Rozsudok – Kataster nehnuteľností ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. september 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžr/13/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4016200463
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4016200463.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a z členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci
navrhovateľov: 1/ B.. H. L., bytom D., 2./ B.. C. L., bytom U., 3./ H. E., bytom U., 4./ Y. L., bytom U., 5./
B.. C. L., bytom U., 6./ G. L., bytom U., 7./ B.. G. L., bytom U., 8./ B.. G. L., bytom A., 9./ Y. L., bytom A.,
všetci zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Eckmann s.r.o., konateľom JUDr. Ivanom Eckmannom,
so sídlom Trenčín, Mierové námestie 14, proti odporcovi: Okresný úrad Nitra, pozemkový a lesný odbor,
so sídlom Štefánikova trieda 69, Nitra, o preskúmanie rozhodnutia č. OU-NR-PLO-2016/00772-1087/04-
R V zo dňa 15. marca 2016, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k.
23Sp/33/2016-34 zo dňa 5. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sp/33/2016-34 zo dňa 5.
decembra 2016 po t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom č.k. 23Sp/33/2016-34 zo dňa 5. decembra
2016 rozhodnutie Okresného úradu Nitra, pozemkový a lesný odbor - odporcu č. OU-NR-
PLO-2016/00772-1087/04-R V zo dňa 15.03.2016 potvrdil. Navrhovateľom nepriznal náhradu trov
konania.

2. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu krajský súd zistil, že
navrhovatelia si uplatnili dňa 29.12.2004 žiadosťou nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré
sa nachádzajú v kat. území G. po G. L. a L., rod. L., na základe Rejstřík přídelu, kat. územie Z., pracovný
program 1926/1927 zo septembra 1932. V správnom konaní navrhovatelia aj napriek výzvam správneho
orgánu nepreukázali vlastníctvo právneho predchodcu a prechod majetku, resp. vlastníckeho práva
predmetných nehnuteľností v rozhodnom období na štát tak ako mal na mysli zákon č. 503/2003 Z.z..
Odporca rozhodnutím č. OU-NR-PLO-2016/00772-1087/04-R V zo dňa 15.03.2016 podľa § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, nepriznal oprávneným nárok na navrátenie
vlastníctva k pozemkom a ani právo na náhradu za pozemky v kat. území D. L. (G.), ktoré sú zapísané
v Rejstříku přídelů Velkostatek Z., pracovní program 1926/1927.

3. Krajský súd poukázal na to, že zákon č. 503/2003 Z.z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom,
ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, a cieľom tohto zákona spolu s ostatnými reštitučnými

zákonmi je zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo
v zákone v presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v
zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Rozhodujúcu právomoc zákon zveril obvodným
pozemkovým úradom, ktorých povinnosťou je postupovať v správnom konaní podľa jednotlivých
ustanovení zákona č. 71/67 Zb. a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania tak,
ako sú zakotvené v ustanovení § 3 citovaného zákona. Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti,
teda je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne.
Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich
povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Jedná sa o presadzovanie cieľov
hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.

4. Krajský súd konštatoval, že v danom prípade sa správny orgán zaoberal splnením podmienky § 2
zákona č. 503/2003 Z.z., teda skutočnosti, či žiadatelia sú oprávnenými osobami, ktorých pozemok
ich právnych predchodcov bol v ich vlastníctve a tieto nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú
osobu v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žiadatelia na túto skutočnosť
nepredložili žiaden dôkaz.

5. Krajský súd tiež poukázal na to, že predpokladom navrátenie vlastníctva k pozemkom alebo priznania
náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať podľa reštitučného zákona je, aby si oprávnená
osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona a
súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2, 3
ako aj to, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe od 25.02.1948 do 01.01.1990 na štát alebo inú
právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne uvedených v § 3 ods. 1, 2, 3. Pre konanie správneho
orgánu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods.
2, 3 reštitučného zákona platia všeobecné predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č.
71/1967 Zb. v platnom znení o správnom konaní podľa § 5 ods. 3 reštitučného zákona. Správny orgán
je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre
rozhodnutie. Pritom je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä
podania, návrhy a vyjadrenie účastníkov konania ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej povinnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie
určuje správny orgán.

6. Podľa názoru krajského súdu správny orgán v danej veci postupoval v intenciách právnych noriem
ustanovených v § 1, v § 2 ods.1, 2, v § 5 ods.1,2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach, na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje navrátenie
vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu - zákon 229/91 Zb. v znení
neskorších prepisov (ďalej len zákon o navrátenie vlastníctva), ktoré citoval, pre svoje rozhodnutie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný stav a jeho právny názor bol skutkovo
a právne správny.

