Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 28, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/124/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112210529
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2112210529.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov

senátov JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča vo veci žalobcu: G. O., nar. XX. F. XXXX, trvalo
bytom K. XXXX/XX, G., zast. advokátom: JUDr. Gabriel Stanislavský, Hlavná 29, 917 01 Trnava, proti
žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
o 3541,79 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. decembra 2016 č. k.
8C/59/2012-149, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v plnej výške.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 5, § 18, § 19, § 21 ods. 4 vety prvej, § 43 ods. 1, § 92 ods.
4 O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016); § 18 ods. 1
O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); čl. 6, § 61, § 73,
§ 129 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1, § 135 ods. 1 a 2, § 160 ods. 1 až 3 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok); čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991

Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon FZ ČSFR); čl. 47 Ústavy
Slovenskej republiky (Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z.z.); § 9 ods. 1, § 25 ods. 1 a 2 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej tiež len „SZoZŠ“ alebo „starý zodpovednostný zákon“); § 4 ods. 1 písm. a/
bodu 1. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „NZoZŠ“ alebo „nový
zodpovednostný zákon“) a poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6. 2010

sp. zn. 2 Cdo 205/2009 a z 27.11.2002 sp. zn. 4Cdo/123/2002.
Vecne dôvodil, že žalobou doručenou súdu 23.5.2012 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia o
uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi majetkovú ujmu 3.541,79 eur a nemajetkovú ujmu
509,64 eur s tým, že v časti nemajetkovej ujmy bolo konanie zastavené právoplatným uznesením
Okresného súdu Trnava z 11.1.2013 č. k. 8C/59/2012-74. Žalobca v žalobe označil žalovaného ako
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, v doplnení žaloby
z 30.7.2012 označil žalovaného ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám.

13, 813 11 Bratislava. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 14.3.2013 č.k. 8C/59/2012-80 bola
žaloba žalobcu prvýkrát zamietnutá z dôvodu, že nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a rozhodnutím
o väzbe, nepovažoval súd prvej inštancie za opodstatnený a žalobu nepovažoval za dôvodnú. Naodvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave ako súd odvolací vo svojom uznesení z 13.3.2014 č. k.
10Co/107/2013-100 uviedol, že „Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“
právnickou osobou, ani osobou s potrebnými zákonom vyžadovanými spôsobilosťami (spôsobilosťou

mať práva a povinnosti a spôsobilosťou byť účastníkom konania) nie je. Rovnako uviedol, že tu nie je
ani legitímny zámer priznať útvaru označenému práve spomínaným spôsobom spôsobilosť vystupovať
v právnych vzťahoch či v súdnom konaní. Pokus vytvoriť „subjekt“ s označením „Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti“ a u takéhoto „subjektu“ usudzovať i na existenciu príslušných spôsobilostí
podľa hmotného i procesného práva, je vylúčené a takýto subjekt nemôže v konaní vystupovať,

keďže sa jedná o právne nemožného kríženca dvoch právnických osôb a za jeho účasti v konaní
vydané rozhodnutie neobstojí po stránke formálnej i materiálnej právoplatnosti a nemôže sa stať ani
vykonateľným. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo v ďalšom konaní riadiac
sa záväzným názorom odvolacieho súdu, vykonať pokus o odstránenie vady v označení žalovaného a
podľa výsledku zvoliť ďalší postup vrátane rozhodnutia o zámene žalovaných alebo o pripustení vstupu

ďalšej žalovanej do konania (ak sa vady označenia novej žalovanej podarí odstrániť a žalobca dá
najavo, ktorý z oboch možných procesných postupov preferuje), zopakovania dokazovania a vydania
nového rozhodnutia vo veci samej, v prípade zabezpečenia podmienok konania. Súd prvej inštancie
uznesením č.k. 8C/59/2012-109 zo 4.6.2014 vyzval žalobcu na doplnenie žaloby doručenej súdu
23.5.2012 v spojení s doplnením žaloby doručeným súdu 30.7.2012 tak, že riadne označí žalovanú.

