Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 30, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/371/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6616209634
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6616209634.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému D. N., nar. XX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom J. P. XXXX/X, XXX XX Z., prechodne bytom X. R. XXX/XX, XXX XX Z.,
o zaplatenie 617,11 € s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec č.k. 13Csp/13/2016-112 zo dňa 29. 06. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1 Okresný súd Lučenec ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný
súd“) rozsudkom zo dňa 29. 06. 2017 žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 617,11 € s príslušenstvom
zamietol (I. výrok). Zároveň rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania vo výške
100 % účelne vynaložených trov (II. výrok).
1.2.Vúvodeodôvodneniarozhodnutiaprvoinštančnýsúdkonštatoval,žežalobcasažaloboudoručenou
súdu dňa 28. 07. 2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 617,11 € s príslušenstvom. Žalobu
odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 27. 08. 2002 ako veriteľ poskytol

žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 398,33 €, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s príslušným
poplatkom vo výške 218,75 €, spolu vo výške 617,07 € za podmienok dohodnutých v zmluve o úvere,
a to v 13-tich dvojtýždňových splátkach po 47,47 €, počnúc dňom 10. 09. 2002. V zmysle Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa dohodli, že tretina
poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalovanému zaslal
viacpočetné upozornenia na omeškanie so zaplatením splátok. Na uvedené upozornenia žalovaný

nereagoval. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých
podmienok, čím porušil dojednania predmetnej zmluvy o úvere, stratil výhodu splátok a dňa 29. 09.
2002 sa dlh stal splatným. Na žalovaného podal trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo PZ Lučenec
vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona
(ďalej len „TZ“), nakoľko mal podozrenie, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere v úmysle úver vôbec
nesplácať. Uvedenému podozreniu nasvedčovala aj skutočnosť, že odo dňa uzatvorenia zmluvy o úvere
ku dňu podania trestného oznámenia žalovaný nepoukázal v prospech predmetnej zmluvy o úvere

žiadnu splátku, a to aj napriek skutočnosti, že mal finančné prostriedky, čo vyplýva z údajov uvedených v
žiadosti o úver v časti „Mesačné príjmy a výdavky“. Žalobca mal za to, že žalovaný už v čase uzatvárania
zmluvy o úvere vedel, že nebude úver splácať, čím ho uviedol do omylu a spôsobil mu tým škodu.
Okresný súd Lučenec Trestným rozkazom č.k. 22T/99/2010-441 zo dňa 24. 05. 2010 uznal žalovanéhovinným zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 TZ a podľa § 288 ods. 1 Trestného
poriadku (ďalej len „TP“) odkázal žalobcu ako poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobenej
škody na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz č.k. 22T/99/2010-441 zo dňa 24. 05. 2010 nadobudol

právoplatnosť dňa 26. 10. 2010 a vykonateľnosť dňa 26. 10. 2010. Žalovaný mu ku dňu podania žaloby
neuhradil žiadnu platbu.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu a
na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil nasledujúci skutkový stav:
„Žalobca, ako veriteľ, uzatvoril so žalovaným, ako dlžníkom, dňa 27. 08. 2002 Zmluvu o úvere č.

XXXXXXX (č.l. 20), predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru pre žalovaného vo výške 12 000,- Sk
(398,33 €) za poplatok vo výške 6 590,- Sk (218,75 €), t.j. celovo zaplatiť sumu 18 590,- Sk (617,07 €).
Žalovaný sa zavial splácať úver v 13 dvojtýždňových splátkach po 1 430,- Sk (47,46 €), počnúc dňom
10.09.2002.
. Trestným rozkazom č.k. 22T/99/2010-441 zo dňa 24. 05. 2010, ktorý stal právoplatným a vykonateľným
dňa 26. 10. 2010 súd uznal vinným obvineného D. N. zo spáchania trestného činu podvodu podľa §

