Uznesenie – Pracovné právo ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. apríl 2018

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/11/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313223011
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1313223011.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: E.. H. I. bytom
Bratislava, F. č. 1, zastúpený JUDr. Irenou Dubravčíkovou, advokátkou v Bratislave, Slovinec č. 73, proti
žalovanému: ZEDNÍČEK SLOVAKIA, s. r. o., Bratislava, Nobelova č. 34, IČO: 44 221 819, zastúpený
spoločnosťou advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., Bratislava, Špitálska č. 10, IČO: 36 722
758, za ktorú koná JUDr. Lukáš Garčár, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o
náhradu mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
III. zo dňa 18. septembra 2014, č.k. 19 Cpr 4/2013-110, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 18. septembra 2014, č.k. 19
Cpr 4/2013-110, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 18.9.2014, č.k. 19 Cpr 4/2013-110, určil, že skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.6.2013 danou žalovaným žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy v sume 21.089,75 € spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
1.917,25 € od 21.10.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
1.917,25 € od 21.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 €
od 21.12.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 € od 21.1.2014
do zaplatenia, 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 € od 21.2.2014 do zaplatenia,
5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 € od 21.3.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 € od 21.4.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 € od 21.5.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 € od 21.6.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 € od 21.7.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 1.917,25 € od 21.8.2014 do zaplatenia, všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; žalobcovi nepriznal náhradu trov konania;
žalovanému uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť súdny poplatok v sume 1.365,--
€ na účet súdu prvej inštancie. Tým v prevažnom rozsahu vyhovel žalobe doručenej súdu prvej inštancie
dňa 30.10.2013. Ňou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
zo dňa 28.6.2013 zo strany žalovaného v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
s tým, že pracovný pomer naďalej trvá. Podaním zo dňa 22.11.2013 sa žalobca domáha aj náhrady
mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru za čas od 1.9.2013 v sume 23.007,--
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 1.9.2013 do zaplatenia, ako aj náhrady trov
konania. Žalobca pre žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.8.2008; s neskoršími
dodatkami č.1, č.2 a č.3 na dobu neurčitú na pracovnej pozícii „Key account manager“ s miestom výkonu
práce Slovenská republika. Výpoveďou zo dňa 28.6.2013 žalovaný so žalobcom rozviazal pracovný
pomer podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, výpovedná doba bola dvojmesačná

so začiatkom plynutia prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede (dňa 1.7.2013).
Rozhodnutie o organizačnej zmene žalovaný prijal dňa 20.6.2013, na základe neho zrušil pracovnú
pozíciu „Key account manager“, nemal možnosť ďalej žalobcu zamestnávať v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce a nemal možnosť ponúknuť mu inú pre neho vhodnú prácu. Nebolo
sporné, že žalobca výpoveď odmietol prevziať dňa 28.6.2013, a tak týmto dňom sa výpoveď považuje
za doručenú. Výpoveď za zamestnávateľa bola podpísaná Ing. Pavlom Koutňákom, splnomocnencom.
Žalovaný dňa 20.6.2013 udelil plnomocenstvo na dobu neurčitú (do písomného odvolania alebo
vypovedania) splnomocnencovi Ing. Pavlovi Koutňákovi „Obchodní ředitel Slovensko“, bytom Žlutá
465, Zlín, na všetky právne a iné úkony spojené so zastupovaním žalovaného ako zamestnávateľa v
pracovnoprávnych vzťahoch, individuálnych a kolektívnych vzťahov, najmä na dojednanie, podpisovanie
a vykonávanie úkonov smerujúcich k vzniku, zmene, skončeniu pracovného pomeru zamestnancov,
dojednávanie pracovnoprávnych podmienok, vyjednávanie so zástupcami zamestnancov, zastupovanie
zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancom, zástupcom zamestnancov a pod. Podaním zo dňa
28.8.2013 žalobca žalovanému oznámil, že výpoveď považuje za neplatnú z formálneho dôvodu
podľa ustanovenia § 9 ods. 1 Zákonníka práce, pretože je podpísaná Ing. Pavlom Koutňákom ako
splnomocnencom zamestnávateľa, avšak tento nebol a nie je štatutárnym orgánom zamestnávateľa a
ani zamestnancom žalovaného. Žalovaný vznikol dňa 14.6.2008, štatutárnym orgánom spoločnosti v
období od 8.6.2013 naďalej sú konatelia Bc. Jan Hanuš, Ing. Michal Žídek; konatelia spoločnosti boli
oprávnení konať samostatne. Náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru
žalobca žiadal za čas od 1.9.2013 v trvaní 12 mesiacov.

