Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Co/72/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614203533
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5614203533.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO:
264 29 705, proti žalovanému: V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX S. XXX, v konaní o zaplatenie
594,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
6C/47/2014-131 zo dňa 20.09.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6C/47/2014-131 zo dňa 20.09.2016 p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd") žalobu zamietol. Žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že návrhom na uplatnenie pohľadávky,
doručeným okresnému súdu dňa 17.04.2014, sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia
zmenkovejsumy594,-Eur,„zmenkovéhoúrokuvovýške0,25%dennezosumy594,-eurod15.11.2009
do zaplatenia, úroku vo výške 6 % ročne zo sumy 594,-eur od 23. 03. 2010 do zaplatenia, zmenkovej

odmenyvovýške1/3-inypercentazmenkovejsumy,teda1,98eur,uplatnilsináhradutrovkonaniavčasti
zaplateného súdneho poplatku vo výške 35,50 eur, v časti trov právneho zastúpenia vo výške 110,94 eur
s DPH. Návrh odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil
žalovaný dňa 21. 05. 2009 na zmenkovú sumu 594,-eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového
úroku vo výške 0,25 % denne od 15.11.2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou
„na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia". Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného
zmenkového veriteľa. Žalovaný po predložení zmenky k zaplateniu doposiaľ neuhradil ani časť svojho

dlhu a preto žalobca žiadal, aby súd podľa čl. 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach" s nízkou hodnotou sporu (ďalej len
„nariadenie č. 861/2007"), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť uplatnený nárok. Žalovaný sa postupom
podľa čl. 5 ods. 2 a 3 nariadenia č. 861/2007 k návrhu na uplatnenie pohľadávky nevyjadril.

3.Vpredmetnejvecisúdprvejinštancierozhodolužopakovane.Prvýkrátrozsudkomzodňa29.07.2014,
č. k. 6C/47/2014-15 tak, že návrh zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Na základe

odvolania žalobcu, Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 08.10.2015, č.k. 14Cob/324/2014-63
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil názor,
že predmetom uplatneného nároku nie je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, ale nárok zo zmenky, ktorá
indosáciou stratila charakter zabezpečovacej zmenky a nadobudla charakter zmenky na platenie.Nakoľko žalovaný nepodal žiadne námietky, nie je súd oprávnený ex offo skúmať a vykonávať
dokazovanie ohľadom záväzkového právneho vzťahu, aj keď by tento záväzkový právny vzťah mohol
byť vzťahom spotrebiteľským. Po tom, ako bola prvýkrát vec vrátená súdu prvej inštancie, došlo k

zmene rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky v dotknutých veciach a Najvyšší súd Slovenskej
republiky prijal zjednocujúce stanovisko vo veciach občianskoprávnych a obchodných pod č. 93
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2005. Súd prvej inštancie sa preto
po zrušení veci odvolacím súdom riadil uvedeným stanoviskom Najvyššieho súdu SR a rozsudkom zo
dňa 03.03.2016, č.k. 6C/47/2014-82, verejne vyhláseným bez nariadenia pojednávania, žalobu v časti

o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 594,- Eur od 15.11.2009 do zaplatenia
zastavil, vo zvyšku návrh zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

4. V dôsledku odvolania podaného žalobcom, a to proti výroku o zamietnutí návrhu, odvolací Krajský súd
v Žiline uznesením č.k. 14Co/31/2016-115 zo dňa 29.06.2016 rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil

súd prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom opätovného zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie
bola skutočnosť, že prvostupňový súd dňa 03.03.2016 verejne vyhlásil rozsudok bez uskutočnenia
pojednávania. Odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku
poukázal na listiny a dôkazy vyplývajúce z pripojeného exekučného spisu sp.zn. 7Er/1195/2010, aj
keď zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku nevyplynulo, že súd vykonal dôkazy ich prečítaním.

Krajský súd v Žiline mal za to, že ak okresný súd ex offo prihliadol na dôkazy z pripojeného spisu,
avšak tieto dôkazy nevykonal na nariadenom pojednávaní, kedy došlo len k verejnému vyhláseniu
rozsudku, takýmto postupom bola odňatá možnosť žalobcovi konať pred súdom v rovine vykonávania
dokazovania, oboznámenia sa s dôkazmi, a to v súlade nielen s Nariadením, ale aj podľa OSP, ktoré
ako rozhodné procesné právo v zmysle čl. 19 Nariadenia sa použije na konanie o uplatnenom nároku

žalobcom. Odvolací súd zároveň poukázal na to, že pokiaľ v predchádzajúcich rozhodnutiach, vydaných
pred 20.10.2015, vychádzal primárne zo zmenkového charakteru uplatneného nároku v kombinácii
s účelom Nariadenia bez prihliadnutia ex offo na možný spotrebiteľský charakter kauzy stojacej za
zmenkou, neskôr bolo potrebné vychádzať z vývoja rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej republike v
dotknutých veciach, ktorú zjednocuje prijaté Stanovisko vo veciach občiansko-právnych a obchodných

č. 93, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8/2015, ako spoločné
stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015 k postupu súdov nižšieho stupňa
vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa (ďalej aj
len „Stanovisko NS SR č. 93"). Odvolací súd v zrušujúcom uznesení nariadil súdu prvej inštancie v

novom konaní postupovať v zmysle uvedeného právneho názoru a vo vecno-právnej rovine vykonať
dokazovanie na nariadenom pojednávaní s tým, že bude rešpektovaná vyvíjajúca sa rozhodovacia
činnosť všeobecných súdov v intenciách Stanoviska NS SR č. 93.

5. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie"), § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2005
Z.z. (ďalej „CSP"), čl. 8 CSP, § 290 CSP, § 295 CSP, § 75 zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a
šekový, § 11 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb., § 17 zákona č. 191/1950 Zb., § 52 Občianskeho zákonníka
zák. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Obč. zák."), v znení platnom ku dňu 21.05.2009, § 2 písm. a), b) zákona

č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, v znení platnom ku dňu
21.05.2009 (ďalej aj len „ZSÚ"), § 4 ods. 2 písm. h), j) a k) ZSÚ, § 4 ods. 3 posledná veta ZSÚ, § 4
ods. 6 ZSÚ, okresný súd žalobu zamietol. Vzhľadom na vyslovený právny názor krajského súdu, súd
prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň 20.09.2016, na ktoré boli obidve strany riadne a
včas predvolané. Žalobca, zastúpený advokátom, svoju neprítomnosť ospravedlnil a uviedol, že nemá

námietky voči tomu, aby sa v tejto veci obnovilo pojednávanie bez jeho účasti, teda nežiadal súd odročiť
pojednávanie z dôvodu jeho neprítomnosti. Žalovaný, ktorému spolu s predvolaním bolo doručené
aj poučenie v zmysle § 292 CSP, svoju neprítomnosť neospravedlnil. Okresný súd preto uskutočnil
pojednávanie aj v neprítomnosti strán.

