Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/499/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220688
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220688.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Renáty

Pátrovičovej a JUDr. Vladimíra Pribulu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduNitrazodňa27.januára2014,č.k.12C/318/2012-40,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 27.01.2014, č. k. 12C/318/2012-40 zamietol návrh (správne žalobu, lat. actio,
keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi (správne
žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa písomne
podanou žalobou doručenou dňa 27. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v
sume 3.175,90 eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 635,18 eura, dôvodiac tým, že Okresný súd

Levice rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vydanie poverenia rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenias omeškaním viac ako 380 dní vo veci vedenej exekútorom pod exekučným číslom
EX 923/2010. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mu vznikla majetková škoda
vo výške 3.175,90 eura predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť viac priznaná
právoplatným rozhodnutím súdu. Nemajetkovú ujmu vyčíslil na 635,18 eura ako 20 % z uplatňovanej
istiny s príslušenstvom, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k zmareniu
vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu, požaduje spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie

adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práva princípov právneho štátu.
Žalovaný a žalobca sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili, preto súd pojednával
v zmysle § 101 ods. 2 OSP v ich neprítomnosti. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že
exekučnávecbolavedenáprotipovinnémuM.S.,nar.XX.XX.XXXX.ZospisuOkresnéhosúduKomárno
sp. zn. 6Er/139/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu
doručená dňa 17. 02. 2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný
súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodol uznesením zo dňa 12. 01. 2011,

právoplatným dňa 15. 02. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči
uvedenému uzneseniu oprávnený nepodal odvolanie. Exekučné konanie je teda právoplatne skončené.
Rozhodnutie súd vydal po 10 mesiacoch 25 dňoch od podania žiadosti. Žalovaný sa k podanej žalobe
vyjadril písomne, pričom žalobu žiadal zamietnuť. Mal za to, že návrh je uplatnený na súde predčasne,keďže ešte neuplynula lehota 6 mesiacov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. K
nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01. 06. 2011 neplatí 15- dňová lehota na vydanie poverenia pre
uvedenéexekučnétituly.Lehota15dnísavšaknevzťahujenavydanierozhodnutiavpodobezamietnutia
žiadosti o vydanie poverenia, týka sa len prípadu, kedy súd poverí exekútora vykonaním exekúcie.
Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k
uplynutiu 15- dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23. 04. 2009,

teda tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku. Žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody. K nemajetkovej ujme uviedol, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný, treba prihliadať aj na dobré mravy u
poškodenej osoby. Žalovaný mal za preukázané, že žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa podaným návrhom domáhal náhrady

škodyanáhradynemajetkovejujmy,zdôvodu,žeexekučnýsúdrozhodoložiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty. Návrh žalobcu súd považoval za dostatočne špecifikovaný, v petite uviedol, čoho sa
podanou žalobou domáha, voči komu a z akého titulu. Nárok žalobcu súd nepovažoval za premlčaný,
pretože žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená vo februári 2010, rozhodnuté

o nej bolo v januári 2011 a žalobca si uplatnil u žalovaného predbežné prerokovanie na náhradu
škody v septembri 2012. Žalobu súd nemohol ako predčasne podanú zamietnuť, pretože vo veci bolo
rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu,
že došlo k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom nebola dodržaná zákonom

stanovená 15-dňová lehota. Podstatou tohto sporu bolo zistiť, či sa na daný prípad vzťahuje zákonná
lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ak áno, či došlo k nedodržaniu tejto lehoty a či
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia mu
spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu a či mu rozhodnutie o zamietnutí žiadosti mohlo spôsobiť škodu
alebo nemajetkovú ujmu. Súd prvého stupňa uviedol, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku
toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať
za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu

majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom,
ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V súvislosti s návrhom na doplnenie dokazovania
znaleckým posudkom súd ho ako nehospodárny zamietol, a to aj s poukazom na ďalšie dôvody pre
zamietnutie žaloby. Žalobca nijako nepreukázal vznik majetkovej škody ani zníženie svojho majetku.

Určenie výšky škody v žalobe nie je dôkazom o vzniknutej škode. V prejednávanom prípade súd nevidel
dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody nedošlo.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 20 % z istiny a príslušenstva, takýto
spôsob vyčíslenia nemajetkovej ujmy žalobca nijako nezdôvodnil, ani nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy, len formálne uviedol, že došlo k zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, čo

nebolo bližšie odôvodnené, ani preukázané. Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným
titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní.
Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15- dňová lehota
vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či
vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase

podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v
uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného
poriadku (ďalej len „EP“). Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm.

d/ EP novelou účinnou od 01. 06. 2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná,
ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný
titul považoval podľa písmena d/ svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 EP. Súd teda dospel k záveru, že
v predmetnej exekučnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d/EP. Zákonná 15- dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia
neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01. 06. 2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté

pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., čo je uvedené v komentári k exekučnému poriadku, dôvodom
zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie
preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm.
d/ EP. Súd dospel k záveru, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.
Navyše uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia
a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia.
V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo

291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002). Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 určuje lehotu
na vydanie poverenia, nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. Ak súd
má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia,
pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15- dňová
lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje.

