Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. október 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/264/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612203460
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4612203460.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra
Pribulu a JUDr. Ingrid Doležajovej, v spore žalobkyne: X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., Ľ. F. XXXX/
XX, zastúpená Pavlom Trnkom, advokátom so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Novomeského
1322/16, proti žalovaným: 1. N. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., Dr. N. XXX/XX, zastúpený JUDr. Jurajom
Gavalcom, advokátom so sídlom Teodora Tekela 23, Trnava, 2. Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.,
so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti, o odvolaniach
žalovaného v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 3. marca 2017 č. k.
6C/143/2012-163, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov pod bodmi I., III. a IV. p o t v
r d z u j e .

Žalobkyni voči žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 03.03.2017 č. k. 6C/143/2012-163 pri právnom posúdení podľa
§ 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15 Obč. zák., § 193 CSP a § 4 ods. 1, 2 zák. č. 381/2001 Z. z., o povinnom
zmluvnom poistení, uložil povinnosť žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej
ujmy za neoprávnený zásah do osobnosti žalobkyne vo výške 25.000 eur a to v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že so splnením povinnosti jedného z nich zaniká v rozsahu poskytnutého
plnenia povinnosť druhého z nich. V prevyšujúcej časti súd podanú žalobu, ako nedôvodnú zamietol.

2. Žalovaným v 1. a 2. rade súd podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb., a položky č. 7b Sadzobníka
súdnych poplatkov uložil povinnosť zaplatiť na účet OS Topoľčany súdny poplatok vo výške 816 eur v
lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

3. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP tak,
že žalobkyni priznal nárok na náhradu týchto trov konania v plnej výške.

4. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie
za preukázané, že žalovaný v 1. rade bol na základe právoplatného rozsudku OS Topoľčany zo dňa
25.01.2016 č. k. 1T/90/2011 v spojení s rozsudkom KS v Nitre sp. zn. 4To/28/2016 uznaný vinným,
že dňa 10.11.2010 v čase 16.55 hod., viedol ako vodič osobné motorové vozidlo značky W. po ceste
II/499 po ulici F. v T. smerom na obec I., na ceste s dvomi jazdnými pruhmi v smere jazdy, pričom s
vozidlom jazdil v pravom jazdnom pruhu, kde v kilometri 103, 650 sa plne nevenoval vedeniu vozidla,
nesledoval situáciu v cestnej prevádzke, v dôsledku čoho narazil do chodkyne X. J., ktorá prechádzala

po vyznačenom prechode pre chodcov z ľavej strany na pravú z pohľadu jazdy vozidla. Po náraze vozidla
vedeného žalovaným v 1. rade do chodkyne, táto spadla na vozovku a utrpela zakrvácanie pod obaly
mozgu a do komôr mozgu, čo viedlo k jej bezprostrednej príčine smrti. To znamená, že žalovaný v 1. rade
inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, čin spáchal porušením dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom,
teda spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák., za čo mu súd uložil trest odňatia
slobody 2 roky s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 roky. Výrokom rozsudku, ktorý
súd vyniesol v trestnom konaní, bol súd prvej inštancie v tomto konaní viazaný.

5. V prejednávanej veci pri akceptovaní obsahu výroku, ako aj odôvodnenia právoplatného trestného
rozsudku OS Topoľčany zo dňa 25.01.2016 č. k. 1T/90/2011 v spojení s rozsudkom KS v Nitre sp.
zn. 4To/28/2016 bola preukázaná zodpovednosť žalovaného v 1. rade za neoprávnený zásah do
práv na ochranu osobnosti žalobkyne, a to najmä do jej práva na súkromie a rodinný život, ktorý
bol práve v dôsledku smrti blízkej a zároveň aj príbuznej osoby (dcéry) vážne a natrvalo narušený.
Táto zodpovednosť žalovaného je zodpovednosťou objektívnou, bez ohľadu na zavinenie. Súkromie
žalobkyne, ktoré bolo vážne narušené je chránené § 11 Obč. zák., Ústavou SR ako aj čl. 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súčasťou súkromia je aj právo na rodinný
život zahŕňajúci v sebe vzťahy medzi blízkymi osobami (príbuznými). V danom prípade o takýto vzťah
určite išlo, nakoľko žalobkyňa bola matkou nebohej X. J.. Strata takéhoto najbližšieho človeka je potom
neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje nielen žalobkyňu, ale aj ostatných členov jej rodiny.