7. Krajský súd konštatoval, že bolo povinnosťou navrhovateľov podľa § 33 ods. 1 správneho
poriadku, predložiť správnemu orgánu alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by spôsobom vylučujúcim
akékoľvek pochybnosti ich tvrdenia potvrdzovali. Nesplnenie si tejto povinnosti malo za následok
neunesenie dôkazného bremena spôsobujúce neprihliadnutie na takéto tvrdenia. Vzhľadom k tomu, že
správne konanie založené na zásade zisťovania materiálnej pravdy, nesplnenie si dôkaznej povinnosti,
nezbavuje však správny orgán zisťovať skutočný stav veci. Z týchto dôvodov správny orgán aj zisťoval
skutočný stav veci dopytom na príslušné archívy. Zákonodarca v právnej norme v § 2 reštitučného
zákona kogentným spôsobom ustanovuje, kto je oprávnenou osobou na navrátenie vlastníctva alebo
priznania práva na náhradu za pozemky v zmysle ustanovení reštitučného zákona a v právnej norme v
§ 3 taxatívnym spôsobom ustanovuje zákonné dôvody na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva
na náhradu. Skutočnosti o oprávnenosti osoby preukazujú vlastnícke listiny žiadaných pozemkov a
pokiaľ žiadateľom nie je oprávnená osoba podľa § 2 ods. 1 (pôvodný vlastník) aj listiny preukazujúce
právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi podľa § 2 ods. 2 ako aj skutočnosti preukazujúce prechod
vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu.

8. Podľa názoru krajského súdu predložené listinné dôkazy doložené navrhovateľmi a ktoré boli aj
zadovážené správnym orgánom v administratívnom konaní, neboli spôsobilé preukázať vlastníctvo

právnych predchodcov. Rejstřík přídelu, kat. územie Z., pracovný program 1926/1927 zo septembra
1932, ktorý navrhovatelia predložili, neboli spôsobilé preukázať skutočnosť, že žiadané nehnuteľnosti
prešli do vlastníctva ich právnych predchodcov. Právne predpisy, ktoré upravovali prvú pozemkovú
reformu bývalej ČSR upravoval zákon č. 81/1920 z 30.01.1920 o prídele zabratej pôdy a súčasne
ustanovoval právny pomer k pridelenej pôde (prídelový zákon) a zákon č. 329/1920 zo dňa 08.04.1920
o prevzatí a náhrade za zabratý majetok boli účinné za účinnosti intabulačnej zásady do 01.01.1951,
v zmysle ktorej sa vlastníctvo nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy. A až zápis v pozemkovej
knihe mal konštitutívny charakter svedčiaci o nadobudnutí vlastníctva k pozemkovému majetku v
pozemno-knižnému zápisu predchádzalo konanie pred súdom, ktorého povinnosťou bolo preskúmať
vkladovú listinu a doklady s ňou súvisiace a rozhodnúť o povolení, resp. nepovolení, zápisu do
pozemkovej knihy. Len štát, a teda pozemkové úrady, z poverenia štátu mali právo prideľovať zabratú
pôdu, a to rozhodnutím a až právoplatné rozhodnutie o prídele bolo možno považovať za vkladu schopnú
listinu pre zápis do pozemkovej knihy. Register prídelov, súhlas nadobúdateľov, geometrický plán,
ako aj listinu prítomných a sumárny výkaz delených parciel možno teda považovať len za technické
podklady vypracované za účelom uskutočnenia prídelového procesu, výsledkom ktorého malo byť
vydanie rozhodnutia o prídele, ktoré by následne mohol pozemkový úrad zapísať do pozemkovej knihy.

9. Vzhľadom k tomu, že navrhovatelia v reštitučnom konaní nepredložili rozhodnutie príslušného
pozemkového úradu o prídele a ani zápis v pozemkovej knihe nepreukazoval, že právni predchodcovia
navrhovateľov nadobudli pridelené pozemky do vlastníctva, krajský súd dospel k záveru, že nebolo
možné navrhovateľov považovať za oprávnené osoby podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona, pretože ich
právni predchodcovia v rozhodnej dobe zákonom stanovenej neboli vlastníkmi žiadaných nehnuteľností
a tieto im ani neboli odňaté štátom v dôsledku ustanovenom v § 3 ods. 1, 2 reštitučného zákona.

10. Krajský súd neprihliadol na námietky navrhovateľov, že ich právni predchodcovia tieto nehnuteľnosti
vydržali, vzhľadom na to, že ich dobromyseľne užívali, pretože táto skutočnosť nie je dôkazom o ich
vlastníctve. Konštatoval, že správny orgán nemôže ako o predbežnej otázke si urobiť úsudok, že právni
predchodcovia sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností, pretože správny orgán nie je príslušným
orgánom na takéto rozhodovanie. O tom môže rozhodnúť iba súd v občiansko-právnom konaní.

