Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 22, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116207170
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7116207170.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s.,
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému J. R.Á., K., Q. XX, o zaplatenie 4 046,54 € s
prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 36C/85/2016-61 z 26.9.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky vo výške 15,90 %
ročne z nezaplatenej istiny 4 046,54 € od 2.12.2014 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5 %
ročne z nezaplatených úrokov 258,87 € od 21.2.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyni p r i s u d z u j e náhradu trov konania na súde prvej inštancie a náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4
046,54 €, vyčíslený úrok 258,87 €, vyčíslené úroky z omeškania 2,54 €, úrok z omeškania 5 % ročne
zo sumy 4 046,54 € od 21.2.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobu
v časti o zaplatenie úroku 15,90 % ročne z nezaplatenej istiny 4 046,54 € od 21.2.2014 do zaplatenia
a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 5 % ročne z nezaplatených úrokov 258,87 € od 21.2.2014 do
zaplatenia zamieta. III. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca žalobou, doručenou mu 29.3.2016, domáhal,

čím ju odôvodnil (na čo poukázal a čo dodal), čo mu na preukázanie svojho nároku spolu so
žalobou doručil, aké použil prostriedky procesného úroku, že posúdil podstatné skutkové tvrdenia
strán sporu, právne argumenty strán a za preukázané považuje nasledovné skutočnosti: 2.7.2013
bola medzi stranami sporu, t. j. medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená
úverová zmluva č.XXXXX, podľa ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi peňažné
prostriedky 4 100 €. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi - 15,90 %
ročne splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach v počte 120 vo výške 68,83 €, pričom

termín splatnosti 1. anuitnej splátky bol dohodnutý na 25.7.2013 a splatnosť každej ďalšej anuitnej
splátky bola určená k 25. dňu kalendárneho mesiaca, úver bol splatný k 26.6.2023. Výška RPMN
bola stanovená na 17,38 %, priemerná RPMN ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy bola stanovená
na 19,47 % a celkovú čiastku, ktorú mal žalovaný zaplatiť (súčet výšky úveru a celkových nákladov
žalovaného spojených s úverom) činila 8 259,60 €. Žalobca upomienkou nazvanou upomienkou druhou
z 2.12.2013 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 162,32 € najneskôr do 7.12.2013 z dôvodu,
že sa dostal do omeškania so splácaním dohodnutých splátok. Výzvou na predčasné splatenie úveru

z 27.1.2014 žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru a vyzval žalovaného jednorázovo
uhradiť banke ako veriteľovi celú zostávajúcu sumu úveru 4 294,17 €, resp. 4 324,17 € najneskôr do
18.2.2014. Z bodu 4.1. Úverovej zmluvy vyplýva povinnosť pre žalovaného v prípade, ak ako dlžník
nezaplatí anuitnú splátku včas, banka ako veriteľ má právo na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne znesplatenej anuitnej splátky až do jej zaplatenia. K zosplatneniu úveru zo strany veriteľa došlo v súlade
s bodom 4.2.1 Úverovej zmluvy. Vykonal dokazovanie uvedenými dôkazmi a to ich oboznámením,
z predmetných dôkazov vychádzal a vyhodnotil skutkový stav tak, ako bolo uvedené. Vec právne

posúdil nasledovne: Cituje znenie § 497,§ 502,§ 503 ods.1,2,§ 324 ods.1,§ 365 „veta prvá“,§ 369
ods.1 Obch. zák.,§ 879r prvá veta,§ 52 ods.1 O. z.,§ 52 ods.2 O. z., účinného do 31.5.2014,§ 52
ods.3,4,§ 53 ods.1-3,ods.4,5§ 121 ods.3,§ 517 ods.1 prvá veta,ods.2 O. z.,§ 25f ods.1,6,§ 1 ods.1,2,§
9 ods.1,2,6,§ 9-11 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 3 ods.1 nar.vl.č.87/95 Zb., ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a ďalej uvádza: Hlavný právny vzťah je
založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis
k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa zák.129/10
Z. z., ako aj aplikácii všeobecných ust. ochrany spotrebiteľa podľa O. z., pretože: normy obchodného
práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z
povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a v predpisoch vydaných na jeho

vykonanie. Medzi 3 zákonmi, prichádzajúcimi takto „o“ úvahy (1. Zák. o spotrebiteľskom úvere, 2. O.
z., 3. Obch. zák.) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento určitú otázku
neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva všeobecne v
širšom slova zmysle, teda úprava podľa O. z. Tzn., že úprava Obch. zák. sa môže na takýto prípad
uplatniť len vtedy, keď nenarazí na obmedzenie v O. z. a vykonávacích predpisoch k nemu. Vzhľadom