6. Žalobkyňa ako najbližšia príbuzná mala s nebohou dcérou vytvorený pevný citový vzťah, pričom došlo
k pretrhnutiu vzájomnej citovej väzby medzi matkou a dcérou, založenej na rodičovskej láske, duševnej
spätosti a vzájomnej perspektíve. Od smrti dcéry žalobkyňa prežíva pocit smútku, úzkosti a zúfalstva.
Stratila možnosť viesť s dcérou súkromný rodinný život, stále čaká, že dcéra sa vráti, pričom sa jej
zhoršil zdravotný stav (vysoký krvný tlak). Zdravotný stav sa zhoršil aj manželovi žalobkyne (cukrovka
a zvýšený krvný tlak). Celá rodina žalobkyne zmenila spôsob svojho života, ktorý bol celkom iný, keď
dcéra žila a študovala, pričom ako rodina boli pohromade. Teraz žijú izolovane a v podstate s nikým
sa ani nenavštevujú.
Najťažšie celý stav znáša žalobkyňa, ktorá každý deň plače a chodí na cintorín. V osobe dcéry žalobkyňa
stratila 23 ročnú mladú a slobodnú ženu, študentku 5. ročníka T. B. s výraznými citovými väzbami na
matku (žalobkyňu) ako aj ďalších členov jej rodiny.

7. Pri určení výšky peňažnej náhrady súd predovšetkým prihliadal na nenapraviteľný následok, ktorý
vznikol v dôsledku smrteľnej nehody dcéry žalobkyne. Takisto zohľadnil aj to, že zo strany žalovaného v
1. rade išlo o nedbanlivostný prečin úmrtia. Boli zohľadnené samotné okolnosti, za ktorých k dopravnej
nehode došlo a zároveň bol zohľadnený aj postoj žalovaného v 1. rade voči členom rodiny nebohej X.
J. v čase po dopravnej nehode.

8. Pre určenie samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon v ust. § 13 ods. 3 Obč. zák.,
neustanovuje žiadne medze. Ako rozhodné kritérium pre určenie výšky tejto náhrady v danom prípade
súd považoval okolnosti, za ktorých k dopravnej nehode došlo a následok, ktorý predmetná dopravná
nehoda spôsobila. Samotný následok dopravnej nehody je nenapraviteľný, pretože vyhasol mladý
ľudský život. Pokiaľ ide o správanie sa nebohej chodkyne počas predmetnej dopravnej nehody, tak z
jej strany podľa Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, nebola zistená žiadna spoluúčasť na
dopravnej nehode. Znalec K.. S. K. vo svojej výpovedi v trestnom konaní jednoznačne uviedol, že ak by
aj nebohá X. J. nebola zachytená druhým vozidlom a ťahaná po vozovke, nebola by v dôsledku zranení,
ktoré utrpela po zrážke s prvým vozidlom W. I. prežila, pričom ani včas privolaná lekárska pomoc by ju
nezachránila. Podstatné pre vyhovenie návrhu na finančné zadosťučinenie bolo to, že došlo k zásahu
do práva na ochranu osobnosti, ktorého intenzita dosahuje určitý stupeň, čo v danom prípade znamená,
že v dôsledku tragickej smrti dcéry žalobkyne pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závažnej ujme
spočívajúcej v strate milovanej blízkej osoby, čím došlo k ochudobneniu života žalobkyne aj do budúcna
najmä v tom smere, že nebude môcť viesť rodinný život spolu s teraz už nebohou dcérou.

9. Pri určení výšky peňažnej náhrady súd prihliadol na nenapraviteľný smrteľný následok vzniklý v
dôsledku protiprávneho konania žalovaného v 1. rade a zároveň aj následky, ktoré smrť dcéry u
žalobkyne vyvolala. Samotný účel finančného zadosťučinenia nie je pritom žalobkyni kompenzovať
stratu dcéry, ale do istej miery kompenzovať emocionálne útrapy žalobkyne spôsobené smrťou dcéry.
Vzhľadom k uvedenému a s poukazom aj na závery vykonaného dokazovania, súd za primeranú na

tento účel považoval práve sumu 25.000 eur, ktorá ako finančná satisfakcia zodpovedá miere zavinenia
žalovaného v 1. rade zistenej v trestnom konaní.