2. Nadväzne na ustanovenie § 1 ods. l, ods. 4, § 61 ods. l, ods. 2, § 62 ods. l, ods. 2, §
63 ods. l písm. b/, § 9 ods. l, ods. 2, § 10 ods. l, § 77, § 79 ods. l, ods. 2, § 134 ods. 2, ods.
4 Zákonníka práce súd prvej inštancie dôvodil, že Zákonník práce kogentným spôsobom upravuje
spôsob skončenia pracovného pomeru, pri uplatňovaní ktorého je potrebné dodržiavať formálnoprávne
a hmotnoprávne náležitosti. Výpoveď zo strany zamestnávateľa je jednostranný prejav vôle, a to i
proti vôli druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, a preto právna úprava
obsiahnutá v Zákonníku práce viaže platnosť výpovede na splnenie stanovených podmienok. Nárokov
na súde sa žalobca domáha v dvojmesačnej prekluzívnej lehote. Ing. Pavel Koutňák „Obchodní ředitel
Slovensko“ na základe splnomocnenia zo dňa 20.6.2013 nebol oprávnený konať za zamestnávateľa v
pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 9 Zákonníka práce. Nestotožnil sa s názorom žalovaného v
tom, že je potrebné odlišovať zastúpenie na základe plnomocenstva podľa § 31 Občianskeho zákonníka,
že subsidiárne postavenie Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce je priamo upravené
v ustanovení § 1 ods. 4 Zákonníka práce, že inštitút zmluvného zastúpenia umožňuje, aby v
pracovnoprávnych vzťahoch konala za zamestnávateľa tretia osoba, zo zastúpenia vznikajú práva a
povinnosti priamo zastúpenému. Súd dôvodil, že subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo
vzťahu k všeobecnej prvej časti Zákonníka práce je zakotvená v § 1 ods. 4 Zákonníka práce v tomto
znení: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka“. Táto subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka znamená,
že to, čo Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t.j. v § 1
až § 40, sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. ustanoveniami § 1 až
§ 122 Občianskeho zákonníka. V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne
úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu;
zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi
poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov,
sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z
ich funkcií určených organizačnými predpismi. Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich
zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V
písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca (§ 9 ods. 1, ods. 2
Zákonníka práce). Podľa § 20 Občianskeho zákonníka za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj
jej zamestnanci, ak je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na ich
pracovné zaradenie obvyklé. Právnická osoba v pozícii zamestnávateľa nemôže konať sama, ale v jej
mene konajú fyzické osoby. Zákonník práce priznáva spôsobilosť konať za zamestnávateľa, právnickú
osobu, len štatutárnym orgánom. V mene zamestnávateľa, právnickej osoby, sú oprávnené robiť
právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch ďalšie orgány, vedúci organizačných útvarov,
ktorí sú oprávnení vykonávať v mene zamestnávateľa právne úkony len v rozsahu svojho funkčného
oprávnenia stanoveného organizačným predpismi, zamestnanci, ktorí sú písomne poverení vykonávať v
mene zamestnávateľa určité právne úkony. Zamestnávateľ pri iných než obvyklých úkonoch môže udeliť