9 ods. 2 k § 250 ods. 1, 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 27.08.2002 vo Z. na
ul. J. P. obvinený D. N. (žalovaný) uzatvoril Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej mu bol
poskytnutý úver vo výške 398,33 €, ktorý sa zaviazal splácať počnúc 10. 09. 2002 v 13 dvojtýždenných
mesačných splátkach po 47,47 €, ktorú povinnosť ani v jednom prípade si nesplnil ku škode spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., v sume 398,33 €. Poškodený bol citovaným trestným rozkazom so svojím

nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie a bol mu udelený trest odňatia
slobody v trvaní jeden rok s podmienečným odkladom v trvaní troch rokov.“
1. 4. Následne prvoinštančný súd poukázal na zákonné znenia ustanovení § 420 ods. 1, § 442 ods. 1,
§ 100 ods. 1 a 2, § 101 a § 106 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení
ku dňu 27. 08. 2002, a konštatoval:

„Z vykonaného dokazovania je zrejmé a medzi stranami nebolo sporné, že medzi žalobcom, ako
veriteľom, a žalovaným, ako dlžníkom, došlo dňa 27. 08. 2002 k uzatvoreniu Zmluvy o úvere č.
XXXXXXX, v zmysle ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 12 000,- Sk
(398,33 €) za poplatok vo výške 6 590,- Sk (218,75 €), t.j. celovo zaplatiť sumu 18 590,- Sk (617,07 €).
Žalovaný sa zavial splácať úver v 13 dvojtýždňových splátkach po 1 430,- Sk (47,46 €), počnúc dňom

10. 09. 2002. Žalovaný z dlžnej sumy podľa vyjadrenia žalobcu nič neuhradil.
Uzatvorenie úverovej zmluvy v zmysle vyššie uvedeného bolo právoplatne Trestným rozkazom
Okresného súdu Lučenec č.k. 22T/99/2010-441 zo dňa 24. 05. 2010 posúdené vo vzťahu k dlžníkovi
D. N. ako trestný čin podvodu podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, 2 TZ z časti samostatne a z časti
spolupáchateľstvom, kde súd konštatuje, že dňa 27. 08. 2002 vo Z. na ul. J. P. obvinený D. N. (žalovaný)

uzatvoril Zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 398,33 €,
ktorý sa zaviazal splácať počnúc 10.09.2002 v 13 dvojtýždenných mesačných splátkach po 47,47 €,
ktorú povinnosť ani v jednom prípade si nesplnil ku škode spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., v sume
398,33 €. Poškodený bol citovaným trestným rozkazom so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný
na občianskoprávne konanie.“

1. 5. V súvislosti so samotným odôvodnením rozhodnutia potom prvoinštančný súd uviedol: „Žalobca si
uplatnil právo titulom náhrady škody vzniknutej trestným činom (...). Za vyššie uvedeného stavu súd teda
posudzovalpredmetnéprávožalobcuakoprávouplatnenésititulomnáhradyškodyspôsobenejtrestným
činom spáchaného žalovaným, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Trestný rozkaz, ktorým bol žalovaný
právoplatne odsúdený sa stal právoplatným a vykonateľným dňa 26. 10. 2010 vo vzťahu k odsúdenému

D. N. (žalovanému) a bol doručený žalobcovi ako poškodenému dňa 04. 06. 2010. Je potrebné privoliť
k názoru žalobcu, že objektívna premlčacia lehota v tomto prípade je premlčacou lehotou 10-ročnou,
keďže k spáchaniu trestného činu došlo úmyselne, a teda ak čin bol spáchaním uzatvorením zmluvy
dňa 27. 08. 2002, objektívna 10-ročná premlčacia lehota by uplynula dňa 27. 08. 2012, samozrejme pri
zohľadnení jej prerušenia, a to uplatnením si práva v adhéznom konaní v rámci trestného konania, čo