10. Pre posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade bolo v tomto spore rozhodujúce vyriešenie
otázky, čo je treba rozumieť pod pojmom škoda v zmysle zák. č. 381/2001 Z. z. Pre účely tohto zákona
je potrebné pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že v sebe tento pojem zahŕňa aj náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých
spočívajúcich v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život spôsobený úmrtím blízkej osoby pri
prevádzke motorových prostriedkov. Je legitímne, aby nemajetková ujma spôsobená pozostalým pre
obete dopravnej nehody v priamej príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla bola považovaná
na škodu podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. Predmetná otázka bola vyriešená rozsudkom ESD
zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12. Samotná nepriaznivá finančná situácia na strane žalovaného v 1.
rade, nemôže byť pre stanovenie výšky peňažnej satisfakcie rozhodujúca. Nad priznaných 25.000 eur
po žalobkyňou žalovaných 33.000 eur, súd podanú žalobu, ako nedôvodnú zamietol.

11. V rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodovaciu prax
súdov SR v obdobných veciach. Napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 zo dňa 22.06.2016,
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.09.2013 a rozhodnutie KS v Prešove sp. zn.
11Co/60/2014 zo dňa 14.04.2015.

12. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v 2. rade navrhujúc odvolaciemu súdu, aby
rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach výrokov I., III. a IV. zmenil tak, že žalobu žalobkyne
voči žalovanému v 2. rade zamietne. Právne posúdenie zo strany prvoinštančného súdu je nesprávne
a v rozpore s aktuálnou právnou úpravou zodpovednosti za škodu v Občianskom zákonníku, v rozpore
s právnou úpravou povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou
motorového vozidla v zák. č. 381/2001 Z. z., ako aj s aktuálnou rozhodovacou praxou. Zaviazanie
žalovaného v 2. rade je priamym porušením princípov právnej istoty a zákazu retroaktivity. Súčasne
platná práva úprava v § 4 taxatívnym spôsobom vymedzuje okruhy, ktoré sú poistením pokryté. S
poistením nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák., vôbec nepočíta. Takto zaujatý záver súdu
je v rozpore s nálezmi ÚS SR sp. zn. III ÚS 300/2006 zo dňa 04.01.2007 a sp. zn. IV ÚS 49/2006 zo
dňa 14.09.2006.
Súčasne platná právna úprava odlišuje dôsledne právo na náhradu škody a právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako dva samostatné inštitúty. Ak aktuálna súkromnoprávna úprava
náhrady u nás v Obč. zák., náhradu za nemajetkovú ujmu pozostalých neupravuje, nepozná ju v
ust. § 442 a nasl. Obč. zák., tak potom nie sú tieto nároky kryté ani povinným zmluvným poistením.
Odškodňovacie právo zatiaľ nie je vecou európskeho, ale iba národného práva. Občiansky zák. pozná
2 nároky nemajetkovej ujmy: a/ bolestné, b/ sťaženie spoločenského uplatnenia (SSU). Smernice
nie sú všeobecne záväznými predpismi a ich záväznosť je daná judikatúrou ESD výlučne v rozsahu
nepriameho účinku, ako interpretačného rámca, ktorý však nesmie byť v rozpore s vnútroštátnym právom
a v rozsahu priameho účinku, zaväzujúc výlučne členský štát EÚ na ich transponovanie do právneho
poriadku. Ani pri použití eurokonformného výkladu nemožno dospieť k záveru, že nemajetková ujma
podľa § 11 až 13 Obč. zák., je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, pretože zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre
výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody
poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátny predpis. V tejto súvislosti poukázal na obsah
rozhodnutia NS SR č. 3Cdo/30/2012 zo dňa 31.03.2016. Prvoinštančný súd sa pri rozhodnutí odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR (4Cdo/168/2009, 4Cdo/139/2011 a 3Cdo/301/2012).

13. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie aj žalovaný v 1. rade navrhujúc odvolaciemu súdu, aby
rozsudok OS Topoľčany č. k. 6C/143/2012 zo dňa 03.03.2017 zrušil podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/,
f/, g/ a h/ CSP a aby podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
Okrem jeho oneskorenej reakcie na chodkyňu v trvaní 1 sekundy absentovala akákoľvek iná sprievodná
skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť jeho zvýšenú mieru zavinenia. Zo záverov znaleckého
posudku ÚSI Žilina tiež vyplýva, že z technického hľadiska mohla kolízii zabrániť aj poškodená, čo je
tiež významné pre posúdenie výšky priznanej sumy. Vozidlo viedol rýchlosťou 40 až 50 km za hodinu,
nebol mu zistený žiadny alkohol v krvi, pričom v čase nehody bola strašne zlá viditeľnosť. T. znalec A..
X.. N. J., N. okrem iného na hlavnom pojednávaní uviedol, že za súčasného stavu techniky nie je možné

vykonať také technické výpočty, ktoré by mohli jednoznačne upresniť, kde konkrétne vzniklo smrteľné
poranenie dcéry žalobkyne. Súd sa mal pri určení výšky priznanej sumy zaoberať aj spôsobom nárazu
poškodenej do nárazníka druhého vozidla Opel, pričom podľa znalcov nešlo o jej vlečenie, pretože aj
spôsob usmrtenia poškodenej nie je možné výlučne pričítať na ťarchu iba žalovanému v 1. rade. Ide
totiž o mimoriadne a výnimočné okolnosti pri nehode, ktoré mali byť súdom zohľadnené. Tvrdenia súdu
ohľadne jeho postoja k žalobkyni, resp. jej rodinným príslušníkom sa nezakladajú na pravde, nakoľko už
v priebehu trestného konania vyjadril svoj postoj k nehode v tom smere, že mu je nesmierne ľúto, že pri
tejto nehode zahynula dcéra žalobkyne. Súd teda nemal čo vychádzať z postoja žalovaného v 1. rade k
rodičom poškodenej v súvislosti s určením výšky priznanej sumy, pretože si ho asi nie celkom správne
vysvetlil, alebo ho pochopil. Taktiež významnou skutočnosťou je aj priznanie morálnej satisfakcie, ktorá aj
v danom prípade plní svoj účel a v prípade jej priznania by to ovplyvnilo výšku priznanej sumy žalobkyni.

14. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedla, že navrhuje
odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ako vecne
správny potvrdil a spoločne ho aj so žalovaným v 2. rade zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania v
sume 100,13 eura. Odvolanie žalovaného v 1. rade považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie správne
na pojednávaní konanom dňa 28.10.2016 zamietol návrh na doplnenie dokazovania prostredníctvom
Znaleckého ústavu ÚSIŽU v Žiline, pretože sa cítil byť zaviazaný rozhodnutím súdu v trestnom konaní.

15. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedla, že zhodne navrhuje
odvolaciemu súdu potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ako vecne správneho aj vo vzťahu k
žalovanému v 2. rade. Žalovaných v 1. a 2. rade žiada spoločne jej zaplatiť náhradu trov odvolacieho
konania v sume 100,13 eura. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ vydaný vo veci J. H. proti W.
N. a spol. dňa 24.10.2013 pod sp. zn. C-22/12, v ktorom sa konštatuje, že náhrada nemajetkovej ujmy
pozostalých po obetiach dopravných nehôd má spadať do poistného krytia, ak za ňu poistený zodpovedá
podľa vnútroštátneho práva, sa rozhodovacia prax súdov v SR vo väčšine priklonila k tomu, že poisťovne
sú pasívne legitimované v týchto sporoch. Neskoršie vydaný rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z
31.03.2016, ktorý judikoval opačný právny záver, bol pre právnickú obec prekvapením.

16. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) rozhodujúc o podaných odvolaniach žalovaných v 1.
a 2. rade proti prvoinštančnému rozsudku zo dňa 03.03.2017 č. k. 6C/143/2012-163 proti jeho výrokom
I., III. a IV., a to zvolením procesného postupu podľa § 378 ods. 1 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) dospel k tomu záveru, že tak odvolanie podané
žalovaným v 1. rade, ako aj odvolanie podané žalovaným v 2. rade, nie je dôvodné. Vychádzajúc z
tejto skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok v častiach výrokov I., III. a IV., ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V ďalšom odvolací súd poukazuje na rozsah a predovšetkým obsah
odôvodnenia viažúceho sa k napadnutým výrokom, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje (§ 387
ods. 2 CSP).

