Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/201/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716203987
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716203987.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu U.. Z. M.
- Lekáreň OPIUM, s miestom podnikania Námestie SNP č. 71, 960 01 Zvolen, IČO: 35 190 779, proti
žalovaným I/ DÔVERA zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO:
35 942 436, II/ O. L., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom M. S. XXXX/XX, XXX XX Y., o zaplatenie
istiny vo výške 19,10 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 13C/79/2016-71 z 26. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný I/ m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj ,,okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“
event. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 26. 02. 2018 zamietol žalobu voči
žalovanému I/ v celom rozsahu (I. výrok) a žalovanému II/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19,10
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2,32 Eur od 31. 03. 2016 až do zaplatenia,
zo sumy 12,58 Eur od 01. 05. 2016 až do zaplatenia, zo sumy 4,20 Eur od 01. 08. 2016 až do zaplatenia,
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok). Okresný súd v prevyšujúcej časti o sumu

40,- Eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a prevyšujúceho úroku
z omeškania žalobu voči žalovanému II/ zamietol (III. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca
má proti žalovanému II/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu vo výške, ako bude rozhodnuté
osobitným uznesením (IV. výrok) a žalovaný I/ má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu vo výške, ako bude rozhodnuté osobitným uznesením (V. výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozsudku prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa žalobou voči
žalovanýmI/aII/domáhalspoločneanerozdielnezaplateniasumy2,32Eurspolusúrokomzomeškania

vo výške 8,05 % ročne z dlžnej sumy, od 31. 03. 2016 až do zaplatenia a zaplatenia sumy 40,- Eur z
titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
Žalobca podaniami zo dňa 25. 04. 2016 a zo dňa 25. 07. 2016 navrhol zmenu žaloby, na základe ktorej
sa domáhal voči žalovaným I/, II/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 19,10 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,05 % ročne, zo sumy 2,32 Eur od 31. 03. 2016 až do zaplatenia, zo sumy 12,58
Eur od 01. 05. 2016 až do zaplatenia a zo sumy 4,20 Eur od 01. 08. 2016 až do zaplatenia a zaplatenia
paušálnej náhrady spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.

Pretože išlo zmenu žaloby, ktorá nastala pred jej doručením žalovaným I/, II/,
súd prvej inštancie postupoval v zmysle ustanovenia § 141 Civilného sporového poriadku (ďalej
aj ,,CSP“).1.3 Okresný súd mal preukázané, že lekársky predpis č. W. XXXXXXX zo dňa 14. 01.2016 obsahoval
kód zdravotnej poisťovne 2400 a bol vydaný pre žalovaného II/, na základe ktorého bol predpísaný liek
U. A..

Faktúrou č. 20160037 žalobca vyfakturoval žalovanému I/ lieky a dietetické potraviny vydané na základe
lekárskych predpisov za obdobie od 01. 02. 2016 do 29. 02. 2016 v celkovej sume 13,66 Eur s dátumom
splatnosti dňa 30. 03. 2016.
Z „Prehľadu zúčtovania poskytnutej lekárenskej starostlivosti“, adresovaného žalovaným I/ žalobcovi,
vyplýva prehľad zúčtovanej poskytnutej lekárenskej starostlivosti za uvedené zúčtovacie obdobie,

súčasťou ktorého bol aj protokol, sporný doklad v zmysle platných Všeobecných zmluvných podmienok
pre lekárenskú starostlivosť (ďalej aj ,,VZP“) a informatívne údaje pre poskytovateľa, pričom bol žalobca
upozornený, že námietky voči vyúčtovaniu môže podať písomne formou reklamačnej faktúry, spolu
s reklamovanými údajmi nahranými na dátovom nosiči a to do 30 dní od doručenia tohto prehľadu.
Súčasťou sporných dokladov bol aj údaj k poistencovi: O. L. (žalovaný II/), dátum výdaja: 14. 01. 2016,
názov produktu: S. XXMG, zdôvodnenie: chýba informácia o neodkladnej zdravotnej starostlivosti.