Na to žalobca zareagoval podaním doručeným súdu dňa 12.6.2014, v ktorom označil žalovanú ako
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky Župné námestie č.
3, 813 11 Bratislava. Dňa 17.10.2014 vyzval súd Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, aby
sa vyjadrilo, či súhlasí so zámenou účastníkov z Ministerstvo spravodlivosti SR na Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR v zmysle podania žalobcu z 12.6.2014.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámilo súdu podaním zo 6.11.2014, doručeným súdu
dňa 18.11.2014, že nesúhlasí s navrhovanou zámenou účastníkov podľa § 92 ods. 4 O.s.p. a žiadalo,
aby súd nepripustil zámenu účastníkov konania na strane žalovaného. Uznesením súdu prvej inštancie
č. k. 8C/59/2012-128 z 24.11.2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 26Co/93/2015-139 z 24.3.2016, právoplatnými 22.9.2016, nebola pripustená zámena účastníkov

konania podľa vtedy účinného ustanovenia procesného predpisu (§ 92 ods. 4 O.s.p.) a žalovaným ostalo
v konaní Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa aktuálnej úpravy tento inštitút Civilný
sporový poriadok už neupravuje. Nedostatok vecnej legitimácie v dôsledne kontradiktórnom spore sa
rieši novým sporom, nie pokračovaním pôvodného sporu. Žalobca dôvodil, že v žalobe podanej na súde
23.5.2012 je na strane žalovaného uvedené Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj

„MS SR“), žalovaný pod hlavičkou MS SR dával vyjadrenie dňa 11.10.2012, kde vôbec nenamietal,
že by nemal byť účastníkom konania, následne 30.10.2012 a 10.1.2013 sa konalo pojednávanie za
prítomnosti žalovaného MS SR a ani na jednom z týchto pojednávaní sa žalovaný nezmienil o tom, že by
nemal byť účastníkom konania, dňa 11.1.2013 súd prvej inštancie vydal uznesenie, kde za žalovaného
označil Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, dňa 21.2.2013 sa už

v spise uvádza ako žalovaný Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a
takisto dňa 14.3.2013 v konaní vystupuje ako žalovaný Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, k uvedenej zmene na strane žalovaného v prvom aj druhom prípade došlo na základe
výzvy súdu na zmenu účastníka na strane žalovaného a oznámenú zmenu súd v plnom rozsahu
akceptoval a dal to do svojich rozhodnutí. Zo žalobcovi neznámych dôvodov bez akéhokoľvek vyzvania

mu bolo doručené uznesenie súdu z 24.11.2014, kde súd rozhodol, že nepripúšťa, aby z konania vystúpil
žalovaný a na jeho miesto vstúpila Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR.
Tým, že žalobca v predchádzajúcich konaniach len vyhovel výzve súdu a opravil chybu v označení
žalovaného mal za to, že tento problém je v predmetnom konaní odstránený, očakával, že bude
vykonaný pokus o odstránenie vady v označení účastníka, lebo podľa jeho názoru by bolo nesprávne

a formalistické, aby pre nesprávne označenie žalovaného bol žalobca ukrátený na svojich právach
domáhať sa majetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou. Očakával, že súd prvej inštancie poučí
žalobcu o správnom označení žalovaného, pripustí správne označenie strán sporu a v ďalšom konaní sa
bude zaoberať len otázkou uplatnenej náhrady majetkovej ujmy. Žalovaný mal za to, že táto situácia by
nevznikla, ak by samotný žalobca v podanej žalobe správne označil žalovaný subjekt v zmysle zákona č.

