Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 3. december 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7Ek/378/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118235596
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Hudecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6118235596.2

Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, proti povinnému: U. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
W. XXX/XX, XXX XX W. pri X., o vymoženie 2 570,29 eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/378/2018 zo dňa 12. novembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/378/2018 zo
dňa 12. novembra 2018 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, podaným prostredníctvom súdneho exekútora JUDr.
Jána Harvana, a doručeným súdu 15.02.2018, domáha od povinného vymoženia pohľadávky vo výške
2 570,29 eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.
zn. 509/11/15 zo dňa 28.11.2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), vydaný Slovenským arbitrážnym
súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, 821 08
Bratislava, v konaní pred rozhodcom JUDr. Radoslavom Semanom, PhD. (ďalej len „rozhodcovský súd“).

2. Okresný súd Banská Bystrica konajúci vyšším súdnym úradníkom uznesením sp. zn. 7Ek/378/2018
zo dňa 12. novembra 2018 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v celom rozsahu podľa § 53 ods. 3
písm. f) bod 4. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietol a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal. Toto rozhodnutie právne
odôvodnil ustanoveniami § 35 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 3 písm. f) a ods. 4, § 199a ods. 1, § 199b, §
199d ods. 1 Exekučného poriadku, , § 73 ods. 3 a ods. 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní"), § 3 a § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní"), § 39, § 52 ods.
1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“),
čl. 3 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady EÚ č. 93/13/EHS“). Vyšší súdny úradník na
podporu správnosti svojich právnych záverov poukázal aj na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012,
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012, uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011, nález Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV.ÚS 371/2018-43, zo dňa 20. júna 2018, nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 174/02, ako i na
závery z niektorých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie v tzv. spotrebiteľských veciach (C-240/98
až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Vecne mal za to, že rozhodnutie predložené

ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal
právomoc vo veci konať a rozhodovať.

3. Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vychádzal
predovšetkým z dokumentov, predložených oprávneným súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie
v elektronickej podobe, a to z rozhodcovského rozsudku (exekučný titul), z rozhodcovskej zmluvy č.
8500049793 zo dňa 28.05.2014 (ďalej len „rozhodcovská zmluva“), zo zmluvy o revolvingovom úvere
č. 8500049793 zo dňa 28.05.2014 (ďalej len „zmluva o úvere“) a zo zmluvných dojednaní Zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., vo verzii platnej od júla 2013.

4. Vyšší súdny úradník v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok stáleho rozhodcovského súdu
vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú
kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku. Ak súd
dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie zamietne.

5. Vyšší súdny úradník za týmto účelom preskúmal rozhodcovskú zmluvu, pretože iba platná
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na jej
základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, a zistil, že táto bola uzavretá na osobitnej listine v rovnaký
deň ako zmluva o úvere. Skutočnosť, že obidve zmluvy boli uzatvorené v ten istý deň preukazuje fakt, že
oprávnený už na začiatku zmluvného vzťahu využil postavenie spotrebiteľa (povinného), ktorý sa v čase
uzavretia zmluvy v porovnaní s dodávateľom (oprávneným) nachádzal v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom (oprávneným) bez toho, aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah, respektíve poznať ich zmysel. Rozhodcovskú zmluvu súd konajúci vyšším súdnym
úradníkom považoval za zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinným v typizovanej formulárovej
podobe, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch.
To, že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo samotnej konštrukcie rozhodcovskej
zmluvy. Povinný jej obsah reálne nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len osobné údaje o povinnom ako meno
a priezvisko povinného, jeho dátum narodenia a trvalý pobyt povinného. Nakoľko bola rozhodcovská
zmluva navrhnutá vopred, teda ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu
povinný ako spotrebiteľ nemohol reálne ovplyvniť, nemožno považovať takúto rozhodcovskú zmluvu
za individuálne dojednanú. Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy
v takomto znení vymienil povinný a vzhľadom na charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy
nemožno ani dospieť k záveru, že by povinný mal možnosť do obsahu tejto zmluvy akýmkoľvek
spôsobom zasahovať, teda že by povinný napríklad mal možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského
súdu, ktorý by prejednal spotrebiteľský spor, alebo vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť
spôsob rozhodcovského konania, teda či prebehne ústne pojednávanie alebo nie, a podobne. Zoznam
rozhodcovských súdov uvedených v bode 5. rozhodcovskej zmluvy je určený oprávneným vopred
bez toho, aby povinný akýmkoľvek spôsobom mohol určiť iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne
vylúčiť niektorý z uvedených rozhodcovských súdov alebo všetky, a ponechať právomoc na rozhodnutie
vo veci výlučne na všeobecný súd. Na základe uvedeného súd konajúci vyšším súdnym úradníkom
vyhodnotil takúto zmluvnú podmienku za vynútenú a nekalú zo strany oprávneného a teda postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť predloženej
rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol vydaný
orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie (právomoc). Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v
danom konaní odvíjajúci sa od neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že rozhodcovský
rozsudok je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa
ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
6. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil tým,
že a) v rámci vykonaného posúdenia neboli zistené a preukázané žiadne dôvody pre zamietnutie návrhu
na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, b) exekučný súd dospel k záveru
o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní, c) exekučný súd
pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej zmluvy z pohľadu ochrany spotrebiteľa a aplikácie ustanovenia
§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ktorý je v rozpore so zákonom a rozhodovacou
činnosťou (okrem iného) aj jemu nadriadenému súdu.

