Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. november 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/94/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3216202722
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3216202722.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr.
Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne D. H., bytom F., F. XXX/XX, zastúpenej
JUDr. Romanom Madom, advokátom so sídlom Nová Dubnica, Gagarinova 32, proti žalovanej M.
B., bytom B.. nad B.., Q. XXXX/XX, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o.,
so sídlom Bánovce nad Bebravou, J. Jesenského 69, IČO 36 789 925, o zaplatenie 2.660 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k.
5C/210/2016-284 zo dňa 26. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II., III., IV. a V. p o t
v r d z u j e .

II. Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 724,67 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 724,67 eur od 26.06.2016
do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol,
výrokom III. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 45,52 %,
výrokom IV. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť Tatra Banke, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3,
811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, náhradu účelne vynaložených výdavkov spojených s podaním
správy zo dňa 10.10.2017 v rozsahu 72,76 %, o ktorej výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a výrokom V. uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť Tatra Banke, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO:
00 686 930, náhradu účelne vynaložených výdavkov spojených s podaním správy zo dňa 10.10.2017 v
rozsahu 27,24 %, o ktorej výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na
§ 657, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458, § 100 ods. 1 a 2, § 107 ods. 1 až 3, § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 232 ods. 3, § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 16.08.2016 podanou na súde dňa 17.08.2016 domáhala, aby
súd zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobkyni istinu v sume 2.660 eur s prísl. Žalobu odôvodnila
tým, že žalovaná si od žalobkyne na základe vzájomnej ústnej dohody požičala v čase od mesiaca apríl
2014 do mesiaca august 2015 finančné prostriedky vo výške 2.660 eur, ktoré jej žalobkyňa zasielala
po vzájomnej dohode na účet A. B., dcéry žalovanej, nakoľko žalovaná uviedla žalobkyni, že nemá
zriadený účet v žiadnej banke SR. Žalovaná uviedla, že podanú žalobu považuje za nedôvodnú. Z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa svoje tvrdenia o existencii zmluvného
vzťahu so žalovanou, založeného zmluvou o pôžičke, nepreukázala. Súd nemal preukázanú existenciu

dohody veriteľa (žalobkyne) a dlžníka (žalovanej) o výške pôžičky, o povinnosti žalovanej vrátiť žalobkyni
rovnakú sumu a dohodu zmluvných strán o určení času vrátenia peňazí (splatnosť pôžičky). Následne
sa zaoberal tým, či u žalovanej nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne a to v
spojení s uplatnenými prostriedkami procesného útoku žalobkyne, procesnou obranou žalovanej, ako aj
vznesenou námietkou nedostatku pasívnej legitimácie a vznesenou námietkou premlčania uplatneného
nároku. Dospel k záveru, že v časti sumy 1.535,33 eur (251,33 eur + 80 eur + 125,00 eur + 529 eur
+ 250 eur + 300 eur) neboli naplnené zákonné znaky bezdôvodného obohatenia žalovanej na úkor
žalobkyne, nakoľko finančné prostriedky zaslané na predmetný účet boli v konečnom dôsledku použité
na účet, resp. v prospech žalobkyne. Pokiaľ išlo o sumu 400 eur na základe platby zo dňa 14.04.2014,
v tejto časti je právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané. Vo zvyšnej časti v
sume 724,67 eur dospel k záveru o dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne titulom bezdôvodného
obohatenia, keď v spore nemal preukázaný právny dôvod zaslania uvedenej sumy peňazí žalobkyňou
do dispozície žalovanej, čím sa žalovaná obohatila bez právneho titulu na úkor žalobkyne a toto
bezdôvodné obohatenie je povinná žalobkyni vydať. Žalobkyni zároveň priznal úrok z omeškania v
zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 724,67 eur od 26.06.2016 (deň nasledujúci po uplynutí lehoty
na dobrovoľné plnenie podľa doručenej výzvy na vrátenie finančných prostriedkov) do zaplatenia a
v prevyšujúcej časti uplatnený nárok na úrok z omeškania zamietol. Žalovanej priznal náhradu trov
konania voči žalobkyni v rozsahu jej čistého úspechu v spore. Žalobkyňa sa v danom konaní domáhala
zaplatenia istiny vo výške 2.660 eur, pričom súd jej priznal nárok na zaplatenie istiny vo výške 724,67 eur,
na základe čoho konštatoval, že úspech žalobkyne v spore predstavuje 27,24 %, neúspech žalobkyne
predstavuje 72,76 % a čistý úspech žalovanej v spore potom predstavuje 45,52 %. Súd uložil povinnosť
zaplatiť Tatra banke, a.s. náhradu výdavkov v súvislosti s podaním správy zo dňa 10.10.2017 žalobkyni
v rozsahu 72,76 %, teda v rozsahu miery neúspechu žalobkyne a žalovanej v rozsahu 27,24 %, teda
v rozsahu miery neúspechu žalovanej.