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaný. Súd je totiž viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný

podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

18. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody, tak ako boli uplatnené v odvolaní podanom žalovaným v 1. rade,
odvolací súd poznamenáva, že ich nepovažoval za opodstatnené, pretože o otázke viny a výšky trestu
pre obžalovaného, resp. v tomto konaní žalovaného v 1. rade už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom
OS Topoľčany zo dňa 25.01.2016 č. k. 1T/90/2011-1061 v spojení s rozsudkom KS v Nitre zo dňa
26.05.2016 č. k. 4To/28/2016-1136. Týmito dvomi trestnými rozsudkami, ktorých obsahom bol súd
prvej inštancie v rámci tohto občianskoprávneho konania podľa § 193 CSP viazaný bola preukázaná
objektívna zodpovednosť žalovaného v 1. rade za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti
žalobkyne a to najmä do jej práva na súkromie a rodinný život v dôsledku usmrtenia jej dcéry. V rámci
tohto konania sa odvolací súd nemôže opätovne vracať a tým aj hodnotiť okolnosti priebehu a vzniku
predmetnej dopravnej nehody s opätovným hodnotením bezprostrednej príčiny smrti X. J., tak ako v
odvolaní požaduje žalovaný v 1. rade, nakoľko tomu bránia výsledky právoplatne skončeného trestného
konania v danej veci (sp. zn. 1T/90/2011, resp. 4To/28/2016) ako aj samotný obsah ust. § 193 CSP.

19. Pokiaľ ide o žalovaným v 2. rade spochybňovaný nedostatok jeho pasívnej legitimácie v tomto
konaní, či už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, alebo v ním podanom odvolaní zo dňa
21.03.2017 smerujúcemu proti tomuto rozsudku, tak odvolací súd poznamenáva, že právny názor
žalovaného v tomto smere je nesprávny, čo koniec koncov preukazuje aj rozhodovacia činnosť súdov
na Slovensku v obdobných sporoch. Právo domáhať sa nemajetkovej ujmy priamo od poisťovateľa
z povinného zmluvného postenia konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojich uzneseniach (I. ÚS
474/2016-17 zo dňa 17.08.2016, III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016 a III. ÚS 646/2015 zo dňa
16.12.2015), v ktorých v súvislosti s eurokonformným výkladom pojmov náhrada škody a náhrady
škody na zdraví z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolanej
prevádzkou motorových vozidiel, pri ktorej sa v rámci náhrady škody požaduje aj nemajetková ujma
spôsobená pozostalým po obeti, poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EU zo dňa 24.10.2013 vo veci
C-22/12 H./N., H. (rozhodnutie III. ÚS 646/2015 zo dňa 16.12.2015). Na margo citovaného rozsudku
súdneho dvora totiž ústavný súd uviedol, že hoci v ňom viackrát Súdny dvor zdôraznil, že nemá
oprávnenie k výkladu ustanovení vnútroštátneho práva, je zjavné, že vnútroštátne právo tak v Českej
republike, ako aj vnútroštátne právo v Slovenskej republike prostredníctvom konkrétnych ustanovení
Obč. zák., (§ 11 a § 13) v každom z týchto štátov umožňuje blízkym osobám usmrtených obetí pri
dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa má kryť z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V súvislosti s posudzovaním
pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade ako poisťovne je podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý v
tomto smere korešponduje aj s názorom prvoinštančného súdu, v prvom rade extenzívnym spôsobom
vnímať výklad pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z. z., ktorý je zároveň aj výkladom ústavne
konformným. V zmysle uvedeného potom škoda podľa tohto zákona je aj náhrada nemajetkovej ujmy
na základe objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti, ktorá škoda vznikla zásahom do osobnostných
práv osôb pozostalých po obeti dopravnej nehody. Tieto pozostalé osoby sú blízkymi osobami, pričom
zásah spočívajúci v úmrtí obeti dopravnej nehody sa prejavuje najmä v oblasti práva na rodinný a
súkromný život v jeho plnohodnotnej forme. Práve širší (extenzívny) výklad pojmom škoda v zmysle
ponímania zák. č. 381/2001 Z. z., umožňuje prijať ten záver, že aj tento inštitút je krytý povinným
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