58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd prvej vydal dňa 24.11.2014 uznesenie, ktorým rozhodol,
ženepripúšťa,abyzkonaniavystúpilžalovanýanajehomiestodokonaniavstúpilaSlovenskárepublika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, žalobca sa voči tomuto uzneseniu odvolal a Krajský súd
v Trnave uznesením z 24.3.2016 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a vzhľadom nauvedené bol žalovaný názoru, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je pasívne vecne legitimovaným
subjektom v konaní a z dôvodu, že nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti žiadal súd, aby žalobu
zamietol.

Súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade sa žalobca žalobou podanou priamo voči Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nezákonného rozhodnutia o väzbe. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom
hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva
žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však

bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého
vyvodzuje žalobou uplatnený nárok a či sa žalobou domáha nároku voči tomu, kto je účastníkom
hmotnoprávneho vzťahu. Rozhodujúcou otázkou pri posudzovaní opodstatnenosti žaloby bola v danej
veci otázka vecnej legitimácie, konkrétne pasívnej legitimácie žalovaného. Vecnou legitimáciou je
stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana civilného sporového konania (žalobca) je
subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a opačná

procesná strana (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný).
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z
účastníkov konania nenamieta. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, o kom žalobca

tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (žalovaný), ním nie je. Či je strana
civilného sporového konania vecne legitimovaná, sa ukáže v konečnom rozhodnutí. V priebehu konania
nie je povinnosťou súdu poučovať žalobcu o tom, koho má podľa hmotného práva žalovať. Takéto
poučenie by totiž presahovalo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. (teraz § 160 CSP) a bolo
by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov zakotvenej v ustanovení § 18 O.s.p. (teraz princíp rovnosti

zbraní zakotvený v čl. 6 CSP), ako aj v ustanoveniach čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl.
47ÚstavySlovenskejrepubliky.Poučenieotom,kohomážalobcapodľahmotnéhoprávažalovať(vecnú
legitimáciu), nie je možné zamieňať s nesprávnym, neúplným alebo nezrozumiteľným podaním strany
a jej absenciu odstraňovať postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. (teraz § 129 ods. 1 CSP). Vzhľadom na
vyššie uvedené, po ustálení okruhu subjektov v konaní, keď nebol dôvod na odstraňovanie vád žaloby

v označení žalovaného, ktorý má právnu subjektivitu, avšak ako Ministerstvo spravodlivosti SR nie je
pasívne vecne legitimovaným subjektom v zmysle § 25 ods. 1 SZoZŠ a § 4 ods. 1 písm. a/ bodu 1.
NZoZŠ, lebo je ním len Slovenská republika konajúca prostredníctvom tohto štátneho orgánu, súdu
neostávalo iné ako žalobu z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie na strane žalovaného zamietnuť. V
časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP,

vecne plným úspechom žalovaného v spore, z ktorého dôvodu mu priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v plnej výške, o ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku zjavne v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie iba žalobca s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod

odvolania uviedol nesprávny procesný postup súdu, ktorým znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil svoje
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. a/
CSP), ako i skutočnosť, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP). Nesprávneho procesného postupu sa súd prvej inštancie dopustil tým,
že bez vedomia žalobcu vydal dňa 24.11.2014 uznesenie pod sp. zn. 8C/59/2012, ktorým nepripustil,

aby z konania vystúpil žalovaný a na jeho miesto do konania ako žalovaná vstúpila Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný (správne žalobca)
3.12.2014 odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením Krajského súdu v Trnave z 24.3.2016,
sp. zn. 26Co/93/2015. V predmetnom konaní bola žalobcovi odňatá možnosť vyjadriť sa k podaniu
žalovaného, ktoré mu až do výzvy súdu zo dňa 17.10.2014 nevadilo, že sa zúčastňoval nariadených