Lekársky predpis č. W. XXXXXXX zo dňa 26. 02. 2016 obsahuje kód zdravotnej poisťovne 2400, bol
vydaný pre žalovaného II/ a bol v ňom predpísaný liek: A..
Lekársky predpis č. W. XXXXXXX zo dňa 22. 02. 2016 obsahoval kód zdravotnej poisťovne 2400 a bol
vydaný pre žalovaného II/, bol v ňom predpísaný liek: A..
Lekársky predpis č. W. XXXXXXX zo dňa 08. 02.2016 obsahoval kód zdravotnej poisťovne 2400, bol

vydaný pre žalovaného II/ a bol v ňom predpísaný liek: A..
Faktúrou č. 20160049 vyfakturoval žalobca žalovanému I/ lieky a dietetické potraviny vydané na základe
lekárskych predpisov za obdobie od 01. 03. 2016 do 31. 03. 2016, počet dokladov 8 ks v sume 38,80
Eur s dátumom splatnosti dňa 30. 04. 2016.
Okresný súd zistil z „Prehľadu zúčtovania poskytnutej lekárenskej starostlivosti“, ktorý adresoval

žalovaný I/ žalobcovi, že jeho obsahom je prehľad zúčtovanej poskytnutej lekárenskej starostlivosti
za uvedené zúčtovacie obdobie, súčasťou ktorého je aj protokol, sporný doklad v zmysle platných VZP
a informatívne údaje pre poskytovateľa, pričom bol žalobca upozornený, že námietky voči vyúčtovaniu
môže podať písomne formou reklamačnej faktúry, spolu s reklamovanými údajmi nahranými na dátovom
nosiči a to do 30 dní od doručenia tohto prehľadu. Súčasťou sporných dokladov boli aj údaje o

poistencovi: O. L. (žalovaný II/), dátum výdaja: 26. 02. 2016, názov produktu: T. X., zdôvodnenie:
chýba informácia o neodkladnej zdravotnej starostlivosti, dátum výdaja: 08. 02. 2016, názov produktu:
T. X., zdôvodnenie: chýba informácia o neodkladnej zdravotnej starostlivosti, dátum výdaja: 08. 02.
2016, názov produktu: F., zdôvodnenie: chýba informácia o neodkladnej zdravotnej starostlivosti, dátum
výdaja: 22. 02. 2016, názov produktu: E., zdôvodnenie: chýba informácia o neodkladnej zdravotnej

starostlivosti.
Lekársky predpis č. U. zo dňa 13. 05. 2016, obsahoval kód zdravotnej poisťovne 2400 a bol vydaný pre
žalovaného II/ a bol v ňom predpísaný liek: A. (T. X.).
Faktúrou č. 20160089 žalobca vyfakturoval žalovanému I/ za lieky a dietetické potraviny vydané na
základe lekárskych predpisov za obdobie od 01. 05. 2016 do 31. 05. 2016, počet dokladov 7 ks sumu

63,64 Eur s dátumom splatnosti dňa 30. 07. 2016.
Z „Prehľadu zúčtovania poskytnutej lekárenskej starostlivosti“, ktorý adresoval žalovaný I/ žalobcovi,
súd prvej inštancie zistil, že sa jedná o prehľad zúčtovanej poskytnutej lekárenskej starostlivosti za
uvedené zúčtovacie obdobie, súčasťou ktorého bol aj protokol, sporný doklad v zmysle platných VZP
a informatívne údaje pre poskytovateľa, pričom bol žalobca upozornený, že námietky voči vyúčtovaniu

môže podať písomne formou reklamačnej faktúry, spolu s reklamovanými údajmi nahranými na dátovom
nosičiatodo30dníoddoručeniatohtoprehľadu.Súčasťouspornýchdokladovsúajúdajeopoistencovi:
O. L., t.j. žalovaný II., dátum výdaja: 13. 05. 2016, názov produktu: T. X., zdôvodnenie: chýba informácia
o neodkladnej zdravotnej starostlivosti.
K prehľadom bola predložená zo strany žalovaného I/ aj hodnota jednotlivých liekov a to v sume 4,20

