Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. november 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/88/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317208469
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8317208469.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom
Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so
sídlom Mýtna 48, P.O.BOX 205, 810 00 Bratislava, proti žalovanej: T. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX F. XX, o zaplatenie sumy 3.230,26 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č. k. 7Csp/164/2017-51 zo dňa 07.03.2018 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:
„Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1399,70 eur s príslušenstvom zastavuje.
Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta.
Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
Vracia sa žalobcovi súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 76,80 eur, ktorého vrátenie vykoná do
30 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia Slovenská pošta, a. s. - prevádzkovateľ

systému.“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 6, § 497, § 502 ods. 1, § 503
ods. 2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a
2 § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a
2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej len „ZoSÚ“), § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 3 ods. 1 nariadenia

č. 87/1995 Z. z.

3. V odôvodnení uviedol, že medzi pôvodným veriteľom a žalovanou bola uzatvorená zmluva o
úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý osobitný
druh revolvingového úveru s úverovým rámcom a s dohodnutou mesačnou splátkou úveru. Ku dňu
10.09.2014 došlo k vyhláseniu okamžitej splatnosti celého úveru. Jednotlivými výbermi žalovaná
odčerpala finančné prostriedky vo výške 2.220,19 eura a v prospech pôvodného veriteľa žalovaná

uhradila sumu 2.610 eura. Uvedené skutočnosti nepovažoval súd prvej inštancie za sporné. Vzhľadom
na skutočnosť, že pred začatím pojednávania žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie poplatkov
vo výške 428,89 eura s príslušenstvom a v časti o zaplatenie sankčného úroku vo výške 370,81 eura s
príslušenstvom, t.j. celkovo v sume 799,70 eura s príslušenstvom, ako aj aj v časti o zaplatenie istiny vovýške 600 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania (z dôvodu úhrady žalovanej po začatí konania ) a
žiadal konanie v tejto časti zastaviť, súd prvej inštancie v zmysle § 144 a § 145 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) konanie čo do sumy 1.399,69 eura s príslušenstvom zastavil

bez toho, aby žalovanú žiadal o súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby. Uvedenú zmluvu súd prvej
inštancie posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí
zmluvypodľaZoSÚ,súdprvejinštanciezistil,žepredmetnázmluvaneobsahujevrozporesustanovením
§ 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve

sa uvádza len výška splátky 70 eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva
obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zmluva taktiež neobsahuje
povinnú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ a to dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákonom stanovené členenie a uvedenie
jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal
zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky,

na ktoré nemá právo. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením
konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Zmluva
neobsahuje ani ďalší povinný údaj a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, v

zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ. Mal za to, že údaj o RPMN sa dá určiť na začiatku revolvingového
vzťahu, pretože v tomto období výška úveru, úroky, poplatky a obdobie úverového vzťahu vychádza z
počtu splátok, ktoré sú vlastne v tomto čase zistiteľné. Iná je situácia v priebehu tohto úverového vzťahu
v podobe revolvingového úveru, no napriek tomu nemožno pripustiť situáciu, že uvedenie jednotlivých
čiastok úveru by bolo svojvoľné, pretože musí obsahovať prehľadné vymedzenie povinností dlžníka

tak, aby sa vedel už na začiatku úverového vzťahu zorientovať, aké nároky vo vzťahu k nemu môže
žalobca uplatniť. Nakoniec dospel k záveru, že Zmluva neobsahuje ani ďalší povinný údaj v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. y) ZoSÚ a to priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2
ZoSÚ za príslušný kalendárny štvrťrok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k

záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver formou pôžičky je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná bola tak na istine pôžičky povinná zaplatiť sumu
2.220,19 eura, teda sumu, ktorá jej bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá. Zo strany žalovanej boli
uhradené finančné prostriedky vo výške 2 610 eur a teda súd prvej inštancie mal za preukázané, že
žalovaná už žalobcovi uhradila viac ako jej bolo zo strany žalobcu reálne poskytnuté a na jej strane