pojednávaní bez akýchkoľvek výhrad. Až podaním zo dňa 6.11.2014 sa žalovaný vyjadril, že nesúhlasí
so zámenou. Napriek tomu, že predmetné vyjadrenie žalovaného nebolo žalobcovi doručené, súd
vo veci rozhodol, čím žalobcovi znemožnil, aby mohol uskutočniť svoje procesné právo k podaniu
žalovaného sa vyjadriť. Protizákonné rozhodnutie súdu (uznesenie z 24.11.2014, sp. zn. 8C/59/2012)
súd následne využil pri konaní dňa 12.12.2016, keď bez ohľadu na odôvodnenie uznesenia krajského

súdu sp. zn. 10Co/107/2013 z 13.3.2014, nevykonal pokus o odstránenie vady v označení účastníka
na strane žalovaného, čo krajský súd v predmetnom uznesení označil ako povinnosť súdu prvej
inštancie. Na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie, ako i v písomných podaniach súvisiacich
s predmetným konaním na strane žalovaného (od podania predmetnej žaloby) vystupoval zástupcaMinisterstva spravodlivosti SR na základe „poverenia“ vydaného Ministerstvom spravodlivosti SR
podpísané ministrom G. Z.. Pôvodne nepresné označenie žalovaného bolo v priebehu konania na
výzvu súdu v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. doplnené resp. opravené, a to bez akýchkoľvek výhrad súdu

i žalovaného. Opravené označenie žalovaného (Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR)
je uvedené v rozsudku Okresného súdu Trnava zo 14.3.2013, ako aj v rozsudku Krajského súdu
Trnava z 13.3.2014. Pôvodné označenie žalovaného (Ministerstvo spravodlivosti SR) uviedol súd bez
akéhokoľvek zdôvodnenia iba v rozhodnutí z 24.11.2014, resp. rozsudku z 12.12.2016. Uvedený postup
súdu je v zjavnom rozpore so základnými princípmi CSP. V rozhodnutí Krajského súdu Trnava sp. zn.

10Co/107/2013 z 13.3.2014, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, sa uvádza, že správne
označenie žalovaného by malo znieť: „Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti“ alebo „Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti“, čím sa mal
prvoinštančný súd na podnet krajského súdu v konaní vysporiadať ešte pred zamietnutím žaloby.
Napriek pôvodne nesprávnemu označeniu účastníka konania na strane žalovaného bolo z prejavu
žalobcu nepochybné, že mal na mysli subjekt, ktorý má zo zákona právo i povinnosť rozhodovať o

náhrade škody štátom, resp. jeho orgánmi. Súd mal a následne i postupoval podľa ust. § 43 ods. 1 a 2
O.s.p. a zastaviť konanie alebo zamietnuť žalobu mal iba vtedy, keď by žalobca napriek poskytnutému
poučeniu a výzve nepresnosť neodstránil a zotrval by na pôvodnom označení, čo sa v danom prípade
nestalo. Zamietnutia žaloby za hore uvedených podmienok je podľa nálezu Ústavného súdu ČR č.
68/1996 sp. zn. III.ÚS 127/1996 možné považovať za formalistický postup súdu. Podľa hore uvedeného

stanoviska je potrebné, aby takéto riešenie vzťahu vôle a prejavu u právnych úkonov bolo vykladané
podľa skutočnej vôle toho, kto ho urobil, čo platí pri úkone procesno-právnom, alebo zmiešanom, ktorým
je nepochybne i žaloba.

3. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/ a d/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny.
Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie

rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú
vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené

zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho
práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako
i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. Už súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstate vysporiadal aj s odvolacími
námietkami žalobcu, keďže prevažnú časť podstatných tvrdení z odvolania žalobca uvádzal už v konaní
pred súdom prvej inštancie.