7. Oprávnený v sťažnosti tvrdí, že súdom uvádzané dôvody neplatnosti a neprijateľnosti rozhodcovskej
zmluvy sú založené na záveroch, ktoré odporujú právnemu poriadku, pretože uvádzaný dôvod
neprijateľnosti odporuje zákonu po právnej stránke, uvádzané dôvody neplatnosti rozhodcovskej zmluvy
nemajú oporu v žiadnom dôkaze, pričom exekučný súd ani len nemal preukázané, že povinný
musel uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a súčasne exekučný súd bez akéhokoľvek dôvodu sa obsahom
rozhodcovskej zmluvy ani len nezaoberal.

8. Podľa názoru oprávneného okolnosť - začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného
vzťahu - nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy. Daná okolnosť v
čase vzniku rozhodcovskej zmluvy nejestvuje. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2009, sp. zn. 1M Obdo V 16/2006 a publikované
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 54/2010. Oprávnenému nie je zrejmé, ako
môže byť začatie rozhodcovského konania dodávateľom protiprávnou skutočnosťou, ak to zákon o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní výslovne predpokladá. K výberu rozhodcu, resp. fóra, kde sa
bude spor riešiť, dochádza až pri podaní žaloby, pričom tento výber robí strana podávajúca žalobu, obe
zmluvné strany tak majú v zmysle úpravy ich vzájomného vzťahu rovnaké práva a nie je možné hovoriť o
žiadnej nerovnováhe. Samotný fakt, že rozhodcovské konanie začne na základe žaloby dodávateľa nie
je daný uzavretím rozhodcovskej zmluvy, ale vyplýva z toho, že zo strany spotrebiteľa dôjde k porušeniu
zmluvných povinností. Ochrana spotrebiteľa smeruje k tomu, aby zmluvné strany mali rovnakú možnosť
a postavenie v rovnakej, respektíve v porovnateľnej situácií. To znamená, či rozsah oprávnení žalobcu
je rovnaký bez ohľadu na to, či ide o dodávateľa alebo o spotrebiteľa. Ak je v pozícií žalobcu spotrebiteľ,
potom aj on určuje fórum rozhodovania sporu a v prípade voľby rozhodcovského konania rozhodcovský
súd.

9. Oprávnený ďalej namietal, že exekučný súd sa nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovskej zmluvy
aj v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú zmluvu alebo nie, pričom poukazuje na to, že
rozhodcovská zmluva nebola nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, nie je jej súčasťou, je
samostatným právnym úkonom, ktorého uzavretie je možnosťou, ale nie povinnosťou, čo vyplýva z
bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva na jednostranné odstúpenie od nej do 14 dní od jej
uzavretia. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto
(resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou. Poučenie spotrebiteľa o tom, že rozhodcovskú zmluvu nie je
povinný uzavrieť a že táto skutočnosť nebude mať vplyv na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere
je významovo jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa, ktorý si uvedené
ustanovenie prečíta. Oprávnený ďalej poukázal na mechanizmus uzatvárania zmluvy (§ 43a a nasl.
Občianskeho zákonníka) s tým, že mu nie je celkom zrejmé, ako si súd predstavuje uzavretie a znenie
rozhodcovskej zmluvy bez dohody zmluvných strán o tom, ktorý rozhodcovský súd bude spory zo
zmluvy o úvere riešiť s dodržaním ustanovení Občianskeho zákonníka o určitosti a zrozumiteľnosti
právneho úkonu. Oprávnený opätovne poukázal na to, že zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní predpokladá, že rozhodcovská zmluva bude predformulovaná s tým, že bude obsahovať
poučenie podľa uvedeného zákona. Ako potom môže predformulovanie dokumentu byť dôvodom jej
neplatnosti exekučný súd vôbec nevysvetlil. Uznesenie je založené na všeobecných tvrdeniach, ktoré
nemajú s vecou nič spoločné a na dôvodoch, ktoré nemajú oporu v zákone. Oprávnený poukázal na
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3725/13, ktorý sa týkal spotrebiteľského práva. Oprávnený
ďalej namietal, že súd vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve ponechal stranou, že povinný ako dlžník
rozhodcovskú zmluvu uzavrieť nemusel (bod 2.), mohol od nej odstúpiť (bod 7.), mohol sa domáhať
určenia jej neplatnosti, mohol namietať jej neplatnosť v rozhodcovskom konaní či mohol podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

10. Oprávnený poukázal aj na to, že povinný napriek poučeniu v bode 3. rozhodcovskej zmluvy o
význame a účinkoch jej uzavretia dobrovoľne akceptoval rozhodcovskú zmluvu písomným podpisom,
a rovnako tak aj z vlastného rozhodnutia nevyužil možnosť od danej zmluvy odstúpiť. Oprávnený v
tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2011 zo dňa 22.11.2012.
Oprávnený ďalej argumentoval aj tým, že povinný bol v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy zo strany
veriteľa poučený o dôsledkoch jej uzatvorenia nad rámec zákona o rozhodcovskom konaní, a to aj v
rozsahu dostačujúcom podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, pričom poukázal na
bod 8. rozhodcovskej zmluvy, v ktorom je popísaný priebeh konania pred rozhodcovským súdom.