nedošlo ani k bezdôvodnému obohateniu. Preto žalobu vo zvyšnej časti zamietol v celom rozsahu ako
nedôvodnú zamietol.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 a § 261 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. V danom prípade bolo predmetom konania zaplatenie

sumy 3.230,29 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie konanie čiastočne zastavil čo do sumy 799,70
eura - v tejto časti z procesného hľadiska zastavenie zavinil žalobca a čo do sumy 600 eur (úhrada
realizovaná žalovanou po podaní žaloby) - v tejto časti zastavenie konania zavinila žalovaná. Vo zvyšnej
časti súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú. V konaní vzhľadom na jeho výsledok bola
úspešnejšia žalovaná a vznikol jej nárok na priznanie náhrady pomerných trov konania. Nakoľko však

žalovaná uviedla, že si náhradu trov konania neuplatňuje, preto jej súd tento nárok nepriznal.

5. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 11 ods. 3,4 a 6 písm. b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch o vrátení časti zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu žalobcom vo výške 76,80
eura (83,50 eura - 6,70 eura).

6. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a v súvisiacom výroku o
trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie
na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu právnemu záveru o bezúročnosti úveru.
Názor súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti z dôvodu neuvedenia RPMN považoval za

nesprávny z dôvodu, že žalovanej bol poskytnutý osobitný typ spotrebiteľského úveru a to revolvingový
úver, ktorý je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Z
uvedeného dôvodu v priebehu trvania revolvingu nie je možné na počiatku zmluvného vzťahu určiť
výšku RPMN pre celu dobu trvania úverového vzťahu, pretože sa čerpá úver podľa vôle dlžníka anásledne dlžníkom dopĺňa, čím sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN. Z uvedeného dôvodu
tiež nie je možné uviesť v zmluve aj údaj o dobe trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti, ktorý
je typický pre splátkové úvery na dobu určitú. Odkázal na čl. X bod 60 Obchodných podmienok, ktoré

sú súčasťou zmluvy. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje v čl. V s označením „Vyhlásenie klienta“,
bod 2 indikatívny výpočet RPMN vo výške 27,47 % pre poskytnutý úver s úverovým rámcom 2.100
eur, štandardnou splátkou 70 eur mesačne a výškou úrokovej sadzby 22,80 %. S výškou úrokovej
sadzby,akoajvýškouRPMNboltakžalovanýpreukázateľneoboznámenývúverovejzmluve.Priemerná
hodnota RPMN pre kreditné karty bola v zmluve taktiež uvedená vo výške 25,24 % bod bodom 3. V

závere poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015, z ktorého možno vyvodiť záver,
že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku
veriteľa na úroky a poplatky. Taktiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa
27.03.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušenia,
ako i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 09.07.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice
č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky

okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, čo znamená, že ak
nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho
záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná. Na základe
uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že zaviaže žalovanú
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.830,56 eura s príslušenstvom a prizná žalobcovi nárok na náhradu

trov prvoinstančného a odvolacieho konania.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu v odvolaní.
Poukázala na skutočnosť, že mesačná splátka musí byť podľa ZoSÚ rozlíšená na výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, musí byť uvedená doba trvania a termín konečnej splatnosti.

Považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že sporové strany uzavreli Zmluvu o vydaní
a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a. s. pod č. XXXXXXXX z 30.05.2013 (ďalej len „Zmluva“).
Žalovanej bol poskytnutý úver s predschváleným úverovým rámcom vo výške 2.100 eur, výškou
mesačnej splátky 70 eur a štandardnou úrokovou sadzbou 1,9 % p. m./22,80 p. m. V časti V. „Vyhlásenie

klienta“ Zmluvy je uvedený vzorec indikatívneho výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN)
pri predpoklade vyčerpania úveru kartou u obchodníka vo výške schváleného rámca dňa 01.06.2013,
výšky spotrebiteľského úveru 2.100 eur, počte splátok 12, výšky prvej a predposlednej splátky 175 eur,
výšky poslednej splátky 460,91 eura, RPMN 24,29 %, celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom 285,91 eura, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť 2385,91 eura,

mesačnej periodicite splácania ku 15. dňu a výšky priemernej RPMN 25,24 %.

