Rozsudok ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/72/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216204278
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216204278.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s.,
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr.
Viera Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti
žalovanému: Ľ. G.Á., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., o zaplatenie 1.979,50 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 6Csp/34/2016-47 zo
dňa 13.02.2017, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a , aby na miesto žalobcu vstúpila do konania spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s.,

Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692 namiesto spoločnosti Poštová banka, so sídlom
Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava 811 02, IČO: 31 340 890.

II. P o t v r d z u j e sa rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol a vo výroku o trovách konania.

III. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.760,12 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.760,12 eur od 01.05.2016 do zaplatenia a to v lehote troch dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo.“

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2
Občianskehozákonníka,§261ods.6písm.d),§497,§502ods.1,§503ods.2Obchodnéhozákonníka,
§ 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 3 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. V odôvodnení uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Súd prvej inštancie posúdil predmetnú zmluvu z hľadiska jej

obsahových náležitostí. Uviedol, že už vo viacerých súdnych rozhodnutiach bol vyslovený názor, že v
zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. nepostačuje, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere
je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zdôraznil, že zákon
o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva spĺňala prísne obsahové náležitosti. Neobstojí úvahažalobcu, že v danom prípade postačuje odkaz na obchodné podmienky, keďže úmysel zákonodarca
zreteľne vyjadril v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k), kde vyjadril, že za imanentnú súčasť zmluvy
nutne musí byť považovaná aj táto náležitosť. Vyjadrenie tohto údaja v obchodných podmienkach

jednostranne vydaných žalobcom, naviac bez jeho reálneho číselného uvedenia, podľa názoru súdu
prvej inštancie nepostačuje. V predmetnej zmluve chýba aj ďalšia povinná náležitosť v zmysle § 9
ods. 2 písm. j) citovaného zákona, nakoľko nie sú uvedené v zmluve všetky predpoklady použité na
výpočet RPMN. Žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie istiny úveru, úrokov a poplatkov, teda musí
okrem iného preukázať, že zmluva má všetky náležitosti, aby sa úver nepovažoval za bezúročný a

bez poplatkov. Podľa názoru súdu nepostačuje, ak je v zmluve uvedená len hodnota RPMN, keď
zákon výslovne uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť aj všetky predpoklady
použité na výpočet RPMN, ktorý údaj je potrebné považovať za najdôležitejší pre spotrebiteľa, nakoľko
zahŕňa v sebe všetky náklady, ktoré spotrebiteľ s poskytnutím úveru musí veriteľovi zaplatiť. V
dôsledku chýbajúcich vyššie citovaných obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je
teda potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z hľadiska naplnenia princípu

transparentnosti, ktorý je pri posudzovaní zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách zásadným
(viď tiež rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-96/14 a C-26/13), nemožno ani uvedenie údaja o celkovej
výške spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) citovaného zákona považovať za dostatočné,
resp.podľanázorusúdunezodpovedátransparentnémuvyjadreniucelkovejčiastky,ktorúmáspotrebiteľ
zaplatiť, keďže v zmluve je uvedená iba celková výška nákladov v sume 1.860,74 eur a úplne drobným

písmompodnáležitosťamizmluvyjespomenuté,žecelkovúčiastkuúverupredstavujesúčetvýškyúveru
a celkových nákladov spojených s úverom. Tento údaj je podľa názoru súdu nepostačujúci, nakoľko
podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. medzi základné náležitosti zmluvy patrí aj údaj o
celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a teda tento údaj musí byť vyčíslený a nie je možné
používať iba odkaz na súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Koniec koncov je

tento údaj vyjadrený dokonca v neprospech spotrebiteľa, keďže z hľadiska transparentnosti ho uvádza
do omylu ohľadom výhodnosti úveru, o nižšej reálnej celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
pretože len púhy súčin počtu splátok (72) a výšky anuitnej splátky (57,29 eur) je vo vyššej výške
(4.124,88 eur) ako suma výšky úveru 2.000,- eur a celkových nákladov vo výške 1.860,74 eur ako
je reálne uvedená v zmluve. Podľa súdu prvej inštancie aj z rozpisu predloženého aktuálneho stavu