11. Oprávnený ako ďalší dôvod podania sťažnosti uviedol, že rozhodcovská zmluva popri tom,
že je individuálnym dojednaním, by nespĺňala ani definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53
ods. 1, resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu jej uzavretia, z
ktorého ustanovenia podľa oprávneného vyplýva, že rozhodcovská zmluva nikdy nie je neprijateľnou
podmienkou. Neprijateľným môže byť len také ustanovenie, ktoré by spotrebiteľovi nedávalo možnosť
na výber pri podaní jeho žaloby. V prípade rozhodcovskej zmluvy je vzhľadom na ustanovenie bodu
3. a 5. vylúčené splnenie podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a teda
rozhodcovská zmluva ani žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje a ani sama takouto podmienkou
nie je. Z formulácie v rozhodcovskej zmluve vyplýva, že spory zo zmluvy o úvere môžu byť riešené
buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Z jej obsahu je zrejmé aj
to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa,
aby postupoval len pred arbitrážou. Oprávnený vytýka exekučnému súdu, že nesprávne berie do úvahy
pri určení žalobcu ako hľadisko určenie subjektu, ktorý častejšie porušuje zmluvu nesplácaním úveru,
kedy žalobu podáva v takom prípade druhá strana. Hodnotiť porušovanie zmluvy dlžníkom ako častejší
dôvod vedúci k vzniku sporu v prospech dlžníka v žiadnom prípade nepredstavuje ochranu spotrebiteľa,
nakoľko základným právom spotrebiteľa nie je právo na porušovanie zmluvy či dokonca na výhodnejšie
postavenie z tohto porušovania.

12. Oprávnený ďalej akcentuje, že v žiadnom zákone, vyhláške ani v inom právnom predpise sa
nenachádza také ustanovenie, ktoré by požadovalo dojednanie rozhodcovskej zmluvy (doložky) výlučne
len po vzniku vymáhateľných alebo iných sporových nárokov, a to ani v prípade spotrebiteľských zmlúv.
Súd nie je orgánom tvorby práva, nie je preto oprávnenému známe, podľa ktorej právnej normy by malo
platiť, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy je možné až po vzniku sporných nárokov.

13. Oprávnený na podporu svojho tvrdenia, že rozhodcovská zmluva nemôže byť neprijateľnou
podmienkou a je platne uzavretá, poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
4CoE/37/2017 zo dňa 07.06.2017, sp. zn. 17CoE/919/2015, sp. zn. 43CoE/372/2013 zo dňa 21.11.2013,
ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.06.2016.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený tvrdí, že právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie
veci bola daná a navrhuje, aby súd vyhovel sťažnosti oprávneného, napadnuté uznesenie zrušil v celom
rozsahu a aby vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

15. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

16. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

17. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

18. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017
Z. z. (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba
doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

19. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

20. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

21. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
preskúmal sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal
bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
treba považovať za vecne správne a sťažnosť oprávneného proti nemu tak logicky za nedôvodnú.

23. Primárne súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 250 ods. 1 CSP, keďže
sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na
oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Napriek presne opačnému názoru oprávneného súd nemal
v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej vyšším súdnym
úradníkom. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť dôvodov uvedených v
napadnutom uznesení (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho
majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by z titulu aplikácie ust. § 250 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo potrebné odôvodňovať uznesenie,
ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Avšak k zvýrazneniu
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo väzbe k dôvodom sťažnosti oprávneného súd považuje
za potrebné nad rámec ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku doplniť ešte nasledovné.

24. Z obsahu súdneho spisu mal súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho uviedol vyšší súdny
úradník. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok sp. zn. 509/11/15 zo dňa
28.11.2016, pričom základný právny rámec nároku priznaného týmto rozhodcovským rozsudkom bol
nárok oprávneného titulom poskytnutia úveru povinnému na základe zmluvy o úvere č. 8500049793,
uzatvorenej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 28.05.2014.

25. Rozhodcovský súd odvodil právomoc vec prejednať a rozhodnúť od rozhodcovskej zmluvy, ktorá
bola uzavretá v rovnaký deň ako zmluva o úvere (dňa 28.05.2014), pričom bola označená rovnakým
číslom ako zmluva o úvere (č. 8500049793). Podľa bodu 5. rozhodcovskej zmluvy „Akékoľvek spory,
nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami
Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného
súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z nasledujúcich stálych
rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov:
§ Rozhodcovský súd v Bratislave, sídlom Ventúrska 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení
rozhodců, a.s., IČ: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom
registri vedenom Krajským súdom v Brne, spisová značka B 5825 (www.rsvb.sk),
§ Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna
56, 821 08 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka
č.: 52189/B,
§ Victoria rozhodcovský súd v Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter s.r.o., so sídlom
Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného
súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka č.: 53057/L (www.rozhodcovskysud.org),
§ Rozhodcovský súdny dvor zriadený pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova
30, 811 09 Bratislava, IČO: 44 455 453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom
Bratislava I., oddiel: Sro, vložka č.: 55026/B (www.rozhodcovskysudnydvor.sk).
Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej
strane podávajúcej žalobný návrh.“

