Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114222971
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2114222971.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: J. F., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/
XX, V., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice,
IČO 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO 35
807 598, o zaplatenie 1.066,47 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trnava, č. k. 24C/89/2015-74 zo dňa 19. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa priznáva nárok sa náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
1.066,47 eura s 8,15% úrokom z omeškania ročne od 9.9.2014 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému
nároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu.Súdrozsudokpocitovaní§497Obchodnéhozákonníka
(ďalej len ObZ), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 451

ods. 1, 2, § 456, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 2 písm. a) a b), § 3 ods.
1, 2, § 4 ods. 2, 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 3 ods. 1, 2, čl. 5, čl. 6 ods.
1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských úveroch, vecne
odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaný ako veriteľ a žalobca
ako dlžník uzavreli dňa 31.3.2008 zmluvu o úvere č. 2380095, na základe ktorej žalovaný poskytol
žalobcovi úver vo výške 10.000,-Sk (331,94 eura) a žalobca sa zaviazal vrátiť žalovanému túto sumu
zvýšenú o poplatok vo výške 8.000,-Sk (265,55 eura), t.j. celkovo zaplatiť sumu 18.000,-Sk (597,49

eura) v 10 mesačných splátkach po 1.800,-Sk (59,75 eura) počnúc dňom 12.4.2008. Žalobca zaplatil
žalovanému z poskytnutého úveru sumu 1.725,68 eura, ktoré skutkové tvrdenie nebolo v konaní sporné.
Dňa 3.9.2014 žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.393,74 eura.
Žalovaný žalobcovi dlžnú sumu neuhradil. Súd zmluvu o úvere uzavretú medzi stranami sporu posúdil
ako zmluvu spotrebiteľskú, nakoľko žalovaný ako veriteľ konal pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy v rámci predmetu svojho podnikania a žalobca ako dlžník takto nekonal, keď v zmluve o úvere
nie je uvedené, že spotrebiteľský úver bol dlžníkovi poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania. Zmluvu o úvere súd posúdil podľa § 497 a nasl. ObZ, ako aj podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch a ustanovenia § 52 a nasl. OZ, upravujúce režim spotrebiteľských zmlúv v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy. Nutnosť aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na
každý zmluvný vzťah, ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom a to aj v tom prípade, ak by malo ísť ozmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka vyslovil taktiež Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa
21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014. Súd preto úverovú zmluvu podrobil kontrole, či obsahuje všetky
náležitosti vyžadované ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Z úverovej zmluvy mal súd

preukázané, že zmluva o úvere zo dňa 31.3.2008 neobsahuje údaje v zmysle § 4 ods. 2 písm. g), h),
i), j), k) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda údaj o g) konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
h) ročnú úrokovú sadzbu i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) ročnú
percentuálnu mieru nákladov, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov. Nedodržanie
uvedených podstatných náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. g), h), i), j), k) zákona o spotrebiteľských

úveroch spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na § 4 ods.
3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Účelom zavedenia uvedených náležitostí zmluvy o úvere bolo
docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný v akých termínoch, kedy a v akej
výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť
obraz o dĺžke trvania úveru a tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi.
Vzhľadom na uvedené súd považoval poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských

úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca čerpal úver vo výške 331,94 eura, preto bol povinný
vrátiť žalovanému len istinu vo výške 331,94 eura. Žalobca z poskytnutého úveru uhradil žalovanému
sumu 1.725,68 eura, teda o 1.393,74 eur viac, než bol žalobca povinný z úverovej zmluvy uhradiť, o
ktorú sumu sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Preto súd žalobe považujúce ju za dôvodnú vyhovel a
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.066,47 eura z titulu bezdôvodného obohatenia.

2. Predpoklady, za ktorých môže súd vo veci konať, tzv. procesné podmienky, môžu byť odstrániteľné a
neodstrániteľné. Medzi neodstrániteľné nedostatky podmienok konania patrí okrem iného res iudicatae,
teda prekážka rozsúdenej veci. Prekážku res iudicatae tvorí právoplatné rozhodnutie v prípade,
ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v predchádzajúcom rozhodnutí. Musí ísť o totožnosť

osôb, účastníkov konania, ako aj o totožnosť predmetu konania. Totožnosť veci je teda daná jednak
totožnosťou účastníkov a jednak totožnosťou predmetu konania. Žalovaný v písomnom vyjadrení tvrdil,
že vo veci je daná prekážka res iudicate s poukazom na rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k.
SR09438/08 zo dňa 3.10.2008 a žiadal konanie zastaviť. Zo spisu Stáleho rozhodcovského súdu sp.
zn. SR09438/08 súd zistil, že rozsudkom č.k. SR09438/08 zo dňa 3.10.2008 bola žalobcovi uložená

povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 16.440,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy
16.200,- Sk od 17.6.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 4.851,- Sk, to všetko do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 3.11.2008 a vykonateľnosť
dňa 6.11.2008.