poškodený učinil do zápisnice dňa 10. 12. 2003 a spočívanie lehoty by teda trvalo až do právoplatného
rozhodnutia 26. 10. 2010. V tomto ohľade by právo žalobcu uplatnené dňa 28. 07. 2016 z hľadiska
plynutia objektívnej premlčacej lehoty nebolo premlčané. Objektívna premlčacia lehota plynula od vzniku
škody, t.j. podpisu zmluvy dňa 27. 08. 2002 až do uplatnenia si práva na náhradu škody v trestnom
konaní do dňa 10. 12. 2003, t.j. jeden rok 127 dní a následne po prerušení jej plynutia začala plynúť

od 26. 10. 2010 do 28. 07. 2016, t.j. päť rokov, deväť mesiacov a dva dni. Teda 10-ročná premlčacia
lehota v zmysle vyššie uvedeného neuplynula.“ Zároveň však poukázal na to, že „premlčacia lehota
na uplatnenie si práva na náhradu škody je koncipovaná jednak na objektívnej premlčacej lehote v
trvaní 10 rokov, keďže sa jedná o škodu spôsobenú trestným činom úmyselne a v rámci tejto objektívnejpremlčacej lehoty je koncipované plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá však môže plynúť len
v rámci objektívnej premlčacej lehoty a s poukazom na § 106 ods. 1 OZ táto lehota je dvojročná a
začína plynúť odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode a zároveň o tom kto za ňu zodpovedá.“ V tejto

súvislosti potom konštatoval, že „žalobca sa o škode a súčasne o tom kto za ňu zodpovedá nepochybne
dozvedel najneskôr právoplatnosťou trestného rozkazu dňa 26. 10. 2010, keď súd ustálil, že žalovaný
spáchal trestný čin podvodu, t.j. dopustil sa úmyselného konania voči žalobcovi a týmto konaním mu
spôsobil škodu v súvislosti s uzatváranou úverovou zmluvou. Žalobca teda musel vedieť najneskôr 26.
10. 2010 kto mu škodu spôsobil, ako aj to, že škoda vznikla a v akej výške, teda dvojročná premlčacia

lehota uplynula žalobcovi dňa 26. 10. 2012. Keďže žalobca podal žalobu 28. 07. 2016 je takto podaná
žaloba po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, a preto ju súd na námietku žalovaného
vznesenú v jeho písomnom podaní zo dňa 11. 04. 2017 zamietol.“
1. 6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou ustanovení § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. 1. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
2. 2. Odvolanie po právnej stránke odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f),
h) CSP.

2. 3. V odôvodnení odvolania uviedol, že žalovaný v postavení dlžníka uzavrel s ním v postavení veriteľa
Zmluvu o úvere č. XXXXXXX zo dňa 27. 08. 2002, na základe ktorej sa zaviazal žalovanému poskytnúť
úver vo výške 1.200,- Sk (398,33 €ň a žalovaný sa zaviazal poskytnutú peňažnú sumu vrátiť zvýšenú
o príslušný poplatok vo výške 6.590,- Sk (218,75 €), t.j. celkovo zaplatiť čiastku vo výške 18.590,-
Sk (617,07 €) v 13. dvojtýždňových splátkach po 1.430 ,- Sk (47,46 €). Pretože žalovaný v dlhodobo

ignoroval jeho výzvy a upomienky na uhradenie dlžných súm, podal na žalovaného trestné oznámenie
pre podozrenie zo spáchania prečinu úverového podvodu. Okresný súd Lučenec uznal žalovaného
trestným rozkazom sp. zn. 22T/99/2010- 441 zo dňa 24. 05. 2010 vinným zo spáchania prečinu
úverového podvodu a jeho v postavení poškodeného v súlade s ust. § 288 ods. 1 zák. č. Trestného
poriadku odkázal s nárokom na náhradu škody na civilné konanie.