26. V bode 1. rozhodcovskej zmluvy dlžník (povinný) vyjadril súhlas s uzatvorením rozhodcovskej
zmluvy. V bode 2. rozhodcovskej zmluvy veriteľ (oprávnený) vyhlásil, že jej uzavretie nie je podmienkou
uzatvorenia a vykonávania zmluvy o úvere medzi veriteľom a dlžníkom, pričom dlžník (povinný) vyhlásil,
že bol o možnosti neprijať návrh rozhodcovskej zmluvy jasne a zrozumiteľne informovaný. Podľa bodu 3.
rozhodcovskej zmluvy veriteľ (oprávnený) pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy poučil povinného, že
dôsledkom jej uzatvorenia je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami
zmluvy o úvere s číslom totožným ako je číslo rozhodcovskej zmluvy, ktorú veriteľ a dlžník uzatvoria,
s jej porušením, ukončením či neplatnosťou v rozhodcovskom konaní, pričom spory môžu byť riešené
aj v súdnom konaní s tým, že výber jedenej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. V bode
6. rozhodcovskej zmluvy bol dlžník (povinný) poučený o spôsobe ustanovenia rozhodcu. Podľa bodu 7.
rozhodcovskej zmluvy bol dlžník (povinný) oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do
štrnástich kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy s tým, že oznámenie o odstúpení od zmluvy bol

dlžník povinný vykonať v písomnej forme a lehota na odstúpenie od zmluvy sa považovala za dodržanú,
ak bolo oznámenie o odstúpení od zmluvy zaslané na adresu sídla veriteľa najneskôr v posledný deň
lehoty. V bode 8. rozhodcovskej zmluvy dlžník (povinný) vyhlásil, že bol zo strany veriteľa riadne
informovaný o následkoch podpisu rozhodcovskej zmluvy a rozumie poučeniu, ktoré spočívalo v poučení
dlžníka (povinného) o priebehu konania pred rozhodcovským súdom.

27. Súd konajúci vyšším súdnym úradníkom mal správne za preukázané, že Slovenský arbitrážny
súd, zriadený Slovak arbitration court, s.r.o. po 31. decembri 2014 stratil oprávnenie rozhodovať
spotrebiteľské spory s tým, že jeho nástupníckym rozhodcovským súdom sa v zmysle § 73 ods. 5
zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní stal Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou
Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava, ktorý v čase rozhodovania v
predmetnej spotrebiteľskej veci disponoval povolením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. SRS 002 a súčasne týmto súdom ustanovený rozhodca JUDr. Radoslav Seman, PhD. bol v čase
rozhodovania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory.

28. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj
vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.

29. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy.
Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá
poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade
exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

30. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa
exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a 1.
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské
rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského
rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory,
3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym rozhodcovským súdom,
ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.

31. Podľa § 73 ods. 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva uzavretá
pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

32. Podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

33. Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 zákona o rozhodcovskom konaní (1) rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. (2) Rozhodcovská zmluva musí
mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak
je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie
obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. (3) Nedodržanie písomnej formy
rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom
najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci
rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

34. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

35. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

36. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

37. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

38. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

39. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

40. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

41. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

42. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

43. Podľa názoru súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným vyšším súdnym úradníkom
správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský (bod 29. napadnutého uznesenia), keďže oprávnený pri
uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú
zmluvu s povinným, ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom (povinný je označený identifikačnými
znakmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom, bydliskom, rodným
číslom) s tým, že spotrebiteľský vzťah používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych
predpisov o ochrane spotrebiteľa, t. z. že v danom prípade je nutné aplikovať spotrebiteľské právo. S
poukazom na uvedené súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho práva ako aj z hľadiska
ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.

44. Exekučný súd je s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku povinný ex offo
preskúmať návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, t. j. vrátane exekučného titulu. Exekučný súd
sa nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom,
ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V nadväznosti na
uvedené je potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa
ktorej „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu
nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (z Rozsudku NS SR
sp. zn. 3 Cdo 164/1996 zo dňa 27.01.1997, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997). Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť
exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so
svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel.

45. Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46). Osobitosť postavenia
rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa
odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné
uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej
rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (pozn.
v znení účinnom do 31.03.2017, od 01.04.2017 podľa ust. § 53 ods. 1 Exekučného poriadku), okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 31/2013 z 29. januára
2013). K rovnakému právnemu záveru dospel Najvyšší súd SR aj v ďalších svojich rozhodnutiach, keď
konštatoval, že ak „v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemôže spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemôže vydať rozhodcovský rozsudok (pozri napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp. zn. 5 Cdo 338/2012, a pod.).

46. V prípade, keď je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu,
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“
alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych
okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012). Ochrana spotrebiteľov, ktorú zabezpečuje
legislatíva európskej únie a členských štátov, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného
práva ako autonómia zmluvných strán či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov, a
to z dôvodu potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími" subjektmi. Dôvody takejto potreby možno
hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu
potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Spotrebiteľ sa však v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (pozri napr. rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,
C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Preto sa iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa teda vyžaduje
od subjektu - zmluvnej strany „nespotrebiteľa“, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu
ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi.
Napokon vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda
aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo
strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v
tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda
nezáväznosť tohto exekučného titulu (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18. septembra 2012, publikované pod R 68/2013, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 ECdo 16/2013 zo dňa 30.09.2013, sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa
27.11.2013). Na uvedené napokon správne poukázal aj vyšší súdny úradník v bode 24. ako aj v bode
35. sťažnosťou oprávneného napadnutého uznesenia. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj
povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu,
proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný
súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity
spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na vykonanie exekúcie na
podklade rozhodcovského rozsudku. Súd však zároveň pre úplnosť dodáva, že ochrana spotrebiteľa
je založená a rozsahom upravená zákonom, preto ani spotrebiteľa nemožno chrániť v neobmedzenom
rozsahu.