3. Rozhodcovskú doložku, koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. všeobecných podmienok
poskytnutia úveru je treba posúdiť ako neprijateľnú, tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu)
zmluvnúpodmienku,nakoľkospôsobujeznačnúnerovnováhumedziprávamiapovinnosťamizmluvných
strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Súd nespochybňuje tú skutočnosť, že zákon nevylučuje,
aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka.

Podstatou však z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že
táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná, bola dodávateľom vopred
pripravená a spotrebiteľ celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah predložených Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru ovplyvniť, zmeniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Aj keď vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je rozhodcovská doložka koncipovaná takým spôsobom,

že je možné vzniknuté spory riešiť buď pred Stálym rozhodcovským súdom, alebo pred príslušným
súdom SR, treba však uviesť, že v prípade, že by žalovaný podal žalobu na rozhodcovskom súde,
žalobca ako spotrebiteľ by už nemal možnosť podávať žalobu na všeobecnom súde. V rámci konania
súd zistil, že žalobca nepodpísal všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a tieto nie sú podpísané
ani žalovaným. Z predloženej zmluvy o úvere nevyplýva, že by všeobecné podmienky poskytnutia

úveru boli neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy o úvere, pričom zo všeobecných podmienok
poskytnutia úveru nevyplýva, že patria práve k predmetnej konkrétnej zmluve, uzavretej so žalobcom.
Pre rozhodcovskú doložku iba v takejto forme v rámci všeobecných obchodných podmienok bez
špecifikácie v zmluve a bez uvedenia, že všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy, nemožno považovať za uzavreté so žalobcom. V rámci spotrebiteľských zmlúv

dojednanie rozhodcovskej doložky nemôže byť súčasťou tzv. Všeobecných obchodných podmienok, ale
len súčasťou spotrebiteľskej zmluvy samotnej (listiny, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis).4. Z vykonaného dokazovania súd má za preukázané, že dojednaná rozhodcovská doložka v rámci
všeobecných podmienok poskytnutia úveru nebola individuálne dojednaná, spôsobovala nevyváženosť
vprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa,pričomneprijateľnározhodcovská

doložka je neplatná a takáto rozhodcovská doložka nezakladá právomoc rozhodcovského súdu, a
rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom. S poukazom na uvedené konštatovanie nebol
daný dôvod na zastavenie konania z dôvodu vydania rozsudku rozhodcovským súdom. Rozhodcovská
zmluva, uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,
musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o

možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záver, že zmluvná podmienka uvedená v bode 17.
všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neplatnou pre neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky.
Uvedená zmluvná podmienka už bola navyše rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k.
5C/155/2014-49 zo dňa 21.1.2015 vyhlásená za neplatnú pre jej neprijateľnosť.

5. Vzhľadom na to, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR09438/08 zo dňa 3.10.2008
bol vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nebola daná právomoc na konanie
rozhodcovského súdu, rozhodcovský rozsudok je nulitným právnym aktom a preto netvorí prekážku
rozsúdenej veci. Súd pritom poukazuje na to, že uvedený právny názor bol vyslovený vo viacerých
rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, od ktorého názoru súd nezistil dôvod odkloniť sa (rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.1.2015, sp. zn. 4MCdo/6/2012, sp. zn.
6MCdo/9/2012, sp. zn. 6MCdo/14/2012, sp. zn. 6Cdo 31/2013, sp. zn. 6 ECdo 199/2013, sp. zn. 7 Cdo
85/2013, uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 25/2014-11.

