Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, June 25, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoSr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317200174
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317200174.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Diany Vlčkovej v spore žalobcu: J. F., nar. XX.XX.XXXX, C.
XXXX/XX, XXX XX Y., práv. zast. JUDr. Lenka Balogová, advokátka so sídlom Kukučínova 7, Košice,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752,
práv. zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o
zrušenie rozhodcovského rozsudku a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Humenné, sp. zn. 9Csr/1/2017-68 zo dňa 12.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní zo dňa 26.09.2016, pod sp. zn. RK-PC-586/16-EK;
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1 317,93 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne odo dňa 08.09.2016 do zaplatenia a priznal žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že v danej právnej veci mal za nesporne preukázané, že medzi
stranami sporu bola dňa 19.02.2013 uzatvorená zmluva o úvere a v ten istý deň bola medzi nimi
uzatvorená aj rozhodcovská zmluva. Úverová zmluva uzatvorená medzi stranami sporu je zmluvou
spotrebiteľskou, keďže žalobkyňa v tomto vzťahu vystupuje ako fyzická osoba - spotrebiteľ a žalovaný
vystupuje v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ. Podľa uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy
akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce, alebo súvisiace
s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením, či neplatnosťou zmluvy,

budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní, alebo v rozhodcovskom konaní. Podanie
žaloby na všeobecnom súde malo síce povahu rozväzovacej podmienky vo vzťahu k rozhodcovskej
zmluve, avšak toto dojednanie neplatilo, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
súd rozhodcovský. Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy spory mohli byť riešené aj v súdnom
konaní. Ak jedna z alternatív riešenia sporov spočíva na navrhovateľovi, spotrebiteľ podľa nej má
možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto rozhodcovskej
zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ je nútený nezvratne sa

podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť
právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť aj prejavom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá - ktorá voľba konkrétne znamená.
Ak by dodávateľ inicioval konanie na rozhodcovskom konaní, je klauzula neprijateľná, ak nie jealternatíva daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil alebo odsunul. Spotrebiteľ
môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak
rozhodne aj v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude

v zmysle citovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Neprijateľná rozhodcovská doložka
je preto absolútne neplatná a povinnosťou súdu je z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky
právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo
pozornosti súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej
právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Aj toto konanie je právom nerešpektovania

práv spotrebiteľa a absencia nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu. Akceptovateľnosť rozhodcovského
konania v spotrebiteľských veciach je treba zvoliť osobitným vyjednaním a nie nanútením arbitráže
spotrebiteľovi. Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby
zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom
za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti
formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto

nič nemení ani vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste papiera. Pokiaľ
sa jedná o žalovaným uvádzanú skutočnosť, že žalobkyňa aj po podpise rozhodcovskej zmluvy mala
možnosť túto ukončiť formou odstúpenia, súd prvej inštancie poukázal na to, že ust. § 48 Občianskeho
zákonníka umožňuje účastníkovi konania odstúpiť od zmluvy, ak je to v zákone ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté. Základnou podmienkou odstúpenia od zmluvy je platnosť uzavretej zmluvy. V

spotrebiteľských sporoch je súd povinný ex offo skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy a pokiaľ dospeje
k záveru, že rozhodcovská zmluva je v rozpore so zákonom a spĺňa podmienky neprijateľnej zmluvnej
podmienky, vyvoláva v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Z uvedeného
dôvodu nie je možné odstúpiť od neplatného právneho úkonu. Na základe týchto skutočností súd prvej
inštancie posúdil rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi sporovými stranami za absolútne neplatnú a

postupom podľa § 45 ods. 1 písm. e) zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodcovský
rozsudok zrušil.

