Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. október 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/18/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114222590
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114222590.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcov: 1/ P.. B. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. č. XX, XXX XX O., 2/ P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. X, XXX XX O., právne
zastúpení JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou so sídlom Bajzova 2, 040 01 Košice, proti
žalovaným: 1/ U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XXX, XXX XX F., právne zastúpený JUDr. Martinom
Kirniakom, advokátom so sídlom Vajanského 43, 080 01 Prešov, 2/ Kooperatíva poisťovňa, a.s., Vienna
Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 005 85 441, o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu

Prešov, č. k. 10C/294/2014-161 zo dňa 26.10.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec sudu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/
spoločne a nerozdielne 20.000 eur a žalobcovi 2/ spoločne a nerozdielne 15.000 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného z účastníkov zaniká povinnosť druhého z

účastníkov. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaných, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah pripojených listinných dôkazov, výpoveď svedkyne Y. A., P. F., T.. A. A., a uviedol, že rozsudkom
Okresného súdu Prešov č. k. 5T 3/2014-204 zo dňa 20.02.2014 bol žalovaný 1/ v tomto konaní
uznaný vinným, že dňa 24.07.2013 v čase 18:20 hod. v obci C., okres F. viedol v smere do F. osobné

motorové vozidlo zn. E. N. EČV: F.-XXX-B., plne sa nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v
cestnej premávke, po prejdení v mierne pravotočivej zákrute prešiel do protismeru až za ľavú krajnicu
a na vedľajšej miestnej komunikácii ľavou prednou časťou vozidla narazil do chodca G.. Y. F., nar.
XX.XX.XXXX, ktorý utrpel zranenie, ktorému podľahol, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, čím
spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) Trestného zákona, za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov s tým,
že výkon trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov. Zároveň mu

bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorového vozidla všetkých druhov na dobu 30 mesiacov.
Týmto rozsudkom bola schválená dohoda o vine a treste uzavretá medzi prokurátorom a obvineným. Z
lekárskych nálezov vypracovaných P.. S. C. vyplýva, že žalobkyňa 1/ prekonala reakciu na ťažký stres
bližšie neurčenú, pričom na psychiatrické vyšetrenie sa dostavila sama bez poukazu. U žalobkyni 1/ bolapo psychologickom vyšetrení zvýraznená senzitivita, vnútorné napätie a neistota. Ďalej z lekárskeho
nálezuzodňa20.01.2015vyplýva,žeužalobkyni1/ideoepizódustredneťažkejdepresieazlekárskeho
nálezu vypracovaného P.. P. O. a nasledujúcich vyplýva, že u žalobkyni dochádza k poruchám pamäti,

spánku a bolestiam v krížoch. Ďalej súd uviedol, že žalobkyňa 1/ v konaní preukázala, že jej bola
diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha a ťažká depresia. Zo záveru znaleckého posudku
č. XX/XXXX vypracovaného F.. B. X., znalkyňou z odboru psychológia, týkajúceho sa posúdenia
psychického stavu žalobkyne 1/ a žalobcu 2/ vyplýva, že žalobkyňa 1/ mala na manžela silné emočné
väzby, dôverovala mu a bol pre ňu v živote veľkou oporou, jeho smrťou došlo k zvýrazneniu pocitov

opustenosti a osamelosti, pričom stratila zmysel života. Deštrukcia týchto vzťahov medzi manželmi je
pre jej psychiku už trvalá. Ďalej znalkyňa konštatovala, že žalobca 2/ mal vzťah k otcovi pozitívny,
dôverný, vyrovnaný, pričom otec bol preňho oporou, autoritou a istotou. Skonštatovala, že žalobkyňa 1/
trpí posttraumatickou stresovou poruchou po nehode a je to dané tým, že v miere stresových situácii,
ktoré sú vypracované americkými psychológmi Homes a Rahe sa dopravná nehoda s následkom smrti
blízkej osoby nachádza na 6. mieste zo 100 situácii zoradených hierarchicky od najviac po najmenej

stresovú situáciu. Ďalej uviedla, že je daná bezprostredná príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou
a psychickým stavom menovanej, pričom smrť manžela v dôsledku autonehody jej zmenila životný
stereotyp. Celá situácia je pre ňu významne bolestná, vysiľujúca a prežíva ju ako záťaž po prežitej
traume. Skonštatovala, že žalobkyňa 1/ mala vážne psychické problémy po smrti manžela a nevyrovnala
sa s jeho smrťou. Uviedla, že je možnosť, že sa žalobkyňa 1/ nemusí celkom so situáciou pre okolnosti