6. Pokiaľ ide o požadovaný úrok z omeškania aj v tejto časti považoval súd žalobu za dôvodnú, nakoľko

bolo v konaní preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy najneskôr do 8.9.2014,
žalovaný si svoju povinnosť zaplatiť dlžnú sumu do 8.9.2014 nesplnil a nasledujúci deň t. j. 9.9.2014 sa s
úhradou dlžnej sumy dostal do omeškania. Súd sa stotožnil aj s požadovanou výškou úroku z omeškania
8,15 % ročne, keď mal preukázané, že ku dňu vzniku omeškania 9.9.2014, ktorá bola vo výške 0,15
% zverejnená na webovej stránke www.nbs.sk., t. j. 0,15 % + 8 bodov spolu výška 8,15 % ročne. Na

základe vyššie uvedeného súd priznal žalobcovi požadovanú výšku istiny aj úroky z omeškania v zmysle
žaloby.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len CSP) a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h)
CSP s tým, že súd prvého stupňa rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä tým, že sa nevysporiadal s

argumentáciou žalovaného a iba prevzal argumentáciu žalobcu), čím odňal žalovanému možnosť konať
pred súdom prvého stupňa; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

9. V odôvodnení rozhodnutia súd musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil
a ako vec právne posúdil. Zároveň mal súd dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé.
Odôvodnenie predmetného rozhodnutia však tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa (judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Ruiz Torija cla Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-A).

10. Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon v § 451 OZ. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere,
predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod
na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a

pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. V prospech tvrdení žalovaného svedčí
napríklad aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.12.2011, č.k. 1Co/79/2011-93. Všetky
finančné prostriedky pripísané k zmluve o úvere predstavujú zrážky poukazované súdny exekútorom,
ktoré vymohol v exekučnom konaní. Pokiaľ žalobca požadovanú sumu bezdôvodného obohateniavyčíslil na podklade súm zrazených mu v exekučnom konaní žalovaný poukazuje na § 61 zák. č.
233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom
konaní vylúčené.

11. Žalovaný ďalej poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pretože je potrebné poukázať na § 107 ods. 2 OZ, ktoré uvádza, že najneskôr sa
právo na vydanie bezdôvodného obohatenie premlčí za tri roky. To znamená, že ak uplynie trojročná
objektívna premlčacia lehota právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí aj napriek tomu,

že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba je stanovená ako
maximálna lehota na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Objektívna premlčacia
doba začne plynúť od okamihu, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, v danom prípade kedy
boli jednotlivé splátky uhradené v prospech žalovaného. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Ak sa teda
plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po častiach, objektívna premlčacia doba začína

plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu došlo (rozsudok NS ČR zo 14.12.2006,
sp. zn. 33Odo 52/2005). V danej veci došlo k úhrade poslednej splátky, ktorá bola premlčaná v
objektívnej trojročnej lehote zo zmluvy o úvere dňa 30.6.2011 (rovnako aj všetkých predchádzajúcich
splátok). Vzhľadom k uvedenému je nárok žalobcu zo zmluvy o úvere premlčaný v rozsahu 777,39
eura dňa 30.6.2014, dôsledkom uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej lehote. Žalobca uplatnil

svoj nárok až dňa 4.9.2014, čo nie je sporné. Žalovaný taktiež poukazuje na rozhodovaciu prax a
teda vyvracia odôvodnenie súdu prvého stupňa, pričom žalovaný razantne popiera, že by sa jednalo
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktoré žalobca nijako nepreukázal. Žalovaný poskytuje úvery za
účelom dosiahnutia zisku a nie sa úmyselne bezdôvodne obohatiť. Žalobca nijako skutkovo nepreukázal
možnosť uplatnenia 10 ročnej objektívnej premlčacej lehoty (rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 22.9.2015, sp. zn. 13Co/567/2015, sp. zn. 12Co/517/2015 zo dňa 31.1.2017. Premlčanie
subjektívnej lehoty je možné odôvodniť presne tak, ako to vo svojom rozhodnutí vedenom pod sp. zn.
17Co/372/2015 uviedol Krajský súd v Trenčíne, dňa 27.04.2016. Svoje rozhodnutie oprel o vedomosť
dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, vzniká v zásade
v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež

nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 12.1.2006, sp.
zn.: C-361/04, vo veci Claude Ruiz - Picasso a ďalší v. OHIM).

12. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd podľa § 391 ods. 1 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si žalovaný uplatnil

náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že sa nestotožňuje
s argumentáciou žalovaného, že rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné. Podľa názoru
žalobcu rozhodnutie spĺňa požiadavku riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia. Odôvodnenie

rozsudku obsahuje nielen rozsiahlu úvodnú popisnú časť, z ktorej vyplýva čoho sa strany domáhajú,
aké dôkazy vykonal a ako ustálil skutkový v prejednávanej veci, ale i spôsob a rozsah, akým sa súd
prejednávanou vecou zaoberal, a tiež samotné právne posúdenie (vrátane citácie právnych predpisov,
o ktoré sa opieral). Konajúci súd sa v rozhodnutí dostatočne vyporiadal i s rozhodujúcimi argumentmi
žalovaného, keď v ňom poukázal na tvrdenia žalovaného a na dôvody, pre ktoré jeho tvrdenia považuje

za nedôvodné. V závere odôvodnenia vo veci konajúci súd uviedol aj dôvody, ktoré ho viedli k spôsobu
rozhodnutia o trovách konania s poukazom na zákonné ustanovenia, z ktorých pri tom vychádzal.
Žalobca opätovne poukazujeme na to, že rozhodcovská doložka (na podklade ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok, exekučný titul v exekučnom konaní v rámci ktorého došlo na strane žalovaného
k bezdôvodnému obohateniu) predstavuje neprijatel'nú zmluvnú podmienku, absolútne neplatný právny

úkon čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je akt ničotný -
paakt. Z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru žalovaný nemal na základe
predmetnej úverovej zmluvy nárok na akékoľvek plnenie nad rámec ním poskytnutých finančných
prostriedkov. Konajúci rozhodcovský súd však žalovanému aj napriek uvedenému tento nárok priznal,
nakoľkovrozhodcovskomkonanídostatočnenepodrobilpredmetnúúverovúzmluvuprieskumuvzmysle

právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, pričom navyše konajúci rozhodcovský súd vo veci konal
a rozhodoval bez toho, aby mal na to platne založenú právomoc (rozsudok Krajského súdu Žilina zo
dňa 25.10.2016, sp. zn. 5Co/302/2016 - 134). Na strane žalovaného došlo k prijatiu plnenia nad rámec
istiny poskytnutého úveru práve na základe takéhoto nulitnéha aktu, čím sa žalovaný bezdôvodneobohatil na úkor žalobcu. O tom, že v prejednávanom prípade ide a nulitný akt svedčí aj názor
vyslovený už viacerými súdmi v exekučných veciach. Ak exekučný súd nemôže pripustiť exekúcie na
základe takýchto rozsudkov (aj keď nebola podaná žaloba a ich zrušenie) neexituje právny dôvod

považovať tieto rozsudky za platné mimo exekučného konania, napr. v konaní a uplatnenie nárokov
z takýchto zmlúv (aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 25/2014 - 11, uznesenie NS SR zo
dňa 29.1.2015, sp. zn. 3Cdo/27/2011). Na základe uvedených skutočností je žalobca toho názoru,
že rozhodcovský rozsudok na podklade ktorého prebiehalo exekučné konania (v rámci ktorého malo
dôjsť k bezdôvodnému obohateniu) je nulitným aktom, a to z dôvodu, že rozhodcovská doložka ako

neplatná, neprijateľná zmluvná podmienka nebola spôsobilá platne založiť právomoc rozhodcovského
súd na prejednanie a rozhodnutie veci. Žalobca je toho názoru, že akékoľvek plnenie získane a podklade
akéhokoľvek nespôsobilého titulu je potrebné považovať za plnenie prijaté bez právneho titulu, a to aj v
prípade, ak na podklade takéhoto nespôsobilého titulu (nulitného rozhodcovského rozsudku) prebieha,
resp. prebiehalo exekučné konanie. Tým, že aj na podklade takéhoto nulitného aktu ako nespôsobilého
exekučného titulu prebiehalo exekučné konanie, v rámci ktorého žalovaný získal majetkový prospech

na úkor žalobcu, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa žalobca
podanou žalobou domáha. Ani prípadné tvrdenia o zákaze navrátenia exekúcie do predošlého stavu
nie sú na mieste, nakoľko v predmetnom konaní sa žalobca podanou žalobou nedomáha navrátenia
exekúcii do predošlého stavu. V prejednávanom prípade sa žalobca domáha vydania bezdôvodného
obohatenia, ku ktorému došlo na strane žalovaného z titulu úhrady na neplatnú zmluvu (úrokov, ktoré

neboli zákonne dohodnuté). Okrem toho ako už bolo uvedené, o uplatňovanom nároku nebolo ani platne
rozhodnuté a samotná skutočnosť, že takéto neplatné rozhodnutie bolo podkladom pre proces, výkon
rozhodnutia nemení nič na existencii uplatňovaného nároku.