11. Ku dňu 10.09.2014 žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru (č.l. 46). Z výpisov z pôžičkovej karty
Quatro žalovanej (č.l. 12-16) vyplýva, že žalovaná uskutočnila debetné transakcie v celkovej výške
2.220,19 eura a kreditné operácie v celkovej výške 2.010 eur do podania žaloby. Po podaní žaloby

žalovanáuhradilasumu600eurvprospechžalobcu.Počiastočnomspäťvzatížalobypredstavovalnárok
žalobcu voči žalovanej sumu 1.830,56 eura s príslušenstvom.12. Je nepochybné, že Zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je štandardnou formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti

a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na
predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ.

13. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (30.05.2013), zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok.

14. Podľa § 11 ods.1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy (30.05.2013), spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

15. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.

16. Podľa článku 4 ods. 2 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov,
iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru
Písomná zmluva zahŕňa: a) vyjadrenie ročnej percentuálnej miery poplatkov [nákladov - neoficiálny
preklad]; b) vyjadrenie podmienok, za ktorých môže byť ročná percentuálna miera poplatkov [nákladov
- neoficiálny preklad] pozmenená.

17. Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok, uvedená aj v článku 5 smernice 93/13, by
nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak,
vzhľadom na to, že systém ochrany zavedený touto smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň

informovanosti, táto požiadavka jasného a zrozumiteľného vypracovania zmluvných podmienok, a teda
transparentnosti, stanovená rovnakou smernicou, sa musí chápať široko (rozsudok z 20. septembra
2017, Andriciuc a i., C-186/16, EU:C:2017:703, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

18. Z toho vyplýva, že na to, aby sa určilo, či podmienka zmluvy o úvere týkajúca sa nákladov na

tento úver, ktorá sa v tejto súvislosti týka hlavného predmetu tejto zmluvy, je vypracovaná jasne a
zrozumiteľne, je potrebné zohľadniť všetky ustanovenia práva Únie stanovujúce povinnosti v oblasti
informovania spotrebiteľov, ktoré sa môžu uplatňovať na dotknutú zmluvu.

19. Súdny dvor už pritom v súvislosti so smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany

spotrebiteľa, sledovaný touto smernicou, pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby sa
mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy, článok 4 uvedenej smernice
vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jehozáväzku (rozsudok z 9. júla 2015, Bucura, C-348/14, neuverejnený, EU:C:2015:447, bod 57 a citovaná
judikatúra).

20. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom
písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže
byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom odseku
4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať „v dobe uzatvárania zmluvy“. Táto informácia pre spotrebiteľa
o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má

preto podstatný význam (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10,
EU:C:2010:685, body 69 a 70).

21. Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza RPMN a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN,
ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, a jednak neuvádza úrokovú

sadzbu, takáto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v
súvislosti s otázkou, či je podmienka uvedenej zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a
zrozumiteľne v zmysle uvedeného ustanovenia (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-448/17 z
20.09.2018, EOS KSI Slovensko proti Jánovi Dankovi, Margite Dankovej za účasti Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa, body 59 až 68).

22. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa § 9 ods. 2 písm. j)
ZoSÚ, aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
s uvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
Súdy už opakovane konštatovali, že je prekonaný názor dodávateľov o nemožnosti vypočítať RPMN

vzhľadom na revolvingovú povahu úverov (pozri rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
10.10.2012, sp. zn. 17Co/215/2012, Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.3.2014, sp. zn. 2Co/135/2013
a Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 6Co/138/2013). Pokiaľ zákon o spotrebiteľských
úveroch určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh
úveru), akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa

považujezabezúročnýabezpoplatkov,pretožalobcaakododávateľfinančnejslužbynaprofesionálnom
finančnom trhu nemôže túto skutočnosť zanedbávať.