2. Žalobkyňa svojím odvolaním podaným včas napadla rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že sa
nestotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o tom, že žalobkyni nepriznal sumu
vo výške 2.660 eur s úrokom z omeškania s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 9,00% a to odo
dňa 20.06.2016 až do dňa zaplatenia a nepriznal jej trovy súdneho konania. Namietala, že splnila
všetky podmienky, stanovené príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o uzavretí zmluvy o
pôžičke peňazí formou ústnej dohody tým, že striktne oddelila finančné prostriedky, ktoré poskytovala
do vlastných rúk žalovanej, t.j. mimo ich poukázania na účet maloletej dcéry žalovanej, čo tvrdenie
žalobkyne potvrdila aj dcéra žalovanej vo svojej výpovedi na OO PZ v Bánovciach nad Bebravou tým,
kde uviedla, že žalobkyňa poskytovala žalovanej, t.j. jej matke finančné prostriedky priamo do jej rúk.
Ukončenie lehoty na vrátenie pôžičky peňazí z predmetnej zmluvy žalovaná preukázala listom, kde
žalovanú vyzvala na vrátenie peňazí. Dôkazom toho, že došlo k uzavretiu zmluvného vzťahu je aj tá
skutočnosť, že prvostupňový súd konštatoval, že má v spore z vykonaného dokazovania jednoznačne
za preukázané, že výlučne žalovaná mala v rozhodnom čase dispozičné právo k predmetnému účtu
v banke. Žalobkyňa sama z vlastného rozhodnutia by predsa nezasielala na predmetný účet dcéry
žalovanej rôzne výšky - čiastky finančných prostriedkov, pokiaľ by neboli vzájomne dohodnuté medzi
žalobkyňou a žalovanou, ale mohla jej ich odovzdať priamo do rúk. Toto tvrdenie žalobkyne je podporené
výpoveďou A. B., dcéry žalovanej v trestnom konaní, kde táto uviedla nielen to, že jedinou osobou,
ktorá mala prístup k účtu a disponovala jedinou bankomatovou kartou a túto používala, bola výlučne
žalovaná, ale vypovedala, že žalobkyňa prispievala žalovanej aj finančnou hotovosťou priamo do jej rúk.
Žalobkyňa sa taktiež nestotožňuje s rozsudkom súdu v tej časti, ktorý v prospech žalovanej započítava
sumu vo výške 300 eur, ako akúsi kompenzáciu za nájom a započítal jej bločky v sume 251,33 eur
za veci, ktoré údajne zakúpila do domácnosti žalobkyne žalovaná, pričom nemusela preukázať ich
skutočné odovzdanie. Strojčeky na zuby pre deti žalovanej boli financované žalobkyňou v prospech
dcéry A. a syna G. v sume po 50 eur, no neboli „započítané" prvostupňovým súdom, hoci o tejto
skutočnosti súdu žalobkyňa predložila písomný doklad od firmy Osteodent s.r.o.. čo vyvracia výpoveď
žalovanej. Taktiež svedok obhajoby, pán X. F. nepotvrdil výpoveď žalovanej a vyvrátil prakticky všetky
tvrdenia žalovanej o ním vykonanej „prerábke bytu" žalobkyne, ktorú mala údajne financovať žalovaná
z poukázaných finančných zdrojov žalobkyne na účet dcéry, a to údajným zakúpením materiálu a prác,
ako sú napr. kachličky a pod. Taktiež popiera tvrdenie žalovanej, že jej príjem v rozhodnom čase, bol
viac ako 500 eur. Právna zástupkyňa žalovanej vo svojej záverečnej reči uplatnila na „započítanie"
vzájomných záväzkov a pohľadávok v čase od 19.06.2014 až do 31.12.2015 rôzne čiastky, zaslané z
účtu A. B. na účet žalobkyne, ktoré spolu dali sumu vo výške 250 eur a súd to opäť vzal v úvahu a
prisúdil to v prospech žalovanej aj napriek tomu, že tieto sumy neboli žalovanou uplatnené počas celého