6. Na pojednávaní okresný súd vykonal dôkaz listinou (zmenkou z 1.05.2009, pripojenou žalobcom k
žalobe) a prečítaním spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 7Er/1195/2010 (§ 204, §
205 CSP). Okresný súd vykonal tento dôkaz, aj keď žalovaný bol nečinný, čím rešpektoval vyvíjajúcu sa
rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, vzhľadom na Stanovisko NS SR č. 93 tak, ako to konštatovalaj Krajský súd v Žiline v ostatnom zrušujúcom uznesení. Podľa tohto spoločného stanoviska: ...„Ak
navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že: 1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci

vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ; 2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu,
súd pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc
ich rozsahu a povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to

z vykonaného dokazovania vyplynie. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až
po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola
zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu
na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje".

7. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že zmenka, na základe ktorej žalobca uplatnil nárok v tomto
konaní, súvisí s Úverovou zmluvou č. 5030122, uzatvorenou medzi poskytovateľom POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Bratislava a žalovaným, ako fyzickou osobou, nepodnikateľom. Zo zmluvy o úvere, ktorá tvorí
súčasť spisu „tunajšieho súdu" sp.zn. 7Er/1195/2010 vyplýva, že bola uzavretá dňa 21.05.2010 medzi

veriteľom POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava a žalovaným, ako fyzickou osobou, nepodnikateľom (ďalej
len „dlžník"). Veriteľ sa zmluvou o úvere zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 350,- Eur a dlžník sa
zaviazalzaplatiťtútosumuzvýšenúopoplatok346,-Eur(spolu696,-Eur)v12-tichmesačnýchsplátkach
po 58,- Eur, počnúc dňom 10.06.2009. Zmluva o úvere neobsahuje žiadne dojednania o úrokoch z úveru,
neobsahuje ani údaj o RPMN, priemernej hodnote RPMN. POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,

si nárok z tejto zmluvy uplatnila na Stálom rozhodcovskom súde, zriadenom zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, ktorý rozsudkom sp.zn. SR 04385/10 zo dňa 03.06.2010
zaviazal žalovaného V. F. na zaplatenie sumy 594,- Eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25
% denne od 15.11.2009 do zaplatenia, na zaplatenie zákonných úrokov vo výške 6 % ročne zo sumy
594,- Eur od 23.03.2010 do zaplatenia k náhrade trov rozhodcovského konania vo výške 193,26 Eur.

POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomvBratislave,nazákladetohtorozsudku,ktorýnadobudolprávoplatnosť
dňom 21.06.2010, sa domáhal vykonania exekúcie návrhom, spísaným do zápisnice súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, dňa 06.08.2010. Exekučný súd síce poveril dňa 04.02.2011 súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie vo veci sp.zn. 7Er/1195/2010, ale zároveň exekúciu
zastavil uznesením zo dňa 07.02.2011, č.k. 7Er/1195/2010-14. Dôvodom bolo zistenie, že exekučný

titul (rozhodcovský rozsudok) priznal oprávnenému, t.j. POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
zákonom nedovolené plnenie - rozhodcovský súd vôbec neskúmal, či sa jedná o spotrebiteľský vzťah a
vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva (uznesenie o zastavení exekúcie
nadobudlo právoplatnosť dňom 01. 04. 2011).

8. Z predloženej zmenky vyplývalo, že táto bola indosovaná žalobcovi, ktorý na jej základe si uplatnil
nárok, ktorý je predmetom tohto konania. V dôsledku čiastočného zastavenia konania rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 6C/47/2014/82 zo dňa 03.03.2016, predmetom konania
zostala zmenková suma 594,- Eur, 6% úrok zo zmenkovej sumy od 23.03.2010 do zaplatenia, zmenková
odmena 1,98 Eur a náhrada trov konania. Žalobca tvrdil, že žalovaný vyššie označený nárok neuhradil

ani čiastočne.

9. Zmenkový záväzok je síce samostatný a oddelený od prípadného záväzku, ktorý bol pôvodom
jeho vzniku, ale nakoľko vystaviteľom zmenky bol spotrebiteľ, tak okresný súd skúmal, aj s poukazom
na Stanovisko NS SR č. 93, náležitosti Zmluvy o úvere, ktorá bola podkladom pre vystavenie

zmenky. Zmluva o úvere síce obsahuje údaj o tom, že úver mal byť poskytnutý dlžníkovi pre účely
jeho zamestnania, ale okrem tohto údaja v Zmluve, žiadne iné skutočnosti nesvedčia o tom, že by
boli finančné prostriedky dlžníkovi poskytnuté inak, ako spotrebiteľovi. Potom sa jedná o Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia ZSÚ. Obligatórnou náležitosťou
takejto zmluvy v čase jej uzavretia bol aj údaj o ročnej úrokovej sadzbe, ročnej percentuálnej miere

nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver.
Absenciu týchto dojednaní sankcionoval zákon tým, že úver sa považuje sa bezúročný a bez poplatkov.
Na základe Zmluvy o úvere zo dňa 21.05.2009 preto žalovanému vznikla povinnosť vrátiť veriteľovi
POHOTOVOSŤ, s.r.o. iba istinu, t.j. 350,- Eur. Zmenka však bola vystavená na sumu 594,- Eur, čopredstavovalo 198,86 %, čo je v rozpore s § 4 ods. 6 ZSÚ. Potom ide o neplatnú zmenku, k čomu okresný
súd, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, prihliadol z úradnej povinnosti.

10. V zmysle § 4 ods. 6 ZSÚ zmenku vyplnenú veriteľom v rozpore so zákonom veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať, čo platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky, alebo
postúpenia práv zo zmenky. POHOTOVOSŤ, s.r.o. však túto zmenku indosovala žalobcovi, pričom
nedošlo k postúpeniu samotnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere, ktorý bol touto zmenkou zabezpečený.
Tým došlo k zhoršeniu právneho postavenia žalovaného vo vzťahu k veriteľovi zo Zmluvy o úvere,

a potom výkon práva žalobcu zo zmenky je v rozpore s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských
úveroch a súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko okresný súd zistil skutočnosti, ktoré
odôvodňujú neprípustnosť návrhu, tak okresný súd na tieto skutočnosti prihliadol, aj keď žalovaný nebol
aktívny. Aj keď v zásade platí, že zmenkový záväzok je celkom samostatný a oddelený od záväzku,
ktorý bol pôvodom jeho vzniku (kauza), táto skutočnosť nemôže mať za následok odopretie ochrany
práv spotrebiteľa. Povinnosť súdu zabezpečiť, aby neboli spotrebitelia viazaní ustanoveniami, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v ich neprospech, musí mať prednosť pred
akýmkoľvek výkladom práva, ktorý by mohol obchádzať spotrebiteľskú právnu úpravu. Súd je totiž
povinný zákonným spôsobom poskytnúť ochranu práv spotrebiteľovi ako slabšej strane, pričom takýto
postup súdu korešponduje aj s komunitárnym právom. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto súd
žalobu zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. l písm. d) CSP); v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. l písm. b) CSP, okresný súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. l písm. h) CSP). Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uvádzal, že vo veci vykonal dokazovanie o.i. oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom
a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný však dokazovanie
úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. Podľa § 120 OSP

dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len
zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil
okresnému súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne
a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázal
jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a

obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo, a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutých pre rozhodnutie vo veci. Ustanovenie § 120
ods. 1 OSP síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých
dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho,

že súd nemôže rozhodnúť. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračný zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe
návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom
vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný
papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi

je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol
na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. l veta prvá
OSP vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak okresný súd činil, ide o porušenie princípu

kontradiktórnostisúdnehokonaniaarovnostiúčastníkovkonaniaakosúčastiprávanaspravodlivésúdne
konanie. Okresný súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu
žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa.

