Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Bratislava
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Blanka Malichová
Oblasť právnej úpravy – Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/105/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201640
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018201640.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: S.
D., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Z. islamskej republiky, trvale bytom F., Z., Z. islamská republika,
bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený
Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej
polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície
Policajného zboru Trenčín, Jilemnického 2, 911 01 Trenčín, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia
zo dňa 31.10.2018, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BB8-50-015/2018-AV zo dňa
27.09.2018, takto
r o z h o d o l :
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Včas podanou žalobou zo dňa 31.10.2018, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, S.s.p.,
doručenou dňa 21.11.2018 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne
príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1, zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a nariadenia jeho
bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, §
46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), ust. § 88 ods.
1 pís. b/ a § 88 ods. 4, zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“). Vecnú stránku
nachádzal v riadnom neodôvodnení doby jeho zaistenia, čo považoval za podstatnú vadu konania, ktorá
ako esenciálna zložka inštitútu zaistenia ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia. Na podporu svojich
tvrdení poukázal na znenie ust. § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC, rozsudky NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012, sp.zn.
1Sza/4/2015 a rozsudok Mestského súdu v Prahe sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011. Nenáležité a
nepostačujúce odôvodnenie času nevyhnutne potrebného na jeho zaistenie videl v najmä konštatovaní
žalovaného, že zabezpečenie vydania náhradného cestovného dokladu môže trvať aj šesť mesiacov,
správnemu orgánu prízvukoval povinnosť zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia,
dobu zaistenia považoval za určenú povrchne, bez uvedenia konkrétnych dôvodov a úkonov, ktoré je v
jeho prípade, potrebné za účelom jeho administratívneho vyhostenia vykonať.
2. Vo vyjadrení k žalobe, žalovaný za nedôvodné označil námietky žalobcu týkajúce sa nedostatočnosti
úkonov ktoré vykonal za účelom vyhostenia žalobcu, uviedol že skutkový stav zistil dostatočne, úkony
vykonal v požadovanom rozsahu a v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil aj záver o tom, že
výkon jeho administratívneho vyhostenia môže trvať aj šesť mesiacov. Poukázal na Nález Ústavného
súdu SR č.k. II ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, na rozsudok NS SR sp.zn. 1Sza 16/2016 a vyslovil
presvedčenie aj o tom, že v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil účelnosť, efektívnosť a aj
dĺžku zaistenia, ktorú posudzoval vo vzťahu k osobe a štátnej príslušnosti žalobcu, pričom postupoval
podľa informácie ÚPZC Medveďov zo dňa 27.09.2018 č. PPZ-HCP-ME-2018/002118-180, ktorú
považoval za viac ako dostatočnú a v ktorej sú vymenované úkony potrebné k realizácií výkonu
administratívneho vyhostenia žalobcu.
3. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.
4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.)
preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do sedem dní nariadil vo veci pojednávanie, na
ktorom po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov
podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol
(ust. § 229 S.s.p.).
5. Podľa § 206 ods. 2, S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou
uvedenou v § 50 ods.2.
6. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
7. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v
čase vydania jeho rozhodnutia.
8. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne
zmenili okolnosti veci.
9. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.
10. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
11. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.
12. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní
od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia.
13. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni
od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.
14. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.
15. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 27.09.2018, č. PPZ-HCP-BB8-50-015/2018-AV, právne
odôvodneným ust. § 77 ods. 1, § 79 ods. 1, 82 ods. 1 písm. b/, § 83 ods. 2 písm. a/ a b/, § 84 ods. 1 a/ a
d/, § 88 ods. 1 písm. b/, ods. 4 a 5, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, § 90 ods. 1 pís. d/, § 118 ods. 1 pís. a/ zákona
o pobyte cudzincov (ďalej len ZoPC) a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
žalovaný skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil odovzdaním žalobcu dňa 27.09.2018 príslušníkmi
polície Českej republiky, z dôvodu jeho neoprávneného pobytu, späť na územie Slovenskej republiky.
Z obsahu spisu a žiadosti o prevzatie žalobcu, pod číslom KRPP-108992/ČJ-2018-150026 zo dňa
27.09.2018, ktoré predložila polícia Českej republiky bolo zistené, že žalobca dňa 25.09.2018 v úkryte
na ložnej ploche nákladného automobilu vstúpil na územie Slovenskej republiky z územia Maďarskej
republiky, bol kontrolovaný a zadržaný hliadkou polície Českej republiky, pričom nevedel preukázať
svoju totožnosť ani oprávnenie na pobyt. Jeho cieľovou krajinou bola Spolková republika Nemecko.