súdneho konania a protistrana nemala možnosť sa k takýmto čiastkam vyjadriť a poprieť ich pravosť
a z tohto dôvodu žalobkyňa tieto v celom rozsahu popiera. Popiera pohľadávku žalovanej v sume 529
eur, pretože tieto finančné prostriedky poskytla žalobkyňa žalovanej na kúpu predmetnej hnuteľnej veci
s príslušenstvom a samotné popretie nezakladá právny nárok na započítanie sumy voči pohľadávkam
žalobkyne, vyplývajúcich z podaného žalobného návrhu. Na záver navrhla, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že prizná žalobkyni sumu vo výške 2.660 eur titulom uzavretia
zmluvného vzťahu so žalovanou formou ústne uzavretej zmluvy o pôžičke peňazí vrátane priznania trov
konania v rozsahu 100 % alebo v prípade, že odvolací súd dospeje k názoru, že súd prvej inštancie vydal
rozsudok predčasne, bez zistenia a overenia si všetkých tvrdení a listinných dôkazov, navrhuje vrátiť
konanie na doplnenie dokazovania navrhovanými dôkazmi žalobkyne, a to jednak dopytom na Sociálnu
poisťovňu ako aj výsluchom svedka A. B..
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa stotožňuje s napadnutým rozhodnutím
a považuje ho za vecne správne. Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz preukazujúci uzavretie zmluvy
o pôžičke so žalovanou a teda ohľadne tohto tvrdenia neuniesla dôkazné bremeno. Zo zápisnice
o výsluchu dcéry žalovanej nevyplýva uzavretie zmluvy o pôžičke. K tvrdeniu žalobkyne, že sama
z vlastného rozhodnutia by predsa nezasielala na účet dcéry žalovanej rôzne čiastky finančných
prostriedkov, pokiaľ by neboli vzájomne dohodnuté medzi žalobkyňou a žalovanou, poukazuje, že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa a žalovaná mali spolu vzťah, spoločne hospodárili,
vzájomne si poukazovali peňažné prostriedky a finančné prostriedky, ktoré boli určené na prerábku bytu
žalobkyne. Poukazuje na výpoveď A. B. pred OR PZ v Bánovciach nad Bebravou dňa 21.06.2017, z
ktorej jednoznačne vyplýva vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou. Suma 251,33 eur bola vynaložená
v prospech žalobkyne a nedošlo v tejto časti správne k obohateniu žalovanej na úkor žalobkyne.
Z výpovede svedka X. F. na pojednávaní dňa 14.08.2017 vyplýva, že obdobné hnuteľné veci ako
vyplývali z pokladničných dokladov predložených žalovanou sa v byte žalobkyne skutočne nachádzali
a že odmenu majstra a jeho spolupracovníka vykonávajúceho rekonštrukciu kuchyne v byte žalobkyne,
každého vo výške 40 eur, teda spolu 80 eur a finančné prostriedky vynaložené na nákup materiálu
potrebného na rekonštrukciu kuchyne vo výške 125 eur, ktorú vyplatila preukázateľne žalovaná nie je
možné považovať za bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej. Dňa 20.01.2015 žalovaná kúpila do