úveru priloženého k podaniu zo dňa 10.02.2017 nevyplýva, že by žalobca preukázal relevantnosť údajov
uvedených v zmluve, teda transparentnosť údaja o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
celkovej výške nákladov spotrebiteľa v korelácii s výškou a počtom splátok, v ktorých by bol, resp. nebol
zahrnutý poplatok za poistenie a v konečnom dôsledku aj výškou uvedenej RPMN, ktorej predpoklady
vychádzajúc z doslovného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. neboli

naplnené. Dôvod, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov je
aj ten, že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota priemernej RPMN, a to v neprospech spotrebiteľa.
Dodávateľ musí v zmysle citovaného § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádzať v zmluve o
spotrebiteľskom úvere údaj o priemernej RPMN, ktorý je v zmysle citovaného ustanovenia zverejnený
podľa § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Ministerstvom financií SR zo súhrnných údajov poskytnutých

veriteľmi za príslušný kalendárny štvrťrok, resp. ak je zmluva uzavretá do 15 kalendárnych dní od
takéhoto zverejnenia, tak za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom
úvere bola uzavretá dňa 14.08.2013, pričom údaje o priemernej RPMN za 2. štvrťrok r. 2013 boli
zverejnené MF SR dňa 30.06.2013. Vychádzajúc z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému
bol poskytnutý úver 2.000 eur so splatnosťou 72 mesiacov (t. j. 6 rokov). Z dôvodu záveru, že úver je

bezúročný a bezpoplatkový, súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 1.760,12 eur a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur a zaplatil sumu 239,88
eur, teda rozdiel predstavuje 1.760,12 eur. Uvedenú sumu súd priznal žalobcovi spolu s úrokom z
omeškania v zákonnej výške, odo dňa nasledujúceho po dni vystavenia listiny aktuálny stav úveru zo
dňa 30.04.2016. Výrok o trovách odôvodnil podľa § 255 ods. 2 v spojení s ust. § 262 zákona č. 160/2015

Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to v rozsahu
zamietavej časti rozsudku. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces. Vo vzťahu k

záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, žalobca poukázal na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, z ktorého vyplýva, že zmluva o úvere priamo nemusí údaj o výške,
počte a termíne splátok obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá
identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa. Súdny dvor EÚ tiež dospel k záveru, že nie jenevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľom bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok. Zároveň dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny

po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Rovnako aj všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet
RPMN podľa platnej legislatívy, boli v zmluve o úvere obsiahnuté. V prípade žalobcu išlo o dobrovoľné
poistenie vo forme doplnkovej služby, pričom do celkových nákladov úveru sa s poukazom na ust § 2
písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nezapočítavajú poplatky za nepovinné poistenie k úveru,

tzn., že ak na získanie úveru nebolo poistenie povinné, poplatok za poistenie nemá byť započítaný
do celkových nákladov spojených s úverom. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd
vychádzal, keď uzavrel, že údaj o priemernej hodnote RPMN nie je uvedený správne a na základe
tohto informatívneho údaja považuje súd predmetnú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Je zrejmé,
že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím
takéhotoprávnehonázorusúdubezpodporyprávnympredpisomzjavnénaplnenénebolo.Žalobcaďalej

namietal, že si v žalobe uplatnil zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 346,83 Eur vypočítané odo
dňa poskytnutia úveru do dňa predčasnej splatnosti úveru, t.j. do dňa 19.09.2014 ako aj zmluvné úroky
a úroky z omeškania vo výške 950,32 Eur vypočítané odo dňa 19.09.2014 do dňa vyhotovenia listiny
Aktuálny stav úveru, tzn. do dňa 30.04.2016. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že k omeškaniu
žalovaného došlo skôr ako je deň 01.05.2016, a z toho dôvodu je rozhodnutie súd nepreskúmateľné

a arbitrárne. Žalobca v odvolaní namietal, že na ustanovenie § 52 odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať
na vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015. Na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 01.04.2015
je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou
01.04.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho

zákonníka. Toto tvrdenie nachádza oporu aj v Uznesení Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013, sp. zn.
6MCdo/4/2012. Z uvedených dôvodov žiadal rozsudok v jeho napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal, aby odvolací súd vyhovel jeho odvolaniu v celom
rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Nakoľko žalobca napadol len druhý a tretí výrok
rozsudku, t. j. proti zamietavej časti predmetného rozsudku a výške náhrady trov konania, odvolací súd

nemohol podrobiť súdnemu prieskumu prvý výrok rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
uhradiť žalobcovi sumu 1.760,12 eur s príslušenstvom.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

9. Odvolateľ namietal, že na daný zmluvný vzťah bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, nakoľko zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 14.08.2013, teda ešte pred 01.04.2015, kedy
zákonodarca až s účinnosťou 01.04.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka.10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným ide
o spotrebiteľský vzťah.