11. Krajský súd poukazom na tú skutočnosť, že predpokladom navrátenia vlastníctva k žiadaným
pozemkom alebo priznania na náhradu v danej veci je preukázanie, že navrhovatelia spĺňajú zákonné
podmienky oprávnenej osoby v zmysle § 2 reštitučného zákona, teda preukázanie tej skutočnosti, že
ich právni predchodcovia boli vlastníkmi žiadaných nehnuteľností a tieto im boli odňaté štátom alebo
inou právnickou osobou v rozhodnom období ďalej konštatoval, že navrhovatelia nepreukázali existenciu
reštitučného dôvodu, teda v správnom konaní nepreukázali, že ich právni predchodcovia, ktorí boli
vlastníci nehnuteľností im tieto nehnuteľnosti boli zabraté podľa § 3 zákona č. 503/2003 Z.z..

12. Dospejúc k záveru, že správny orgán postupoval pri posudzovaní nároku navrhovateľov v súlade
so zákonom a získané listiny v priebehu konania boli podkladom pre jeho rozhodnutie, krajský súd
napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil podľa § 250q ods. 3 O.s.p..

13. Navrhovateľom náhradu trov konania krajský súd nepriznal, pretože nemali v konaní úspech.

II.
Odvolanie navrhovateľov

14. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia.
Navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že podanému
odvolaniu navrhovateľov voči rozhodnutiu odporcu č. OU-NR-PLO-2016/00772-1087/04-R V zo dňa
15.03.2016 v celom rozsahu vyhovie.

15. V dôvodoch odvolania navrhovatelia namietali nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého
stupňa. Súčasne vyslovili názor, že aj preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je
založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukázali na to, že v praxi nie sú nezvykle prípady,
kedy napriek intabulačnému princípu zápisov vlastníckeho práva v pozemkovej knihy nedošlo v určitom
počte prípadov z rozmanitých príčin k zápisu zmeny vlastníckeho práva.

16. Tvrdili, že bolo preto povinnosťou aj súdu prvého stupňa vyhodnotiť všetky okolnosti a aspekty
prejednávanej veci i s pohľadom na obsah všetkých listinných dokumentov, ktoré navrhovatelia v rámci
konania pred žalovaným ako správnym orgánom predložili. Poukázali na to, že v prípade zákona č.
503/2003 Z.z. ide o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť
následky minulých majetkových aj iných krívd spočívajúcich v porušení všeobecne uznávaných ľudských
práv a slobôd zo strany štátu. Dôvodili, že štát a jeho orgány sú preto povinné postupovať v konaní podľa
tohto zákona v súlade so záujmami osôb, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.

17. Uviedli, že súd prvého stupňa v zhode so žalovaným celkom nesprávne posúdil základnú a jedinú
predbežnú právnu otázku a to (ne)existencia vlastníckeho práva právnych predchodcov navrhovateľov
k dotknutým pozemkom. Poukazom na to, že i keď v rozhodnom období platil tzv. intabulačný princíp,
tvrdili, že v čase platného Uhorského obyčajového práva bolo možné získať postavenie rovnocenné
vlastníkovi pozemkov aj na základe iných právnych titulov nad rámec intabulačnej zásady. Ďalej
poukazom na to, že právny poriadok účinný do 31.12.1950 poznal dva druhy pozemkovoknižných
zápisov a to po vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia), tvrdili, že zo všeobecného pravidla existovali
výnimky. Navrhovatelia vyslovili názor, že v prípade uplatneného reštitučného nároku bolo potrebné
prihliadať práve na výnimky pri nadobúdaní vlastníckeho práva podľa tzv. intabulačného princípu, majúc
za to, že z ich strany s ohľadom na všetky v konaní predložené listiny bolo preukázané, že právni
predchodcovia postupne vydržali vlastnícke právo k nehnuteľnostiam s ohľadom na nespochybniteľnú
existenciu dobromyseľnosti pri užívaní dotknutých pozemkov, keď za platnosti uhorského obyčajového
práva sa dobromyseľnosť vyžadovala pri nastúpení do držby, ktorú skutočnosť navrhovatelia listinnými
dôkazmi citovanými aj v napadnutom rozhodnutí preukazovali a aj preukázali. Navrhovatelia tiež
zastávali názor, že i v prípade, ak nebol vykonaný zápis v pozemkovej knihe ako hmotnoprávna
podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva, všetky okolnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva ich
právnych predchodcov mohli vyvolať u nich presvedčenie, že sa stali (spolu)vlastníkmi príslušných
nehnuteľností.

