Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Sa/87/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201641
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018201641.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd v konaní pred sudkyňou JUDr. Martou Barkovou v právnej veci
žalobcu: Krajský súd v Bratislave ako správny súd, samosudkyňou JUDr. Martou Barkovou, v právnej
veci žalobcu: G. X., Q. XX.XX.XXXX, Š. R. R. Z., U. O. D., W. U. J., R., R. N., t. č. umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, Slovenská republika, zastúpený:
Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava 15, IČO: 307
988 41, Kancelária Bratislava, zastúpená JUDr. Zuzanou Boldizsárovou, vedúcou kancelárie Centra
právnej pomoci v Bratislave, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PPZ - HCP -
BB8-51-015/2018-AV zo dňa 27.09.2018, vo veci zaistenia, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

II. Súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a žiadnemu z účastníkov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 21.11.2018 bola Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“),
ako vecne a miestne príslušnému na konanie, doručená žalovaným správna žaloba žalobcu zo dňa
31.10.2018 (ďalej len „žaloba“), podaná žalobcom proti žalovanému, zastúpeným Centrom právnej
pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, P.O.BOX 18, 810 05 Bratislava 15, IČO: 307 988 41, Kancelária
Bratislava, zastúpená JUDr. Zuzanou Boldizsárovou, vedúcou kancelárie Centra právnej pomoci v
Bratislave (ďalej len „Centrum právnej pomoci“), prostredníctvom žalovaného dňa 31.10.2018, vo
veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PPZ - HCP -BB8-51-015/2018-AV zo dňa
27.09.2018 o zaistení žalobcu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalobca sa domáhal žalobou
procesne podriadenou ustanovením § 226 ods. 1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „SSP“), postupom podľa ustanovenia § 221 SSP zrušenia napadnutého rozhodnutia
žalovaného v celom rozsahu a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia.

2. Žalobca svoje právne dôvody založil na ustanovení § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na
šesť mesiacov. Poukazoval na to, že v zmysle judikatúry všeobecných súdov správny orgán je povinný
zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne
a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „ na čas nevyhnutne potrebný “, je tiež
potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležíte odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v
konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný
je teda povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia.
Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba
zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia“ (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa
14.03.2011)...“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10Sza/4/2012).Podľa citovanej

judikatúry všeobecných súdov je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť
celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. „Akékoľvek
zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou
účinné úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Ak sa však v konaní preukáže, že reálny podklad pre
vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať, po prípade sa cudzinec už
nemieni skrývať alebo iným závažným spôsobom nemarí proces vyhostenia (návratu), je celkom logické,
že samotné zaistenie stráca svoje odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená.
“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. lSZa/4/2015).“
Žalovaný ako správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby
bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo
k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. “
Žalobca namietal, že žalovaný v napadnutým rozhodnutím zaistil žalobcu v zmysle ustanovenia § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na dobu šesť mesiacov, a ktorý vychádzal zo stanoviska Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. PPZ-HCP-ME-2018/002118-180 zo dňa 27.09.2018,
z ktorého vyplýva, že predpokladaná doba zaistenia potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených
s výkonom a realizáciou vyhostenia žalobcu je šesť mesiacov.
Žalobca zároveň poukázal na ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého
má žalovaný povinnosť skúmať po celý čas zaistenia žalobcu, či trvá účel jeho zaistenia.
Žalobca tiež uviedol, že dĺžku zaistenia je možné skrátiť, ale presná doba zaistenia sa nedá konkrétne
a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako aj zabezpečenia a vybavenia náležitostí
potrebných k reálnemu administratívnemu vyhosteniu žalobcu, ktoré vykoná iný útvar policajného zboru.
Žalobca má za to, že uvedené odôvodnenie dĺžky doby zaistenia nemožno považovať za náležité a
postačujúce. V zmysle uvádzanej súdnej judikatúry bol žalovaný povinný náležíte odôvodniť, prečo
stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu práve na šesť mesiacov. Strohé odôvodnenie spočívajúce vo
všeobecnom odporučení dĺžky doby zaistenia Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
nepovažuje za správne a postačujúce. V zmysle judikatúry súdov je vždy potrebné stanovenú dĺžku
doby zaistenia náležíte odôvodniť existujúcimi skutočnosťami konkrétneho prípadu.
Inštitút zaistenia výrazným spôsobom zasahuje do základných ľudských práv a slobôd jednotlivca, keďže
dochádza k obmedzeniu, resp. k pozbaveniu osobnej slobody človeka. Preto je potrebné zaoberať sa
každým prípadom individuálne, a to najmä keď sa stanoví maximálna možná dĺžka doby zaistenia. Má za
to, že v tomto prípade tomu tak nebolo a maximálna dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne,
a to na základe všeobecného odporúčania Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.
Absencia odôvodnenia dĺžky doby zaistenia predstavuje v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných
súdov podstatnú vadu rozhodnutia ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia
je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.
Žalobca na základe uvedených skutočností, má za to, že dĺžka doby zaistenia stanovená na šesť
mesiacov je neprimerane dlhá a zároveň nie je náležíte odôvodnená.