47. Nemožno teda prisvedčiť oprávnenému v jeho názore, že súd vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve
ponechal stranou, že povinný sa mohol domáhať určenia jej neplatnosti, mohol namietať jej neplatnosť v
rozhodcovskom konaní či mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Uvedené napokon
nemá s poukazom na vyššie uvedené ani žiadny vplyv na skúmanie platnosti rozhodcovskej zmluvy
súdom v exekučnom konaní.

48. Možno teda konštatovať, že len platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc na konanie
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(porovnaj R 46/2012). Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného,
majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú vyššie uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne použiteľné aj po novele Exekučného poriadku
účinnej od 1. apríla 2017. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že v danej veci bol správny
postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý skúmal, či bola rozhodcovská zmluva uzavretá v súlade s
osobitnými predpismi a či je rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul vykonateľný, opodstatnený a
súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že došiel k inému záveru, ako rozhodcovský
súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo
dňa 13.10.2011 (publikovanom pod R 46/2012), ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8
ECdo 3/2013 zo dňa 27. novembra 2013, v ktorých Najvyšší súd SR judikoval, že pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd, na čo správne vyšší súdny úradník poukázal
v bodoch 24. a 28. sťažnosťou oprávneného napadnutého uznesenia.

49. Keďže rozhodcovská zmluva bola uzatvorená ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (t. j. pred 1. januárom 2015), súd konajúci vyšším súdnym
úradníkom pri svojom rozhodovaní správne posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona o
rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014.

50. Vzhľadom na skutočnosť, že vyšší súdny úradník správne posúdil právny vzťah medzi oprávneným
a povinným ako vzťah spotrebiteľský, rovnako správne vyšší súdny úradník postupoval, keď pristúpil k
dôkladnému a detailnému posudzovaniu rozhodcovskej zmluvy, a to z hľadiska, či táto bola individuálne
dojednaná (pozri napr. bod 30., 31., 32., 33. sťažnosťou napadnutého uznesenia). Preto nemožno
v žiadnom prípade súhlasiť s tvrdením oprávneného, že exekučný súd sa bez akéhokoľvek dôvodu
obsahom rozhodcovskej zmluvy nezaoberal, resp. že sa nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovskej
zmluvy v tom smere, či ide o individuálne dohodnutú zmluvu, resp. že vôbec nevzal do úvahy a ponechal
bez povšimnutia poučenie o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy.

51. Súd nad rámec uvedeného uvádza, že Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými síce mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom v prípade nepreukázania
opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Na individuálne
dojednanie zmluvných ustanovení je potrebné náležite rešpektovať a zachovať aj proces tvorby zmluvy
ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje
jednu z nekalých obchodných praktík (§ 8 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov v znení neskorších predpisov - Obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak s
prihliadnutím na jej charakter, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku opomenie podstatnú
informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie
o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.). Predkladanie rozhodcovskej zmluvy
(doložky) spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene tak rozhodcovskej
zmluve (doložke) nevenujú dostatočnú pozornosť sa zneužíva k absurdným záverom o individuálnom
vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na uvedenom nemení nič ani technika ich predkladania,
a to či už inkorporovanie rozhodcovskej doložky priamo do hlavných zmlúv (napr. zmluva o úvere,
o pôžičke a pod.), resp. do všeobecných zmluvných podmienok, alebo vyhotovenie štandardnej
rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že
arbitráž v spotrebiteľských veciach môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých
spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď spotrebiteľ

predovšetkým rozumie, o čo v prípade rozhodcovského konania ide. V súvislosti s akoukoľvek
rozhodcovskou zmluvou je potrebné ešte uviesť, že jej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného
sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Význam
rozhodcovskej zmluvy je osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a
právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže
sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného
práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov je opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola
osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší
rozhodcovský proces nedokáže naplánovať, sú plne namieste.

52. Vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve súd uvádza, že táto bola uzavretá medzi oprávneným a povinným
v rovnaký deň ako zmluva o úvere, síce na osobitnej listine, ale v typizovanej formulárovej podobe,
používanej oprávneným s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch, pričom povinný
jej obsah reálne nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len osobné údaje o povinnom ako meno a priezvisko
povinného, jeho dátum narodenia, trvalý pobyt povinného. Súčasťou rovnako formulárovej zmluvy o
úvere sú okrem iných príloh aj obchodné podmienky (Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom
úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.), ktoré obsahujú veľké množstvo textu, v dôsledku
ktorej skutočnosti spotrebiteľ nemá v čase uzatvárania zmluvy reálnu možnosť oboznámiť sa so
všetkými podmienkami zmluvy a pripojenými dokumentmi, a najmä žiadnym spôsobom zmeniť obsah
predtlačených zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej
zmluvy.