18. Navrhovatelia sa nestotožnili s právnym názorom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého žalovaný
nemohol ako predbežnú otázku riešiť otázku, či sa právni predchodcovia navrhovateľov stali vlastníkmi
týchto nehnuteľností. Vyslovili presvedčenie o tom, že najmä v prípade reštitučných nárokov je práve
najzákladnejšou a elementárnou povinnosťou príslušného správneho orgánu v prejednávanej právnej
veci posúdiť a vyhodnotiť túto okolnosť. V danej súvislosti poukázali na § 40 ods. 1, 2 správneho
poriadku, ktorý správnym orgánom zveruje právomoc urobiť si o každej predbežnej otázke úsudok alebo
dať príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Dôvodili, že v rámci správneho konania platí zásada,
že správny orgán, ktorý koná vo veci je nielen oprávnený, ale je aj povinný zaoberať sa predbežnými
otázkami, a preto bolo povinnosťou žalovaného ako aj súdu prvého stupňa v rámci súdneho prieskumu
napadnutého rozhodnutia žalovaného dôsledne sa zaoberať otázkou možného vydržania vlastníckeho
práva právnych predchodcov navrhovateľov k dotknutým nehnuteľnostiam a pokiaľ tak neurobili, zaťažili
tým svoje konanie a rozhodnutie vadou, ktorá má za následok celkom nesprávne právne posúdenie veci
a z toho plynúce zjavne nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

III.
Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľov

19.Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu navrhovateľov nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
IV.
Konanie pred odvolacím súdom

20. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„S.s.p.“) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho
v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v
správnom súdnictve.

21. Podľa § 492 ods. 1 S.s.p. konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 492 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - S.s.p. ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania navrhovateľov (§ 246c
ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 1 S.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p., § 492 ods. 1 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a §
211 ods. 2 O.s.p. a s § 492 ods. 1 S.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné.

23. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa podľa § 250q ods. 3 O.s.p. potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Nitra, pozemkový a lesný odbor
- odporcu č. OU-NR-PLO-2016/00772-1087/04-R V zo dňa 15.03.2016.

24.Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie
mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami
uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľov a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil
zákonnosť a správnosť preskúmavaného rozhodnutia odporcu.
25. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie Okresného úradu
Nitra, pozemkový a lesný odbor - odporcu, č. OU-NR-PLO-2016/00772-1087/04-R V zo dňa 15.03.2016,
ktorým správny orgán podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom,
nepriznal navrhovateľom nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom a ani právo na náhradu za
pozemky v kat. území D. L. (G.), ktoré sú zapísané v Rejstříku přídelů Velkostatek Z., pracovní program
1926/1927.

26. Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

27. Najvyšší súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že súd v procese súdneho prieskumu
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho
súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov (§§ 250 l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

28. Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba
tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby
súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Predpokladom súdneho prieskumu podľa tretej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je zákonom zverená právomoc súdu rozhodovať o
opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave
nie je ustanovené inak použijú sa primerane ustanovenia druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku okrem § 250a. (§ 250l ods.1, 2 O.s.p.).

29. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov
uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim
bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia.

30. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

31. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

32. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom
nastolenými v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny
prieskum rozhodnutia napadnutého opravným prostriedkom vykonal v súlade s platnou právnou
úpravou zákona č. 503/2003 Z.z.. Odvolací súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého
rozhodnutia odporcu pri aplikácii zákonnej úpravy uvedeného zákona v spojení s právnou úpravou
Občianskeho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, a to že námietky
navrhovateľov uvedené v ich opravnom prostriedku neboli spôsobilé zvrátiť správnosť a zákonnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.

33. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia §
219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.1 O.s.p. a s § 492 ods. 1 S.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na
to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej,
spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje právne posúdenie preskúmavanej
veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Aby neopakoval skutočnosti účastníkom
známe, na zdôraznenie skutkových a právnych záverov k veci uvádza nasledovné.

V.
Právne posúdenie odvolacím súdom

34. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

35. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

36. V zmysle čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých.
To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak,
ako určuje právny poriadok. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho
a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v
právnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené
princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo
vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.
Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi,
ktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného
súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I. ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750).

37. Z uvedeného vyplýva, že pre zabezpečenie materiálneho právneho štátu je povinnosťou
mocenských orgánov štátu konať a rozhodovať v súlade so zákonom v zmysle čl. 2 ods.2 ústavy.

38. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
39. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových
vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad.
Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako
individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona
nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý
zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné
postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou
obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a

po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade
s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

40. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v
zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je
založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak
poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore
so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom
ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.
Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o
fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie
zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt
právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.

41. Najvyšší súd upriamuje pozornosť tiež na to, že súd v procese súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
upravujúceho správne súdnictvo je povinný posudzovať súlad rozhodnutia a postup mu predchádzajúci
so zákonom, a preto v konkrétnej veci sa zásadne obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádzal, nie sú pochybné najmä ohľadom na prameň, z ktorých pochádzajú, alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku či vykonané dôkazy
logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri
preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval
na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis a právnu úpravu na vec sa vzťahujúcu aplikoval v
súlade s čl. 152 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky.