2. 4. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalobca namietal, že v danom prípade na riešenie otázky
premlčania uplatňovaného nároku nie je možné aplikovať ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ale je potrebné aplikovať ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti uviedol, že plynutie objektívnej premlčacej doby nezávisí od žiadnej jeho subjektívnej
vedomosti a jej začiatok sa viaže na objektívne stanovenú skutočnosť vzniku škody. Začiatok plynutia

subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je navzájom nezávislý. Premlčanie práva na náhradu škody
aj napriek špecifickému charakteru úpravy treba posudzovať v súvislosti so všeobecnými ustanoveniami
upravujúcimi právny režim premlčania. Do úvahy prichádza aplikácia ustanovenia § 110 ods. 1 OZ. Ďalej
uviedol, že úmyslom zákonodarcu v ustanovení § 110 ods. 2 OZ bolo, aby škodca škodu nahradil s
možnosťou poškodeného domáhať sa tejto náhrady v dlhšom časovom intervale.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.

3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
5. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného

súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s
vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, ateda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom

posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2
CSP)pretopoukazujelennaurčiténajzásadnejšieaspektysporu,ktorýmireagujenaargumentyžalobcu
uvedené v odvolaní.

8. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere
uzavretou medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom (č. XXXXXXX zo dňa 27.08.2002)
bol žalovaný trestným rozkazom Okresného súdu Lučenec č.k. 22T/99/2010-441 zo dňa 24. 05. 2010,
ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26. 10. 2010 uznaný za vinného z trestného
činu podvodu podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, 2 Trestného zákona. Uvedeným trestným rozkazom

bol zároveň žalobca (ako poškodený) podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázaný so svojim
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Žalobca toto realizoval predmetnou žalobou,
doručenouprvoinštančnémusúdudňa28.07.2016.Keďžežalovanývzniesolvpriebehusporunámietku
premlčania uplatňovaného nároku, bolo úlohou prvoinštančného súdu primárne vyriešiť túto otázku.
Vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o nárok, ktorý si žalobca uplatnil z titulu náhrady škody

spôsobenej mu žalovaným trestným činom, prvoinštančný súd postupoval správne, keď v odôvodnení
rozhodnutia poukázal na to, že na uplatňovaný nárok je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce zodpovednosť za škodu (§ 420 Občianskeho zákonníka), a z toho
logicky vyplýva, že i otázku premlčania je potrebné skúmať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka,
teda v prípade vymedzenia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby, je potrebné vychádzať z

ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu je preto argumentácia žalobcu
uvedená v odvolaní absolútne nedôvodná a neopodstatnená a z hľadiska tohto sporu irelevantná.

9. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v
posudzovanej veci nie je možné aplikovať ustanovenie § 110 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka,

pretože právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Lučenec č.k. 22T/99/2010-441 zo dňa
24. 05. 2010, nebolo žalobcovi priznané žiadne právo (napr. náhrada škody), ale žalobca v pozícii
poškodenéhobolpodľa§288ods.1Trestnéhoporiadku odkázanýsosvojímnárokomnanáhraduškody
na občianske súdne konanie. V posudzovanej veci síce nedošlo k uplynutiu desaťročnej objektívnej
premlčacej doby (ako to správne konštatoval súd prvej inštancie), avšak pred podaním predmetnej

žaloby na súd došlo k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, tak ako to správne konštatoval
prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vzájomný vzťah objektívnej a subjektívnej
premlčacej doby je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca. Ak skončí
priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu.

10. Z uvedeného vyplýva, že prvoinštančný súd na riešenie otázky premlčania uplatňovaného nároku
aplikoval správnu právnu normu a na základe správne zisteného skutkového stavu dospel k správnemu
záveru, že uplatňovaný nárok žalobcu bol uplatnený po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Odvolací
súd sa v tomto smere v plnom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením. Keďže žalobca uplatnil nárok
na náhradu škody po uplynutí subjektívnej premlčacej doby a žalovaný vzniesol námietku premlčania,

prvoinštančný súd nemal inú možnosť, ako žalobu žalobcu zamietnuť.

10. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods.
1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si však náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil a keďže existenciu účelne vynaložených trov odvolacieho konania žalovaného nemal
odvolací súd preukázanú ani zo spisu (k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril), náhradu trov odvolacieho
konania mu nepriznal.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).