na uvedené právne uzavrel, že daný právny vzťah medzi stranami sporu sa spravuje ust. O. z., nie
Obch. zák., a potom i na všetky právne skutočnosti neupravené v zák.č.129/10 Z. z. použil ust. O.
z. Ináč povedané, o tejto otázke teda robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a
spotrebiteľom bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.
Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva

spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená
podľa O. z., Obch. zák., ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zák. vyhovujúca uvedenej charakteristike.
Je teda zrejmé, že ust. O. z. týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch,
ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu v danom prípade, má spravovať Obch. zák.,
keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv. absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zák.

Taktiež sa zaoberal otázkou, či osobitný predpis - zák. o spotrebiteľských úveroch (ďalej ZSÚ; poznámka
súdu) úpravou náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver.
Po preskúmaní charakteru úpravy dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ,
ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov
spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či

dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré sú
vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci
použitie Obch. zák. V tejto súvislosti sa zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť O. z. na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu
normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat „lex generalis“, pričom v tomto prípade lex

specialis je § 261 ods.3 písm. d) Obch. zák. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem vychádzal z
nasledujúcej hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového
práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods.3 písm. d) Obch. zák., jeho tretiu časť (tento záver
je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov
upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a p.). Úpravu zmluvného typu v §§ 497 a n. Obch. zák. je

teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce ust. ZSÚ. O. z. ako lex generalis podľa § 1 ods.2 Obch.
zák. je potrebné aplikovať na riešenie otázok v ňom neupravených. Do tejto kategórie noriem je nutné
podľa O. z. a ZOS, o. i., zaradiť aj ust. na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách (§§ 52-53 O. z.). Konštatuje, že charakter zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným má spotrebiteľský charakter a súčasne ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a

n. Obch. zák., teda takzvaný absolútny obchod. Platná právna úprava v čase uzavretia zmluvy umožňuje
vyvodiť právny záver, že zmluva o úvere bola napriek povahe takzvaného absolútneho obchodu zmluvou
typovou, teda spotrebiteľskou a je preto právne irelevantný právny prameň, podľa ktorého sa príslušná
zmluva spravuje. Vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená
podľa O. z., ale i Obch. zák., ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zák. vyhovujúca uvedenej charakteristike,

teda, že ide o zmluvu, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a
je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, keď súčasne je zrejmé,
že zmluvnými stranami je na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Nespornouskutočnosťou v spore bolo, že strany sporu uzatvorili 2.7.2013 úverovú zmluvu č.59721, ktorá má
vzhľadom na uvedené charakter zmluvy spotrebiteľskej a táto obsahuje všetky náležitosti vyžadované
zák.č.129/10 Z. z., § 9 ods.2., a podľa ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi

peňažné prostriedky 4 100 €. Za nespornú považuje aj skutočnosť, že žalovaný neplnil povinnosti
vyplývajúce mu z úverovej zmluvy, t. j. neplatil splátky včas aj napriek tomu, že bol zo strany veriteľa
na to upozornený, preto veriteľ v súlade s bodom 4.2.1 zmluvy predčasne zosplatnil zostatok úveru s
prísl. a vyzval ho na zaplatenie celého zostávajúceho dlhu 4 324,17 € s prísl., najneskôr do 18.2.2014.
Dlh žalovaného ku „ňu“ predčasného zosplatnenia úveru pozostával z nezaplatenej istiny 4 046,54 €,

z úrokov 258,87 €, pričom „sa jedná“ o úroky dohodnuté podľa úverovej zmluvy vo výške 15,90 %
ročne, ktorých výšku bol žalovaný povinný splácať v rámci dohodnutých anuitných splátok poskytnutého
úveru do predčasného zosplatnenia, úrokov z omeškania 2,54 € poukazujúc na bod 4.1. úverovej
zmluvy, podľa ktorého má veriteľ právo na úrok z omeškania 5 % ročne z nesplatenej anuitnej splátky
až do jej zaplatenia. Poukazujúc na zistený nesporný skutkový stav, uvedené sumy žalobcovi priznal
a priznal mu aj úroky z omeškania 5 % ročne z nezaplatenej istiny a to od nasledujúceho dňa po

zosplatnení úveru, t. j. 21.2.2014 do zaplatenia. Žalobca si žalobou uplatnil aj zaplatenie úroku 15,90
% ročne z nezaplatenej istiny 4.046,54 € od 21.2.2014 do zaplatenia a úroku z omeškania 5 % ročne z
nezaplatených úrokov 258,87 € od 21.2.2014 do zaplatenia. Cituje znenie § 150,§ 151,§ 290 a § 295
CSP. Právna úprava v § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej
nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu.

Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo
procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného
sporového konania (§ 153 CSP). Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany
sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových

tvrdení protistrany (§ 151 ods.1 CSP) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia
protistrany (§ 151 ods.2 CSP). Podľa CSP môže zásadne vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany
sporu. Proces dokazovania je teda v CSP vybudovaný výlučne na princípe prejednacom, princípe
kontradiktórnosti konania, ako aj koncentračnej zásade. Má obmedzenú dôkaznú iniciatívu a táto sa
v CSP presúva na procesné strany. Výnimočne môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré strany nenavrhli

(tzv. príklon k vyšetrovaciemu princípu), ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci, ale iba v tých
sporových konaniach, v ktorých to zák. explicitne umožňuje. Ide, o. i., aj o spotrebiteľské spory, v
ktorých môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. Aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Takýto postup je odôvodnený zvýšenou
mierou jeho ingerencie ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov. Zákonodarca

to zhrnul tak, že sa nebude spoliehať v plnej miere na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa,
ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám. Vychádzajúc z príslušných ust. CSP o konaní so slabšou
stranou sporu vyhodnotil, že tento nárok žalobcu nie je dôvodný a v tejto časti žalobu zamietol. Z
uvedeného nároku žalobcu, ktorý vyhodnotil ako nedôvodný a v tejto časti žalobu zamietol vyplýva,
že sa popri úroku z omeškania domáha aj „úrokoch“ za úver po jeho splatnosti a to až do splatenia

celého úveru. Je však toho názoru, že po splatnosti má nárok iba na úrok z omeškania a to iba z
nesplatenej istiny. K zamietnutiu žaloby uvádza nasledovné: Súdnej kontrole ex offo podrobil zmluvnú
podmienku o povinnosti platiť úroky aj po zosplatnení popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách.
Značnýnárastdlhuužalovanéhospôsobili2zmluvnédojednaniaatoklauzulaopravidelnommesačnom
pripisovaní úrokov k istine a ich následné ďalšie úročenie tzv. anatocizmus, t. j. úroky z úrokov a

tým druhým sú úroky aj po zosplatnení úveru. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za
úver po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách už zaoberala.
Je toho názoru, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho
splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Zmluvné dojednanie
povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania považuje za obchádzanie zákonného pravidla

„zakotvené“ v § 517 ods.2 O. z. po administratívnom strope úrokov z omeškania [porovnaj rozsudok
Krajského súdu (ďalej len KS) v Prešove 6Co/182/2011]. Zásadný posun v tejto otázke predstavuje v
spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len SD EÚ). SD
výkladom Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil
zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych

noriem zák. v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11 AZIZ) cit.: Čl.3 ods.1 Smernice 93/13 sa má
vykladať v tom zmysle, že: - pojem značná nerovnováha ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe
analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými
stranami s cieľom posúdiť, či a príp. v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zozmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve...- na účely
určenia, či dôjde k nerovnováhe napriek požiadavke dôvery (dobrej viery - neoficiálny preklad), treba
preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol

rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní.
Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast
„zadĺženia“ obyvateľstva v úverových „vzťahov“. Podľa čl.8 Smernice Rady 93/13 EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu štáty prísnejšie opatrenia za účelom
zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre

dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených
s porušením záväzku spotrebiteľa. Spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov.
Nemali by byť pochybnosti, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie za
užívanie finančných prostriedkov, tzv. úverové obdobie. Zák. teda umožňuje dodávateľovi na určitú
dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od
začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

