Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 29, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/52/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216203360
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216203360.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou,
advokátkou, so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, IČO: 42 174 902, proti žalovanej: L. R., X..
XX.X.XXXX, XXX XX Y. Č.. XX, o zaplatenie 316,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. XC/XXX/XXXX-XX zo dňa 2. marca 2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu na základe
ustanovení § 499 a nasl. Obchodného zákonníka, § 3, § 5b z.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, §
1, § 2, § 3, § 4, § 5, § 6 z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase vzniku právneho
vzťahu v spojení s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1
C.s.p. tak, že sporovým stranám ich náhradu nepriznal.

2. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z predložených listín a to z trestného rozkazu
Okresného súdu Bardejov zo dňa 17. apríla 2008 č.k. XT/XX/XXXX-XX, právoplatného dňom 27. mája
2008, ktorým bola žalovaná uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu úverového podvodu podľa §
222 ods. 1 Trestného zákona na základe toho, že dňa 11. júna 2007 v Bardejove v mene spoločnosti
Pohotovosť, s.r.o. uzavrela zmluvu o úvere č. XXXXXXX a požiadala o úver vo výške 7.000,- Sk, pričom
do zmluvy o úver uviedla nepravdivé údaje týkajúce sa jej dôchodku, čo bolo jednou z podmienok na
poskytnutie úveru, pričom v tom čase nikde nepracovala, ani nemá svoj dôchodok, ďalej neuhradila ani

jednu splátku úveru, čím spôsobila škodu pre spoločnosť vo výške 9.540,- Sk a teda vylákala od iného
úver tým, že ho uviedla do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a tak mu spôsobila
malú škodu. Žalobca bol ako poškodený v trestnej veci odkázaný s nárokom na náhradu škodu na
konanie vo veciach občianskoprávnych, pričom trestný rozkaz bol žalobcovi doručený dňa 16.5.2008.
Ďalej súd prvej inštancie preskúmal zmluvu o úvere, ktorú dňa 11. júna 2007 uzavreli žalovaná ako
dlžník a žalobca - POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ pod č. XXXXXXX podľa § 497 Obch. zák. a nasl.,
na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi sumu 7.000,- Sk, pričom dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť

mu okrem poskytnutej sumy aj poplatok vo výške 2.540,- Sk, teda celkovo vo výške 9.540,- Sk, všetko
v 3 mesačných splátkach po 3.180,- Sk, počnúc dňom 11. júla 2007. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru.3. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že je potrebné záväzkovo-
právny vzťah, vzniknutý medzi sporovými stranami považovať za občianskoprávny vzťah, nie vzťah
obchodnoprávny. Ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná

za tzv. „absolútny obchod“ v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia
ako lex specialis. Vzhľadom k tomu, že žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver, vzťahuje sa na
predmetnú zmluvy o úvere osobitná právna úprava, a to zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010
Z.z.. Za nepochybné považoval, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval ako dodávateľ

a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ. Podrobil preto vzniknutý záväzkovo-právny vzťah medzi
stranami sporu súdnej kontrole z hľadiska prijateľností dojednaní v kontexte spotrebiteľského práva za
použitia ustanovení Občianskeho zákonníka na posúdenie otázok týkajúcich sa splnenia, či existencie
dlhu, resp. premlčania v spojení s ustanoveniami zákona na ochranu spotrebiteľa a ďalšími právnymi
predpismi. Konštatoval, že na uvedenom charaktere zmluvného vzťahu nemení nič ani skutočnosť, že v
súvislosti s uzatváraním zmluvy sa žalovaná dopustila spáchania trestného činu, zo spáchania ktorého

bola uznaná za vinnú. Rovnako súd v civilnom konaní nie je viazaný rozsahom a výškou škody zistenej v
trestnom konaní. Zároveň však súd zohľadnil tú skutočnosť, že žalobca si uplatnil nárok v rámci náhrady
škody spôsobenej trestným činom, teda skutkovo ho vymedzil ako náhradu škody. V zmysle § 100 ods.
1 a § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. ex offo konštatoval
súd prvej inštancie, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní je premlčaný v 2 - ročnej subjektívnej

premlčacej dobe, počítanej najneskôr odo dňa právoplatnosti trestného rozkazu, keďže týmto dňom
najneskôr mal žalobca vedomosť, že škoda vznikla a kto škodu spôsobil a teda kto za ňu zodpovedá.
Žaloba podaná na súde dňa 29.6.2016 bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom k uplynutiu
subjektívnej premlčacej doby, nemožno žalobcovi uplatnený nárok priznať, aj keby si ho uplatnil v rámci
plynutia objektívnej premlčacej doby. Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol a neprihliadal na

