Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. september 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/408/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413214803
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4413214803.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň Mgr.

IngridRadošickejVallovejaMgr.AndreySzombathovej-Polákovej,vprávnejvecižalobcu:U.N.,nar.XX.
XX. XXXX, bytom S., D. Y. X/XXXX, zast. Advokátskou kanceláriou PRO iURE - advokátska kancelária,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Zámocká 32, IČO: 36 869 830, proti žalovanému: F. C., nar. XX. XX. XXXX,
bytom S., M. XX/XX, zast. Advokátska kancelária Timoranská & Štofková, s. r. o., so sídlom Nové Zámky,
Podzámska 32, IČO: 36 813 401, o zaplatenie 26.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 18. októbra 2017 č. k. 17C/7/2013-400 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 26.000
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 26.000 eur od 01. 03. 2012 do zaplatenia
a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu 100%, o ktorom bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 657, § 658, § 558, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, §
192 CSP, § 3, § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení do 31. 01. 2013 a vykonaným

dokazovaním zistil, že dňa 07. 02. 2012 bola medzi účastníkmi uzatvorená zmluva o pôžičke - úverová
zmluva, podľa ktorej článku I. mal veriteľ - žalobca požičať dlžníkovi - žalovanému sumu 31.000 eur
bezúročne, dlžník prehlásil, že prevzal vyššie uvedenú sumu z titulu zmluvy o pôžičke a dlžník sa
zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 15.000 eur do 15. 02. 20012 a zvyšok pôžičky do konca februára 2012,
účastníci zmluvného vzťahu sa ďalej dohodli, že zmluva bude zabezpečená uznaním dlhu, keď v článku
II. vyššie uvedenej zmluvy dlžník uznal svoj dlh, čo do výšky 31.000 eur. V článku III. zmluvy sa účastníci
dohodli na zabezpečovacom prevode práva na nehnuteľnosti dlžníka, citované v článku III. zmluvy, pre

prípad nevrátenia dlhu zo strany dlžníka. Uvedenú zmluvu účastníci dňa 07. 02. 2012 vlastnoručne
podpísali, pričom obidve strany sporu potvrdzovali, že boli dopísané zmeny v časti splatnosti pôžičky
a výške splátky, ktorá zmena bola dlžníkom akceptovaná, ktorú potvrdil vlastnoručným podpisom. Z
ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže takáto zmluva môže byť uzatvorená i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého

druhu (peňazí). Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje skutočné
odovzdaniepredmetupôžičkyveriteľomdlžníkovi.Pokiaľkodovzdaniupeňazínedôjdemedzizmluvnými
stranami, právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 98/2000, 25 CDo
695/2003, 25 Cdo 696/2003). Na veriteľovi spočíva dôkazné bremeno nielen tvrdenia, že bola zmluva opôžičkeuzatvorená,aležebolopodľanejdlžníkoviplnené.Akveriteľnemátútozmluvukdispozíciialebo
mu chýbajú náležitosti, musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 25 Cdo 98/2000 z 16. 01. 2002). Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ

uniesol dôkazné bremeno a v prípade, ak veriteľ neunesie dôkazné bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno o existencii pôžičky, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech. Uznanie dlhu plní
zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania
a tým sa posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu, ani jeho
trvanie v dobe, kedy k uznaniu došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že

bol splnený alebo zanikol iným spôsobom, aby preukázal existenciu dlhu. Uznaním dlhu prechádza
dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu podľa § 558 OZ je okrem všeobecných
náležitostí (§ 34 a nasl. OZ) potrebné, aby tento jednostranný právny úkon urobil dlžník písomnou
formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatiť dlh a uviedol dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh, čo do dôvodu
a výšky. Táto domnienka existencie dlhu je vyvrátiteľná, dlžník, ktorý svoj dlh uzná, môže namietať, že
dlh nevznikol, alebo že v čase uznania netrval, resp. namietať, že dlh je neplatný alebo stratil platnosť.