bytu žalobkyne posteľ a pružinový matrac v sume 529 eur a z predmetného účtu boli v rozhodnom
období poukázané žalobkyni finančné prostriedky vo výške 250 eur. Súd prvej inštancie taktiež správne
vyhodnotil započítaciu námietku žalovanej vo vzťahu k užívaniu jej prenajatého bytu žalobkyňou v období
od decembra 2010 do júna 2014. Skutočnosť, že žalobkyňa a žalovaná tvorili spoločnú domácnosť na
ulici Q. v B. Z. B. odznela už na predbežnom prejednaní sporu vo veci dňa 03.03.2017. Skutočnosť, že
žalovaná bude navrhovať započítanie úhrady nájmu a nákladov spojených s užívaním bytu odznela už
na prvom pojednávaní vo veci dňa 22.05.2017. Taktiež pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že žalovaná
mala uplatniť námietku započítania k sume 250 eur až v záverečnej reči, uvádza, že tieto sumy vyplývajú
z listinných dôkazov predložených žalobkyňou - výpisov z účtu vedeného na meno A. B. a o týchto mala
žalobkyňa po celé konanie aj vedomosť. Na záver navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedla, že dôkazné bremeno vzniku
právneho vzťahu, vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke peňazí uniesla. Pri určovaní lehoty vzniku
povinnosti plnenia žalovanej voči žalobkyni mal súd postupovať v zmysle ustanovenia § 564
Občianskeho zákonníka, pretože deň splatnosti nebol zmluvnými stranami dohodnutý a po prvýkrát
vyzvala žalobkyňa žalovanú k vráteniu požičaných peňazí listom zo dňa 13.06.2016, ktorý si žalovaná
prevzala dňa 20.06.2016, takže nedošlo k premlčaniu. Nedošlo písomne k uzavretiu zmluvy o pôžičke
peňazí, nakoľko strany sporu boli kamarátky a žalovaná zneužila toto priateľstvo, čo považuje žalobkyňa
za porušenie dobrých mravov. Žalovaná nepredložila súdu žiadne SMS - správy, ktoré uvádza na
podporu svojich tvrdení, že mali spolu vzťah a ktoré mali slúžiť ako dôkaz. Taktiež žalovaná nepreukázala
žiadnym spôsobom ani tvrdenia, že žalobkyňa so žalovanou spoločne hospodárili. Údajne si mali
žalovaná so žalobkyňou poukazovať navzájom finančné prostriedky na prerábku bytu žalobkyne, no tieto
tvrdenia žalovaná nedokázala preukázať. Žalovaná zasielala na účet žalobkyne finančné prostriedky
za internet, ktorý hradila žalobkyňa zo svojho účtu poskytovateľovi. Vo výpovedi svedka X. F. nenašla
ani jednu z položiek, ktorú uvádza, že svedok X. F. potvrdil svedeckou výpoveďou. Súd nesprávne
vyhodnotil dôkazy, ktoré boli len tvrdením a priznal (započítal voči žalobkyni) v prospech žalovanej
neexistujúce pohľadávky, ktoré nedokázala dôveryhodným spôsobom preukázať. Nechápe postup
súdu, ktorý rozpočítal nájom v prospech žalovanej, pretože dospel k presvedčeniu, že žalobkyňa

neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní, hoci súd sa takouto otázkou voči žalobkyni vôbec
nezaoberal a nevyzval žalobkyňu, aby preukazovala platenie „nájomného". Dôkaz o tom, že žalovanej
poskytovala finančné prostriedky do jej rúk bol potvrdený svedeckou výpoveďou A. B., ktorá na polícii
vypovedala, že videla žalobkyňu dávať peniaze v hotovosti žalovanej, no prvostupňový súd nevzal v
úvahu výpoveď svedkyne. Ak mal v úmysle súd niečo započítať od roku 2010 v prospech žalovanej
(napr. nájom), z akého dôvodu nepriznal v prospech žalobkyne výbery a platby kartou z účtu žalobkyne,
pričom posledná platba je za kúpu postele žalobkyňou v prospech žalovanej na sumu vo výške 354,28
eur. O týchto platbách a výberoch žalovanej sa v rozsudku vôbec nič nepíše, len na strane 5 rozsudku
sa uvádza, že je s prílohami, hoci žalovaná a ani jej právna zástupkyňa tieto nikdy nepopreli. Na záver
navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že prizná žalobkyni
sumu vo výške 2660 eur titulom uzavretia zmluvného vzťahu so žalovanou formou ústne uzavretej
zmluvy o pôžičke a náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej
časti vo výrokoch II., III. a súvisiacich výrokoch IV. a V. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP v konečnom
dôsledku ako vecne správne potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie sčasti žalobe vyhovel (výrok I.)
odvolaním napadnutý nebol a preto v tomto výroku je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné a
rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
17.08.2016 domáhala proti žalovanej plnenia vo výške 2.660 eur s prísl. z dôvodu, že ako veriteľka
poskytla žalovanej ako dlžníčke z titulu ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke v období od mesiaca
apríl 2014 do mesiaca august 2015 peniaze, ktoré jej zasielala po vzájomnej dohode na účet A.
B., dcéry žalovanej. Žalovaná potvrdila, že peniaze boli poslané na účet jej dcéry, ale tieto finančné
prostriedky boli použité výlučne len na zrekonštruovanie a na zariadenie bytu žalobkyne. Z vykonaného
dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo najmä to, že na účte Tatra banky, a.s., č.ú. IBAN:
Q XXXX XXXX XXX XXX XXXX, ktorého majiteľom je A. B. a ktorý bol otvorený dňa 08.03.2013,
mala žalovaná dispozičné právo. Medzi stranami sporu nebolo sporné a vyplýva aj zo žalobkyňou
predložených bankových potvrdení, že žalobkyňa zaslala na predmetný účet dňa sumu 14.04.2014
sumu 400 eur, dňa 12.12.2014 sumu 10 eur, dňa 30.12.2014 sumu 50 eur, dňa 31.12.2014 sumu 50
eur, dňa 09.01.2015 sumu 800 eur, dňa 19.01.2015 sumu 500 eur, dňa 19.01.2015 sumu 500 eur, dňa
12.05.2015 sumu 100 eur, dňa 10.06.2015 sumu 50 eur, dňa 19.08.2015 sumu 200 eur, t. j. spolu sumu
vo výške 2.660 eur. Výzvou zo dňa 13.06.2016 žalobkyňa vyzvala žalovanú na vrátenie finančných
prostriedkov v celkovej sume 2.660 eur v lehote piatich dní odo dňa prevzatia tejto výzvy. Výzva
bola žalovanej doručená dňa 20.06.2016. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že podaná žaloba je čiastočne dôvodná. Tvrdenia
žalobkyne o tom, že medzi ňou a žalovanou bola uzatvorená ústna zmluva o pôžičke, teda tvrdenia o
existencii zmluvného vzťahu, neboli preukázané. V konaní nemal preukázanú existenciu dohody veriteľa
(žalobkyne) a dlžníka (žalovanej) o výške pôžičky, o povinnosti žalovanej vrátiť žalobkyni rovnakú sumu
a dohodu zmluvných strán o určení času vrátenia peňazí (splatnosť pôžičky), nakoľko tvrdenia žalobkyne
boli rozporované žalovanou. V tomto smere uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno keď
uzavretie zmluvy o pôžičke s podstatnými náležitosťami tak, ako sú pre platné uzatvorenie takejto
zmluvy vyžadované zákonom, medzi stranami sporu preukázané nemal. Následne sa zaoberal tým,
či u žalovanej nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne. V rámci uplatnenej procesnej
obrany žalovanou stranou dospel k záveru, že v časti sumy 1.535,33 eur (súčet sumy 251,33 eur /podľa
predložených pokladničných blokov žalovanou za nákup kuchynského vybavenia a ostatného tovaru
do bytu žalobkyne/, 80 eur a 125 eur /odmena majstrov a cena materiálu za rekonštrukciu kuchyne
v byte žalobkyne/, 529 eur /posteľ a pružinový matrac kúpený žalovanou do bytu žalobkyne/, 250
eur /prevod finančných prostriedkov z účtu žalovanej žalobkyni/, 300 eur /ako nájom za užívanie bytu
žalobkyňou v prenajatom byte žalovanej/) neboli naplnené zákonné znaky bezdôvodného obohatenia
žalovanej na úkor žalobkyne, nakoľko finančné prostriedky zaslané na predmetný účet boli použité v
prospech žalobkyne a v časti sumy 400 eur na základe platby zo dňa 14.04.2014 bolo právo žalobkyne
na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané. Vo zvyšnej časti v sume 724,67 eur dospel k záveru

o dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne titulom bezdôvodného obohatenia, keď v spore nemal
preukázaný právny dôvod zaslania uvedenej sumy peňazí žalobkyňou do dispozície žalovanej, čím sa
žalovaná obohatila bez právneho titulu na úkor žalobkyne a toto bezdôvodné obohatenie je povinná
žalobkyni vydať. Žalobkyni zároveň priznal úrok z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy
724,67 eur od 26.06.2016 (deň nasledujúci po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie podľa doručenej
výzvy na vrátenie finančných prostriedkov) do zaplatenia a v prevyšujúcej časti uplatnený nárok na úrok
z omeškania zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanej priznal náhradu
trov konania voči žalobkyni v rozsahu jej čistého úspechu v spore. O nároku Tatra banky, a.s., so sídlom
Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO 00 686 930, na náhradu výdavkov v súvislosti s podaním
správy zo dňa 10.10.2017, ktoré si banka uplatnila faktúrou č. 2850786 zo dňa 09.10.2017, rozhodol
analogicky podľa § 259 CSP tak, že uložil stranám povinnosť tieto zaplatiť podľa ich pomeru úspechu
vo veci.

8. Predmetom odvolacieho konania bolo na podklade podaného odvolania žalobkyňou posúdiť, či súd
prvej inštancie dospel k vecne správnemu záveru o neexistencii zmluvy o pôžičke uzatvorenej v ústnej
forme medzi žalobkyňou ako veriteľkou a žalovanou ako dlžníčkou, od existencie ktorej žalobkyňa odvíja
svoj nárok na plnenie uplatnený žalobou a či následne od tohto záveru súd prvej inštancie správne určil
rozsah plnenia v jeho zamietajúcej časti.

9. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa zmluvy o pôžičke uzatvorenej v ústnej
forme medzi stranami sporu, tie vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené bez opory v zistenom a
ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací
súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia v tejto časti dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli,
neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto v tejto časti stotožňuje so
skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody
napadnutého rozhodnutia a poukazuje na ne v súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam
dodáva.

10. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.

11. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

12. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

13. Z citovaného zákonného ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie
zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky, z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu, alebo peňazí. Keďže táto zmluva je reálnym kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje
i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Ďalším pojmovým znakom pôžičky je jej
dočasnosť. Jej nevyhnutnou náležitosťou však nie je stanovenie doby vrátenia. Splatnosť pôžičky môže
byť dohodnutá aj neskôr. Z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v ustanovení § 657 Občianskeho
zákonníka, ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznú povinnosť veriteľa vyplýva, že v spore
o vrátenie požičanej čiastky má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel
zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas
nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa vyplýva dôkazné bremeno, že zmluva o pôžičke
bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy prenechal žalovanému finančné prostriedky. Povinnosťou
dlžníka je zase uniesť dôkazné bremeno tvrdenia, že požičané peniaze veriteľovi podľa dohody vrátil.

14. Odvolací súd sa v prvom rade stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý sa v dôsledku
podanej žaloby o zaplatenie 2.660 eur s prísl. titulom plnenia zo zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť
uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou v ústnej forme, zaoberal hmotnoprávnymi predpokladmi
vzniku zmluvy o pôžičke z hľadiska jej podstatných náležitosti ako reálneho kontraktu a to v kontexte
zmluvy o pôžičke peňazí.