nehody psychicky vyrovnať. Vo vzťahu k žalobcovi 2/ znalkyňa ďalej uviedla, že emočný stav žalobcu
2/ bol v miere silného stresu, nečakanej náhlej udalosti, pričom doposiaľ žalobca 2/ nemal žiadne iné
vážne situácie, ktoré by na neho emočne pôsobili a musel by sa s nimi vyrovnávať dlhodobo. Znalkyňa
konštatovala, že žalobca 2/ prežíva smútok za otcom, vedel, že musí niečo pre mamu urobiť, okolnosti
smrti otca ho vystrašili a vnímal aj náraz vnútorného napätia. Ďalej uviedla, že následky v živote žalobcu

2/ po dopravnej nehode a smrti otca zvládol, strata rodiča je trvalá, avšak s týmto faktom aj v súčasnej
dobe sa vyrovnal.

Následne súd prvej inštancie citoval čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 11, § 13 ods. 1
až 3, § 420 ods. 1-2, § 427 ods. 1-2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č.

381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č.
381/2001 Z.z.) a uviedol, že pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ vyplýva z ust. § 420 Občianskeho
zákonníka. Prevádzkovateľ zodpovedá aj za nemajetkovú ujmu v zmysle ust. § 427 ods.2 k § 420 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Aj keď zákon prevádzkovateľa priamo nedefinuje, za prevádzkovateľa možno
považovať osobu (fyzickú alebo právnickú), ktorá má právnu a súčasne faktickú možnosť disponovať s

dopravným prostriedkom, teda dlhodobejšie užívať dopravný prostriedok na účel, na ktorý je dopravný
prostriedok určený, pričom užívajúca osoba je oprávnená dopravný prostriedok na tento účel používať.
Prevádzkovateľom je najmä vlastník vozidla. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom uvedeným v
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/814/2003 z 29.04.2004, podľa ktorého niet
dôvodu, ktorý by vylučoval analogické použitie ust. § 427 a násl. Občianskeho zákonníka pri určení

zodpovednej osoby za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolanej zvláštnou povahou prevádzky
dopravných prostriedkov. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 1/ preto považoval za preukázanú.

Vovzťahuknámietkenedostatkupasívnejvecnejlegitimáciežalovaného2/,súdprvejinštanciepoukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/2012 M. proti H. F. a W. M., v ktorom

bolo konštatované, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Je nesporné, že žalovaný 1/ mal ako prevádzkovateľ
motorového vozidla v čase dopravnej nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalovaným 2/, pričom táto otázka nebola v konaní
vôbec sporná, a práve z tohto poistného vzťahu plynie pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/. Súd
sa zároveň stotožnil s názorom, že pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ je daná aj ust. § 15 ods. 1
zákona č. 381/2001 Z.z. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na právny názor odvolacieho súdu vyslovený
v uznesení č. k. 4Co/256/2015-108 z 25.10.2016, z ktorého vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy má

byť hradená z povinného zmluvného poistenia, ktoré mal uzatvorené žalovaný 1/ so žalovaným 2/.

Súd prvej inštancie citoval čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len dohovoru) s tým, že uviedol, že na duševné zdravie sa musí prihliadať ako na dôležitú súčasťsúkromného života spojenú s morálnou integritou. Čl. 8 dohovoru chráni právo na identitu a osobný
rozvoj a právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami a okolitým svetom. Zachovanie
duševnej stability je v tomto kontexte neopomenuteľnou predbežnou podmienkou na účinné využívanie

práva na rešpektovanie súkromného života (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, W. v.
Spojené Kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska zo 06.02.2001, sťažnosť č. XXXXX/XXXX). Ďalej
súd uviedol, že za zásah do súkromia, časť súdnej praxe považuje aj privodenie smrti, z niektorej
z blízkych osôb. Spôsobenie úmrtia člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov
rodiny. Primeraným zadosťučinením je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právnym prostriedkom

ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia tomuto subjektu, ktorému svedčí existencia
kvalifikovaného vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv
fyzickej osoby (§ 11 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu súd prvej inštancie považoval nárok na
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za dôvodný.