osobitné plnomocenstvo zamestnancovi. Podstatné na zákonnom splnomocnení zamestnanca je jeho
existujúci pracovnoprávny vzťah k zamestnávateľovi. Štatutárnym orgánom spoločnosti s
ručením obmedzeným je jeden alebo viac konateľov. V prípade, ak je konateľov viac, v mene spoločnosti
je oprávnený konať každý z nich samostatne za predpokladu, že spoločenská zmluva alebo stanovy
spoločnosti neurčujú inak. Prejav vôle štatutárneho orgánu je prejavom vôle priamo právnickej osoby, t.j.
právny úkon štatutárneho orgánu za právnickú osobu nie je zastúpením ale osobným konaním priamo
právnickej osoby. Ing. Pavel Koutňák nebol osobou oprávnenou podpísať výpoveď z
pracovného pomeru zo dňa 28.6.2013 žalobcovi v mene zamestnávateľa, teda robiť právne úkony v
pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Osobitným spôsobom v porovnaní
s Občianskym zákonníkom Zákonník práce rieši neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie zákonom
predpísanej písomnej formy. Písomná forma právneho úkonu predpokladá splnenie dvoch základných
náležitostí, a síce existenciu písomnosti a existenciu vlastnoručného podpisu. Existencia
písomnosti znamená, že obsah právneho úkonu a jeho náležitosti sú zachytené v písomnom texte listiny,
ako aj určenie osoby, ktorá takýto úkon urobila. Písomný prejav vôle musí byť súčasne podpísaný a
je platný až od momentu podpisu konajúcej osoby. Na základe uvedených skutočností súd dospel k
záveru, že uvedená výpoveď z pracovného pomeru nebola riadne podpísaná v mene zamestnávateľa
na to oprávnenou osobou, teda išlo o taký nedostatok náležitosti výpovede z pracovného pomeru, ktorý
spôsobuje jeho neplatnosť pre rozpor so zákonom.

3. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 20.5.2015, č.k. 2 CoPr
1/2015-202, rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 18.9.2014, č.k. 19 Cpr
4/2013-110, vo výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou
zo dňa 28.6.2013 danou žalovaným žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a
pracovný pomer naďalej trvá, potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Zhodne
so súdom prvej inštancie uzavrel, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná z dôvodu, že v mene
žalovaného ako zamestnávateľa rozviazal pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom žalovaného
Ing. Pavel Koutňák. Ďalej v podrobnostiach svoje rozhodnutie odôvodnil. Napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o náhrade mzdy, vo výroku o uložení poplatkovej povinnosti žalovanému a v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ale odvolací súd zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na
ďalšie konanie spolu s uvedením, ako má ďalej postupovať.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.11.2016, sp.zn. 2 Cdo
1282/2015, odmietol dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu, keď uzavrel, že prípustnosť
dovolania v rozsahu žalovaným vymedzených dovolacích dôvodov nebola daná.

5.1. V dôsledku podanej ústavnej sťažnosti žalovaným Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo
dňa 31.8.2017, č.k. I. ÚS 155/2017-75, vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom (o.i.) Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 20.5.2015, sp.zn. 2 CoPr 1/2015, porušené boli, rozsudok zrušiť a vec vrátil Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie; zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením zo
dňa 30.11.2016, sp.zn. 2 Cdo 1282/2015; Krajskému súdu v Bratislave uložil povinnosť sťažovateľovi
nahradiť trovy konania.
5.2. Podstatou ústavnej sťažnosti bola interpretácia zásadnej právnej otázky, či pre pracovnoprávne
vzťahy je prípustná aplikácia inštitútu splnomocnenia na základe subsidiárneho použitia Občianskeho
zákonníka. Nadväzne na ustanovenie § 1 ods. 4, § 9 ods. l, ods. 2 Zákonníka
práce ústavný súd dôvodil, že odvolací súd nedostatočne a
nepresvedčivo zdôvodnil vylúčenie občianskoprávneho inštitútu splnomocnenia na pracovnoprávne
vzťahy. Z pohľadu terminológie nemožno pojmovo spájať či stotožňovať poverenie so zastúpením
(splnomocnením), ide o odlišné právne inštitúty, s rozdielnymi potenciálnymi právnymi následkami,
ktoré sú upravené inými kódexmi súkromného práva. Poverenie podľa § 9 Zákonníka práce sa viaže
iba na osobu zamestnanca zamestnávateľa, pričom jeho zodpovednosť sa riadi normami pracovného
práva s výraznou ochrannou funkciou. Zastúpenie ako občianskoprávny inštitút umožňuje, aby za
zamestnávateľa mohli robiť právne úkony aj iné osoby než jeho vlastní zamestnanci, pričom vzájomné
vzťahy medzi zastúpeným a zástupcom sa riadia normami občianskeho práva. Zastúpiť sa môže nechať
zamestnanec aj zamestnávateľ, poverenie je len oprávnením zamestnávateľa (Olšovská, A.
Zastúpenie v pracovnom práve. In: Zastúpenie v súkromnom práve. Beckova edícia právne inštitúty.
Praha : C. H. Beck, 2012). Rozdielne právne následky poverenia a zastúpenia sú najmä v rozsahu