3. Žalobkyňa sa ďalej predmetnou žalobou domáhala vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie poukázal na neplatnosť úrokov, uplatňovaných žalovaným z predmetnej úverovej zmluvy,

pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na absenciu obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k) a f) zákona č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom
na bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru preto žalobkyni vznikol nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške zodpovedajúcej rozdielu realizovaných úhrad titulom splátok
úveru vo výške 2 319,76 eur a reálne poskytnutých úverových prostriedkov vo výške 1 001,83 eur,

čo predstavuje sumu 1 317,93 eur. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania uviedol, že nárok
nepovažuje súd prvej inštancie za premlčaný, s poukazom na aplikáciu 10-ročnej lehoty podľa § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poznal skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal a poznal
ich aj v čase vzniku, napriek tomu že vedel, že takáto zmluva nie je v poriadku a prijal finančné
prostriedky nad poskytnutý úver. Konal tak úmyselne, a je preto dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ

sa nedozvie o tom, že zmluva má vady pred tým, než sa bude dopytovať subjektu znalého veci,
ktorým sú spotrebiteľské združenia, a takto postupovala aj žalobkyňa, ktorá až po oboznámení s touto
zmluvou a jej vyhodnotení právnou zástupkyňou sa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia. Z
rozhodcovského spisu vyplýva, že dňa 25.07.2016 žalobkyňa udelila právnej zástupkyni plnomocenstvo
na jej zastupovanie v rozhodcovskom konaní, a teda najskôr týmto dňom sa ako spotrebiteľka mohla

dozvedieť o bezdôvodnom obohatení. Na základe uvedeného preto vyhodnotil súd prvej inštancie
námietku premlčania vznesenú žalovaným ako nedôvodnú.

4. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania uviedol, že postup súdu prvej inštancie odporuje zákonným
ustanoveniam právneho predpisu o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní č. 335/2014 Z.z. V danom
prípade totižto je vylúčené spojenie veci, nielen pretože sa na spojenie nehodia ale aj preto, že konanie o
návrhu na zaplatenie 1 317,93 eur súd nemohol v zmysle § 47 zákona č. 335/2014 Z.z. prejednávať skôr,
ako v samostatnom konaní nasledujúcom po právoplatnosti zrušenia rozhodcovského rozsudku. Podľa

názoru žalovaného závery súdu prvej inštancie o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy odporujú účelu a
obsahu právnej úpravy, ktorá platí od 01.01.2015 v podobe zákona č. 335/2014 Z.z. V čase uzavretia
rozhodcovskejzmluvyžiadenzákonneukladaldodávateľovipovinnosťrealizovaťpoučenieodôsledkoch
uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ktoré zaviedol až zákon č. 335/2014 Z.z. Napáda závery súdu ajohľadom samotného posúdenia rozhodcovskej zmluvy, ktorú nepovažuje za individuálne dohodnutú
podmienku, ak je táto predformulovaná, pričom spotrebiteľ mal možnosť len ju odmietnuť alebo prijať
bez toho, aby mohol zmeniť jej obsah. Z rozsudku, ako aj z vykonaného dokazovania však nie je zrejmé,

čo žalobkyni bránilo si rozhodcovskú zmluvu preštudovať či už pri jej uzavretí, alebo následne po jej
uzavretí, a následne od nej v lehote 14 dní odstúpiť. Poukázal na to, že podľa čl. 2 rozhodcovskej zmluvy,
táto nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a
dlžníkom.

5. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na dôvod neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy daný tým, že
pokiaľ veriteľ na základe rozhodcovskej zmluvy si ako prvý uplatní svoje nároky v rozhodcovskom
konaní a v dôsledku toho je spotrebiteľ povinný podrobiť sa rozhodcovskému súdu, je podľa názoru
žalovaného nepresné a po právnej stránke o nesprávne posúdenie. Súd neprijateľnosť rozhodcovskej
zmluvy hodnotí na základe skutočnosti, ktorá nastala po jej uzavretí a úprava zákona v spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní výslovne počíta s tým, že rozhodcovské konanie voči spotrebiteľovi začne aj na

základe žaloby dodávateľa. Uviedol, že rovnaká rozhodcovská zmluva bola opakovane posúdená ako
platný právny úkon, pričom poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozsudku pod
sp. zn. 17Co/919/2015 a Krajského súdu v Bratislave v uznesení pod sp. zn. 21CoE/211/2016.

6. Ďalej za nesprávny považuje právny záver súdu prvej inštancie o vzniku bezdôvodného obohatenia

na strane žalovaného. Podľa názoru žalovaného bol nesprávny právny záver neprimeranosti úrokov pre
rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka majúc za to, že otázku výšky úrokov a súladu so zákonom
je potrebné posudzovať v intenciách ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ďalej považuje za
nesprávny právny záver o absencii obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., s poukazom na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci

C-42/15. Ďalej v dôvodoch odvolania poukázal aj na nesprávne právne posúdenie zmluvných dojednaní
preskúmavanej zmluvy o revolvingovom úvere v časti konečnej splatnosti úveru.