tvrdenia žalobcu udávané v jeho písomných podaniach, nezaoberal sa ďalej jednotlivými zmluvnými
dojednaniami, ich prípadnou neprijateľnosťou, najmä opakovane vyslovenou neprijateľnosťou zmluvnej
podmienky v čl. 13 všeobecných podmienok a povinnosťou veriteľa zdržať sa jej užívania.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca

elektronickým podaním zo dňa 27. apríla 2017, ktorým požiadal odvolací súd, aby zrušil napadnutý
rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne aby vyhovel
žalobe žalobcu v celom rozsahu a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania. V dôvodoch
namietal v zmysle ustanovení § 365 ods.1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p. nesprávny procesný postup súdu
prvej inštancie, ktorým mu bolo znemožnené uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej namietal vadu, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,nesprávneskutkovézisteniasúdomprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazov
a napokon nesprávne právne posúdenie veci.

5. V odôvodnení odvolania žalobca poukázal na okolnosti uzavretia zmluvného

vzťahu medzi sporovými stranami s tým, že žalovaná dlhodobo ignorovala výzvy a upomienky na
uhradenie dlžných súm a žalobca vo veci podal trestné oznámenie. Následne si žalobca na základe
výsledku trestného konania vo veci uplatnil svoj nárok na náhradu škody predmetnou žalobou, ktorú
súd prvej inštancie napadnutým rozsudok zamietol. Namietal spotrebiteľský charakter predmetného
zmluvného vzťahu s poukazom na ustanovenie § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa odvolateľa

v zmysle § 261 ods.6 Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu a aplikácia
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľského práva tak nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi
žalobcom a žalovanou s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Právnu
ochranu spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom
je fyzická osoba. Došlo by k vylúčeniu aplikácie § 497 a nasl. Obchodného zákona. Odvolateľ

ďalej poukázal na to, že ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti
zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti
činnosti. Žalovaná nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v
zmysle § 52 Občianskeho zákonníka.

6. Odvolateľ sa tiež nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní
žalovanej pohľadávky, na ktorú prihliadol ex offo. Namietal nesprávne právne posúdenie veci
prvoinštančným súdom, pretože súd nemal oprávnenie prihliadnuť na premlčanie ex offo v zmysle
ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.. Sporové konanie nemožno subsumovať pod konanieuvedené v predmetnom ustanovení, t.j. o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy. Nárok na náhradu
škody žalobcu v danom prípade už nie je založený zmluvou, aj keby ju Okresný súd Bardejov posúdil
ako spotrebiteľskú, ale protiprávnym konaním škodcu - žalovanej, t.j. naplnením predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa v
predmetnom konaní nedomáha zaplatenie dlžnej sumy vyplývajúcej zo zmluvy, ale náhrady škody
spôsobenej protiprávnym konaním žalovanej. Ustanovenie § 5b cit.zákona expressis verbis ukladá
povinnosť súdu prihliadať na premlčanie ex offo len v prípadoch, ak sa rozhoduje o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy. Predmetom sporového konania je nárok na náhradu škody a nie plnenie

zo zmluvy. Okresný súd Bardejov zvolil extenzívny výklad predmetného ustanovenia a prihliadol na
premlčanieajkeďnatoneboloprávnený.TretiačasťdruháhlavaprvýdielCivilnéhosporovéhoporiadku,
upravujúci spotrebiteľské vzťahy, neobsahuje obdobné ustanovenie, ktoré by ukladalo súdu povinnosť
prihliadať ex offo na premlčanie. Žalobca v sporovom konaní nevidel priestor na aplikáciu princípu
ochrany spotrebiteľa v zmysle čl.6 C.s.p.. Postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu princípu
kontradiktórnosti a rovnosti strán sporového konania. Žalobca vyslovil názor, že v konaní nie je vhodné

poskytovať zvýšenú ochranu strane sporu - žalovanej, ktorá svojim konaním porušila nielen ustanovenia
zmluvy, ale aj zásadu dobrých mravov, predpisy Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka,
dokonca sa dopustila trestného činu, ktorým spôsobila žalobcovi škodu.

7. K premlčacej dobe odvolateľ uviedol, že v danom prípade je na plynutie premlčacej doby nevyhnutné

aplikovať ustanovenie § 106 ods.2 Občianskeho zákonníka. Plynutie objektívnej premlčacej doby
nezávisí od žiadnej subjektívnej vedomosti žalobcu a jej začiatok sa viaže na objektívne stanovenú
skutočnosť vzniku škody. Je zrejmé, že začiatok plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby
je navzájom nezávislý. Premlčanie práva na náhradu škody aj napriek špecifickému charakteru
úpravy je potrebné posudzovať v súvislosti so všeobecnými ustanoveniami, upravujúcimi právny režim

premlčania. Aplikácia ustanovenia § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka pripadá do úvahy, ak bolo
právo na náhradu škody priznané právoplatným rozhodnutím súdu a prípadne, ak povinný uzná svoju
povinnosť nahradiť škodu. V týchto prípadoch sa neuplatnia kombinované premlčacie lehoty, ale
desaťročná premlčacia doba so začiatkom plynutia určenom podľa cit. ustanovenia. Znenie ustanovenia
§ 110 ods.2 Občianskeho zákonníka možno chápať aj ako sankciu na úmyselné konanie škodcu.

