Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/54/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8215204450
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8215204450.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: WM Consulting & Communication, s.r.o., Sad
A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zast. Advokátska kancelária JUDr. Roman Kvasnica,
advokát, s.r.o., Sad A. Kmeťa 24, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému H. P., nar.
XX.X.XXXX, bytom X. XXX/XX, L., o zaplatenie 177,07 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5C/302/2015-101 zo dňa 20.09.2016, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a stranám
nepriznal náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom došlo k uzatvoreniu
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.9.2014, na základe ktorej žalobcovi mala byť pohľadávka
voči žalovanému v sume 177,07 eur s prísl. postúpená z postupcu R. R.. Postúpenie pohľadávky bolo
žalovanému oznámené postupcom podaním zo dňa 07.10.2014, dôkaz o doručovaní predložený súdu

prvej inštancie nebol. Do momentu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok dňa 25.09.2014 nebolo
súdu žiadnym listinným dôkazom preukázané, že veriteľ - postupca R.. písomne vyzval žalovaného
na plnenie z dôvodu omeškania so splácaním dlhu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že nemohlo dôjsť k účinnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu;
vo vzťahu k žalovanému nemôže byť postúpenie pohľadávky platným právnym úkonom pre rozpor so
zákonom v zmysle § 39 OZ, pričom došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, v dôsledku
čohožalobcanemôžebyťnositeľomtvrdenéhohmotnéhoprávavyplývajúcehozpredloženýchlistinných

dôkazov, t.j. nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Na uvedenom názore súdu nezmení nič ani bod 19.16
VOP, keďže na uvedené nemožno prihliadať ako na individuálne dojednanú zmluvnú podmienku so
spotrebiteľom, keďže sa nachádza vo vopred naformulovaných Všeobecných obchodných podmienkach
veriteľa, ktoré spotrebiteľ - dlžník určite žiadnym spôsobom neovplyvňoval ani nedojednával. Tieto sú
vopred dané veriteľom, dokonca ich veriteľ môže kedykoľvek zmeniť a žiaden súhlas s ich novším
znením od dlžníkov nevyžaduje. Uvedené ust. VOP preto nemožno považovať za vopred daný súhlas
dlžníka s postúpením pohľadávky žiadaný v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách. Naviac takéto znenie

VOP je v rozpore s ust. § 53 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a ust. Zákona na ochranu spotrebiteľa
(značná nerovnováha v právach a povinnostiach veriteľa v neprospech spotrebiteľa - dlžníka). O trovách
konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 v spojení s § 262 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že stranám nepriznal ich náhradu.3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súčasťou
jeho podania zo dňa 21.04.2016 bolo i skutkové tvrdenie o tom, že žalovaný bol právnym predchodcom

žalobcu v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky vyzvaný
na splnenie dlhu. Toto skutkové tvrdenie žalovaný počas konania nepoprel, teda podľa ustanovenia
§ 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku sa považuje za nesporné a zhodné a pri rozhodovaní
súd musí z takéhoto nesporného tvrdenia vychádzať. Nesprávny je tak právny záver súdu prvej
inštancie, že žalobca nepreukázal dodržanie postupu podľa ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách,

pretože doručenie písomnej výzvy žalovanému v súlade s týmto ustanovením bolo v konaní tvrdené a
žalovaným nespochybnené. Išlo teda o skutočnosť nespornú, ktorú nebolo potrebné ďalej dokazovať. V
posudzovanej veci je vylúčená aplikácia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to z dôvodu, že
Zákon o bankách upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením, podnikaním,
pôsobením a so zánikom bánk na území Slovenskej republiky. Ide teda o normy obchodného práva
upravujúce podnikateľskú činnosť bánk (práva a povinnosti podnikateľov pri výkone ich podnikateľskej