Zo zák. stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť. Niet
zákonného kogentného pravidlá, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zák. platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zák. priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta). Uvedenej ponuky zák. (dispozície) sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch

po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách. Ak evidentne táto dohodnutá
konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej
kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokoch popri úrokoch omeškania a ďalších sankciách). Nikto asi
nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch
z omeškania, či iných sankciách je v neprospech žalovaného. Ak by takejto dohody nebolo, zák. by

umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o
administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenou v § 3a Nar.vl.č.87/95 Z. z. Je evidentné, že
úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od zák. v neprospech žalovaného, ale vo svojich
dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Uplatnený úrok 15,90 % ročne prevyšuje úrok
z omeškania a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania (po splatnosti) potenciálne

umožňuje navýšenie dlhu na výšku poskytnutého úveru v rozpore s § 3a ods.3 Nar.vl.č.87/95 Z. z. Sotva
by sa dalo veriť, že by nielen žalobca alebo akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala odplatu
za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo žeby s úverom spájala
výhodu pre prípad omeškania. Naopak od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa
očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena

za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne
odlíšiteľná od sankcií za omeškania s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny
úveru, ale inštitúty rôznych sankcií za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s omeškaním. Žalobca
sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej
domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť

podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo
k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením
úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim
omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok podľa § 53 ods.9 O. z. V tejto súvislosti
je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním

veriteľa a teda bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho
plneniazáväzkusvojímjednostrannýmadresovanýmprávnymúkonom.Okremskutočnosti,žepriplnení
záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitosti zmluvy,
ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá
predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje za potrebné

viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim. Predčasné zosplatnenie
úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi
zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda podstatný
rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá
nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda

na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach)
vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje
jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej pri príležitosti veriteľa, ktorý tým, že
nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrývaveriteľovi práve úrok splácaný v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv.
výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zabavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe

kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na
jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie

jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorázovo zosplatnenej pohľadávky úveru. Ak teda nastal stav, kedy

spotrebiteľ už nemá právny titul mať finančné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto

by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Takýto
stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči
spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového

vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenie užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše takúto zmenu justifikoval,
podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je
nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti,
resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorázovo. Takéto konanie veriteľa však

„neponíma“ v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie
odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru,
spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc 1. dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným

predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnesankcie,keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná
úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom

stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zák., čo zmluvnú podmienku
podľa § 52 ods.2 O. z., resp. podľa § 53 ods.1 a 5 O. z. robí absolútne neplatnou. Povedané inak v
protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je „kogentných“ určujúcim
pravidlom § 517 ods.2 O. z. v spojení s § 3 a § 3a Nar.vl.č.87/95 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných
plnení napriek uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom

mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom cit. ust. O. z. a Nar. vl. Alternatívne
(podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods.4 písm. k) O. z. Dodávateľ úveru je ten,
kto peniaze má a chce ešte viacej. Na druhej strane vystupuje spravidla najmä pri drobných úveroch
osoba, ktorá nemá ľahké sociálne postavenie. Je preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové stavy
vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky

popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava celý zmysel ochrany pred drastickým a nekonečným
nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zák. upraveného sankčného mechanizmu (§ 517 ods.2 O. z.)
v spojení s Nar.vl.č.87/95 Z. z. Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až
nezodpovedná najmä v prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ
podcenilbonituspotrebiteľaanásledneprikročilkzmenezáväzkuformoujednorazového,mimoriadneho

zosplatnenia. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že
takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej
alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania.Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods.2 Nar.vl.č.87/95 Z. z.
Z dôvodov vysvetlených a uvedených, dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania
príp. ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia

úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia
spotrebiteľaoprotizákonnémupravidlu,ktoréchránispotrebiteľavúverovýchvzťahochprednadmerným
navýšením dlhu oproti výške úveru. Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne
vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne. Uvádza, že niet
kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania, zák. reguluje úroky za úver, bez časovej úpravy

a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech
spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Naviac sa takáto
dohoda dostáva do rozporu s § 3a Nar.vl.č.87/95 Z. z. Poukazujúc na uvedené má za to, že dohoda o
platení „úrokoch“ popri úrokoch z omeškania je neplatná pre rozpor so zák., poukazujúc na § 39 O. z.a
§ 52 ods.2 v spojení s § 517 ods.2 O. z. (k uvedenému porovnaj rozsudok KS v Prešove z 30.6.2015
6Co/190/2014). Cituje znenie § 262 ods.1,2 a § 255 ods.1 CSP. Aj napriek zamietnutiu žaloby v časti

prísl., žalobca bol v spore úspešný v zaplatení istiny a prísl. a z uvedeného dôvodu vznikol mu nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O ich výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3. I.,II. Proti zamietavej časti predmetného rozsudku podala žalobkyňa včas o d v o l a n i e a uviedla:
Uvedeným rozsudkom súd žalobu v časti zamietol a priznal jej náhradu trov konania v rozsahu 100