Preverovaním v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že na území Slovenskej
republiky nemá udelený žiadny druh pobytu a nie je ani žiadateľom o azyl a dňa 27.09.2018 bolo
na OCP PZ Trenčín, pod č.p.: PPZ-HCP-BB8-48-002/2018-AV, začaté konanie o administratívnom
vyhostení podľa § 77 ods. 1 ZoPC s poukazom na ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.
16. Dňa 27.09.2018 bola v súlade s ust. § 22 Správneho poriadku, na OCP PZ Trenčín spísaná
zápisnica o podanom vyjadrení č.p.: PPZ-HCP-BB8-48-011/2018-AV, do ktorej žalobca za prítomnosti
tlmočníka z jazyka urdu uviedol, že na území Pakistanu a ani v inej krajine nemá žiadne problémy pre
príslušnosť k rase, vierovyznaniu, či politickému presvedčeniu, nemá žiadne problémy s políciou, súdmi
alebo s inými orgánmi, nezhrozí mu mučenie ani neľudské zaobchádzanie a ani trest smrti a môže sa
tam bez problémov vrátiť a tiež cestovať do hociktorej inej krajiny. Z Pakistanu, odišiel z ekonomických
dôvodov za bratom, ktorý žije v utečeneckom tábore v Nemecku, ten mu vybavil prevádzača, ktorý aj
jeho previedol do Nemecka. Žalobca najskôr odišiel do mesta Kweta a následne do Panjkur v Pakistane,
kde čakal prevádzač, ktorý ho v dodávke previezol cez pakistansko-iránsku hranicu, no v Iráne ich
zastavila polícia, ktorá ich deportovala späť do Pakistanu. Päť mesiacov bol doma a potom sa rozhodol
odísť znova, šiel do mesta Panjkur a odtiaľ za pomoci prevádzača do Iránu, kde bol asi 10 dní. Následne
išiel do Turecka, hraničný prechod prekročili pešo v noci, v skupine 40- tich osôb, ďalej sa presunul do
Istanbulu, kde kontaktoval známych, za ktorými vycestoval. Asi pred piatimi mesiacmi sa rozhodol odísť
cez Grécko do Európy. V Grécku bol zadržaný políciou a následne bol deportovaný do Turecka, kde bol
asi dva mesiace a znova sa rozhodol odísť do Európy. Pred trinástimi dňami kontaktoval prevádzača,
s ktorým odišiel do mesta Axaray v Turecku, odtiaľ do mesta Enderna a odtiaľ sa loďou dostal
až do Grécka. Počas celej doby cestoval v skupine. Dostal sa do oblasti, ktorá sa nazýva Afganpark,
prevádzač mu tvrdil že sa nachádza v Srbsku a ponúkol mu, že ho vyšle do Nemecka. Dňa 20.09.2018
sa pristaveným rebríkom dostal do priestoru návesu kamióna, v ktorom ho zadržala polícia Českej
republiky. Všetky hranice prechádzal nelegálne, bez cestovného pasu, ktorý nikdy nevlastnil. Ako cieľovú
krajinu uvádzal Spolkovú republiku Nemecko. Uviedol, že by sa do domovskej krajiny vrátil, ale nemá
finančné prostriedky na vycestovanie. V žiadnej krajine, ani v SR, zatiaľ o azyl nežiadal a nežiada ani o
asistovaný dobrovoľný návrat cestou medzinárodnej organizácie pre návrat lOM. Správny orgán uviedol,
že uvedeným konaním bol naplnený dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b/
ZoPC, nakoľko žalobca má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Dňa 27.09.2018 OCP
PZ Trenčín vydalo pod č.p.: PPZ-HCP-BB8-48-013/2018-AV rozhodnutie o administratívnom vyhostení
žalobcu z územia Slovenskej republiky a zároveň mu bol podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov
na dobu dvoch rokov a v zmysle § 83 ods. 2 písm. a/ a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov mu nebola
určená lehota na vycestovanie. Žalobca bol zaistený na dobu šesť mesiacov, pretože je potrebné, aby
ho mal správny orgán vo fyzickej dispozícii do doby realizácie administratívneho vyhostenia. Na základe
toho správny orgán prihliadal na informáciu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove
zo dňa 27.09.2018 pod č.p.: 2018/002118-180, ktorý zabezpečuje vyhostenie, ako aj na skutočnosť,
že žalobca nemá žiadny cestovný doklad ani finančné prostriedky na vycestovanie a jeho totožnosť
nie je možné zistiť. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť,
pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov,
ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu
účastníka konania na územie domovského štátu resp. krajiny s posledným pobytom, ktoré vykoná iný
útvar Policajného zboru. Žalovaný konštatoval, že počas celej doby zaistenia bude postupovať v zmysle
§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a skúmať, či trvá účel zaistenia.