Súd zdôraznil, že v prejednávanej veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia v lehote 10
mesiacov a 25 dní od podania žiadosti na súd, pričom súd sa ani nestotožnil s názorom žalobcu, že
by mu v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda alebo nemajetková ujma, ktorá
nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú

satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Súd konštatoval, že žalobca sa nemôže domáhať nároku
podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že sa jedná o nesprávny úradný postup, pretože
exekučný súd vo veci rozhodol, svoje rozhodnutie právne zdôvodnil, proti rozhodnutiu exekučného
súdu sa neodvolal a rozhodnutie exekučného súdu akceptoval. Súd nesúhlasil ani s právnym názorom
žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhania sa žalobcovho nároku voči dlžníkovi

v občianskoprávnom konaní. V prvom rade ide o teoretické tvrdenie žalobcu, ktoré nie je reálne
podložené. Žalobca nepreukázal, že by podal návrh voči dlžníkovi na civilnom súde, ktorý by mu bol
zastavený pre prekážku res iudicata. Rozhodnutie exekučného súdu bolo zákonné, nebolo zrušené ako
nezákonné, a preto takéto rozhodnutie nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Pokiaľ by exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,

akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate
by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Uznesenie exekučného
súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zhodne ako uznesenie súdu
o zastavení exekučného konania prelamuje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká
prekážka rozsúdenej veci. V nadväznosti na namietané prieťahy v konaní súd uviedol, že konštatovať, či

v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd. S poukazom k vyššie
uvedeným skutočnostiam súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom do 31. 12. 2012 aj
od 01. 01. 2013), § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2
písm. c/, d/, i/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“) v znení účinnom do 31. 05. 2011 aj od 01. 06. 2011, § 44 ods. 1 a 2 (v znení od 01. 02. 2002
do 31. 05. 2010, od 01. 06. 2010 do 31. 05.2011 a od 01. 06. 2011) Exekučného poriadku.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže si žiadne neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú
právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právnehoporiadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu.
Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie

prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to,
že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Argumentovaltým,žesúdvytvárakonštrukciu,podľaktorejjenávrhnavrhovateľananáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd
nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté
listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd s poukazom len na

skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol
znalecké dokazovanie, tým mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a
mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného
súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej

dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné

štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý
zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za
prejavnesústredenejčinnostisúduprvéhostupňaoznačiljehopresvedčenieorozporeexekučnéhotitulu
so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.

2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a z obsahu spisu vyplýva, že žalobca
sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 3.175,90 eura
predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným

rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
vzťahu založeného Zmluvou o úvere, a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené
vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 635,18 eura, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva v tom, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to zamietnutím žiadosti, až dňa 16. 02. 2011, s omeškaním
viacako380dníoddoručenianávrhu,čojepodľanázoružalobcudôsledkomjehonesústredenejčinnosti
takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu
úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v

primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno v exekučnej veci sp. zn. 6Er/139/2010.
Sumu 635,18 eura vyčíslil ako 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva
postihnutého deformáciou), ktorú si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom,

stratudôveryvprávoavspravodlivériešenieveciazamedzenievymoženiupohľadávkycestouexekúcie
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu).
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 1951/09 zo dňa 27. 11. 2009. Exekučné
konanie bolo vedené pod sp. zn. 6Er/139/2010, začalo spísaním návrhu u súdneho exekútora dňa 01.

02.2010.SúdnyexekútorpodalnaOkresnomsúdeKomárnožiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie v predmetnej veci dňa 17. 02. 2010. Exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k. 6Er/139/2010-11 zo dňa 12. 01. 2011,
právoplatným dňa 15. 02. 2011 a následne exekúciu uznesením č. k. 6Er/139/2012-22 zo dňa 27. 07.
2011, právoplatným dňa 31. 03. 2012, zastavil.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 06. 2011 do 17. 01. 2013, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulomnajneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní v prevažnej miere
nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý
rozsudoksúduprvéhostupňa.Žalobcapodalmnožstvonávrhovsrovnakýmpredmetomkonania,pričom

vo všetkých konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej
veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, lebo v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,

racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný
postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a
preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu
v zákonom ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení
účinnom od 01. 06. 2011 do 17. 01. 2013, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný
poriadok“).
Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,

ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP, vyplýva, že 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami

zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka
stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To

však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.