14. Z dikcie ustanovenia § 100 OZ nesporne vyplýva, že na premlčanie súd prihliadne len na

námietku dlžníka, teda v prejednávanom prípade žalovaného. V súvislosti s uvedeným je potrebné
upriamiť pozornosť na tú skutočnosť, že žalovaný až doposiaľ námietku premlčania nijakým spôsobom
nevzniesol. Premlčanie uplatneného nároku žalovaný nenamietal ani vo svojom vyjadrení k žalobe zo
dňa 18.03.2015, ani na žiadnom z pojednávaní. Z uvedeného je možné dospieť k záveru, že žalovaný
sa premlčania v predmetnom konaní nedovolal, pričom ak tento chcel vzniesť takúto námietku, mal

tak urobiť najneskôr do momentu skončenia dokazovania. Nakoľko žalovaný v prejednávanom prípade
nevzniesol námietku premlčania nevzniesol navrhujeme, aby konajúci súd na túto námietku obsiahnutú
až v odvolaní neprihliadal.

15. Ak by sa konajúci súd z vyššie uvedeným nestotožnil, žalobca upriamuje pozornosť na skutočnosť,

že zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platný a účinný už od 1.10.2001 už od jeho prvej
účinnosti obsahoval povinnosť uvedenú v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g), a to uvádzať v zmluvách
ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom zároveň platí, že ak táto nie je uvedená, spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva bola uzavretá v roku 2008, tzn.
takmer po 8 rokoch podnikania v oblasti poskytovania úverov, kedy po celý čas platila zákonná,

nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov prípade absencie RPMN. To,
žedlhodobéignorovaniezákonnejpovinnostiuvádzaťročnúpercentuálnumierunákladovjenevyhnutné
hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu
bolo potvrdené aj rozhodnutiami Krajského súdu Prešov vydanými v konaniach vedených pod sp. zn.
7Co/84/2011, 3Co/178/2013, 3Co/89/2011 a pod.

16. Žalobca upriamuje pozornosť aj na tú skutočnosť, že aj v prípade, ak by sa neaplikoval zákon
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tak ako to uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení, § 658 ods.
1 OZ umožňuje pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky, avšak aj prípade, ak táto výška úrokov nie je
priamo zákonom limitovaná, nemožno dohodnúť akúkoľvek výšku úrokov. Výška úrokov nemôže byť

v rozpore s dobrými mravmi (3 ods. 1 OZ), pričom podľa právnej teórie ako i praxe pôjde o takýto
stav v prípade, ak dohodnuté úroky presiahnu úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase
uzavretia dohody. Odmena na úrovni vyše 90 % ročne je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Akýkoľvek
výklad, podľa ktorého ak nebankový subjekt, ktorý dlhodobo extrémne nadsadzuje úroky ako odplatu vo
formulárových zmluvách (ktoré sám pripravuje) nekoná úmyselne protizákonne by viedol k nelegitímnej

ochrane silnejšej zmluvnej strany. Vychádzajúc z , ustálenej praxe súdov je potrebné považovať dohodu
o výške odplaty v miere vyše 90 % ročne z poskytnutých finančných prostriedkov za dohodu, ktorá je v
rozpore s dobrými mravmi. Ide o skutočnosť všeobecne známu už bežnému občanovi, a preto nemožno
pochybovať o vedomosti a teda o úmysle profesionála, podnikateľa v oblasti poskytovania pôžičiek.17. Vzhľadom na to, že ide o vzťah spotrebiteľský, subjektívna lehota na uplatnenie si nároku
žalobcu voči žalovanému neuplynula. Žalovaný nijakým spôsobom vo svojom vyjadrení nepreukázal,