20. Ohľadne žalovaným v 1. rade namietanou výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy pre
žalobkyňu vo výške 23.000 eur v rámci ním podaného odvolania voči predmetnému rozsudku, odvolací
súd považuje takto priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu zhodne ako súd prvej
inštancie za primeranú s prihliadnutím na všetky okolnosti a najmä následky smrteľnej dopravnej nehody
zo dňa 10.11.2010 na súkromný a rodinný život žalobkyne, ako aj na jej psychický a duševný stav.
V súvislosti s určením výšky tejto náhrady súd prvej inštancie správne vychádzal z dvoch základných
kritérií, za ktoré považoval jednak okolnosti, za ktorých k tejto smrteľnej dopravnej nehode došlo a
zároveň došlo aj k porušeniu osobnostných práv žalobkyne a takisto vychádzal aj z nenapraviteľného
následku predmetnej dopravnej nehody, pri ktorej vyhasol život mladej 23 ročnej ženy, tesne pred
skončením vysokoškolského štúdia. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že došlo k smrti mladej
a ešte slobodnej ženy v čase keď končila prípravu na svoje budúce povolanie, pričom si ešte nestihla
založiť ani vlastnú rodinu. V dôsledku tejto smrteľnej nehody bola X. J. vytrhnutá z usporiadaného
rodinného života v rodine žalobkyne, pričom navzájom došlo k ukončeniu veľmi blízkych citových

vzťahov, či už medzi nebohou dcérou a žalobkyňou, ako jej matkou, alebo medzi nebohou dcérou a
jej otcom, resp. medzi nebohou dcérou a jej bratom. Tragická smrť dcéry žalobkyne nemala radikálny
vplyv iba na jej súkromný život a zdravotný stav v negatívnom smere, ale v globále sa odzrkadlila aj na
spôsobe životného a rodinného režimu rodiny J. ktorý už nikdy nebude prebiehať v tej súhre, porozumení
a kvalite, ako tomu bolo v čase pred tragickou dopravnou nehodou. V súvislosti s priznaním výšky
nemajetkovej ujmy pozostalej fyzickej osobe, ktorá je blízkou osobou obeti dopravnej nehody je potrebné
vychádzať z individuálnosti každej prejednávanej veci, pretože negatívny zásah do sféry súkromného a
rodinného života pôsobí síce zraňujúco s nenapraviteľnými účinkami, avšak intenzita tohto pôsobenia
sa u každej osoby, resp. v prejednávanej veci prejavuje v rozličnej miere intenzity, od ktorej následne
závisí aj výška priznanej nemateriálnej ujmy. V prejednávanej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu,
súd prvej inštancie postupoval správne, keď výšku nemajetkovej ujmy na strane žalobkyne spôsobenú
zásahom do jej osobnostných práv určil vo výške 25.000 eur, pričom podanú žalobu žalobkyňou nad túto
sumu po sumu žalovaných 33.000 eur, ako nedôvodnú zamietol. Na margo určenia výšky nemajetkovej
ujmy pre žalobkyňu v sume 25.000 eur, súd prvej inštancie ďalej správne skonštatoval, že aj prípadná
nepriaznivá finančná situácia na strane žalovaného v 1. rade nemôže byť v súvislosti s určením výšky
satisfakcie tohto druhu rozhodujúca. Svoje rozhodnutie ohľadne určenia výšky nemajetkovej ujmy oprel
súd prvej inštancie aj o rozhodovaciu činnosť iných súdov (rozhodnutie NS SR zo dňa 22.06.2016 a
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.09.2013).

21. S poukazom na tieto dôvody, odvolací súd odvolanie, tak žalovaného v 1. rade, ako aj odvolanie
žalovaného v 2. rade považoval za nedôvodné a rozhodol o nich tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP
s tým, že žalobkyni majúcej plný úspech v tomto konaní priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

23. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 2. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.