3. Správny súd zistil z administratívneho spisu, že žalobca podal dňa 01.10.2018 žiadosť o poskytnutie
právnej pomoci podľa ustanovenia § 24c ods.2 zákona č.327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci
osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č.586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a
doplnení zákona č.455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č.8/2005 Z. z..

4. Správny súd zistil z rozhodnutia Centra právnej pomoci číslo spisu: KaBA 28234/2018, ČRZ:
149653/2018, ČRZ: 149653/2018, zo dňa 25.10.2018, že rozhodnutie žalobcovi určilo právnika
na podanie správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PPZ - HCP -
BB8-51-015/2018-AV zo dňa 27.09.2018, vo veci zaistenia a na prípadné podanie kasačnej sťažnosti a
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2018 a je vykonateľné dňa 31.10.2018.

5. Správny súd zistil z administratívneho spisu, že žalobca podal na poštovú prepravu žalobu voči
žalovanému dňa 31.10.2018.

6. Správny súd konštatuje, že žalobca požiadal pred podaním žaloby na správny súd, Centrum právnej
pomoci, o ustanovenie advokáta podľa zákona č.327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám
v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č.586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č.455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov

v znení zákona č.8/2005 Z. z., a preto sa na neho vzťahuje ustanovenie § 71 ods.2 SSP, podľa
ktorého, ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta
podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú
lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.

