení návrhu z 11.08.2015, ako aj vo výsluchu v trestnom

konaní, v ktorých uviedla, že meno manžela nepozná a prvýkrát ho počula až v roku 2015 na matrike
v T.. Z pripojeného rozvodového spisu Okresného súdu Šaľa sp. zn. 8C/104/2003 ( konanie o rozvod
bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku) však súd zistil, že navrhovateľka ešte v roku 2003
osobne prevzala upovedomenie o postúpení veci v konaní o rozvod manželstva medzi ňou a I. Q.ako navrhovateľom. Znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva na preukázanie pravosti
podpisovnavrhovateľkynaoznámeníouzavretímanželstvaazápisniciouzavretímanželstvasúdpritom
nevykonal, nakoľko navrhovateľka nezložila preddavok na znalecké dokazovanie. Na základe týchto

skutočností mal súd za to, že navrhovateľka nepreukázala, že by nedošlo k súhlasnému vyhlásenia
snúbencov o uzavretí manželstva. Súd sa nestotožnil ani s argumentom navrhovateľky, že by bolo
predmetné manželstvo uzavreté pred nepríslušným orgánom. Občiansky sobáš sa totiž podľa platných
a účinných právnych predpisov v čase uzavretia predmetného manželstva uzavieral na orgáne štátu
poverenom viesť matriky pre obvod, v ktorom mal jeden zo snúbencov trvalý pobyt, a to pred starostom

(v tomto prípade primátorom) alebo povereným poslancom obecného (mestského) zastupiteľstva za
prítomnosti matrikára. Zo zákona č. 154/1994 Z.z. o matrikách účinného v čase uzavretia manželstva
v spojení so zákonom č. 222/1996 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy jednoznačne vyplýva, že
v tom čase (až do 31.12.2001) príslušným štátnym orgánom na vedenie matriky bol okresný úrad,
pričom na základe trvalého pobytu manžela miestne príslušným bol Okresný úrad Banská Bystrica.
Predmetný argument neobstojí ani vzhľadom k tomu, že manželstvo nebolo uzavreté priamo v budove

okresného úradu, ale vo väznici. Okresný úrad totiž mal možnosť povoliť, aby sa manželstvo mohlo
uzavrieť aj na ktoromkoľvek vhodnom mieste, pričom zo skutočnosti, že sobášiaci a matrikárka sa
dostavili do väznice za účelom vykonania sobáša možno usúdiť, že predmetný súhlas bol daný, hoci aj
konkludentne. Listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že bol daný súhlas s uzavretím manželstva aj zo
strany riaditeľa ústavu na výkon väzby, sa nedali vykonať z dôvodu, že boli zničené vo vyraďovacom

konaní. Napokon navrhovateľka tiež namietala, že pred uzavretím manželstva neboli predložené všetky
doklady, ktoré vyžadoval zákon č. 154/1994 Z.z. o matrikách účinný v čase uzavretia manželstva, pričom
neboli preukázané osobitné dôvody, pre ktoré by nebolo nutné trvať na predložení uvedených dokladov.
Vo vzťahu k týmto námietkam prvoinštančný súd uviedol, že tieto nedostatky považuje len za formálne,
ktoré v žiadnom prípade nemôžu mať taký následok, že v prípade nepredloženia všetkých dokumentov,

ktoré zákon požaduje by manželstvo nevzniklo. Takéto následky nepredloženia všetkých potrebných
dokladov nevyplývajú ani zo zákonných ustanovení, platných a účinných v čase uzavretia manželstva,
ani z ustálenej judikatúry súdov.

6. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že neboli vyvrátené

skutočnosti vyplývajúce zo sobášneho listu a preto považoval návrh za nedôvodný. O trovách konania
rozhodol súd podľa ust. § 52 CMP.

7. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej
inštancie nesprávne zistil skutočný stav veci a dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Dôvodila, že

oznámenie o uzavretí manželstva vedené vo zväzku 35, ročník 2001, strana 187, pod por. č. 100, má
viaceré právne vady, ktorými navrhovateľka preukazuje, že toto oznámenie nikdy nevidela, nepodpísala
a je toho názoru, že je vykonštruované, pričom svoj podpisový vzor súdu predložila. Na oznámení je
uvedené, že podpisy snúbencov boli vykonané pred matrikárom, avšak I. Q. bol v tej dobe vo výkone
väzby v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica, teda sa nemohol pred matrikárom podpísať tak, ako je uvedené

v oznámení a na čestnom vyhlásení, že rozumie slovenskému jazyku. V príslušnej zložke zbierky
listín nie je plnomocenstvo na inú osobu, a tak záver, že jeho podpis, ako aj podpis navrhovateľky, je
sfalšovaný, je dôvodný, pretože nikdy nebola na Matričnom úrade v P. P.. Okrem toho je v kolónke:
nevestapredložilatietodoklady,uvedenéčísloobčianskehopreukazuarodnéčíslo,ktorésúodvolateľke
neznáme. Z oznámenia vyplýva, že sa snúbenci dostavili a oznamujú, že chcú uzatvoriť manželstvo a

uvádzajútietoosobnéúdaje,atedapredložiliajobčianskepreukazy.Tvrdeniematrikárky,žesapomýlila,
je zavádzajúce a irelevantné vo vzťahu k uvedenému, pretože by mala len jeden občiansky preukaz a
jednopovoleniekpobytu,anemohlabysapomýliťtak,ževkolónkenevestybyzaznamenalanepravdivé
údaje. Súd odignoroval jednoznačne sfalšované údaje na oznámení o uzavretí manželstva zo dňa
20.04.2001. Odvolateľka poukázala na to, že zákon č. 154/1994 Z.z. v znení účinnom k 20.04.2001 vo

svojom § 27 jasne ustanovuje, ktoré doklady je občan Slovenskej republiky povinný predložiť, pričom
zo zložky zbierky listín matričného úradu je zrejmé, že príslušné doklady, keďže navrhovateľka žiadne
manželstvo neplánovala uzatvoriť, nemohli byť navrhovateľkou predložené a ani sa v tejto zbierke
nenachádzajú. § 28 citovaného zákona potom ustanovuje, aké doklady bol povinný predložiť cudzinec
matričnému úradu, a z týchto povinných dokladov bolo matričnému úradu predložené iba povolenie

k pobytu a tzv. T., ktorú vystavil vedúci Konzulárneho oddelenia Veľvyslanectva Ruska na Slovensku,
ako vyplýva z úradného prekladu. V tejto listine však chýba tzv. superlegalizácia alebo vyššie overenie,
teda na úradné účely je bezcenná. Slovenská republika pristúpila k Haagskemu dohovoru o zrušení
požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín až 15.05.2001 a dohovor nadobudol preSlovenskú republiku platnosť dňa 18.02.2002. Až týmto dňom sa v SR začalo osvedčovanie verejných
zahraničných listín v tzv. apostille. Je teda zrejmé, že neboli predložené doklady, ktorých predloženie
predpisuje zákon a bez ktorých by žiadny matričný úrad sobáš s cudzincom nepovolil, resp. nevykonal,

iba ak fiktívne ako v tomto prípade. Ďalej odvolateľka uviedla, že sobášny akt, ktorý sa mal údaje
uskutočniť v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica, avšak k takému úkonu je potrebné osobitné povolenie
riaditeľa ÚVV a ÚVTOS, ktoré povolenie nie je založené v príslušnej zložke zbierky listín matričného
úradu, pričom ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica oznámila, že ak aj takéto povolenie bolo vydané, tak toto
bolo po uplynutí skartačnej lehoty skartované. Neexistencia tohto dokladu potvrdila podľa odvolateľky

