Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/309/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111227758
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111227758.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: Ing. I. N. - S., K. XX,
G., zastúpeného AK MS s.r.o., Galandova 3, Bratislava, proti žalovanému: LAMA MEDICAL CARE
s.r.o., Tomášikova 50/C, Bratislava, o zaplatenie 36.851,26 eura s prísl., na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/137/2011-225, zo dňa 15.4.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a v r a c i a vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 36.851,26
eurasročnýmúrokomzomeškania9,5%zosumy36.851,26euraod26.7.2011dozaplateniaanáhradu
trov konania žalobcu 2.211 eur a trovy právneho zastúpenia žalobcu 4.261,57 eura.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 26.8.2011 domáhal proti
žalovanému zaplatenia 36.851,26 eura s prísl. na tom základe, že žalobca na základe ústne uzavretých
zmlúv o pôžičke poskytol spoločnosti viaceré pôžičky s tým, že súčet nesplatených pôžičiek postupne
poskytnutých žalobcom žalovanému je 36.851,26 eura; žalobca nie je podnikateľom a pôžičku poskytol
žalovanému z vlastných prostriedkov a nie v rámci podnikateľskej činnosti, čím zdôvodnil, že sa
nejedná o absolútny obchodnoprávny vzťah. Vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným na základe

dočasného poskytnutia finančných prostriedkov sa spravuje ustanovením § 657 a nasl. Občianskeho
zákonníkaupravujúcimizmluvuopôžičke.Pôžičkyžalobcaposkytolnazákladeústnychzmlúvopôžičke;
dňa 13.7.2011 zaslal žalovanému v súlade § 563 Občianskeho zákonníka výzvu, aby dlžnú sumu
36.851,26 eura uhradil do 7 dní od obdržania výzvy, avšak žalovaný pohľadávku žalobcu napriek výzve
neuhradil.

3. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že v období od 1.7.2005 do 19.5.2008 žalobca
žalovanému poskytol celkom 150.181 eur titulom pôžičiek, z ktorých mu žalovaná spoločnosť v priebehu
rokov 2007 a 2008 časť vrátila a doposiaľ, napriek výzve žalobcu na splnenie dlhu z 13.7.2011, mu
nevrátila pôžičky v celkovej sume 36.851,26 eura s odôvodnením, že žalovaný nemá vedomosť o
žiadnom dlhu alebo nesplatenej pôžičke voči žalobcovi. Z vykonaného dokazovania mal dostatočne za
preukázané, že žalobca poskytol žalovanému nasledovné pôžičky: dňa 1.7.2005 sumu 305.000,- Sk,

dňa 5.8.2005 sumu 120.000,- Sk, dňa 15.8.2005 sumu 100.000,- Sk, v roku 2005 sumu 73.816,50,- Sk,
sumu 42.626,- Sk, sumu 34.159,50,- Sk a sumu 209.569,- Sk, dňa 28.12.2005 sumu 100.000,- Sk, dňa
8.9.2005 sumu 50.000,- Sk, dňa 12.10.2005 sumu 100.000,- Sk, dňa 13.1.2006 sumu 500.000,- Sk, dňa
31.1.2006 sumu 85.000,- Sk, dňa 1.2.2006 sumu 500.000,- Sk, dňa 10.3.2006 sumu 39.300,- Sk. Mal
za nesporné, že žalobca celkovo poskytol žalovanému pôžičky 1.110.181,- Sk, t.j. 36.851,26 eura, ktorá
suma doposiaľ nebola žalovaným žalobcovi vrátená.4. Vykonaným dokazovaním a rekapituláciou svedeckých výpovedí Ing. S. V. a Ing. L. Š. mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žaloba je dôvodná; svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že žalobca
poskytol žalovanej spoločnosti celkovo 1.110.181,- Sk, t.j. 36.851,26 eura ako pôžičku, ktorá doposiaľ

nebola žalovaným žalobcovi vrátená. Na uvedenom základe v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka
žalobe vyhovel. O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka
a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., keď uviedol, že žalovaný sa nevrátením pôžičky žalobcovi, aj
napriek výzve na splnenie dlhu z 13.7.2011, dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a preto
žalovanú spoločnosť zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi 1.110.181,- Sk, t.j. 36.851,26 eura spolu s

úrokmi z omeškania 9,5 % ročne z dlžnej sumy od 26.7.2011 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol
v zmysle § 146 ods. 1 O.s.p. (zrejme § 142 ods. 1 O.s.p.) a priznal úspešnému žalobcovi v podrobnej
špecifikácii náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok 2.221 eur a trovy právneho zastúpenia
4.261,57 eura.

5. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a

žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. S prihliadnutím na
rozsah a obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že z neho nielenže absolútne nevyplýva,
na základe akých dôkazov mal súd prvej inštancie za nesporné, že žalobca a žalovaný uzavreli ústne
zmluvy o pôžičke, že žalobca poskytol na základe ústne uzatvorených zmlúv o pôžičke žalovanému
pôžičky, ale ani skutočnosť, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s dôkazmi, ktoré boli predložené

zo strany žalovaného a ktoré popierajú nárok žalobcu. Napadnutý rozsudok považoval za zmätočný,
nezrozumiteľný, nepresvedčivý, ale najmä nedostatočne odôvodnený. Uviedol, že v ňom absentujú
základné náležitosti, ktoré predpokladá O.s.p. a ustálená rozhodovacia prax súdov, nakoľko z neho nie
je zrejmé, ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za preukázané, resp., prečo a na základe
akých predložených dôkazov sa s tvrdeniami žalobcu v celom rozsahu stotožnil. S poukazom na

nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 a sp. zn. III. ÚS 36/10 mal za to, že z odôvodnenia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy
v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd
ich spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. Súdu prvej inštancie vyčítal, že

z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť základné náležitosti, ktoré sú nevyhnutným
predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie v danej veci. S poukazom na vyššie uvedené nedostatky
považoval napadnutý rozsudok za arbitrárny a svojvoľný; súd prvej inštancie neuviedol dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, rozhodol výlučne na základe súhrnu ničím
nepodložených tvrdení žalobcu. Týmto mu bolo odňaté právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia,

čím mu bola tiež odňatá možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať. Zastával ďalej názor, že
súd prvej inštancie sa v rámci dokazovania nevysporiadal so základnou otázkou, či medzi žalobcom
a žalovaným došlo nielen k ústnej dohode vyjadrujúcej ich vôľu, aby žalobca prenechal žalovanému
peňažné prostriedky, ale aj či skutočne došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému v sume
tvrdenej žalobcom, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorá

vzniká až odovzdaním požičanej veci. Súd prvej inštancie absolútne odignoroval nielen skutočnosti,
ktoré počas konania vyšli najavo, ale aj relevantné dôkazy, ktoré hodnoverným spôsobom preukazujú
jehotvrdenia,asíce,ževovzťahukžalobcovivsúčasnostineeviduježiadnezáväzkypolehotesplatnosti
z titulu neuhradených pôžičiek, nakoľko všetky poskytnuté pôžičky riadne a včas vrátil. Namietal, že súd
prvej inštancie sa potrebou skúmania vyššie uvedených okolností vzniku tvrdených pôžičiek dôsledne

neriadil a v celom rozsahu sa stotožnil s nárokom žalobcu, ktoré odôvodnil len konštatovaním, že
žaloba je dôvodná a že mal vykonaným dokazovaním dostatočne preukázané, že žalobca poskytol
žalovanému pôžičky v celkovej sume 36.851,26 eura, ktoré do dnešného dňa neboli vrátené. Súd prvej
inštancie pritom vôbec neskúmal, na základe akých dôkazov dospel k uvedeným záverom, ale ani sa
náležite nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli predložené z jeho strany. Podotkol, že v žiadnom prípade

nespochybňuje skutočnosť, že mu žalobca určité pôžičky fakticky poskytol, avšak nie v sume tvrdenej
žalobcom; toto nesporne preukazuje aj účtovníctvo spoločnosti žalovaného, ktoré bolo schválené
všetkými spoločníkmi žalovaného, vrátane samotného žalobcu. Z jeho účtovníctva jednoznačne vyplýva
poskytnutiepôžičiekžalobcomžalovanémuvcelkovejsume624.300,-Sk(t.j.20.722,96eura),konkrétne
dňa 31.1.2006 poskytnutá pôžička 85.000,- Sk, dňa 21.2.2006 pôžička 500.000,- Sk a dňa 31.3.2006

poskytnutá pôžička 39.300,- Sk.

6. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej nesúhlasil so spôsobom, akým súd prvej inštancie vyhodnotil
svedecké výpovede Ing. S. V. a Ing. L. Š., keď odignoroval najpodstatnejšiu časť svedeckej výpovedeIng. S. V., ktorá sa týka nárokov žalobcu. Svedkyňa Ing. L. Š. zase vypovedala, že bola poverená
žalobcom, aby odovzdala dňa 1.7.2005 spoločníkovi žalovaného MUDr. X. H. sumu 305.000,- Sk,
dňa 5.8.2005 sumu 120.000,- Sk a dňa 15.8.2005 sumu 100.000,- Sk s tým, že účelom týchto

peňažných prostriedkov bola rekonštrukcia medicínskeho centra Thalion. Žalovaný rozporoval jej
výpoveď v časti, v ktorej uviedla, že túto informáciu o využití poskytnutých finančných prostriedkov
na rekonštrukciu medicínskeho centra mala priamo od MUDr. X. H.. Mal za to, že informáciu o účele
uvedenýchpeňažnýchprostriedkovmohlamaťsvedkyňavýlučneodžalobcu,čovšakvžiadnomprípade
nepreukazuje uzavretie zmlúv o pôžičke a poskytnutie pôžičiek. S prihliadnutím na rozporuplnosť tejto