§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 17. 08. 2011 (v tejto súvislosti odvolací

súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia). Žalobca namietal, že exekučný súd neoprávnene preskúmaval exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený postup a obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti
súdneho exekútora exekučnému súdu až do vydania zamietajúceho rozhodnutia o podanej žiadosti,

nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože preskúmanie exekučného titulu je plne
odôvodnené potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle,
teda vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie v prípade, ak
vydáva iné rozhodnutie. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je však

ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej činnosti
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12.
2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä
vprípadoch,keďtitulomprevykonanieexekúciesúrozhodcovskérozhodnutia(rozhodcovskérozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný

skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu

bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého oprávnenému nevzniká voči
povinnému nárok, vymoženia ktorého sa v konaní domáha, a teda exekučný titul je materiálne
nevykonateľný.
Odvolací súd uvádza, že na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť totiž

splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie
ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve žalobcu. V danom prípade si žalobca svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Preto absentuje
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež

nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny. Odvolací súd navyše na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v súvislosti s existenciou 15- dňovej lehoty na
vydanie poverenia dodáva, že v zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského

konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie
§ 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05.
2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boliuvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až novelou EP
zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo
uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako

exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z., s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011
a od 01. 06. 2011 lehota nie je.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v
merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z, ktorým bol

novelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval okrem právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia
exekúcie aj novšiu právnu úpravu, avšak pri rozhodovaní vo veci samej postupoval podľa správnej
právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje,
že aj napriek citácii ust. § 9 ods. 2 v neskoršom znení nie je táto skutočnosť rozhodujúca na to, aby
ňou bola založená vada konania, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z

dôvodov uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. V súvislosti s ďalším dôvodom odvolania týkajúcim sa tej
skutočnosti, že súd prvého stupňa rozhodol na základe nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza,
že prvostupňový súd mal k dispozícii exekučný spis Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/139/2010, čo
je zrejmé aj zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti
nárokužalobcuvychádzalzlistinnýchdôkazovvňomobsiahnutých.Zobsahuspisusúdzistil,žetvrdenia

žalobcu uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval svoj návrh nie sú pravdivé. Na námietku žalobcu
týkajúcusastavuprávnejneistotyodvolacísúduvádza,žestavprávnejneistotytrváaždookamihu,kedy
súd rozhodne vo veci samej. Tým, že súd dňa 12. 01. 2011 vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol stav právnej neistoty účastníkov
konania odstránený. Stav právnej neistoty pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora podľa odvolacieho

súdu nezakladá nárok na náhradu škody, pretože v prípade vydania iného rozhodnutia ako vydania
poverenia nie je zákonom ustanovená lehota, ktorej nedodržanie by bolo možné charakterizovať ako
nesprávny úradný postup. Pri viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP) je potrebné uviesť, že odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné
v tej časti, v ktorej žalobca namietal postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred

súdom, pretože takýto dôvod v odvolaní špecifikovaný nebol a odvolací súd ho ani nezistil. Taktiež
ani samotné nevykonanie dôkazu (dôkazov) v intenciách podaného návrhu žalobcu nezakladá postup
odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom, pretože rozhodnutie v tom smere, ktoré dôkazy
sa v konaní vykonajú je výlučne na úvahe vec prejednávajúceho sudcu. Súd rozhodol o zamietnutí
dokazovania znaleckým posudkom vzhľadom k tomu, že takéto dokazovanie by bolo s ohľadom na

nepreukázanie nesprávneho úradného postupu nadbytočné a nehospodárne. Odvolací súd má v tomto
smere za preukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobom v predmetnom konaní nepochybil. V
súvislosti s námietkou žalobcu, že súd polemizoval nad dĺžkou zákonných lehôt, odvolací súd uvádza,
že súd nielenže nepolemizoval, ale ani neskúmal, či v konaní došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože
všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní. Prvostupňový súd len skúmal, či bola

dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania, a teda
či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej sa žalobca v predmetnom konaní domáha. Odvolací súd
považuje za preukázané, že súd prvého stupňa na rozhodnutie vo veci samej aplikoval správne právne
predpisy vnútroštátneho práva a zároveň rozhodol aj v súlade s platnou judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudská práva, zachovávajúc pritom právo účastníkov konania na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov.VsúvislostisuvedenýmodvolacísúdpoukazujenarozhodnutiaNSSRsp.zn.3Cdo146/2011
a 6Cdo 105/2011.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.