7. V zmysle čl. 7 zmluvných dojednaní oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi predstavuje
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán, toto oznámenie tvorí súčasť zmluvy medzi

jej účastníkmi. V súvislosti s údajom o adrese, na ktorej je možné uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
žalovaný tvrdí, že v čl. 12 ods. 12.1 zmluvných dojednaní sa uvádza, že akúkoľvek reklamáciu, sťažnosť
alebo oznámenie môže dlžník uskutočniť na adrese veriteľa.

8. V súvislosti s údajom o konečnej splatnosti poukazuje na ustanovenie čl. 4 ods. 4.5 zmluvných

dojednaní, z ktorého vyplýva, že úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového
kalendára, s ktorým bude dlžník oboznámený. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu
podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Určenie konečnej
splatnosti úveru je v zmluve uvedené dvomi spôsobmi, a to určením podľa splatnosti splátok v
jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných

dojednaní. Podporne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, v ktorom sa uvádza,
že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti
a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Závery označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
potvrdzuje aj zmena právnej úpravy v zákone č. 129/2010 Z. z. schválená Národnou radou SR dňa

12. 10. 2017, v zmysle ktorej sa v § 9 ods. 2 písm. d) vypúšťajú slová „o termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“.

9. Žalobkyňa žiadala vo vyjadrení k odvolaniu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

10. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
zmysle zásad uvedených v ust. § 379-381 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP)
adospelkzáveru,žeodvolaniežalovanéhodôvodnénieje.Súdprvejinštanciedostatočnezistilskutkový
stav a vec aj správne právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych zisteniach sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania.

11. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.12. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých

obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

13. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

14. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

15. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú, aby bol spor medzi stranami

riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom.

16. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili dňa 19.02.2013 zmluvu o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX a zároveň toho istého dňa uzatvorili aj rozhodcovskú zmluvu.

18. Na základe uvedenej rozhodcovskej zmluvy Stály rozhodcovský súd Victoria Arbiter vydal dňa
26.09.2016 rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. RK-PC-586/16-EK. Zásadnou právnou otázkou v
predmetnej veci je otázka, či rozhodcovská zmluva, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju
právomoc na vydanie rozhodcovského rozsudku, je platná.

19. V zmluve sa účastníci vzťahu dohodli, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi
zmluvnými stranami, vyplývajúce, alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere, s
porušením,ukončením,čineplatnosťouzmluvyorevolvingovomúvere,budúriešenécestoupríslušného
súdu v súdnom konaní, alebo v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom uvedeným v
rozhodcovskej zmluve.

20. Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy, spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní, avšak výber
jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na navrhovateľovi. Ak jedna z alternatív riešenia sporov
spočíva na navrhovateľovi, spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym
súdom, ale ak by podľa tejto rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ je nútený nezvratné podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž

rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná
zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve
proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus
spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.

21. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je svojim obsahom najbližšie problémovej
rozhodcovskej zmluve. Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany
a nie z pohľadu dodávateľa. Ak by dodávateľ inicioval konanie na rozhodcovskom súde, je klauzula
neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil, alebo
odsunul.Spotrebiteľmôžesvojeprávauplatňovaťnieibavzmysledojednanejrozhodcovskejzmluvy,ale

ak sa tak rozhodne, aj v civilnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
citovanéhoustanoveniapovažovanázaneprijateľnú.Pokiaľideotzv.nevýhradnúrozhodcovskúzmluvu,
možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žalobypodávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej
zmluvy.

22. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho
transparentný štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne
osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil,
pretože inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je na úvahu, či spotrebiteľa by
napadla myšlienka namietať neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Tu je nutné objektívne posúdenie

rozhodcovskej zmluvy a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho
aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka)
a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne
dôsledky, a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami.

23. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je treba zvoliť osobitným

vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Na individuálne dojednanie je však potrebné
rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Predkladanie
rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene
nevenujú dostatočnú pozornosť predkladanej zmluve sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní
zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení ani vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy

na samostatnom liste papiera.