11. Na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať všetky ustanovenia vzťahujúce sa na ochranu
spotrebiteľa v zmysle citovaného ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka a nasl., ako aj
smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

12. Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu, len na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie,
je potrebné uviesť, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník
v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnuformu,ktorúuzatváradodávateľsospotrebiteľom.Ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ použijú sa vždy,

ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania, alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o úvere zo dňa 14.08.2013
uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným túto charakteristiku spĺňa. Žalobca má v predmete svojej
činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobcom preukázané, aby úver poskytol

žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalovaného.
S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade
pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené

pochybnosti.

14. Obchodný zákonník účinný v čase uzatvorenia zmluvy úpravu neprijateľných podmienok
spotrebiteľských zmlúv neobsahoval. Tento právny predpis v širšom rámci súkromnoprávnej úpravy,
ktorej základným všeobecným predpisom je Občiansky zákonník, má postavenie predpisu špeciálneho.

Ust.§1ods.2ObchodnéhozákonníkapriamoukladáriešiťotázkyObchodnýmzákonníkomneupravené
podľapredpisovobčianskehopráva.Vtejtosúvislostijeprávnevýznamnéust.§853ods.1Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných

podmienok pri zmluvách o úvere, ktoré síce boli uzatvorené podľa prísl. ustanovení Obchodného
zákonníka, avšak majú spotrebiteľský charakter v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je potrebné
vychádzať z ust. § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula
účinkom do nášho právneho poriadku implementovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

15. Odvolací súd nijako nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka na úverové vzťahy
vzniknuté pred 01.04.2015. Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného
spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom
zákonníku(§52anasl.).Ideovzťahmedziobchodníkomaspotrebiteľom,ktorýprijímaúvernaspotrebu.

Ide teda o typický občianskoprávny vzťah a niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľa -
žalovaného vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo.

16. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o

spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na
všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku
netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vovzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení
Obchodného zákonníka.

17. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Účelom
uvádzania zákonom stanovených náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zabezpečiť
spotrebiteľovi dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z
neho vyplývajú.

18. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne závery súdu prvej inštancie o absencii podstatnej náležitosti
zmluvy v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.

19. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje
na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka

vymedzeniapodmienok,zaktorýchvnútroštátneorgánymôžuurčitúnormuprávaÚnieaplikovaťpriamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

20. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí

zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.

21. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom

a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

22. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití

všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú
obavy, aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem
a navyše aj proti princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.

23. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože

sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

24. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.1 písm. k/ ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k/ § 9 odsek 1 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase

vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

25. Zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na

uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

26. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských

úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.27. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo

bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod .

28. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ

má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

29. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.
k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru

na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.
Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných

poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená
medzi stranami sporu (č. l. 12 spisu) obsahovala len výšku, počet a termíny anuitnej splátky, a to v sume
57,29 Eur v počte 72 splátok s dátumom splatnosti na 20. deň v mesiaci.

30. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd tiež poukazuje aj na

príspevok doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať
sudca rozhodujúci konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom
nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie
v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku,

tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma
práva Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi
veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť
len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č.
129/2010,ktorýmsarozporodstráni.Domnievamsavšak,ževtomtoprípadebysudcanarazilnajednuz

hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo
by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

31. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a

odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou

a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškouúveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby

sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov

známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

32. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné

pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS

SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,

2. odporoval by princípu právnej istoty,
3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10

ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

33.VkontexteuvedenéhoakoajsozreteľomnaUznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je

tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní

nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať

aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

34. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa
27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.35. Odvolací súd sa v ďalšom zaoberal námietkou žalobcu, že predmetná zmluva obsahuje správny
údaj o RPMN a údaj o celkovej výške nákladov.

36. Z obsahu zmluvy zo dňa 14.08.2013 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným (č.l. 12 a nasl.) má
odvolací súd za preukázané, že výška úveru je 2.000,- eur, výška mesačnej splátky vrátane poistného
57,29 eur, počet splátok v mesiacoch 72, úroková sadzba 24,50 % p. a., RPMN banky 28,22 % p. a.,

priemerná RPMN na trhu 19,47 % p. a., celková výška nákladov 1.860,74 eur.

37. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí veriteľom požadovaných 72 splátok vo výške 57,29 eur zaplatí
celkovo 4.124,88 eur. Celkové náklady žalovaného tak predstavujú sumu 2.124,88 eur a nie 1.860,74
Eur ako je uvedené v predmetnej Zmluve.

38. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom uviedol klauzulu s nasledovným textom: „Celkovú
čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“, no ani
uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa
celkových nákladov dlžníka.

39. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalovaný ako veriteľ poskytol
spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.

40. V zmysle ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. sa rozumie pod celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a

poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo
aby ho získal za ponúkaných podmienok.

41. V danom prípade spotrebiteľ nemal možnosť výberu, či si predmetný úver poistí alebo nie.
Klauzula o poistení bola priamo vo formulárovej zmluve, ktorú predložil žalovaný ako veriteľ žalovanému
ako spotrebiteľovi, zakomponovaná bez možnosti voľby spotrebiteľa, či možnosť poistenia využije
alebo nie. Spotrebiteľ mal jedine možnosť výberu medzi „základným súborom poistenia (pre prípad

práceneschopnosti, invalidity a smrti) a „komplexným súborom poistenia (základný súbor poistenia +
pre prípad straty zamestnania,).

42. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna
2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z
26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

43.Vzhľadomnatútosituáciuznevýhodnenéhopostaveniačlánok6ods.1smernice93/13stanovuje,že
nekalépodmienkyniesúprespotrebiteľazáväzné.Akovyplývazjudikatúry,ideokogentnéustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky
Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).

44. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy
(rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný,

bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579, bod 31).

45. Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivýspotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku
7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo

dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro,
už citovaný, bod 27).

46. Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany
spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich

právachnevie,alebomáťažkostisichuplatnením(rozsudkyCofidis,užcitovaný,bod33,akoajMostaza
Claro, už citovaný, bod 28).

47. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený

od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).

48. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice má kogentnú povahu. Okrem
toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje

opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii a, najmä, na zvýšenie životnej
úrovne a kvality života v celej Únii (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 37, ako aj Asturcom
Telecomunicaciones, už citovaný, bod 51).

49. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,

ktorú smernica zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné
s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem
verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52).

50. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi

dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie
príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu
dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených
informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa
s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať

alebo odmietnuť.

51. Podľa odvolacieho súdu, nie je ničím výnimočným vysledovať, že súdne konania v rôznych
podobách sa stávajú priestorom na sofistikované právne konštrukcie, ktorými sa sleduje obohatenie sa
na úkor iného a kým osoba konajúca s takýmto zlým úmyslom vyzerá ako odborne zdatný subjekt, tak

obeť takéhoto konania odborne slabý a neskúsený spotrebiteľ je vo výsledku osobou nezodpovednou.
Zmysel a cieľ súdneho konania a výkonu spravodlivosti ekvity sa pri nadmerne formalistickom prístupe
úplne vytráca. Za všetko hovorí výsledok takéhoto procesu, podľa ktorého je evidentne spotrebiteľ
zaviazaný na plnenia z nečestných zmluvných podmienok v násobkoch k výške úveru.

52. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov (porov. spravodlivosť nad formálne znenie zákona, správa prezidenta SR o stave
republiky z 18. 06. 2015). Ústavne články o súdnej ochrane čl. 46 a nasl., čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné
požiadavky spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v

jednom zo svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí
smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen
súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a
účel toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn.
II.ÚS 222/07).

53. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚzvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k
tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd.

54. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. ,,na stole“ a preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu
je povinný ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak
článok 6 Smernice.

55. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade Zmluvy,

ktorá je predmetom tohto sporu, existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených v zmluve,
najmä o výške úrokovej sadzby a výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri
určovaní úrokovej sadzby a výšky RPMN vychádzal z celkovej sumy nákladov dlžníka, ktoré uviedol v
Zmluve vo výške 1.860,74 eur a nie zo sumy, ktorú žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, a
to sumu 2.124,88 eur. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN
a výšky úrokovej sadzby uvedených v Zmluve.

56. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

57. Z tohto dôvodu je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., v
zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a v súlade s
ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne

ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

58. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie mu priznal nárok na zákonné úroky z omeškania
odo dňa vyhotovenia listiny aktuálny stav úveru zo dňa 30.04.2016, no žalobou si uplatňoval úroky z
omeškania odo dňa 01.05.2016 do zaplatenia z dôvodu, že v žalobe si uplatnil zmluvné úroky a úroky

z omeškania vo výške 346,83 Eur vypočítané odo dňa poskytnutia úveru do dňa predčasnej splatnosti
úveru, tj. do dňa 19.09.2014 ako aj zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 950,32 Eur vypočítané
odo dňa 19.09.2014 do dňa vyhotovenia listiny Aktuálny stav úveru, tzn. do dňa 30.04.2016.

