Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. september 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/224/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316218867
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316218867.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária
RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému:
A. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX/XXX, W., o zaplatenie 2.951,01 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 26. apríla 2017, č.k. 35Csp/175/7016-36
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2.743,75 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.743,75 eur
od 01.09.2016 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, keď vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a o náhrade trov rozhodol tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 12%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 2
písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, 6, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5,
§ 54 ods. 1, 2, § 558, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3.000,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 72
mesačných splátkach po 81,- Eur. Súd dospel k záveru, že aj keď predmetná zmluva je zmluvou,
ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka,
je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a potom normy obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak
neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov,
ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou Obchodného zákonníka. Súd mal za preukázané,
že žalovaný od žalobcu ako úver vyčerpal sumu 3.000,- Eur a v splátkach uhradil sumu vo výške
256,25 Eur. Žalovaný sa pre nesplácanie úveru riadne a včas dostal do omeškania. Z obsahu úverovej
zmluvy mal súd preukázané, že žalobca ako veriteľ určil výšku mesačnej splátky len jednou sumou
81,- Eur bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky
v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení neskorších predpisov. Takýmto postupom
sa obchádzali jednotlivé ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. a to základné náležitosti zmluvy stanovené

v § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok: istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých
čiastok úveru, nie je svojvoľné, ale prestavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa
dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj
nároky, na ktoré nemá právo. Z vyjadrenia žalobcu zo 7.3.2017, doručeného súdu 10.3.2017 navyše
vyplýva, že vymedzenie splátok nie je správne, keď výška poslednej splátky nemala byť dohodnutých
81,- Eur, ale len 34,30 Eur. Žalobca túto nezrovnalosť odôvodňoval nedostatkami informačného systému
žalobcu v čase uzatvorenia. Táto skutočnosť však žiadnym spôsobom nevysvetľuje, prečo zmluva o
úvere obsahuje nesprávny a zavádzajúci údaj o počte splátok 72 vo výške 81,- Eur a nie žalobcom
dodatočne tvrdený údaj o správnej výške splátok ako 71 x 81,- Eur a 1 x 34,30 Eur, ak presná výška
splátok bola žalobcovi na základe údajov jeho informačného systému známa už v čase podpisu zmluvy.
Žalobcom pripravená zmluva zaväzovala žalovaného na zaplatenie vyššej sumy v splátkach, než bola
dojednaná celková výška úveru (§9 ods. 2 písm. j), pričom argumentácia žalobcu, že po uhradení úver by
bol preplatok vrátený, je neakceptovateľná. Tým, že žalovaný nemal informáciu o zložkách jednotlivých
splátok, nemal ani možnosť overiť si prípadný vznik preplatku, na ktorý by mu v prípade riadneho plnenia
vznikol nárok. Nakoľko v zmluve neboli splnené základné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. j, k/
zák. č. 129/2010 Z.z., je potrebné považovať úver za bezúročný podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010 Z. z.. Keďže úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, vzniká žalovanému povinnosť
vrátiť len poskytnutý úver. Žalovaný preukázateľne uhradil na splatenie úveru vo výške 3.000,- Eur sumu
256,25 Eur. Jeho dlh voči žalobcovi tak predstavuje sumu 2.743,75 Eur a v tejto časti súd považuje
návrh za dôvodný. Nakoľko sa so zvyškom úveru dostal do omeškania, v dôsledku čoho žalobca ku dňu
21.9.2015 zosplatnil celý úver a vyzval ho na jeho zaplatenie v celosti, súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť sumu 2.743,75 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania 5,05 % ročne z dlžnej sumy
2.743,75 Eur od 1.9.2016 (od tohto dňa si žalobca v zmysle žalobného petitu nárok na úroky z omeškania
uplatnil) do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalovanej istiny s príslušenstvom súd žalobu zamietol.