12. Žalobca namietal, že okresný súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho

nesporných skutočností. Okresný súd za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania,
je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Uvedené údajne
nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nespornéfakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno
považovať za nesporné. Žalovaný a ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto
neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Žalobca je majiteľom

zmenky, na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka
je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným
záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú
na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených
v zákone č. 191/1950 Sb. (ďalej aj „ZŠZ") vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom

konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Prvostupňový súd predovšetkým ignoroval
§ 17 ZŠZ. Pripustil, že za určitých okolností je síce prípustné uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči
žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto
situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a
iniciatívu na seba (proti vôli žalovaného) prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. Okresný súd porušil
poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods. l OSP.

13. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp.zn. 25Cdo 1839/2000
(uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisek č. 59/2004). Vzhľadom na to, že Najvyšší
súd Českej republiky pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v
tomto konaní, bol tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Z uvedeného judikátu vyplývala

jednoznačná nesprávnosť právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom. Zmenkový záväzok je
priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a samostatný záväzok, celkom nezávislý aj od
zabezpečovanej pohľadávky. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového
záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že
tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti,

a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok žalobcu je tak v celom rozsahu dôvodný. Poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008 a rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 22.8.2002 sp.zn. 25Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a
stanovisek č. 59/2004) a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/79/2013 zo dňa 05.09.2013,
ktoré bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu a takisto na uznesenie Krajského súdu v

Banskej Bystrici, sp.zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013, ktoré bolo tiež vydané v skutkovo a právne
zhodnej veci žalobcu.

14. Žalobca považuje za potrebné v odvolaní sa vyjadriť aj k záveru okresného súdu o tom, že
dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri

poskytovaní spotrebných úverov. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná
bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj
v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne nelimituje použitie len istého
druhu zmeniek, ani nevylučuje použitie určitých doložiek a pod. Z uvedeného vyplývalo, že prípustné

sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v
dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase vyplnenia"
ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom", je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované
dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia", resp. by vylúčil vyplňovanie
znenie zo strany veriteľa. Z uvedeného preto vyplývalo, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť

neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,
pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Zmenka je cenným papierom
a jej úprava je regulovaná výlučne zákonom č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZZaŠ"). Uvedené platí aj pre dohodu o vyplnení zmenky v tom zmysle,
že ako náhle je zmenka vyplnená v súlade s touto dohodou, zmenka je úplná. Zmenkový záväzok

má abstraktnú povahu, tak ako aj samotná dohoda o vyplnení zmenky. Vo vzťahu k abstraktnosti
zmenkového záväzku zo zmenky, ktorý je bezpodmienečný a prísne jednostranný, sa nesmie kauzálny
podklad dotknúť predmetných vlastností. „Rubopisom sa prevádza zmenka a dochádza k prevodu práv
zo zmenky na indosatára, ale ten do nich nevstupuje, pretože zo zmenkového prevodu preňho povstáva
nové právo zo zmenky. Rubopisom neprechádzajú práva, ktoré nevyplývajú zo samotnej zmenky.

Indosatár má teda nové právo zo zmenky, čo znamená, že jeho nárok nijako nesúvisí s kauzálnym
vzťahom medzi zmenečníkom a predchádzajúcim majiteľom-veriteľom a preto právo indosatára na
uplatnenie zmenkovej sumy voči zmenečníkovi nevzniklo v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, ale
v dôsledku rubopisu." Námietky založené na priamych vzťahoch medzi predchádzajúcim majiteľom-veriteľom a dlžníkom, sú námietky in personam, teda pôsobiace iba medzi zaviazanými zo záväzkového
vzťahu a na základe zásady vytvorenia námietok z osobných vzťahov k predchádzajúcim majiteľom,
t.j. materiálnej abstraktnosti, je ich možné použiť iba voči predchádzajúcim majiteľom. Výnimkou je iba

aktívna vedomosť nového majiteľa zmenky pri nadobudnutí zmenky. Túto aktívnu vedomosť nového
majiteľa musí zmenkový dlžník uplatniť prostredníctvom špeciálnej námietky zlého úmyslu (exceptio
doli) voči novému majiteľovi. Ide iba o relatívnu námietku dlžníka. Je absolútne neprípustné prihliadanie
na okolnosti, ktoré sú predmetom osobných vzťahov zmenkového dlžníka a remitenta, vo vzťahu k
uplatnenému zmenkovému nároku indosatára, ak neuplatní zmenkový dlžník tzv. exceptio doli a ju aj

nepreukáže. Na druhej strane existuje celá škála dôvodov neplatnosti právneho úkonu, ktoré skúma
súd ex offo, vrátane § 37 ods. 1, § 39 ako aj § 53 OZ. Treba totiž odlíšiť ex offo prihliadanie súdu na
neplatnosť právneho úkonu, ktorý je základným vzťahom a prihliadanie na túto neplatnosť právneho
úkonu ako na okolnosť spôsobujúcu neprípustnosť uspokojenia zmenkového nároku. Použiteľnosť
neplatnosti právneho úkonu voči niekomu, kto s tým právnym úkonom nič nemal a nemá, je teda
možná iba za výnimočných okolností (na námietku zlomyseľnosti indosatára) a následne opäť iba na

námietku zmenkového dlžníka. Zmenkové hmotné právo uvedený stav plne rešpektovalo nepretržite
od 1.7.1942 do 22.12.2015, teda aj v čase vystavenia zmenky, z ktorej sa uplatňuje zmenkový nárok.
Až voči zmenkám vystaveným po 22.12.2015 je možné „z úradnej povinnosti" prihliadať na skutočnosti
odôvodňujúce námietky zmenkového dlžníka voči indosatárovi, ktoré sa zakladajú na in personam
vzťahoch medzi zmenkovým dlžníkom a remitentom. Je zrejmé, že nároky zo zmeniek vystavených do

22.12.2015 sa spravujú zmenkovým hmotným právom platným do 22.12.2015.

15. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že Najvyšší súd SR vo svojom stanovisku č. 93/2015 Zb. stanovísk
NS a súdov SR vychádzal vo svojich úvahách z viacerých, podľa žalobcu nepravdivých premís. Jednou z
nich je aj to, že vytvára predstavu, že v prípade, ak by bola splnená podmienka exceptio doli voči zmenke

už indosovanej, t.j. že by zmenkový dlžník chcel tvrdiť a preukazovať, že indosatár pri nadobudnutí
zmenky konal zlomyseľne na jeho škodu, že by musel dlžník podať žalobu o náhradu škody až po
uspokojení indosatára a až „v takomto konaní" dokazovať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome
na škodu dlžníka. Najvyšší súd SR si zjavne neuvedomil, že práve exceptio doli je tým oprávnením,
ktoré dlžníkovi priamo umožní napadnúť indosatárovú zlomyseľnosť pri nadobúdaní zmenky. Najvyšší

súd SR sa odvoláva na riešenie rakúskej judikatúry, ktorá mala zabrániť zneužívaniu práv v dôsledku
aplikácie zmenkových inštitútov v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu. Poukázal
na rozhodnutia „Oberster Gerichtshof - najvyššieho rakúskeho súdu v civilných veciach (rakúsky ústavný
súd nie je oprávnený skúmať ústavnosť rozhodnutí Oberster Gerichtshof, takže rozhodnutia Oberster
Gerichtshof možno považovať za konečné v rámci súdneho systému Rakúskej republiky): 3Ob 546/81

z 9.9.1981 SZ 54/117 Právna veta: „Žalovaný dlžník je tvrdenia povinný a dôkazu nepovinný pre to, že
majiteľ pri nadobudnutí papieru vedome na škodu dlžníka konal, že teda nielen námietky (napríklad na
§ 222 Devízového zákona týkajúca sa ničotnosť základného úkonu, skriptúrneho aktu alebo emisnej
zmluvy) existovali, ale aj, že majiteľ tieto poznal. Bez včasnej námietky nie je žiadna taká ničotnosť
vnímateľná."Okremtoho,žedlžníkmáplnúmožnosťnamietaťprotizmenkezlomyseľnosťnadobúdateľa

zmenky pri nadobúdaní a ju preukazovať (je to jeho povinnosť, ak zlomyseľnosť nadobúdateľa zmenky
chce uplatniť), následne musí preukázať indosatárovi, že vedel o tom, že kauzálny vzťah je neplatný z
určitého dôvodu. Postoj Najvyššieho súdu SR bol, podľa žalobcu, teda zavádzajúci v tom, že vytvára
nesprávnupredstavuonemožnostiuplatniťexceptiodolizostranyzmenkovéhodlžníkavočiindosatárovi
priamo v konaní o uplatnenie zmenkového nároku a snaží sa ho ochrániť pred tým, aby v nejakom

ďalšom konaní nemusel dlžník žalovať o náhradu škody a tam preukazovať, že nadobúdateľ konal na
škodu dlžníka. Je pravdou, že Ústavný súd Českej republiky sa snaží uľahčiť dlžníkovi jeho obranu proti
nárokom vyplývajúcim zo zmenky ako aj z indosovanej zmenky, ale vždy je to robené iba v prípade,
že dlžník uplatňuje námietky voči zmenke. Konkrétne PI. ÚS 16/12 z 16.10.2012 rozširuje veľmi krátku
procesnú lehotu 3 dní na uplatnenie námietok ústavno-konformným výkladom, rozhodnutie sp.zn. IV.

ÚS 457/10 z 18.7.2013 umožňuje dlžníkovi vznášať kauzálne námietky aj voči indosatárovi údajným
ústavno-konformným výkladom, bez splnenia podmienky preukázania zlomyseľnosti pri nadobudnutí
zmenky na základe aplikácie princípu zákazu zneužívania práva. Prípad sp.zn. I. ÚS 290/15 zo
16.9.2015 sa týkal prípustnosti kauzálnych námietok zmenkového ručiteľa, čo v predmetnom prípade
nie je použiteľné. Spomenutý prípad sp.zn. IV. ÚS 457/2010 pri definovaní podmienok zákazu zneužitia

práva ako princípu pri zmenkách vychádzal z „konkrétneho rozhodnutia nemeckého Bundesgerichtshofu
z roku 1965 a z rakúskej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, ako to dokazuje text nálezu ÚS ČR".
Pri uplatnení indosovanej zmenky založenej na spotrebiteľskom vzťahu, nedochádza automaticky k
zneužívajúcemu výkonu práva - indosatár nebol zapojený do kauzálnych vzťahov medzi veriteľom adlžníkom. Ústavný súd ČR necitoval predmetný rozsudok BGH z roku 1965, iba sa odvolal na autora
publikácie, JUDr. Kotáska, kde je rozsudok bližšie rozobratý.

16. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že celé spoločné stanovisko OPK a OBPK NS SR č. 93/2015
bez odôvodnenia sa vôbec nezmieňuje o prelomení ochrany nadobúdateľa zmenky podľa § 17 čl. 1
ZZaŠ t.j. o nepotrebnosti preukazovania zlomyseľného konania nadobúdateľa zmenky (indosatára) pri
nadobudnutí zmenky, či už na námietku dlžníka alebo bez nej, z čoho jasne vyplýva, že § 17 ZZaŠ
naďalej platí v celej svojej šírke. V prípade indosácie zmenky bez zlomyseľnosti nadobúdateľa pri

nadobúdaní zmenky na škodu dlžníka bol vykonaný prieskum zmluvných podmienok kauzálneho úkonu
so zistením ich neprijateľnosti s následkom absolútnej neplatnosti takýchto neprijateľných ustanovení
kauzálneho úkonu ex offo v žiadnom prípade nie je spôsobilé byť uplatnené voči dobromyseľnému
nadobúdateľovi zmenky, pretože tomu bráni znenie § 17 čl. I ZZaŠ, ktorá pripúšťa na také okolnosti
prihliadať iba za splnenia podmienky zlomyseľnosti nadobúdateľa zmenky pri indosácii na škodu
dlžníka. Stanovisko NS SR č.93/2015 v žiadnom prípade neprelomilo zásadu ochrany prevodu zmenky

rubopisom. K prelomeniu ochrany prevodu zmenky rubopisom pred osobnými námietkami dlžníka
z predchádzajúceho vzťahu s predchádzajúcim majiteľom došlo až zmenou ZZaŠ k 23.12.2015, a
to nepochybne bez spätných účinkov na zmenky vystavené pred týmto dátumom. Prieskum nároku
zo zmenky v intenciách možnej absolútnej neplatnosti kauzálneho úkonu je zmysluplný robiť ex
offo iba v prípade, ak nedošlo k indosovaniu zmenky, keď dlžník môže uplatniť voči majiteľovi

zmenky svoje námietky z kauzálneho vzťahu bez prekážok. Samotná neplatnosť kauzálneho úkonu
nespôsobuje nepripustenie výkonu práva nechať si zaplatiť sumu uvedenú na zmenke, ak už došlo
k indosovaniu zmenky dobromyseľným indosatárom pri nadobudnutí zmenky. Prieskum zmenkového
nároku v intenciách neplatnosti kauzálneho úkonu po dobromyseľnej indosácii má ten následok, že
sa to nijako nedotýka povinnosti zaplatiť sumu uvedenú na zmenke. Poukázal na to, že „rozsudok