59. Odvolací súd nijako nespochybňuje tvrdenia žalobcu o tom, kedy sa žalovaný dostal do omeškania

so splácaním úveru. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal úroky z omeškania v súlade s jeho návrhom
na vydanie platobného rozkazu. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v návrhu na vydanie platobného
rozkazu si uplatnil úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.979,50 eur až od 01.05.2016 do
zaplatenia. V priebehu celého súdneho konania žalobca svoj návrh nezmenil, pohľadávku v nezmenenej
výške si uplatňoval aj naďalej, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi priznal

úrok z omeškania až odo dňa 01.05.2016, teda presne tak, ako si to žalobca uplatnil už na samotnom
začiatku konania (č. l. 2 spisu).

60. Je pravdou, že žalobca si uplatnil aj úroky vo výške 346,83 eur a úroky z omeškania vo výške 950,32
eur, no odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že tieto žalobcovi nemožno priznať.

Samotný žalobca v odvolaní výslovne uviedol, že: „žalobca si v žalobe uplatnil zmluvné úroky a úroky
z omeškania vo výške 346,83 Eur vypočítané odo dňa poskytnutia úveru do dňa predčasnej splatnosti
úveru, tj. do dňa 19.09.2014 ako aj zmluvné úroky a úroky z omeškania vo výške 950,32 Eur vypočítané
odo dňa 19.09.2014 do dňa vyhotovenia listiny Aktuálny stav úveru, tzn. do dňa 30.04.2016“.

61.Podľa§121ods.3Občianskehozákonníkapríslušenstvompohľadávkysúúroky,úrokyzomeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

62. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že Občiansky zákonník jednoznačne rozoznáva úroky a úroky
z omeškania. Zmluvnými úrokmi pritom nazývame vopred dohodnutú odplatu za užívanie istiny, ktorá

prichádza do úvahy len pri peňažných pohľadávkach.

63. Úroky vo všeobecnosti predstavujú hodnotu peňazí. Ich výška závisí v zásade od dohody zmluvných
strán.64.Úrokyzomeškaniasúmajetkovousankciouzaoneskorenésplateniepeňažnejpohľadávky.Zákonná
definícia príslušenstva pohľadávky, obsiahnutá v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre

obchodné záväzkové vzťahy, vrátane zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
zákonníka ani Obchodného zákonníka nemožno vyvodiť právo veriteľa na príslušenstvo z príslušenstva.

65. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej
republiky v rozsudku so sp. zn. 35Odo/101/2002 zo dňa 24.03.2004, ktorý pre blízkosť vtedajšej právnej

úpravy nie je dôvod nezohľadniť. Podľa tohto rozsudku peňažný záväzkový právny vzťah môže byť
buď vzťahom hlavným alebo vedľajším. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový
právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu určitej čiastky peňazí. Vedľajším
peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy,
ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Splnením hlavného záväzku
(alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva iba povinnosť

uhradiť už dospelé úroky. Tým, že včas nezaplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania
s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Právo požadovať od dlžníka
príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania zo zmluvných úrokov ) potom veriteľ nemá preto,
že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný
ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu pre prípad omeškania s plnením príslušenstva

pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže plynúť ani z dikcie § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na § 121 ods.3Občianskeho zákonníka
viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou
samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo zapovedané už podľa tradícií rímskeho práva.
Citované rozhodnutie v súlade so závermi uvedenými aj rozsudku Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.