53. V danom prípade má rozhodcovská zmluva charakter vopred predtlačeného formulára vyhotoveného
pred uzatvorením zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho dôkazu nebola hodnoverne preukázaná vôľa
spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodcovský súd, ani skutočnosť, že
povinný ako spotrebiteľ bol informovaný o možnosti voľby medzi riešením sporov „štátnym“ alebo
rozhodcovským súdom a dôsledkoch tejto voľby v podobe vzdania sa prejednania veci pred štátnym
súdom, vzdanie sa odvolacieho konania a pod. K argumentu oprávneného, že povinný bol v čase
uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa poučený o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej
zmluvy aj v rozsahu dostačujúcom podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, a to s
poukazom na bod 8. rozhodcovskej zmluvy, v ktorom je popísaný priebeh rozhodcovského konania,
súd uvádza, že popísanie priebehu rozhodcovského konania nepovažuje za poučenie o dôsledkoch
tejto voľby. Oprávnenému ako dodávateľovi nič nebránilo predložiť povinnému návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté
aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, nielen o
jeho priebehu. Pokiaľ oprávnený takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávneným
doložený listinami pripojenými k návrhu na vykonanie exekúcie, vyšší súdny úradník správne konštatoval
neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy. Uvedené vyplýva z požiadavky na zvýšenú ochranu spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany zakotvenej v ustanoveniach spotrebiteľského práva, účelom ktorých je
vyrovnanie vzniknutej faktickej nerovnováhy zmluvných strán v spotrebiteľskom vzťahu. Rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,
musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o
možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.
Spotrebiteľovi sa musí predložiť návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z
neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh
na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé,
že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v
rozhodcovskom konaní (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012
zo dňa 16. januára 2013). Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také,
ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy
so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní
so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či prijme alebo
neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená
s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto
podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať (§ 53
ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú

(z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoE/83/2013 zo dňa 11.02.2014). Dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi dojednaná individuálne spočíva
teda na strane dodávateľa, pričom v danom prípade oprávnený súdu nepredložil žiadne dôkazy na
preukázanie opaku.

54. Oprávnený podľa názoru súdu nemôže uspieť ani s argumentáciou, že dohoda zmluvných strán
o právomoci rozhodcovského súdu bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy (ktorá
by takto mala mať charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednania však nie je závislou od fyzického
oddelenia časti dojednaní od iných (tým, že niektoré z nich alebo aj len jedno celkom konkrétne
dojednanie bude zanesené do samostatnej zmluvy), ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť
znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom, či prinajmenšom takúto zmluvu odmietnuť
bez rizika následku v podobe neuzavretia s ním ďalšej rovnako dodávateľom pripravenej formulárovej
zmluvy (v danom prípade úverovej), na ktorej uzavretí spotrebiteľ naopak záujem má. Ani v danej veci
pritom nešlo o prípad žiadnej odchýlky od zásady, podľa ktorej vyjednávacie možnosti spotrebiteľa vo
vyššie naznačenom smere je povinný preukazovať ten, kto hodlá samostatnú rozhodcovskú zmluvu
udržať pri živote, teda dodávateľ a zároveň tu z ničoho nešlo vyvodiť, že by sa oprávnenému takéto
dôkazné bremeno podarilo uniesť. Súd navyše konštatuje, že mu je prax oprávneného, spočívajúca
v uzavieraní oboch zmlúv (t.j. zmluvy o úvere ako aj rozhodcovskej zmluvy) v ten istý deň s podpisom
zmlúv zo strany oprávneného až po podpise zmlúv zo strany povinného známa z úradnej činnosti, čím
si oprávnený zjavne necháva otvorenú i možnosť v prípade neochoty povinného uzavrieť rozhodcovskú
zmluvu reagovať na túto skutočnosť neuzavretím úverovej zmluvy. Tiež nemožno neprihliadať aj na
skutočnosť, že rozhodcovská zmluva ako aj zmluva o úvere sú označené rovnakým číslom a že ich
povinný podpisuje v ten istý deň ako viacero spolu súvisiacich a vopred pripravených dokumentov
(tlačív). Aj s poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že napriek skutočnosti, že rozhodcovská zmluva
je uzatvorená na samostatných listinách, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť zmluvy o úvere.
Na uvedenom nemôže absolútne nič zmeniť ani formulárovou rozhodcovskou zmluvou predpokladaná
možnosť odstúpenia spotrebiteľa od nej, ak táto je podmienená urobením tak v relatívne krátkej
14-dňovej lehote a písomnou formou odstúpenia, teda s požiadavkami na nepochybne podstatne
vyššiu mieru vloženia sa spotrebiteľa do problému, než akú u priemerného spotrebiteľa (nevenujúceho
spravidla množstvu mu podsúvaných a málokedy zrozumiteľne vysvetlených dojednaní potrebnú či
často ani žiadnu pozornosť) možno očakávať (pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 10CoE/47/2015 zo dňa 26.08.2015). Súd nevidí v danom prípade dôvod odkloniť sa už od
ustálenej súdnej praxe, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku, je stav, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo
je daný prípad. Súdna kontrola totiž dopadá aj na stav, že zmluvný vzťah bol vyjadrený v samostatných
listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej
listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory
riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred
dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeniť jej obsah (z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 19Co/357/2016 zo dňa 23.02.2017).

55. Dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka nemôže byť ani ďalší
argument oprávneného, a to že rozhodcovská zmluva by nespĺňala ani definíciu neprijateľnej podmienky
podľa § 53 ods. 1, resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu jej uzavretia,
z ktorého ustanovenia podľa oprávneného vyplýva, že rozhodcovská zmluva nikdy nie je neprijateľnou
podmienkou. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.2008 za neprijateľnú podmienku v ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z
tohto ustanovenia, zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni prejednaniu a
rozhodnutiu veci rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku ide aj
vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko
túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov
prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ
svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 01.01.2008 len demonštratívne vymenováva niektoré neprijateľné podmienky, a
teda charakter neprijateľnej podmienky môžu mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu

v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s
takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ust. § 53 ods. 5 sankciu neplatnosti. Keďže
ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§40a
Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,
v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednaný a
rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi
zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona o rozhodcovskom konaní uzatvorená
platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez
takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve
(§ 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) rozhodcovskému súdu chýba základný predpoklad pre
rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní (pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17Co/798/2015 zo dňa 20.07.2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE/65/2017 zo dňa
25. 01. 2018).

56. Hoci je teda v danom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva tzv. nevýhradnou rozhodcovskou
zmluvou, jej praktickým dôsledkom je to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva
pred súdom. Alternatíva, že z rozhodcovskej zmluvy vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným
súdom v súdnom konaní neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (povinného), pretože možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak sa rozhodne sám stať žalobcom a niečo od
svojho zmluvného partnera požadovať. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy je zrejmé, že
subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo
príslušným súdom bude mať v konečnom dôsledku takmer vždy dodávateľ (oprávnený), nakoľko
miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa, keďže dominantnou je v tomto
prípade povinnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Možnosť iniciovania sporu z uzavretých zmlúv
zo strany spotrebiteľa je skôr teoretická. Vzhľadom na to, že ako žalobca bude v drvivej väčšine prípadov
vystupovať dodávateľ, takto formulovanou rozhodcovskou zmluvou prakticky nanúti podrobenie sa
právomoci rozhodcovskému súdu v dôsledku výberu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu vykonaného dodávateľom ako silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. V
prípade podania žaloby na rozhodcovskom súde, ako tomu bolo aj v tomto prípade, je tak spotrebiteľovi
odňatá možnosť brániť svoje práva pred súdom v mieste svojho bydliska.

57. Súd pre úplnosť konštatuje, že prijateľnou rozhodcovskou zmluvou môže byť taká, ktorá bude
so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných "motivačných"
podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu
uvedomí, pričom rozhodcovská zmluva (doložka) nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec
prejednať v súdnom konaní. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské alebo súdne konanie
nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť a byť naplnené vo vzťahu
k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

58. Oprávnený ďalej v podanej sťažnosti tvrdí, že súd ponechal stranou a bez akéhokoľvek argumentu
význam a dôsledky odstúpenia ako jednostranného úkonu vedúceho k zániku zmluvy, pričom
poukazuje na to, že povinný z vlastného rozhodnutia nevyužil možnosť od rozhodcovskej zmluvy
odstúpiť. Predmetné tvrdenie oprávneného však nie je pravdivé, nakoľko možnosťou odstúpenia od
rozhodcovskej zmluvy sa vyšší súdny úradník zaoberal v bode 33. uznesenia napadnutého sťažnosťou
oprávneného. Vyšší súdny úradník v prvom rade správne poukázal, že od zmluvy možno odstúpiť len
v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku
neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Rovnako správne
vyšší súdny úradník konštatoval, že rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým,
že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Súd na
margo uvedeného ešte dodáva, že akceptovateľné by bolo, ak by si spotrebiteľ v zmluve osobitne
vyjednal právo odmietnuť rozhodcovskú doložku v určitej primeranej lehote, ktorá by však začala plynúť
až po vzniku sporu medzi ním a dodávateľom po tom, čo by ho dodávateľ písomne na takýto spor

upozornil (pozri Uznesenie Okresného súdu v Prešove z 30. mája 2011, sp. zn. 12Er/352/2010 potvrdené
uznesením Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2011, sp. zn. 8CoE 71/2011; mimoriadne dovolanie
zamietol Najvyšší súd SR uznesením z 12. júna 2013, sp. zn. 5 M Cdo 25/2012).

59. Súd sa s poukazom na vyššie uvedené v plnom rozsahu stotožňuje s názorom prezentovaným
v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého nemožno rozhodcovskú zmluvu považovať za individuálne
dojednanú a vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potrebné túto považovať v
celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, na ktorú poukázal oprávnený v
sťažnosti, a to že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, nakoľko uvedené tvrdenie nie je dostatočným dôkazom,
že tomu tak aj reálne bolo. Rozhodcovskú zmluvu preto súd konajúci vyšším súdnym úradníkom správne
vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Uvedená skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť, a v
dôsledku ktorej rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom a teda nemôže byť
podkladom na vykonanie exekúcie. Preto je správne aj sťažnosťou oprávneného napadnuté rozhodnutie
o zamietnutí návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, keďže exekučný titul bol vydaný orgánom,
ktorý na to nemal právomoc, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý nemožno považovať za spôsobilý
exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.

60. Súd tiež poukazuje na to, že nie je pravdivé ani tvrdenie oprávneného, že podľa exekučného súdu
by malo platiť uzavretie rozhodcovskej zmluvy až po vzniku sporných nárokov a že okolnosťou, ktorá má
spôsobovať neplatnosť rozhodcovskej zmluvy titulom neprijateľnosti je začatie rozhodcovského konania
dodávateľom s argumentom, že začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného vzťahu -
nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy, nakoľko daná okolnosť v čase
vzniku rozhodcovskej zmluvy nejestvuje. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že z napadnutého uznesenia
takýto záver vyššieho súdneho úradníka nevyplýva. Súd len pre úplnosť dodáva, že okamihom
relevantným pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu sú okolnosti existujúce v čase
vzniku právneho úkonu tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade, a teda pre súd bolo rozhodujúce
„dojednanie“ rozhodcovskej zmluvy zmluvnými stranami.