4. Pokiaľ ide o predloženú návratku, obsahom ktorej malo byť uznanie dlhu, súd konštatoval, že
vzhľadom na vopred formulovaný obsah uznania možno mať vážne pochybnosti o tom, že skutočný
prejav vôle dlžníka zodpovedá jej obsahu, pretože iniciatíva k uzatvoreniu takejto dohody nikdy
nevychádza od spotrebiteľa. Súd je toho názoru, že pri podpise chýbala vôľa žalovaného uznať tento dlh.
Z textu uznania nevyplýva vedomosť žalovaného o tom, že súdna vymáhateľnosť pohľadávky žalobcu
mohla už zaniknúť, nemal vedomosť ani o priebehu predchádzajúceho splácania úveru, koľko z čerpanej
sumy zaplatil na istine, koľko na úrokoch prípadne na iných poplatkoch. Uzavretie dohody o uznaní dlhu
vykazuje znaky nekalej obchodnej praktiky a takémuto konaniu nemožno priznať ochranu. V predmetnej
veci bola zo strany žalobcu uzavretá dohoda, v ktorej žalovaný uznal celkový záväzok, ktorý ani v takejto
výške, v akej bol uznaný neexistoval vzhľadom na to, že zmluva nespĺňala stanovené náležitosti a
suma sa považovala za poskytnutú bez úroku a poplatkov. Z uvedeného dôvodu je potom potrebné
považovať uvedené uznanie dlhu a dohodu o zaplatení dlhu za absolútne neplatný právny úkon podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka.

5. O náhrade trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu, keď žalobca bol úspešný v časti uplatnenej
istiny 2.743,75 Eur (56%) a žalovaný vo zvyšnej časti (44%), na základe čoho žalobcovi vzniklo právo
na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 12%.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobca a to z dôvodov, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP)
a žiadal, aby odvolací súd podľa § 389 CSP zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej
inštancie na nové prejednanie, resp. aby rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil
tak, že žalobe žalobcu vyhovie v plnom rozsahu a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Odvolateľ vo svojom odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne určil, že
absentuje výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Poukázal na ustanovenie §
9 ods. 2 písm. k), § 9 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. a uviedol, že zmluva o úvere obsahuje zákonom
požadované náležitosti, keďže sa v nej uvádza výška úveru 3.000,- eur, úrok je vyjadrený úrokovou
sadzbou 25,12% ročne, výšku mesačnej splátky, RPMN banky v percentách a taktiež priemernú RPMN
na trhu, ako i celkovú výšku úveru, dátum prvej splátky, dátum nasledujúcich splátok, počet mesačných
splátok, dátum konečnej splatnosti. Uvedené považuje odvolateľ za absolútne dostatočné a v súlade
so zákonom. Poukazuje na článok 10 Smernice 2008/48, v ktorom sa presne stanovuje, aké náležitosti

