Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. august 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/318/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713201666
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1713201666.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcov: 1/ J. T., nar.
XX.X.XXXX, J. D. XX, G., 2/ PetR. T., L.. X.X.XXXX, J. D.Ä. XX, G., 3/ S. T.Á., L.. XX.X.XXXX, J. D.
XX, G. proti žalovaným: 1/ C. B., L.. XX.X.XXXX, J. J. XX, J., 2/ O. J., L.. X.X.XXXX, J. C. XXX, C.,
zastúpeného: Advokátska kancelária MHS Legal, s.r.o. so sídlom Seberíniho 1, Bratislava, IČO: 36 866
687, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 7.6.2017, č.k. 10C/26/2013-297, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/,2/ sa proti žalobcom 1/,2/,3/ p r i z n á v a spoločný a nerozdielny nárok na plnú náhradu
trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ G. T., nar.
X.X.XXXX, 2/ S. T., L.. XX.X.XXXX, obaja bytom D. XX, G. domáhali určenia, že sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi bytu č. XX, nachádzajúceho sa na X. poschodí (ďalej „byt“) v bytovom dome na SväP.
A.. vchod Č.. XX E. G., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Pezinok, okres
Pezinok, obec Pezinok, kat. územie Pezinok ako stavba - bytový dom súpisné č. XXXX, postavený na

pozemkoch zapísaných na LV č. XXXX, kat. územie Pezinok, parcely registra „C“, parcelné č. XXX/XX,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 186 m2, bytový dom súpisné č. XXXX, postavený na pozemkoch
zapísaných na LV č. XXXX, kat. územie Pezinok, parcely registra „C“, parc.č. XXX/XX, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 184 m2 a bytový dom súpisné č. XXXX, postavený na pozemkoch zapísaných na
LV č. XXXX, kat. územie Pezinok, parcely registra „C“, parcelné č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria
o výmere 186 m2, a to i s prislúchajúcim podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu o veľkosti 7421/357560 (ďalej spolu aj ako „nehnuteľnosť“). Vo výroku rozhodnutia deklaroval,

že žalobcovia 1/,2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/,2/ trovy konania v plnom
rozsahu.

2. Zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil § 124, § 143, § 37 ods.1, § 39, § 46 ods.1
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník „), § 5 ods.1 zákona č. 182/1993
Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej „ O.s.p.“), § 470 ods.1, § 137 písm. c/, § 191 ods.1,2 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilný sporový poriadok ( ďalej „ C.s.p.“) keď pri skúmaní danosti naliehavého (kvalifikovaného)
právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe uviedol, že skúmanie tejto otázky je otázkou právnej
kvalifikácie rozhodujúcich skutočností pomerov ohrozených neistotou, a teda nebezpečenstvom
budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Pre žalobcov to znamená nevyhnutnosť tvrdiťa dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavý právny
záujem na určení je daný vtedy, ak medzi stranami existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty

(najmä u žalobcov), resp. právny vzťah medzi stranami je sporný a jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny
určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť
odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je
spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu

spornosti daného právneho vzťahu alebo práva. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu
ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva
žalobcov, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva
konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania.

3. Súd prvej inštancie v odôvodení rozhodnutia konštatoval, že žalobcovia žiadali určiť, že sú vlastníkmi

bytu, ktorý bol prevedený na žalovaného 1/ a následne na žalovaného 2/ bez toho, aby navrhli
vyrovnanie záväzkov, ktoré v súvislosti a následkom opakovaného prevodu vlastníckeho práva k
bytu vznikli. Žalobcovia (najmä žalobkyňa 2/) žiadnym spôsobom nespochybnila, že by za prevod
vlastníckeho práva na žalovaného 2/ dostala protiplnenie. Jej vyjadrenia boli v tomto ohľade rozporné,
najprv tvrdila, že dostala „na ruku“ 5 300 eur, potom 6 000 eur, jej vyjadrenia neboli jednoznačné ani

v tom smere, aké dlhy a v akej výške boli zo sumy ktorá jej bola odovzdaná vyrovnané, takisto sa
nevedela ustáliť v tom, akú vysokú pôžičku chcela predajom bytu získať. Jednoznačné však bolo, že
týmto prevodom bol splatený záväzok žalobkyne 2/ voči spoločnosti TOMA úverová a leasingová,
a.s., ktorá v čase uzavretia spornej kúpnej zmluvy dňa 5.9.2011 bola na Liste vlastníctva zapísaná
ako záložný veriteľ (výpis z LV č. XXXX k.ú. Pezinok zo dňa 5.9.2011, žiadosť záložného veriteľa -