17. V rámci konania sa správny orgán zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia v zmysle ust. § 89 ods. 1
zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienku podľa § 89 ods. 3 ZoPC,
pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške danej ust. § 6 zákona o pobyte cudzincov.
Je zrejmé, že žalobca nie je schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne
primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie
pobytu pre seba. Predchádzajúcim pobytom a životom v inej krajine, resp. v krajine pôvodu si nevytvoril
dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území SR, čo vyplýva z jeho
súčasnej finančnej situácie a jeho pobytu. Pri vykonanej prehliadke bolo zistené, že nedisponuje žiadnou
finančnou hotovosťou a existuje reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať nelegálne a neoprávnene,
pretože nemá platný cestovný doklad, platné vízum, na území Slovenskej republiky nemá povolený
pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom a
jeho totožnosť nie je možné zistiť. Žalobca má byť bez zbytočného odkladu odovzdaný do domovského
štátu, resp. krajina s posledným pobytom.
18. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha
vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As
12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva napr. vo veci S., v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.
19. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na
tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.
20. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca (čl. 8
ods. 2 Charty základných práv a slobôd), ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1
charty). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka
konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov,
medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia
medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka
konania týka, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu,
ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.
21. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia,
vrátane jeho dĺžky. Z obsahu administratívneho spisu i z napadnutého rozhodnutia žalovaného je
preukázané, že žalovaný postupoval v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. f/ a § 88 ods. 1 písm. b/
ZoPC, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca má byť na základe jeho rozhodnutia z územia Slovenskej
republiky vyhostený. Vyhostenie by sa v tomto prípade nemohlo realizovať bez zaistenia žalobcu
z dôvodu, že cieľovou krajinou žalobcu nie je Slovenská republika a jeho útek z krajiny pôvodu
nasvedčuje tomu, že bez kontroly a dispozície s cestovným dokladom prechádzal hraničné priechody
z domovskej krajiny až do Európy a aj v rámci EÚ. Žalovaný v rozhodnutí argumentoval minimálnou
šancou na vykonanie opatrení a účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych
predpisov platných na území členských štátov schengenského priestoru, bez zaistenia žalobcu. Ak teda
žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietol neúčelnosť a neefektívnosť doby zaistenia konkrétnymi
skutkovými okolnosťami z pohľadu jeho reálnej vyhostiteľnosti, uviedol že z rozhodnutia žalovaného
nevyplývajú konkrétne okolnosti dĺžky zaistenia stanovenej práve na šesť mesiacov, správny súd
poukazuje na právoplatné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení zo dňa 27.09.2018 č. PPZ-
HCP-BB8-48-013/2018-AV, s uloženým zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky a členských
štátov únie na dobu dvoch rokov a inštitút priamo výkonu slúžiaci, ktorým je zaistenie. Žalovaný
vychádzal zo stanoviska Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, v ktorom je uvedené,
že predpokladaná doba potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s výkonom a realizáciou
vyhostenia cudzinca je asi šesť mesiacov. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného v tom,
že ak by nebol žalobca zaistený, zotrval by neoprávnene, bez platného cestovného dokladu, bez víz
či povolenia na pobyt, bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných prostriedkov a zabezpečeného
ubytovania, ktorými by si vedel zabezpečiť svoju existenciu a pobyt na území Slovenskej republiky,
pričom existuje reálne riziko, že sa bude naďalej nelegálne pohybovať, a preto do uvedenej doby je
potrebné jeho zaistenie. Tu treba zdôrazniť, že presná doba zaistenia sa určiť nedá, nakoľko je závislá
od množstva ďalších faktorov, spolupráce žalobcu a ďalších zložiek na veci participujúcich a najmä od
získania potrebných informácií a následného udelenia náhradného cestovného dokladu zastupiteľským
úradom Pakistanskej islamskej republiky vo Viedni, rýchlosť a spôsob činnosti ktorého je mimo vplyvu
žalovaného.
22. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase
rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne
rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno
uzavrieť, že závery správneho orgánu korešpondujú plne s obsahom administratívneho spisu a súd
konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v
súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013
ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s
ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky
zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré
boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený
pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval a preto súd napadnuté rozhodnutie, podľa § 229 S.s.p. potvrdil.
23. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. s poukazom na výsledok konania,
keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.
24. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák.
č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.
Poučenie:
Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto
rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ S.s.p.).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a) sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b) sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c) smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439
ods. 3 S.s.p.).
Podľa § 440 S.s.p.:
1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 S.s.p.).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/;
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.