svedeckej výpovede, ako aj na bežnú podnikateľskú prax ďalej zdôraznil, že v prípade, ak má byť
príjemca peňažných prostriedkov právnická osoba, uvedie sa táto právnická osoba v časti výdavkového
pokladničného dokladu označeného ako „vyplatené (komu)“ a v časti označenej ako „podpis príjemcu“
sa uvedie meno osoby, ktorá peňažné prostriedky za právnickú osobu prevzala, t.j. štatutárny zástupca
resp.ináosobapoverenáprevzatímpeňažnýchprostriedkov.Žalobcompredloženépokladničnédoklady
však neznejú na obchodné meno žalovaného, ani z nich nevyplýva, že peňažné prostriedky boli

vyplatené MUDr. X. H. ako štatutárnemu zástupcovi žalovaného, tak ako tvrdila svedkyňa Ing. L. Š..
K žalobcom predloženým výdavkovým pokladničným dokladom z 1.7.2005, 5.8.2005 a 15.8.2005,
uviedol, že tieto nielenže znejú na meno MUDr. X. H. a nie na obchodné meno žalovaného, ale z nich
v žiadnom prípade nevyplýva, že MUDr. X. H. prevzal peňažné prostriedky ako štatutárny zástupca
žalovaného, ako nesprávne tvrdila svedkyňa Ing. L. Š.; v rámci dokazovania predložil dôkazy, ktorými

preukázal, že pod číslami, pod ktorými mali podľa žalobcu byť v účtovníctve žalovaného evidované
predložené výdavkové pokladničné doklady, vedie žalovaný vo svojom účtovníctve iné položky než tie,
ktoré uvádzal žalobca. Zopakoval, že aj napriek skutočnosti, že preukázal spornosť týchto listinných
dôkazov, súd prvej inštancie na ním predložené dôkazy neprihliadal a spornosťou žalobcovho nároku
sa pri hodnotení dôkazov nezaoberal. Z uvedeného vyvodil, že žalobca nielenže nepreukázal uzavretie

ústnych zmlúv o pôžičkách, ale ani to, že peňažné prostriedky uvedené v žalobe pod položkami 1 až
3 mu skutočne odovzdal. Okrem toho zastával názor, že pokladničné doklady nie sú vo všeobecnosti
takými dôkazmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke. K tvrdeniam
žalobcu, že svoj nárok uvedený v žalobe pod položkami 4 až 7 preukazuje potvrdeniami Ing. S. V., ktorá
mala zaslať žalobcovi prehľad poskytnutých pôžičiek a čiastok splatených žalovaným, poznamenal, že

tento prehľad nie je účtovným dokladom, ani žiadnym záväzným potvrdením, ktorý by preukazoval jeho
záväzky voči žalobcovi. Z uvedeného dôvodu tabuľku slúžiacu na evidenciu požičaných a vrátených
peňažných prostriedkov, ktorú mohol nezávisle od seba vytvoriť každý zo spoločníkov žalovaného,
nepovažoval za relevantný dôkaz preukazujúci existenciu jeho záväzkov z titulu pôžičiek poskytnutých
žalobcom. Z výpovede svedkyne Ing. S. V. mu vyplynulo, že neexistujú účtovné doklady na položky

4 až 7 a že tento prehľad bol spracovaný na základe ústnych informácií od spoločníkov žalovaného
a bol odsúhlasený písomne iba emailom zo strany žalobcu. Zdôraznil, že pôžičky pod položkami 4 až
7 a položkou 15 nielenže neeviduje v účtovníctve, ale o ich poskytnutí neexistuje žiaden doklad, ba
ani svedkovia, ktorí by dosvedčili uzatvorenie ústnych zmlúv o pôžičke, ako aj odovzdanie peňažných
prostriedkov žalovanému. Vo vzťahu k položke 8 žalobca predložil ako dôkaz príjmový pokladničný

dokladzodňa28.12.2005,označenýakovkladdopokladne,avšaksprihliadnutímnavýpoveďsvedkyne
Ing. S. V. bol názoru, že žalobca ani v tejto časti uplatňovaného nároku nepreukázal uzatvorenie ústnej
zmluvy o pôžičke, ale ani to, že žalobca odovzdal peňažné prostriedky žalovanému. K predloženému
potvrdeniu o vklade v hotovosti z 8.9.2005 v sume 50.000,- Sk pod položkou 9 v podanom odvolaní
oponoval tým, že nejde o položku uvedenú v jeho účtovníctve a odmietol poskytnutie takejto sumy

titulom pôžičky. Informáciu, že ide o pôžičku uviedol pri vklade peňazí žalobca, čo však automaticky
bez ďalšieho nemôže preukazovať uzavretie zmluvy o pôžičky. Vo vzťahu k predloženému potvrdeniu
o vklade v hotovosti z 12.10.2005 pod položkou 10, podľa ktorého mala Ing. L. Š. vložiť na príkaz
žalobcu do banky na jeho účet 100.000,- Sk, namietal, že z uvedeného nevyplýva, že išlo o peňažné
prostriedky, ktoré mu žalobca poskytol z titulu pôžičky. Vo vzťahu k položke 11 žalobca nepredložil

žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval poskytnutie pôžičky. K sume vrátených pôžičiek 964.300,- Sk,
t.j. 32.008,90 eura, žalovaný dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že sumy vrátených peňažných
prostriedkov neboli medzi stranami sporné; nespochybnil skutočnosť, že mu žalobca poskytol pôžičky,
tietovšakžalobcoviriadnevrátilavsúčasnostineeviduježiadneďalšiepeňažnézáväzkytitulompôžičiek
po lehote splatnosti. Pôžičky uvedené ako položky 12, 13 a 14, ktoré má vedené v účtovníctve ako

pôžičky žalobcu predstavovali celkom 624.300,- Sk (t.j. 20.722,96 eura). V nadväznosti na uvedené
mal za to, že suma vrátených pôžičiek (t.j. 964.300,- Sk/32.008,90 eura) prevyšuje sumu poskytnutých
pôžičiek; nárok žalobcu považoval tak za absolútne nedôvodný. Hodnotil ako neprípustné, aby súd prvej
inštancie vzal do úvahy výlučne dôkazy predložené žalobcom a dôkazy predložené žalovaným nielenženehodnotil, ale ich ani neposúdil ako nedôležité resp. nemajúce pre konanie význam, bez uvedenia
dôvodu ich nevyhodnotenia. Nesúhlasil so zisteniami súdu prvej inštancie, podľa ktorých mal žalobca
žalovanému poskytnúť pôžičky celkovo 150.181 eur, pričom však zo žiadneho tvrdenia, ani dôkazu

predloženého žalobcom takáto suma pôžičiek nevyplýva; ide pritom o sumu viac ako dvojnásobnú
oproti sume tvrdenej žalobcom. Považoval za nezmyselné, ako mohol súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania (bez náležitého odôvodnenia) dospieť k sume, ktorá ani len nebola tvrdená
žalobcom. Za neprípustné mal aj to, aby súd prvej inštancie pri ustaľovaní celkovej sumy požičaných
a vrátených peňažných prostriedkov v odôvodnení napadnutého rozsudku iba uviedol, že „časť bola v

priebehu rokov 2007 a 2008 vrátená.“

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal potvrdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý
považoval za vecne správny, skutkovo a právne riadne odôvodnený. Vykonanie dokazovania považoval
za dostačujúce; súd prvej inštancie vo veci uskutočnil výsluch žalobcu a svedkov Ing. S. V. a Ing. L.
Š., ďalej vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výzvou na splnenie dlhu, odpoveďou žalovaného z

2.8.2011, výdavkovými a príjmovými pokladničnými dokladmi, zoznamom pôžičiek a ďalšími listinnými
dôkazmi. Priklonil sa k názoru súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania bol dostatočne
preukázaný skutkový stav, a teda neuhradenie pôžičiek v celkovej výške 36.851,26 eura. V súvislosti
s námietkou, že v konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav a že súd prvej inštancie ignoroval
listinné dôkazy predložené žalovaným zdôraznil, že žalovaný počas celého konania neprejavoval

záujem o dostatočné objasnenie skutkového stavu a okrem výsluchu Ing. S. V. nenavrhol žiadne
doplnenie dokazovania; v podaní označenom ako „vyjadrenie k žalobnému návrhu“ sa v podstate
nevyjadril k žiadnym tvrdeniam uvádzaným v žalobe, účtovné listinné dôkazy - daňové priznania
žalovaného a účtovnú uzávierku - žalovaný predložil iba z dôvodu, že mu táto povinnosť bola uložená na
pojednávaniach 19.9.2013 a 28.11.2013. Konanie žalovaného nenaplnilo dôkaznú povinnosť v zmysle

§ 120 O.s.p. Konštatovanie žalovaného o nepravdivosti výpovede Ing. L. Š. považoval za zarážajúce;
svedkyňa opísala vo svojej svedeckej výpovedi celý postup odovzdávania finančných prostriedkov
žalovanému prostredníctvom vtedajšieho konateľa, na základe jeho telefonických a osobných žiadostí.
O poskytovaní pôžičiek a o účele poskytovania pôžičiek zo strany žalobcu žalovanému bola svedkyňa
informovaná priamo od štatutárneho zástupcu žalovaného MUDr. X. H. prostredníctvom ústnej a aj

písomnej komunikácie. Z uvedeného mu vyplynulo, že finančné prostriedky odovzdala žalovanému z
poverenia žalobcu, ktorý jej na predmetné úkony udelil splnomocnenie. Rovnako svedkyňa osvedčila
účel poskytnutia pôžičiek, čo žalovaný nespochybnil. Dal do pozornosti odvolacieho súdu, že tvrdenia
žalovaného, že finančné prostriedky uvedené v prehľade pôžičiek pod položkami 1 až 3, preukázané
výdavkovými pokladničnými dokladmi z 1.7.2005, 5.8.2005 a 15.8.2005, nie sú pôžičky žalovaného,