7. Správna žaloba žalobcu voči žalovanému bola teda podaná včas.

8. K žalobe sa vyjadril žalovaný vyjadrením zo dňa 13.11.2018, doručeným správnemu súdu dňa
21.11.2018, a v ktorom uviedol, že dňa 27.09.2018 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-49-002/2018-AV bolo na
OCP PZ Trenčín začaté konanie o administratívnom vyhostení podľa ustanovenia § 77 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov, s poukazom na ustanovenie § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov,
nakoľko účastník konania má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Dňa 27.09.2018 OCP
PZ Trenčín vydalo pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-49-013/2018-AV rozhodnutie o administratívnom vyhostení
účastníka konania z územia Slovenskej republiky a zároveň mu bol podľa ustanovenia § 82 ods.
3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na
územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. Dňa 27.09.2018 bolo pod č. p.: PPZ-HCP-
BB8-51-001/2018-AV začaté konanie o zaistení cudzinca v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov. Dňa 27.09.2018 pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-49-011/2018-AV bola v súlade s ustanovením § 22
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len: „správny poriadok“),
na OCP PZ Trenčín s účastníkom konania spísaná zápisnica o podanom vyjadrení. V uvedenej zápisnici
účastník konania za prítomnosti tlmočníka z jazyka urdu do slovenského jazyka uviedol, že tlmočníkovi
v plnej miere rozumie. Na území Pakistanu a ani v žiadnej inej krajine nemá žiadne problémy pre
príslušnosť k rase, pre vierovyznanie, pre politické presvedčenie, nemá žiadne problémy s políciou,
súdmi alebo s inými orgánmi. Nezhrozí mu mučenie ani neľudské zaobchádzanie, ani trest smrti. Na
územie Pakistanu sa môže vrátiť, a taktiež do hociktorej inej krajiny, štátu sveta, ak ho príjme môže
pricestovať. Pochádza z Pakistanu, pričom pred tým ako vycestoval, tak študoval ako aj pracoval v
meste v rodinnom podniku. Z domova odišiel hlavne kvôli nedostatku peňazí. Z dôvodu úmrtia otca
musel začať pracovať, zarábal 10 EUR za deň. Chcel odcestovať do Nemecka, alebo do Francúzska,
kde chcel zarobiť peniaze pre rodinu. Cez kamaráta sa skontaktoval s prevádzačom, ktorý mu sľúbil, že
ho dostane do Nemecka, alebo do Francúzska. Z Pakistanu odišiel asi troma mesiacmi. Iránske hranice
prešiel s prevádzačom sám a po prechode týchto hraníc mu prevádzač zobral doklady, ktoré zničil.
Cestoval v kufroch v osobných vozidlách. Cez Irán cestoval sedem dní. Iránsko-turecké hranice prekročil
v skupine asi 150 osôb a po prekročení hranice ho čakala dodávka, ktorá ho doviezla do nejakého
domu, kde bol asi dva dni, v Turecku ho naložili do autobusu a pred nástupom dostal občiansky preukaz
Turecka z vymyslenými údajmi. Po príjazde do mesta Istanbulu ho prevádzač odovzdal nejakej osobe a
následne mu odobrali turecký preukaz. Hraničný prechod z Tureckom prekročil v skupine 40- tich osôb,
pešo v noci. Asi pred týždňom bol prevezený s ďalšími 4 osobami k turecko - bulharským hraniciam.
O aké mesto sa jednalo nevedel uviesť. V lese počkal jeden deň a v noci za pomoci prevádzača s
pristaveným rebríkom, sa dostal do priestoru návesu kamióna, kde bolo odstavených viac kamiónov. Do
návesu vstúpil dňa 20.09.2018, jednalo sa o náves v ktorom ich zadržala polícia Českej republiky. Všetky
hranice prechádzal nelegálne. Ako cieľovú krajinu uviedol Spolkovú republiku Nemecko. Uviedol, že sa
chce vrátiť do domovskej krajiny, že nemá finančné prostriedky na vycestovanie zo Slovenskej republiky,
že v Slovenskej republike a ani v žiadnej krajine zatiaľ o azyl nežiadal. Rovnako nežiadal o asistovaný
dobrovoľný návrat cestou medzinárodnej organizácie pre návrat IOM. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie
§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov neukladá policajtovi povinnosť ale oprávnenie zaistiť
štátneho príslušníka tretej krajiny, správny orgán v konaní zvažoval okrem vyššie uvedených skutočností
aj účelnosť, efektívnosť a dobu zaistenia. Ohľadom posúdenia účelnosti a efektívnosti zaistenia sa
žalovaný odvoláva na stanovisko pod č. PPZ-HCP-ME-2018/002118-180 zo dňa 27.09.2018.
Efektívnosť spočíva hlavne v bezproblémovom odovzdaní účastníka konania v konkrétnom čase za
prítomnosti orgánu Policajného zboru. Týmto sa dosiahne riadne a fyzické odovzdanie účastníka
konania a zabezpečí sa jeho odchod z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza neoprávnene,
a ktoré by nezaistením nebolo možné. Efektívnosťou a účelnosťou zaistenia je aj ochrana záujmov
Slovenskej republiky vo vzťahu k nelegálnosti pobytu a povinnosťou odovzdania účastníka konania na
územie domovského štátu resp. krajiny s posledným pobytom za prítomnosti orgánu Policajného zboru
Slovenskej republiky. Z dôvodu, ak by nebol účastník konania zaistený, zotrval by neoprávnene na území
Slovenskej republiky a k tomu bez platného cestovného dokladu a finančných prostriedkov. Do uvedenej
doby je preto potrebné zaistenie účastníka konania, ktoré správnemu orgánu priamo vyplýva zo zákona
o pobyte cudzincov a je potrebné z dôvodu, že odovzdanie účastníka konania prebieha prostredníctvom

Policajného zboru. Na základe správnej úvahy sa správny orgán dostatočne zaoberal a vykonal všetky
úkony a opatrenia, aby bola splnená podmienka efektívnosti a účelnosti zaistenia účastníka konania.
Žalovaný uviedol, že správny orgán sa v konaní zaoberal otázkou reálneho predpokladu realizácie
administratívneho vyhostenia účastníka konania.
Posudzoval túto otázku vo vzťahu k osobe, štátnej príslušnosti účastníka konania, ako aj štátu pobytu.
Preverovaním bolo zistené, že vyhostenie účastníka konania je reálne. V tomto sa správny orgán
opiera o vyššie uvedené informácie získané prostredníctvom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov, ktorý je príslušný na realizáciu výkonu trestu vyhostenia. To znamená, že v prípade účastníka
konania je možné reálne vykonať administratívne vyhostenie. V stanovisku Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov Medveďov sa uvádza, že predpokladaná doba zaistenia potrebná na vykonanie všetkých
úkonov spojených s výkonom a realizáciou vyhostenia cudzinca je asi šesť mesiacov. Účastník konania
bol oboznámený, že bude odovzdaný na územie domovského štátu, resp. krajiny s posledným pobytom.
Poukazoval na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, štátny príslušník
tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný
útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny,
pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek
vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho
príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že Štátny príslušník tretej krajiny dostatočne
nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom
celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno
predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom
vydania rozhodnutia o zaistení.
Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná
doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj
zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu účastníka
konania na územie domovského štátu resp. krajiny s posledným pobytom, ktoré vykoná iný útvar
Policajného zboru. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle § 90 ods. 1
písm. d) zákona o pobyte cudzincov a skúmať, či trvá účel zaistenia. Správny orgán pri stanovení dĺžky
doby zaistenia určil konkrétnu dobu zaistenia.
Žalovaný zdôraznil, že počas konania o zaistení účastníka konania sa správny orgán zaoberal aj
otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania v zmysle v článku 8 ods. 1
Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov
číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z.. Správny orgán práva účastníka konania vyplývajúce z čl. 8
ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd neupiera a plne ich
rešpektuje. Účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne záväzky, nemá k nej žiadne
väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území. Správny orgán rešpektoval súkromný a rodinný
život účastníka konania a konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za negatívny
následok na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii, pretože účastník konania sa nachádza na území
Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu, bez víz či povolenia na pobyt,
bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, ktorými by
si vedel zabezpečiť svoju existenciu a pobyt na území Slovenskej republiky.