jej tvrdenie, že sobášny akt sa nekonal a v ÚVV a ÚVTOS Banská Bystrica sa domnelého sobášneho
aktu nezúčastnila. Pokiaľ ide o podpis sobášiacej osoby, na zápisnici o uzavretí manželstva, podpis
Ing. Q. je v zápisnici výrazne odlišný v porovnaní s podpisom tej istej osoby na listine, ktorou zaslal
svoju odpoveď na výzvu súdu. Vo svojej odpovedi sa nevyjadril k autenticite svojho podpisu v zápisnici
o uzavretí manželstva a s tvrdením navrhovateľky, že sa nejedná o jeho podpis, sa súd prvej inštancie
nevysporiadal. Tiež pokiaľ súd v bode 13 odôvodnenia poukazuje na údajné doručenie upovedomenia

o postúpení návrhu na rozvod manželstva z Okresného súdu Banská Bystrica na Okresný súd Šaľa,
ktoré údajne navrhovateľka prevzala dňa 21.08.2003, tak odvolateľka uvádza, že toto upovedomenie
neprevzala, keďže v tom čase mala trvalý pobyt v T., N. XXX, a to približne od roku 2001, takže nevedela,
kto prevzal a podpísal predmetnú písomnosť. Súčasne odvolateľka namietla aj účelové a nepravdivé
výpovede svedkov, ktorých nepoznala a ich opis priebehu údajného sobášneho aktu považuje za

vykonštruovaný. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

8. Manžel navrhovateľky sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril, nakoľko na území Slovenskej
republiky sa nenachádza, jeho pobyt v zahraničí súdu nie je súdu známy a preto sú mu zásielky

doručované oznámením na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu (§ 106 ods. 3 Civilného
sporového poriadku ( ďalej len CSP).

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ďalej

len CMP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP),
postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom odvolania, keďže tu išlo o návrhové konanie
(§ 65 v spojení s § 102 CMP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý
rozsudok je vecne správny.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je určenie neexistencie manželstva,
predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým návrh zamietol a v závislom výroku o trovách konania.

11. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok navrhovateľky sa odvolací súd plne stotožnil so
skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,
jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym
skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i
právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto

v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku. Reagujúc na odvolacie dôvody dopĺňa
iba nasledovné:

12. Odvolateľka vytýkala súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy, že neboli predložené doklady, ktorých

predloženie predpisuje zákon a bez ktorých by žiadny matričný úrad sobáš s cudzincom nepovolil, resp.
nevykonal, iba ak fiktívne ako v tomto prípade, že nebol dodržaný úradný postup a že podpisy boli
sfalšované.

13. Odvolací súd sa s výhradami navrhovateľky nestotožnil. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný

súd vykonal rozsiahle dokazovanie a zaoberal sa všetkými jej podstatnými argumentami. Okresný
súd sa dostatočne vysporiadal aj s navrhovateľkou namietanými vadami oznámenia o uzavretí
manželstva, pričom pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že toto oznámenie nikdy nevidela, nepodpísala ho a je
vykonštruované, aj odvolací súd konštatuje, že toto sa jej v konaní preukázať nepodarilo. Dôkaznýmprostriedkom,ktorýbyjednoznačnevyvrátil,alebopotvrdilskutočnosť,čipodpisynaoznámeníouzavretí
manželstva ako aj na zápisnici o uzavretí manželstva patria navrhovateľke, bol súdnoznalecký posudok
grafológom, ktorý dôkaz najskôr navrhovateľka navrhla, následne však neuhradila preddavok na znalca,

takže dôkaz nemohol byť vykonaný ( § 253 CSP). Navrhovateľka tak síce uvedený dôkaz navrhla, jeho
obstaraniu však následne zabránila. Jednalo sa pritom o významný dôkaz, ktorým mohla preukázať,
či išlo o sobáš vykonštruovaný, na ktorom sa nezúčastnila a nemala o ňom vedomosť. Z rovnakého
dôvodu nebolo v konaní preukázané ani jej tvrdenie, že bol sfalšovaný podpis sobášiaceho ( Ing. J.
Q., CSc.), keď menovaný sa napriek výzve súdu nedokázal a to aj vzhľadom k uplynutiu značného

