Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. október 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/339/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208880
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:2214208880.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr.
Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., O.
XXX/XX, o zaplatenie 724,38 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Komárno zo dňa 10. mája 2017 č. k. 14C/810/2014-117, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o
zaplatenie 724,38 eura s príslušenstvom, ktorej sa žalobca domáhal na základe zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby uzatvorenej dňa 22.08. 2008 medzi žalovaným
a právnym predchodcom žalobcu - Tatra bankou a.s.. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný

nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1,2,3,4 písm. b) ,
§ 54 ods. 1,2, Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch , § 524 ods. 1,2, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z., § 92 ods. 8, § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách , § 153 ods. 1 až
3 CSP ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žalobu žalobcu v

dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie je treba zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca svoju
aktívnu vecnú legitimáciu v konaní vyvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 19.11.2013
uzavretej medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Tatra banka, a.s.. v zmysle zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách, pričom žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu
v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona, t.j. že spoločnosť Tatra banka, a.s. ako veriteľ pohľadávky
písomne vyzval žalovaného ako dlžníka na úhradu dlhu a tento bol napriek výzve v omeškaní s jeho
splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom postúpenia

splatnej pohľadávky, resp. jej časti banky voči dlžníkovi na tretiu osobu. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie dospel k záveru, že na prípady postúpenia pohľadávok bánk je potrebné okrem všeobecného
ustanovenia § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenia lex specialis, t.j. ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., keďže zákon o bankách v prípade bankových úverov poskytuje
dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovoprávnom vzťahu z titulu bankového
úveru. Zohľadnil, že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť

inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. V zmysle ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia len
pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatné a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy,po ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. To znamená, že
ku dňu 19.11.2013 právny predchodca žalobcu (pokiaľ do dňa 19.11.2013 neukončil záväzkovoprávny
vzťah s dlžníkom, ktorú skutočnosť žalobca ani netvrdil) mohol postúpiť na tretiu osobu len tú časť

svojej pohľadávky, ktorá bola ku dňu 19.11.2013 už splatná a nie aj tú časť pohľadávky, u ktorej mala
nastať splatnosť po postúpení pohľadávky. Ak banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom
rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, pretože ku
dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti),
z toho dôvodu banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v

celosti inému subjektu. K návrhu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 10.5.2017, ktorým
navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním si informácie súdom od právneho predchodcu žalobcu ohľadne
skutočnosti, či pred postúpením pohľadávky vyzýval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, súd prvej
inštancie neprihliadol, pretože žalobcovi nič nebránilo získať takýto listinný dôkazný prostriedok od jeho
právneho predchodcu už pred pojednávaním dňa 10.5.2017, pričom za účelom získania tohto listinného
dôkazného prostriedku by bolo potrebné pojednávanie odročiť a vo veci nariadiť ďalšie pojednávanie,

čo súd považoval za nehospodárne a v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku.
Pretože žalobca nepreukázal, že pred postúpením pohľadávky právny predchodca žalobcu vyzval
žalovaného na splnenie záväzku, s plnením ktorého bol žalovaný v omeškaní a že dlžník (žalovaný)
bol napriek výzve súd nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku voči banke, súd prvej inštancie prijal záver, že na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok zo dňa 19.11.2013 právnym nástupcom obchodnej spoločnosti Tatra banka,
a.s. vo vzťahu k pohľadávke zo zmluvy č. 00-0000996757 uzatvorenej so žalovaným dňa 22.8.2008
a teda medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky,
ktorá je predmetom tohto konania. Zmluvu o postúpení pohľadávok z 19.11.2013 preto posúdil ako
neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Záverom zdôraznil,

že súd nemal v zmysle § 295 CSP preukázané súčasné splnenie oboch podmienok predpokladaných
v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., preto dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok
z 19.11.2013 v prospech žalobcu je neplatná a to podľa § 41 a § 39 Občianskeho zákonníka (pre
rozpor s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.) v časti pohľadávky Tatra banky, a.s. voči žalovanému zo
zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č. 00-0000996757 z 22.8.2008, preto žalobca v súvislosti s

uvedenou zmluvou nie je veriteľom žalovaného. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného
i odvolacieho) rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a 396 ods. 1 CSP, že žalovaný nemá právo na ich
náhradu , pretože mu v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý žiadal

rozsudok zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy alternatívne navrhol aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému
záväzku“(resp. ako je uvedené v dôvodovej správe k ust. § 92 ods. 8 ZoB „pohľadávka zodpovedajúca
nesplácanému dlhu“) predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu

nesplácanému dlhu žalovaného zo zmluvy o úvere. Podľa jeho názoru zo znenia ust. § 92 ods. 8
ZoB nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná.
Bránil sa tým, že ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu
ako postupníka pohľadávky. Uviedol, že zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že
cieľom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach

platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých dochádza k porušeniu
bankového tajomstva. V tejto súvislosti poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M
publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015, ako aj na rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp.
zn. 9Co/20/2016, 5 Co/122/2016 a 9Co/15/2016 . Vychádzajúc z uvedeného potom doručenie písomnej
výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.