Vyvrátiteľnú právnu domnienku po tom, že v dobe uznania dlhu záväzok existoval, nemožno vyvracať
samotným negatívnym tvrdením žalovaného o neexistencii záväzku. Ani všeobecné popretie záväzku
nie je dôvodom na preskúmanie nároku súdom. Z procesného hľadiska prechádza dôkazné bremeno na
preukázanieexistenciedlhuvdobeuznanianažalovaného.Rozhodovaciapraxsúdovpripúšťamožnosť
vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu preukázaním skutočnosti, že dlh nevznikol. Predpokladom

existencie dlhu je totiž jeho vznik. Ak je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom táto skutočnosť
je spôsobilá vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu, keďže je jej opakom. Samotná skutočnosť, či
účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť
tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma

práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ, čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane
toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia

(niečoho) majúca trvalý charakter sa zásadne nepreukazuje. V prejednávanej veci nebola sporná
skutočnosť, že strany sporu dňa 07. 02. 2012 uzatvorili zmluvu o pôžičke - úverovú zmluvu, na základe
ktorej mal veriteľ - žalobca požičať dlžníkovi - žalovanému sumu 31.000 eur bezúročne, pričom dlžník
prehlásil,žeuvedenúsumuprevzalztituluzmluvyopôžičkeapodľapôvodnéhozneniazmluvyopôžičke
(navrhnutého žalovaným) sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi celú pôžičku najneskôr do konca 01. 06.

2012 v mieste trvalého pobytu záložcu na účet veriteľa. Podľa zmeny na zmluve vykonanej žalobcom
sa dlžník zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 15.000 eur do 15. 02. 2012 a zvyšok pôžičky do konca februára
2012.Kuzavretiuzmluvyopôžičkedošlotak,ženávrhzmluvypriniesolžalovaný,podpísanýapotvrdený
notárom, do kancelárie žalobcu. Následne žalobca urobil do zmluvy zásah v časti splatnosti zmluvy a
žalovanýuvedenúzmluvusozmenamipodpísalpripoznámkeN.anáslednezmluvupodpísalajžalobca.

Súčasťou uzavretia zmluvy, v článku II. zmluvy, bolo i vyhlásenie dlžníka o uznaní dlhu vo výške 31.000
eur, ktorý mal vzniknúť na základe zmluvy o pôžičke. V prejednávanej veci žalovaný v pozícii dlžníka
nenamietal skutočnosť uzavretia zmluvy o pôžičke, súčasťou ktorej bolo i jeho vyhlásenie o uznaní dlhu
vo výše 31.000 eur vzniknutého na základe zmluvy o pôžičke, popieral však skutočnosť, že by došlo k
plneniu z tejto zmluvy, t.j. že by od žalobcu - veriteľa prevzal sumu 31.000 eur titulom uvedenej zmluvy.

Po doplnení dokazovania žalovaný špecifikoval doteraz uvádzanú „obchodnú spoluprácu v súvislosti s
uzatvorenou zmluvou o pôžičke“, keď vypovedal, že vyššie uvedená zmluva bola uzatvorená v súvislosti
s dražbou konanou dňa 07. 02. 2012, ktorej sa zúčastnili ako dražitelia žalobca aj žalovaný, keď suma
31.000 eur mala predstavovať ponuku za to, že žalobca na nadchádzajúcej dražbe nebude dražiť.
Žalovaný sám potvrdzoval, že pri rozhovore o dražbe a s ňou súvisiacich okolností uzatvorenia zmluvy

o pôžičke, v dome žalobcu vo večerných hodinách prítomný nebol nikto, ani navrhovaný svedok D.
Z.. Žalobca v čase podpisu zmluvy žiadal od žalovaného hotovosť, ktorú žalovaný nemal pri sebe, a
preto následne po dražbe dňa 07. 02. 2012 žalovaný zaplatil časť sumy 5.000 eur žalobcovi, pričom
pri odovzdaní uvedenej sumy mala byť prítomná manželka žalobcu, ktorá skutočnosť preukázaná v
konaní nebola a suma 11.000 eur mala predstavovať doplatok prvej splátky. V konaní bolo bez pochyby