činnosti) a vo vzťahu k týmto normám má vždy prednosť Občiansky zákonníka, ako to výslovne vyplýva
z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri postúpení pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy
je tak potrebné použiť Občiansky zákonník, ktorý nevyžaduje pred postúpením zaslanie výzvy dlžníkovi,
pred normou obchodného práva - ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Žalobca je toho názoru,
že aj keby sa na vec aplikovalo ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách a žalovanému by nebola

doručená výzva v súlade s týmto ustanovením, bolo by postúpenie pohľadávky platné. Tento právny
záver vychádza zo zákonných a zmluvných ustanovení, ktoré súd prvej inštancie pri rozhodovaní
aplikoval nesprávne. Ustanovenie bodu 19.16 obchodných podmienok obsahuje jednostranný adresný
právny úkon druhej zmluvnej strany (osoby, s ktorou banka uzatvára zmluvu), ktorým dáva vopred
súhlas na postúpenie akejkoľvek pohľadávky voči nej. V prípade tohto súhlasu klienta (bod 19.16

veta prvá obchodných podmienok) nejde o zmluvnú podmienku, pretože nejde o dvojstranný právny
úkon (zmluvu). I v prípade, ak by odvolací súd tento súhlas posúdil ako zmluvnú podmienku, nejde o
zmluvnú podmienku neprijateľnú, pretože nespôsobuje žiadnu nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Jej dôsledkom je len to, že banka má vopred udelený súhlas na postúpenie
pohľadávky a zakotvuje obdobný právny režim, ako vyplýva z ustanovenia § 524 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Banka tak môže svoju pohľadávku postúpiť za rovnakých podmienok, ako vyplývajú z úpravy
Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní pochybil i v tom, že nesprávne aplikoval
ustanovenie § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka a napriek relevantnému oznámeniu o postúpení
{doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky žalovaným nebolo popreté) sa zaoberal platnosťou
Zmluvy o postúpení. Už samotné oznámenie o postúpení založilo našu aktívnu legitimáciu v tomto

súdnom konaní. Odhliadnuc od skutočnosti, že splnenie týchto podmienok žalobca v konaní tvrdil a
žalovaný ich nepoprel, žalobca navrhol v podaní zo dna 21.04.2016 výsluch žalovaného na preukázanie,
že mu pred postúpením bola pôvodným veriteľom doručená výzva na plnenie vyžadovaná ustanovením
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd prvej inštancie navrhnuté dokazovanie nevykonal, zamietnutie
žaloby odôvodnil neunesením dôkazného bremena a naviac v rozpore s ustanovením § 220 ods.

2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku neodôvodnil, prečo
navrhnuté dokazovanie výsluchom žalovaného nevykonal. Žalobca namietal, že zo strany súdu prvej
inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca si uplatnil trovy
odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).6. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa

na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k
odvolacím námietkam uvádza.

7. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalobcu bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

8. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7

Cdo 7/2010).

9. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (R. R., a.s.) a
žalovaným bol dňa 05.04.2006 uzatvorený Dodatok k Zmluve o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX,
na základe ktorého právny predchodca žalobcu žalovanému zriadil bežný účet a po splnení Úverových

podmienok poskytol povolené prečerpanie účtu. Oznámením o poskytnutí povoleného prečerpania
zo dňa 05.04.2006 bolo žalovanému poskytnuté povolené prečerpanie k jeho účtu do výšky 630,68
eur. Povolené prečerpanie malo byť žalovanému poskytované do 29.04.2033. Pohľadávka právneho
predchodcu žalobcu sa úročí premenlivou úrokovou sadzbou 15,00 % p. a.

10. Dňa 25.09.2014 bola podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE medzi R.
R.. a WM Consulting & Communication, s.r.o. (žalobca v tomto konaní). Z obsahu spisu vyplýva,
že žalobca ani na výzvu súdu nepreukázal, že žalovaný bol aj napriek písomnej výzve právneho
predchodcu žalobcu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku.

11.Žalobcavpriebehusúdnehokonaniaopakovaneuviedol,žežalovanýmalbyťprávnympredchodcom
žalobcu niekoľkokrát vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Avšak súčasťou spisu nie je žiadna výzva
právneho predchodcu žalobcu, ktorou by mal byť žalovaný vyzývaný na úhradu dlžnej sumy.