že od momentu, keď sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na
jeho úkor obohatil, do momentu podania jeho žaloby v predmetnej veci márne uplynula dvojročná
subjektívnapremlčacialehota.Žalovanývznesenúnámietkupremlčaniariadneneodôvodnilanepodložil
relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade spočíva práve na jeho strane. V
prípade ak žalovaný vznesie námietku premlčania je jeho povinnosťou preukázať skutočnosti na určenie

začiatku plynutia premlčacej doby a tým aj uplynutie premlčacej doby (rozhodnutie NS SR sp. zn.
7Cdo/353/2014 a ďalšie). Žalobca zároveň prehlasuje, že o tom, že sa na jeho úkor niekto obohatil,
resp. že tým, kto sa na jeho úkor obohatil je žalovaný, sa dozvedel od svojho právneho zástupcu,
pričom k uvedenému s došlo po prvej porade, keď si právny zástupca preštudoval predmetnú úverovú
zmluvu ktorú mu predložil žalobca a informoval ho o možnostiach uplatnenia si jeho práv. Žalobca
následne udelil v ten istý deň, t. j. dňa 2.9.2014 svojmu právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie

v predmetnej veci, pričom od tohto dátumu do podania žaloby ubehlo len niekoľko dní. Žalobca preto
považuje za preukázané, že si svoje právo voči žalovanému uplatnil v dvojročnej subjektívnej premlčacej
lehote. Skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia žalobcom na strane žalovaného
nebol žalovaným nijako preukázaný. Navyše bolo by absurdné, aby žalobca platil niečo, čo vie, že je
nezákonné a čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane príjemcu. To, že platil svedčí skôr o tom,

že bol presvedčený o tom, že adresát má nárok na plnenie. Je nelogické platiť niekomu dobrovoľne
bezdôvodné obohatenie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná
(preukázaná), a nie len predpokladaná vedomosť. Skutočná vedomosť je taká, kedy sa navrhovateľ
dozvedel také skutočnosti, ktoré mu umožnia uplatniť právo žalobou na súde (uznesenie NS ČR zo
dňa 27.3.2007, sp. zn.: 33Odo/306/2005, rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/2581/98, zo dňa 31.8.2000

a ďalšie). Z hľadiska posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa
ustanovenia § 107 ods. 1) OZ je teda rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
Inak povedané, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), a nie len predpokladaná vedomosť

oprávneného. Podľa názoru žalobcu jeho nárok nie je premlčaný ani v objektívnej ani v subjektívnej
premlčacej lehote.

18. Žalobca rovnako nesúhlasí s právnym názorom žalovaného, že by rozhodnutím súdu v
prejednávanej veci mal byť porušený princíp právnej istoty (rozhodnutie NS SR sp. zn.:

5ECdo/192/2014, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06 a ďalšie).

19. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej
inštancie v celom rozsahu ako vecne správne a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

20. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že ak by napriek argumentácii
žalovaného súd posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú, považuje za potrebné uviesť
nasledovné. Žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú
všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ). Priamo na prednej strane zmluvy o úvere sa
uvádza, že dlžník vyhlasuje, že súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v

nejuvedenýchasúhlasísovšeobecnýmipodmienkamiposkytnutiaúveru,ktorésúnazadnejstranetejto
zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy
vrátane všeobecných obchodných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) a vyhlasuje, že je plne
spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti. Tak ako vyplýva
z vyššie uvedeného znenia zmluvy o úvere, VPPÚ sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a to nie

len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho prevedenia, t.j. zmluva o úvere a VPPÚ sú
vyhotovenénaspojenomhárkupapiera,resp.obojstranne.Vzhľadomnatútoskutočnosťjenepochybné,
že dlžník podpisom zmluvy o úvere prejavuje svoju vôľu byt' viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva,
že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez toho, aby prejav vôle zahŕňal aj vôľu byť viazaný VPPÚ
neprichádza do úvahy. Žalovaný si predložením zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ splnil na jednej strane

svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a na strane druhej bola splnená podmienka písomnej
formy zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola dojednaná v bode 17. VPPÚ a je písaná čitateľným
písmom, pričom z nej už na prvý pohľad vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom
a veriteľom pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Žalovaný je i naďalej tohonázoru, že žalobca nie je spotrebiteľ a z toho dôvodu je vylúčená aplikácia ustanovení zákona týkajúca
sa neprijateľnosti zmluvných podmienok. Pokiaľ by súd nevyhovel argumentácii žalovaného, znamenalo
by to znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre žalovaného, pričom zo zákona č. 40/1964

Zb. OZ v čase uzatvorenia zmluvy o úvere v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať
rozhodcovské konanie úplne, iba ho obmedziť. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských
sporoch navyše vyplýva aj z odporúčania komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány
zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Nie je pravdou, že rozhodcovská doložka
je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú

nerovnováhu a v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky vyžaduje aby sa podriadil
výlučne rozhodcovskému konaniu (rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 13.11.2017,
sp. zn. 2Er/1464/2015).