23. Z vyššie uvedeného ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ je zrejmé, že v čase uzatvorenia zmluvy je
možné vypočítať RPMN z hodnoty úverového rámca, ktorý sa poskytuje spotrebiteľovi, a ktorá hodnota

v čase uzatvorenia zmluvy je nemenná. Výšku RPMN je tak možné stanoviť pre určitú východiskovú
situáciu, pričom výpočet musí vychádzať z nastavených parametrov úverovej zmluvy v čase jej podpisu,
t.j. z výšky úverového rámca ako výšky poskytnutého úveru (v danom prípade 2100 eur), výšky splátok
(v zmluve bola stanovená štandardná mesačná splátka - pevná - 70 eur), výšky dohodnutého úroku
(v danom prípade 22,80 % ročne), príp. výšky dohodnutých poplatkov, výšky celkových nákladov

spotrebiteľa a celkovej čiastky, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť. Tomuto má podľa žalobcu korešpondovať
indikatívny výpočet RPMN uvedený v bode V. Zmluvy, na ktorý poukazuje žalobca v odvolaní. Z obsahu
bodu V. Zmluvy však vyplýva, že indikatívny výpočet RPMN síce vychádza z úverového rámca 2.100
eur, avšak z výšky prvej až predposlednej splátky 175 eur a výšky poslednej splátky 460,91 eura, čiže
rozdielnej od výšky splátky (70 eur), aká bola dohodnutá v podmienkach úveru. Pritom podľa tvrdenia

žalobcu v odvolaní, indikatívny výpočet RPMN vo výške 27,47 % (v takejto výške nie ani v zmluve
uvedený) má vychádzať zo štandardnej splátky 70 eur mesačne. Navyše tento indikatívny výpočet
nezohľadňuje všetky relevantné zložky ovplyvňujúce výšku RPMN, nakoľko v ňom nie je zahrnutý
poplatok tykajúci sa správy kartového účtu, ktorý bol následne žalovanej účtovaný tak, ako to vyplýva
z výpisov z pôžičkovej karty, ktoré predložil žalobca.

24. Čo sa týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v Zmluve absentuje. V danom prípade
Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu (č. l. 8 spisu) obsahovala len výšku anuitných
splátok, a to v sume 70 eur. Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností
aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru

a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uviesťúdajovýškeúrokovapoplatkov,atopriamovzmluvesosankcioustratyprávanaúrokyapoplatky
v zmluve neuvedené (§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný
význam z dôvodu, že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojhozáväzku. Žalovaná ako spotrebiteľ však túto možnosť nemala, keďže výška úroku a poplatkov nie je
uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).

25. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri

niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený

poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

27. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje aj na príspevok

doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere
by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na
úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o
spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne

narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom
a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len
prostredníctvomnepriamehoúčinkusmernice,čoznamenápokúsiťsaotakývýkladzákonač.129/2010,
ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z

hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo
by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

28. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a

odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou

a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.

1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“29. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o

iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v

konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1. odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,

2. odporoval by princípu právnej istoty,
3. nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10

ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

30. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je

tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní

nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať

aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

31. Záverom odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/20/2018 zo dňa
27.03.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

32. Z tohto dôvodu je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého žalovanej, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v zmysle ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre
záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o

spotrebiteľskom úvere.

33. V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis protiGrécku z 29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok
Higginsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

34. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP
rozsudokvnapadnutejčasti,t.j.vovýrokuozamietnutížalobyvzvyšnejčastiakovecnesprávnypotvrdil.

35. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,

ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu
odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej

stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho

konania.

37. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).