12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď zamietol žalobu. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, keďže v priebehu celého konania nepreukázal, že by došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky, teda že je aktívne legitimovaný na podanie žaloby.

13. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli

preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť
preukázaná.

14. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia §
132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a
zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa.

15. V ustanovení § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní

vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia
strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán
sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na
strany sporu.

16. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že žalobca ani na výzvu súdu nepreukázal, že by žalovanému
skutočne bola doručená výzva právneho predchodcu žalobcu, ktorou by mal byť žalovaný vyzývaný
na úhradu dlžnej sumy. Bol to práve žalobca, ktorý bol povinný procesnému súdu predložiť všetkydôkazy, ktoré by potvrdzovali pravdivosť jeho tvrdení, a tiež preukazovali dôvodnosť ním podanej žaloby.
Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo žalobca ani v priebehu odvolacieho súdu nedoložil súdu listiny,
ktoré by preukazovali pravdivosť jeho tvrdení, keďže bol to práve samotný žalobca, ktorý uviedol, že

právny predchodca žalobcu opakovane zasielal žalovanému výzvy na zaplatenie pohľadávky.

17. Zo spisu vyplýva, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol medzi spotrebiteľom
a bankou, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou Zákona o bankách (ďalej len „ZoB“).

18. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 ZoB podlieha
bankovému povoleniu na činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez
bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť.

19. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky
zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné. Teda banka má

oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému záväzku je
nesplácaný určitú dobu dlh.

20. Z uvedeného vyplýva, že by bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému

právnemu stavu, ak by banky postupovali pohľadávky alebo časť pohľadávky, ktoré ešte neboli splatné
na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS. V takomto
prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s iným
nebankovýmsubjektom.Uvedenébybolovrozporespožiadavkounáležitejodbornejstarostlivosti,ktorá
je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách.

21. Podľa § 92 odsek 8 ZoB, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

22. Teda spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktoré je už splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po
tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú
zákonnýmpredpokladompreplatnépostúpeniupohľadávkybanky.Musiabyťsplnenévčasepostúpenia

pohľadávky.

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie ustálil, že žalobca v
danom spore nie je aktívne vecne legitimovaný.

24. Postúpenie pohľadávky je pomerne bežným právnym úkonom. Pokiaľ sa však cesia týka bankovej
pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie.
Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po výzve na splnenie
pričom výzva musí byť písomná a musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní.

25. V zmysle uvedeného žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom daného
konania, keď bez platného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu dostatok aktívnej legitimácie
uplatňovať bankovú pohľadávku.26. Súd prvej inštancie považoval za relevantný dôkaz o existencii a doručení výzvy banky žalovanému
predpostúpenímpohľadávkyvzmysle§92ods.8zákonaobankách,ktorýmoholvykonaťajbeznávrhu.
Uvedený postup súdu je v súlade s ust. § 295 CSP (Súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ

nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký
dôkaz.) a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv. slabšou stranou. Posúdenie splnenia podmienok
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je nevyhnutné pre vyhodnotenie právneho úkonu postúpenia z
hľadiskajehoplatnostiresp.absolútnejneplatnosti,čomápriamyvplyvnaposúdenieaktívnejlegitimácie
žalobcu, a teda výsledok samotného sporu. Za stavu, kedy súd v spotrebiteľskom súdnom spore trvá na

dôkaze, pričom dodávateľ, resp. jeho právny nástupca nepreukáže existenciu ním tvrdenej skutočnosti,
ktorá má byť dokazovaním preukázaná, ust. § 151 ods. 1 CSP o nespornosti nepopretých skutkových
tvrdení sa neuplatní .

27. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými

odvolacími námietkami žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

28. Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
kritériám daným v ust. § 220 ods. 2 CSP a vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, s osvojením si jeho dôvodov, ako vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, potvrdil.

29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2
CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

31. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).