%. V odôvodnení rozsudku uviedol nasledujúc argumenty: 1. K zamietnutiu žaloby uvádza nasledovné:
Súdnej kontrole ex offo podrobil zmluvnú podmienku o povinnosti platiť úroky aj po zosplatnení popri
úrokoch z omeškania, či iných sankciách. Značný nárast dlhu u žalovaného spôsobili 2 zmluvné
dojednania a to klauzula o pravidelnom mesačnom pripisovaní úrokov k istine a ich následné ďalšie
úročenie tzv. anatocizmus, t. j. úroky z úrokov a tým druhým sú úroky aj po zosplatnení úveru. S

uvedenými argumentmi súdu sa nestotožňuje a považuje rozhodnutie za nesprávne a odôvodňuje
odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1
písm. h) C. s. p.)]. K uplatneniu úroku po predčasnom zosplatnení uvádza: Má za to, že nárok na
zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom
zosplatnení. Cituje znenie § 497,§ 502 ods.1,§ 503 ods.3 a § 506 Obch. zák. a z komentára IURA

EDITION. Z § 503 ods.3 Obch. zák. vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej
držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj § 16 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len ZSÚ; poznámka žalobkyne), v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí
spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok

a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok
na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obch. zák. priznáva
veriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,pričomstanovujelenmoment
vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku

veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V uvedenom odkazuje aj na aktuálnu
rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok KS v Žiline 11Co/12/2017-90 z 31.1.2017, vydaný vo veci
vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod čk. 5C/26/2016. Podľa tohto rozhodnutia, keďže zmluva
neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zák., platí § 497 Obch. zák. Vychádzajúc z tohto ust., obsahom
záväzkudlžníkaniejevrátiťlenposkytnutépeňažnéprostriedky,aleajúroky,ktorénemožnostotožňovať

s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu
úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho
vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie
dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik
nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obch. zák., toto ust. upravuje

špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je
dlžník v omeškaní s vrátením viac než 2 splátok alebo 1 splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Toto
odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ust., naďalej trvá právo
veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o
právnyinštitúturčenýnaochranuveriteľa,ajehovyužitímsaveriteľnemôžedostaťdohoršiehoprávneho

postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností
dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to
však neznamená vylúčenie aplikácie ust. na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda,
odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obch. zák. zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právoveriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým
nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z
omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti veriteľom popri sebe po predčasnom zosplatnení dlhu sa

jasne vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyššieho súdu (ďalej len NS) Českej republiky (voľný
preklad z českého jazyka) v rozhodnutí 33Cdo 212/2014 z 21.8.2014 (cituje z jeho odôvodnenia). Ďalej
uvádza, že Návrh zák. (neskôr prijatý pod č.106/14 z. z.) z r.2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať O. z.,
obsahoval pod č.1. ust., ktorým sa navrhovalo nasledujúce doplnenie O. z.: V § 53 ods.9 sa na konci
pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia

práva podľa § 565. Takto navrhované znenie bolo bližšie vysvetlené v dôvodovej správe: V súvislosti
s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie
peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 O. z. Vzhľadom na
nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že
tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové
zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods.9 O. z. Z uvedeného

plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala
úverová zmluvy ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. V týchto
prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa
bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové
zosplatnenie úveru. Rozhodujúcou skutočnosťou je, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne

prijatá a zák.č.106/14 Z. z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ust., odopierajúce
veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu, neobsahuje. Skutočnosť, že uvedený návrh
nikdy nebol prijatý vo forme zák., len ďalej dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na
zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť.
Na základe všetkých uvedených skutočností teda má za to, že úrok z poskytnutého úveru je odplatou

za poskytnutá peňažné prostriedky a nárok na túto odplatu trvá od ich poskytnutia až do ich vrátenia. K
úroku z omeškania zo zmluvného úroku uvádza: K uplatneniu úroku z omeškania z obchodného úroku
vyčísleného ku dňu zosplatnenia úveru poukazuje na rozsudok KS Prešov 4Cob/62/2007 z 27.3.2008
(cituje, čo sa v ňom uvádza). Vzhľadom na uvedené rozhodnutie s poukazom na ústavný princíp právnej
istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, má za to, že má popri nároku

na úrok z omeškania z istiny dlhu aj nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Poukazuje
na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z istiny do
dňa zosplatnenia a tento sa ďalej (t. j. po zosplatnení celého dlhu) nenavyšuje. Práve z tohto dôvodu
nejde podľa nej o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá ma zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu
nárokov veriteľov. Má za to, že požadovaný nárok na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov sú