15. Z vymedzeného okruhu podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke peňazí, ako predpokladov pre jej
vznik, potom na podklade vykonaného dokazovania správne súd prvej inštancie konštatoval absenciu
dohody veriteľa (žalobkyne) a dlžníka (žalovanej) o výške pôžičky a o povinnosti žalovanej vrátiť
žalobkyni rovnakú sumu. Už len tento záver a to aj so zreteľom na výzvu žalobkyne zo dňa 13.06.2016
na vrátenie peňazí určenou žalovanej, ktorá by napĺňala znaky prenechania určenia doby veriteľom na
vrátenie peňazí podľa § 563 Občianskeho zákonníka (splatnosť), pričom neosvedčuje dočasnosť ako
podstatnú náležitosť zmluvy o pôžičke, vylučuje uzavretie zmluvy o pôžičke uzavretej v ústnej forme
medzi stranami sporu. Ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné v danej veci konštatovať
existenciu žalobkyňou tvrdenej zmluvy o pôžičke, ktorej existenciu odvodzovala od ústnej dohody so
žalovanou, nakoľko žalovaná akúkoľvek existenciu zmluvy o pôžičke výslovne poprela tvrdeniami o tom,
že poskytnuté peňažné prostriedky poukázané na účet jej dcéry A. B., ku ktorému mala žalovaná v
konaní preukázané dispozičné oprávnenie a ktoré využívala pri nakladaní s peňažnými prostriedkami
na bankovom účte, boli použité na zabezpečenie bytových potrieb žalobkyne (zrekonštruovanie a
zariadenie bytu) a teda žiadna zmluva o pôžičke, na základe ktorej by došlo k reálnemu odovzdaniu
peňazí žalovanej a povinnosť žalovanej peňažné prostriedky vrátiť, nevznikla.

16. Žalobkyňou namietaným oddelením poskytnutých finančných prostriedkov žalovanej do vlastných
rúk a finančných prostriedkov z titulu zmluvy o pôžičke poukazovaním na bankový účet dcéry žalovanej
podľa názoru odvolacieho súdu nemôže ako skutočnosť sama o sebe vypovedať o vzniku zmluvy o
pôžičke. Hoci odovzdanie veci veriteľom určenej podľa druhu dlžníkovi v zmysle § 657 Občianskeho
zákonníka, najmä peňazí, ako to malo byť v tomto prípade, môže byť realizované aj prostredníctvom
bankového prevodu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Cdo/55/98), táto skutočnosť ešte
neznamená bez naplnenia ostatných podstatných náležitosti zmluvy o pôžičke jej vznik a to ani pri
žalobkyňou tvrdených okolnostiach transparentnej alokácie finančných prostriedkov formou prenechania
peňazí hotovostným spôsobom a bezhotovostným spôsobom, kedy prevod peňazí na bankový účet
dcéry žalovanej, ku ktorému skutočne došlo, mal predstavovať plnenie zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej
v ústnej forme medzi stranami sporu, ktorá skutočnosť však preukázaná nebola.

17. Práve v dôsledku nepreukázania vyššie uvedených podstatných náležitosti zmluvy o pôžičke, o ktorej
nevypovedá ani dcéra žalovanej v žalobkyňou poukázanej výpovedi na OO PZ Bánovce nad Bebravou,
s výnimkou všeobecného tvrdenia finančnej výpomoci, ktorá však aj s prihliadnutím na preukázané
spolužitie sporových strán v rozhodnom období priamo nepotvrdzuje existenciu zmluvy o pôžičke, a
ktorej tieto náležitosti tiež neverifikuje ani dispozičné oprávnenie žalovanej nakladať s účtom jej dcéry,
možno uzavrieť, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že žalobkyni sa v konaní
nepodarilo preukázať uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalovanou v ústnej forme, keď nepredložila také
dôkazy, ktoré by viedli k jednoznačnému opačnému záveru.