29 Odo 689/2006, pričom ide o závery, z ktorých rozhodovacia prax súdov CR konštantne vychádza
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 32 Odo 21/2002 zo dňa 14.04.2004, rozsudok
Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 33 Odo 1170/2003 zo dňa 31.08.2004, uznesenie Najvyššieho
súdu ČR so sp. zn. 20 Cdo 1258/2005 zo dňa 21.09.2005, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so
sp. zn. 29 Odo 919/2006 zo dňa 30.08.2006, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29 Cdo

1797/2007 zo dňa 23.05.2007, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 32 Cdo 1946/2007 zo
dňa 25.06.2007, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 21 Cdo 3161/2006 zo dňa 30.10.2007,
uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29 Cdo 286/2008 zo dňa 22.04.2008, rozsudok Najvyššieho
súdu ČR so sp. zn. 29 Odo 1032/2006 zo dňa 18.06.2008, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.
32 Cdo 2865/2007 zo dňa 24.09.2008, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 23 Cdo 1788/2007

zo dňa 26.02.2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29 Cdo 1610/2007 zo dňa 21.05.2010,
rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 33 Cdo 903/2008 zo dňa 30.06.2010, rozsudok Najvyššieho
súdu ČR so sp. zn. 33 Cdo 2041/2008 zo dňa 22.07.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 33
Cdo 3780/2008 zo dňa 29.09.2010, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 29 Cdo 601/2008 zo dňa
08.06.2011, rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu ČR so sp. zn. 31 Cdo 2036/2009 zo dňa 17.08.2011, rozsudok Najvyššieho súdu ČR so sp. zn.
28 Cdo 685/2011 zo dňa 28.03. 2012, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 28 Cdo 3807/2011 zo
dňa 28.03.2012, uznesenie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 23 Cdo 747/2011 zo dňa 27.07.2012).

66. Tvrdenie, že by výklad smerujúci k zákazu anatocizmu podľa platného práva bol neústavný vyvrátil

Ústavný súd ČR v uznesení so sp. zn. I. ÚS 1893/08 zo dňa 13.11.2008).

67. V kontexte uvedeného, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ustálil, že úroky z omeškania
nie je možné priznať aj z úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo (úroky z omeškania) z
príslušenstva (úrokov), čo je, ako odvolací súd uviedol už vyššie, v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho

zákonníka a v právnej teórii sa takýto postup označuje ako tzv. anatocizmus. V zmysle uvedeného
ustanovenia Občianskeho zákonníka úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Teda zákon
rozlišuje medzi pohľadávkou a úrokmi, resp. úrokmi z omeškania, ktoré sú zahrnuté v rámci jej
príslušenstva.Uplatneniesipríslušenstvapohľadávky(úrokovzomeškania)zpríslušenstvapohľadávky,
ktorými riadne úroky sú, zákon nepredpokladá.

68. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti
neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje
zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúratohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie
významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č.

303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

69. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia
zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že
by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na

spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý
súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa
predstáv odvolateľa.

70. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05).

71. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o

trovách konania, potvrdil.

72. V priebehu odvolacieho konania žalobca doručil súdu návrh na zmenu žalobcu z dôvodu, že
došlo k postúpeniu pohľadávok, pričom novým hmotnoprávnym veriteľom je spoločnosť BENCONT
COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692. Z uvedeného

dôvodu žalobca navrhol, aby na miesto žalobcu vstúpila do konania spoločnosť BENCONT
COLLECTION, a.s.

73. Podľa § 80 ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na

jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené
alebo na koho prešli.

74. Podľa § 80 ods. 2 CSP, súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania
došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto

žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

75. Podľa citovaného ustanovenia § 80 ods. 1 a 2 CSP návrhu žalobcu na zmenu strany konania
možno vyhovieť v prípade, ak sú preukázané formálne podmienky pre takýto postup, teda ak nastala
právna skutočnosť, s ktorou zákon spája prevod alebo prechod práva na iný subjekt, ak sa táto právna

skutočnosť týka práva alebo povinnosti doterajšej strany konania a nastala po začatí konania.

76. Súd skúma, či táto právna skutočnosť je spôsobilá mať za následok prechod alebo prevod práva
alebo povinnosti, o ktorú v konaní ide. Otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré mali byť
prevedené existujú alebo či naozaj boli prevedené na iný subjekt sa súd zaoberá v rozhodnutí o veci

samej.

77. Súd vyhovie návrhu žalobcu, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu
práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené
s podaním žaloby zostávajú zachované.

78. Odvolací súd má za to, že žalobca podal riadny návrh na pripustenie zmeny strany sporu, spoločnosť
BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692 vyjadrila
svoj súhlas so vstupom do sporu a Zmluvou o postúpení zo dňa 13.06.2017 v spojení s prílohou
bolo preukázané, že spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s. sa stala dňa 14.06.2017 vlastníkom

pohľadávky, teda bolo preukázané, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne
predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná.79. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd pripustil, aby namietol žalobcu vstúpila do konania
spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692.

80. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP

v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

81. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).