nárokom, ktorý predpokladá aj cit. judikátom uvádzaný a vykladaný § 497 Obch. zák., pretože žiadne
- ani cit. ani iné - zákonné ust. tento nárok svojím znením nespochybňuje. Dodáva, že ak by sa mala
aplikovať prax, ktorú predpokladá odôvodnenie zamietnutia tohto jej nároku prvostupňovým súdom
v napadnutom rozhodnutí, znamenalo by to, že v prípade omeškania dlžníkov s plnením dlhu ktorý
pozostáva výlučne z (zmluvných) úrokov, by veritelia nemali nárok na žiadnu zákonnú sankciu. Z § 503

ods.3 Obch. zák. vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných
peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj § 16 ods.1 zák.č.129/10 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
ZSÚ; poznámka žalobkyne), v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo
čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové

obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Úroky z omeškania treba vnímať ako
sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej istiny a aj zmluvných úrokov,
nakoľko do omeškania sa dlžník dostane ak neplní riadne a včas. V zmysle § 503 ods.2 Obch. zák., ak
sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné
aj úroky z tejto splátky. Uvedené znamená, že v deň splatnosti každej splátky má dlžník uhradiť jednak

splátku a jednak aj úroky z tejto splátky. V prípade, že by dlžník uhradil iba splátku a neuhradil by úroky,
ocitne sa vo vzťahu k týmto úrokom v omeškaní. Sankciou za omeškanie s ich plnením by potom logicky
boli úroky z omeškania. Ako bolo uvedené, splácanie úveru bolo dohodnuté v anuitných splátkach,
teda v rovnomerných splátkach zahŕňajúcich splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy
v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. V tomto prípade je teda riadnym plnením zaplatenie celej

splátky v termíne splatnosti. V prípade, že dlžník neuhradí splátku v dohodnutej výške a v dohodnutom
termíne splatnosti, ocitá sa v omeškaní, pričom omeškanie je sankcionované povinnosťou platiť úrok z
omeškania. Bolo by v rozpore s logikou veci, ak od momentu omeškania dlžníka, by bol dlžník odmenený
a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku z jej zmluvne dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku zomeškania. III. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti má za to, že jej odvolanie je dôvodné, keďže
je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhuje, v zmysle § 388 CSP, rozhodnutie súdu v napadnutom rozsahu

zmeniť a vyhovieť jej žalobe v plnom rozsahu a zaviazať žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a zároveň jej priznať náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania
vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.
6. Rozsudok, okrem výroku II. a III., nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1
a § 379 CSP), preto nebol vo výroku I. v odvolacom preskúmavaný.
7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a zistil, že čo sa

týka výroku II. rozsudku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie úroku 15,90 % ročne z nezaplatenej
istiny 4 046,54 € od 21.2.2014 do zaplatenia a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 5 % ročne z
nezaplatených úrokov 258,87 € od 21.2.2014 do zaplatenia, neboli splnené podmienky na potvrdenie
rozsudku, ani na jeho zrušenie, lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP], preto rozsudok vo výroku II., podľa § 388 CSP, zmenil tak, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobkyni úroky vo výške 15,90 % ročne z nezaplatenej istiny 4 046,54 € od 2.12.2014
do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 258,87 € od 21.2.2014
do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného

právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 365 ods.1 písm. h) CSP] je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov

konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto

vec rozhodnutá.
9. Súd, pokiaľ zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku 15,90 % ročne z nezaplatenej istiny 4 046,54 €
od 21.2.2014 do zaplatenia a v časti o zaplatenie úroku z omeškania 5 % ročne z nezaplatených úrokov
258,87 € od 21.2.2014 do zaplatenia, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil
správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, čo je zrejmé zo skutočností uvedených v

odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené.
12. Čo sa týka úrokov zo zmluvy o úvere (nie úrokov z omeškania) súdna prax zatiaľ nie je zjednotená,
resp. ustálená a odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe, že na NS Slovenskej republiky bol podaný
podnet na zaujatie zjednocovacieho stanoviska, či v prípade neplatenia úveru dlžníkom a následného
odstúpenia od úverovej zmluvy zo strany veriteľa a vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, má dlžník

zaplatiť aj úroky ako cenu služby alebo iba úroky z omeškania.
13. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
14. Podľa ods.2 cit. ust. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

15. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
17. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada jeho trov v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.
19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.