preukázané, a to výpoveďou svedka S. A., ako aj predložením listinných dôkazov, a to výpisu z účtu
svedka, výpismi z účtu žalobcu (za obdobie od 01. 12. 2011 do 07. 02. 2012, že na účte žalobcu
vedenom v Slovenskej sporiteľni, a. s., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX mal žalobca zostatok vo výške
472,58 eura, na účte vedenom v H. a. s., podnikateľský účet, č. účtu: XXXXXXXXXX mal za obdobieod 02. 12. 2011 do 08. 02. 2012 zostatok vo výške 5.034,31 eura, na účte vedenom v H. a. s., č. účtu:
XXXXXXXXXX mal zostatok na účte ku dňu 31. 12. 2011 318,18 eura a ku dňu 29. 02. 2012 sumu
29,50 eura), výpoveďou svedkyne V. N. a inými vyššie uvedenými dôkazmi, napriek rôznym tvrdeniam

žalobcu ohľadne existencie a pôvode sumy 31.000 eur, že žalobca v čase podpísania zmluvy disponoval
takouto finančnou hotovosťou. V rámci procesnej obrany žalovaného, ktorého zaťažovalo procesné
dôkazné bremeno preukázania, že dlh voči žalobcovi mu nevznikol, žalovaný v konaní neuniesol,
keď samotné popretie skutočnosti, o ktorej platí vyvrátiteľná právna domnienka, a to ani s ohľadom
na všeobecne platné pravidlo, že preukazovanie reálnej neexistencie určitej skutočnosti je spravidla

objektívne nemožné a za situácie, že platí prezumpcia existencie dlhu, ktorá posilňuje pozíciu veriteľa
tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v dobe uznania, ani pri uplatnení negatívnej
dôkaznej teórie, nemožno pri snahe žalovaného preukázať neexistenciu dlhu a pristúpiť k absolútnemu
presunu dôkazného bremena na protistranu - veriteľa. Na pojednávaní konanom dňa 22. 09. 2017 síce
žalovaný špecifikoval dôvod uzatvorenia zmluvy o pôžičke, o ktorom doposiaľ nevypovedal, avšak súdu
žiadnym dôkazom nepreukázal, že zmluva bola uzatvorená práve z tohto dôvodu, keď sám vo svojej

výpovedi uvádzal, že pri rozhovore o dražbe, ako aj rozhovore o uzatvorení zmluvy o pôžičke dňa 06.
02. 2012 nikto prítomný nebol, taktiež ani jeden zo svedkov, v konaní vypočutých, nebol prítomný pri
podpisovaní uvedenej zmluvy, pričom ani manželka žalobcu, o ktorej žalovaný tvrdil, že bola prítomná
pri odovzdaní sumy 5.000 eur takúto skutočnosť nepotvrdila. Skutočnosť, že žalobca na dražbe konanej
dňa 07. 02. 2012 neurobil zvýšenie ceny a že nehnuteľnosť nadobudol žalovaný, ktorú skutočnosť

žalovaný preukazoval predloženou zápisnicou o konaní dražby z 07. 02. 2012, nepreukazuje, že dlh
nevznikol, pretože v konaní nebol, okrem zápisnice, predložený žiadny dôkaz potvrdzujúci, že zmluva o
pôžičke bola uzatvorená v súvislosti s machináciou pri dražbe. Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu,
že navrhovaný svedok D. Z. nebol prítomný pri rozhovore dňa 06. 02. 2017 o dražbe a vyjednávaní
podmienok zmluvy o pôžičke a taktiež ani pri samotnom uzatvorení uvedenej zmluvy, súd návrh na