61. K argumentu oprávneného o tom, že súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, ktorý je
v rozpore s rozhodovacou činnosťou nadriadeného súdu s poukazom na rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 07.06.2017, sp. zn. 17Co/919/2015 zo dňa
12.10.2016, sp. zn. 43CoE/372/2013 zo dňa 21.11.2013 a na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.06.2016, súd poznamenáva, že oprávnený vzhľadom na názorovú
nejednotnosť súdov ohľadom tejto otázky nepochybne disponuje aj rozhodnutiami, v ktorých súdy
dospeli k rovnakým právnym názorom, ako boli vyjadrené v sťažnosťou napadnutom uznesení, resp.
v odôvodnení tohto rozhodnutia. Navyše oprávneným citované rozhodnutia sú záväzné len v tých
konkrétnych konaniach, v ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra krajských súdov nie je v Slovenskej
republike záväzným prameňom práva. Žiadny právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu
povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci a tobôž
nie rozhodnutím krajského súdu. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl.
7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný suda
rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva
je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe
návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v konkrétnej veci. Súdne rozhodnutie
(judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej
aplikácie a interpretácie právnych predpisov. Navyše nejedná sa o konštantnú judikatúru predkladanú
zo strany oprávneného, keď napr. Krajský súd v Trnave v neskoršom rozhodnutí č. k. 6CoE/159/2017-58
zo dňa 28.09.2017 vyslovil presne opačný názor, ako bol prezentovaný v rozhodnutiach uvádzaných
oprávneným. Obdobne opačný právny názor je prezentovaný aj v rozhodnutiach Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 13CoE/8/2015 zo dňa 29.04.2016, sp. zn. 13CoE/88/2015 zo dňa 31.08.2015,
sp. zn. 12CoE/27/2014 zo dňa 21.08.2014, sp. zn. 13CoE/48/2015 zo dňa 08.06.2015, sp. zn.
12CoE/13/2014 zo dňa 30.04.2014, sp. zn. 12CoE/14/2014 zo dňa 30.04.2014, ako aj v rozhodnutí

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6CoE/128/2015 zo dňa 27.10.2015, v rozhodnutiach Krajského súdu
Nitra sp. zn. 5CoE/162/2014 zo dňa 30.01.2015, sp. zn. 1CoE/22/2018 zo dňa 28.02.2018, sp. zn.
11CoE/29/2018 zo dňa 28.02.2018, v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15CoE/64/2015
zo dňa 22.07.2015, sp. zn. 7CoE/65/2017 zo dňa 25.01.2018, v rozhodnutiach Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 63Ek/113/2018 zo dňa 28.05.2018, sp. zn. 62Ek/484/2018 zo dňa 14.06.2018, sp. zn.
68Ek/378/2018 zo dňa 13.06.2018, sp. zn. 68Ek/1001/2018 zo dňa 10.08.2018, sp. zn. 65Ek/998/2018
zo dňa 10.08.2018, sp. zn. 23Ek/999/2018 zo dňa 10.09.2018, sp. zn. 22Ek/1000/2018 zo dňa
20.08.2018, sp. zn. 25Ek/258/2017 zo dňa 20.06.2018, sp. zn. 14Ek/132/2018 zo dňa 15.08.2018,
sp. zn. 16Ek/999/2018 zo dňa 13.08.2018, sp. zn. 71Ek/469/2018 zo dňa 28.06.2018, a pod. V tejto
súvislosti vyšší súdny úradník správne poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. IV. ÚS 371/2018-43 zo dňa 20.06.2018, kde Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že závery Okresného súdu Banská Bystrica v obdobných veciach, v ktorých uvedený súd návrhy
oprávneného na vykonanie exekúcie rovnako zamietol „považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce
znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti... Ústavný súd k tomu ešte dodáva, že v prípade
spotrebiteľskej legislatívy je popri gramatickom výklade na mieste použiť aj výklad teleologický v súlade
so zmyslom právnej úpravy, ktorý je v tomto prípade determinovaný princípom potreby zvýšenej ochrany
spotrebiteľa. Ten vychádza z požiadavky korektných spotrebiteľských zmlúv voči spotrebiteľom, zo
zákazu zneužívania dominantného postavenia dodávateľa a zákazu používania zmluvných podmienok,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Taká interpretácia,
ktorá akcentuje princíp zvýšenej ochrany spotrebiteľa a ochranu zmluvnej spravodlivosti je aj v súlade s
požiadavkou stanovenou v § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nemožno ju hodnotiť ako interpretáciu,
ktorá ide nad rámec zákona.“

62. Záverom súd uvádza, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd preto
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými tvrdeniami oprávneného, ktoré nie sú právne relevantné
a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti oprávneného (pozri napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005).

63. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a citované ustanovenia právnych predpisov je súd toho názoru,
že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 53 ods. 3
písm. f) bod 4. Exekučného poriadku zamietol a oprávnenému s prihliadnutím na skutočnosť, že došlo
k zamietnutiu návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie nárok na náhradu trov exekučného konania
nepriznal. Z uvedeného dôvodu súd sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú
zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 10. 1. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.