Zdôraznil, že žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky tj. 27.09.2012 v omeškaní so splnení
svojho záväzku voči postupcovi od 22. 11. 2010, kedy naposledy titulom úveru uhradil sumu vo výške
17,06 eura, t. j. súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 ZoB a s poukazom na to, že
omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok zastával názor, že postupca by konal v súlade

ust. § 92 ods. 8 ZoB aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie KS Prešov zo dňa 02.05.2017 sp.zn. 19Co/2/2016 a rozsudok NS ČR zo
dňa 29.04.2008 sp. zn. 2Cdo/1613/2005. Záverom uviedol že pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie
žalobcu - predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávkyzo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve
o postúpení pohľadávok. Splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB žalobca v konaní preukázal
platobnou históriou úveru.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. V tejto veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 21. mája 2015
č.k. 14C/810/2014-68 žalobu žalobcu zamietol. V dôsledku žalobcom podaného odvolania odvolací súd

uznesením zo dňa 31. januára 2017 č.k. 7Co/29/2016-100 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a

po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny dostatočne

odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP
opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych
predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí uviedol.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
vec správne právne posúdil v otázke nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Rovnako
správne vyhodnotil posudzovaný právny vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský a zároveň
postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda

či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok.
Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva
a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinností, ktoré sú predmetom sporu, sa v
civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Súd prvej inštancie dospel k správnemu
právnemu záveru o absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu, keď síce žalobca predložil Zmluvu

o postúpení pohľadávok zo dňa 19.11.2013, ale nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre
postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Tatra banky, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi
vyplývajúcich z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V zmysle tohto zákonného ustanovenia
banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu.
Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku

7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému
dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka
splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi,
za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od
nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. V predmetnom prípade banka

túto možnosť nevyužila a žalobcovi postúpila predmetnú pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol
mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, resp. odstúpením). Pokiaľ
ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou
alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by celý predmetný úver bol ku dňu
postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením

ktorých bola žalovaná v omeškaní. Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom
rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Keďže ku dňu postúpenia
pohľadávky 19.11.2013 nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka
nebola oprávnená postúpiť celú svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému
subjektu. Je treba prisvedčiť súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že

došlo k mimoriadnej splatnosti poskytnutého úveru. Naopak z písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa
22.12.2014 (č.l. 48 spisu) vyplýva, že konečná splatnosť úveru mala nastať po zaplatení 70. mesačných
splátok dňa 27.05.2014 , pričom Zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená dňa 19.11.2013 teda
ešte pred konečnou splatnosťou úveru . Z toho jednoznačne vyplýva, že Zmluva o postúpení pohľadávokzo dňa 19.11.2013 je pre rozpor so zákonom neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka, pretože jej predmetom bola aj časť úveru, ktorá ešte v čase postúpenia pohľadávky nebola
splatnou. Odvolací súd nepovažoval za správne a žalobe zodpovedajúce tvrdenie žalobcu v podanom

odvolaní v tom, že žalovaný bol ku dňu postúpenia pohľadávky tj. 27.09.2012 v omeškaní so splnení
svojho záväzku voči postupcovi od 22. 11. 2010, kedy naposledy titulom úveru uhradil sumu vo výške
17,06 eura. Zo žaloby ako aj z ďalších listín založených do spisu vedného v tejto veci vyplýva, že
Zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená dňa 19.11.2013, pričom žalobca tvrdí,že ku dňu
postúpenia pohľadávky dlžná suma predstavovala 777,35 eura a pozostávala s istiny 724,38 eura a

úroku z omeškania 52,97 eura.
8. K námietkam odvolateľa odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením
pohľadávky, preto pokiaľ došlo k postúpeniu pohľadávky banky v rozpore s týmto ustanovením, je treba
takýto právny úkon považovať za neplatný. Úpravou § 92 ods. 8 zákona o bankách mal zákonodarca na
mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s
bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi
tretej osobe, ktorý vyhlási mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pritom nepodlieha dozoru a dohľadu
NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie
úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Je potrebné

zásadne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť
okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči
svojimi klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok, keďže ide o pohľadávky, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči

klientovi za splnenia určitých podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Pokiaľ tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, teda jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca v konaní nepreukázal, že banka pred

postúpenímpohľadávkydlžníkapísomnevyzvalanasplneniejehozáväzkuaklientnapriektomuzostalv
omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok
nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Odvolací súd vzhľadom k už konštatovanému ako aj k
zistenému skutkovému stavu dospel k záveru , že žalobca nepreukázal, že v čase, kedy mala byť
pohľadávka Tatra banky,, a.s., voči žalovanému postúpená na žalobcu , boli podmienky stanovené v

ust. § 92 ods. 8 týkajúce sa postúpenia pohľadávky banky splnené.
9. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil..
10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému , ktorý bol v odvolacom konaní úspešní nepriznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli.

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).