Vo vzťahu k výške poukázal na iné rozhodnutia všeobecného súdu v obdobných veciach a uviedol,
že výška sumy prichádzajúca do úvahy ako kompenzácia nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch
nemôže byť neobmedzená. Vzhľadom na uvedenú judikatúru, ako aj zohľadňujúc vzťahy v rodine, súd
prvej inštancie mal za to, že osoba, ktorá trpí pri strate manžela (manželky) najviac je pozostalý partner
- manželský vzťah je nesporne najbližším vzťahom dvoch ľudí, je s ním spojený celý zostávajúci život

a je prirodzené, že práve pozostalý manžel znáša stratu svojho manžela najťažšie. Žalobkyňa 1/ prišla
o manžela, doposiaľ 26 krát navštívila psychiatrickú ambulanciu, utrpela ujmu aj podľa znaleckého
posudku č. XX/XXXX vypracovaného znalcom z odboru psychológia, a preto súd prvej inštancie uložil
žalovaným 1/ a 2/ solidárne plnenie žalobkyni 1/ vo výške 20.000 eur. Vo vzťahu k žalobcovi 2/ súd prvej
inštancie uviedol, že zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na solidárne plnenie vo výške 15.000 eur, lebo žalobca

2/ pri dopravnej nehode prišiel o otca, pričom podľa jeho výpovede, ako aj výpovedí svedkov, mal k
nemu blízky a vrelý vzťah. Zohľadňujúc druhý najbližší rodinný vzťah považoval súd prvej inštancie za
dôvodné priznať nemajetkovú ujmu v uvedenej výške. Navyše súd akcentoval, že aj keď už žalobca
2/ nebýval spolu so svojimi rodičmi, išlo o jediného syna po obeti dopravnej nehody. Z týchto dôvodov
súd prvej inštancie žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ďalej uviedol, že výška

nemajetkovej ujmy je ustálená v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou súdov, je primeraná a
zodpovedá zákonným kritériám závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom
na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Súd prvej inštancie zdôraznil, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla
ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú. K námietkam žalovaných dodal, že smrť

obete dopravnej nehody bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobcami nezavinená udalosť, ktorá do
ich života zasiahla a nenávratne pretrhala doterajšie väzby, čím žalobcovia stratili možnosť realizovať a
ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohému. Žalobcovia, ako aj svedkovia podrobne popísali
charaktervzťahovexistujúcichmedzinimiapozostalými.Ajztohtodôvodupovažovalsúdprvejinštancie
žalobu o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy z časti za dôvodnú.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1,2 Civilného
sporového poriadku tak, že stanovením pomeru úspechu a neúspechu strán v spore vyslovil, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný 2/. Namietal inú vadu konania,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Jednotlivé odvolacie dôvody bližšie konkretizoval s
tým, že namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného 2/ v spore, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Cdo/219/2016 zo dňa 15.05.2017, v ktorom rozhodnutí iný senát najvyššieho súdu
opätovne dospel k záveru, že pasívna legitimácia žalovaného 2/ v konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy, podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení nie je daná. Zdôraznil čl. 2 ods.
2 Civilného sporového poriadku s tým, že žalovaný 2/ uviedol, že súd prvej inštancie nerešpektoval

precedenčný charakter rozhodnutí najvyššej súdnej inštancie, čo je v rozpore s princípom právnej istoty
a nepredvídateľnosti práva. Zároveň sa nevysporiadal s právnou argumentáciou a to, či boli splnené
podmienky pre eurokomformný výklad tzv. motorových smerníc. Zdôraznil, že eurokomformný výklad
má svoje hranice, ktoré sa postupne kreovali a to rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskejúnie. Ďalej poukázal na definíciu pojmu škoda a nemajetkovú ujmu, s ktorou sa podľa jeho názoru
nevysporiadalanisúdprvejinštancie,aniodvolacísúdvzrušujúcomuznesení.Ďalejnamietalnesprávne
právne posúdenie vo vzťahu k uloženiu povinnosti žalovaným 1/ a 2/ poskytnúť plnenie žalobcom