BGH z 25.2.1965" umožňujúci vznášať kauzálne námietky voči indosatárovi, ktorý bol zapojený do
kauzálneho vzťahu, má svojho predchodcu v zmenkovom práve prvej Československej republiky, v Sb.
n. s. 13.531/1934. Neexistuje judikát, ktorý by umožnil ex offo prelomenie § 17 čl. I ZZoŠ teda ochrany
indosatára okrem prípadu jeho zlomyseľnosti pri nadobudnutí zmenky na škodu dlžníka a prípadu účasti
indosatára na kauzálnom úkone (toto je logické súdne vyplnenie výkladovej medzery, keď od samého

začiatku budúci indosatár pozná podmienky kauzálnych vzťahov a vie z nich odvodiť, aké námietky
môže dlžník použiť, urobil tak československý ako aj nemecký najvyšší súd, prevod zmenky rubopisom
tak nie je chránený, pretože zmenka neobieha, ostáva medzi tými, ktorí sú zúčastnení na kauzálnom
vzťahu, je to konanie proti princípu dôvery v „§ 242 BGB", pretože neskorší indosatár zúčastniac sa na
vzťahoch so zmenečníkom má jeho dôveru a tak jeho neskoršie postavenie ako indosatára je snahou

o zlepšené postavenie voči zmenkovému dlžníkovi, dokonca v oboch prípadoch účasť indosatára na
kauzálnom úkone musela byť namietaná zmenkovým dlžníkom. „Pokiaľ ide o rakúsku úpravu ochrany
spotrebiteľaprizmenkovýchvzťahoch,tujeznenierakúskehospolkovéhozákonaoochranespotrebiteľa
(Bundesgesetz vom 8. März 1979, mit dem Bestimmungen zum Schutz der Verbraucher getroffen
werden (Konsumentenschutzgesetz - KSchG))". Neexistuje taký judikát českého, nemeckého alebo

rakúskehosúdu,ktorýbyumožňovalchrániťzmenkovéhodlžníkapreddobromyseľným(prinadobudnutí
zmenky) indosatárom tak, že by chránil zmenkového dlžníka bez námietky zmenkového dlžníka vo
vzťahu k okolnostiam, ktoré mohol namietať voči predchádzajúcemu majiteľovi zmenky. Princíp zákazu
zneužitia práva totiž chráni len tých, čo sa o svoje práva starajú. Rakúska právna úprava ochrany
spotrebiteľa pred zmenkou je podobná nemeckej, na ktorú sa však český ústavný súd ani Najvyšší súd

Slovenskej republiky neodvoláva.

17. V odvolaní ďalej uviedol, ako je potrebné podľa žalobcu vykladať tzv. zákazy zmenky, t.j. prípady, keď
zákon zakazuje, aby veriteľ použil zmenku vystavenú dlžníkom - spotrebiteľom, alebo aby mu ju dlžník
vystavil a odovzdal. Nemecké, slovenské aj rakúske a od roku 2013 aj české riešenie je takmer identické

- náhrada škody (pri rakúskej úprave postih na náhradu plnenia) z uplatnenia zmenky voči veriteľovi zo
spotrebiteľského vzťahu. „To, že bolo možné zmenkou zabezpečiť sumu len do výške 30 % (§ 4 ods.
6 zákona č. 258/2001 Z.z.) nie je dôvodom na neplatnosť zmenky, ak suma v nej uvedená presahuje
túto sumu. Uvedené je možné považovať len za tzv. relatívnu námietku zmenkového zákazu, ktorá je
založená na porušení povinnosti veriteľa dlžníka neprijať zmenku v rozpore so zákazom jej prijatia t.j.

na osobných vzťahoch medzi veriteľom a dlžníkom. Zmenka nie je právnym úkonom ale druh cenného
papiera. Neplatnosť zmenky je regulovaná výlučne ZZaŠ, ide o cenný papier a preto nie je možné na
ňu aplikovať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov." ZZoŠ reguluje podstatné náležitosti zmenky v § 75. Zmenka, ktorá jepredmetom tohto konania, spĺňa všetky vyššie uvedené náležitosti, a preto nemôže byť neplatnou z
dôvodu,žebyobsahomaleboúčelomodporovalazákonu.Dôkazomtoho,žezmenkavystavenáaprijatá
veriteľom v spotrebiteľskom vzťahu pri porušení zákazu zaviazať dlžníka vystavením takejto zmenky

je iba skutočnosť, ktorú musí namietať dlžník, je dôvodová správa k nemeckému návrhu zákonu o
spotrebiteľskom úvere, ktorý nadobudol účinnosť od 1.1.1991 a slovenská úprava zákazu zabezpečovať
zmenkami spotrebiteľské úvery nad určitú sumu je prevzatím tejto nemeckej úpravy. Zmenkový a šekový
zákaz v odseku 2 prvej a druhej vety predstavuje následne ďalšie vedenie základnej myšlienky z
odseku 1, ktorý dlžníkovi zachová námietky z úverovej zmluvy. Článok 10 smernice predpisuje, pri

zmenkovom a šekovom vydaní prostredníctvom spotrebiteľa v spojení s príjmom úveru „dostatočnú
ochranu zabezpečiť". Ide tam o nebezpečenstvo, že voči spotrebiteľovi sa poskytovateľom úveru alebo
iným majiteľom zmenky alebo šeku v listinnom procese, nárok uplatní a v tomto konaní námietky zo
základného vzťahu vzniesť nemôže. Prinajmenšom sa však obracia dôkazné bremeno s následkom,
že spotrebiteľ musí preukázať, že právny základ pre uplatnenú zmenkovú alebo šekovú pohľadávku
nie je k dispozícii. Čo sa týka šekov, ktoré ako platobný prostriedok majú zostať ďalej prípustné,

plánuje odsek 2 druhá veta zákaz tento spôsob zabezpečenia prijať. Ak je zmenková alebo šeková
zaviazanosť založená v rozpore s odsekom 2 prvou a druhou vetou, tak ona nie je ako taká neúčinná.
Následok ničotnosti by bol v rozpore so Ženevským dohovorom zo 7.6.1930 o jednotnom zmenkovom
zákone a z 19.3.1931 o jednotnom šekovom zákone. „V listinnom procese zakladá zmenkový a šekový
zákaz prípustnú námietku avšak iba za predpokladov § 598 Občianskeho súdneho poriadku." Avšak

spotrebiteľ môže požadovať od poskytovateľa úveru podľa odseku 2 tretej vety a podľa odseku 2
štvrtej vety náhradu škody. Skúmaním kauzy ex offo by preto dochádzalo k narúšaniu pilierov, na
ktorých stojí zmenkové právo a Dohovoru o jednotnom zmenkovom práve zo 7.6.1930, čím dochádza k
budovaniu nedôvery voči zmenke ako cennému papieru. „NS SR vo svojom stanovisku teda opomína,
že zmenkové konanie je založené výlučne na námietkach ako spôsobe obrany dlžníka. Dlžníka možno

chrániť bez jeho vôle až pri zmenkách vystavených od 23.12.2015. Rovnako sa to týka znenia §
3a čl. III. Zákona zmenkového a šekového účinného od 23.12.2015, podľa ktorého: „Neplatné sú
zmenkové alebo šekové prejavy urobené v rozpore so zákazom použitia zmenky na zabezpečenie
uspokojenia pohľadávky alebo splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy podľa osobitných predpisov."
Pri zmenkách vystavených na zabezpečenie nároku zo spotrebiteľskej zmluvy do 22.12.2015 má dlžník