spoločnosti TOMA úverová a leasingová, a.s. o výmaz záložného práva viaznuceho na byte zapísanom
na LV č. XXXX k.ú. G. zo dňa 6.9.2011, aktuálny výpis z LV, čl. E. bod X Zmluvy o prevode vlastníctva k
bytu zo dňa 5.9.2011). Žalobcovia nespochybnili ani skutočnosť, že dňa 6.9.2011 bol vyplatený dlh voči
správcovi bytového domu vo výške 2 555,92 eur, potvrdenie správcu bolo vystavené na meno žalobcu
1/ (vyhlásenie správcu v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zo

dňa 6.9.2011, príjmový pokladničný doklad č. G. zo dňa 6.9.2011) a že 26.2.2013 žalovaný 2/ vyplatil
všetky dlhy viaznuce na byte, ktoré s ohľadom na časové súvislosti museli vzniknúť v čase, keď byt ešte
riadneužívaližalobcovia(1133,03eur).Ztýchtoskutočnostísúdprvejinštancieustálil,že autoritatívnym
určovacím výrokom by neodstránil neistotu medzi stranami sporu, nevyriešeným by zostalo vzájomné
vysporiadanie a všetky právne dôsledky spojené s viacnásobným prevodom bytu. Vzájomné plnenie

by mal pritom primárne žiadať ten, kto má záujem na navrátení vzťahov, t.j. v tomto konkrétnom
prípade žalobcovia. Podmienky prípustnosti určovacej žaloby korešpondujú s jej funkciou dosiahnuť
úpravy tvoriace určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov a komplexného
riešenia vzťahov strán. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že takúto funkciu bude určovacia
žaloba plniť, nemožno predpokladať ani právny záujem na tomto určení. Záver súdu o (ne)existencii

naliehavého právneho záujmu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne
prípustným nástrojom ochrany práva žalobcov, či rieši celý obsah sporného právneho stavu, či túto
spornosť odstraňuje a či len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné
konanie. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ak by vyhovel žalobcom, bola by nastolená situácia, kedy by
sa žalobcovia opäť stali vlastníkmi bytu bez toho, aby boli povinní čokoľvek vracať a nároky žalovaných

na vydanie bezdôvodného obohatenia by boli citeľne ohrozené. Mal za nutné zohľadniť aj skutočnosť, že
na byte viazlo záložné právo, ktoré bolo vymazané následkom prijatého protiplnenia za (čo aj neplatný)
prevod nehnuteľnosti. Nestotožnil sa s právnou argumentáciou žalobcov, podľa ktorej je naliehavý
právny záujem na určení práva daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo
patrí žalovanému, a teda vyhovujúci rozsudok by bol podkladom pre vykonanie obnovy vlastníckeho

práva pôvodných vlastníkov. Takýto právny názor síce ustálila súdna prax a je všeobecne uznávaným,
avšak nekonzumuje osobitosti jednotlivých prípadov. Generálna aplikácia tejto premisy by mohla viesť
k rozhodnutiu, ktorého dôsledky by boli v ostrom rozpore so základnou funkciou určovacej žaloby
komplexne odstrániť vzniknutú právnu neistotu a zabrániť množeniu ďalších sporov medzi dotknutými
stranami. Žalobcovia 1/,2/ v tomto smere jednoznačne neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že

by bola daná existencia naliehavého právneho záujmu, vôbec sa nevysporiadali s potrebou riešenia
právnych vzťahov vzniknutých po opakovaných prevodoch bytu, počas celého konania naviac takmer
žiadnym spôsobom nereagovali na procesnú obranu žalovaných, ich procesný postup nekorešpondoval
s celkovým vývojom sporu, následkom čoho sa im nepodarilo preukázať danosť naliehavého právnehozáujmu. S prihliadnutím na vývoj judikatúry v tom, že v prípadoch určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam
je nutné naliehavý právny záujem chápať v omnoho širšom kontexte ako ho prezentovali žalobcovia,
súd prvej inštancie konštatoval že pre nedostatok naliehavého právneho záujmu nemohol vo veci v

zmysle žaloby meritórne rozhodnúť.