42. V zmysle ustanovenia § 1 písm. a/, b/ reštitučného zákona tento zákon upravuje navrátenie
vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu (zákon č. 229/1991 Zb.,
§§ 37 až 39 zákona č. 330/1991 Zb.). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a)
poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, b) lesný pôdny fond.

43. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 2 ods. 1, 2 zákona o navrátenie vlastníctva taxatívne
vymedzuje zákonné podmienky oprávnenej osoby na uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva k
pozemkom a v právnej úprave ustanovenej v § 3 ods. 1, 2, 3 tohto zákona taxatívne vymedzuje zákonné
podmienky, na základe ktorých príslušný orgán verejnej správy oprávneným osobám navráti vlastníctvo
k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu.

44. Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady za nehnuteľnosti,
ktoré nie je možné vydať bolo, aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom
úrade v zmysle § 5 ods.1 uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok
oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2, ako aj že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej
dobe (od 25.02.1948 do 01.01.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne
ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená
osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia
mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1, ako aj že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o
pôde ( zákon č. 229/1991 Zb. §§ 37 až 39 zákona č. 330/1991Zb.).

45. Na konanie o nárokoch oprávnených osôb v zmysle zákona o pôde sú príslušné pozemkové
úrady podľa § 5 ods.1 reštitučného zákona v spojení s § 5 ods. 5 zákona č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom znení.

46. Pre konanie pozemkového úradu o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní
práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 reštitučného zákona platia všeobecné predpisy o správnom
konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení o správnom konaní (správny poriadok)
podľa § 5 ods.3 reštitučného zákona.

47. Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za
tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov

konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy,
čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej
činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť
správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby
povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.

48. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s právnym názorom krajského súdu žalovaný správny
orgán v danej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si
zadovážil dostatok skutkových podkladov, v konaní postupoval v súčinnosti s navrhovateľmi ako s
účastníkmi konania, vo veci zistil skutočný stav, a svoju správnu úvahu náležite odôvodnil v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, z ktorých dôvodov odporca napadnutým rozhodnutím a postupom mu
predchádzajúcim rozhodol v súlade so zákonom, a preto v danom prípade boli splnené zákonné
podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa § 250q ods. 3 O.s.p. v spojení
s § 492 ods.1 S.s.p..

49. Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis v danej
veci zistil, že navrhovatelia ako oprávnené osoby si dňa 29.12.2004, v zákonnej lehote, uplatnili na
Pozemkovom úrade v Nitre v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. nárok podľa § 3 na navrátenie vlastníctva
k pozemkom v katastrálnom území Z. , t.č. G. na parc.č. XXXX/X, XXXX, v uplatnenom nároku uviedol,
že parcely sú uvedené v dokumente, ktorý je prílohou uplatneného nároku - Rejstřík přídelu pro KÚ Z.
pracovní program1926/1927 D. L., z ktorého vyplynulo že ide o nasledovné pozemky - p.č. XXXX/X les
o výmere 4520 m2, p.č. XXXX lúka o výmere 7617 m2, p.č. XXXX les o výmere 11686 m2, p.č. XXXX
lúka o výmere 5156 m2, p.č. XXXX/X les o výmere 8690 m2, p.č. XXXX močiar o výmere 2507 m2,
p.č. XXXX lúka o výmere 77911 m2, p.č. XXXX les o výmere 26691 m2,p.č. XXXX les o výmere 6690
m2, p.č. XXXX les o výmere 514 m2, p.č. XXXX záhrada o výmere 989 m2, p.č. XXXX st. plocha o
výmere 953 m2, p.č. XXXX les o výmere 33575 m2, p.č. XXXX les o výmere 34819 m2, p.č. 2701 M.
o výmere 8129 m2, p.č. XXXX les o výmere 1985 m2, p.č. XXXX/X neplodná o výmere 24497 m2, p.č.
XXXX/X - lúka o výmere 1744 m2, p.č. XXXX rybník o výmere 14477 m2, p.č. XXXX les o výmere
87848 m2, p.č. XXXX les o výmere 19569 m2, p.č. XXXX lúka o výmere 104188 m2, p.č. XXXX les o
výmere 5654 m2, p.č. XXXX pastvina o výmere 28169 m2, p.č. XXXX pastvina o výmere 43318 m2,p.č.
XXXX les o výmere 6304 m2, p.č. XXXX/X les o výmere 31239 m2, p.č. XXXX/X les o výmere 4550
m2, p.č. XXXX/X neplodná o výmere 7858 m2, p.č. XXXX les o výmere 960 m2, p.č. XXXX pastvina
o výmere 6916m2, p.č. XXXX/X pastvina o výmere 1680 m2, p.č. XXXX/X st. plocha o výmere 2842
m2, p.č. XXXX st. plocha o výmere 658 m2, p.č. XXXX/X st. plocha o výmere 2991 m2, p.č. XXXX/X
role o výmere 17283 m2, p.č. XXXX/X pastvina o výmere 14792 m2, vedené v PKV č. XXX. Uvedené
pozemky podľa zápisu v pozemkovej knihe vl. č. 849 sú zapísané v prospech vlastníctva štátu republiky
československej. Žiadané pozemky prešli na štát v dôsledku záborového zákona č. 215/1919 Sb. zo
dňa 16. marca 1919 o zabraní veľkého majetku pozemkového - prvej pozemkovej reformy na majetok
N.. M. T., ktorý bol následne rozparcelovaný a prideľovaný fyzickým a právnickým osobám.
Z predloženej prídelovej listiny č. 89.118/32-I/4-224 z 28.08.1932 o drobnom prídele v kat.úz. Z. vyplýva,
z tohto majetku boli pridelené pozemky parc.č. XXXX - les, o výmere18494m2, parc.č. XXXX/X les
o výmere 8332m2 na kolonistu obce D. L.. Tieto pozemky boli následne zapísané do novej vložky
pozemkovej knihy a to č. XXXX kat.úz. G., v súčasnej dobe sú zapísané ako parc.č. XXXX/X vodné
plochy, XXXX/X orná pôda na LV EKN č. XXX.
Z prídelovej listny č.j. 231.305/38-IX/8 o přídělu rolníckych nedílu vyplýva, že pôvodné pozemky
zapísané vo vl.č. XXX kat.úz. Z. parc.č. XXXX/X, XXXX, XXXX a XXXX boli pridelené - L. G. a L. r.
L. - právnym predchodcom navrhovateľov za prídelovú cenu 204.838,- Kč. Následne uvedené pozemky
boli zapísané v pozemkovej knihe vl. č. XXXX kat.úz. G. a v súčasnej dobe podľa identifikácie parciel
správy katastra sú zapísané na listoch vlastníctva č. XXX, XXX, XXX, XXX.
Správny orgán v súčinnosti so žiadateľmi si zadovážil ďalšie listinné dokumenty - Rejstřík přídelu pro
KÚ Z. pracovní program1926/1927 D. L., ktorý preukazoval záber majetku veľkostatku Z. s uvedením
pozemkov, ich kultúry a výmery a v časti mena nadobúdateľa s vyznačením „Spoločné vlastníctvo
zoznam č. II.“; - Sumárny výkaz delených parciel, vypracovaný Štátnym pozemkovým úradom v Prahe,
Obvodná úradovňa S.P.Ú. v Bratislave, Kol. referát pre kat.úz. Z., na veľkostatok Z. - kolónia veľ. N.,
v ktorom na L. D. L. pri mene majiteľa je vyznačený N.. M.. T. - nyní čsl. štát, s uvedením pozemkov
zapísaných v pozemkovej knihe vl. č. XXX a v ďalších častiach mená súčasných majiteľov, z ktorej časti
je zrejmý zápis fyzických osôb a to aj - L. G. a L. r. L. - právni predchodcovia navrhovateľov k pozemkom

parc.č. XXXX/X, XXXX, XXXX a XXXX a zápis „spoločné vlastníctvo“ s vyznačením parc.č. pozemkov,
ich kultúr a výmery.

50. Zápisy v pozemkovej knihe preukazujú, že parcely zo zoznamu II. spoločné vlastníctvo kolonistov v
D. L. kat. územie Z. boli pôvodne zapísané v pozemno-knižnej vložke č. XXX. Zápis v prospech právnych
predchodcov navrhovateľov však v tejto vložke vykonaný nebol. Parcely zo zoznamu spoločného
vlastníctva kolonistov neboli pridelené právnym predchodcom navrhovateľov, okrem tých parciel, ktoré
správny orgán správne vyhodnotil, keď uviedol, že „Na základe šetrenia zápisov v pozemkovej knihe
bolo zistené, že parcely zo zoznamu spoločného vlastníctva kolonistov boli pôvodne zapísané v
pozemno-knižnej vložke č. XXX. Zápis vlastníckeho práva v prospech G. L. a manželky L., rod. L. v
tejto vložke vykonaný nebol. Všetky parcely uvedené v zozname boli postupne odpísané do nových
pozemno-knižných vložiek. V pozemno-knižnej vložke č. XXX je vlastnícke právo evidované v prospech
československého štátu v celosti. Parcely č. XXXX/X, XXXX, XXXX a XXXX, ktoré boli pridelené
právnym predchodcom navrhovateľov, boli odpísané z PKV č. XXX do novej vložky XXXX“.