V rámci konania sa žalovaný zaoberal otázkou potreby obmedzenia osobnej slobody formou zaistenia
účastníka konania tak, ako vyplýva z čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
kedy túto osobu možno obmedziť iba zo zákonných dôvodov, ktorými v tomto prípade je realizácia trestu
vyhostenia. Formálnym podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení sú zákonné dôvody uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Podkladom je vykonateľné rozhodnutie OCP PZ Trenčín zo dňa
27.09.2018 pod PPZ-HCP-BB8-49-013/2018-AV, a preto je potrebné, aby policajný útvar mal účastníka
konania vo fyzickej dispozícii pre potrebu výkonu administratívneho vyhostenia

V rámci konania sa žalovaný zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia s poukazom na ustanovenie § 89
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov s tým, že uviedol, že žalobca nesplnil podmienku podľa ustanovenia
§ 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške
podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov. Taktiež je zrejmé, že účastník konania nie je schopný si zabezpečiť
primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej
republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Predchádzajúcim pobytom a životom
v inej krajine, resp. v krajine pôvodu si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho

ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie a jeho
pobytu. Pri vykonanej prehliadke cudzinca bolo zistené, že nedisponuje žiadnou finančnou hotovosťou.
Existuje tu reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať nelegálne a neoprávnene, pretože nemá platný
cestovný doklad, nemá platné vízum, nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú
medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom a jeho totožnosť
nie je možné zistiť. Pri zaoberaní sa inými normatívnymi prostriedkami na dosiahnutie účelu sa správny
orgán opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že účastník konania nemá žiadne finančné prostriedky,
ktorými si vie zabezpečiť vhodné ubytovanie pre seba, čo by mohlo mať za následok ujmu účastníkovi
konania na verejný poriadok a zdravie. Bez uvedených základných potrieb a dostatočných finančných
prostriedkov sa účastník konania môže dostať do stavu núdze, či už sociálnej, hmotnej, finančnej alebo
aj protiprávnej, čo nebude prospievať bytiu a životu účastníka konania na území Slovenskej republiky.
Účastník konania má byť bez zbytočného odkladu odovzdaný do krajiny v zmysle § 77 ods. 1, ktorou je
domovský štát resp. krajina s posledným pobytom.

Žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. 11.US 264/09-81 zo dňa
19.10.2010 je uvedené, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii
osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu
je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým
spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská
právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však
neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť
vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že
pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania
nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“.
Žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sza/16/2016 : „ Pri
posudzovaní existencie rizika úteku a vyplývajúcej potreby zaistenia sa musí zohľadniť odmietnutie
vstupu na hranici, existencia záznamu v SIS, chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, absencia
spolupráce a ďalšie relevantné náznaky/kritériá. Avšak aj v prípade prítomnosti uvedených indikátorov,
tieto neodôvodňujú nevyhnutne opatrenie zaistenia per se. Vyššie uvedený zoznam kritérií by sa mal
vziať do úvahy ako prvok pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie. Často kombinácia niekoľkých
z vyššie uvedených kritérií poskytne základ pre oprávnený predpoklad „rizika úteku". Vyžaduje sa
individuálne posúdenie každého prípadu, pričom dôležitým faktorom môže byť práve správanie zaistenej
osoby v čase od vstupu na územie niektorého z členských štátov Európskej únie“.
Žalovaný má za to, že v prípade žalobcu, je opäť útek najpravdepodobnejšia eventualita. Žalovaný
spĺňa viacero kritérií z citovaného rozsudku.

Žalovaný má za to, že v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil účelnosť, efektívnosť a dĺžku
zaistenia, ktorú posudzoval vo vzťahu k osobe a štátnej príslušnosti účastníka konania. Za týmto
účelom požiadal o informáciu ÚPZC Medveďov, ktorý je príslušný na realizáciu výkonu administratívneho
vyhostenia.