Odvolateľ nepochybuje o tom, že konanie žalovanej malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené trestným
rozkazom. Odvolateľ poukázal na ustanovenie § 1 ods.1 Občianskeho zákonníka s tým, že tam uvedený
princíp je potrebné rešpektovať a za nevyhnutné na stanovenie premlčacej lehoty je potrebné aplikovať
§ 110 ods.2 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade by došlo k rozporu s vyššie uvedeným
princípomochranynedotknuteľnostivlastníctva.Začiatokplynutiaobjektívnejpremlčacejdobyjeviazaný

na udalosť, z ktorej škoda vznikla. Žalobu tak podal žalobca v objektívnej lehote na náhradu škody.
Odvolateľ v závere, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.4.2008 sp.zn. X M. XX/
XXXX konštatuje, že sa žalobou v predmetnom konaní nedomáhal zaplatenia dlžnej sumy, ale náhrady
škody, pričom plynutie premlčacej lehoty je upravené odlišne, najmä jej začiatok.

8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu, ako ani počas celého konania v predmetnom
spore, nijako nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 z.č.
160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Konanie pred súdom prvej inštancie sa začalo za účinnosti zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.) podaním žaloby súdu prvej inštancie dňa 29.6.2016 a pokračovalo po nadobudnutí

účinnosti C.s.p. Rešpektujúc ustanovenie § 470 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorého sa nový procesnoprávny
predpis použije aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky
úkonov uskutočnených pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, súd prejednal
a rozhodol vec už podľa ustanovení C.s.p.. Rovnako odvolanie žalobcu bolo podané súdu prvej inštancie
už za účinnosti C.s.p. dňa 2.5.2017.

11. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v spore v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd plneodkazuje na náležité odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje. Vzhľadom
na odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd zdôrazňuje nasledovné.

12. Odvolací súd, súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že právny vzťah medzi sporovými stranami
je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré
upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon o
spotrebiteľských úveroch). Vzájomný vzťah sporových strán v jeho dôsledkoch je teda nevyhnutné

posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv.
absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), a to vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
zákon o spotrebiteľských úveroch, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.
Aj v prípade absolútnych obchodov má v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka prednosť pri
spotrebiteľských vzťahoch aplikácia Občianskeho zákonníka pred Obchodným zákonníkom, napr. aj pri

posudzovanípremlčanianároku(rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.XH.XX/XXXX
z 21.04.2015, sp. zn. X H. X/XXXX z 30.03.2015).

13. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je

povinný na zistenú námietku premlčania vždy prihliadnuť. Podľa § 106 ods. 1, 2 cit. zákona právo na
náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o
škodu na zdraví.

14. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu
subjektívnu v jeho odseku 1/ a dlhšiu objektívnu v zmysle jeho odseku 2/, s odlišnou úpravou začiatku
jej plynutia. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a
to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď

sa poškodený dozvedel o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu
škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a škodca v súdnom
konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčiavalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne.
Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

15. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode, a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Občiansky zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej
premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného podľa písmena a/ o škode (nie iba o

protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti), ako určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého
druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj
nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode
sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodovej udalosti, či s protiprávnym konaním.

16. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti
poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený
dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti
poškodeného o tomto prvku. Nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o ňom. Poškodený sa dozvie o tom,
kto za škodu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach,

na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická
osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca
nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a jeho zodpovednosti (rozsudok NS SR
sp. zn. XCdo/XX/XXXX).

17. Výklad cit. ustanovení odseku 1 a 2 § 106, podaný žalobcom v odvolaní, je podaný bez vzájomnej
súvislosti. Ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje rozdielnu dĺžku objektívnej
premlčacej doby pri škode v závislosti od toho, či ide o škodu spôsobenú úmyselne alebo nie, s výnimkou
škody na zdraví, kde objektívna premlčacia doba stanovená nie je. Pri škode spôsobenej úmyselneje objektívna premlčacia doba desaťročná a pri škode spôsobenej neúmyselne trojročná. Osobitná
subjektívna a objektívna premlčacia doba je stanovená len pri niektorom trestnom čine korupcie, čo nie
je tento prípad. Súd v trestnom konaní nerozhodoval o nároku na náhradu škody čo do veci samej, iba

s ním odkázal žalobcu na občianskoprávne konanie. Ak by škodu judikoval, jednalo by sa o prekážku
právoplatne rozhodnutej veci, ktorá by bránila súdu vec prejednať v civilnom konaní.