právo námietky in personam (relatívnej) zo vzťahu s pôvodným veriteľom zo spotrebiteľského vzťahu,
ale len za podmienky predošlého úspešného uplatnenia exceptio doli majiteľa zmenky pri nadobudnutí
zmenky." Najvyšší súd SR sa domáha uplatnenia zásady efektivity pre ochranu zmenkových dlžníkov
na úrovni ochrany bežných spotrebiteľských dlžníkov z neprijateľných zmluvných podmienok. Zásada
efektivity však v prípade zmenky musí rešpektovať princíp obehu zmenkového cenného papiera verejnej

dôvery, a nie je tu možné neplatnosť zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti prenášať na
zmenkovú zaviazanosť ex offo, pretože ZZaS jednoznačne stojí na princípe uplatňovania námietok
dlžníka pre takéto okolnosti. Je teda zrejmé, že v žiadnom prípade nestačí preukázať nevedomú ani
vedomú nedbanlivosť majiteľa zmenky pri nadobúdaní zmenky, ale je potrebné mu preukázať aspoň
nepriamy úmysel v podobe uváženia možnej škody dlžníkovi pri uplatnení zmenky a akceptovanie

tejto škody pri kúpe zmenky. Z toho vyplýva, že nestačí, ak na zmenke je nejaké číslo, ktoré je číslo
spotrebiteľskej zmluvy, ak sa nepreukáže, že nadobúdateľ vedel, aké námietky dlžník má, v čom spočíva
možný vznik škody pri uplatnení zmenky.

18. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že ďalšou otázkou je preskúmanie dohody o vyplňovacom práve.

Táto dohoda môže, keďže ide o právny úkon, byť skúmaná aj z pohľadu neprijateľných zmluvných
podmienok, opäť to však na platnosť zmenky nemá žiaden vplyv, ak by táto dohoda aj bola neplatná,
pretože od 1.7.1942 už neplatí § 6 ods. 2 Zákona zmenečného č. 1/1928, ktorý v prípade bezprávneho
doplnenia ako aj doplnenia v rozpore s dohodou, umožňoval namietať dlžníkovi túto skutočnosť voči
zmenkovému veriteľovi, ale aj to iba v prípade, ak zmenkový veriteľ sa zúčastnil takého doplnenia,

alebo ak nadobúdajúc zmenku, o ňom vedel alebo vedieť musel, pričom existuje výklad „NS ČR v
rozhodnutí Rv II 473/32 z 11.10.1932" uverejneného pod číslom Vážny 11973/1932. V súčasne platnom
ustanovení zodpovedá toto ustanovenie § 10 čl. I ZZaŠ, avšak prenieslo sa sem iba ustanovenie o
následkoch v prípade vyplnenia v rozpore s dohodou. V každom prípade dobromyseľný nadobúdateľ
zmenky je chránený pre prípad, že by nevedel pri nadobúdaní zmenky o tom, že zmenka bola vyplnená

bezprávne. Samozrejme nie je ani jasné, čo má pojem „bezprávne" znamenať. Podľa „rozhodnutia
NS ČR r III 809/36 z 17.12.1936 uverejneného pod Vážny 15717/1936: I. Zmenka, vyplnená proti
zmluve (odst. 2 § 6 zmenk. zák.), nie je neplatná, ale možno ju uplatniť len v rámci zmluvy." Toto
by sa malo logicky vzťahovať aj na zmenku vyplnenú bezprávne, samozrejme s tým, že indosatárovije potrebné preukázať buď zlomyseľnosť alebo hrubú nedbanlivosť pri nadobudnutí zmenky ohľadne
vedomosti o bezprávnom vyplnení zmenky. Je potrebné však uviesť, že ak sa zistí, že znenie dohody
o vyplňovacom práve vo VOP nemá žiadne znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože nijako

nebude spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oproti zákonnej úprave a navyše sa
bude týkať ceny hlavného predmetu plnenia, ktorá bola individuálne vyjednaná, pričom sa v ňom nebude
spomínať žiaden zmenkový úrok, ani taký, ktorý je neprimeranej výšky ako sankcia za nesplnenie
zmluvnej povinnosti, potom dohoda o vyplňovacom práve nemala byť ako porušená, keďže dlžník
podpísal blankozmenku s údajom, ktorý sa v dohode o vyplnovacom práve nespomínal, čo však, keďže

išlo o prejav dlžníka, nie pôvodného veriteľa, znamená, že dohoda o vyplnovacom práve nemôže byť
ani neplatná, nielen porušená." Z vyššie uvedeného by potom nemal nastať ani jav, že túto zmenku by
malo byť možné uplatniť iba v rámci dohody o vyplňovacom práve, samozrejme v zmysle § 10 čl. I ZZaŠ,
teda iba na istinu, nie na zmenkový úrok. Avšak v prípade nadobúdateľa zmenky je tento chránený
a nemožno mu rozpor s dohodou o vyplňovacom práve namietať, okrem prípadu zlomyseľnosti alebo
hrubej nedbanlivosti (to je identické ako pri čl. 6 ods. 2 zmenečného zákona č. 1/1928 Sb.), čo však v

situácii predtlačenej sumy zmenkového úroku a neznalosti VOP v čase nadobudnutia zmenky znamená,
ženadobúdateľzmenkynemalžiadnuindíciu,abypátralpodohodeovyplňovacompráve.Predpokladať,
že dlžník podpíše sám zmenku v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve, bez akejkoľvek indície, nie je
možné očakávať od priemerného indosatára, aby pátral po dohodách o vyplňovacom práve. Žiadal, aby
odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 20.9.2016, sp.zn. 6C 47/2014,

tak že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

19. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

20. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 380 ods. 1 CSP

bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

21. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý odvolanie žalobcu prejednal bez nariadenia

pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Co/72/2016-167 zo dňa
17.10.2017 s tým, že podľa § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho
vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 17.10.2017, na základe čoho boli, v
spojení s § 378 ods. 1 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským

súdom.

22. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že odvolacie konanie začalo podaním odvolania zo
dňa 17.10.2016 (č.l. 141 spisu), krajský súd v odvolacom konaní postupoval podľa zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP"), a to v zmysle § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

23. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

24. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

26. Podľa § 370 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací
súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.27. Krajský súd v Žiline preskúmal rozsudok okresného súdu v medziach odvolacích dôvodov žalobcu
za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom v zmysle § 383 CSP zisteným súdom prvej inštancie.

28. Krajský súd vo vzťahu k svojho rozsudku uvádza, že predmetom konania bol nárok uplatnený
žalobcomvzmyslečl.4ods.1NariadeniavyplnenímvzorovéhotlačivaA,zktoréhojezrejmé,žežalobca
ako indosatár uplatnil pohľadávku zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 21. mája 2009 na zmenkovú
sumu 594,- Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne od 15. novembra 2009.

29. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a procesným postupom okresného
súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním napadnutého rozsudku, nezistil v postupe okresného
súdu vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Krajský súd pritom považuje za
potrebné vyjadriť sa k svojim predchádzajúcim rozhodnutiam vydaným pred 20. októbrom 2015.
Krajský súd pri týchto rozhodnutiach vychádzal primárne zo zmenkového charakteru uplatneného

nároku v spojení s účelom nariadenia bez prihliadnutia ex offo na možný spotrebiteľský charakter
zmluvného vzťahu, z ktorého nárok bol vystavenou zmenkou zabezpečovaný. V čase rozhodovania
krajského súdu ohľadom tohto odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu však bolo potrebné
vychádzať z vývoja rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej republike v obdobných veciach, ktorú
zjednocuje prijaté stanovisko vo veciach občiansko-právnych a obchodných č. 93 publikované v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 8/2015 ako Spoločné stanovisko občiansko-právneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným
právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. Práve s ohľadom na princíp právnej istoty, ktorý
spočíva v zabezpečení jednotného rozhodovania súdov v totožných či obdobných veciach, potom aj

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací bol povinný rešpektovať relevantnú judikatúru ako aj prijaté
zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Požiadavka právnej istoty automaticky
neznamená to, že sa nemôže vyvíjať judikatúra najvyššieho súdu, čo platí aj k rozhodovacej praxi
odvolacieho súdu.

30. Okresný súd za dodržania ustanovení nariadenia a cez úpravu čl. 19 Nariadenia v spojení
s ustanoveniami vtedy platného OSP vo vzťahu k dokazovaniu správne postupoval, vychádzajúc
i zo Spoločného Stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
obchodno-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k postupu
súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane

spotrebiteľa zo dňa 20. októbra 2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky 8/2015 pod č. 93, podľa ktorého: „I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia
uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ
použil, že: 1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť
s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť

prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ; 2.
pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k prieskumu
uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a povahu, pri
rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania
vyplynie. II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o

vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či
je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak
výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje", keď zabezpečil prieskum nároku

uplatneného žalobcom v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má žalovaný nárok
svoj základ, a to v situácii, ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku predložil súdu
zmenku. Teda na bližšie zistenie povahy subjektov pôvodného záväzkového vzťahu, ako aj z dôvodu
komplexného posúdenia existencie záväzkového vzťahu ako spotrebiteľského, si súd prvej inštancie v
konaní zabezpečil exekučný spis súvisiaci so zmluvou, ktorá bola označená číslom zmluvy na zmenke a

ktorá bola uzavretá medzi žalovaným ako dlžníkom a prvým majiteľom zmenky ako veriteľom, z ktorého
okresný súd zistil spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy.31. Žalobca v podanom odvolaní kládol dôraz hlavne na charakter konania, ktoré bolo vyvolané pred
okresným súdom podaným návrhom, a to konania v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie") a uplatneného nároku, ktorý vychádzal z predloženého originálu
zmenky ako cenného papiera abstraktnej povahy, s poukazom aj na § 17 zákona č. 191/1950 Zb.,
keď podľa názoru žalobcu nebolo možné vznášať kauzálne námietky, na ne prihliadať a tým ani viesť
dokazovanie v smere kauzy, čím podľa žalobcu ako odvolateľa boli porušené ustanovenia Nariadenia,
ako aj koncentračná zásada konštruovaná týmto Nariadením, pokiaľ žalovaný nevzniesol námietky

voči zmenke podľa čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia. Žalobca súčasne v odvolacom konaní namietal
závery Spoločného stanoviska Najvyššieho súdu SR pod č. 93/2015, na ktoré poukázal aj okresný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vzhľadom k rozsahu, podstate odvolacích dôvodov žalobcu
primárne krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný. Okresný súd prijal vecne správne
závery vzhľadom aj k priebehu a postupu konania, vykonávaného dokazovania pred okresným súdom
a výsledkom tohto konania bolo zamietnutie žaloby s nepriznaním náhrady trov konania žalovanému.

32. Krajský súd na základe odvolacích dôvodov žalobcu nezistil, že by postupom okresného súdu
došlo k takým vadám, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to ani po
skutkovej, ani po právnej stránke. Sudkyňou okresného súdu bolo požiadané o zapožičanie spisu sp.zn.
7Er/1195/2010 i z ktorého zapožičaného spisu bolo riadne na ústnom pojednávaní dňa 20.09.2016,

vykonané dokazovanie. Okresný súd tieto dôkazy z uvedeného pripojeného spisu ako aj dôkazy
doložené žalobcom teda riadne vykonal na pojednávaní nariadenom dňa 20.09.2016, na ktoré sa
nedostavil žalobca, jeho zástupca, ani žalovaný, z dôvodu ktorého postupu sa sporové strany vzdali
svojho práva vyjadrovať sa k týmto vykonávaným dôkazom. Ak okresný súd zachoval práva žalobcu a
žalovaného a na vykonávanie týchto dôkazov nariadil pojednávanie, tak nie je možné sa relevantným

spôsobom zo strany žalobcu brániť tým, že by postupom vykonávaného dokazovania bolo zasiahnuté
do práv žalobcu prípadne žalovaného. Okresný súd práve z dôvodov, že je potrebné vo veci vykonať
dokazovanie nariadil pojednávanie, a tým tak žalobcovi ako aj žalovanému, t.j. obidvom sporovým
stranám vytvoril rovnaké možnosti na uplatňovanie ako aj ochranu svojich práv a oprávnených záujmov,
a preto nemožno dospieť k záveru o zásahu do uplatnených práv žalobcu v zmysle Nariadenia.

33. V konkrétnych podmienkach danej veci odvolací súd zvýrazňuje tie zistenia a závery okresného
súdu, ktoré v súvislosti s predtým vedeným exekučným konaním voči žalovanému sp. zn. 7Er/1195/2010
viedli k zamietnutiu uplatneného nároku žalobcu, ak bolo zrejmé postavenie žalovaného ako spotrebiteľa
v úverovom vzťahu s predchádzajúcim majiteľom zmenky zabezpečovacej poskytnutý spotrebiteľský

úver. Bolo preukázané, že zmenka sa kauzálne týkala a mala zabezpečovať poskytnutý spotrebiteľský
úver a z dokazovania dostatočne vyplynul záver okresného súdu, ktorý vyplýval aj z rozhodnutia v
exekučnej veci okresného súdu sp.zn. 7Er/1195/2010.

34. Vychádzajúc z uvedeného spoločného stanoviska, aj keď v rozhodnom období (do 31.12.2010)

samotné vystavenie zmenky v spotrebiteľských vzťahoch bolo povolené, rovnako tak indosácia zmenky
zabezpečovacej spotrebiteľský úver, tak v danej veci bolo dôvodné poskytnutie ochrany súdom
prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto smere odvolací súd zhodne so
spoločným stanoviskom zdôrazňuje, že: „Ani nariadenie ani OSP neobmedzuje odporcu v tom, aké
námietky môže uplatniť. Ak by vzhľadom na uplatnené námietky odporcu súd dospel k záveru, že

navrhovateľvedomekonalnaškoduodporcuakodlžníkazindosovanejzmenky,pretožeprinadobudnutí
zmenky, na ktorej je uvedené číslo spotrebiteľskej zmluvy vedel, že sa jedná o zmenku na rad, ktorá v
zásade zbavuje dlžníka možnosti uplatniť voči novému majiteľovi zmenky námietky v zmysle § 17 ZZŠ a
z údaju o čísle zmluvy (tzv. hodnotová doložka, ktorá informuje o kauzálnom vzťahu vedúcemu k použitiu
zmenky a okolností svojich vzťahov k remitentovi musel vedieť, že zmenka sa týka spotrebiteľského

vzťahu), výkon práva navrhovateľa by tak vzhľadom na konkrétne zistené okolnosti bol v rozpore s
dobrými mravmi podľa ust. § 3 OZ, ako aj so ZSÚ v znení platnom do 31.12.2010, pretože indosácia
zmeniek zabezpečujúcich záväzok dlžníka zo spotrebiteľskej zmluvy v posudzovaných okolnostiach
predmetnýchprípadovbolavrozporesust.§4ods.7citovanéhozákonavzneníplatnomdo31.12.2007;
toto platí aj pre ust. § 4 ods. 6, 7 cit. zákona v znení platnom od 1.1.2008 do 31.12.2010".