K posúdeniu účelnosti a efektívnosti zaistenia vydal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov, stanovisko pod č. PPZ-HCP- ME-2018/002118-180 zo dňa 27.09.2018. Na základe
uvedeného stanoviska, ktoré považuje OCP PZ Trenčín za viac ako dostatočné sú vymenované úkony,
ktoré je potrebné vykonať so žalobcom k realizácii výkonu administratívneho vyhostenia. Účelnosť
zaistenia správny orgán posudzoval vo vzťahu k výkonu administratívneho vyhostenia z územia
Slovenskej republiky tak, ako je uvedené vyššie. To znamená, že účel zaistenia bude naplnený.
Žalovaný poukazuje ďalej na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.4.2011):
„Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné
pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný
Správny orgán sa zaoberal aj uvedenou podmienkou pre zaistenie účastníka konania a konštatuje, že
s poukazom na realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 27.09.2018 pod č.
p.: PPZ-HCP-BB8-49-013/2018-AV, je zaistenie účastníka konania účelné.
Efektívnosť spočíva hlavne v bezproblémovom odovzdaní účastníka konania v konkrétnom čase za
prítomnosti orgánu Policajného zboru. Týmto sa dosiahne riadne a fyzické odovzdanie účastníka
konania a zabezpečí sa jeho odchod z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza neoprávnene,

a ktoré by nezaistením nebolo možné. Efektívnosťou a účelnosťou zaistenia je aj ochrana záujmov
Slovenskej republiky vo vzťahu k nelegálnosti pobytu a povinnosťou odovzdania účastníka konania na
územie domovského štátu resp. krajiny s posledným pobytom za prítomnosti orgánu Policajného zboru
Slovenskej republiky. Z dôvodu, ak by nebol účastník konania zaistený, zotrval by neoprávnene na území
Slovenskej republiky a k tomu bez platného cestovného dokladu a finančných prostriedkov. Do uvedenej
doby je preto potrebné zaistenie účastníka konania, ktoré správnemu orgánu priamo vyplýva zo zákona
o pobyte cudzincov a je potrebné z dôvodu, že odovzdanie účastníka konania prebieha prostredníctvom
Policajného zboru. Na základe správnej úvahy sa správny orgán dostatočne zaoberal a vykonal všetky
úkony a opatrenia, aby bola splnená podmienka efektívnosti a účelnosti zaistenia účastníka konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalovaný navrhuje, aby správny súd v zmysle § 229 SSP, predmetnú
žalobu zamietol.

9. Správny súd ako vecne a miestne príslušný v zmysle ustanovení § 10 a § 13 ods. 3 SSP, preskúmal
vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a
riadiac sa ustanovením prvej vety § 228 SSP, do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie
na pojednávanie nariadené na deň 30.11.2018 bolo z dôvodu dodržania zákonnej lehoty ustanovenej
v ustanovení § 228 SSP, zástupcovi žalobcu, ako aj žalovanému, doručené elektronickou poštou. Na
pojednávanie sa dostavila sa zástupkyňa žalobcu. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil a ktorý
svoju neúčasť písomne ospravedlnil podaním zo dňa 23.11.2018, doručeným správnemu súdu dňa
26.11.2018, s tým, že žiadal, aby správny súd rozhodol v jeho neprítomnosti. Správny súd z tohto
dôvodu, v súlade s ustanovením § 114 SSP vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného.
Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a
dôvodov podanej žaloby (ustanovenie § 226 SSP), dospel k záveru že správna žaloba nie je dôvodná,
a preto ju zamietol v zmysle ustanovenia § 229 SSP.

10. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

11. Správny súd mal v konaní zistené z administratívneho spisu, že žalobca bol žalovaným
administratívne vyhostený rozhodnutím pod č. p.: PPZ-HCP-BB8-49-013/2018-AV zo dňa 27.09.2018,
podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a súčasne mu bol podľa ustanovenia
§ 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov a podľa ustanovenia § 83 ods. 2 písm. a)
a b) zákona o pobyte cudzincov mu neurčil lehotu na vycestovanie.

Následne žalovaný napadnutým rozhodnutím - PPZ - HCP -BB8-51-015/2018-AV zo dňa 27.09.2018,
zaistil žalobcu dňom 27.09.2018 v súlade s ustanovením § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
a podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na dobu 6 mesiacov (slovom šesť
mesiacov), t. j. do 27.03.2019, na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Súčasne žalobcu podľa
ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil do zariadenia - Útvaru policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov, čo odôvodnil najmä tým, že je nevyhnutne potrebné mať ho
k dispozícii až do doby realizácie administratívneho vyhostenia, ktorý zabezpečí Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov.