doplnenie dokazovania výsluchom uvedeného svedka zamietol, keď uvedený návrh nepovažoval za
relevantný v danom štádiu konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v sporovom konaní neuniesol
procesné bremeno dôkazu a v rámci procesnej obrany nevyvrátil právnu domnienku o existencii dlhu
(súdu bez pochyby nepreukázal, že dlh nevznikol), súd ho zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy.
Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu uplynutím lehoty splatnosti uvedenej v

zmluve o pôžičke, a preto si žalobca uplatnil úrok z omeškania odo dňa 01. 03. 2012 s poukazom na §
517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 cit. nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení do 31. 01. 2013, ktorý súd
priznal žalobcovi, keď mal preukázané, že dňa 01. 03. 2012 bol žalovaný preukázateľne v omeškaní s
úhradou dlhu. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 CSP s poukazom
na § 262 odsek 1 CSP a žalobcovi úspešnému v konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním žalovaný, domáhajúc sa ním
zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov
konania v rozsahu 100% z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a nevykonal dôkaz na podporu tvrdenia žalovaného. Žalovaný sa od počiatku
bránil tým, že žiadne peniaze od žalobcu neprevzal a vyvracal právnu domnienku založenú uznaním
dlhu, ktoré bolo súčasťou zmluvy o pôžičke. Keďže žalobcu poznal, mal pochybnosti o jeho majetkových
a zárobkových možnostiach, preto od počiatku tvrdil v prvom rade to, že v čase uvedenom v zmluve
o pôžičke žalobca nemal peniaze na poskytnutie pôžičky. Súd prvej inštancie sa vo svojich skorších

rozsudkoch s týmto názorom žalovaného na základe vykonaného dokazovania aj stotožnil a to z
dôvodu, že žalobca na otázku ohľadom zdroja finančných prostriedkov, ktoré mal odovzdať žalovanému,
nedokázal odpovedať, výlučne z dôvodov na strane žalobcu bolo vykonané rozsiahle dokazovanie v tom
smere, a to na všetky skutočnosti, ktoré žalobca tvrdil ohľadom zdroja požičaných peňazí. Keďže žiadna
z týchto skutočností sa nepreukázala, mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal reálne

odovzdanie peňazí žalovanému. A po ukončení dokazovania uznesením súdu v rámci odvolacieho
konania proti v podaní prvému rozsudku súdu prvej inštancie žalobca predložil ako dôkaz výpis z účtu
S. A. a jeho čestné vyhlásenie. Toto bolo podpísaná dňa 30. 04. 2014, pričom rozsudok bol vyhlásený
dňa 11. 03. 2014. Z vykonaného dokazovania pritom vyplýva tiež skutočnosť, že svedok toto čestné
vyhlásenie zasielal na adresu právneho zástupcu žalobcu. S touto podstatnou skutočnosťou,

výraznespochybňujúcoudôkazoposkytnutípôžičkyžalobcovisasúdprvejinštanciežiadnymspôsobom
nevyporiadal. Je pritom nepochybné, že svedok pripravil čestné vyhlásenie v súčinnosti s právnym
zástupcom žalobcu. Vzhľadom k tomu, že táto skutočnosť bola jedným z podstatných dôkazov, pre ktoré
súd žalobe v konečnom dôsledku vyhovel, bolo potrebné sa vysporiadať so všetkými okolnosťami, ktorésa tohto dôkazu týkajú. Vyporiadať sa tiež s tým, že žalobca zakaždým tvrdil iný zdroj príjmu a tiež,
prečo, ak vedel, že má požičané peniaze od svedka A., dopustil vykonať tak rozsiahle dokazovanie
oboznamovaním jeho účtovníctva, výsluchom detí a jeho matky. Navyše, nie je vierohodné, že by si