časového obdobia, jednoznačne vyjadriť, či ide o jeho vlastnoručný podpis, pričom súd nedisponuje
odbornými vedomosťami, ktoré by mu umožnili bez znaleckého posudku autenticitu podpisu zistiť.
Vinou navrhovateľky dôkaz znalcom teda vykonaný nebol a súd preto musel vychádzať z ostatných
dôkazov vrátane svedeckých výpovedí a to aj svedeckých výpovedí obsiahnutých vo vyšetrovacom
spise OO PZ Banská Bystrica- Východ, ČVS: ORP-830/OV-BB-2015. Všetky dôkazy súd prvej inštancie
jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach náležite vyhodnotil, pričom správne prihliadol aj na rozpornosť

vo vyjadreniach samotnej navrhovateľky, ktorej tvrdenia tak pôsobia nevierohodne. Vykonané dôkazy aj
podľa názoru odvolacieho súdu neboli spôsobilé vyvrátiť skutočnosti, vyplývajúce zo sobášneho listu.
Falšovanie podpisov, tvrdené navrhovateľkou, nebolo ničím v konaní preukázané a nebolo preukázané
ani tvrdenie navrhovateľky, že vôbec nedošlo k sobášnemu aktu v ÚVV a UVTOS Banská Bystrica pre
neexistenciu osobitného povolenia riaditeľa tohto ústavu. Vyjadrenie ústavu, že „osobný spis I. Y. Q. bol

v zmysle interných predpisov skartovaný a nie je možné poskytnúť požadované informácie“, rozhodne
nemožno považovať za dôkaz, preukazujúci, že sobášny akt sa neuskutočnil. Pokiaľ navrhovateľka
neexistenciu manželstva vyvodzovala z formálnych vád, ktoré mali spočívať v tom, že neboli predložené
doklady, ktorých predloženie predpisuje zákon, resp. predložené doklady ženícha ako cudzinca neboli
kompletné a ani náležite osvedčené ( absentovala tzv. superlegalizácia ), odvolací súd zhodne so súdom

prvoinštančným má za to, že ide o formálne pochybenia, ktoré treba pripísať na vrub sobášiaceho
orgánu, ktoré však nespôsobujú neexistenciu manželstva. Zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v zmysle § 6
ods. 3 výslovne pripúšťal, aby príslušný orgán poverený viesť matriku alebo príslušný orgán cirkvi, pred
ktorým sa manželstvo uzaviera, predloženie určených dokladov odpustil, ak je ich zadováženie spojené
s ťažko prekonateľnou prekážkou. Odhliadnuc od uvedeného ustanovenia, ak by aj išlo o prípad, že pri

predkladaní zákonom určených dokladov od osôb zamýšľajúcich uzavrieť manželstvo nebola matrika
celkom dôsledná, súd nemá možnosť dodatočne u uzavretých manželstiev preskúmavať, či matrika
mala všetky zákonom vyžadované listinné podklady a či tieto podklady mali všetky náležitosti. Pokiaľ
matrika mala v r. 2001 za to, že predložené doklady sú dostatočné, treba považovať formálne náležitosti
za splnené v rozsahu postačujúcom na uzavretie manželstva.

14. Okrem nedostatočne zisteného skutočného stavu odvolateľka vytýkala okresnému súdu aj to, že
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, s čím sa odvolací súd tiež nemohol
stotožniť. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. V posudzovanej veci však o prípad nesprávneho právneho posúdenia nešlo,
keď súd prvej inštancie na skutkové zistenia, vyplývajúce z vykonaných dôkazov aplikoval správne
ustanovenia právnych predpisov, ktoré aj správne vyložil.

15. Odvolací súd tak zhodne so súdom prvoinštančným dospel k záveru, že návrh v danej veci nebol
podaný dôvodne, keď navrhovateľka nepreukázala, že k uzavretiu jej manželstva s odporcom nedošlo.
Odvolacie námietky sa ukázali ako nepodložené a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe
súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2

CSP), dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech, preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny spolu s výrokom o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP, pričom
v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu.

16. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 52 CMP.

18. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).