má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere. Odvolateľ ďalej uvádza, že toto ustanovenie neuvádza žiadne
také vytýkané požiadavky na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako stanovuje § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Je toho názoru, že článok 10 ods. 2 citovanej smernice nie je
správne premietnutý do § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom článok 10 ods. 2 tejto smernice má
priamy účinok a je potrebné dať prednosť aplikácii článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48 namiesto § 9
ods. 2 písm. k) nariadenia zákona č. 129/2010 Z.z. Je toho názoru, že aplikácia smernice založená
na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho, súdneho
alebo správneho konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie
smernice. Z uvedeného dôvodu jeho toho názoru, že predmetná zmluva obsahuje všetky požadované
náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a teda nemožno považovať poskytnutý spotrebiteľský
úver za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne určil,
že absentuje celková čiastka úveru, keďže čiastka, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť, nezodpovedá
násobku počtu splátok, 72 splátok a výške mesačnej splátky 81,- eur. Považuje tento skutkový
záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Na základe predmetnej úverovej zmluvy poskytol žalobca
žalovanému úver vo výške 2.000,- eur, keď celkový počet mesačných splátok bol 72 a výška prvej až
sedemdesiatej prvej mesačnej splátky bola 81,- eur a výška sedemdesiatej druhej mesačnej splátky
bola 34,30 eur. Celková čiastka úveru, ktorú mal žalovaný uhradiť pri riadnom a včasnom splácaní,
predstavuje sumu 5.785,30 eur. Z uvedeného tak vyplýva, že medzi čiastkou, ktorú má žalovaný uhradiť
a celkovou sumou, ktorá bola uvedená v zmluve, je súlad. Zo znenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. nevyplýva, akým spôsobom má byť určená celková suma, ktorú je spotrebiteľ povinný
hradiť. Zákonná úprava vyžaduje len to, aby úverová zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru takýto
údaj obsahovala. Žalovaný bol v prejednávanej veci povinný uhradiť len celkovú čiastku, ktorá bola
uvedená v zmluve, pričom žalobca by nepožadoval od žalovaného, pokiaľ by úver splácal riadne a včas
žiadnu inú celkovú čiastku úveru. Celkový počet splátok uvedený v zmluve bol síce 72, no neznamená
to, že každá z týchto splátok bola vo výške 81,- eur. V čase uzatvorenia zmluvy informačný systém
žalobcu umožňoval vyčísliť výšku mesačnej splátky len na celé eurá nahor. Ak žalobca požadoval dobu
splácania úveru v trvaní 72 mesiacov, informačný systém žalobcu zaokrúhlil výšku mesačnej splátky
na celé eurá nahor, výsledkom tohto procesu bolo rozpočítanie celkovej požadovanej čiastky úveru na
požadovaný počet splátok, pričom splátka, ktorá nedosiahla výšku pevnej mesačnej splátky, bola určená
ako posledná. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil uznanie dlhu ako
nekalej obchodnej praktiky, nakoľko uznanie dlhu bolo slobodnou voľbou žalovaného, čo sa prejavilo tak,
že žalovaný uznanie dlhu nielen sám podpísal, ale ho aj žalobcovi zaslal. Uznanie dlhu je pre dlžníkov
výhodné, nakoľko s uznaním dlhu žalobca poskytuje žalovaným rôzne úľavy, čím dochádza k znižovaniu
nákladov na vymáhanie dlhu oproti súdnemu konaniu.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslal.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny s použitím
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 35Csp/175/2016 je návrh žalobcu,
ktorým sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 2.951,01 eur spolu s úrokmi vo výške 1.389,37
eur, zmluvný úrok vo výške 25,12% ročne zo sumy 2.951,01 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.951,01 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, bankové poplatky
vo výške 39,65 eur.

10. Predmetom odvolacieho konania je vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu preskúmanie
správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý a to v časti
istiny 207,26 eur, v časti dlžných úrokov z istiny vo výške 1.389,37 eur, v časti zmluvného úroku vo výške
25,12% ročne zo sumy 2.951,01 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, v časti zákonného úroku z omeškania
vo výške 5,05% ročne zo sumy 207,26 eur od 01.09.2016 do zaplatenia, v časti bankových poplatkov
vo výške 39,65 eur a v závislom výroku o náhrade trov konania.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania mu predchádzajúceho, z obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec v prevažnej miere správne právne posúdil.

12. Z obsahu spisu, a to konkrétne zo Zmluvy o úvere Dobrá pôžička č. 1477502947, ktorej súčasťou
sú úverové zmluvné podmienky, uzavretej dňa 26.09.2014 vyplýva, že spoločnosť Poštová banka,
a.s. poskytla žalovanému úver vo výške 3.000,- eur pri počte mesačných splátok 72, dátum konečnej
splatnosti úveru 20.09.2020, výška mesačnej úhrady 81,- eur/mes, úroková sadzba 25,12% ročne,
RPMN banky 28,23% ročne, priemerná RPMN na trhu 16,81% ročne a celková čiastka úveru 5.785,30
eur, keď dátum prvej platby je do 20.10.2014 a splácanie bolo dohodnuté mesačne vždy k 20. dňu v
mesiaci.

13. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa jedná o spotrebiteľský úver, na ktorý sa vzťahujú príslušné
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať k) výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa
odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (ods.
3 veta druhá).Ustanovenie § 9 zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch stanovuje, že zmluva
spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a taxatívne stanovuje, aké náležitosti musí zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Absencia niektorých týchto náležitostí nespôsobuje neplatnosť
predmetnej zmluvy, ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo ak bol
dodaný tovar alebo poskytnutá služba, a to z dôvodu ochrany spotrebiteľa. Sankcia neplatnosti by totiž
neprimerane tvrdo dopadala na spotrebiteľa, ktorý by tým stratil výhodu splátok, a mohol by sa tak dostať
do ťažko riešiteľnej situácie, pretože spravidla finančné prostriedky z úveru už použil a nemá možnosť
ich bezprostredne splatiť v celej výške.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že interpretácia, resp, výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou
tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva,
čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom
prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a
významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem
je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na
formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v
niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej
činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom
požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej
normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie
účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre
výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať
tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.
Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

15. Je nesporné, že citované ustanovenie § 11 v spojení s § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za
účel - cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy,
resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ
môže rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o
úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti
veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach

a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo
zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie,
zákonodarca v § 9 citovaného zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V
rámci nich vymenúva tie, ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom
predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda
bolo donútiť dodávateľov - veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvádzali a zároveň dodržiavali písomnú formu zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného teologického výkladu
by bolo nelogické, ak by zákonodarca hodlal postihnúť následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru iba tie úvery resp. zmluvy, ktoré by nemali písomnú formu a zároveň neobsahovali kumulatívne
všetky náležitosti podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. V takom prípade by totiž veriteľovi
ako dodávateľovi stačilo iba dodržať písomnú formu a v zmluve neuviesť ani jedinú z vymenovaných
náležitostí a následku bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru by sa tým vyhol a to napriek tomu, že
písomná zmluva by zákonom predpísané náležitosti neobsahovala. Účel zákonodarcu dosiahnuť, aby
dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie
úveru by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy nebol naplnený. Vychádzajúc z
uvedeného odvolací súd je toho názoru, že s poukazom na znenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch je potrebné vykladať tak, že absencia či písomnej formy alebo už len jednej z náležitostí
vymenovaných v § 11 ods. 1 a citovaného ustanovenia spôsobuje, že predmetný úver je potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov.

16. Odvolací súd tak ako aj súd prvej inštancie pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o
spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné
dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou,
robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma
musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy
vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré
sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a)
citovaného zákona.

17. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že zmluva neobsahovala rozčlenenie splátok úveru na
istinu, úroky a iné poplatky (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona). Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu,
úroky a iné poplatky nemôže byť považované za splnenie povinností, ktoré expresis verbis vyplýva
z vyššie citovaného ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonom stanovené členenie a
uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie jej svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností
dlžníka tak, aby dokázal zorientovať v ponuke a zároveň, aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať
aj nároky, na ktoré nemá právo. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné
dospieť k záveru, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva, ktorým je
zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu,
zodpovedá len taký výklad citovaného ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone
slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru,
majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k listine, tak aj k úrokom a tiež prípadným iným
poplatkom. Na plnenie uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie
čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto
úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne, práve dôkazom zvýšenej pozornosti
venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný
ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy
reálne mu poskytnutej a teda aj celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi
vrátiť).

18. Na práve uvedené, treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na
čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od
spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka
roztrúsených v rôznych častiach listín spotrebiteľovi predkladaných (ale aj nepredložených) na podpis,
v ktorých sa tak logicky možno stratiť. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu v zmysle
citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských
úveroch je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, pričom podľa dokladov

predložených žalobcom, žalovaný ku dňu podania návrhu uhradil sumu 256,25 eur. Je teda zrejmé, že
správne súd prvej inštancie uznal nárok žalobcu čo do istiny 2.743,75 eur (rozdiel medzi poskytnutým
úverom vo výške 3.000 eur a zaplatenou sumou vo výške 256,25 eur) a v ostatnej časti a to v sume
207,26 eur návrh žalobcu spolu s príslušenstvom ako nedôvodný zamietol.

19. K ďalšej odvolacej argumentácii žalobcu, že požiadavka podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch nie je v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 (ďalej len Smernica), že vnútroštátna úprava nevyhovuje požiadavke
článku 10 Smernice, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto náležitosť
nepozná a nezakotvuje odvolací súd uvádza nasledovné:

20. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku konfrontácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv, Pre takého vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov
princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav.

21. Práve z uvedeného dôvodu bol prijatý zákon o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z. z.) a
ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského
úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca
v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme
sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje
zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí
uvedenie výšky a počtu termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/).

22. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10
ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tejto
skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu.

23. Odvolací súd uvádza, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 21 poskytol
výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10 ods. 2 písm. h) a i), článku
23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Konkrétne vyslovil, že
Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom
na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto
konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie
podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je
viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

24. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu oboch spomínaného
ustanovenia zákona (§ 9 ods. 2 písm. k/) o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra
slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov

a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať
tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, ako
aj termín konečnej splatnosti úveru (deň, mesiaca a rok), inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere
považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky,
počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale
neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol
následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013,
čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.

25. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

26. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

27. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa
vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.

28. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

29. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon
o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a
bez poplatkov.

30. Vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu, sporným zostalo a zároveň to tvorilo predmet prieskumu
odvolacieho súdu, aké následky malo uznanie dlhu zo dňa 30.10.2015.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný dňa 30.10.2015 formou návratky uznal dlh voči Poštovej banke,
a.s., vyplývajúci zo zmluvy o úvere č. 1477502947, uzatvorenej medzi bankou ako veriteľom a dlžníkom
vo výške 3.609,20 eur, ktorý sa stal splatným dňa 21.09.2015. Ďalej je v tomto uznaní uvedené, že
dlžník v zmysle zákona č. 40/1964 Zb. v platnom znení uznáva dlh voči banke v plnom rozsahu čo do
dôvodu a čo do výšky a to s prihliadnutím na stav pohľadávky a v zmysle § 558 OZ, ktorému porozumel.
Zároveň sa zaväzuje dlh v celom rozsahu splatiť. Dlžník si je vedomý, že okrem uznaného dlhu vo výške
3.609,20 eur je povinný banke uhradiť aj zmluvné úroky z istiny vo výške 25,12% ročne odo dňa po
dni uznania dlhu do zaplatenia a úroky z omeškania z istiny vo výške 5,25% odo dňa po dni uznania
dlhu do zaplatenia.

32. Ak odvolací súd v súlade s hore uvedeným považoval žalobcu za dodávateľa, a záväzkový vzťah
medzi účastníkmi za spotrebiteľský, je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľa, zák. č. 250/2007 Z.z. (predtým zák. č. 634/1992 Zb. ako súd už vyššie uviedol).

33. Ustanovenie § 4 ods. 8 citovaného zákona stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie
konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona
rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,
využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody.

34. Ustanovenie § 7 ods. 2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v
rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade žalobca
ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku v dôsledku
použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie
dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o žalovanom (súčasťou
tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaný uznáva premlčaný dlh). Žalobca však počas konania
nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že žalovanému ako priemernému spotrebiteľovi boli
akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä s
ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne žalovaný bez toho, aby mu boli
vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísal (došlo k narušeniu ekonomického správanie
sa priemerného spotrebiteľa). Ak by bol žalobca žalovanému vysvetlil následky uznania záväzku (10-
ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, že by žalovaný s takýmto poznatkom dohodu o uznaní
záväzku podpísal. Navyše súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že žalobca nakupuje premlčané
pohľadávky vo veľkom množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia
následkov uznania záväzkov spotrebiteľom, necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom
docieliť nápravu pochybenia právnych predchodcov žalobcu, spočívajúcu v nepodaní žaloby včas (pred
uplynutím premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa.

35. Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok
čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. §
34 a nasledujúce OZ. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide
o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s
§ 39 OZ, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym
právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto
rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem.

36. Ako súd vyššie dôvodil, k podpisu uznania záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej praktiky, t.j.
konania v rozpore s dobrými mravmi. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako
absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom
prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota
3-ročná.

37. Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom NS SR vyjadrenom
v rozhodnutí z 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť
zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa,
podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa
bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj
v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa
dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských
právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť

právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.

38. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať. Už podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu otázku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (pozri
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04), III. ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na
ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

39. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto napadnutej zamietajúcej časti ako aj závislý výrok o náhrade trov konania ako vecne správny v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

40. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2, CSP.

41. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa ustanovenia §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

42. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 12. 3. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.