12. Žalobca namietal, že dĺžka zaistenia stanovená na šesť mesiacov je neprimerane dlhá a zároveň nie
je náležíte odôvodnená konkrétnymi dôvodmi a úkonmi, ktoré je potrebné v prípade žalobcu vykonať za
účelom administratívneho vyhostenia žalovaného. Považuje ho za zásah do jeho základných ľudských
práv, a to najmä slobody pohybu, považuje za nedôvodný.

13. Žalobca namietal, že odôvodnenie dĺžky zaistenia nemožno považovať za náležité a postačujúce. V
zmysle uvádzanej súdnej judikatúry bol žalovaný povinný náležite odôvodniť prečo stanovil dĺžku doby
zaistenia žalobcu práve na šesť mesiacov. Žalobca považuje stanovisko ÚPZC Medveďov za strohé,
spočívajúce v vo všeobecnom odporučení dĺžky zaistenia a nepovažuje to za správne a postačujúce.
Poukazoval na judikatúru všeobecných súdov, s tým, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je
potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia a odvolával sa na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10Sza/4/2012 a 1 Sza/4/2015.

14. Žalobca považuje absenciu odôvodnenia dĺžky zaistenia za podstatnú vadu rozhodnutia
ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia.

15. Podľa § 32 ods. 1, zákona č. 71/1967 Zb. zákona o správnom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za
tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania.

16. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

17. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

18. Podľa § 71 ods.1 SSP, ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne
delikty (ďalej len „správny delikt“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia,
tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo
veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie,
verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov.

19. Podľa § 71 ods. 23 SSP, ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci
o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného
rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.

20. Podľa § 206 ods. 2 SSP, žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou
uvedenou v § 50 ods.2.

21. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

22. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

23. Podľa § 206 ods. 5 SSP, správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne
zmenili okolnosti veci.

24. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

25. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

26. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.

27. Podľa § 222 SSP, účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 45
ods. 1 a § 46 .

28. Podľa § 223 SSP, žalobcom je fyzická osoba, ktorá je alebo bola zaistená.

29. Podľa § 224 SSP, žalovaným je policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, o predĺžení zaistenia alebo
o predĺžení lehoty zaistenia podľa osobitného predpisu.

30. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.

31. Podľa § 225 ods. 2, správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia, a to aj opakovane. Ak
správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov
podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej
žalobe nadobudlo právoplatnosť.

32. Podľa § 225 ods. 3 SSP, Správna žaloba sa podáva žalovanému.

33. Podľa § 227 SSP, ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od
jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.

34. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

35. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona č.404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), na účely tohto
zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v
rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

36. Podľa § 77 ods. 1 prvej vety zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie
policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej
republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho
vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník
tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom
má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom
vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V
rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov,
ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

37. Podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený predviesť cudzinca na policajný
útvar v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení, s konaním o zákaze vstupu, s konaním o
zamietnutí vstupu, s výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení, s konaním podľa osobitného
predpisu, s konaním o zaistení alebo s výkonom trestu vyhostenia.

38. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

39. Podľa § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar neurčí v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno predpokladať, že štátny príslušník tretej
krajiny ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, najmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť.

40. Podľa § 83 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar neurčí v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie, ak možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť
podľa § 88.

41. Podľa § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu
na vycestovanie.

42. Podľa § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný
cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.

43. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

44. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

45. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

46. Podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, priestupku na úseku pobytu sa dopustí
štátny príslušník tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

47. Podľa článku 6 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, na plánovaný pobyt na území členských štátov,
ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180-dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180
dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať
tieto podmienky:

a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá:
- jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia
členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť;
- musel byť vydaný počas posledných 10 rokov;
b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 (1), s
výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza;
c) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky na živobytie na
dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej
ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom;
d) nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v SIS upozornenie na účely odopretia vstupu;
e) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo
medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo
vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.