ale MUDr. X. H. ako fyzickej osoby, mal za vyvrátené samotným konaním žalovaného, ktorý jednak
tieto finančné prostriedky zaradil do zoznamu pôžičiek na základe prehľadu zaslaného účtovníčkou
žalovaného žalobcovi a jednak predložením originálov predmetných pokladničných dokladov zo strany
svedkyne Ing. S. V. ako účtovníčky žalovaného na pojednávaní konanom 28.11.2013. Mal tak za zrejmé,
že keby išlo o pôžičky MUDr. X. H. ako fyzickej osoby, žalovaný by nedisponoval s pokladničnými

dokladmi a nemohol by ich predložiť súdu. Žalovaný niekoľkokrát vo svojom odvolaní uviedol, že
žalobca predložil v konaní listinný dôkaz - zoznam pôžičiek, v ktorom uviedol prehľad súm, ktoré
mal žalovanému poskytnúť. Uvádzané tvrdenia vzbudzujú dojem, akoby išlo o prehľad, ktorý si sám
vypracoval žalobca, avšak listinné dôkazy a výsluch svedkov podľa neho jednoznačne preukazujú,
že ide prehľad súm, ktoré vypracoval samotný žalovaný (účtovníčka žalovaného Ing. S. V., ktorá

je stále účtovníčkou spoločnosti). Účtovníčka predmetný zoznam vypracovala na základe súhlasu
spoločníkov žalovaného, proti ktorému nemali námietky. Jediné námietky vzniesol žalobca, a to k
sume 33.193,92 eura (1.000.000,- Sk), ktorú účtovníčka v prehľade označila ako vklad spoločníka;
jednoznačne však preukázal, že na konci roka 2005 nedošlo k navýšeniu jeho vkladu ako spoločníka
do spoločnosti. Nikdy nebol navyšovaný ani vklad žalobcu, ani základné imanie žalovaného. Z vyššie

opísanej svedeckej výpovede mal jednoznačne potvrdenú existenciu pôžičiek. Samotné vyjadrenia
žalovaného si tak protirečia, keď na jednej strane uvádza, že z pokladničných dokladov a pod. nemožno
vyvodiť, že došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke a na strane druhej zasiela prostredníctvom svojej
účtovníčky prehľad súm požičaných od žalobcu s názvom „pôžička Ing. N..“ Zo svedeckej výpovede
ďalej vyplynulo, že súhlas s prehľadom pôžičiek vyjadrili všetci spoločníci žalovaného. Mal za to, že

žalovaný v konaní nepreukázal svoje tvrdenia v odvolaní, že boli žalobcovi vrátené peňažné prostriedky
vo vyššej sume, než v sume, ktorú poskytol žalovanému. Uvedené tvrdenia považoval za účelové,
lebo z akého dôvodu by potom žalovaný vracal žalobcovi viac peňažných prostriedkov ako mal, ak
to nevyplývalo z povinnosti, ktorú mal voči žalobcovi. K jednotlivým položkám z prehľadu pôžičiekzaslaných žalobcovi účtovníčkou žalovaného poukázal na to, že k žalobnému návrhu pripojil listinné
dôkazy, ktoré potvrdzujú odovzdanie finančných prostriedkov žalovanému, sú to jednak výdavkové/
príjmové pokladničné doklady z 1.7.2005, 5.8.2005, 15.8.2005 a 28.12.2005 (položky 1 až 3 a položka

8) podpísané vtedajším konateľom žalovaného a s uvedeným titulom poskytnutia ako pôžička a taktiež
potvrdenia banky o vklade hotovosti na účet žalovaného z 8.9.2005 a 12.10.2005 (položky 9 a 10).
K položke 8 dodal, že predložil príjmový doklad, v ktorom je jednoznačne uvedené, že spoločnosť
LAMA MEDICAL CARE s.r.o. prijala 28.12.2005 od žalobcu finančné prostriedky 100.000,- Sk, čo je
potvrdené podpisom štatutárneho zástupcu žalovaného. Prijatie tejto pôžičky mal za dokázané ďalším

konaním žalovaného a jeho konateľov. Existenciu pôžičiek evidovaných ako položky 4 až 7 a položku
15 z prehľadu pôžičiek mal potvrdenú výpoveďou svedkyne Ing. S. V., účtovníčky žalovaného, ktorá pre
žalovaného vypracúvala okrem iného aj účtovné závierky a mala k dispozícii všetky účtovné doklady
žalovaného. Záverom uviedol, že žalovaný existenciu pôžičiek pod položkami 11 až 14 nespochybňuje.