potenciálnej náhrady škody, ktorý ma poverený zamestnanec na rozdiel od splnomocneného zástupcu
zákonom obmedzený. Okrem toho sa právna úprava poverenia podľa Zákonníka práce líši od zastúpenia
podľa Občianskeho zákonníka aj v následkoch prekročenia právomocí vyplývajúcich zo splnomocnenia
(§ 10 ods. 2 Zákonníka práce contra § 33 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Označené základné
rysy oboch inštitútov vedú k záveru, že ich nemožno vnímať ako zastupiteľné inštitúty
(už vôbec nie ako totožné inštitúty), ale ako vzájomne sa doplňujúce právne prostriedky. Zastúpenie
na základe plnej moci podľa Občianskeho zákonníka dopĺňa chýbajúcu úpravu Zákonníka práce a
dotvára celkový a komplexný právny rámec konania za zamestnávateľa (Dolobáč, M. Splnomocnenie
na pracovnoprávne úkony. In: Súkromné právo, 3/2017). V prospech uvedenej interpretácie svedčí
i (historický) kontext vývoja právnej úpravy. Predchádzajúci Zákonník práce z roku 1965 upravoval
oba inštitúty ako poverenie zamestnanca, ako aj zastúpenie na základe splnomocnenia, a to taktiež s
rozdielnymi právnymi následkami, ako to je aj podľa platnej právnej úpravy. Pri prijatí nového Zákonníka
práce s účinnosťou od 1.4.2002 sa z jeho textu vylúčilo viacero inštitútov (vrátane zastúpenia),
ktoré duplicitne upravoval Občiansky zákonník, avšak súčasne sa zaviedla subsidiárna pôsobnosť
základného kódexu súkromného práva tak, aby tieto inštitúty mohli byť uplatňované naďalej. Nemožno
rozumne predpokladať, že zákonodarca mal záujem na vylúčení inštitútu zastúpenia na základe
splnomocnenia z pracovnoprávnych vzťahov (dôvodová správa sa k tomu nevyjadruje), naopak,
aplikácia tohto inštitútu sa mala ďalej opierať o (v tom čase širokú) subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho
zákonníka. Vylúčením možnosti zastúpenia v pracovnoprávnych vzťahoch prísnym formálnym výkladom
ustanovenia § 9 Zákonníka práce ako domnelej komplexnej úpravy nahradzujúcej zastúpenie na základe
plnej moci by bol odmietnutý základný inštitút súkromného práva. Splnomocnenie nachádza uplatnenie
najmä tam, kde splnomocniteľ nemôže alebo nechce konať sám (alebo aj prostredníctvom vlastných
zamestnancov), a preto uskutočnenie právneho úkonu vo svojom mene prenecháva tretej osobe.
Aplikácia inštitútu zastúpenia na základe plnej moci v pracovnoprávnych vzťahoch žiadnym spôsobom
nezasahuje do sociálnych práv zamestnancov, nevytvára zjavnú nerovnováhu a ani neohrozuje právne
postavenie zamestnanca ako slabšej strany. Zákonník práce nechráni len sociálne práva zamestnanca
(hoci to je jeho prioritná úloha), ale garantuje i práva zamestnávateľa, medzi ktoré rozhodne patrí
zmluvná sloboda vrátane slobody jednostranného ukončenia zmluvného vzťahu na základe zákonom
predpokladaných dôvodov. V okolnostiach daného prípadu konajúce súdy prísnym formálnym (skôr
formalistickým) zákazom uplatnenia inštitútu splnomocnenia v pracovnoprávnych vzťahoch de facto
popreli toto právo zamestnávateľa bez toho, aby skúmali, či vôbec boli splnené ďalšie zákonné
podmienky.
5.3. Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej uviedol, že je mu známa aj judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 16.8.2012, sp.zn. 4 Cdo 4/2012, avšak ani odôvodnenie tohto rozhodnutia
nie je z pohľadu ústavného súdu spôsobilé spochybniť uvedené právne relevantné úvahy. Uzavrel, že
krajský súd z dôvodu prísne formálnej (formalistickej) interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje
z ústavných medzí a opomína skutočný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do
označených základných práv sťažovateľa.
5.4. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napadol aj rozsudok okresného súdu, ktorý tiež navrhol zrušiť
a vrátiť vec na prvoinštančné konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky ale tejto časti sťažnosti
nevyhovel (bod 5 nálezu) odvolávajúc sa na svoju subsidiárnu právomoc vyjadrenú v čl. 127 ods. l Ústavy
Slovenskej republiky, v dôsledku ktorej nie je v jeho kompetencii zasahovať do právomoci krajského
súdu, ktorý napádané rozhodnutie okresného súdu vecne opätovne preskúma s tým, že bude viazaný
názorom ústavného súdu.