21.Platnosťprávnehoúkonunaviactrebahodnotiťvčasejehouzavretiaabezhypotetickéhozvažovania
okolností, ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. Dôležité teda je to, či rozhodcovská doložka

v čase jej uzavretia sama o sebe umožňuje alebo neumožňuje dlžníkovi uskutočniť voľbu medzi súdom
alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Zásadná
prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch bola priznaná rozsudkom Vrchného súdu
v Olomouci zo dňa 2.3.2011, sp. zn. 12Cmo/13/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia
rozhodnutia ESD Č. C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Mileniurn SL. v

zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku
z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v
spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov
potvrdená o.i. aj rozsudkom NS ČR zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007 a ďalšími.

22. Žalovaný trvá na tom, že k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane nedošlo (nie je naplnená
žiadna skutková podstata podľa § 451 ods. 2 OZ a pokiaľ by i napriek uvedeným tvrdeniam súd druhej
inštancie dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, žalovaný
poukazuje na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v zbierke zákonov a dňom
jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy každému, koho sa týka. Z uvedeného vyplýva,

že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (pričom popiera, že by predmetná zmluva o úvere
bola bezúročná a bez poplatkov) v zmysle právnej domnienky vedel, že predmetný úver je bezúročný
a bez poplatkov, že úroky a poplatky nemusel žalovanému uhradiť, napriek tomu žalovaný i naďalej
poukazoval splátky nad rámec istiny. Tento názor vyjadril aj Okresný súd v Liptovskom Mikuláši v
rozhodnutí sp. zn. 5C/49/2016-67 zo dňa 14.6.2016. Žalovaný tvrdenia obsiahnuté vo vyjadrení žalobcu

považuje len za účelové, nakoľko uzatváranie spotrebiteľských úverov a tiež aj okolnosti neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách boli medializované v tlači a to po obdobie niekoľkých rokov a
z toho dôvodu žalobca mal možnosť tieto poznatky nadobudnúť už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
(rozsudok OS Levice, sp. zn. 13C/19/2014-100, zo dňa 11.4.2017). Pokiaľ by aj došlo k bezdôvodnému
obohateniu zo strany žalovaného, jeho vydanie podlieha premlčacej lehote tak, ako to žalovaný uvádza

prostredníctvom svojho odvolania.

23. Žalovaný s tvrdením žalobcu, že išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie nesúhlasí. Občiansky
zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje a z toho dôvodu sa pri skúmaní úmyslu konania
osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia v trestnom práve. Zavinenie je budované na dvoch

zložkách a to vedomostnej a vôľovej a podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy a
nepriamy. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné
tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné v každom
jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný
v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol

uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaný so žalobcom uzatvoril zmluvu o úvere v
zmysle zák. č. 513/1991 Z.b. Obchodného zákonníka, pričom veriteľ sa zaviazal, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky a dlžník sa zaviazal, že poskytnuté peňažné
prostriedky veriteľovi vráti a zaplatí dohodnuté úroky. Žalovaný skutočne požadoval za poskytnutie
peňažných prostriedkov odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa

žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o úvere zaoberal a na ktorú mal oprávnenie, nakoľko žalovaný
mal v predmete podnikania aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo medzi stranami sporu
sporné nebolo. Táto skutočnosť avšak nedokazuje úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie.
Žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o úvere nemohol mať vedomosť, ani predpokladať to, že o niekoľkorokov neskôr môže byť predmetná zmluva o úvere posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá
neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V ostatnom žalovaný zotrval
na svojom odvolaní.

24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nebolo.

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu

dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné

pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť
k argumentácii žalovaného v podanom odvolaní je potrebné uviesť nasledovné:

26. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia
1.066,47 eura s príslušenstvom žalovaným z dôvodu, že strany sporu uzavreli dňa 31.3.2008 úverovú
zmluvu, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 331,94 eura (10.000,-Sk). Žalobca
vrátil žalovanému na základe tejto zmluvy 1.725,68 eura, t.j. o 1.393,74 eura viac, ako mu bolo

poskytnuté. Z uvedenej sumy si žalobca uplatnil čiastku 1.066,47 eura, pretože úver bolo potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie úrokov a
poplatkov.

27. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel s odôvodnením, že išlo o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá

neobsahovala podstatné náležitosti stanovené zákonom, preto uzavrel, že úver je možné považovať
za bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Rozhodcovskú doložku súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a ak na základe takejto
doložky rozhodol rozhodcovský súd, na jeho rozhodnutie nebolo možné prihliadnuť, pretože išlo o nulitný
právny akt.

28. Žalovaný v odvolaní vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, podľa názoru žalovaného sa na
úkor žalobcu neobohatil ani jednou z foriem tak, ako to pripúšťa zákon v § 451 ods. 2 OZ a rozhodnutie
súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné.

29. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

30. Podľa § 152 CSP hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo

oslabenie práva protistrany.

31. Podľa § 154 prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

32. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byťnimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

33. Civilný sporový poriadok zaviedol do slovenského procesného práva ako novum právny inštitút
prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany (§ 149 CSP). Tento inštitút je naviazaný
najmä na zásadu koncentrácie konania (§ 154 CSP). Koncentrácia konania vyžaduje, aby strana sporu
vykonala špecifikované procesné úkony v určitej fáze konania. Omeškané procesné úkony sú neúčinné.
Účelom zmeny je urýchlenie konania, čo sa prejavuje precizovaním procesných povinností strán sporu

pri predkladaní skutkových tvrdení a dôkazných návrhov a pod. Zaviedla sa diskrečná právomoc
súdu (podľa okolností konkrétneho prípadu) neprihliadnuť na procesné úkony strán sporu, ktoré neboli
urobené včas. Strana sporu počas konania vykonáva procesné úkony ako aj úkony hmotnoprávne,
medzi ktoré patrí vznesenie námietky premlčania (§ 100 ods. 1 OZ a § 388 ods. 1 ObZ). Hmotnoprávna
námietka je taký právny úkon (prejav vôle), ktorý mení dôvodný nárok protistrany na nedôvodný. Vo
väčšine prípadov vznáša hmotnoprávne námietky žalovaný a tieto predstavujú prostriedky procesnej

obrany. Uplatnenie hmotnoprávnej námietky podlieha sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania.

34. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že sa na úkor žalobcu neobohatil ani jednou z foriem tak, ako
to pripúšťa zákon v § 451 ods. 2 OZ.

35. Podľa § 451 ods.1, 2 OZ kto sa úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

36. V prejednávanej veci bolo nesporným, že žalovaný podal žalobu na rozhodcovský súd, ktorý zaviazal
žalobcu zaplatiť žalovanému 16.200,- Sk s 0,25% denným úrokom z omeškania a trovy konania (č.l. 57).
V exekučnom konaní bol žalovaný úspešný a na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu vymohol od žalobcu priznaný dlh. Správne súd prvej inštancie v rozsudku vyhodnotil (s poukazom
aj na konkrétnu rozhodovaciu prax súdov), že rozhodcovská doložka nebola medzi stranami sporu

uzavretá platne (išlo o absolútne neplatným právny úkon), preto rozhodcovský súd nemal právomoc vo
veci konať a rozhodovať a ak tak urobil, jeho rozhodnutie je potrebné považovať za neexistujúce, nulitné,
bez akýchkoľvek účinkov a na základe takéhoto nulitného rozhodnutia nemohla prebehnúť exekúcia v
súlade s platnými právnymi predpismi. Súd prvej inštancie rovnako správne uzavrel a riadne odôvodnil,
že poskytnutý úver žalobcovi bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a žalovanému

vznikol nárok len na vrátenie poskytnutej istiny. Ak žalovaný získal v popísanom procese finančné
prostriedky od žalobcu, išlo o plnenie bez právneho dôvodu (neexistoval dôvod, aby žalobca na základe
zmluvyoúverez31.3.2008plnilžalovanémuakúkoľveksumunavyšeokremposkytnutejistiny)apretoje
žalovaný povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Aj keď finančné prostriedky získal žalovaný v exekúcii,
vzhľadom k individuálnym okolnostiam prípadu (nulitný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul),

nemožno vylúčiť, aby sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na úkor
neho obohatil.

37. Nemožno súhlasiť ani s názorom žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie je nezrozumiteľný
a nepreskúmateľný. Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní žalovaného, nemožno

považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje
pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva
na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).38. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

39.Vodvolacomkonaní úspešnémužalobcovivznikolnároknanáhradutrovodvolaciehokonaniapodľa
§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči v odvolaní neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

40. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).