6. Odvolaciemu súdu je známy Nález Ústavného súdu Českej republiky č. 68/1996 sp. zn. III. ÚS

127/1996 (na ktorý poukazoval odvolateľ), avšak v predmetnej veci sa nejedná o obdobný prípad, keďže
nález sa týka konania, kde v žalobe označený žalovaný nemal právnu subjektivitu, avšak v predmetnej
veci v žalobe označený žalovaný mal a má právnu subjektivitu.
Odvolaciemu súdu je známe i uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.5 Cdo 441/2015 (ZSP 33/2017),
podľa ktorého: „Ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu
konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že žaloba smeruje proti štátu, bolo povinnosťou

súdu túto nezrozumiteľnosť (neurčitosť) odstrániť postupom v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Pokiaľ súd bez ďalšieho žalobu zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, konanie
zaťažil vadou zmätočnosti [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP]. Uvedený formalizmus súdu pri posudzovaní
žaloby nie je v súlade s princípmi spravodlivého procesu a právom na súdnu ochranu v materiálnom
zmysle“. Odvolací súd je však názoru, že v predmetnej veci zo žaloby z 15.5.2012, doručenej súdu prvej

inštancie 23.5.2012 (obsahujúcej napriek právnemu zastúpeniu žalobcu minimalistické odôvodnenie)
vôbec nevyplývalo, že žaloba smeruje proti štátu. Napriek tomu bol už v uznesení súdu prvej inštancie
z 19.7.2012 č.k. 8C/59/2012-26 žalobca o.i. poučený v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p., že ak je účastníkom
štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za
štát konať, uvedené uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 23.7.2012. V podaní z

30.7.2012reagovalžalobcatak,žeoznačilžalovaného:Slovenskárepublika-Ministerstvospravodlivosti
SR. Odvolací súd v jeho predchádzajúcom rozhodnutí v predmetnej veci (uznesenie Krajského súdu
v Trnave z 13.3.2014 č. k. 10C/107/2013-100) vytkol súdu prvej inštancie že nevenoval dostatočnú
pozornosť tomuto podaniu žalobcu označenému za doplnenie podania, pokiaľ sa toto týkalo zmeny
v okruhu účastníkov konania a že toto podanie neposudzoval predovšetkým podľa jeho obsahu a

nepokúšal sa aj o postihnutie jeho skutočného zmyslu (a v rozsahu, v akom to bolo možné, aj o
jeho opravu), keď prejav záujmu žalobcu na nasmerovaní žaloby aj proti Slovenskej republike (štátu)
bolo treba považovať za označenie takejto osoby za účastníčku konania (žalovanú) i s povinnosťou
priradenia k takejto osobe aj štátneho orgánu, majúceho za štát konať. Takýto záujem bolo by však
potrebné náležite objasniť (či si žalobca želá zapojenie popri pôvodne žalovanej právnickej osobe aj

zapojenie štátu, alebo má štát nastúpiť na miesto pôvodnej žalovanej právnickej osoby) a pre prípad jeho
potvrdenia viesť žalobcu aj k oprave príslušného podania (v ktorom síce je potrebné priradiť k takejto
osobe aj štátny orgán, majúci za štát konať, avšak nie tak, aby v dôsledku uvedenia pomlčky medzi štát
a štátny orgán, majúci za štát konať, v konaní vystupoval kríženec štátu a ministerstva). V uvedenom
predchádzajúcomrozhodnutíodvolaciehosúdu,naktoréodvolacísúd vpredmetnomodvolacomkonaní

v podrobnostiach poukazuje, odvolací súd vyjadril názor, že je potrebné bez ďalšieho meškania vykonať
pokus o odstránenie vady v označení účastníka, voči ktorému požiadavky uplatnené žalobou majú
smerovať (keďže na takéto odstraňovanie zásadne nie je povolaný nikto iný než žalobca, pričom súd
mu má v uvedenej súvislosti poskytovať len adekvátne poučenia) a podľa výsledku zvoliť ďalší postup
- vrátane rozhodnutia o zámene žalovaných alebo o pripustení vstupu ďalšej žalovanej do konania