1. „Pokiaľ by sme dospeli k záveru, že pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd
nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných
podmienok či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany
prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobilaspotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv (ust.
§17 obsahuje úpravu, podľa ktorej kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré
sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ

pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka). Prijatie výkladu smerujúceho k povinnosti
spotrebiteľa bez výhrad uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej zmenky a až následne ho žalovať
o náhradu škody, s povinnosťou v takomto konaní dokazovať, že nadobúdateľ zmenky konal vedome
na škodu dlžníka, by v konečnom dôsledku viedlo k prenosu povinnosti na spotrebiteľa spôsobom, ktorý
je podľa právnej úpravy ochrany spotrebiteľa neprijateľný".

2. „Určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na

ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania

záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR".

35. V súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku na
zabezpečenie svojho nároku, len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia
bola vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, keď pod príslušenstvom

sa zo zákona rozumeli i zmluvné pokuty a iné nároky veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Hoci teda na zabezpečenie spotrebiteľského úveru mohla byť vystavená zabezpečovacia zmenka, táto
mohla byť vyplnená len na zákonom stanovenú maximálnu zmenkovú sumu. Ustanovenie § 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Z.z. platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.
Za takých okolností je uplatňovanie nároku zo zmenky nadobúdateľom zmenky v rozpore so zákonom

a súdnu ochranu veriteľovi nemožno poskytnúť. Zvýrazňuje odvolací súd, že obsah úverovej zmluvy
bol koncipovaný tak, že narušuje rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán najmä v
časti zabezpečovacích prostriedkov, bol koncipovaný v prospech veriteľa bez toho, že by zabezpečoval
minimálne právne prostriedky na ochranu dlžníka.

36. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že obsah celej zmluvy a jej účel, ktorý sa premieta do výšky
jednotlivých sankcií, poplatkov, zmluvných pokút, vrátane dohody o vyplnení blankozmenky, sa prieči
dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Dohodu o vyplňovacom
práve k zmenke nemožno považovať za podmienku individuálne dojednanú a táto vo svojom dôsledku
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa,

čo spôsobuje neplatnosť tohto dojedania podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Tiež nemožno
prehliadnuť, že v prípade, ak je neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, právo na vyplnenie
zmenky remitentovi nevzniklo. Preto bol na mieste záver, že pokiaľ došlo veriteľom k vyplneniu zmenky,
a to napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo a následne remitent postúpil práva
zo zmenky na tretiu osobu, veriteľ svojim postupom zásadným spôsobom zhoršil právne postavenie

žalovaného ako spotrebiteľa, a preto nie je možné na základe takto vystavenej zmenky úspešne sa
domáhať akýchkoľvek práv.

37. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, tak
po vykonaní odvolacieho prieskumu sa nemohol stotožniť ani s touto odvolacou námietkou žalobcu.

Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom
odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods. 2
OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu, k momentu rozhodovania odvolacieho súdu §
220 ods. 2 CSP). Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou
časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná

z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný
súd v danom prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako
ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom
posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavupod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej
normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový
stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne

posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval.
Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo
dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v
ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných
ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.

38. Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného
súduSlovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS119/03,podľaktoréhoustanovenie§157ods.2OSPjepotrebné
z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a
uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal.

39. Krajský súd pre úplnosť, vzhľadom na žalobcom namietaný procesný postup okresného súdu
opakovane konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok,
ktorý by nespĺňal náležitosti § 157 ods. 1, 2 OSP a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so
zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 243/07-25

zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných
súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-
právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z
čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva
na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je

aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v § 157
ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl.

46 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce
minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci
ústavného súdu „hodnotiť" hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne
zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom
nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili
príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to,
aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný
súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia.

40. Pokiaľ vznášal žalobca v podanom odvolaní aj právnu argumentáciu vo vzťahu k Spoločnému
stanovisku Najvyššieho súdu SR pod č. 93/2015, krajský súd uvádza, že práve princíp právnej istoty
ako znak právneho štátu, ktorým nepochybne Slovenská republika je, si vzhľadom k rozdielnosti

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vyžadoval zaujať zjednocujúci postoj k právnej ochrane
spotrebiteľa v takomto druhu vyvolaných súdnych sporov s uplatneným nárokom zo zabezpečovacej
zmenky, a ak sa týchto právnych záverov Najvyššieho súdu SR držal v rámci rozhodnutia okresný súd
a vo vyvolanom odvolacom konaní aj krajský súd, tak tento postup je zákonným postupom bez ohľadu
na rozhodovaciu činnosť iných súdov, súdov iných štátov, na ktoré odkazoval žalobca v odvolaní.

41. Posudzované rozhodnutie okresného súdu tak z procesného, ani vecno-právneho hľadiska
nevybočilo z rámca daného právnou úpravou aplikovanou okresným súdom, relevantnou pre
rozhodnutie v danej veci aj s vyššie uvádzaným Spoločným Stanoviskom NS SR.

42. Za tohto dôkazného stavu v dotknutej prejednávanej veci nebolo možné poskytnúť nárokom žalobcu
právnu ochranu v zmysle žalobného návrhu a nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu
vychádzajúcou výhradne z doloženej zmenky, bez prihliadania na ďalšie skutkové a právne okolnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo procesne prípustným spôsobom za rešpektovania rozsahu súdnej ochranyspotrebiteľov vyžadovanej právnym poriadkom SR a EÚ, a to i v rozhodnej dobe vzniku záväzkového
právneho vzťahu, z ktorého pochádzajú žalobcom uplatňované nároky v tomto súdnom konaní.
Posudzované rozhodnutie okresného súdu tak z procesného ani vecno-právneho hľadiska nevybočilo

z rámca daného právnou úpravou aplikovanou okresným súdom, relevantnou pre rozhodnutie v danej
veci, v spojení s vyššie uvádzaným spoločným stanoviskom.

43. V konaní pred krajským súdom neboli zistené dôvody pre zmenu napadnutého rozsudku okresného
súdu a ani pre jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, preto vo vyvolanom

odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že
úspešnou stranou sporu bol žalovaný, ktorý sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril, pričom z obsahu
spisu vznik trov tohto odvolacieho konania žalovaného nevyplýval, preto o nároku na náhradu trov tohto

odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov tohto odvolacieho
konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.