24. Evidentne je možné konštatovať, že ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly a
je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže takúto formulárovú zmluvu meniť. Na strane žalovaného je dôkazné
bremeno preukázať, že spotrebiteľ - navrhovateľ si individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V

tomto smere neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy, podporujúce záver o individuálnom
vyjednaní rozhodcovských zmlúv. Nie žalobca má dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale
žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno túto situáciu preukázať. Ak by si žalobca individuálne vyjednal
rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednal aj podmienky arbitráže.
Žalovaný si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil. Ak spotrebiteľ

mal vyjednať na základe rozhodcovskej zmluvy súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá
poznať. (porov. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/11/2017 zo dňa 19.10.2017).

25. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa

vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy žiadne podstatné informácie o rozdieloch
medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Dôkazom opaku
nie sú ani články 2,3 a 5 rozhodcovskej zmluvy. V článku 2 sa nachádza len vyhlásenie veriteľa o
tom, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o

revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom, pričom dlžník nemá povinnosť prijať návrh tejto
rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa. Článok 3 obsahuje jedine poučenie dlžníka o dôsledkoch
uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy a to tak, že dôsledkom uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy je možnosť
riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere, ktorú
veriteľ a dlžník uzatvoria, s porušením, ukončením či neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere v

rozhodcovskom konaní. Zároveň v tomto článku je spomenutá aj možnosť riešenia sporov v súdnom
konaní s tým, že výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. Obdobným spôsobom
ako článok 3 upravuje riešenie sporov aj článok 5 rozhodcovskej zmluvy. Aké sú aspoň základné
rozdielnosti súdneho a rozhodcovského konania z týchto článkov vôbec nevyplýva. Oprávnený sa
svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže zbaviť ani poukazom na

princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v
neprospechpovinného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnychvzťahovsostrany
dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude
prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolností prípadu. Aj v prípade
tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu

princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych
vzťahov realite praktického života a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej
znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa respektíve jeho
nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.26. Pokiaľ oprávnený v podanom odvolaní tvrdil, že žalobkyňa mala možnosť od rozhodcovskej zmluvy
odstúpiť, uvedené svedčí skôr o tom, že oprávnený sa spoliehal na nečinnosť spotrebiteľa, ktorý takýto

úkon neurobí. Súdy takémuto konaniu oprávneného nemôžu poskytnúť ochranu, lebo je v rozpore s
účelom a cieľom Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý sleduje čo najúčinnejšiu ochranu práv spotrebiteľov
ako slabšej zmluvnej strany. Navyše odvolací súd uvádza, že od zmluvy možno odstúpiť len v prípade,
že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná, nie
sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Totožný právny názor vyplýva napr. z

uznesenia NS SR pod sp. zn. 4Cdo/111/2008, ako aj rozsudku NS SR pod sp. zn. 1Cdo/48/2010.

27. Zároveň nie je dôvodná námietka odvolateľa, že je neprípustné a vylúčené, aby spolu s konaním
o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo rozhodované aj o inom nároku, keďže právna úprava
predpokladá konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako špecifický typ konania, ktorého predmet
konaniaurčujezákon.Podľa§47zákonač.335/2014Z.z.,aksúdzrušírozhodcovskýrozsudokzdôvodu

neplatnosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, nemožnosti riešiť predmet sporu v spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní alebo z dôvodu, že sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
nepredvídala, pokračuje súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia na návrh niektorého z účastníkov
spotrebiteľského rozhodcovského konania v konaní vo veci rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v
rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V prejednávanom prípade, kedy žalobkyňa podanou žalobou

sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku a zároveň iného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, súd prvej inštancie zvolil správny procesný postup, keď rozhodol o všetkých žalobkyňou v
žalobe uplatnených nárokov v rozsahu jej podania. Všeobecný súd je povinný vyčkať do právoplatnosti
rozhodnutia o zrušení rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 47 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z., iba
v prípade konania o žalobe a vzájomnej žalobe uplatnenej v rámci rozhodcovského konania postupom

podľa § 25 a § 27 zákona č. 335/2014 Z.z. Keďže žalobkyňa si nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia neuplatnila vzájomnou žalobou postupom podľa § 27 zákona č. 335/2014 Z.z. v predmetnom
rozhodcovskom konaní, súd prvej inštancie o tomto nároku mohol rozhodnúť súčasne s rozhodnutím o
žalobe v časti zrušenia rozhodcovského rozsudku.

28. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere je
zmluvou spotrebiteľskou, ako aj dôvodnosť aplikácie zákona č. 129/2010 Z.z. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

a rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

29. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorý
predpokladá ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. videl v absencii náležitostí uvedených v
ust. § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, nakoľko sa jedná o predpoklady použité na výpočet RPMN.

K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa,
pretožezohľadňujevšetkynáklady,ktorémusíspotrebiteľzaúveruhradiťajetedanajlepšímindikátorom
posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady
použiténajehovýpočet,atedanestačílenuvedeniejehovýšky.Zákonodarcajasneurčil,ženepostačuje
uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj predpoklady použité pre jej výpočet.

Odvolací súd preto zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej
intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v
predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, a preto je potrebné aj z uvedeného dôvodu považovať
úver za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C - 42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS
v spojení s čl. 3 písm. m/ tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť
nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 uvedenej
Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. Žalovaný tvrdí,

že niektoré náležitosti nie sú uvedené v zmluve, ale vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré
tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, odkazujú na ďalší dokument, a to Sadzobník poplatkov, a tieto je
nebanková spoločnosť, ako je uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach oprávnená zmeniť
z dôvodov tam uvedených. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu ČR vo vecipod sp. zn. I. ÚS 3512/11, z ktorých vyplýva, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na
rozdiel od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým tomu, aby sa do každej zmluvy neprepisovali
dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Nemajú však slúžiť k tomu, aby do nich často v

neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré
sú pre spotrebiteľa nevýhodné a u ktorých sa predpokladá, že najskôr uniknú pozornosti spotrebiteľa.
Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nekoná v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať
právnu ochranu.

30. Explicitne presné ustanovenie, akým je § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k/ § 9 ods. 2 citovaného zákona a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu,
ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

31. Odvolateľ poukazuje na závery Súdneho dvora, podľa ktorého čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice
sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po
sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť splátky bude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby

členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

32. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok,
za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na
prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na

otázku priameho účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho
priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie Smernice zaručujúce jednotlivcovi práva
alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe
výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo Smernice priamo voči

štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie Smernice.

33. V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo
Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s
vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad smernice a v žiadnom prípade

sa nemohol a ani nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z.

34. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v zmluve o revolvingovom úvere
chýba údaj o konečnej splatnosti úveru. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. je tento
údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený a nemožno ho

vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru
je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o
konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len
stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k/, kde sa
uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto pri

písmene f/ citovaného zákona iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo
neprichádza do úvahy. Keďže zmluva o predmetnom spotrebiteľskom úvere túto náležitosť neobsahuje,
poskytnutý úver sa v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

35. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že úroková sadzba v predmetnej
zmluve bola dohodnutá vo výške 70,01 % ročne. Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov
podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti
v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je

vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly.
Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe dojednania s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťoufinančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,
rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Vychádzajúc zo štatistických údajov
zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska v rozhodnom období boli priemerné

úrokové sadzby pri nových úveroch 10,73 %. Úroková sadzba predmetného úveru je viac ako 6-
násobkom priemernej úrokovej sadzby úverov poskytovaných bankami v rovnakom období. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
1MCdo/1/2009 ,podľa ktorého hoci maximálna výška úrokoch pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch
nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie

je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho
zákonníka a teda, nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne
neplatný. Žiaden všeobecne záväzný právny predpis neobmedzuje súdy aby korigovali neprimerane
vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania
imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba úrokov 70,01 % je úplne neprimeraná a nemá
žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti, a preto jej výška je neprijateľná a odporujúca dobrým

mravom, a teda ide o neplatné zmluvné dojednanie pre rozpor s ustanovením § 39 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného teda vyplýva, že aj v prípade posúdenia platnosti predmetnej úverovej zmluvy
by žalovanému vznikol iba nárok na vrátenie reálne poskytnutých úverových prostriedkov žalobkyni.

36. Taktiež sú správne právne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia námietky premlčania

vznesenej žalovaným.

37. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

38. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

39. Podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní
navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by
aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

40. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pod sp. zn. 3Cdo/145/2004, z ktorého vyplýva, že za rozhodujúci pre začiatok splynutia subjektívnej
premlčacej doby pre uplatnenie práva pre vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle §
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať deň, kedy sa opravený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodného obohateniu a kto ho získal; nie je pri tom
rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr.

41. Právne významné sú aj názory vyplývajúce z odbornej literatúry, z ktorých vyplýva, že pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná, nie len predpokladaná vedomosť oprávneného.

42. Podobne česká judikatúra (rozsudok Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 25Cdo/3306/2007) upriamuje
pozornosť na to, že v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho
úkonu, je pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci subjektívny moment, kedy oprávnený zistí
také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, z ktorého bolo plnené je neplatný. Z hľadiska
premlčania nároku zo zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku neplatnosti právneho úkonu sú

rozhodujúcimi informáciami v zmysle uvedeného skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny
úkon je neplatný a informácie o osobe, ktorej možno pripočítať zavinenie na spôsobení neplatnosti
právneho úkonu.

43. Na základe uvedeného je preto správny právny záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby oboznámením právneho posúdenia zo strany zvoleného právneho
zástupcu žalobkyňou.44. Podstatou tohto odvolacieho konania je aj vyriešenie otázky či na prejednávaný prípad je potrebné
aplikovať 3 alebo 10 ročnú premlčaciu dobu. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná obchodná spoločnosť
je poskytovateľom spotrebiteľských úverov na profesionálnej báze, preto sa predpokladá u takýchto

spoločností vyššia odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. V zmysle § 2
ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. o zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom čo bolo v
zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému koho sa
to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná
(od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z.). Žalovaný ako nebankový

subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo
poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Zmluvné podmienky sú
tvorené poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Žalovaný ako
odborná organizácia, nebankový subjekt, pri uzatváraní zmluvy koná evidentne úmyselne so snahou
dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu zodpovednosť za férové pravidlá pri poskytovaní
úveru a dôsledky z porušenia zákonných povinností. Z hľadiska doterajšej praxe je nesporné, že

nebankovésubjektymajúsvojepodmienkyupravenémenejkorektneakobankyzhľadiskadojednávania
odplaty za poskytnutie úveru či úrokových sadzieb i následkov porušenia zmluvnej povinnosti, čo je
predmetom súdnych sporov z vymáhania záväzkov zo zmlúv, ktoré často nerešpektujú dobré mravy a
odporujú pravidlám poctivého obchodného styku. V čase uzatvorenia zmluvy už niekoľko rokov platili
ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a rovnako ustanovenia o spôsobe a podmienkach uzavretia

zmluvy upravené v Občianskom zákonníku. Aj keby súd pripustil, že žalovaný nechcel dojednať zmluvu
so žalobkyňou v snahe získať prospech, ťažko možno uveriť, že žalovaný nevedel čo môže takýmto
konaním spôsobiť a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Konanie žalovaného
nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Zákonodarca pri úmyselnom

bezdôvodnom obohatení počíta s 10 ročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa,
keď k nemu došlo. Zmluva bola uzatvorená 19.02.2013. Žalobkyňa si právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplatnila žalobou na súde 10.01.2017. Z uvedeného vyplýva, že 10 ročná premlčacia doba
neuplynula ani od uzavretia zmluvy o úvere. O to viac je odôvodnený záver, že 10 ročná premlčacia
doba nemohla uplynúť odo dňa, kedy sa žalovaný voči žalobkyni bezdôvodne obohatil (od okamihu kedy

prijal od žalobkyne plnenie prevyšujúce sumu skutočne čerpaného úveru).

45. Okrem iného podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia ani v prípade aplikácie 3 ročnej objektívnej lehoty, keďže žalobkyňa s
poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru tento splatila splátkou uhradenou v októbri roku

2014, a preto na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie prijatými splátkami uhradenými od
novembra roku 2014 do júla roku 2016, a vzhľadom na dátum podania žaloby nedošlo k premlčaniu
uplatneného nároku u žalobkyne ani v prípade aplikácie 3 ročnej objektívnej premlčacej doby.

46. Na základe vyššie uvedených skutočností, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny postupom podľa § 387 CSP potvrdil.

47.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépostupompodľa§396CSPvspojení
s ust. § 255 CSP a úspešnej žalobkyni voči neúspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).