(ak sa vady označenia novej žalovanej podarí odstrániť a žalobca dá najavo, ktorý z oboch možných
procesnýchpostupovpreferuje),zopakovaniadokazovaniavprípadezabezpečeniapodmienokkonania,
náležitého zhodnotenia výsledkov celého konania v takomto prípade. Súd prvej inštancie rešpektoval
názor odvolacieho súdu, vykonal pokus o odstránenie vady v označení účastníka, pričom poskytol
žalobcovi adekvátne poučenia, a to v uznesení súdu prvej inštancie zo 4.6.2014 č. k. 8C/59/2012-109,

ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 5.6.2014 a na ktoré reagoval podaním Doplnenie
podania z 12.6.2014, v ktorom označil žalovaného: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 3, 813 11 Bratislava. Na výzvu súdu prvej
inštanciezo17.10.2014č.k.8C/59/2012-125abysažalovanývyjadril,čisúhlasísozámenouúčastníkov
v zmysle podania žalobcu z 12.6.2014, žalovaný reagoval v podaní Výzva-odpoveď zo 6.11.2014, v

ktorom citoval § 41 ods. 2 a § 92 ods. 2 až 4 O.s.p. a uviedol, že z podania žalobcu nie je zrejmé
na základe ktorého ustanovenia O.s.p. sa domáha zámeny účastníkov konania na strane žalovaného,
avšak žalovaný bol názoru, že z obsahu podaní žalobcu z 30.7.2012 a 12.6.2014 nepochybne vyplýva,
že sa jedná o návrh na zámenu účastníkov konania podľa § 92 ods. 4 O.s.p. Žalovaný nesúhlasil snavrhovanou zámenou účastníkov konania na strane žalovaného, žiadal, aby súd nepripustil zámenu
účastníkov konania na strane žalovaného. Ostatne uvedené podanie žalovaného nebolo síce doručené
žalobcovi pred vydaním uznesenia súdu prvej inštancie z 24.11.2014 č. k. 8C/59/2012-128 (ktorým

súd nepripustil, aby z konania vystúpil žalovaný a na jeho miesto do konania ako žalovaná vstúpila
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava),
avšak o jeho existencii a obsahu sa dozvedel žalobca z odôvodnenia takéhoto uznesenia, v odvolaní
voči uvedenému uzneseniu nedoručenie mu podania žalovaného zo 6.11.2014 nenamietal, uvedené
uznesenie bolo preskúmané odvolacím súdom a potvrdené (uznesením Krajského súdu v Trnave z

24.3.2016 č.k. 26Co/93/2015-139) z dôvodu jeho vecnej správnosti, preto odvolaciu námietku žalobcu
o nedoručení uvedeného podania a tým znemožnenia mu uskutočnenia jeho procesného práva sa k
podaniu vyjadriť, vznesenú až v odvolaní proti končenému rozhodnutiu vo veci, odvolací súd považoval
za účelovú a vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu za bezpredmetnú. Nedôvodnou bola i odvolacia
námietka o nevykonaní pokusu o odstránenie vady v označení účastníka na strane žalovaného v zmysle
pokynu odvolacieho súdu, keďže ako už bolo vyššie uvedené, pokus o odstránenie vady v označení

účastníka na strane žalovaného (v podaní z 30.7.2012 v ktorom žalobca označil žalovaného: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR) bol vykonaný v uznesení súdu prvej inštancie zo 4.6.2014
č. k. 8C/59/2012-109, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 5.6.2014 a na ktoré reagoval
podaním Doplnenie podania z 12.6.2014. Na základe všetkého uvedeného bol odvolací súd názoru, že
v predmetnej veci postup súdu prvej inštancie nemožno považovať za formalistický.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, čo
sa týkalo aj odvolaním nespochybňovaného a vecne správneho rozhodnutia o trovách prvoinštančného
konania.

7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na

odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že vo veci samej procesne plne úspešnému žalovanému
priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala
plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane,

ktorá vo veci úspech nemala (žalobca).

8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)