spoločne a nerozdielne. Uviedol, že medzi žalovaným 1/ a 2/ nie je daná pasívna solidarita na strane
žalovaných. Žalovaný 1/ je povinný plniť ako škodca za škodu spôsobenú a žalovaný 2/, ako poisťovateľ
na základe osobitného právneho predpisu za škodcu z uzatvoreného povinného zmluvného poistenia.
Ďalej namietal priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcovi 2/. Zo záveru znaleckého
posudku vypracovaného F.. X. vyplýva, že žalobca 2/ sa so smrťou otca už vyrovnal, aj v čase úmrtia

mal oporu vo vlastnej rodine. Mal svoje rodinné zázemie, ktoré nestratil. Podľa názoru žalovaného 2/,
súd prvej inštancie tieto skutočnosti žiadnym spôsobom nezohľadnil. Prežívanie smrti blízkeho bolo u
žalobcov diametrálne odlišné. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu žalobcov voči žalovanému
2/ v celom rozsahu zamietnuť. Žalovanému 2/ priznať nárok na náhradu trov celého konania.

3. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie právna zástupkyňa žalobcov 1/

a 2/. Namietala zamietavý výrok a výrok o náhrade trov konania z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia, ako aj nedostatočného odôvodnenia. Poukázala na to, že samotná podstata nároku
bola ustálená uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa
11.10.2016, ktorý jednoznačne vyslovil, že pojem škoda použitý v zákone č. 381/2001 Z. z., je
ústavne komfortným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti s cieľom maximálnej možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Rovnako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojich rozhodnutiach dospel k ustálenému záveru, že ustanovenia Občianskeho zákonníka treba
vykladať tak, že stratu spôsobenú smrťou blízkej osoby možno nahradiť peňažným plnením. Poukázala
na skutkové okolnosti danej veci vo vzťahu k žalobkyni 2/, ktoré boli zistené v rámci vykonaného

dokazovania súdom prvej inštancie s tým, že zdôraznila, že nebohý manžel žalobkyne 1/ zomrel
práve v deň 47. výročia ich svadby. Žili spolu vyše 50 rokov. Mali medzi sebou krásny vzťah. Ďalej
namietala, že súd nezohľadnil, že nebohý mal aj dve vnúčatá, ktoré sa tešili z prítomnosti starého otca.
Zároveň poukázala na diagnostikovanú posttraumatickú stresovú poruchu a ťažkú depresiu. Vo vzťahu
k žalobcovi 2/ taktiež poukázala na silnú emočnú reakciu na smrť otca, zármutok a náraz vnútorného

napätia. Výšku uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy považovala za primeranú okolnostiam
danej veci. Poukázala na iné rozhodnutia všeobecného súdu týkajúce sa obdobnej veci a najmä
výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôraznila najmä trvalé následky na psychickom zdraví
žalobkyne 1/, na deň úmrtia nebohého otca a manžela, na dve vnúčatá, ktoré navždy opustil, na intenzitu
zásahu do psychiky žalobkyne 1/, ktoré zakladajú opodstatnenosť priznania náhrady nemajetkovej

ujmy vo vyššom rozsahu. Zároveň namietala výrok o nepriznaní náhrady trov konania. Navrhla zmeniť
napadnutý rozsudok a uložiť žalovanému 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 40.000 eur a žalobcovi 2/ spoločne a nerozdielne z titulu náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 30.000 eur, zároveň si uplatnila náhradu trov konania v celom rozsahu.

4. Právny zástupca žalovaného 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniam žalobcov 1/ a 2/, ako aj
žalovaného 2/ uviedol, že odvolací súd v uznesení č. k. 4Co/256/2015-108 zo dňa 25.10.2016 vo vzťahu
k žalovanému 2/ konštatoval, že je pasívne vecne legitimovaný v spore, náležite a vyčerpávajúcim
spôsobom uvedený záver aj odôvodnil. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za dôvodný
s tým, že právna úprava obsahuje povinnosť poisťovne nahradiť túto škodu z povinného zmluvného

poistenia. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že žalovaný 1/ uznal vinu v trestnom
konaní a nepoprel ju ani v civilnom konaní s tým, že prejavil svoju ľútosť. Následky, ktoré tragickou
udalosťou žalovaný 1/ spôsobil nevie zvrátiť. Faktom je, že smrť človeka je následkom, ktorý je
neoceniteľný peniazmi, avšak judikatúra postupne výšku náhrady nemajetkovej ujmy upravuje, pričom
štandardne priznáva v rozsahu 10.000 až 15.000 eur na každého pozostalého. Priznávanie náhrady

nemajetkovej ujmy v tomto rozsahu na každého pozostalého je postupne v rozhodovacej praxi súdov
Slovenskej republiky zaužívané. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného 1/, bolo v danom prípade
o výške náhrady nemajetkovej ujmy aj súdom prvej inštancie v zmysle judikatúry rozhodnuté.