žalobca požičal peniaze od A. za tým účelom, aby ich požičal žalovanému, keď strany sporu neboli
v žiadnom príbuzenskom vzťahu, pôžička mala byť bezúročná a žalobca žiadnu motiváciu na takého
konanie nemohol mať. Žalovaný od počiatku tvrdil, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená za účelom
zabezpečenia splnenia určitých obchodných aktivít medzi stranami sporu. Je pravdou, že žalovaný
pôvodne nemal v úmysle konkretizovať dôvod, pre ktorý zmluvu uzavrel. Keď odvolací súd vo svojom

zrušujúcom uznesení vytkol súdu, že nezameral dokazovanie na tvrdenie žalovaného, za akým účelom
mala byť zmluva o pôžičke uzatvorená, rozhodol sa žalovaný túto situáciu ozrejmiť. Uviedol podrobne
dôvody, pre ktoré bola takáto zmluva uzatvorená a svoje tvrdenia podložil dôkazmi, a to na rozdiel od
žalobcu v čase, kedy ešte riadne prebiehalo dokazovanie. Je pravdou, že pri tomto rozhovore nebol
priamo prítomný nikto, avšak svedok D. Z. sa sám vyjadril tak, že mu o uvedenej situácii, týkajúcej
sa dražby a podpísanej zmluvy o pôžičke priamo podrobne žalobca hovoril. Na pojednávanie dňa

22. 09. 2017 nevedel žalovaný svedka zabezpečiť pre jeho náhlu hospitalizáciu, avšak následne by
bol jeho výsluch možný a má za to, že tento svedok by mohol prispieť k tomu, aby sa pravdivosť
tvrdenia žalovaného preukázala. Vzhľadom na stav konania sa domnieva, že výsluch tohto svedka
bol pre výsledok konania podstatný. Z uvedených dôvodov záver súdu nekorešponduje s vykonaným
dokazovaním, a to hlavne z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Žalovaný zotrval na tom, že žiadne peniaze mu žalobca nikdy neodovzdal a k
reálnemu plneniu na základe zmluvy o pôžičke nikdy nedošlo.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný opätovne poukazuje na
pochybnosti o tom, či mal žalobca peňažné prostriedky na poskytnutie pôžičky. K týmto skutočnostiam

sa v priebehu konania opakovane vyjadril a preukázal skutočnosť, že žalobca ku dňu uzavretia
zmluvy o pôžičke disponoval dostatočným množstvom peňazí na poskytnutie pôžičky. Poukázal tiež
na uznanie dlhu žalovaným, v dôsledku čoho došlo k prechodu dôkazného bremena na žalovaného.
Ich argumentáciu ohľadom preukázania skutočnosti, že žalobca disponoval dostatočnými peňažnými
prostriedkami na poskytnutie pôžičky uznal aj odvolací súd. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, uvedené

na poslednom pojednávaní o údajnom účele pôžičky a spojitosti pôžičky s dražbou, uviedol, že tieto
tvrdenia nie sú pravdivé a sú vymyslené. Žalovaný tieto tvrdenia nepreukázal. Rozhodnutie súdu
nevykonať žalovaným navrhnutý výsluch svedka považuje za správne, nakoľko navrhnutý svedok nebol
pri uzavretí pôžičky, ani pri odovzdaní peňazí a jeho výsluch by teda žiadnym spôsobom nemohol
prispieť k preukázaniu tvrdení žalovaného. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhol ako správny potvrdiť

a žalovaného zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania.

4. KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34CSP),viazanýrozsahomadôvodmiodvolaniažalovaného
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 26.000 eur s 9% úrokom z
omeškaniazosumy26.000eurod01.03.2012aždozaplateniaatrovkonania.Žalobuodôvodniltým,že
dňa 07. 02. 2012 uzavrel so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalovanému požičal sumu vo

výške 31.000 eur, ktorú sumu sa žalovaný zaviazal vrátiť najneskôr do 28. 02. 2012. Žalovaný čiastočne
splnil svoj dlh, a to vo výške 5.000 eur, pričom zvyšok požičanej sumy žalobcovi doposiaľ nevrátil. Z
obsahu zmluvy o pôžičke - úverovej zmluvy zo dňa 07. 02. 2012 vyplýva, že účastníci zmluvného vzťahu
sa dohodli, že zmluva bude zabezpečená uznaním dlhu, keď v článku II. zmluvy dlžník uznal svoj dlh,
čo do dôvodu a vo výške 31.000 eur, ktorý mu vznikol na základe zmluvy o pôžičke a vyhlásil, že ho

zaplatí riadne a včas.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom
v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné
skutočnosti,pretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepodľa§387ods.1CSPakovecnesprávny
potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387

ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným
v odvolaní žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

10. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho účastníka konania, ktorý z
existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý

tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným
bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre
rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená
dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť
svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti

bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila.
Zároveň tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného
bremena (rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).

11. V prejednávanej veci nebola spornou skutočnosť, že strany sporu dňa 07. 02. 2012 uzatvorili

zmluvuopôžičke-úverovúzmluvu,nazákladektorejmalveriteľ-žalobcapožičaťdlžníkovi-žalovanému
sumu 31.000 eur bezúročne, pričom dlžník prehlásil, že uvedenú sumu prevzal z titulu zmluvy o pôžičke
a podľa pôvodného znenia zmluvy o pôžičke (navrhnutého žalovaným) sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi
celú pôžičku najneskôr do konca 01. 06. 2012 v mieste trvalého pobytu záložcu na účet veriteľa. Podľa
zmeny na zmluve vykonanej žalobcom sa dlžník zaviazal veriteľovi vrátiť sumu 15.000 eur do 15. 02.

2012 a zvyšok pôžičky do konca februára 2012. K uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo tak, že návrh zmluvy
priniesol žalovaný podpísaný a potvrdený notárom do kancelárie žalobcu. Následne žalobca urobil do
zmluvy zásah v časti splatnosti zmluvy a žalovaný uvedenú zmluvu so zmenami podpísal pri poznámke
N. a následne zmluvu o pôžičke podpísal aj žalobca. Súčasťou uzavretej zmluvy, v článku II. zmluvy, bolo
i vyhlásenie dlžníka o uznaní dlhu vo výške 31.000 eur, ktorý mal vzniknúť na základe zmluvy o pôžičke.

12. Tak, ako uviedol odvolací súd v zrušujúcom uznesení, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal
a riadil sa ním, inštitút uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka zakladá právnu domnienku
existencie dlhu v dobe jeho uznania. Teda skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie
je predmetom procesného dokazovania a ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného záväzku

vyvrátená, musí mať súd túto skutočnosť za preukázanú. Na preukázanie neexistencie alebo zániku
uznaného dlhu žalovaný neunesie dôkazné bremeno len samotným popretím skutočnosti, o ktorej platí
vyvrátiteľná právna domnienka. Vychádzajúc z uvedeného, rozhodujúce pre posúdenie danej veci bolo
to, či žalovaný v konaní preukáže, že ním uznaný záväzok v čase jeho uznania neexistoval. Žalovaný
od počiatku sporu svoju obranu postavil na vyvracaní domnienky založenej uznaním dlhu, keď tvrdil,