18. Pokiaľ však ide o následný postup súdu prvej inštancie, kedy sa zaoberal bezdôvodným obohatením
a teda vznikom majetkového prospechu žalovanej na úkor žalobkyne, tu odvolací súd zastáva názor, že
zistený skutkový stav a vyvodený právny záver týkajúci sa neunesenie dôkazného bremeno o existencii
zmluvy o pôžičke uzatvorenej v ústnej forme medzi stranami sporu mal viesť súd prvej inštancie k
zamietnutiu žaloby (výrok II.). Je tomu tak z dôvodu, podľa ktorého jednou zo základných zásad civilného
sporového konania je zásada dispozičná, spočívajúca v tom, že procesná iniciatíva patrí stranám sporu.
Súd, až na prípady uvedené v § 23 CMP, nezačína konanie z vlastnej iniciatívy, ale na základe žaloby
podľa § 131 a nasl. CSP. Podanou žalobou je súd viazaný. Žaloba popri všeobecných náležitostiach musí
obsahovať osobitné náležitosti podania, uvedené v § 132 ods. 1 CSP, teda označenie strán, pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

19. Žalobkyňa svoju žalobu na plnenie podľa § 137 písm. a) CSP založila na opise rozhodujúcich
skutočnosti o existencii zmluvy o pôžičke uzatvorenej v ústnej forme medzi stranami sporu. Dôsledkom
nepreukázania takto vymedzených skutočnosti v konaní za prípadnej absencie návrhu žalobkyne na
zmenu žaloby po predbežnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, malo dôjsť k zamietnutiu

žaloby ako nedôvodnej (výrok II.). Je povinnosťou súdu vychádzať pri viazanosti podanou žalobou
zo skutočnosti tvrdených žalobkyňou a pokiaľ táto opiera svoje žalobou uplatnené nároky o zmluvu
o pôžičke uzatvorenej v ústnej forme, ktorej existencia sa v konaní nepreukázala, bolo bez ďalšej
procesnej aktivity žalobkyne po predbežnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie súdom
neúčelne vedené konanie a to aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti podľa čl. 17 CSP mimo
okruhu žalobkyňou tvrdených rozhodných skutočnosti. Pokiaľ teda vo výroku II. súd prvej inštancie v
konečnom dôsledku dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby vo zvyšnej časti, tento je vecne správny a to
aj bez potreby nasmerovaného dokazovania súdom prvej inštancie k možnej existencii bezdôvodného
obohatenia, ku ktorému sa nad rámec podanej žaloby a žalobkyňou popísaných rozhodných skutočnosti
a uplatneného nároku založeného na plnení zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi sporovými stranami
v ústnej forme, ktorej existencia nebola preukázaná, priklonil.

20. Súd prvej inštancie rozhodol správne pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, keď aplikoval §
255 ods. 1 a 2 CSP, tzv. zásadu úspechu v spojení s § 262 CSP. Uvedenú skutočnosť odvolací súd
poznamenáva napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
(výrok III.) odvolaním žalobkyne nebolo napadnuté. Úspech žalobkyne v konaní predstavuje 27,24 %
(724,67 x 100 / 2.660) a úspech žalovanej predstavuje 72,76 % (100 - 27,24). Čistý úspech žalovanej
predstavuje 45,52 % (72,76- 27,24). Súd prvej inštancie preto dôvodne žalovanej pri takto dosiahnutom
úspechu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 45,52 %.

21. Rovnako správne súd prvej inštancie rozhodol o nároku Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo
námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO 00 686 930 na náhradu výdavkov (výrok IV. a V.) v súvislosti s
podaním správy zo dňa 10.10.2017, ktoré si banka uplatnila faktúrou č. 2850786 zo dňa 09.10.2017,
keď vo veci aplikujúc analogicky § 259 CSP vychádzal z dosiahnutého úspechu strán sporu /bod 20.
odôvodnenia/.

22. Záverom odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal všetkými námietkami žalobkyne obsiahnutými v
jej odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať
na každú námietku, alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného
súdu SR sp.zn. II. ÚS 78/2005).

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výrokoch II., III., IV. a V. v konečnom dôsledku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal
žalovanej proti žalobkyni v plnom rozsahu z dôvodu úspechu žalovanej v odvolacom konaní. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 12. 3. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.