Podľa ČI. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Právo na slobodu a bezpečnosť):
(1) Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
(2) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu
na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
(3) Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil
prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

48. Žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa ustanovenia § 22 ods.1 správneho poriadku zo
dňa 27.09.2018, za prítomnosti tlmočníka z jazyka urdu do slovenského jazyka uviedol, že na území
Pakistanu, a ani v žiadnej inej krajine nemá žiadne problémy pre príslušnosť k rase, pre vierovyznanie
a politické presvedčenie, nemá žiadne problémy s políciou, súdmi alebo s inými orgánmi. Nehrozí
mu mučenie ani neľudské zaobchádzanie, ani trest smrti. Na územie Pakistanu sa môže vrátiť, a
taktiež do hociktorej inej krajiny, štátu sveta, ak ho príjme môže pricestovať. Pochádza z Pakistanu,

pričom pred tým ako vycestoval, tak študoval, ako aj pracoval v meste v rodinnom podniku. Z domova
odišiel hlavne kvôli nedostatku peňazí. Z dôvodu úmrtia otca musel začať pracovať, zarábal 10 EUR
za deň. Chcel odcestovať do Nemecka, alebo do Francúzska, kde chcel zarobiť peniaze pre rodinu.
Prostredníctvom kamaráta sa skontaktoval s prevádzačom, ktorý mu sľúbil, že ho dostane do Nemecka,
alebo do Francúzska. Z Pakistanu odišiel asi troma mesiacmi. Iránske hranice prešiel s prevádzačom
sám. Žalobca nevedel hodnoverným spôsobom preukázať oprávnenosť pobytu na území Slovenskej
republiky a Schengenského priestoru, a tak vzniklo podozrenie z neoprávneného pobytu na území
Slovenskej republiky a Schengenského priestoru a zároveň podozrenie z priestupku podľa ustanovenia §
118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a súčasne z porušenia čl. 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb
osôb cez hranice (ďalej len: „Kódexu schengenských hraníc“) s poukazom na Nariadenie Rady (ES) č.
539/2001 zo dňa 15. marca 2001, uvádzajúce zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať
víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení
od tejto povinnosti, pričom na účastníka konania ako na štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej
republiky sa vzťahuje vízová povinnosť.

49. Žalobca bol právoplatne administratívne vyhostený rozhodnutím dňa 27.09.2018 pod č. p.: PPZ-
HCP-BB8-49-013/2018-AV podľa ustanovenia § 82 ods. 1písm. b) a súčasne mu bol podľa ustanovenia
§ 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov.

50. Žalovaný má podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, oprávnenie zaistiť
štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu
vyhostenia.

51. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zaistil žalobcu dňom 27.09.2018.

52. Žalovaný ako správny orgán posudzoval účelnosť, efektívnosť a dobu zaistenia, vo vzťahu k osobe
a štátnej príslušnosti účastníka konania. Za týmto účelom požiadal o informáciu Útvar policajného
zaistenia pre cudzincov v Medveďove, ktorý je príslušný na realizáciu výkonu administratívneho
vyhostenia a ktorý sa vyjadril k posúdeniu účelnosti a efektívnosti zaistenia v stanovisku pod č. PPZ-
HCP-ME-2018/0021 18-180 zo dňa 27.09.2018 s tým, že uviedol, že predpokladaná doba zaistenia
potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s výkonom a realizáciou vyhostenia žalobcu je
šesť mesiacov, a to z dôvodu, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove po zaistení
osoby pristupuje ku krokom, smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, a to vyplnenie
osobného dotazníka potrebného pre príslušný Zastupiteľský úrad Pakistanskej islamskej republiky so
sídlom vo Viedni a podanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu na Ministerstvo
zahraničných vecí a Európskych záležitostí v Bratislave, prípadne prebieha zisťovanie jeho totožnosti
prostredníctvom NU Interpol Bratislava. Predmetné úkony sú teda časovo náročné, preto bol žalobca
zaistený na dobu 6 mesiacov (slovom šesť mesiacov).

53. Správny súd je toho názoru, že žalovaný posudzoval účelnosť zaistenia s poukazom na
realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 27.09.2018 pod č. p.: PPZ-HCP-
BB8-49-013/2018-AV, z územia Slovenskej republiky.

54. „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je
potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne
možný“ (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011).

55. Žalovaný tvrdí, že vyššie uvedeným účelným postupom, tak dosiahne riadne a fyzické odovzdanie
účastníka konania a zabezpečí sa jeho odchod z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza
neoprávnene, a ktoré by inak nebolo možné. Efektívnosťou a účelnosťou zaistenia je aj ochrana záujmov
Slovenskej republiky vo vzťahu k nelegálnosti pobytu a povinnosťou odovzdania účastníka konania na
územie domovského štátu resp. krajiny s posledným pobytom za prítomnosti orgánu Policajného zboru
Slovenskej republiky. Z dôvodu, ak by nebol účastník konania zaistený, zotrval by neoprávnene na území
Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a finančných prostriedkov. Do uvedenej doby
je preto potrebné zaistenie účastníka konania, ktoré správnemu orgánu priamo vyplýva zo zákona o

pobyte cudzincov a je potrebné z dôvodu, že odovzdanie účastníka konania prebieha prostredníctvom
Policajného zboru.