18. Občiansky zákonník v § 112 upravuje prípad, keď dochádza k zastaveniu plynutia premlčacej
doby, ktorému hovoríme spočívanie premlčacej doby. Jeden z príkladov, keď dochádza k zastaveniu

plynutia premlčacej doby je, keď veriteľ uplatní v premlčacej dobe právo na súde, alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje (§ 112 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Právo je uplatnené na súde, keď je podaná žaloba, a ďalej vtedy, keď oprávnený subjekt v priebehu
prebiehajúceho súdneho, alebo iného konania uplatní svoje subjektívne právo (napríklad právo na
náhradu škody). Podľa ustálenej judikatúry a teórie, ak dôjde k uplatneniu iba časti pohľadávky, nastáva
spočívanie premlčania iba pri tejto časti. Prípadom konania, v rámci ktorého dochádza k zastaveniu

plynutia premlčacej doby, je i tzv. adhézne konanie (§ 46 Trestného poriadku), teda konanie o nároku na
náhradu škody v rámci trestného konania. Návrh podľa platnej právnej úpravy treba podať najneskoršie
na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania. Ak v trestnom konaní nedošlo k uloženiu povinnosti
nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu
škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po skončení

trestného konania (R 31/1974). Riadne a včasné uplatnenie znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o
uplatnenom nároku.

19. V danej veci sa o škode a o subjekte zodpovednom za vzniknutú škodu žalobca najneskoršie
dozvedel doručením rozhodnutia, ktorým bol odkázaný so svojim nárokom na občianskoprávne konanie,

t.j. dňa 16.5.2008, a právoplatnosťou rozhodnutia (27.5.2008) mu začala plynúť dvojročná subjektívna
lehota na uplatnenie práva na náhradu škody. Uvedeným dňom žalobca definitívne získal vedomosť o
skutkových okolnostiach týkajúcich sa vzniku škody a subjektu, ktorý za škodu zodpovedá.

20. Odvolací súd zotrvávajúc na svojich vyššie uvedených záveroch o uplynutí premlčacej doby na

uplatnenie nároku, ako aj na tom, že vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej lehoty je taký, že ak
sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie
druhá premlčacia doba, je toho názoru, že žalobcovi uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba
na podanie žaloby najneskoršie dňa 27.5.2008. Keďže do dňa skončenia subjektívnej premlčacej doby,
t.j. do 27.5.2008, k prerušeniu plynutia premlčacej doby nedošlo, čo nie je v konaní sporné a žaloba bola

podaná v tejto veci dňa 29.6.2016 oneskorene, nárok žalobcu bol už v čase podania žaloby premlčaný.

21. K prihliadnutiu na premlčanie ex offo súdom v danom spore v zmysle § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa znenia ktorého je povinnosťou súdu z úradnej povinnosti prihliadať
k premlčaniu, účinného od 1. mája 2014, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval

vecne správne, aplikujúc účinnú a v čase rozhodnutia platnú právnu normu, keď sa zaoberal možným
premlčaním uplatneného nároku. Súd má povinnosť prihliadať na premlčanie, nakoľko ustanovenie §
5b zákona o ochrane spotrebiteľa je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a je potrebné aplikovať ho prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej
zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Právna úprava v ustanovení § 5b zákona o

ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 1.5.2014 neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia. Napriek
tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia §
5b vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré upravuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu
rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. V jeho znení tak ide o konkrétny procesný postup
súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru

ustanovenia a v prípade absencie prechodného ustanovenia tak platí, že súd postupuje podľa právneho
stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné
ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať. Na vecnej správnosti aplikácie
uvedeného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pre daný spor

nič nemení Nález Ústavného súdu SR zo dňa 7. februára 2018 vo veci sp.zn. J.. Ú. XX/XXXX, ktorým
bol na verejnom zasadnutí pléna vyslovený nesúlad cit. ustanovenia s čl. 46 ods.1 v spojení s čl. 1 ods.1
Ústavy SR, keďže do rozhodnutia súdom v predmetnom spore nedošlo k jeho zverejneniu a tým k strate
účinnosti ústavne nesúladného zákonného ustanovenia.22. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie rozhodol o predmetnom spore vecne správne v celom
rozsahu,vrátanevýrokuotrováchprvoinštančnéhokonania,pretojehorozhodnutieodvolacísúdpotvrdil

podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., podľa
ktorého žalovaná, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia
konania proti neúspešnému žalobcovi. Výšku priznaného nároku na náhradu trov určí postupom podľa

§ 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2
veta druhá Civilného sporového poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).