4. V ďalšom odôvodnení rozhodnutia sa súd prvej inštancie i napriek neexistencii naliehavého
právneho záujmu s odkazom na vykonané znalecké dokazovanie vysporiadal aj s otázkou platnosti
Zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu zo dňa 5.9.2011, ktorú posúdil v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka za absolútne neplatnú, keďže táto trpí vadou vôle žalobcu 1/, ktorého podpis na zmluve nebol
evidentne pravý. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pri podpise onačenej zmluvy nebol spáchaný
trestný čin (súd sa stotožnil so závermi v uznesení Č.: M.-XX/OEK-G.-XXXX zo dňa 12.6.2013)
avšak zmluva je absolútne neplatná následkom toho, že žalobkyňa 2/ poskytnutím občianskeho
preukazu žalobcu 1/ tretím osobám vedome umožnila, aby túto zmluvu podpísala namiesto žalobcu
1/ iná osoba. Následne pri vysporiadavaní sa, či vlastnícke právo k bytu mohlo prejsť z nevlastníka

(žalovaného 1/) na žalovaného 2/ na základe ďalšej Kúpnej zmluvy zo dňa 12.1.2012 konštatoval,
že za účelom poskytnutia ústavnoprávnej ochrany v zmysle čl. 20 Ústavy je povinný postaviť na
roveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom, čím sa dostávajú do vzájomnej kolízie dve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom

právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad
alium transfere potest quam ipse habet). Pokiaľ nemožno zachovať maximum z oboch základných
práv, je nutné prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti s ohľadom na individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu - vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere, ktorému je nutné poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k

nehnuteľnostiam evidovaným v katastri od právneho úkonu, ktorý bol neskôr posúdený ako absolútne
neplatný. Fundamentálnou podmienkou pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné skúmať z úradnej povinnosti, ak je
vlastníctvo nadobúdateľa spochybňované treťou osobou. Je teda možné, aby v prípade, že nadobúdateľ
odvodzoval svoje vlastnícke právo od osoby, ktorá sa v skutočnosti nestala vlastníkom nehnuteľnosti,

sa tento nadobúdateľ stal skutočným vlastníkom veci. Je vždy nevyhnutné, aby všeobecné súdy
zvažovali existenciu dobrej viery nadobúdateľa a z toho vyplývajúcu možnosť nadobudnutia sporného
vlastníckeho práva nielen iba vtedy, pokiaľ sa toho nadobúdateľ konkrétne výslovne dovoláva, a to aj
vtedy, pokiaľ z ďalších okolnosti prípadu či tvrdení strán vyplýva, že by nadobúdateľovi mohla svedčiť
dobrá viera.

5.Súdprvejinštancie,usilujúczachovaťmaximumzobochdotknutýchpráv,vyhodnocoval každýaspekt
vzniknutých vzťahov medzi stranami sporu a stret dotknutých práv riešil v súlade so všeobecnou
ideu spravodlivosti tak, aby boli riadne zohľadnené nielen individuálne okolnosti prípadu, ale aj určité
všeobecné súvislosti dopadajúce na všetky prípady riešeného typu. V rámci týchto skutočností zobral

do úvahy dĺžku doby, ktorá uplynula od vadného zápisu urobeného na základe absolútne neplatnej
Zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu zo dňa 5.9.2011. Návrh na vklad vlastníckeho práva
v zmysle tejto zmluvy bol podaný dňa 6.9.2011, tento bol povolený dňa 13.9.2011 a do dispozície
žalobcov sa rozhodnutie o povolení vkladu dostalo dňa 27.9.2011 (doručenky pripojené k rozhodnutiu o
povolení vkladu v spisovom obale katastra č. V XXXX/XXXX). Žaloba o určenie vlastníckeho práva bola

podaná až dňa 5.2.2013, t.j. takmer poldruha roka od uskutočnenia vadného zápisu. Súd prvej inštancie
taktiež skúmal okolnosti za ktorých k absolútne neplatnému právnemu úkonu a nasledujúcemu zápisu
do katastra nehnuteľností došlo, hlavne či pritom bol spáchaný trestný čin a či sa žalobca 2/ mohol
skutočne zúčastniť predmetného katastrálneho konania. Z vykonaného dokazovania mal za zrejmé,
že žalobcovia krátko pred podaním žaloby podali trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania

trestného činu podvodu ktoré bolo odmietnuté uznesením ČVS: M.-XX/OEK-G.-XXXX zo dňa 12.6.2013
s poukazom na subsidiaritu trestnoprávnej represie. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa 2/
chcela vziať trestné oznámenie späť (nulitný akt), pretože si uvedomuje, že konala protiprávne a vedela,
že bez manžela a s jeho občianskym preukazom podpisuje zmluvu o prevode vlastníckeho práva k
bytu (dňa 5.9.2011). Sama žalobkyňa 2/ pred OR PZ v Pezinku uznala, že na nej nebol spáchaný

trestný čin podvodu a nebola pri podpise spornej zmluvy uvedená do omylu (§ 221 ods. 1 Trestného
zákona). Súd prvej inštancie pri zohľadnení, že pri podpise absolútne neplatnej zmluvy nebol spáchaný
trestný čin podvodu, že žalobkyňa 2/ sama zabránila žalobcovi 1/ zúčastniť sa podpisu zmluvy, neuveril
rozporným tvrdeniam žalobkyne 2/, ktorá sa evidentne snažila čo najrýchlejšie a bez vedomia žalobcu1/vyriešiť svoju nepriaznivú finančnú situáciu. Jej tvrdenia, že sa malo jednať len o krátkodobý predaj
bytu, resp. že malo ísť len o pôžičku absolútne nekorešponduje s listinnými dôkazmi založenými v
spise, keď obsah Zmluvy o prevode vlastníckeho práva zo dňa 5.9.2011 je jednoznačný, nemožno

logicky ustáliť, že by bola táto zmluva zastretá iným právnym úkonom a žalobkyňa 2/ by mohla byť
uvedená do omylu. V priebehu konania žalobkyňa 2/ raz uvádzala, že nevedela že predáva byt, potom
zas tvrdila, že vie že predala byt bez vedomosti žalobcu 1/, nevedela sa ustáliť ani vo vyjadrení,
aké protiplnenie dostala za byt „na ruku“, resp. aké jej záväzky boli z tohto protiplnenia uhradené,
najprv uviedla, že sa o možnostiach riešenia svojej finančnej situácie dozvedela z autobusu, následne

však svoje vyjadrenia zmenila a trvala na tom, že sa o nich dozvedela od zamestnankyne spoločnosti
TOMA úverová a leasingová, a.s. . Súd prvej inštancie mal za to, že ak by aj žalobkyňa 2/ skutočne
nemala vôľu „trvalo“ scudziť byt, jej konanie pri podpise spornej zmluvy vykazuje veľmi vysokú mieru
nedbanlivosti a neobstojí oproti ochrane vlastníckeho práva žalovaných. Uzavretie nájomných zmlúv zo
dňa 12.1.2012 a 15.10.2012 s tým, že podpis na nich bol riadne osvedčený notárom (čo žalobcovia
v priebehu konania nespochybnili) nemožno vyhodnotiť inak ako tak, že žalobkyňa 2/ akceptovala

vzniknutý právny stav, t.j. stratu nehnuteľnosti. Spísanie notárskej zápisnice sp. zn. N 494/2012, Nz
57122/2012, NCR1s 57987/2012 dňa 19.12.2012 obsahom ktorej je vyhlásenie žalobkyne 2/ o uznaní
záväzku voči oprávnenej osobe - žalovanému 1/ vypratať byt len potvrdzuje tento záver. Načasovanie
žaloby a trestných oznámení zo strany žalobcov až po dátume 15.1.2013, kedy mali byt vypratať skôr
naznačujú účel vyhnúť sa exekúcii v prospech žalovaného 2/ ako oprávneného z predmetnej notárskej

zápisnice.