že žalobca nemal peňažné prostriedky na to, aby mu pôžičku v uvedenej výške poskytol. Keďže však
žalovaný záväzok uznal, reálne poskytnutie peňažných prostriedkov žalobca nebol povinný preukazovať
a pre úspech v spore nebolo rozhodujúce ani preukázanie toho, či mal peňažné prostriedky vo výške
poskytnutej pôžičky. Napriek tomu, dokazovanie v danej veci smerovalo práve k preukazovaniu týchto
skutočností, a to z dôvodu nesprávne súdom vyloženej dôkaznej povinnosti, pričom žalobca v konaní

preukázal dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie pôžičky. K spochybneniu dôkazu - čestného
prehlásenia svedka A. v spojitosti s jeho výpisom z účtu je potrebné uviesť, že aj keď toto čestné
prehlásenie bolo súdu predložené až v odvolacom konaní (po prvom rozsudku súdu prvej inštancie),
bez ohľadu na to, kedy a kým bolo vyhotovené, jednoznačne z neho vyplýva výber sumy 30.000eur dňa 06. 02. 2012 z účtu svedka, čo je preukázané aj jeho výpisom z účtu a jeho prehlásením o
odovzdaní tejto sumy žalobcovi. Žalovaný spôsob svojej obrany zmenil až po druhom zrušení rozsudku
súdu prvej inštancie odvolacím súdom, keď odvolací súd uviedol, že dôkazné bremeno na preukázaní

toho, že dlh v čase uznania záväzku žalovaným neexistoval, je na žalovanom. Až potom sa žalovaný
vyjadril, že podpísanie predmetnej zmluvy o pôžičke malo súvisieť s dražbou nehnuteľností, ktorá sa
konala dňa 07. 02. 2012 na Mestskom úrade v S.. Z dôkazov predložených žalovaným vyplýva, že tak
žalobca, ako aj žalovaný sa zúčastnili tejto dražby, pričom vydražiteľom sa stal žalovaný. Skutočnosť
tvrdená žalovaným, že zmluva o pôžičke bola podpísaná z dôvodu, aby žalobca na dražbe nedražil

a tým umožnil vydražiť nehnuteľnosť žalovanému, z listinných dôkazov nevyplýva. Pokiaľ žalovaný na
preukázanie tejto skutočnosti navrhol na poslednom pojednávaní, po štyroch rokoch od začatia konania,
vypočuť svedka D. Z., ktorého súd prvej inštancie nevypočul, čo odôvodnil tým, že tento svedok nebol
prítomný ani pri uzatvorení pôžičky, ani pri odovzdaní peňazí, ani pri rozhovore o dražbe a vyjednávania
podmienok zmluvy o pôžičke, preto ho nevypočul, odvolací súd sa s uvedeným postupom súdu prvej
inštancie stotožňuje. Keďže predmetom svedeckej výpovede sú skutočnosti, ktoré svedok vnímal

svojimi zmyslami, pričom výpoveďou tohto svedka malo byť preukázané tvrdenie žalovaného o súvise
medzi dražbou nehnuteľností a poskytnutou pôžičkou, o čom mal svedkovi hovoriť žalobca, odvolací
súd mal za to, že v kontexte všetkých vykonaných dôkazov by ani potvrdenie tvrdenia žalovaného
na právnom závere súdu nič nezmenilo. K tomuto záveru dospel odvolací súd z dôvodu, že celú
túto situáciu spôsobil svojim konaním práve žalovaný, ktorý sám vypracoval predmetnú zmluvu o

pôžičke, do ktorej sám zakomponoval aj uznanie dlhu, čím si sťažil svoje postavenie v konaní z dôvodu,
že preukazovanie toho, že tomu tak nebolo, bolo práve na ňom. Z vykonaného dokazovania nemal
odvolací súd bez pochyby preukázané, že by žalovaný v konaní preukázal, že dlh v čase jeho uznania
neexistoval, keď samotný žalovaný začal tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré by to vyvracali až po
druhom zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom. Oddialením vysvetlenia žalovaným,

prečo došlo k uzavretiu pôžičky (čo mohol urobiť hneď po podaní žaloby), došlo práve k spochybneniu
jeho tvrdení, pričom dôkazné bremeno po podpísaní zmluvy o pôžičke so zakomponovaním uznania
dlhu bolo dôkazné bremeno práve na ňom. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a v konaní nevyvrátil právnu domnienku
o neexistencii dlhu v čase jeho uznania, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).