56. Správny súd konštatuje, že žalovaný vychádzal zo zisteného skutkového stavu, a to, že žalobca
na území Slovenskej republiky nemá udelený žiadny druh pobytu, nie je žiadateľom o azyl na území
Slovenskej republiky, nemá žiadny cestovný doklad ani finančné prostriedky na živobytie a ani na
vycestovanie, že jeho totožnosť nie je možné zistiť, že mu nehrozí mučenie ani neľudské zaobchádzanie,
ani trest smrti a že na územie Pakistanu sa môže vrátiť. Žalobca nemá území Slovenskej republiky
žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území, nebola
mu spôsobená žiadna ujma, ktorá by mala za negatívny následok na jeho živote, zdraví a sociálnej
existencii.

57. Žalovaný postupoval v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle
ktorého, má oprávnenie zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny, a to z hľadiska účelnosti, efektívnosti
a doby zaistenia.

58. Podľa názoru správneho súdu, sa žalovaný dostatočne vecou zaoberal a vykonal všetky úkony
a opatrenia, aby bola splnená podmienka efektívnosti a účelnosti zaistenia účastníka konania, riadne
sa zaoberal otázkou reálneho predpokladu realizácie administratívneho vyhostenia žalobcu, najmä
z hľadiska jeho efektívnosti a účelnosti, spočívajúcej hlavne v jeho bezproblémovom odovzdaní v
konkrétnom čase za prítomnosti orgánu Policajného zboru a ktorý posudzoval túto otázku vo vzťahu k
osobe, štátnej príslušnosti účastníka konania, ako aj štátu pobytu. Žalovaný vychádzal zo stanoviska
Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, v ktorom je uvedené, že predpokladaná doba
zaistenia potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s výkonom a realizáciou vyhostenia
cudzinca je asi šesť mesiacov. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že ak by nebol
účastník konania zaistený, zotrval by neoprávnene na území Slovenskej republiky, bez platného
cestovného dokladu, bez víz či povolenia na pobyt, bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných
prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, ktorými by si vedel zabezpečiť svoju existenciu a pobyt na
území Slovenskej republiky, pričom existuje reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať nelegálne, a
preto do uvedenej doby je preto potrebné zaistenie účastníka konania.

59. Žalovaný teda vykonal všetky úkony a opatrenia, aby bola splnená podmienka efektívnosti a účelnosti
zaistenia účastníka konania, čím sa dosiahne riadne a fyzické odovzdanie žalobcu a zabezpečí sa jeho
odchod z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza neoprávnene, a ktoré by inak nebolo možné.

60. Správny súd podotýka, že presná doba zaistenia, sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí
od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu
fyzickému odovzdaniu účastníka konania na územie domovského štátu resp. krajiny s posledným
pobytom, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru, a preto považuje dobu zaistenia žalobcu, ktorá bola
stanovená na šesť mesiacov, za primeranú a žalovaným dostatočne odôvodnenú.

61. Žalovaný však počas celej doby zaistenia bude postupovať v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o
pobyte cudzincov a bude skúmať, či trvá účel zaistenia.

62. Správny súd dospel k záveru, že námietky žalobcu sú nedôvodné, žalovaný dostatočne
zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil, vykonal úkony smerujúce k vyhosteniu
príslušníka tretej krajiny v požadovanom rozsahu, pričom postupoval v súlade so správnym poriadkom
a ostatnými platnými zákonmi, ako aj Ústavou Slovenskej republiky a teda neporušil žiadne ustanovenie
zákona, a neboli porušené ani žiadne práva žalobcu vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992
Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

63. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je
ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

64. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhosti
teľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu
možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len
formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Vzťahom medzi zaistením a
jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a
Agnissan v. Denmark. Ústavný súd Slovenskej republiky navyše poukázal aj na prípady rozhodované
Nejvyšším správním soudem Českej republiky, napr. na rozsudok č. k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.
k. 2As 80/2009-66.

65. Zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby,
proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Pre začiatok konania o
reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 pís. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia
Slovenskej republiky a v danej veci existuje právoplatné rozhodnutie zo dňa 27.09.2018 č. PPZ-HCP-
BB8-49-013/2018-AV, s uloženým zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky a členských štátov
únie na dobu dvoch rokov. Zaistenie je teda inštitútom priamo slúžiacim výkonu administratívneho
vyhostenia cudzinca.

66. O trovách žalobcu rozhodol súd v zmysle ust. § 167 S.s.p. s poukazom na výsledok konania, keď
žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, náhradu trov konania mu nepriznal.

67. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m) a ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti
tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d) SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b) sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 SSP).

Podľa § 440 SSP:
(1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 S.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 24. 1. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.