6. Pokiaľ ide o otázku ochrany pôvodného vlastníctva žalobcu 1/, t.j. či táto môže prevážiť nad
ochranou vlastníctva dobromyseľného nadobúdateľa, súd prvej inštancie uviedol, že procesný útok
spočívajúci v nevedomosti žalobcu 1/ vyhodnotil ako nepreukázaný. Žalobcovia tvrdili, že žalobca 1/

sa o „celej záležitosti“ dozvedel až 16.1.2013 po tom, ako bol neznámou osobou vyzvaný na vypratanie
bytu. K neplatnému prevodu bytu došlo dňa 5.9.2011, dňa 27.9.2011 kataster doručoval rozhodnutie
o povolení vkladu aj žalobcovi 1/, ktorý rozhodnutie evidentne neprevzal osobne (na doručenke je
zrejme podpísaná žalobkyňa 2/ ktorá list prevzala ako splnomocnenec). Žalovaní na uvedené v priebehu
konania upozorňovali, žalobcovia sa však k tejto skutočnosti žiadnym spôsobom nevyjadrili. Takisto

žiadnym spôsobom nereagovali na procesnú obranu žalovaných, podľa ktorej vyhlásenie v zmysle §
5 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zo dňa 6.9.2011 ako aj
prislúchajúci príjmový pokladničný doklad (ktoré boli súdu predložené a teda sa dostali aj do dispozície
žalobcov) boli vystavené v prospech (na meno) žalobcu 1/, a teda existuje reálny predpoklad, že pre toto
potvrdenie išiel k správcovi sám žalobca 1/ (a sám aj dlh vyplatil). Žalobcovia sa taktiež nevyjadrili ani k

tvrdeniu žalovaného 1/, podľa ktorého im mal každému osobitne zaslať výzvu na vysťahovanie z bytu na
dôkaz čoho predložil podacie lístky potvrdené poštou zo dňa 19.12.2011. Za zmienku stojí aj žalovaným
2/ predložené plnomocenstvo zo dňa 8.12.2012 zo žalobcu 1/ na žalobcu 2/ na „podpisovanie dokladov
ohľadom bytu“, ku ktorého existencii sa žalobcovia taktiež žiadnym spôsobom nevyjadrili a dokonca
nenamietali ani fakt, že podpis na tomto plnomocenstve bol jedným z podkladov pre Znalecký posudok

č. XX/XXXX ako porovnávací podpis ozn. PM č. XX. Tento znalecký posudok bol žalobcom (právnemu
zástupcovi) doručený dňa 10.10.2016, odkedy sa konali 3 pojednávania (20.1.2017, 31.3.2017 a
7.6.2017) a žalobcovia evidentne akceptovali skutočnosť, že znalec považoval podpis žalobcu 1/ na
plnomocenstve zo dňa 8.12.2012 za pravý. Vo svetle týchto skutočností vyznieva podľa názoru súdu
prvej inštancie nepravdepodobne aj tvrdenie žalobcu 1/, že si až do roku 2013 nevšimol že zo

spoločného účtu ktorý mal so žalobkyňou 2/ zmizlo 33 000 eur, keď sám pri podaní trestného oznámenia
dňa 17.1.2013 tvrdil, že žalobkyňa 2/ mala finančné problémy už 4 roky.

7. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nemal dôvod pochybovať o dobrej viere žalovaného 2/
a a ani žalovaného 1/, žalobcovia (resp. najmä žalobkyňa 2/, ktorá vykonala všetky rozhodné právne

úkony) počas celého konania ani raz neuviedli, že by do dňa predchádzajúceho začatiu konania mohli
mať žalovaní vedomosť o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Žalovaný 1/ podľa zhodných vyjadrení
strán nebol pri podpise spornej zmluvy u notára, a teda nemal dôvod predpokladať, že by podpis žalobcu
1/ osvedčený notárom, mal byť nepravý. Takisto mu bolo predložené vyhlásenie v zmysle zákona č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov na meno žalobcu 1/. Žalobcovia žiadnym

spôsobom nespochybnili ani vyjadrenie žalovaného 2/ (ktorý nehnuteľnosť nadobudol od žalovaného
1/ ), podľa ktorého sa žalobkyňa 2/ nikdy pred ním nemala zmieniť o neplatnosti Zmluvy o prevode
vlastníckeho práva zo dňa 5.9.2011, aj keď o nej evidentne vedieť musela (sama uviedla, že občiansky
preukaz vzala žalobcovi 1/ bez jeho vedomia a vedome ho doniesla k notárovi). Uvedené vyjadreniepodporuje aj dôkaz vo forme nájomnej zmluvy, ktorú žalobkyňa 1/ podpísala so žalovaným 2/ ako
novým vlastníkom bytu. Ostatné tvrdenia žalobcov, ktoré hmlisto naznačovali vzťah medzi žalovanými
navzájom, žalovanými a p. T., resp. ženou s blond vlasmi menom Iveta, nemal súd prvej inštancie za

preukázané a to nielen z dôvodu zjavnej nekonzistentnosti a chaotickosti tvrdení žalobkyne 2/, ale i z
dôvodu absolútnej absencie dôkazov, ktoré by aspoň sčasti podporili jej tvrdenia.

8. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby , keď žalobcovia
nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu ktorý je conditio sine qua non určovacej žaloby

a taktiež nepreukázali, že by potreba ochrany vlastníckeho práva žalobcov mala prevažovať nad
potrebou ochrany vlastníckeho práva žalovaných. Žalobcovia sa evidentne ocitli v dôkaznej núdzi a
neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia, následkom čoho súd prvej inštancie vyhodnotil celkové vyznenie
procesného útoku žalobcov 1/,2/ ako perfídne s následkom straty sporu. Podľa názoru súdu prvej
inštancie je s poukazom na všeobecnú ideu spravodlivosti potrebné zachovať právny stav aký je v
súčasnosti,nemožnototižzachovaťmaximumzkolidujúcichzákladnýchpráv.Vodôvodnenírozhodnutia

napokon uviedol, že vychádzajúc z princípu právnej istoty a z neho vyplývajúceho princípu dôvery v
akty štátu a ochrany dobrej viery, z princípu ochrany nadobudnutých práv, mal za nevyhnutné chrániť
dobrú vieru žalovaného 2/. Konštatoval, že jeho závery sú s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 489/2016 zo dňa 17.8.2016 ústavne udržateľné a v súlade s princípom
všeobecnej idey spravodlivosti. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal najmä na vysokú mieru

nedbanlivostného správania sa žalobcov ktorá neobstojí oproti (ani žalobcami) nespochybnenej dobrej
viere žalovaných.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods.1 v spojení s § 255 ods.1 C.s..

10. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/,2/ navrhujúc, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. K záverom súdu prvej inštancie o tom, že
žalobcovia 1/,2/ nepreukázali naliehavý právny záujem na určovacej žalobe konštatovali, že naliehavý
právny záujem na určovacej žalobe je daný vždy, pokiaľ sa nárok týka určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Otázka povinnosti protiplnenia, ako je uvedené v ods.20 rozsudku nemá oporu v

zákone. Povinnosť žalobcov uplatniť v rámci takejto žaloby protiplnenie, ako synalagmatický záväzok,
nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Žalovaní majú zákonnú možnosť domáhať sa svojich
finančných nárokov, ak ich preukážu v rámci plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia. Vo vzťahu k
záverom súdu prvej inštancie o tom, že pri absolútnej neplatnosti Zmluvy o prevode vlastníctva bytu
zo dňa 5.9.2011, je potrebné chrániť v poradí druhého nadobúdateľa bytu (žalovaného 2/) odvolatelia

konštatovali, že doterajšia súdna prax nasvedčuje tomu, že pri zmluvnom prevode nehnuteľnosti je
okamžité nadobudnutie nehnuteľnosti okamihom vydania rozhodnutia správneho orgánu o povolení
vkladu od nevlastníka vylúčené. V prípade neplatného právneho úkonu je potom irelevantné skúmať
otázku dobrej viery, keďže hmotnoprávna úprava v Občianskom zákonníku a v zákone o katastri
nehnuteľnosti je v tomto smere jednoznačná. Z uvedeného vyplýva, že jediná možnosť je domáhať sa

svojho práva určovacou žalobou o určení vlastníctva na súde, keď len na základe takéhoto rozhodnutia,
kedy súd určí, že vlastníkmi predmetného bytu sú žalobcovia 1/,2/, môže dôjsť k zmene zápisu na liste
vlastníctva.

11. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako

vecne a právne potvrdiť a zaviazať žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolacie námietky
odvolateľov označil za účelové a plne sa stotožnil s názorom, že žalobcovia nepreukázali existenciu
naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. V prípade, že by sa žalobcovia stali na základe
rozhodnutia súdu vlastníkmi nehnuteľností, nevedeli by vrátiť žalovanému 1/ kúpnu cenu nehnuteľnosti
a tento by ju musel vymáhať súdnou cestou. Vzhľadom na výšku kúpnej ceny by sa s najväčšou

pravdepodobnosťou museli pohľadávky žalovaného 1/ uspokojiť predajom nehnuteľnosti. K ochrane
dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v jeho prípade uviedol, že ochrana
dobromyseľného nadobúdateľa je postavená na rovnakú úroveň ako ochrana vlastníckeho práva
pôvodných vlastníkovnehnuteľnosti.Priamozostranyžalobcov,resp.jednéhoznichdošlokvedomému
prevodu vlastníckeho práva , pričom žalobkyňa 2/ celkom vedome zobrala občiansky preukaz žalobcu

1/ (svojho manžela) a riešila prevod ich spoločného bytu. Úvahy súdu prvej inštancie vychádzajúce
z aktuálnej judikatúry Ústavného súdu SR sú preto v danej veci správne a plne opodstatnené. Od
žalovaného 2/ nie je vzhľadom na okolnosti prípadu možné spravodlivo požadovať, aby teraz stratilvlastníctvo, a to len na základe toho, že žalobcovia sa po čase, keď mali začať riešiť svoju bytovú
situáciu rozhodli, že začnú spochybňovať platnosť kúpnej zmluvy .

12. V priebehu odvolacieho konania po úmrtí žalobcu 1/ zomr. dňa 18.12.2017, odvolací súd uznesením
zo dňa 26.6.2018, č.k. 7 Co/318/2017- 371 podľa § 63 ods.1,2, § 65 ods.1,2,3 C.s.p. rozhodol, že v
odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalobcu 1/ G. T., L.. X.X.XXXX, X.. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom D.P. XX, G. s jeho dedičmi J. T., L.. XX.X.XXXX, J. D. XX, G. ako žalovaným 1 a G. T. , L..
X.X.XXXX, J. D. XX, G. ako žalovaným 2/. O pokračovaní s ďalšou dedičkou S. T., L.. XX.X.XXXX

odvolací súd nerozhodoval, nakoľko táto v konaní vystupuje na strane žalobcu (ako žalobkyňa 2/) s tým,
že v ďalšom priebehu konania bude označovaná ako žalobkyňa 3/.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods.
1a378ods.1 C.s.p.,beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1C.s.p.),keďžesanejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si

nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

14. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2
C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi vzťahujúcimi sa

k odvolaním napadnutému rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu o určenie, že
pôvodní žalobcovia 1/,2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. 21, nachádzajúceho sa na 4.
poschodí v bytovom dome na D. A.. E. Č.. XX v G., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX vedenom Okresným
úradom Pezinok, okres G., obec G., kat. územie G. ako stavba - bytový dom súpisné č. XXXX, postavený
na pozemkoch zapísaných na LV č. XXXX, kat. územie G., parcely registra „C“, parcelné č. XXX/XX,

zastavané plochy a nádvoria o výmere 186 m2, bytový dom súpisné č. XXXX, postavený na pozemkoch
zapísaných na LV č. XXXX, kat. územie G., parcely registra „C“, parc.č. XXX/XX, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 184 m2 a bytový dom súpisné č. XXXX, postavený na pozemkoch zapísaných na
LV č. XXXX, kat. územie G., parcely registra „C“, parcelné č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 186 m2, a to i s prislúchajúcim podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

domu o veľkosti XXXX/XXXXXX a deklaroval, že žalobcovia 1/,2/ sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť žalovaným 1/,2/ trovy konania v plnom rozsahu. Keďže v odôvodnení rozhodnutia dostatočne
a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.) vzťahujúcimi sa k prijatému

rozhodnutiu, ktoré odvolatelia zopakovali v podanom odvolaní, využíva možnosť danú mu ust. §
387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia a možnosti v plnej miere na ne odkázať.

15. V záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami uvádza, že rozsah prieskumu vykonaného v

rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací
súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku
a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom
preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie preskúmaval výlučne v rozsahu odvolacích dôvodov obsiahnutých v podanom

odvolaní smerujúcich proti úvahe prijatej súdom prvej inštancie o tom, že žalobcovia nepreukázali
naliehavý právny záujem na určovacej žalobe a v nadväznosti na vyslovený právny názor o neplatnosti
Zmluvy o prevode bytu zo dňa 5.9.2011 proti prijatej úvahe o tom, že je potrebné chrániť v poradí
druhého nadobúdateľa bytu (žalovaného 2/), keďže tento bol vo svojom konaní dobromyseľný a
jeho dobromyseľnosť nebola spochybnená. Obsah v odvolaní formulovaných námietok je možné

podriadiť pod odvolací dôvod uvedený v § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p., t.j. že súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil. Z obsahu odvolania nevyplýva akákoľvek námietka smerujúca proti
skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania a
ktoré veľmi podrobne rozviedol v odôvodnení rozhodnutia (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.). K odvolateľmi
uplatnenému odvolaciemu dôvodu treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkovýchzáverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom súd prvej inštancie
vyvodil zo správnych skutkových záverov správne právne závery a aplikoval správny právny predpis,
namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

16. Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s úvahou súdu prvej inštancie , ktorý pri skúmaní
základného procesného predpokladu určovacej žaloby, t.j. existencie naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení dospel k záveru, že v danej veci by sa autoritatívnym určovacím výrokom
neodstránila neistota medzi stranami sporu, tento by vzhľadom na v odvolaní nenamietané zistené

skutkové okolnosti prípadu podrobne uvedené v odôvodnení rozhodnutia (na ktoré odvolací súd v plnej
miere odkazuje) nevyriešil celý obsah sporného právneho stavu; naopak, tento by vyvolal stav, kedy by
po tomto konaní museli nasledovať iné konania súvisiace so vzájomnými nárokmi žalobcov a žalovaným
1/ a medzi žalobcami a žalovaným 2/. Pokiaľ žalobcovia v priebehu konania a i v podanom odvolaní
namietajú, že naliehavý právny záujem na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri
vyplýva,žetvrdenéprávopatrížalovanému,vktoromprípadevyhovujúcirozsudokbybolpodkladompre

vykonanie obnovy vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov, odvolací súd sa zhoduje so súdom prvej
inštancie, že tento súdnou praxou ustálený právny názor nemožno chápať absolútne v prípadoch , kedy
by jeho bezvýhradné akceptovanie bez zohľadnenia osobitosti jednotlivých prípadov, viedlo k prijatiu
rozhodnutia, ktorého dôsledky by boli v rozpore so základnou funkciou určovacej žaloby komplexne
odstrániť vzniknutú právnu neistotu a zabrániť množeniu ďalších sporov medzi sporovými stranami.

Odvolací súd zdôrazňuje, že posudzovaná vec je práve takýmto prípadom.

17. K námietke odvolateľov vyslovenej v nadväznosti na právny názor o neplatnosti Zmluvy o prevode
bytu zo dňa 5.9.2011 proti prijatej úvahe o tom, že je potrebné chrániť v poradí druhého nadobúdateľa
bytu (žalovaného 2/), keďže tento bol vo svojom konaní dobromyseľný a jeho dobromyseľnosť nebola

spochybnená, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vychádzajúc zo zisteného skutkového
stavu dostatočne objasnil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o existencii dobrej viery a
dobromyseľnosti žalovaného 2/ pri nadobúdaní nehnuteľnosti, ktoré ( ako to vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku) žalobcovia v priebehu konania ani nerozporovali. Dopĺňa, že princíp dobrej
viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej

istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo
nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v
opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím
materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa
vlastníckeho práva sa tak súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Z

hľadiska poskytnutia právnej ochrany musia tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného
vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho
dobrej viery. Tým sa dostavajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris

ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko
sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť
na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie
základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko musí
niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť

o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní Odvolací súd s poukazom na uvedené , pri zohľadnení odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia konštatuje, že postup súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru, odvolávajúc sa vo vzťahu ku skutkovým a právnym záverom v otázke dobrej viery žalovaného 2/
na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 489/2016 zo dňa 17.8.2016, nemožno považovať za

neodôvodnený a ani za nesprávny. Námietku odvolateľov, že v prípade neplatného zmluvného prevodu
nehnuteľnosti je irelevantné skúmať otázku dobrej viery nadobúdateľa, potom posúdil ako nedôvodnú
a nezodpovedajúcu aktuálnej judikatúre Ústavného súdu SR a všeobecných súdov ( viď napr. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. mája 201, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24 Co 811/2014 z 18. novembra 2015).

18. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods.2 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie ako
(vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania) vecne a právne správne potvrdil.19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/,2/ priznal proti
žalobcom 1/,2/,3/ spoločný a nerozdielny nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške

ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262
ods. 2 C.s.p.).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).