Právna zástupkyňa žalobcov 1/ a 2/ sa k doručenému odvolaniu žalovaného 2/ písomne nevyjadrila, ani

k vyjadreniu žalovaného 1/ v rámci odvolacej repliky.

Žalovaný 2/ sa k doručenému vyjadreniu žalovaného 1/, ani v rámci odvolacej repliky písomne nevyjadril.
Písomné vyjadrenie nepredložil ani vo vzťahu k doručenému odvolaniu žalobcov 1/ a 2/.5. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového
poriadku na všetky začaté i prebiehajúce konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných
úkonov, ktorý znamená zachovanie účinkov vykonaných procesných úkonov za účinnosti Občianskeho

súdnehoporiadkuvzneníplatnomdo30.06.2016,ivtedy,aknovšiaprávnaúpravaužstýmtonásledkom
nepočíta.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na prejednanie odvolania (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP)
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich

z ust. § 379 a 380 CSP bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného vyhlásenia
rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa 03.08.2018 (§
378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolania strán proti rozhodnutiu vo
veci samej okrem výroku o trovách konania nie sú dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom správne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutie, ako aj právnym
posúdením uplatnených nárokov odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stavveci,akoajsprávneprávnevecposúdil.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesodôvodnením
napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej -vo vyhovujúcom výroku, ako aj vo

výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti o uplatnenom nároku na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy zamietnutá.

7. K odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti uplatneného
nárokunanáhradunemajetkovejumyzamietnutáodvolacísúduvádza,žesúdprvejinštancienazáklade

výsledkov vykonaného dokazovania náležíte zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil.
Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy správne vychádzal zo skutkových okolností danej veci
z preukázanej ujmy, ktorá na strane žalobcov 1/ a 2/ vznikla s tým, že náležite vyhodnotil vykonané
dôkazy, samostatneavichvzájomnejsúvislostinazákladečohodospelksprávnymskutkovýmzáverom
o primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni 1/ vo výške 20.000,-

eur a vo vzťahu k žalobcovi 2/ vo výške 15.000,- eur. Je pravdou, že výška náhrady nemajetkovej
ujmy bola určená súdom prvej inštancie voľnou úvahou, avšak súd prvej inštancie náležite zohľadňoval
zákonné kritéria závažnosti vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať všetky
okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti, pričom závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Odvolací
súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
20.000,- eur pre žalobkyňu 1/ a 15.000,- pre žalobcu 2/ sú primerané, zodpovedajúce ich ujme ktorá v
súvislosti so stratou blízkej osoby - manžela a otca žalobcom vznikla. Navrhovanú výšku nemajetkovej
ujmy vo výške 40.000,- eur pre žalobkyňu 1/ a 30.000,- eur pre žalobcu 2/ považoval odvolací súd

za neprimeranú. Súd prvej inštancie zohľadnil všetky rozhodné skutočnosti ktoré boli dôvodné pre
stanovenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vrátane tých na ktoré opätovne poukázala
právna zástupkyňa žalobcu a to najmä na nepriaznivý zdravotný stav ktorý nastal po strate blízkeho
človeka u žalobkyne 1/, vážny zásah do práva na súkromný život, rodinný život, vzťah s rodinou žalobcu
2/ vo vzťahu k jeho deťom, ako aj k nemu samotnému. Na strane žalobcu 2/ súd prvej inštancie náležite

zohľadnil jeho blízky pozitívny vzťah k nebohému otcovi. Žalobca 2/ bol jediným dieťaťom v rodine, podľa
jehovlastnéhovyjadrenia,otecmuboloporou,finančnemupomáhal,akoajhopodporovalemocionálne.
Z týchto dôvodov odvolací súd vo vzťahu k namietanej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
nepovažoval odvolanie žalobcov za dôvodné v zamietavom výroku.8. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 2/ a to nesprávnemu posúdeniu vznesenej námietky nedostatku
pasívnej legitimácie v spore odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom

vysloveným odvolacím súdom v uznesení č.k. 4Co/256/2015 - 108 zo dňa 25.10.2016 v ktorom sa
odvolací súd náležite vysporiadal so vznesenou námietkou nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného
2/ v spore s tým, že skonštatoval, že žalovaný 2/ je v spore pasívne vecne legitimovaný. V rámci
rozhodovania najvyšších súdnych autorít nedošlo k zmene posúdenia postavenia žalovaného 2/ pri
uplatnených nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto súd prvej inštancie správne vznesenú

námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/ posúdil ak uzavrel, že žalovaný 2/ je pasívne
vecne legitimovaný z titulu zákonného poistenia motorových vozidiel v zmysle §15 ods.1 zákona č.
381/2001 Z. z. lebo škodou (ujmou) podľa európskeho práva sa rozumie aj nemateriálna škoda. Škoda
zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale i nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu). V zmysle ust.
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. je preto potrebné termín škoda vykladať ako nemateriálnu
škodu na zdraví. Poistné krytie preto zahŕňa škodu na zdraví a náklady pri usmrtení (§ 4 ods. 1, 2

písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.). Pojem ujma na zdraví zahŕňa akúkoľvek ujmu aj ujmu nemajetkovú
ktorá bola spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Strata života najbližších
príbuzných je spojená s negatívnym dopadom v emočnej nemajetkovej sfére príbuzných v dôsledku
čoho vznikla ujma na zdraví ktorú je treba považovať za nemateriálnu škodu na zdraví.

9. Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy. Súd prvej inštancie náležite na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnej
výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom zohľadnil jednotlivé skutkové okolnosti danej veci,
príbuzenský vzťah žalobcov k nebohému, ako aj ich vzájomné väzby, zásah do ich súkromného a
rodinného života, ako aj trvalú ujmu ktorá smrťou blízkeho spôsobila ujmu na zdraví, ako aj stratu

blízkeho človeka.

10.Zanedôvodnúpovažovalodvolacísúdajnámietkutýkajúcusauloženiapovinnostiplniťžalovaným1/
a 2/, žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne. Uložená povinnosť solidárne bola založená rozhodnutím
súdu z dôvodu, že žalovaný 1/ zodpovedá za škodu z titulu zodpovednosti za škodu vzniknutú

prevádzkou motorového vozidla v zmysle ust. §§420, 427 Občianskeho zákonníka a žalovaný 2/ z titulu
zákonnéhopoisteniamotorovéhovozidlavzmysle§15ods.1zákonač.381/2001Z.z..Možnosťuloženia
plnenia spoločne a nerozdielne vyplýva súdu z ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to
vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má k tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne,

je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť
ostatných zanikne. Ani táto namietaná skutočnosť nebola dôvodná.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny v zmysle
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

11. Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcov 1/ a 2/ vo vzťahu k výroku o trovách
konania. Súd prvej inštancie vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania s
poukazom na ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, t. j. vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu strán v
spore. Odvolací súd sa v tejto časti s rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožnil, a preto uplatnenú

námietku nesprávneho rozhodnutia o trovách konania považoval za dôvodnú. V sporovom konaní platí
pri rozhodovaní o trovách konania zásada úspechu vyplývajúca z ust. § 255 CSP. Úspech vo veci súd
vždyskúmačodoprávnehozákladuveciačodovýškypriznanéhonároku.Zásadaúspechusauplatňuje
aj v konaniach ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Je nesporné,
že pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy výška závisela od úvahy súdu. Žalobcovia 1/ a

2/ boli čo do základu nároku úspešní, a preto na rozhodnutie o trovách konania mal súd prvej inštancie
aplikovať ust. § 255 ods. 1 CSP.

Z tohto dôvodu odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania v zmysle ust. § 389
ods. 1 písm. b) CSP a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v zmysle

ust. § 391 ods. 1 CSP. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia vo výroku o trovách konania bolo
nesprávne rozhodnutie o trovách konania ktoré je súčasťou práva strany sporu na spravodlivý proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.12. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania
v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP t. j. zásadou úspechu žalobcov 1/ a 2/ vo veci
čo do základu nároku. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v
novom rozhodnutí vo veci v zmysle ust. § 396 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3:0 vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku
týkajúceho sa žalobkyne 1/, v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania, v pomere 2:1 vo vzťahu
k vyhovujúcemu výroku týkajúceho sa žalobcu 2/ (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen.ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.