Eur; v sume 4,20 Eur; 2,10 Eur; 1,32 Eur; v sume 4,96 Eur, ako aj v sume 2,32 Eur, t.j. spolu v sume
19,10 Eur.
1. 4. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je voči žalovanému II/ čiastočne dôvodná
a voči žalovanému I/ nie je dôvodná. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný II/ bol vedený
v zozname dlžníkov žalovaného I/. Podľa názoru prvoinštančného súdu zdravotná starostlivosť, ktorá

bola žalovanému II/ poskytnutá formou predpísania liekov, nemala charakter neodkladnej zdravotnej
starostlivosti. Okresný súd ustálil, že žalovaný I/ nebol povinný uhradiť náklady súvisiace s úhradou za
predmetné lieky, ktoré boli žalovanému II/ predpísané a žalobcom aj vydané, pretože tieto nemali byť
uhrádzané zo zdrojov verejného zdravotného poistenia.Na úhradu žalovanej sumy, predstavujúcu príslušnú časť doplatkov za predmetné lieky, ktoré by pri
štandardnom režime mali byť hradené príslušnou zdravotnou poisťovňou poistenca, bol povinný jedine
žalovaný II/. Žalovaný II/ bol vedený v zozname dlžníkov žalovaného I/ ohľadne poistného na zdravotné

poistenie. Žalovaný II/ uznal nárok uplatnený žalobcom, čo do dôvodu, aj výšky. Zdôraznil, že
takýto postup nie je v rozpore s právom každého občana Slovenskej republiky, garantovaného Ústavou
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, keďže v článku 40 Ústavy
je odkaz na to, že podrobnejšie podmienky ustanoví zákon, navyše aj v samotnom znení daného článku
Ústavy je uvedené, že nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť majú občania na základe zdravotného

poistenia. Ak teda niekto (v tomto prípade žalovaný II/) svojím konaním, príp. nekonaním spôsobí, že za
neho poistné na zdravotné poistenie neuhrádza ani štát, je v súlade so zákonom potom sankcionovaný
tým, že zo zdrojov verejného zdravotného poistenia má nárok iba na neodkladnú zdravotnú starostlivosť
a inú zdravotnú starostlivosť si musí uhrádzať v celom rozsahu z vlastných zdrojov.
Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania z jednotlivých uplatnených súm odo dňa
nasledujúceho po splatnosti faktúr, ktorými boli príslušné sumy fakturované žalobcom žalovanému I/,

pretože najneskôr od týchto dátumov je žalovaný II/ v omeškaní s úhradou žalovaných súm, hoci tieto bol
povinný zaplatiť už v čase, keď mu boli lieky vydané žalobcom. Okresný súd konštatoval, že nemohol
prekročiť žalobný návrh a prisúdiť žalobcovi viac, než čoho sa domáhal (§ 216 ods. 2 CSP). Súd prvej
inštancie priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z príslušných súm prihliadajúc na základnú
úrokovú sadzba ECB, ktorá bola ku dňu 31. 03. 2016, 01. 05. 2016 a 01. 08. 2016 vo výške 0,00%. Súd

prvej inštancie posúdil vzťah medzi žalobcom a žalovaným II/ ako občiansko-právny vzťah, a preto aj
pri výške úroku z omeškania postupoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nie Obchodného
zákonníka.
Prvoinštančný súd zamietol žalobu voči žalovanému II/ ohľadne prevyšujúceho úroku z omeškania
(žalobca požadoval úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne) vrátane žalobcom uplatneného nároku na

paušálnunáhradunákladovspojenýchsuplatnenímpohľadávkyvovýške40,-Eur,naktorýby žalobcovi
vznikol nárok iba v prípade, keby sa postupovalo podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V tomto
prípade sa jednalo ale o občiansko-právny vzťah.
1. 5. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Okresný
súd priznal žalobcovi voči žalovanému II/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu z dôvodu, že

neúspech žalobcu sa týkal iba časti úroku z omeškania, teda neúspech bol iba v nepatrnej časti. Pretože
okresný súd žalobu vo vzťahu k žalovanému I/ zamietol, priznal mu nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v celom rozsahu.