7. O odvolaní žalovaného proti napadnutému rozsudku odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí

účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na §
470 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. V prejednávanej veci žalobca žalobou podanou proti žalovanému uplatňoval svoj nárok na zaplatenie

36.851,26 eura spolu s ročným úrokom z omeškania 9,5 % zo sumy 36.851,26 eura od 26.7.2011
do zaplatenia titulom vrátenia viacerých pôžičiek, ktoré mal ústne uzavrieť so žalovaným; splatnosť
jednotlivých pôžičiek nebola dohodnutá, nakoľko sa jednalo o pôžičky poskytnuté žalobcom, ako
spoločníkom žalovanej spoločnosti na podporu jej fungovania a to na potrebnú dobu, resp. do doby,
kým sa zásadným spôsobom nezmení situácia. Skutkový základ žaloby sa odvíjal od toho, že žalobca

bol od 19.10.2005 konateľom a spoločníkom žalovanej spoločnosti s výškou vkladu 2.191 eur, čo
zodpovedná podielu 33 % na základnom imaní spoločnosti. Po nedobromyseľnom odvolaní žalobcu
z funkcie konateľa a po viacerých nezhodách spoločníkov sa žalobca rozhodol zmluvou previesť svoj
obchodný podiel na ostávajúcich dvoch spoločníkov; dňa 18.4.2011 uzavrel s MUDr. S. Q. zmluvu o
prevode časti obchodného podielu vo výške 1.095 eur a ten istý deň uzavrel zmluvu o prevode časti

obchodného podielu vo výške 1.096 eur s MUDr. X. H.. Odvolanie žalobcu z funkcie konateľa, prevod
celého žalobcovho obchodného podielu v žalovanej spoločnosti, strata jeho možnosti vykonávať dohľad
nad hospodárením s majetkom spoločnosti a s poskytnutými finančnými prostriedkami, ako aj viaceré
nezhody medzi žalobcom a ostatnými spoločníkmi spôsobili takú zmenu okolností, že žalobca už ďalej
nemal záujem vlastnými finančnými prostriedkami podporovať chod žalovaného. Z odôvodnenia žaloby

vyplýva, že súčet nesplatených pôžičiek postupne poskytnutých žalobcom žalovanému je 36.851,26
eura. V tabuľkovom prehľade požičaných súm pod položkami 1 až 15 je uvedené, kedy malo dôjsť k
uzatvoreniu jednotlivých pôžičiek a výška požičanej sumy nasledovne: (1) 1.7.2005 - 305.000,- Sk, (2)
5.8.2005 - 120.000,- Sk, (3) 15.8.2005 - 100.000,- Sk, (4) 2005 - 73.816,50,- Sk, (5) 2005 - 42.626,-
Sk, (6) 2005 - 34.159,50,- Sk, (7) 2005 - 209.569,-Sk, (8) 28.12.2005 - 100.000,- Sk, (9) 8.9.2005 -

50.000,- Sk, (10) 12.10.2005 - 100.000,- Sk, (11) 13.1.2006 - 100.000,- Sk, (12) 31.1.2006 - 85.000,-
Sk, (13) 21.2.2006 - 500.000,- Sk, (14) 31.3.2006 - 39.300,- Sk, (15) bez uvedenia dátumu - 215.010,-
Sk s poznámkou „mimo účtovníctvo za nákupy“, celkovo pôžičky v sume 2.074.481,- Sk; z tejto sumy
mal žalovaný vrátiť v dňoch 11.1.2007 - 85.000,- Sk, 17.4.2007 - 50.000,- Sk, 1.6.2007 - 50.000,- Sk a
39.300,- Sk, 16.10.2007 - 250.000,- Sk, 28.12.2007 - 100.000,- Sk, 11.4.2008 - 100.000,- Sk, 19.5.2008

- 250.000,- Sk, 22.8.2008 - 40.000,- Sk, celkom 964.300,- Sk. Žalobca zostatok pôžičky vyčíslil na sumu
1.110.181,- Sk, t.j. 36.851,26 eura. Na preukázanie poskytnutých pôžičiek týkajúcich sa položiek 1 až
3 a položky 8, žalobca predložil výdavkové, resp. príjmové pokladničné doklady z 1.7.2005, 5.8.2005,
15.8.2005 a 28.12.2005 a potvrdenia banky z 8.9.2005 a 12.10.2005 o vklade v hotovosti na účet
žalovaného týkajúce sa položiek 9 a 10. K položkám 11 až 13 uviedol, že tieto sumy pôžičiek poskytol

vkladom na účet žalovaného, ale nemá o nich potvrdenie a nemôže ich ani zabezpečiť a navrhol, aby
súd zabezpečil ako listinný dôkaz potvrdenia Tatra Banka, a.s. o jeho vkladoch na účet žalovaného z
13.1.2006, 31.1.2006 a 21.2.2006. Na preukázanie zostávajúcich pôžičiek pod položkami 4 až 7, 14 a
15 navrhol vypočuť účtovníčku žalovaného Ing. S. V., ktorá disponuje potrebnými potvrdeniami.10. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého

druhu. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná
forma a môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu
takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu
zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, alebo peňazí. Keďže táto zmluva
je reálnym kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom

dlžníkovi. Ďalším pojmovým znakom pôžičky je jej dočasnosť.

11. Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (§ 157 ods. 2 O.s.p., teraz § 220 ods. 2 C.s.p.)
korešponduje právo strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením
tohto práva sa strane odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému
využíva možnosť opravného prostriedku. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v spore uplatňovanom

z celkovo 15 zmlúv o pôžičke v odôvodnení napadnutého rozsudku, po vymenovaní dôkazov (niektoré
bez konkrétneho označenia), ktoré vykonal, súhrnne konštatoval zistený skutkový stav iba dvomi vetami,
t.j. že v období od 1.7.2005 do 19.5.2008 žalobca žalovanému poskytol celkom 150.181 eur titulom
pôžičiek, z ktorých mu žalovaná spoločnosť v priebehu rokov 2007 a 2008 časť vrátila; žalovaná
spoločnosť mu doposiaľ, napriek výzve žalobcu na splnenie dlhu z 13.7.2011, pôžičky v celkovej sume

36.851,26 eura nevrátila. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že mal vykonaným
dokazovaním dostatočne preukázané, že žalobca poskytol žalovanému (ním vymenované) pôžičky,
stručne zrekapituloval svedecké výpovede dvoch svedkýň a uzavrel, že vykonaným dokazovaním mal
za preukázané, že žaloba je dôvodná. Zopakoval, že žalobca poskytol žalovanej spoločnosti celkovo
1.110.181,- Sk, t.j. 36.851,26 eura ako pôžičku, ktorá doposiaľ nebola žalovaným žalobcovi vrátená.

12. Súd prvej inštancie v celom súhrne posudzovaných skutočností nevysvetlil (vychádzajúc z hypotézy
hmotnoprávnej normy uvedenej v § 657 Občianskeho zákonníka), ako v spore o zaplatenie 36.851,26
eura s prísl. zhodnotil obsah povinnosti tvrdenia a splnenie dôkaznej povinnosti žalobcu ako veriteľa z
celkovo tvrdených 15 zmlúv o pôžičke, že so žalovaným uzavrel 15 zmlúv o pôžičke, že žalovanému

predmet jednotlivých pôžičiek odovzdal a že žalovaný požičané peniaze riadne a včas nevrátil. S
prihliadnutím na rozsah a obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolaciemu súdu nie je zrejmé,
ako súd prvej inštancie (vôbec) posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ako
vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ktoré vykonal, napr. ako sa vysporiadal s dôkazmi, ktoré boli predložené
zo strany žalovaného a ktoré popierajú nárok žalobcu a akými úvahami sa riadil pri svojom nespornom

závere, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu ústnych zmlúv o pôžičke, na základe ktorých
žalobca poskytol žalovanému celkovo 150.181 eur (zo žiadneho tvrdenia, ani dôkazu predloženého
žalobcompritomtakátosumapôžičieknevyplýva),zktorýchžalovanýžalobcovinevrátil36.851,26euraa
prečo sa de facto s nárokom žalobcu stotožnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva žiaden
vzťah medzi jeho skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov (ktoré úplne absentujú) na

stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Sohľadomnauvedenébolapotomdôvodnánámietka
žalovaného uplatnená v odvolaní, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť základné
náležitosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie vo veci, čo spôsobuje
arbitrárnosť a svojvoľnosť napadnutého rozsudku; tým, že súd prvej inštancie neuviedol dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, žalovanému bolo odňaté právo dozvedieť sa

o príčinách rozhodnutia, čím mu bola odňatá možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti
napadnutému rozsudku.

13. Odvolací súd sa ďalej stotožnil s argumentáciu žalovaného, že súd prvej inštancie sa v rámci
dokazovania nevysporiadal ani s otázkou, či medzi žalobcom a žalovaným došlo nielen k ústnej dohode

vyjadrujúcej ich vôľu, aby žalobca prenechal žalovanému peňažné prostriedky, ale aj, či skutočne došlo
k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému v sume tvrdenej žalobcom, najmä s prihliadnutím
na skutočnosť, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorá vzniká až odovzdaním požičanej veci.
Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou, či v kontexte poznatkov získaných zhodnotením
vykonaných dôkazov (vrátane svedeckých výpovedí) vklad žalobcu na bankový účet žalovaného alebo

vystavenie výdavkového pokladničného dokladu žalobcom môžu bez ďalšieho preukazovať plnenia na
poskytnutie pôžičiek (aj keď popis transakcie ako pôžička by tomu nasvedčoval), ak medzi žalobcom
a žalovaným nebolo písomne dohodnuté, kto, komu a čo poskytuje a ich vyjadrenia a postoje sa v
konaní o tejto otázke nezhodovali. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že podľa § 35 Občianskehozákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony vyjadrené
slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny

úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než
slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na
vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.
Právny úkon sa musí podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný. Vôľa účastníka prenesená do právneho úkonu je prejavená určite a

zrozumiteľne, ak je výkladom objektívne pochopiteľná, t.j. ak môže typický účastník v postavení jeho
adresáta túto vôľu bez rozumných pochybnosti o ich obsahu adekvátne vnímať. Určitosť predstavuje
kvalitu obsahu právneho úkonu; právny úkon je neurčitý, ak sa konajúcemu nepodarilo jednoznačným
spôsobom stanoviť obsah vôle, pričom neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani za
použitia výkladových pravidiel. Zrozumiteľnosť potom vyjadruje kvalitu spôsobu (formy) prejavu vôle.
Zákonná požiadavka na určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu nie je stanovená len na ochranu

niektorého z jeho účastníkov. Treba zdôrazniť, že vzhľadom k všeobecnej požiadavke právnej istoty je
objektívne v záujme všetkých strán právneho úkonu a tiež v záujme dotknutých tretích osôb, aby bola
vôľa prejavená v právnom úkone poznateľná.

14. Na uvedenom základe odvolací súd považoval za relevantné odvolacie dôvody žalovaného, ktoré

v zmysle vyššie uvedeného poukazovali na nedostatočné zhodnotenie uplatneného nároku žalobcu
a procesnej obrany žalovaného, uvedenými dôvodmi sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
dostatočne nevysporiadal, čo malo vplyv na jeho neúplné a predčasné skutkové a právne závery.
Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace

otázky vo vzťahu k nároku uplatňovanému z 15 ústne uzatvorených zmlúv o pôžičke, súd prvej inštancie
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred
odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b)
C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 O.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v ňom opätovne

posúdi dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie 36.851,26 eura s ročným úrokom z omeškania 9,5
% zo sumy 36.851,26 eura od 26.7.2011 do zaplatenia v naznačenom smere a bude povinný riadiť
sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p.
viazaný. Vezme do úvahy, že zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej
i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci,

nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež
tvrdí. Neopomenie, že z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v § 657 Občianskeho zákonníka,

ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznú povinnosť veriteľa vyplýva, že v spore o vrátenie
požičanej čiastky má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu
o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil.
Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa vyplýva dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že
zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal dlžníkovi finančné prostriedky.

Povinnosťou dlžníka je zase uniesť dôkazné bremeno tvrdenia, že požičané peniaze veriteľovi podľa
dohody vrátil.

15. Súd prvej inštancie spor opätovne prejedná na pojednávaní, berúc do úvahy, že s účinnosťou od
1.7.2016 súdy v konaní postupujú a rozhodujú v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi

pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi C.s.p. (Čl. 16 ods. 1
Základných princípov C.s.p.). Na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav (osobitne ku každej
z 15 tvrdených ústne dojednaných zmlúv o pôžičke) potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo
vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné, dôsledne vyhodnotí tvrdenia strán a svedkov o
podstatných okolnostiach, za ktorých došlo k vloženiu peňazí žalobcom na bankový účet žalovaného,

resp. za ktorých došlo k odovzdaniu peňazí MUDr. X. H. a skúmajúc pasívnu legitimáciu žalovaného
zistí, prečo v prípade, ak mal byť príjemcom peňažných prostriedkov z pôžičky žalovaný, nie je žalovaný
ako právnická osoba uvádzaný v časti výdavkového pokladničného dokladu označeného ako „vyplatené
(komu)“. Pri skúmaní aktívnej legitimácie žalobcu zase vyhodnotí tú časť výpovede svedkyne Ing. L. Š., vktorej uviedla, že je účtovníčkou v spoločnosti SM international, spol. s r. o., ktorej jediným spoločníkom
a konateľom je žalobca a že peniaze, ktoré boli vyplatené MUDr. X. H. a žalovanému pochádzali „z
firmy žalobcu SM international, spol. s r. o.“ Vo vzťahu k svedeckým výpovediam Ing. S. V. a Ing. L. Š.

nestačí voľne zrekapitulovať ich obsah, ale je potrebné z nich učiniť poznatky, ktoré súd prvej inštancie
získa zhodnotením obsahu týchto svedeckých výpovedí (výsledky jeho hodnotenia budú zodpovedať
pravidlám logického myslenia) a porovná ich s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných
dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov bude záver o pravdivosti alebo nepravdivosti

tvrdenýchskutočností,ktorýbudepodkladomprezáverotom,čiadoakejmierystranysporusplnilisvoju
povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré prípadne vyznie v záver, že
pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie
nepriaznivo pre stranu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Súd prvej inštancie sa vysporiada
s odvolacími námietkami žalovaného a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových
zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by

obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. Súd prvej inštancie z hľadiska § 191
ods. 1 C.s.p. vyhodnotí navzájom si odporujúce dôkazy, a uvedie, prečo niektoré z nich pokladá za
vierohodné a prečo niektoré odmietol vziať pri formulácii rozhodnutia do úvahy.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).