51. Vzhľadom k uvedeným skutkovým zisteniam odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd
prvého stupňa, že správny orgán po vykonanom dokazovaní správne konštatoval, že, že žiadatelia
nesplnili hmotno-právne podmienky uvedené v § 2 a § 3 reštitučného zákona, keďže právo na navrátenie
vlastníctva môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom SR s trvalým pobytom na jej území
a ktorej pozemok prešiel na štát alebo inú právnickú osobu v rozhodnom období, t.j. 25.02.1948 -
01.01.1990 a túto skutočnosť musí preukázať žiadateľ, Keďže právni predchodcovia navrhovateľov
nenadobudli vlastnícke práve k predmetným nehnuteľnostiam, nemohli ho ani stratiť. Rejstřík přídelú
Z. pracovní program 1926/1927, velkostatek Z. září 1932 nie je možné považovať za akt štátu tak,
ako tvrdili navrhovatelia v opravnom prostriedku. Zabraté pozemky majetku N.. M. T., v zmysle právnej
úpravy zákona č. 215/1919 Sb. prešli do vlastníctva štátu, v zmysle § 5 tohto zákona („Záborem
uvedeným v § 1 nabývá Československá republika práva, zabraný majetek přejímati a přidělovati /§§
10 a 11/“, zmysle ktorej právnej úpravy „Pokud stát převzatého majetku nepodrží pro účely všeobecně
prospěšné, přidělí jej úřad pozemkový postupně do určité výše do vlastnictví nebo pachtu malým
zemědělcům, domkářům, drobným živnostníkům, bezzemkům, a to zvláště příslušníkům ozbrojené moci
československé a válečným invalidům, kteří by na půdě chtěli a mohli hospodařiti, pak družstvům
složeným z uvedených osob, družstvům bytovým, spotřebním a zemědělským, obcím a jiným veřejným
svazkům k účelům všeobecně prospěšným, vědeckým a humanitním ústavům. Půdy může býti užito
také k jiným účelům všeobecně prospěšným. O osobách a korporacích, kterým lze půdu přiděliti, o
výměře přídělu a právech k němu a o omezeních práva vlastnického k přidělené půdě budou dána
podrobnější ustanovení zvláštním zákonem.“). Osobitným právnym predpisom vykonávajúcim právnu
úpravu ustanovenú v § 10 záborového zákona bol zákon č. 81/1920 Sb. Prídelový zákon, ktorý zveril
do právomoci pozemkovému úradu rozhodovať o prídele pozemkov zabratých v súlade so Záborovým
zákonom. Rejstřík přídelú Z. pracovní program 1926/1927, velkostatek Z. září 1932 nie je rozhodnutím
pozemkového úradu zmocneného na vydávanie rozhodnutia o prídele v zmysle Prídelového zákona, a
preto nie je ani listinou preukazujúcou vlastníctvo v ňom označených osôb.

52. Najvyšší súd nemohol súhlasiť ani s ďalšou námietkou navrhovateľov, že pokiaľ súd dospeje
k záveru, že Rejstřík přídelú Z. pracovní program 1926/1927, nie je mocenským aktom štátu,
právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam vydržaním. Nadobudnutie
vlastníctva vydržaním v zmysle uhorského obyčajového práva bol právnym titulom nadobudnutia
vlastníctva, ktorý sa do pozemkovej knihy zapisoval do jej uzatvorenia mimo mocenského rozhodnutia
štátu, keďže o takomto zápise rozhodoval knihový súd. Uhorské obyčajové právo pre nadobudnutie
vlastníctva vydržaním vyžadoval splnenie zákonných podmienok a to dobromyseľnosť držby, táto
bola splnená okamihom vstupu držiteľa do užívania pozemkov a uplynutie doby držby v trvaní
32 rokov. Posudzujúc možnosť nadobudnutia vlastníctva právnych predchodcov navrhovateľov k
žiadaným pozemkom vydržaním podľa uhorského obyčajového práva, podľa názoru najvyššieho súdu
navrhovatelia nepredložili také dôkazy a ani z dokladov zadovážených žalovaným správnym orgánom
nevyplýva spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, že právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo
k žiadaným pozemkom vydržaním podľa vtedy platného uhorského obyčajového práva. Rejstřík přídelú
Z. pracovní program 1926/1927 nie je dokladom, preukazujúcim dobromyseľnosť vstupu právnych
predchodcov navrhovateľov do držby pozemkov. V súlade s právnou úpravou Prídelového zákona v
zmysle §§ 9 a nasl. vyplýva, že pastviny, lesy, vodné plochy - rybníky a pod. štát prideľoval jednotlivcom
len výnimočne (§ 10 ods. 3 zákona č. 81/190 Sb. - „Jednotlivcům lze přiděliti lesní pozemky výjimečně

a v menší rozloze zejména k tomu cíli, aby byl zaokrouhlen nebo jinak doplněn a zajištěn jejich lesní i
jinaký majetek, jestliže lesní půda, o kterou jde, hledíc k nepatrné její rozloze, se nehodí k hospodaření
obecnímu nebo státnímu, nebo je-li ze všech nebo několika stran obklopena pozemky uchazečovými.“).
Ich prideľovanie bolo možné najmä obciam, poľnohospodárskym združeniam a iným verejným zväzom
(§§ 10-12 „sdružením zemědělským a jiným veřejným svazům“). Z uvedenej právnej úpravy vyplýva,
že vtedy platná právna úprava vylučovala vstup právnych predchodcov navrhovateľov do oprávnenej
držby žiadaných pozemkov.

53. Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s ďalšou námietkou navrhovateľov, ktorou namietali, že
žalovaný ako aj súd prvého stupňa bol povinný sa zaoberať nadobudnutím vlastníctva právnych
predchodcov navrhovateľov k žiadaným pozemkom vydržaním ako predbežnou otázkou, a pokiaľ tak
neurobili, zaťažili tým svoje konanie a rozhodnutie vadou, ktorá má za následok celkom nesprávne
právne posúdenie veci a z toho plynúce zjavne nesprávne rozhodnutie vo veci samej, poukazom na
právnu úpravu ustanovenia § 40 správneho poriadku.

54. Podľa § 40 ods.1 správneho poriadku ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne
rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o
takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.

55. Podľa súdnej judikatúry platí zásada, že správny orgán, ktorý koná vo veci je nielen oprávnený,
ale i povinný zaoberať sa predbežnými otázkami, ak sa v konaní vyskytnú. Zákonodarca postup pri
rozhodovaní o predbežnej otázke ponecháva na úvahe správneho orgánu tak, že buď si odpovie na
túto otázku sám ( urobí si o nej úsudok), alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania
a vyčká s vlastným rozhodnutím dokiaľ o predbežnej otázke autoritatívne nerozhodne. Podľa právnej
úpravy ustanovenej v § 40 správneho poriadku má správny orgán zásadne voľnosť v rámci úvahy o
tom, ktorú z týchto dvoch možností si vyberie, to znamená, že správny orgán nesmie nikdy zostať
pasívnym vo vzťahu k predbežnej otázke. Úsudok o predbežnej otázke si urobí sám, ak to vyžaduje
plynulosť a rýchlosť konania. Posúdenie predbežnej otázky správnym orgánom má význam len pre
konkrétne správne konanie a nemá žiadne právne účinky. Nemôže nahradiť rozhodnutie orgánu, ktorý
je príslušný na záväzné riešenie takejto otázky. Právo posúdiť otázku ako predbežnú patrí správnemu
orgánu iba do tých čias, kým orgán oprávnený o tejto otázke rozhodnúť podľa osobitného zákona,
nevydal rozhodnutie. Ak už o predbežnej otázke právoplatne rozhodol príslušný orgán (iný správny orgán
alebo súd) správny orgán v konaní, v ktorom sa vyskytla táto predbežná otázka je podľa správneho
poriadku takým rozhodnutím viazaný, t.j. musí ho rešpektovať a nemôže si o tejto rozhodnej otázke
urobiť vlastný úsudok.

56. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný správny orgán
zameral náležitú pozornosť na preukázanie jednej zo zákonných podmienok reštitučného nároku
navrhovateľov a to vlastníctvo ich právnych predchodcov k žiadaným nehnuteľnostiam v súlade s § 2
reštitučného zákona a za tým účelom si zadovážil dostatok skutkových zistení Z postupu žalovaného
správneho orgánu v reštitučnom konaní o nároku navrhovateľov nevyplýva, že by pri posudzovaní
splnenia tejto zákonnej podmienky bol nečinný, a preto mu nemožno vytknúť, že by pri riešení vlastníctva
právnych predchodcov navrhovateľov k žiadaným pozemkom ako predbežnej otázky bol pasívny.
Zákonodarca zveril do právomoci žalovaného správneho orgánu v zmysle s § 40 ods. 1 správneho
poriadku urobiť si úsudok o predbežnej otázke. Z týchto dôvodov pokiaľ žalovaný správny orgán si na
základe predložených listín navrhovateľmi urobil úsudok o tom, že ich právni predchodcovia nenadobudli
vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam, postup správneho orgánu nevybočil z medzí zákona.

57. Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených a zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho
spisu odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že námietky navrhovateľov
uvedené v ich opravnom prostriedku, ktorými namietali nezákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu a postup mu predchádzajúci, pre nesprávne právne posúdenie veci, nie sú dôvodné pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia odporcu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Rovnako odvolacie námietky
navrhovateľov proti rozsudku krajského súdu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré mali za
následok neúspešnosť ich odvolacieho návrhu.

58. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. a v spojení s § 492 ods. 1 S.s.p. potvrdil.

59. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1, s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 1 S.s.p.. Navrhovateľom nepriznal náhradu trov
tohto konania pre ich neúspechu v konaní a žalovanému z dôvodu, že ich náhradu mu zákonodarca
nepriznáva.

60. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 10. 1. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.