6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a právnym názorom
vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1
Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p., ktorým bol
s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.); § 56 ods.
6, ods. 7 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (§ 385 ods. l C.s.p.) a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. l písm. c/, ods. 2 C.s.p., § 391
ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Odvolací súd teda zrušil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku, ktorým
vo zvyšku zamietol žalobu (§ 389 ods. 2 C.s.p.).

7. Ako je uvedené vyššie súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil, že výpoveď z pracovného
pomeru zo dňa 28.6.2013 danou žalovaným žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce

je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá, z dôvodu, že za zamestnávateľa konal Ing. Pavel Koutňák
„Obchodní ředitel Slovensko“ na základe splnomocnenia zo dňa 20.6.2013, ktorý nebol oprávnený konať
za zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 9 Zákonníka práce.
Je tiež nepochybné, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi a (len) pre úplnosť
uviedol dôvody, ktoré podporovali právny názor súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie a aj odvolací
súd nepochybne svoje rozhodnutie založili na iných právnych záveroch ako Ústavný súd Slovenskej
republiky. Keďže teda Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil opačný právny názor, ktorým je odvolací
súd, ale aj súd prvej inštancie, v prejednávanej veci viazaný, určil smer, ktorý je súd prvej inštancie a
aj odvolací súd povinný zachovať, ktorým sa súd prvej inštancie a aj odvolací súd doteraz neuberal,
je nevyhnutné, aby už súd prvej inštancie nadväzne na vyslovený právny názor ústavným súdom
stranám sporu poskytol dostatočný časový priestor pre tvrdenie rozhodujúcich právnych skutočností,
pre označenie a predloženie dôkazov, pre následné vyhodnotenie vykonaného dokazovania súdom a
rozhodnutie súdu o nárokoch žalobcu v predmetnom súdnom konaní. V prípade, ak by odvolací súd
sám rozhodol o nárokoch žalobcu bez poskytnutia možnosti stranám sporu v konaní pred súdom prvej
inštancie realizovať svoje procesné práva, ale aj povinnosti, nepochybne by im odňal možnosť konať
pred súdom; už len tým, že v riadnom odvolacom konaní by im bola odňatá možnosť predkladať vecné
a právne dôvody vo svoj prospech (je notorietou, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný
riadny opravný prostriedok).

8. V ďalšom konaní úlohou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky (§ 56 ods. 6, ods. 7 zákona č. 38/1993 Z.z.) bude konať za aktívnej účasti strán
sporu riadiac sa procesným právnym predpisom (Civilným sporovým poriadkom) a o nárokoch žalobcu
opätovne rozhodne; podrobne, okrem iného, odôvodní ktorý hmotnoprávny predpis je pre prejednávanú
vec rozhodujúci, a v prípade že nimi budú viaceré hmotnoprávne predpisy, odôvodní ich vzájomný vzťah
a ktorý pre prejednávanú vec je rozhodujúci.

9. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. l, ods. 3, § 255 a nasl. C.s.p.).

10. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení
s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 30. 4. 2021. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.