2. 1. Proti rozsudku prvoinštančného súdu žalobca podal odvolanie včas a navrhol, aby odvolací

súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil tak, že žalovaní I/ a II/ sú povinní zaplatiť mu spoločne a
nerozdielne sumu 19,10 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 2,32 Eur od 31. 03.
2016 až do zaplatenia, zo sumy 12,58 Eur od 01. 05. 2016, zo sumy 4,20 Eur od 01. 08. 2016 až do
zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 40,- Eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky.

2. 2. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.
1 písm. f/ CSP) a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
Konštatoval, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za rozhodnutie v jeho neprospech, pretože sa
toto rozhodnutie týka nielen predmetu sporu, ale aj jeho každodennej praxe pri výdaji liekov a v prípade

právoplatnosti napadnutého rozsudku by bol nútený porušovať zákon a ohrozovať zdravie pacientov.
Podotkol, že ak by konal v súlade s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku a vyberal by
úhradu od pacienta nad rámec stanovený § 23 ods. 1 písm. x) zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a
zdravotníckych pomôckach (ďalej aj ,,Zákon o liekoch“), konal by v rozpore s predmetným zákonom a
hrozila by mu sankcia za iný správny delikt, pričom by nešlo len o finančný postih, ale pri opakovanom

porušení mu hrozí aj strata oprávnenia podnikať v oblasti poskytovania lekárenskej starostlivosti. Ak by
však odmietol výdaj lieku bez uhradenia nad rámec stanovený § 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch,
mohlo by dôjsť k ohrozeniu zdravia a života pacienta. Taktiež konštatoval, že faktúry č. 20160037 a č.
20160049 preukazujú vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca, čím boli splnené
zákonné podmienky na úhradu sumy, ktorá je predmetom sporu, žalovaným I/ v jeho prospech. Poukázal

i na obsah svojich písomných vyjadrení, v ktorých konštatoval, že zoznam dlžníkov, na ktorý odkazoval
žalovaný I/ a ktorého existenciu si osvojil i súd prvej inštancie ako argument pre neuznanie nároku (voči
žalovanému I/), obsahuje text „Údaje v uvedenom zozname preto majú len informatívny charakter, nie
sú použiteľné pre právne úkony a nenahrádzajú potvrdenia o stave pohľadávok“. Súd prvej inštancieneobjasnil z akého zákonného ustanovenia vyplynulo právo žalovaného I/ odmietnuť mu predmetné
plnenie, ak on preukázateľne splnil svoje povinnosti, ktoré mu ukladá zákon aj VZP. Mal za to, že
prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na

ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z. tým, že žalovaný II/ je dlžníkom žalovaného I/, a
preto on (žalobca) bol povinný od žalovaného II/ v rozpore so zákonom vyberať (doplatok) za lieky
nad rámec stanovený zákonom v tzv. kategorizačnom zozname. Predmetný zákon je právnym rámcom
pre zmluvný vzťah medzi žalovaným I/ a žalovaným II/ a netýka sa vzťahu medzi ním a žalovaným
I/, ktorý je založený iným zákonom (napr. zák. č. 362/2011 Z. z., zák. č. 363/2011 Z. z.) a zmluvou

a nezakladá žiadne práva a povinnosti medzi ním a žalovaným II/. Ďalej konštatoval, že je zákonnou
povinnosťou osoby oprávnenej vydávať lieky uskutočniť výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky a dietetickej
potraviny v prípade, že lekársky predpis a lekársky poukaz obsahujú Zákonom o liekoch predpísané
náležitosti, pričom osoba oprávnená vydávať lieky koná automaticky vo vzťahu k lekárskemu predpisu
a poukazu, nakoľko za úplnosť a správnosť ich vyplnenia zodpovedá lekár, ktorý predpis alebo poukaz
vyplnil. Pokiaľ teda lekársky predpis inak spĺňal všetky náležitosti stanovené zákonom, je povinnosťou

lekárne liek vydať. V zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 Zákona o liekoch môže držiteľ povolenia na
poskytovanie lekárenskej starostlivosti vybrať finančnú úhradu za výdaj lieku zdravotníckej pomôcky
a dietetickej potraviny, za ktoré by mu inak patrila náhrada podľa osobitného predpisu iba v prípade,
ak je na lekárskom predpise uvedené „HRADÍ PACIENT“. Záverom konštatoval, že prijatím znenia § 9
ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení boli podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky

zavedené do právneho poriadku rôzne kategórie poistencov s rôznym nárokom na úhradu poskytnutej
zdravotnej starostlivosti. Tí, ktorí sú vedení v zozname dlžníkov, nemajú nárok na úhradu v prípade, ak
poisťovňa nerozhodne, že sa jedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť a lekár uvedenú skutočnosť
nevyznačí na lekársky predpis. Stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 31.
03. 2015, v ktorom je konštatované, že nie je právne záväzné a nie je v ňom spochybnená skutočnosť,

že zákon neukladá povinnosť poskytovateľa lekárenskej starostlivosti zisťovať pred výdajom lieku, či je
poistenec dlžníkom zdravotnej poisťovne, avšak zároveň nabáda poskytovateľov k postupu v rozpore s
čl.12ÚstavySlovenskejrepubliky,kedyodporúčaposkytovateľomnadrámeczákonaskúmaťmajetkové
pomery nielen dlžníka, ale i každého jednotlivého poistenca a v prípade, že nepreukáže dostatočnú
hotovosť na doplatok, nevydať mu liek, považoval za diskutabilné.

3. Žalovaný I/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol.
Namietal, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pretože v predmetnom
prípade rozhodol súd prvej inštancie v prospech žalobcu v celom rozsahu. Podotkol, že považuje
rozsudok prvoinštančného súdu za správny, zákonný a vydaný v súlade s vykonaným dokazovaním. K

tvrdeniu žalobcu, že faktúra č. 20160037 a č. 20160049 preukazujú vykázanie poskytnutej zdravotnej
starostlivosti pre jeho poistenca uviedol, že zdravotná poisťovňa nie je povinná uhradiť všetku zdravotnú
starostlivosť, ktorú jej žalobca vyfakturuje, ale iba tú, ktorú je povinná uhradiť v zmysle príslušných
právnych predpisov. Povinnosť viesť zoznam dlžníkov na internete, ako i podmienky jeho vedenia
určuje zdravotnej poisťovni zákon v ustanovení § 25 a 25a Zákona o zdravotnom poistení. Vzhľadom

k tomu, že zoznam dlžníkov má zdravotná poisťovňa povinnosť viesť až od roku 2009, v zozname
dlžníkov nie sú vedení všetci poistenci, ktorí majú voči zdravotnej poisťovni dlh na poistnom, preto
nie je možné zoznam dlžníkov použiť ako tvrdenie, že poistenec nemá voči zdravotnej poisťovni
žiaden dlh, prípadne ako potvrdenie o stave pohľadávok, k čomu informácia uvedená pri zozname
dlžníkov na webovej stránke žalovaného I/ smeruje a jej význam je podľa jeho názoru zrejmý. Tvrdenie

žalobcu, že nie je jeho povinnosťou skúmať, či je poistenec vedený v zozname dlžníkov neobstojí,
pretože je v záujme žalobcu, aby sa s ním oboznámil a dospel by tak k záveru, od koho mu patrí
úhrada za vydané lieky. Daný záver tiež podporuje stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky, v ktorom sa uvádza:„ poskytovateľ lekárenskej starostlivosti síce nie je povinný zisťovať,
či je poistenec dlžníkom, zákon mu to však nezakazuje a je v jeho záujme mať vedomosť o tejto

skutočnosti. V opačnom prípade podstupuje riziko, že zdravotná poisťovňa v súlade s § 9 ods. 2 Zákona
o zdravotnom poistení neuhradí zdravotnú starostlivosť poskytnutú takémuto poistencovi, ak sa nejedná
o neodkladnú zdravotnú starostlivosť.“ Pokiaľ ide o list zo dňa 09. 03. 2015, ktorým žalovaný I/
oznámil poskytovateľom lekárenskej starostlivosti, že nebude hradiť lieky vydané dlžníkom vedených v
zozname dlžníkov zdravotnej poisťovne, zdôraznil, že nepostupoval v súlade so zákonom, keď hradil

lieky za dlžníkov v rámci odkladnej zdravotnej starostlivosti. K tvrdeniu žalobcu, že právnym rámcom
pre zmluvný vzťah medzi žalobcom a ním je zákon č. 362/2011 Z. z. a 363/2011 Z. z. a nie zákon
č. 580/2004 Z. z., konštatoval, že uvedené tvrdenie odvolateľa nie je správne, pretože právny vzťah
medzi poisťovňou a poskytovateľom lekárenskej starostlivosti rieši najmä zákon č. 581/2004 Z. z. ozdravotnom poistení. Ďalej podotkol, že predmetom sporu je úhrada lieku, nie jeho výdaj. Žalobca môže
liek vydať, ak má však žiadať jeho úhradu priamo od pacienta, ako je to i v prípade iných liekov,
ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. V prípade výdaja lieku dlžníkovi preto lekárnik

postupuje úplne rovnako ako v iných prípadoch plnej úhrady lieku poistencom. Zdôraznil, že zákon
veľmi presne určuje postup pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti, nakoľko lekár, ktorý
poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť je povinný na rubovej strane lekárskeho predpisu uviesť
poznámku „NEODKLADNÁ ZDRAVOTNÁ STAROSTLIVOSŤ“. Ak predpisujúci lekár túto poznámku na
rubovej strane neuvedie, znamená to, že liek nebol predpísaný pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej

starostlivosti. Je nesporné, že ošetrujúca lekárka pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vyhodnotila,
že v danom prípade sa nejedná a neodkladnú zdravotnú starostlivosť, ide pritom o medicínske závery
lekárov,zaktorésaminesúplnúzodpovednosťaktoréniejedôvodvtomtokonaníspochybňovať.Malza
to, že úhrada za lieky vydané žalobcom žalovanému II/, ktorý bol v čase ich vydania vedený v zozname
dlžníkov, neprešla na žalovaného I/, ale na ich úhradu bol povinný priamo v lekárni žalovaný II/.

4. Žalovaný II/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je
presvedčivé a závery ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že
odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám
uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu
uvedené v odvolaní.

9. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v
odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť

v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení §
366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

10. K tvrdeniu žalobcu, ktorý v odvolaní namietal, že faktúry č. 20160037, č. 20160049 preukazujú
vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca, čím boli splnené zákonné podmienky

pre úhradu sumy, ktorá je predmetom sporu, žalovaným I/ v jeho prospech, odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že v čase výberu liekov bol žalovaný II/ (poistenec) evidovaný v zozname dlžníkov
žalovaného I/ (poisťovňa) a následkom uvedeného mal právo len na úhradu neodkladnej zdravotnej
starostlivosti. V predmetnom prípade nešlo o lieky predpísané pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej
starostlivosti, teda žalovaný I/ nie je povinný uhrádzať takúto zdravotnú starostlivosť a povinnosť

úhrady lieku znáša žalovaný II/. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak ide o liek, ktorého poskytnutie nie je
súčasťouneodkladnejzdravotnejstarostlivostiaakbolžalovanýII/vedenývrozhodnomčasevzozname
dlžníkov žalovaného I/, je žalovaný II/ povinný za výdaj liekov zaplatiť žalobcovi ako poskytovateľovi
lekárenskej starostlivosti plnú sumu liečiv, teda aj príslušnú časť doplatkov, ktoré by pri štandardnomrežime mala uhrádzať zdravotná poisťovňa poistenca. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že nemohol
odžalovanéhoII/požadovaťúhradutejčastidoplatkuzaliek,ktorýbybolštandardnehradenýžalovaným
I/, pretože zákon mu takúto povinnosť neukladá, odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že napriek

tomu, že príslušné právne predpisy explicitne neupravujú povinnosť žalobcu poskytujúceho lekárenskú
starostlivosť vydať liek žalovanému II/ za daných okolností len po uhradení plnej sumy lieku žalovaným
II/, z logiky veci pri výklade príslušných zákonných ustanovení a vo vzájomných súvislostiach vyplýva, že
žalobca mal a mohol zvoliť takýto postup voči žalovanému II/ a to bez toho aby bol v rozpore so zákonom.

11. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. Žalovaný I/ bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne

podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).